„l-A-AO-O… A-A-UI!” Rozliehal sa nad riekou nejaký zvierací krik alebo to bol azda ľudský hlas; Clivý a nepokojný zvuk slabol a strácal sa v hustých korunách smrekov, ktoré obľubovali brehy širokej a na vodu bohatej rieky Vyg.
„I — a-ao- ui!” clivo sa ozývalo z vrchol-čeka skalnatého ostrovčeka, na ktorého úpätie hlučne narážal dravý prúd perejí.
Rieka tu bola zovretá do úzkeho koryta, jej vody sa rútili okolo ostrovčeka, hneď vystrekovali ako tisíce dúhových kvapiek, a hneď sa zasa pokrývali hustou čiapočkou peny…
Na vysokej skale sliepňal oheň. Nad hromadou mokrej haluziny sa vinuli dlhé kotúče dymu. Continue reading
Author Archives: Na Čunder
Soboľ
Najprv tíško zaštekala Urma, potom spustil Pestrý a oba psy sa so zúrivým, prenikavým brechotom pustili do úžľabiny.
Dedo sa zastavil a sňal čapicu. Oči mal široko otvorené, tvár napätú.— To bude ušľachtilá zver, — povedal ticho. — No, Matvejko, drž sa!Ešte som nevedel, čo psy vyplašili a čo tak zlostne naháňajú, ale podľa dedovej tváre som si domyslel, že ide o poriadnu zver.
Zastavili sme sa, chvíľu sme načúvali a keď sme zistili smer, vyšli sme na stopu psov. Napadlo už dosť snehu, ale bol tvrdý a lyže sa neprebárali. Dedo niesol na chrbte ťažké pasce na lovenie soboľov, ale letel s nimi ako na krídlach, zohnutý, mávajúc dlhými rukami.Udivovala ma neuveriteľná starcova sila.
Obchádzali sme vyváľané hrubé strniská, spúšťali sme sa do výmoľov, vystupovali po holých, zľadovatených strminách. Vpredu so štekotom bežali psy. Mne sa zarážal dych, pred očami sa mi mihali stromy, dedov chrbát, zhrbený pod batohom s pascami. Zdalo sa, že zviera nikdy nedohoníme. Už som sa chcel zastaviť, vydýchnuť si, preto som tíško podpichoval deda:— Deduško, už ho asi nedostaneme? Vidíš, ako si uháňa!
Starec zlostne obrátil tvár a zasyčal:— Prestaň, škriatok, prázdna hlava!
Tak sme bežali dve hodiny.
Načisto som bol vysilený a začal som zaostávať. Ale vtom na šťastie psy zver „usadili”. Moje ucho zachytilo spokojný, volajúci štekot, rozoznal som tenký hlas Urmy a tupý, ako trúba zvučný bas Pestrého.Opatrne sme podišli k psom. Zviera sedelo na vysokej košatej jedli. Takéto stromy vyrástli iste za trest poľovníkom; veľmi ťažko sa na nich spozorovalo zviera!
Dedo natiahol kohútik pušky a obišiel jedlu.
Ja som naťahoval krk, napínal zrak, ale nič som nevidel! Dedo zdvihol pušku a zamieril. Mne sa od závisti zovrelo srdce, že ho zabije on a nie ja!Ako som v tejto chvíli závidel dedovi jeho bystré oči! S akým vzrušením som ho sledoval! Kohútik pušky zapa-I dol: hneď zahrmí výstrel a zviera padne na sneh, ako padali stá iných zvierat a vtákov na našich predchádzajúcich poľovačkách.
Výstrelu však niet a niet… Dedovi sa aj predtým stávalo, že oneskorene vystrelil, takú zlú pušku mal. Ale teraz sa ticho mimoriadne predlžovalo.
„Zlyhá!” zišlo mi na um a uľavilo sa mi.Dedo pošepky nadáva. Prisype nálož prachu a zasadí novú zátku. Inokedy bol vždy pokojný a istý, no teraz sa ponáhľal.Vedľa mňa so zdvihnutou hlavou zavýja Pestrý. Pozriem sa na miesto, kde smeruje psia papuľa a až teraz zbadám tmavý huňatý chumáč pri kmeni. „Pozrime sa, kde je soboľ!
Keby som tak predbehol deda, zviera by bolo moje. Padne mi k nohám a ja ho vezmem do rúk, ja!” Koľko ráz sa mi to už snívalo! Mráz mi prebehol po chrbte. Akýsi nový pocit slobody a úspechu sa ma zmocňuje od hlavy po päty.
Zdvihnem pušku a bez mierenia strelím.Soboľ, ako sa mi zdalo, posmešne zafŕkal, odrazil sa od jedle a preskočil z jedného stromu na ďalší a potom na ďalší. Psy sa pustili za ním.„Čo som to len porobil!” pomyslel som si a žiaľ mi zovrel hruď.
Dedo sa obrátil so zaťatými päsťami, tvár mal strhanú a užialenú.
Čakal som, že ma zbije a bol som pripravený zniesť najstrašnejšie údery. Rozohnal sa, ale neuderil. Iba nazlostené skríkol:— Tulpas! Vzal som si to na krk pomocníka!
Zase si berieme lyže a už sa kížeme po vŕzgajúcom snehu. Ďaleko, ďaleko vpredu štekajú psy…
Odvtedy som prešiel s puškou a psom celú uralskú a sibírsku tajgu. Veľa všelijakej zveri a vtáctva prešlo cez moje ruky. Skúsenosť ma mnohému naučila, vypestovalo sa mi sebaovládanie, ktoré je pre obyvateľa tajgy nevyhnutné. Už viem, že ruka sa mi nezachveje, vyskúšaná puška ma nesklame a verný pes nezradí. Jednako však stretnutie s ušľachtilou zverou ma dosiaľ vzrušuje. A toho pamätného dňa, ktorý rozhodoval o mojom osude ako poľovníka z povolania, schvátil ma taký zápal, že som necítil ani zem pod nohami.
Soboľa akiste už omrzelo skákať po stromoch, lebo zoskočil na zem a schoval sa do hŕby haluziny. Psy skákali okolo, vyhrabávali prednými nohami sneh, vrčali, zavýjali, ale k zvieraťu sa nemohli dostať. Dedo postavil pušku k stromu a začal rozvinovať osídla.— Poď rýchle, — náhlil ma šeptom a šikovne potichu liezol okolo vývratu.
Natiahli sme okolo hŕby osídla, pevné ako rybárska sieť. Na každé tri kroky postavil dedo podpery a vdupával do snehu dolný okraj siete, aby ju bystrý soboľ nepodliezol. A keď sa sieť spojila okolo nič netušiaceho zvieraťa, bolo nám veselšie: bol to ďalší krok k úspechu! Videl som, ako sa dedova znepokojená tvár rozjasnila, ako zaiskrili jeho prísne oči.
Ak je zviera zabité, lajka ho opatrne chytí a podá pánovi. Ranené a živé zviera sa vzpiera. Pes v zúrivosti trhá drahocennú kožušinu, čím spôsobuje poľovníkovi škodu. Dedo v obave, že Urma a Pestrý roztrhajú soboľa, vyviedol ich z kruhu a odovzdal mne.Stal som si s nimi opodiaľ. Starec mlátil palicou po haluzine, poprepletal krížom-krážom popadané konáre a pokrikoval:
— Heeš! Vyjdi, vyjdi!
Psy vrčali, drali sa za korisťou. Ťažko mi bolo krotiť ich. Soboľ nakoniec vyskočil a padol do osídla. Ale nezamotal sa v ňom, lež rýchlo odskočil a začal sa hnať dookola. Dedo po ňom praštil palicou, ale… minul ho!
Celý som sa triasol od nedočkavosti vrhnúť sa dedovi na pomoc! Ale to mi bolo zakázané. Starec sa znova rozohnal palicou, ale sa potkol o konár a spadol.
Vtom sa stalo čosi neočakávané. Pestrý ma prekotil a vrhol sa na osídla, ktoré padli, a soboľovi sa otvoril východ. Kým sa Pestrý zmietal, zapletený do siete, zviera ani vymrštené spružinou sa prenieslo ponad psa, vybehlo na strom a pustilo sa zasa z jedného na druhý.
Bol by som zaplakal od žiaľu a mrzutosti. Už dvakrát sme mali zviera skoro v rukách a dvakrát sme ho vypustili! To už nijako nebolo v poriadku. Najhoršie bolo to, že v oboch prípadoch uniklo zviera mojou vinou. Teraz som už bol presvedčený, že ma dedo zaženie do dediny a zostane na poľovačke sám, lebo čo má z takého nešikovného a nerozumného pomocníka, ako som ja?
Bál som sa zdvihnúť oči na deda.
— Pusťže psa, trubiroh! — skríkol a ja som uvoľnil Urmu. Starec vyslobodil Pestrého zo siete. Psy sa znovu pustili za soboľom.
Teraz si dedo z neznámej príčiny vylial všetku zlosť na Pestrom.
— Prekliate psisko! Statný ako kôň, ale rozum má kurací! Kvôli nemu sme zviera nelapili! Prevrhol osídla, potvora vlčia. Začala sa ešte vyčerpávajúca a rýchlejšia naháňačka.
Už som nevládal. Zdalo sa mi, že stačí potknúť sa, aby som padol na sneh a nikdy viac nevstal.Dedo sa mi stratil z očí. Psy sotva počuteľné štekali kdesi na svahu úžľabiny. S vypätím posledných síl som bežal po dedovej lyžiarskej stope.Aj soboľ bol už zrejme ustatý a zmorený, inak by som nebol dohonil deda a psy. Skoky zvieraťa po stromoch boli čoraz kratšie, jeho beh sa spomalil. V riedkom lese spadol z mladej jedličky a skoro sa dostal Urme do zubov.Nakoniec sme soboľa zase obkolesili v chrasti.
Zimný deň sa skončil. Obloha zhasínala, nadchádzala noc.
— Budeme ho strážiť, — povedal dedo, utierajúc si čapicou rozpálenú tvár. — Chytať ho v noci je nešikovné, a už sme sa aj tak poriadne nachodili. Boh uchovaj, aby sa nám ešte raz vymkol!
— No prirodzene, — prisviedčal som starcovi, — ráno ho zas chytíme.
Neďaleko húštiny sme vyrúbali suchú jedľu a rozložili vatru. Aj psy sa ťahali k ohňu. Boli už zmučené, chceli žrať, ale čosi ešte silnejšie než hlad a mráz ich udržiavalo pri vývrate.
Zavolal som Pestrého.
Uchytil mi z rúk zmrznutý chlieb, bleskové ho zožul svojimi vlčími čeľusťami a bežal späť do chrastia.
— Ech, pil by si čajík! — vzdychol dedo, ožiarený zábleskmi ohňa. — A kotlík som ja, starý hlupák, nevzal!
— Zajtra sa doma napijeme do chuti, — utešoval som starčeka.
— V takomto prípade možno trochu aj trpieť. — Nuž, dobre, zaobídeme sa, — súhlasil dedo. — Keďže nemáme čo robiť, budem ti rozprávať bájky. Ale počúvaj a zapíš si to za uši.— Zaspíme, dedko, a on si vyryje dieru pod osídlami a utečie…
— Keď sme tu, ani sa nepohne, — povedal presvedčivo dedo.
— Veď počuje, že sa tu mrvíme. Stíchol a čaká, že ľudia a psy odídu. Aj keby sa pohol, Urma ho začuje a upozorní nás. Počúvaj, rozpoviem ti príbeh o medveďovi…
V ďalekých krajoch, v temných, neschodných lesoch pri hlavnej sibírskej ceste si istý starček so starenkou zmysleli, že si postavia zájazdný hostinec, kde by sa povozníci zohrievali a napájali kone. Čo si zmysleli, aj urobili. Povozníci sa k nim húfom valili! Zbohatli starec so starenkou, nakopili hromadu peňazí. Dozvedeli sa o tom zbojníci, rozhodli sa, že starčeka olúpia…
Dedo pradie ďalej niť známej rozprávky.
Doma sa sladko drieme pri jeho hladkom spevavom hovore. Tu však nemôžem zaspať. Na jednom boku ma neznesiteľne páli, na druhom zasa mrazí. Ako by sa aj dalo spať, počúvať rozprávky, keď vedľa je soboľ?!
Starec sa tiež pretvaroval, že je pokojný. Spozoroval som, že blízkosť soboľa aj jeho rozčuľovala. Neusínal nadlho, zavše vyskakoval, pretieral si oči a napchával fajku.Čo je spytoval sa ospalým hlasom. — Vari zašteka-la Urma?
Odpovedal som mu ako starší mladšiemu:
— Nie, len spi, ja počúvam.
— Keby som tak náhodou… dušu bohu odovzdal, — prehovoril tíško dedo, — Pestrého si chráň, nikomu ho nedaj! Bude z neho pes, akých je málo. Urma starne, ale on ti bude ešte desať rokov slúžiť. S ním bez koristi nezostaneš.
Čudný starec! Ešte včera hanil Pestrého najhoršími slovami …
Za úsvitu sme psy priviazali k stromu a žrďami sme ich postrkávali do haluziny. Dedo, aby sa zohrial, zúrivo lámal a rozdupával konáre.— Eh-e-ej! Kšš!Soboľ vyskočil na dva kroky odo mňa a padol do osídel. Zvalil som sa na neho celým telom.
— Drž, drž! — kričí nado mnou dedo a máva žrďou. — Pevnejšie drž! Hneď ho praštím!
Uchytil som soboľa za šiju.
Labky zvieraťa sa zachytili do ôk siete, ale predsa mi do krvi drásali ruky. Cítil som chlad jeho ostrých pazúrov, jeho kŕčovité trhanie, ale ruky som nerozovrel.Dedo zľahka udrel soboľa po hlave a bolo po ňom.
So strachom som ho vzal za chvost a zdvihol na sneh, červený od krvi.Aké krásne je toto zviera! Jeho tmavé pesíky s dymo-vohnedou podsadou na chrbte sa ligocú zlatistým odleskom. Nemohol som odtrhnúť oči od jeho hlavy s veľkými ušami. Nohy má hrubšie než kuna, kožušinu jemnú a mäkkú, nos čierny so sivou škvrnou, šiju a boky hrdzavé, bruško žítkovožlté.
Dedo veselo povedal:— Blahoželám, Matvejuško!
Príjemne sa mi krútila hlava. Teraz som už ozajstným poľovníkom! Som dospelý! Viem, ako treba loviť sobole, už aj sám nájdem cestu k týmto vytúženým miestam.
Ani vták ohnivák mi neunikne, ako unikal dedovi!
Zora sa zapaľovala nad studeným lesom. Obloha sa už jasne modrela. Psy boli urazené, že lovíme bez nich, trhali sa a zavýjali. Dedo mi vzal z rúk soboľa.
— Aký je urastený! — povedal potichu. — Nebyť teba, zasa by bol vyskočil na strom! Zostarel som už, zrejme, ruky mi ochabli. Poďmeže už domov, kúpim ti funt medovníkov, takých ružových, zakrútených.
Medovníky! Ja som sa chcel stať prvým poľovníkom v dedine a mňa sa stroja hostiť medovníkmi ako malé dieťa!
Ostatne, nehneval som sa ha deda — moje srdce bolo naplnené radosťou, všetko som mu odpustil.
Smrť bez výstrelu
Akoby neznámy maliar nebadane pofŕkal listy dubov a bukov na Vtáčniku zlatom. Dozrievajúce bukvice a žalude svedčili o tom, že zver sa čo nevidieť stiahne z okraja hory do vyššie položených strání, úžľabín a hustej jedliny.
Kombajny, ktoré zberali posledný zlatožltý ovos na neveľkých lánoch, prilepených k okraju hory, doťahovali poslednú slohu chlebonosnej piesne.
Bača Ondrej Hurtiš už vypásal úbočia, ktoré patria medzi najvyššie položené pasienky jeho početnej ovčej famílie.Valo Švarc by mal byť už na dôchodku. Plných štyridsaťpäť rokov sa staral v rôznych funkciách o svoju veľkú lásku a živiteľku — horu Vtáčnik.
Štyridsaťpäť rokov umne formoval jej charakter a nenapodobiteľnú krásu, usmerňoval jej úbytok v dreve a prírastok na koreni.Hora bola svedkom jeho prvých ľúbostí v mládeneckom veku. V čase neslobody a fašistického besnenia jemu i ostatným poskytla dočasné ubytovanie. Bola mu komorou, kuchyňou i posteľou, keď musel po zranení na partizánskej akcii zaľahnúť.
Neraz dôverne hladil zrakom i rukou kmeň buka-samotára pri Vrvravej. Starostlivým pohľadom sledoval rok čo rok planú hrušku pri potoku zvanom Sviniarka. Keď začínal lesníčiť, bola už vari taká stará ako on dnes.
V poslednom čase akosi častejšie zotrvával jeho pohľad na ej drsnom, popukanom, machom a lišajníkom obrastenom kmeni. S nepokojom v duši pobádal, že mu niečo pripomína. Ale koho to vlastne vidí, lepšie povedané, koho nechce v tomto kmeni hrušky zbrázdenom hlbokými puklinami vidieť? Z kmeňa hodil pohľad do zátoky, kde voda akoby postala, kým v nej uzrie svoju tvár.Dačo ho jemne pichlo v ľavej strane hrudníka..
Nevdojak si prešiel tvrdou rukou po strnisku svojej vráskavej tváre. To už jeho ešte orlí zrak znova blúdil po kmeni a korune planej hrušky. S prekvapením zistil, že jej v tomto” roku vyschli ďalšie dva konáre a že vlastne tých suchých je viac ako zelených.Áno, je to už tak.
Jeho tvár, na ktorej bola donedávna počerná pokožka napnutá ako koža na bubne, nie je nič odchodnejšia od toho kmeňa planej hrušky.Aj bol rád, že už prichádza štvrtá hodina popoludní, keď sa mal stretnúť so synom Vendelom — vedúcim lesnej správy z Kamenca a s Jožom Chochulom z Bratislavy v hájenke pri Kaních studniach.
— Vitajte, otec, už sme mali strach, že ste ohrdli naše pozvanie za sprievodcu, — víta Vendel Vala Švarca.
— To sa mi ešte nestalo, že by som bol ohrdol v ruji… a navyše, keď je tu náš Jozef… O chvíľu musíme rušať.Obloha bola bez obláčika, mrazík jemne štípal, mal byť spln.
Čas ako stvorený pre ruju.Podľa toho, aké Valo Švarc meral kroky, nikto by nebol povedal, že mu už ťahá na šesťdesiaty piaty. Vendelovi už pískalo v pľúcach ako v prepichnutých mechoch. Jožo mal otvorené ústa, len aby nebolo počuť, ako fučí a srdce mu ide vyskočiť z hrude.Valo zastal.Ako na povel postáli i oni a bez pohnutia čakali na ďalšie príkazy. Stál na horizonte menšieho pahorka. Od Plešiny ich už delila iba neveľká preliačina, kde-tu zarastená rakytou a lieskou. Bez akéhokoľvek príznaku únavy obracia Valo pomaly hlavou raz doprava, raz doľava.
Bez chvatu priloží dlaň k uchu a nahne sa na tú stranu, odkiaľ by chcel počuť jeleňa.Vyzeral tam na pahorku ako veliteľ armády, ktorý iba mrknutím oka dáva povely svojim vojskám, ktoré ho bez výhrad poslúchajú.Keď sa už napočúval, kde ako začínajú ručať, zobral pušku do ruky, zohol sa a pár skokmi sa dostal do tieňa bukov. Tam vyhliadol súci vývrat, sadol si naň a ukázal na miesto, kde sa majú usadiť Vendel s Jožom.Priamo pred nimi sa rozprestierala neveľká rúbaň.
Vpravo od nej bola hustá žrďovina, ktorá sa na hornom konci strácala v bukovom poraste. Jelene ručali z troch strán. Jedny sa ozývali z dolnej strany rúbane pri Mokrinách. O tých Valo vedel, že povytiahnu hore k žrďovine. Druhé jelene sa ozývali z pravej strany, od Kunieho vrchu. Valo sa nahol k Vendelovi a tíško vraví:— Tak, teraz dobre počúvajte a zapamätajte si, kde a koľko jeleňov ručí. V príhodnej chvíli sa vás na to opýtam.
Jožo i Vendel neboli medzi poľovníkmi nováčikmi. Dačo už videli aj zastrelili. Vendel sa okrem jelenej a srnčej zveri môže pochváliť aj poriadnym diviačiskom, ba dokonca i rysom, a tu ich Valo ide skúšať. Nuž ale darmo. V tejto hore sa Valovi Švarcovi nikdy neodvrávalo, ba nikto sa ho, kým bol v teréne, ani na nič nespytoval. Také právo vyhradili nepísané zákony hory iba jemu, najstaršiemu ochrancovi poriadku na Vtáč-niku.
Keď sa Jožo poriadne vydýchal a usadil sa na vývrate, začal počítať: — Tak, na dolnom konci rúbane zreteľne ručí jeden… Ba kieho čerta, aj ďalší sa odtiaľ ozýva.
A toť, hore rúbaňou sa ženie poriadny dvanástorák a sem-tam zaručí, akoby za ním hora horela. Za tým prvým, zrejme najsilnejším jelenom na rujovisku, sa ukradomky pritiahlo zo šesť jelenie a ledabolo ohrýzajúc rakytu trpezlivo vyčkávali, ktorej ako prvej prejaví ich gavalier toho večera náklonnosť.
— Oooch… och, och, och, och. — Vzdychol, ochkal s krásnou hlavou s mocným parožím vyvaleným k oblohe, mrmlal svoju ľúbostnú pieseň. Zachrípnutým hlasom, prezrádzajúcim však vďačnosť, sa lúčil s rúbaňou i so svojimi družkami. Unavený vtiahol do žrďoviny, zvalil sa ako podťatý a vzápätí už sníval svoj jelení sen.
Vendel dlhší čas pozoroval ruju na Sviniarke. Pohľadom cez ďalekohľad sa usiloval preniknúť riedky bukový porast. Tam sa práve začal zápas dvoch očividne rovnako silných jeleňov.Raz sa jednému podarilo zadkom sa dostať do kopca a odtiaľ potlačiť svojho súpera k úžľabine, hneď zasa druhý vyskočil ako postrelený a zboku sa snažil nahmatať slabinu protivníka. Prvý zbadal, že je zle, a tak, i keď s hanbou, načas sa stiahol do úzadia. Zo slušnej vzdialenosti závistlivo pozoroval ľúbostné hry toho druhého s poddajnými jelenicami.
To mu znova zakalilo zrak. S revom sa ženie na svojho súpera, odhodlaný skántriť ho a postarať sa o zachovanie svojho rodu.
To mu však bolo osudné.Keď si s treskotom zakliesniii parožie, prirútil sa tretí jeleň a bez ručania bleskurýchle zasadil svoju mohutnú šabľu medzi rebrá najbližšie bojujúceho jeleňa.
Tan tak žalostne zručal, až si z toho Vendel i Jožo zapchávali uši. Len čo šabliar vykonal svoje zhubné dielo, rovnako rýchlo, ako sa objavil, teraz sa zasa stratil v húštine a viac sa neukázal.
Prepichnutý súper chvíľu postál ako živá socha, no čoskoro sa pustil miernym cvalom k potoku. Ako poskakoval, podchvíľou sa mu valila pariaca krv z prebodnutej hrude. Bol to bolestný beh pred smrťou. Posledný pokus oddialiť za cenu ukrutnej bolesti blížiacu sa smrť sa skončil neúspešne.Nad potokom zastal a zohol mohutnú hlavu k vode. Vtom sa mu podlomili kolená na predných nohách, vzápätí si kľakol a začal chlípať studenú vodu.
Prešiel ním kŕč a jeho mohutné telo zahatalo prúd horskej bystriny.Ešte raz sa usiloval zdvihnúť hrdú, krásnu hlavu, ale márne. Vyhodil zadnými nohami, akoby chcel preskočiť priepasť medzi životom a smrťou… a skonal.
Starostlivá mať všetkej zveri — hora Vtáčnik bolestne zavzdychala. Bez rozlúčky odišiel jeden z jej synov a ani známe mocné zadunenie nesprevádzalo jeho odchod do neznáma.
Hoci bolo bezvetrie, akoby súcitne sa zachvelo zelenožlté lístie starej sivej brezy a tíško začalo padať na nehybné telo jeleňa. Prihnal sa neveľký mrak a zahalil okrúhly terč mesiaca, ktorý predtým vďačne plným priehrštím rozsypal striebro na pokojnú krajinu.
Ostatné jelene načas stíchli, aby vzdali poslednú poctu svojmu mŕtvemu druhoví.
Jpžovi Chochulovi, hoci neraz bol svedkom predsmrtného zápasu zveri, zvlhli oči a i Vendelom to pohlo. Obaja odrazu zabudli, koľko jeleňov sami poslali do večných lovíšť.Jediný Valo Švarc sa nedal vyrušiť zo sústredeného počúvania. Striehol na svojho jeleňa, ktorý už ručal dakde okolo Solisk. Priložil si prst k ústam, aby tí dvaja stíchli. A potom ho naslinil, zdvihol nad hlavu a kývnutím naznačil, že je dobrý vietor.A naozaj.
O chvíľu sa ozýval horou i dolinou taký lomoz, akoby sa tadiaľ hnal pár volov. Zrazu však akoby uťal. Valo svojim druhom naznačil, aby sa opatrne obrátili k doline, kde bola neveľká čistina. Tam akoby si v svite mesiaca hľadal vhodné miesto mohutný jeleň, kým zo desať družiek s úctou a v pokore sledovalo jeho počínanie.
Jeleňovi sa dačo nepozdávalo.
Možno zacítil krv dobitého, čo mútila vodu horského potoka. Dupal a hrabal, zvŕtal sa, akoby doň ovady dobiedzali, kým prednými nohami pokojne zastal na malej vyvýšenine a pomaly začal dvíhať prekrásnu hlavu šestnástoráka k svitu mesiaca, ktorý sa práve vyslobodil zo zajatia mrakov. Rýchlo sa nadýchol a vzápätí sa už otriasala celá hora, akoby sto organov začalo vyhrávať na najhrubších píšťalách.
Jožo znehybnel, vyvalil oči a bez dychu s otvorenými ústami odovzdane vyčkával, čo bude ďalej. Valo Švarc pokojne sňal z hlavy klobúk a chvíľu si ho pridŕžal na prsiach, akoby tak tíško a dôstojne vzdával poctu kráľovi zveri na Vtáčniku. Uchvátený opatrne odštikol zálomok z jedličky a zastrčil si ho za klobúk.
Vyčkal, kým jeleň dotrúbi, pušku, ktorú mal vedľa seba, prehodil cez plece a bez slova sa pustil doiu k potoku za uhynutým jelenom. Najprv si ho všetci traja iba obzerali zo všetkých strán, hodnotili parožie i divinu, hľadali miesto smrteľného zranenia.
Bolo však jasné, že jeleň v úsilí utíšiť bolesť zvalil sa do potoka tým bokom, z ktorého sa valila krv. Nevyšlo mu to. Rana bola príliš hlboká, aby ju mohla chladná voda stiahnuť.
Chrabré srdce bojovníka dotklo.— No, nezízajte ako na zjavenie! Vytiahneme ho, — ozval sa Valo Švarc a sám chytil jeleňa za parožie, Vendel a Jožo ho schmatli za zadné nohy a pomaly ho vyterigali na čistinku.— Hlavu hore vŕškom a parožie pod ňu… Takto. Podržte ho na chrbte. — Pravou rukou chytil mohutné parožie, kým ľavou pritlačil na papuľu jeleňa. Poriadne trhnutie — a parožie bolo pod lopatkami.— Tak, a ponáhľajme sa, lebo nás tu stihne noc.
Najprv koristi niekoľkými ťahmi noža vyrezal mohutný strapec s príslušenstvom a podľa starého zvyku odhodil do húštiny „sýkorkám”, ľavým kolenom pridržal stehno jeleňa a druhé prikázal podržať Jožovi.
Netrvalo dlho a jeleň bol vyvrhnutý.
— Pozrite, akoby mu bol granát pľúca roztrhol…Cestou domov nebolo nikomu do reči.Ustatí a veru aj hladní rozmýšľali o tom, z čoho mal kto v ten večer najväčší zážitok. Valo bo! spokojný, že počul ručať toho „svojho” jeleňa. Vedel, že príde pod Sviniarku. Mal to už vyskúšané. Neraz ho už mal na muške, ale sa zavrátil. Ľutoval horu, že by prišla o toľkú nádheru.— Na dodávku je iných dosť. Tento mi bude pripomínať môj život, moju mladosť.
Až budem cítiť, že prichádza môj čas rozlúčiť sa so všetkým, čo som mal rád, potom sa pokúsim… Ak ma niekto nepredbehne.Vendel mal ešte i cestou domov v ušiach zaľahnuté. Cítil uspokojenie, že sa nedal strhnúť vášňou a nestrelil na tú vábivú nádheru, keď jeleň, trúbiac, hľadel na mesiac.S Jožom to bolo horšie. Kam len pozrel, odvšadiaľ naňho pozerali sklené oči jeleňa.Oko hádam umiera posledné.
Bolo vlhké a odrážala sa v ňom dúha mesačného svitu. Pripomínalo zakliate jazierko. Nech pozrel Jožo kamkoľvek, zdalo sa mu, že tie oči pozerajú iba naňho.— Tak čo. Spravím jágerecht, zalejeme ražňovicou, aby nám nezaľahlo, a hajde spať. Ráno nám načim privstať. Zavediem Vás pod Ku n í vrch. Ak nebude hustá hmla, ako tam často býva, uvidí Jozef takého jeleňa, o akom okolo Dunaja neslýchať…V tú noc som zle spal.
Kedykoľvek som sa zobudil a obrátil zrak k oknu hájenky, videl som v nočnom šere dve veľké, smutné oči. ‘Aj keď bez výstrelu, skona! chrabro.V boji o zachovanie svojho rodu…
Smrť bastarda Floka
Aspoň mne sa videlo, že strýko Samo sa za tie tri desaťročia, čo k nemu chodievam, skoro vôbec nemení. Je to malý, územčistý, širokoplecí chlap, vráskavá tvár, tie isté sivé fúzy, ktoré mu zakrývajú celú hornú peru, v súmernom polkruhu na nich zostáva pivová pena, ktorú si strýko zotiera rukávom, dobré, mäkké oči, tá istá lesnícka uniforma, ibaže trochu ošúchanejšia, pravda, dôchodca si to už môže dovoliť.
Dokonca strýko má ešte aj tú istú pušku — drôtov-ku ako kedysi, keď ma ešte ako chlapca zaúčal do poľovníckeho remesla. Aj psa Alana má ešte stále toho starého. Celkom dobre sa pamätám, ako strýko priniesol domov foxteriéra, takého ako rukavica, hoc je to už vyše dobrých desať rokov. Alan sa stal vynikajúcim duričom.
Nejednu líšku alebo jazveca vysotil z diery pred strýkovu drôtovku, ne-jedného diviaka nahnal strýkovi pred mušku, ale teraz je už starý, sotva sa vlečie.— Nech skape sám, potvora stará! – vravieva strýko, – bouprisám, ja ho ta posielať nebudem.Pes dostáva každý deň tú istú misku čerstvého kozieho mlieka, lebo už ani zuby nemá, a tak dožíva svoj plodný psí život. Máloktorý pes sa dožije takého vysokého veku.
Ani žltý bastard Floko sa toho nedožil, lebo medzi zvieratami to býva takisto ako medzi ľudmi — jedno život hladká a druhé mláti.
Každý rok si utrhnem niečo z dovolenky a prídem si k strýkovi zapaľovať na diviaky. Strynka Zuza napečie vždy makovníkov, nakladie mi ich do plecniaka, výstroji ma v mene božom i na dva dni do hory a ako keď ma kedysi posielala s kozami, nezabudne mi klásť na srdce:
— Ďaleko nechoc, nezablúc, nespadni voladze, obleč sa dobre…
Strýko pritom hundre:— Baba sprostá, daj mu ešte plenu na zadek!
Strýko Samo je veľký dobrák, len má akýsi čudný spôsob reči. V horách vyrástol, nuž si teda nedáva obrúsok pred ústa. Tak ho poznali a poznajú v dedine a všade na okolí.
Keby sa strýko v krčme stretol so známym a spýtal sa ho, ako žije a či mu zdravie slúži, ľudia by si mysleli, že strýko ochorel. Strýko totiž zvyčajne známeho, s ktorým sa dlhšie nevidel, oslovil takto: — No, čo, ešče ta čert nezebral?! Alebo začal reč: — Jach už myslel, žes ty tam! — a kývol smerom k cintorínu.
A pretože ten strýkov známy nebol ešte na cintoríne, a ani čert ho nezobral, dali si spolu po poldecáku. A keď strýko pomľaskal perami, krčmárovi sa takto poďakoval: — Kristu, ešče ta nezavreli, ty kmín?
Keď som raz začiatkom septembra prišiel a stykoví priniesol pol kila vynikajúceho, na tenučko nakrájaného tabaku, ktorý som dostal v istej továrni na cigarety v Bulharsku, chvíľu
privoniaval a potom povedal: – Na-čos’ to donésel? Šak len hnusno smrdzí! Kto strýka nepozná, iste by sa urazil.Strýko nevedel nikdy nič pochváliť, v živote som ho nepočul ďakovať, navonok sa tvárieval mrzuto, ale vnútri mal dobré, úprimné srdce. Najlepšie o tom vedeli zvieratá. Keď si strýko sadol na betónový násyp, prišla mačka s Alanom a začali sa okolo neho obtierať.
Neraz mu kohút vyskočí na plece, alebo koza sa postaví pred neho a vydrží sa mu dívať do tváre aj hodinu. Strýko prenasledoval vrabce, keď sa chceli nanosiť do lastovičieho hniezda pod bránou. Raz bol strýko pol dňa nervózny z toho, že zmizol žltochvost, čo mal hniezdo pod šopou. Totiž len sam-ček. Samička nosila i naďalej mláďatám žrať, ale samčeka, bez ktorého ich nevychová, nebolo a nebolo. — Ký parom mu ublížel?! Tomu susedovmu soplákovi s tú vzduchovku… ja raz krk vykrúcim! — zastrájal sa. Keď sa však odrazu samček objavil, zavolal na strynku: – Ty, stará, už je ten hnusák tu.
A strynka vedeli, kto je ten «hnusník, lebo strýka za tých päť desiatok rokov, čo spolu žili, veľmi dobre poznali.— Čos’ neprišiel skorej? — tak ma privítal.— A prečo, strýko? spýtal som sa. — Bol bys’ mi pomohel, psiská som zabil, sám som sa s ním mosel teperit. Hybaj ho kuknút, smrada hnusného, pomôžeš mi ho odrat!Pes, silný, ťažký vlčiak, ležal pred maštaľou. Sám som sa čudoval, ako ho strýko dovliekol až domov. Ale on bol už taký, nikdy nenechal nič tam, kde to odstrelil.
Keď býval grófskym hájnikom a mal tristopäťdesiat korún mesačne, zarobil si ešte raz toľko na odmenách za odstrel škodlivej zveri a za kože. Gróf mu platil za líšku po dvadsať korún, za psa alebo mačku po desať, za sivú vranu po šesť. Keď som uňho býval ako chlapec cez prázdniny, museli sa mať mačky na pozore aj predo mnou. Nejednu vranu som chytil do sklopca a strýkovi priniesol zobák aj pazúry. Ale prvý raz som vystrelil z pušky až vtedy, keď som mal dvanásť rokov.Istá kopaničiarka prišla raz za strý-kom, aby jej vraj odstrelil psa.
— Ná čo ma, Juda, po tvojom psiskovi, há? – povedal strýko, načo kopaničiarka hneď pridala, že to nechce zadarmo a tak ďalej.— Ja sa c’ vys… na tvoje penáze!
— jedoval sa strýko a pozrel na pušku, čo mu visela v kúte na stene.
— Sceš ho icit odbachnút? – spýtal sa strýko mňa.
Ochotne som súhlasil. Srdce mi búchalo ako kladivo do nákovy, keď som z desiatich krokov zamieril na starého, slepého psa, ktorého tetka z kopaníc uviazala na hrubú plánku za humnom. Ľudí bolo okolo plno a všetci sa pozerali na mňa. Ktorási babka povedala, že, aha, jablko nepadlo ďaleko od stromu, a že som vraj taký istý zverec ako starý Samo. Ja som bol na toto prirovnanie hrdý. Ruky sa mi hneď prestali chvieť, keď sa mi pred muškou zasivelo telo ležiaceho psa.
Potom sa dospelí rozišli. Len hŕba detí sa prizerala, ako som psa vyťahoval na špagáte, uviazanom na nohách, na konár plánky, ako som potom otvoril strýkov nôž s rukoväťou zo srnčieho parožka, s ostrím, urobeným zo starej kosy, a ako som, tak ako som to vídal u strýka, začal z ešte teplého psa sťahovať kožu.
Tá kopaničiarka ma potom zavolala dnu a ponúkla mi pálenky. Aj strýkovi poslala fľašku, ktorá bola neskoršie príčinou istej mitúšky…
Na pôjde mával strýko už od mlat-by jačmeň, ovos, taký odpadový, na zimu pre zver. Strynka z obavy, že by sa tá fľaška mohla rýchlo vypariť, strčila ju do tej hromady obilia na povale a myslela si, že ju tam strýko nenájde. Ale čo čert chcel, to sa aj stalo. Strýko išiel raz skúmať, či sa obilie nezahrieva, a náhodou ohmatal fľašu. Pálenky sa zmocnil a ukryl si ju na inom mieste. Potom do takej istej fľašky nalial vody a strčil ju do obilia, akoby sa nič nebolo stalo.
O krátky čas prišla do chalupy vzácna návšteva.
Až z Ameriky! Strynkina sestra s mužom. Nuž zašla strynka na pôjd po tú fľašku kopaničiarskej, nech tí Amerikáni vraj vidia, aká sa u nás ešte stále rodí! Ale
strýko sa akosi nebadane vytratil na dvor. Keď ho stále nebolo, strynka ponalievala sama do kvetovaných pohárikov. A všetci traja si štrngli na zdravie, vypiti a začali poškuľovať jeden na druhého. Hostia si mysleli, že sa v ich domovine za tie roky, čo boli preč, nemali meniť staré, dobré obyčaje, ale strynka pochopila hneď, odkiaľ vietor fúka. Vybehla na dvor a už i pratala strýka dnu, aby vyjavil, ako to bolo. Strýko si vraj len fúziky vyťahoval a mrmlal čosi nezrozumiteľné, ale vzápätí zašiel do maštale a priniesol preschovanú, ešte nenačatú fľašku.
A to bolo jeho najväčšie šťastie! Amerikáni sa smiali, len tak och-kali, ale strynka, keď sa hostia nedívali, hrozila strýkovi celkom vážne päsťou.
Pri dobrej pijatike spomínali a spomínali, až sa reč skrútila na príhodu s líškou, ktorú začala rozprávať strynka, lebo chcela hosťom ukázať, čo všetko ten jej dedo postváral za mlada.
Strýko bol raz – ešte za mladi — aj toť so švagrom Hurtákom v susednej dedine prasa kupovať. Aj kúpili, aj oldomáš vypili. A ako tak kráčali – mierne potrundžení — krížom cez Kamenec, vybehla spod bôrika líška, len tak chvostom zametala. A strýka, toho, i keď mal pod širákom, nebolo treba dva razy núkať.
Strhol flintu, a tresk! Líška sa prekoprcla, až to bolo čudné, ani len nohami nestihla už pomykať. Strýko rozviazal švagro-vi plecniak, chytil líšku za krk a šup ju doň! len hlava jej odtiaľ trčala. Ako tak idú a melú, čo im slina na jazyk prinesie, zrazu len začne švagor pod-skakovať ako strelený. Strýko sa prizrie, a čo nevidí. Líška ožila. Papuľa trčiaca z plecniaka, drží švagra za plece a myká sem i tam hrubým súknom.
Stoj! skríkol strýko, strhol flintu z pleca, ale švagor naňho vyvalil oči, vraj zbláznil si sa, šak ma zabiješ! Vlastne, áno, uznal strýko Samo, to nejde, strieľať líšku švagrovi na chrbte, nuž teda odlomil z agáta suchú haluz a kam mláti líšku po hlave, tam ju mláti. Sem-tam sa i švagrovi dačo ujde, ale líška stále cerí zubiská a v plecniaku sa myká ako besná.
O chvíľu prestal strýko líšku i švagra mlátiť. Rozkázal mu plecniak položiť na zem, kde potom líšku suchou palicou dorazil.
— To sme teda mohli urobiť hneď, — povedal švagor, ale strýko naňho iba zagánil, akoby mu chcel povedať, že aj jemu to mohlo prísť skôr na um. Strýko potom hrešil, len sa tak prášilo, kým s líškou neprišli do dediny. Zastavili sa pred krčmou a zratúvali peniaze, či im ešte vysta-ne na dva poldecáky.
Vtom išiel okolo nich učiteľ, ktorý si všimol, že z plecniaka trčí líščí chvost. A hneď bol ochotný líšku kúpiť, bude vraj žene na golier. A dohodli sa na päťdesiatich korunách. Strýko stiahol zo švagra plecniak, rozviazal špagát a vytiahol líšku za chvost. No ako ju chcel položiť na zem, ona skočila na rovné nohy a odbehla za múr. Strýko už márne chytal do rúk pušku. Na druhý deň pes líšku našiel až hore v skalách. Bola už studená a zalezená v akejsi opustenej diere. Pani učiteľka teda predsa nosila golier z líščej kožušinky.
— Gace máš čisté? — spýtal sa ma strýko Samo, keď som sa vtedy vrátil z kopaníc s tou fľašou pálenky a koniec nosa, ktorý som psovi odrezal, som kládol pod pec do popola, aby sa nepokazil. Taký nos, to vám bol vtedy peniaz! Gróf sa nepýtal, kde sa pes odstrelil, stačilo mu, že je o jedného menej.
Kožu som vtedy roztiahol na širokú dosku, kde strýko zvyčajne sušil kože. V šope to smrdelo ako u garbiara, ale zato v dome sa koruna vždy našla; kpžkár neodchádzal od strýka nikdy naprázdno. Strýko vytiahol zastreleného vlčiaka na háky, pridržal mi ho, aby som ja tým istým starým nožom, ktorým som drai prvého psa v živo-
te, stiahol kožu aj z tohto. Ale teraz mi to už išlo šikovnejšie.
Strýko mi pri draní letmo vyrozprával, ako sa so psom stretol. Išiel chodníkom Pod boricami, ked zrazu vidí, ako dva psy duria srnu. Srna ťažko dýchala, zastala pod lesom.
Vlčiak ju predbehol a odrezal cestu k lesu. A ten druhý pes, akýsi hnusný žltý bastard, blížil sa k nej zdola. Srna chcela vbehnúť do lesa, ale vlčiak za ňou vyrazil. Nebyť strýkovej drôtovky, bolo by s ňou amen.
— Bouprisám, jak som mu švacél štverkú brokem! – uzavrel strýko,
— len sa tak preškobrtél! Šak já ešče, kristu, dostanem i toho druhého, smrada žltého, šak já vím, čí je. Toho starého šmatláka z vochterne, len nedávno ho bol odkálsi, šľaka škaredého, dovlékél. Taký bastard hnusný, chlpatý jeden! Šak dočkaj, já ho ešče stretnem, ale, boupri-sahám…
Starého vochtra, strážcu železničnej trate, čo vždy stával s červenou, ufúľanou zástavkou v ruke, ked išiel okolo vlak, som poznal už od detstva. Často ma preháňal za to, že som na železničnom násype pásol strýkove kozy. — Ej, ty pankhart jeden! — vykrikoval za mnou, — dočkaj, raz ti nohy dolámem! A hrozil mi päsťou, lebo dohoniť ma nemohol.
Nečakal som, že sa ma strýko opýta, po čo som prišiel. Ved to by neurobil, keby som uňho bol hneď celý mesiac. Preto, len čo sme psa zakopali do hnoja, začal som:
– Čo diviaky?
– Je ich plná r… a ešče aj okolo nej…
– V Mojšových jarkoch?
– Dze indze!
– Je mesiac, večer by bolo dobre vyjsť.
– Ale strelíš hrubé oné, jako aj naši poľovníci.
– Prečo?
– Kríže jačmeňa sú už preč. Preto dziváci v jarkoch len zalíhajú, v noci mordujú kopaničárem kukuricu, to sú též takí susedé, bouprisám, jako aj naši. Nedbali by, čo by im dzivák až do humna prišél, aby ho mohli do r… kopnút.
— Čo teda, ako?
— Bez psa ništ nespravíš, cez deň treba a ze psem. Lenže Alan, šak vidzíš, ten by sa c’ len pri r… plantal. A domov abys’ ho nésél v ruk-soku.
Nedal som na strýka Sama a vypravil som sa na dva dni. Vrátil som sa však bez úlovku, zmorený, premrznutý, nevyspatý. Strýko fajčil môj bulharský tabak, mal zrejme dobrú vôľu, lebo ani veľmi do mňa nezabŕdal za to, že som si nedal povedať. Jednako utrúsil: — Kristu, jako kebych fajčil šúscie. — Potom predsa len pozrel na mňa a prišlo mu asi ľúto, že som cestu sem meral zbytočne. Povedal akoby na útechu: —Veru, bez psa nespravíš ništ!
Lenže kde vziať psa? Keď som si odpočinul, vyspal sa a najedol, opäť som sa vystrojil do hory. Strynka napiekla zasa makovníkov, pridala do nich aj lanského slivkového lekváru, a strýko vyniesol z komory kus slaniny.
Rozhodol som sa, že teda poslúchnem, pokúsim sa dostať diviakom na kožu cez deň, urobím si pomalú posliedku proti vetru. Cesta ma viedla pozdĺž železničnej trate, kde som pred rokmi pásaval kozy.
Pri strážnej búdke ma prudkým štekotom privítal žltý chlpatý pes; vyskakoval na latkový plot a vyceroval zu-biská. Hneď som si spomenul na strýka. Len počkaj, až ťa on stretne, pomyslel som si, viacej už neza-štekáš…
Železničiar bol na dvore, kde rúbal drevo. Pozdravil som:
— Pánbohdaj dobrý deň, strýko!
— Každý deň, – odstrihol železničiar tak, ako to mal vo zvyku.
— A ty čo? — zastal som pred psom, ktorý bežal pozdĺž plota zarovno mnou a divo brechal. — No čo, potvora, prestaň už!
Pes stíchol, škaredú hlavu sklonil trochu nabok a pozoroval ma živými, rozumnými očami. Hodil som mu nedojedený strynkin makovník. Pes zavrtel chvostom, ešte raz na mňa pozrel a schmatol koláč. Naozaj je to škaredý pes; strýko mal pravdu, preletelo mi mysľou.
Celý deň som usilovne chodil, aj na kalužište som naďabil, videl som i celkom čerstvé stopy, ale po diviakoch ani chýru ani slychu. V noci som sa vopchal do teplého vaku. Aj sa mi zdalo, že počujem praskot a krochkanie, ale diviaky podľa všetkého nezatiahli na úsvite z kopaníc do Mojšových jarkov, teda opäť mi prešli cez rozum. Nevidel som ani len jedného, hoci mesiac bol práve v splne. Až ráno, keď som si pri ohníku opekal slaninu a zo studničky pil čerstvú vodu, vynorila sa mi v hlave taká bláznivá myšlienka. A čím dlhšie sa mi v hlave vynárala, tým bola príťažlivejšia.
Nič za to nedám, za pokus by to stálo… Plecniak s vecami som nechal v kríku niže jarkov a poďho dolu bučinou a potom zas hore borinou, až som sa dostal nad železničnú trať.
Vlak sa pomaly ťahal do kopca ako dlhá čierna húsenica, strážca so špinavou zástavkou v ruke stál pred domčekom. Jeden rušeň ťahal dlhočiznú súpravu, ktorú druhý tlačil. Za vlakom sa kúdolil strapatý chvost dymu ešte aj vtedy, keď sa už dávno stratil za zákrutou. A potom sa rozplynul v slnečných lúčoch, ktoré prskali do údolia voňajúceho borovicami.
Železničiar, už vdovec, ma pozval do kuchyne.
Sám si varil aj domácnosť viedol. Bolo to vidieť; všade plno hrncov, posteľ rozostlaná, dlážka špinavá. Z kredenca vytiahol fľašu pálenky, počastoval ma a medzi rečou sa spýtal na strýka Sama.
— O toho vášho psa mi ide, — skrútol som reč, no urobil som chybu, lebo strážca na mňa krivo pozrel a hneď povedal, že som sa ani nemusel unúvať. Ked som železničiarovi vysvetľoval, že jeho psovi neublížim, len by som si ho rád požičal, dal mi na vedomie, že som si mal vymyslieť lepšiu zámienku, lebo on si psa nemieni dať zastreliť. Stál ho päťdesiat korún a oldomáš. Dlho mi trvalo, kým som ho presvedčil, že ja naozaj nemám nijaké zlé zámery, ale potrebujem pomocníka. – Ak vám ho neprivediem zdravého späť, – povedal som, — môžete mi napľuť do očí.
Jeho súhlas však ešte neznamenal všetko. Floko, tak sa volal ten žltý bastard, bočil odo mňa, zazeral, keď videl na pleci pušku, ani len pohladkať sa mi nedal. Tak som si teda odpásal remeň z nohavíc, pomocou strážcu som ho zašmykol Flokovi za obojok a ťahal som ho preč. A strážca za mnou, ako kedysi, keď som mu na násype kozy pásol, kričal:
— Ak mi ho neprivedieš späť, nohy ti dolámem!
Floko kráčal vedľa mňa neochotne, ako na popravu, podchvíľou zostával vzadu, takže som ho musel ťahať. Pohladkať sa mi už dal, ale ešte stále na mňa nedôverčivo hľadel, akoby každú chvíľu čakal na úder. Keď sme prišli k môjmu plecniaku, uviazal som Floka o tenkú slivku a podal mu jeden zo strynki-ných koláčov. Hltavo sa doň pustil; chytil si ho medzi predné laby a trhal tak, akoby už týždeň nežral. Potom zhltol ešte zo päť koláčov, no mne sa zdalo, že ešte stále je hladný. Nechal som ho chvíľu uviazaného, aby ho trochu potrápil smäd. Slniečko pripekalo, Floko mal od smädu vyplazený jazyk. Až neskoršie som mu priniesol zo studničky v klobúku vody. Keď sa napil, odviazal som ho a čakal, čo bude robiť.
Trochu odbehol, ale keď som naň zavolal, vrátil sa, zostal stáť asi na tri kroky odo mňa. Odrezal som kúsok slaniny a hodil mu. Zožral. S ďalším kúskom mi dovolil prísť až k sebe a vzal mi slaninku z ruky. Keď som ho pohladkal, ľahol si do trávy, zdvihol hlavu a vďačne sa na mňa díval. Železničiar asi Floka ani nekŕmil, spoliehal sa na to, že si sám chytí, čo potrebuje. Lenže strážca trate nevedel, že Floko stratil kamaráta, a teda sám si neuloví nič, čo by stálo za reč. A psy majú takú povahu, zdedenú od pra-predkov, že lovia spoločne.
Fakt, Floko bol strašne škaredý,
sťaby kríženec líšky a foxteriéra, prípadne všetkých bundášov, čo od nepamäti hyzdili psí rod. Chlpy mal mastné a poskrúcané, len jeho oči sa mi zdali inteligentné. Sadol som si k nemu a začal ho škrabkať medzi krátkymi ušami, ktoré mu ostro stáli. Pes pokojne mrnčal a mykal ľavou zadnou nohou, akoby mi chcel pomáhať v škrabkaní.
Potom si oprel nos o moju nohavicu nad kolenom a jemne sekal zubmi, akoby mi chytal blchy. Tak sme sa bavili až do samého poludnia. Potom som si za-jedol, plecniak schoval do krovia, pušku vyhodil na plece a zavolal Floka. Pes poslušne vstal, zavrtel chvostom a kráčal vedľa mňa. Keď sme prišli k Mojšovým jarkom, posielal som Floka do húštiny. Chvíľu stál, hľadel mi do tváre, akoby uvažoval, a tie jeho oči zo škaredej psej tváre pozerali na mňa dosť múdro.
– No, bež, Floko, bež, pohľadaj! — prihovoril som sa mu, — bež, Floko, nože bež!
Konečne pochopil. Vybehol ponad jarky, potom zastal, obzrel sa na mňa a zasa rušal ďalej. Videl som, ako nepokojne vetrí. Pohol som sa za ním a zastal nad úžľabinou, ktorá tvorila akési koleno jarkov, odkiaľ som mal dobrý výhľad na jednu i na druhú stranu. Spodkom pretekala tenká stužka vody, ktorá sa sem ťahala až od hornej studničky.
Na tomto mieste bolo menej krovia, zver tu mala vyšliapané chodníčky, len krátka tráva a sem-tam nízke borovičky alebo hložina zakrývali obe stráne.
Floko bol ešte stále nad jarkom, odo mňa po vánku, a vetril. Potom sa opatrne začal spúšťať dolu a vtom sa mi stratil z očí. Nepokojne som čakal, čo sa stane. O chvíľu sa však Floko opäť ukázal, na tom istom mieste, kde vošiel do jarku. Dlho na mňa pozeral, akoby sa chcel so mnou o čomsi dohovoriť, a potom skočil prudko do jarku. Prešla sotva minúta, keď som začul jeho brechot, niečo zaprašťalo, z húštiny vybehol odrastený diviačik, ale opäť zmizol ako blesk. Za nim vyskočilo diviaca a ešte ďalšie, ani som ich nestihol rátať.
A čoskoro som zbadal diviači-cu, ako si beží krátkymi skokmi. Flo-
ko sa hnal za ňou. Videl som, ako ju zdrapil za nohu, diviačica zastala, bleskurýchle sa otočila k nemu a zaútočila naň rypákom. Floko ju obskakoval, pričom neprestával brechať, pripravený opäť ju zdrapnúť, keby sa k nemu otočila zadkom. Diviačica sa prihrbila, s dlhým rypákom pri samej zemi, a už-už chcela vyraziť, keď som vystrelil. Diviačica, ktorá mala asi dvesto kíl, ťažko klesla, akoby bez nôh, chvíľu sa ešte metala na zemi, voda potôčika striekala na všetky strany a miešala sa s krvou, ktorá sa jej valila spoza ucha.
Floko sa vzápätí vrhol na ňu a do tvrdého panciera na krku jej zaťal zuby.
— Floko! — zavolal som. Pes zavrtel chlpatým, škaredým chvostom a uprel na mňa oči, podliate krvou.
Zašiel som dolu, pohladkal psa, poláskal sa s ním a celý natešený, to sa vie, že i vďačný, priviazal som ho remeňom z nohavíc k hlohovému kríku, vytiahol nôž a diviačicu vyvrhol. Chvíľu som uvažoval, či mám, no potom som predsa len Flokovi hodil kúsok pľúc. Pes ich len ovoňal, ale nežral.
Odviazal som ho, Floko až potom schmatol mäso a odbehol. Videl som, ako si ho zahrabáva pod zotleté lístie. Potom sa ku mne vrátil, sadol si a sledoval, ako napichujem vnútornosti na hrot, ktorý som si urobil z konára, ako čistím črevá a žalúdok vo vode, ako si umývam ruky a nôž. Keď som vychádzal z jarku, kráčal mi tesne v pätách. A cestou do dediny poskakoval vedľa mňa a veselo vrtel chvostom.
Železničiarovi som psa odovzdal. Veľmi krútil hlavou, keď som ho ubezpečoval, že má veľmi múdreho psa, a spytoval som sa, či si ho môžem ešte niekedy požičať.
Keď som vošiel k strýkovi do komory, kde práve čosi strúhal na starom ponku, ani hlavu nezdvihol, keď mi povedal:
— Už si sa vybesnel?!
— Káru máte v poriadku? — spýtal som sa a zapálil si cigaretu, akoby sa nebolo nič stalo.
Strýko zastal, s dlátom v jednej a s dreveným kladivom v druhej ruke, akoby skamenený.- No, bouprisám… – zahrešil a začal hľadať papieriky na ten môj bulharský tabak. Videl som, že sa mu trochu ruky chvejú.
– Káru máte dobrú? — spýtal som sa hrdo ešte raz.
Strýko si potom oprášil jednu ruku o druhú, podkasal si nohavice a úsečné povedal:
– No teda porne!
Na pomoc sme si museli zavolať i poľovníkov z dediny. Večer sa u strýka pilo. Strynka smažila nielen poľovnícke právo, ale i kusisko zo stehna. Chlapi sa ma spytovali, ako som mohol tú starú diviačicu vyslie-diť, veď si dávala vždy taký pozor, ale ja som stále vravel, že len tak, obyčajne, motala sa s diviačatami po dne Mojšových jarkov, nuž čože, náhoda a tak ďalej. Železničiarovho Floka, to sa vie, som pre istotu ani len nespomenul. Až okolo polnoci, keď sme si už líhali, strýko Samo ešte utrúsil:
– To môžeš tárat babke Blažkovej, nije mne…
Ja som však mlčal ako hrob a strýko sa ma už viac na nič nespýtal.
0 dva dni som s Flokovou pomocou odstrelil dvadsaťpäťkilové diviaca a na tretí deň sa mu podarilo prihnať diviačieho kančiska, skoro takého veľkého, ako bola diviačica. Strážcovi trate som tri razy zaniesol mäso a dohovoril som sa s ním, že nikomu o Flokovi nepovie ani len slovko. Bolo by zle-nedobre, keby sa ľudia dozvedeli, že poľujem s takým hnusným bastardom. No keď som odišiel, akiste si dlho aspoň matno spomínal na naše poľovačky.
Asi o rok poslal mi strýko pozvánku na veľkú poľovačku na diviaky. Keď som prišiel, bol však akýsi pre-chladnutý, pil lipový čaj s rumom a ležal v kuchyni na posteli. Vystrojil ma teda samého a na cestu mi pri-dupľoval:
– Daj si pozor na tých našich besných strelcov, bouprisám, aby c’nes-trelili do r… namiesto do dziváka!Ako som tak kráčal ešte za rannej tmy po trati vedľa železničiarovho domčeka, začul som, že čosi zaskučalo.
Vzápätí sa preniesol ponad nízky latkový plot akýsi tieň. O chvíľu sa mi o nohy obtrel Floko, akoby mu to bolo celkom prirodzené. A potom si vykračoval vedľa mňa, natešene vrtel chvostom, plným repíčia. Čo poviem poľovníkom, keď ma uvidia s takouto špatou? Ale Floko išiel tak prirodzene vedľa mňa a tak vďačne na mňa podchvíľou pozeral, že som nemal svedomie odohnať ho.
A stalo sa tak, ako som predpokladal. Známi ma vítali s hurónskym smiechom, vraj či idem dochovávať nové plemeno psov. Vyhovoril som sa, že psa vidím prvý raz v živote, že sa ku mne iba cestou pridal a tak ďalej.Ktorýsi utrúsil, že by pre takého bastarda bolo škoda guľky z riadnej pušky.
Hospodára som ubezpečil, že si beriem psa na starosť. Mávol iba rukou, že dobre, ale Floko mu bol akýsi známy, vraj ho už kdesi videl, len si nevedel spomenúť, kde to mohlo byť.Najprv sme obkolesili Mojšove jarky na mieste, kde som ja odstrelil tú diviačicu. Poľovníci tam mali pekného foxteriéra a poľovného teriéra, ktoré nepracovali zle, no jednako padol len jeden asi osemdesiatkilo-vý diviak, ktorého pred moju pušku prihnal Floko. Strieľali ešte traja, ale ani jeden nezasiahol nič.V druhom priehone sme obišli nasucho. Diviaky odtiahli skôr, než sme ich mohli mať medzi sebou.
Pred tretím priehonom sme s Flokom čakali na to, kde nás pošlú. Domáci poľovníci sa o čomsi sami dlho radili, keď vtom sa k Flokovi priblížil fox-teriér a obzeral si ho akoby nič. Floko dobromyseľne zavrtel chvostom a chcel foxteriéra oňuchať. Foxteriér počkal, kým sa k nemu Floko priblíži, a zákerne mu zadrapol do nosa. Floko zaskučal, vyskočil a rozbehol sa ku mne… Z nosa sa mu valila krv.
Keď sme potom obkolesili širokú húštinu skoro nepreniknuteľného
krovia, okolo ktorého rástli pichľavé šípy, šípky krvavo svietili, rozvešané ako lampášiky, poslali sme psy do priehonu. Ale Floko sa zdráhal.
– Bež! – hladkal som ho po hlave,
– bež, Floko, – rozkázal som mu ticho, ale dôrazne. A Floko sa stratil v húštine, odkiaľ sa už ozýval lomoz pobiehajúcich duričov. Onedlho poľovník, čo stál po mojej pravej strane, vystrelil. Vzápätí zaskučal pes. Akoby ma bol zasiahol blesk. To je predsa Floko! Až mi srdce stislo. Ale počkal som na stanovišti, kým sa neozvala trúbka. Potom som sa rozbehol k susedovi, ktorý si práve zapaľoval cigaretu, plecniak mal už na chrbte.
— Na čo ste strieľali? — spýtal som sa ho, sotva lapajúc dych.
Poľovník bezohľadne kývol hlavou k jarku pod sebou, kde ležal Floko v kaluži krvi a chladno povedal:
– Toho bastarda som odbachol…
— Ako ste sa opovážili?! — vyrútil som sa naňho a päste sa mi zaťali samy od seba.
— Duril zajaca!
— A čo, je to váš pes? — kričal som zlostne.
Sused na mňa nechápavo pozeral.
— A je váš?
Kým som sa ja zarazil a premýšľal, čo mu odpovedať, on ešte doložil;
— Nevídali, túlavý bastard! Poďme, zvečerieva sa.
Cestou ma poľovníci potľapkávali po pleci, lebo toho jediného diviaka som odstrelil ja. Chválili foxteriéra i poľovného teriéra, no mŕtveho Floka nikto ani len nespomenul.Ale mne bolo v duši smutno, akoby som sa vracal z pohrebu dobrého priateľa.
September 1981
Javor zožltol, jarabina skrvavela, noci sa predĺžili, jelenom akoby ktosi čarovným prútikom vrátil hlas; hora sa rozhučala. Ráno padol ľahký mráz, osrienená tráva sa pod raticami starej jelenice, jeleničky i jelienka akoby lámala. Takmer nečujne kráčali malou úžľabinkou, hustou horou rovno do kopca.
Jelenica pozná túto cestu, kráča ňou už ktovie koľkú jeseň. Zastala až na kraji hory, dlho a pozorne hľadela pomedzi štíhle sviece smrekov a hrbaté kmene javorov. // Deň preležali všetky tri v húštine, navečer sa zasa vytiahli pod javory.
A vtedy prišiel. Stará jelenica ho počula už zďaleka, kráčal v jej ranných stopách neopatrné, praskali konáriky, šuchotalo ihličie. Zareval. Jelenica akoby schovaná čakala. Jeleň však vyšiel z hory až keď sa celkom zvečerilo; na hlave korunu z hrubých kmeňov a spleť pravidelných vetiev. Podišiel k jelenici, jeleničku a jelienka si nevšímal.
Zdvihol hlavu na hrubom krku, konce parohov sa mu dotýkali chrbta a zaručal. Rozkazovačne, sebavedome. Jelenica sa pritiahla a jemne sa mu dotkla papuľkou boku. Jelenom akoby zalomcovala triaška. // Ráno prišla mladá jelenica s hrotiakom. Zatiahli do húštiny za hrubým hlasom štrnás-toráka. Ešte pred brieždením sa k čriede pod javormi pridala stará jelenica s dvoma mláďatami, ešte fľakatými.
A nestihlo sa ani rozvidnieť, keď sa po jej stopách dotiahol jeleň. Akoby si nič nerobil z nebezpečenstva, čo hrozilo z hlasu starého. Kráčal s hlavou sklonenou k stope starej jelenice, v ktorej bol omamujúci pach večne sa obnovujúceho života.
Štrnástorák vybehol proti prichádzajúcemu osmorákovi, ktorému ešte len sotva tri roky minuli, vyrazil niekoľko krátkych rykov a už-už sa chcel vrhnúť na odvážlivca, ale ten sa mu postavil bokom, placho hľadel k starému a pokorne čakal, čo sa stane. Štrnástorák sa zháčil. Zaručal, ale už zasa vlastnícky, sebavedome, otočil sa, podišiel k jeleniciam a drcaním ich zaháňal do húštiny. Oneskorila sa iba stará jelenica, čo pred chvíľou prišla s fľakatými mláďatami. Počkala na osmoráka, nechala sa mu oňuchať a spolu s ním sa vtiahla za štrnástorákom. //
Až keď sa slnko sklonilo k západu, ohlásil sa prvý trubač, po ňom ďalší a akoby neviditeľný dirigent dal povel taktovkou, hora sa opäť rozhučala láskou, vášňou i nenávisťou. Jelenice v hore vstali, a s nimi vstal aj mladý osmorák. Starý jeleň poležiačky, s nevôľou zaručal. Dve fľakaté jelienčatá začali matke chytať poloprázdne vemienko. Prvá vyšla do riedkej javorovej hory jelenička, za ňou hrotiak, potom všetky tri mláďatá a pomaly, vetriac na všetky strany sa vytiahli aj jelenice, osmorák medzi nimi. Kedy-tedy zareval, ale vzápätí jeho fistulu skrotila vyhrážka z temnej húštiny. //
Jelenice sa začali pásť. Osmorák ich ručiac obchádzal a držal čriedu pokope. S príchodom večera starý jeleň ručal čoraz mocnejšie. A vtedy sa k osmorákovi pritočila stará jelenica, čo sem prišla posledná. Drela ho nosom do boka, osmorák sa zachvel a zdvihol hlavu. Už nie bojazlivo, ale sebavedome. A keď sa starý ozval z húštiny, jelenica odbehla spod javorov dolu. Osmorák za ňou. Dve fľakaté jelienčatá vypliešťali veľké oči za matkou, ale zostali medzi ostatnými.
Osmorák sa vrátil so starou jelenicou až po dobrej chvíli. Krotko kráčal za ňou, ona však stúpala s vysoko zdvihnutou hlavou, vetrila na všetky strany. Starý jeleň sa bojovne ozýval zo starej hustej hory, ručal krátko, zlostne, akoby vedel, čo sa stalo. Zrazu jelenica, kráčajúca pred osmorákom, prudko zastala. Skrútila hlavu nabok, vstrebala do seba vzduch, nesúci so sebou štipľavý pach dvojnohého. Z papule jej vyrazilo výstražné boh… boh-boh! Jelenice, tri jelienčatá, jelenička aj hrotiak akoby na povel skočili a ešte dlho bolo za nimi počuť praskot konárikov a kotúľame skaliek, kým zasa všetko stíchlo. //
Keď človek odchádzal z postriežky, les bol plný vlhkej vône, presýtený chladným dychom rosy, odprevádzal ho jelení koncert, ale štrnástorák zasa bol zachránený a nedosiahnuteľný.
Prvý hlucháň
Nad zasneženým hrebeňom Maguriča preletel veľký vták a hlučne zosadol do čiernej koruny smreka. Krídla mu zatrepotali, ako keď domáci kohút zletí z plota na dvor, musel to počuť kdekto. A naozaj, celý les si to všimol; aj denný les, ktorý sa ukladal k spánku, aj nočný les, ktorý sa práve prebúdzal.
Každý vedel: to sa vrátil na tokanisko hluchání kohút. Všimol si to aj otec Krchňák, ktorý sa krčil za hustou čečinou a ako na zmilovanie božie čakal až hlucháň zahraduje. „Teda tu tokávaš!” zaradoval sa, keď začul pleskot krídel a keď v ihličnatej korune uvidel živú kopu peria. „Ako keby tam sedel pes,” obdivoval veľkosť vtáka, „teraz ťa mám ako na dlani, len stlačiť spúšť. Kto by to však urobil večer, keď sa uložil spať!” vzápätí sa pokarhal za túto kacírsku myšlienku.
„Teraz si pôjdeš ľahnúť, skoro po polnoci vstaneš, opatrne sa prikradneš, vypočuješ si pieseň a potom — potom počkaj, kohútisko, pozriem sa na teba cez mušku! Ale dostanem ťa aj bez Ivaninu.”Áno, bez Ivaninu! Bola to odvaha od otca Krchňáka, že sa prvýkrát vybral na hlucháňa sám, bez horára.
Ono sa povie, vták ako vták, ale nie je to pravda. Na Maguriči ležalo koncom apríla po pás snehu. Bol posypaný ihličím, takže vyzeral ako biely lievanec s makom. Miestami bol závej tvrdý, ale miestami sa človek ani nenazdal a už bol až po krk v snehovej jame, dobre že si jazyk neodhryzol. A hlucháne, akoby o tom vedeli, vybrali si tokanisko nad tými najzálud-nejšími závejmi, kde na dobrých otcov Krchňákov čakalo plno pascí.
Lenže pre horára ich snežný duch nadarmo pripravil, ten sa medzi nimi prechádzal aj so zatvorenými očami tak ako doma po izbe. Teraz sa však po izbe neprechádzal, lebo ležal s pochrámanou nohou v posteli a nadával na celý svet, ale najmä na kamennú platňu tlčky, ktorá mu spadla na členok.— Tak to vidíme, hlucháne tokajú a zo mňa je lazár. Musíte ísť na Magurič sám. Večer zistíte, kde kohút zosadol, a ráno ho pri tokaní strelíte, je to veľmi jednoduché, — poúčal horár otca.
Naozaj, bolo to veľmi jednoduché. Otec Krchňák sa asi štyrikrát alebo päťkrát prepadol do jamy až po plecia, potom označkoval stopami pol Maguriča a za preklínania všetkých hlucháňov sa plahočil späť, dolu k horárovi. Až po tomto zúfalom návrate sa nad ním nebesá zľutovali. Akási náhoda mu poradila, aby si za smrečkom upravil šaty práve vo chvíli, keď najväčší hlucháň zosadal na tokanisko. Takto celkom jednoducho otec zistil miesto, kde sa má ráno vybrať.
Miesto ktoré bolo navlas rovnaké ako tisíc iných v preriedených porastoch Maguriča: tu smrek, tam smrek, tu zasa šípka. Ovčí chodníček môže byť pod snehom tam alebo inde. Kde je osada, to by si poznal podľa slnka alebo hviezd, keby nebolo pod mrakom. A vraj riad sa vlastnými stopami, ak budeš na ne vidieť! Ako však na ne vidieť v noci? — Čo tak skoro buntošíte, veď je polnoc! — mrmlal Ivanina, kecľ otec začal vstávať.
— Veď viete, kde kohút hraduje, tak načo taký zhon, nájdete ho aj so zatvorenými očami! Ale prezieravý otec sa nedal odradiť a vybral sa na Magurič rovfio o polnoci. Šiel pomaly,a nie so zatvorenými očami, hľadal svoje večerné stopy, div si oči nevyočil. Tu sa stopy skrížili — to som obchádzal vrchol na Hromovú — tam sa skrížili druhýkrát — to som, áno to som — ale čo je to? Tu sa skrížili znovu! Otec sa nedal zmiasť; prepletal sa pomedzi smreky a čistinky ako lodivod medzi útesmi, až zastal na mieste, kde včera zazrel zahradovať kohúta.
Ktorý len je to strom, zdá sa, že tento, obzeral si otec v polotme korunu. Potom sa postavil a zostal stáť. Kdesi zahúkala sova a na opačnej strane takisto; striedali sa zo všetkých strán.
Stáť hodinu, dve alebo tri či štyri? Byť fajčiarom, držať fajku v dlani a nezapáliť si, čakať bez jediného pohnutia na cudzí spev, ktorý sa má každú chvíľu rozoznieť, to dokáže len poľovník. Otec bol veľký poľovník, aj keď doteraz nepočul tokať hlucháňa. Vedel však, že sa to začne klepkaním, potom nasleduje trilkovanie, vylúsknutie a šš-šš-šš, brúsenie.
A pri brúsení je kohút od samej horlivosti hluchý ako peň, takže treba priskakovať až na dostrel a vo vhodnom okamihu poslať guľku (lebo túto zver nemôžeš poškvrniť brokmi!).Otec stál a v nastávajúcom brieždení hľadel na svoj smrek a v duchu si predstavoval obraz rozvášneného kohúta, ako kráča so zvesenými krídlami a roztvoreným chvostom po konári, len sa naň pozrieť cez mušku trojaká. Ako tak sníval, zdalo sa mu, že niekto za ním stále brnká na drôt.
Čo je to tam za naničhodníka? obracal sa na tú stranu. Ale nevidel nič, iba tmavé koruny smrekov.Pomaly sa rozvidnelo, ukázalo sa slnko a po hlucháňovi ani vidu ani slychu. Nielenže nezatokal, ale ani stopy po ňom nezostalo. Otec si vzdychol, pozbieral si veci, zapálil si fajku a vykročil späť. Frrr! v tom okamihu mu za chrbtom niečo s lomozom vyletelo. A kým sa spamätal z prekvapenia, vyletel z koruny smreka kohútisko a stratil sa medzi stromami. — Na toto! — uľavil si otec.
Hľadieť dvadsať krokov od hlucháňa na prázdny strom, to je už poriadna smola. Ale veď vôbec netokal. Nebolo počuť ani hláska! No, to je hanba, veru veľká hanba, — hneval sa otec kráčajúc k Ivaninovým.— Tak čo, bolo tam niečo? — pýtal sa horár a krútil z postele očami, či sa nechystá nejaké prekvapenie.
— Bolo tam, bolo, sto sova každá iná. Hlucháň mi sedel za chrbtom, potichu, nevydal ani nôtu. Neviem prečo, možno ho niečo znepokojilo. Stále sa zdalo, že počujem niekoho brnkať na drôt. — Čože, čo? — zakričal Ivanina a posadil sa na peľasť. — Brnkať na drôt? Vy nešťastník jeden, veď to tokal hlucháň! Počuli ste jeho prvú slohu, klepkanie! — Klepkanie, klepkanie, — bránil sa otec, — a kde je trilkovanie, čo? A kde je vylúsknutie, ako keď vytrhneš zátku z fľaše, a kde brúsenie. Taký kohút musí predsa všetko vyspievať a nielen mrnkať.
— Nebesá! — držal sa Ivanina z.a hlavu. — Hlucháň predsa nie je kohút zo smetiska, nevykrikuje, hlucháň je šľachta! Deklamuje, tichučko, mäkko! Bože, bože, prečo ma tak trestáš, prečo ja len nemôžem von, veď tento je schopný priniesť namiesto hlucháňa sovu!
Ale v tomto sa Ivanina zmýlil. Na druhé ráno si otec priniesol z Maguriča nie sovu, ale riadneho kohúta — no, čo dodať — zobák mal po zem! Tomu brnkaniu na drôt predsa len prišli na nôtu, otec aj jeho puška…
Pochod dlhý milióny rokov
Odkedy existujeme? Odkiaľ prichádzame? Kam ideme? To sú otázky, ktoré si človek kladie už po dlhé stáročia, od dôb, keď si začal uvedomovať, že existuje, že je iný ako príroda a zvieratá okolo neho.
Spočiatku nenachádzal odpoveď, nedokázal si vysvetliť ani prečo tu je, ani kde sa tu vzal, a preto sa uchyľoval do sveta bájí a mýtov.Biblia tvrdí, že človeka stvoril boh, ktorý Adama najprv vymodeloval z hliny, a potom doň vdýchol život. S Evou si už toľko výtvarnej práce nedal.
Jednoducho vybral Adamovi jedno rebro, z neho potom vytvoril prvú ženu, manželku, matku. A tak bol na svete prvý ľudský pár, ktorý začal zaľudňovať zemeguľu. Táto rozprávka o tvorivých činoch „všemohúceho” bola dlho jediným zdôvodnením vzniku človeka v celom kresťanskom svete.
A beda každému, kto by bol hlásal niečo iné. Ešte roku 1650 nemal rektor univerzity John Lightfoot v Cambridge lepšiu prácu, než vypočítavať, kedy asi boh tohto Adama stvoril. Vypočítal, že sa tak stalo večer o 19. hodine 23. októbra roku 4004 pred naším letopočtom. Neuplynulo však ani päťdesiat rokov a londýnsky lekár Edwad Tyson píše traktát o tom, že medzi opicami a trpaslíkmi je štyridsaťosem zhodných anatomických prvkov, ba dokonca pripúšťa možnosť, že trpaslík je dieťa splodené z matky opice a otca človeka.
Nebola to teda ešte priamo veda, ale už to bol aspoň náznak. Človek chcel poznať, vedieť. Zakladateľ botaniky, švédsky vedec Karol Linné, vo svojom diele Sústava prírody už roku 1735 vyjadril názor, že homo sapiens je štvornožec, ktorý sa postavil. Francúzsky prírodovedec Jean Lamarck, jeden zo zakladateľov vývojovej teórie, bol medzi prvými, čo vystúpil proti náboženským predstavám o vzniku sveta a organizmov.
Myšlienky osvietených filozofov Hobesa, Loc-keho, Rousseaua, prírodovedcov Buf-fona a Cuviera pripravovali základy vedeckému pohľadu na vznik a vývoj človeka.Priekopníkom systematického bádania sa stal anglický vedec Charles Darwin, zakladateľ vývojovej teórie a modernej biológie. Vo svojom diele O vzniku druhov prirodzeným vývojom (1859) definitívne poráža idealistické a metafyzické predstavy o stvorení a nemennosti druhov. V ďalšej vedeckej práci Vznik človeka (1871) Darwin dokazuje, že aj človek sa biologicky vyvíjal z vývojovo nižšie stojaceho predka pomalými prechodmi, a že dodnes má mnohé orgány, ktoré zakrpa-” teli, ale ktorými sa svojim živočíšnym predkom podobá.
Darwin tvrdil, že človek a dnes žijúce opice mali spoločného predka, treťohornú opicu, ktorá ešte žila na stromoch.Hominizácia čiže ich poľudštenie, to bola dlhá vývojová etapa, ktorá viedla k premene prehomoidných (predľud-ských) primátov k hominidom. V tomto veľkom časovom rozmedzí sa diferencoval človek.Celý proces charakterizuje postupné vytváranie niekoľkých funkčných komplexov, ako je zmena stavby hrudníka a horných končatín, zmena stavby panvy a dolných končatín, rozšírenie lebky, a tým zväčšenie mozgu.
Dramatická etapa, keď sa naši dávni predkovia začínali vyčleňovať spomedzi ostatných živých tvorov a dali sa na dlhú cestu mysliaceho jedinca, je ešte zahalená tajomstvom. Napriek tomu už dnešná veda vystopovala niekoľko preukázaných hypotéz.
Všetky predpoklady sa zhodujú v tom, že to bolo v mio-céne, prípadne v neskorom oligocéne; teda pred 20 až 25 miliónmi rokov, keď sa naši predkovia ocitli na hranici, odkiaľ už nebolo cesty späť k primátom. Nový tvor sa začal od svojich zvieracích predkov čoraz viac vzďaľovať.Premena bola dlhá, strastiplná a nerovnomerná. Úspešné i menej úspešné pokusy oslobodiť sa z ohraničenej ríše zvierat nevznikali azda niekde na jednom mieste, ale odrazu vo viacerých končinách Zeme, často vzdialených od seba tisíce kilometrov.
Nezriedka zostalo len pri pokusoch, pri márnom úsilí, najmä keď chýbali niektoré zo základných podmienok pre vznik vyššieho, mysliaceho tvora, ktorý by už dokázal pre svoju záchranu vedome bojovať.Náš dávny predok urobil predovšetkým jednu vec — zostúpil zo stromov na pevnú zem a začal po nej kráčať. Do úkrytu konárov sa vracal stále zriedkavejšie, svoje obydlie a ochranu si vyhľadával radšej v skalných jaskyniach alebo v brlohoch väčších zvierat.Tým si oslobodil ruky, nepotreboval ich už na šplhanie, a tak ich začal používať na výrobu nástrojov, na obživu a na obranu proti nemilosrdnému okoliu.
V tejto fáze vývoja hynuli stá a tisíce. Hladoval, zabíjala ho dravá zver, pretože bol veľmi zraniteľný a bezbranný. To ho nútilo vyhľadávať ďalšie, naňho sa ponášajúce tvory, vytvárať skupiny, vzájomne si pomáhať pri hľadaní potravy i v každodennom boji s nemilosrdnou prírodou. Kolektívny život, nevyhnutnosť odovzdávať si rôzne informácie, si vyžadovalo nejaké dorozumievanie. Potom boli informácie stále zložitejšie,rovnako ako bol stále zložitejší život vo väčšej a väčšej skupine, a tak sa museli aj neartikulované výkriky dajako diferencovať.
Vznikol náznak určitej reči a s tým súbežne aj náznak akýchsi myšlienkových procesov, čo spätne pôsobilo na rozvoj a zdokonaľovanie mozgových centier. Pračlovek začal rozlišovať a v pamäti si fixovať určité javy, čo v podobnej a veľmi skrátenej forme môžeme pozorovať u každého dieťaťa. Mozgový aparát zaznamenáva podnety, tie potom spracúva a pamätá si ich pre nasledujúcu situáciu, pre nasledujúcu voľbu. Postupne si uvedomuje, čoho sa má vyvarovať, čo mu škodí, tým získa skúsenosti, a všetky tieto skutočnosti potom v slovných obratoch odovzdáva druhým a zanecháva vo forme oznamov i potomkom.
V ďalšej etape sa pračlovek prestáva báť ohňa a dokáže ho využívať na zohriatie, ale aj na lepšiu úpravu mäsa, ktoré ohňom zjemnie, stane sa strávi-teľnejšie a pre rast tela a mozgového aparátu predstavuje kvalitatívne vyšší a vhodnejší prísun potrebných bielkovín i ďalších látok. Vznik abstraktného myslenia a spolu s ním vznik reči a vedomia súvisí s prenosom sapientácie, duševného rozvoja našich predkov.Každá takáto etapa trvala celé desiatky tisícročí.
Každý najmenší krok
na tejto cenil iprcvádzali nesmierne straty, vyhynutie celých kmeňov. Ale pribúdal! nj I ú 1 mmti, nový tvor si začal uvedomoval hvoJu existenciu, sám seba. Pomocou pi…..tivnych nástrojov a ostatných druhov s;i postupne učil brániť a nachádzal obranu A tak pomaly vyčleňovaním v z prírody a zvieracieho prapredka vzniká homo sa-piens, ktorý sa vie nielen brániť, ale učí sa ovládať prírodu okolo seba. Veda len postupne ako mozaiku skladá veľkolepý obraz o vzniku človeka.
Veľa kamienkov do tejto mozaiky ešte chýba, mnohé dôkazy sú zahalené tajomstvom, ale už aj lak je obraz premeny zvieraťa na mysliaceho Ivora neobyčajne úchvatný. Pri modelovaní našej dávnej minulosti priniesli najcennejšie poznatky vykopávky archeológov. V štyridsiatych rokoch minulého storočia vykopali v údolí Neandertal pri Dússeldprfe pozostatky človeka, ktorý vznikol z opočloveka niekedy pred 300 000 rokmi.
Neandertálci žili vo veľkom časovom období a boli medzi nimi veľké jednak skupinové a jednak individuálne rozdiely. Kosti neandertálcov našli neskoršie v Španielsku, vo Francúzsku, ale aj u nás v Gánovciach pri Poprade, ďalej v Afrike, na Jáve a v Číne. Predkom neandertálcov bol mený človek, ktorého pozostatky vykopali vo východnej Ázii (1964).
Antropológ Louis Leakey a jeho manželka Mária našli v Keni kúsky rozbitej lebky, ležiacej vo fosílnej hornine starej viac ako dva milióny rokov. Jej tvar po rekonštrukcii pripomínal pozostatky zvyškov homo habilis, ktoré sa už predtým našli. Pri štúdiu kostí rama-pitheca, opice žijúcej v Indii, v Afrike a v Európe pred 14 miliónmi rokov, dospeli niektorí vedci k záveru, že je to spoločný predok ľudskej vetvy, austra-lopithecus.
Roku 1970 našli antropológovia v oblasti Afar v Etiópii pozostatky kostry mladého dievčaťa, ktorú nazvali Lucy. Mladá žena ležala v zemi viac ako tri milióny rokov a je predbežne vedcom hádankou, lebo nemôžu tieto zvyšky s určitosťou zaradiť ani medzi vetvu homo, ani medzi australopithe-cov. Ale každý kamienok, ktorý sa objaví, je nesmierne cenný, môže mozaiku doplniť alebo vyvrátiť. Svoju úlohu má nielen dokonalá znalosť reálií, ale aj náhody.
Dlhá cesta človeka sa začínala vo veľmi zložitých prírodných podmienkach, ktoré dnes možno ťažko rekonštruovať. Ako hovorí jeden z antropológov:A. L. Jamnar: Pripomínajú skupinu slepcov, ktorí majú v úmysle upísať slona, zatiaľ čo držia v ruke len časť jeho chobota.
Pes pytliak
Neďaleko Topoľového ostrova sa hlboko do južného hája zarezávala lúka. Nedalo sa vari ani povedať, že by to bola lúka v pravom zmysle slova. Nebohý Benko ju chcel tu mať, hoci podozrievaví ľudia, a najmä horár, vetrili, že chcel mať tu nie lúku, ale miesto, na ktorom by mohol slobodne loviť — pytliačil’.
Kúpil tu les so všetkým právom. Keď ho celý vyrúbal, ukázalo sa, že odvodnenie by stálo viac než seno za jednu celú generáciu, ak by bolo vôbec možné. A horár to vedel, podozrieval Benku, že aj on to vedel už predtým, než kupoval i než začal rúbať.Ale čo robiť, verejne sa mu nič nemohlo vyčítať, lebo akési odvodňovacie kanále tu jednako len porobil a pripojil ich potom rúče na potok, ústiaci neďaleko do Dunaja.
Takí sú ľudia. No horár ho aj pri svojej dobrej vôli zasa len upodozrieval, že priekopy nerobil na odvodnenie, ale proste preto, že ryby sa budú sem, do tejto tichej a teplej vody sťahovať. Isté bolo, že priekopy boli miestami veľmi hlboké, čo naozaj dávalo za pravdu horárovi, ktorý o nich tvrdil, že sú hotové lapáky na ryby.Nesúďme a nebudeme súdení.
Teda lúka to naozaj nebola. Jej časť bola za vlhkého roka plných dvanásť mesiacov pod vodou, za normálneho bola zasa cez celý rok veľmi bahnistá a za suchého sa dala kosiť tak niekedy okolo Anny. Ale čo kosiť; šachorinu, pálku, škripinec so šašinou a ostricami alebo husté krovis-ká, ktoré tu nechal stáť na pamiatku starého lesa?
Nič to nepomôže, ale i ja by som usudzoval, že táto lúka bola len zámienkou. Osud je však taký, Benko príliš dlho neužíval toto svoje loviskó, ktoré naozaj bolo jedinečné.
Ryby sa sem sťahovali, kačice, husi tu hniezdili, tu sa odohrávali ľúbostné turnaje jeleňov i srncov, neskosená tráva lákala zajace. A v bahne si neraz aj diviak našiel dobré miesto.Kto by teda mohol chcieť ešte viac?Aj Benko bol spokojný. Mal radosť zo svojej dobrej myšlienky. No nie dlho. Bolo to teraz*na jar po februárovom odmäku, keď sa voda Dunaja vyliala ďaleko z brehov a zaplavila nielen lesy, ale i lúky. Potom prišli ešte nové mrazy, a tak namiesto záružlia a prvosienok na lúkách, na ktorých stála voda, zaligotal sa v mrazivom slnku ľad.Benko ho využil, aby sa pozrel na svoju lúku. Nie však s lopatou a hrabľami, aby ako dobrý gazda rozhrabal krtince, ale s puškou. Čo keby tak niečo?
A naozaj to bola náhoda. Veľká voda vyhnala diviaky zo svojich kalužíšť na okraj lesa. Nebolo to pre neho práve najlepšie miesto, boli na samých hraniciach, čo keby mu postrelený diviak zabehol do lesa. Nechcel mať nič spoločné s horárom, o ktorom vedel, že je vždy tam, kde podľa neho byť nemá, a vedel o ňom i to, že nie je práve nadšený jeho lúkou. Obišiel ich preto veľkým oblúkom a zahnal na lúku tak, aby zo samých hraníc mohol strieľať.
Tresol výstrel, ale ľad je zlou oporou a namiesto komory zasiahol starého diviaka len „na mäkko”. Ešte jeden výstrel, ale ľaknutie a strach sú zlí strelci; postrelený diviak sa zúrivo obrátil proti nemu.Dal sa na útek, ale lad nad šivarinou, ktorá už od jarného slnka začala dýchať, bol pórovitý, prehol sa a nečakane sa rozstúpil širokou štrbinou.
Benko sa prepadol, ale na šťastie voda nebola hlboká, siahala mu len asi do pása. Diviak sa vody nezľakol. Dorážal na neho a hľadal cestu, ako sa k nemu priblížiť ešte bližšie.
Benko sa preto usiloval vyliezť, ale len čo sa rukami oprel o ľad, ľad sa prebáral ďalej a ďalej. Vo svojej hrôze si ani neuvedomoval, že sa blíži k jednému z odvodňovacích kanálov, a to práve k tomu, ktorý bol najhlbší. Ešte niekoľko ráz sa zachytil ľadu, no keď sa znova pod ním prelomil, pevná zem sa mu stratila pod nohami a on klesal hlbšie a hlbšie.Rukami sa ešte raz zachytil a vyzdvihol, ale ľad ho už nezachránil. O chvíľu celkom zmizol pod vodou.Jeho volanie o pomoč sa strácalo v nemom lese práve tak, ako sa kedysi strácali výstrely jeho pušky, keď prepadával nič netušiacu zver, ktorú sem vábil podhadzovaním sena, repy i obilia… Ľady, ktoré sa ešte chvíľu hýbali, sa pomaly uspokojovali.
Lesť, do ktorej chytal ryby, tá jama v odvodňovacom kanáli, ktorú dal vykopať ako lákadlo pre iných, priniesla smrť jemu samému.Tak osud zvádza do osídiel tých, čo ich iným hotovili.Jeho syn potom nekráčal v jeho šľapajach. Nielenže vášeň k puške ho neovládla, ale akoby pochopil zmysel prírody i zmysel tej veľkej tragédie, akoby chcel odčiniť všetky otcove zločiny proti prírode, nechal všetko tak, ako bolo. Sám tu už nijako nezasahoval, nestrieľal, ba ani nerúbal a nekosil.A tak sa z lúky stal od toho času hotový raj. Zver čoskoro zabudla na to, čo bolo, práve preto, že tu nik nestrieľal, nechytal.
Tak nešťastný Benkov posledný výstrel bol posledným výstrelom na tejto lúke.A jar, čo práve zadýchala prvými belostnými snežienkami a onedlho aj žltými prvosienkami a záružlím, privítala tu prvých hostí. Večer, keď hmly z vôd vystúpili, nad lesom sa ozvalo:„Grek, grek, grek, gegé, gegé”… A hneď potom sa neveľký vták zniesol na lúku, až voda vystrekla, a skoro po ňom druhý, tretí…„Grek, grek, grek, gegé, gegé”…Nieslo sa tichou nocou.
To sa vrátili močiarnice, prví hostia z ďalekého juhu.
Ráno, keď sa slnko ešte ťažko predieralo cez hmlu, zachytenú v konároch stromov, samček močiarnice sa ako blesk vyšvihol z bahniska, zarasteného šachorinou, a najprv kosmo, chvíľami v širokých, chvíľami v úzkych špirálkach mieril stále vyššie a vyššie. Tu potom po niekoľkých veľkých kruhoch, pritlačiac krídla tesne k sebe, sa spustil na zem takou rýchlosťou, že jeho mocné chvostové perá sa rozozvučali do mumlavého, chvíľami zasa bľačivého tónu.
Ale až na zem nedopadol. Novým oblúkom sa vzniesol vyššie a po nových kruhoch svoj bľačivý koncert opakoval.
Dlhú chvíľu sa tak ukazoval.
Slniečko už celkom príjemne hrialo, keď sa zrazu spod veľkej šachorinovej hromádky nežne ozvalo túžobné:,,Typ-típ, typ-tĺp”… Ale samček akoby nepočul, znova sa s bľačivým zvukom spustil na zem a znova vyletel k belasej oblohe.„Typ-tĺp, typ-tĺp” — znova ho roztúžene volalo. Pustil sa dolu, jeho ľúbostná pieseň zaznela trochu výraznejšie, no posledný raz. Už sa nezdvihol, lež zosadol pod kríček šachoriny, kde ho tak túžobne volali.
Jeho ľúbostná pieseň bola krátka. Ešte niekoľko ráz za deň vyletel, zaspieval, ukázal družke svoje umenie, a to bolo všetko.
A tak náhle, ako sa ukázal, zasa i zmizol. Niežeby opustil lúku, ako urobili ostatné, nie, ale prešiel krátky čas jeho dvorenia, jeho lásky. Potom stíchol a namiesto vo vzduchu sa preháňal medzi kríčkami šivariny, medzi šachorinou, prebodával bahno, hľadal potravu.Ani lastovičiar, ktorý tu tak často krúžil, nevedel o nich, že tu hniezdia.
Príroda, matka všetkého tvorstva, sa o ne dobre postarala tým, že ich obdarila perím farby suchej trávy a lístia. Nemusia sa skrývať, veď sú skryté, môžu sa voľne pohybovať sem a ta; nestarajú sa o nikoho, len o svoje bahno, v ktorom bolo toľko všelijakých chrobákov a červíkov.
Aj hniezdo, ktoré si urobili, sa o krátky čas stratilo vo vyrastajúcej ostrici a o malých zelenkastých vajíčkach vedela len močiarnica a jej druh.Dlho tu však nezostali samy. Skoro sa tu objavila i čajka, ktorá bola oveľa šťastnejšia než jej družky, ktoré ju predbehli a na ktorých si teraz pochutnávala už vrana.
Hneď tu bolo veselšie. Jej prenikavé a ostré kivi, kivííí sa ozývalo celý deň.Lúka nemohla dostať lepšieho strážcu. Zďaleka hlásila každého človeka. Sedliak orajúci v diaľke jej dal rovnako príčinu kivíkať ako dievča, idúce na snežienky. Ale bol v tom veľký rozdiel, ako sprevádzala svojím kiví, kivííí toho, o ktorom vedela, že jej neuškodí, a ako zďaleka poznala človeka s puškou. Aké vystrašené bolo potom jej volanie, čo strachu v ňom bolo!
Dobre a odvážne strážila nielen svoje hniezdo a lúky, ale i ďaleké okolie.Nenávidela všetky živočíchy, o ktorých vedela, že by jej mohli nejako uškodiť. Myšiaka, lastovičiara, ba i orliaka, ktorý sa zatúlal nad lúku, prenasledovala s neuveriteľnou zúrivosťou a vytrvalosťou.
Dorážala naň hneď zhora, hneď zdola, s ľahkosťou plachtila okolo dravca, lebo vedela, že jeho útokom vždy unikne a istá svojím víťazstvom, dráždila ho, prekážala mu v love, zabraňovala mu v pátraní po vajciach, aj po mláďatách.A tak chránila nielen svoje hniezdo, ale i hniezda močiarníc, kačíc, ba i bučiakov.
Ešte nemala ani dobre vystlané hniezdo, veď prešlo ešte len niekoľko dní, čo priletela. Bol škaredý predjarný deň, chvíľami sa hustá hmla valila po poliach, chvíľami zasa hustý dážď rozbahňoval pole i lúku ešte väčšmi. Naraz hop! a rozvodnenú rieku preskočil pes. Bol to pekný vlčiak.
Vystrašená čajka vyletela a začala naň ostrým volaním dorážať. Lietala mu tesne nad hlavou, krídlami ho niekoľko ráz udrela aj po nose.
Pes, dopálený touto neobyčajnou bezočivosťou, chňapol po nej raz, dva razy, ale jeho vycerené zuby vždy klepli naprázdno.
„Hav, hav!”„Kivííí, kivííí!”
Adjunkt, ktorý sa práve vracal z obchôdzky, bol prekvapený týmto nevídaným divadlom, ale prv, než sa mohol rozhodnúť, pes zmizol v lese.Pri hlásení sa zmienil horárovi aj o psovi.
„Musíme ho dostať, a čím skôr, tým lepšie, kým nám nestrhne niekoľko srniek. Srnky sú teraz na jar také vysilené a slabé a snehová kalamita im ešte dodala.”Šlo sa teda večer. Skryli sa v blízkosti kŕmidiel a čakali. Nie však dlho.
„Hav, hav!” a už prestrašene utekala pre nimi prvá črieda. Bolo vidno, že je zle, srny a srnce trielili, ako im to len dovoľovala rozmoknutá zem a husté krovie.
„Hav, hav!” a hneď zasa druhá črieda a vzápätí i pes. Unavené srny už ďalej nevládali, najmä jedna z nich veľmi zaostávala.
„Méé, méé…”
„Hav, hav!”Adjunkt stisol pušku a pomaly ju prikladal k lícu. Ešte skok a pes už chňapol po srne.
„Hav, hav!” skok, ale márny, srna padla, takže pes ju preskočil. Vtom sa z pušky zablyslo a ostrý výstrel, ktorý zaznel lesom, pes už nepočul. Zabrechal, ale len tak akosi krátko, vôbec nie tak víťazne ako pred chvíľou. Ešte sa prekoprcol, ale keď k nemu adjunkt prikročil, ležal už bez pohnutia. „Dobrá strela, chlapče, guľkou v plnom behu, no nechcem ťa chváliť, ale ak budeš vedieť všetko tak, ako vieš strieľať, nuž si naozaj chlap.” Keď sa v dedine dozvedeli, čo sa stalo, na noc psy priväzovali, čo predtým nerobili.Tak čajka zachránila život nejednej srne.
Október 1981
Vari už týždeň bolo prituhnuté; nočná obloha bývala posiata nespočetným množstvom hviezd, košatý mesiac stál medzi nimi ako pastier. Cez deň svietilo slnce, ale severná úboč Kýčery, kde sa už niekoľko dní motala stará medvedica s mláďaťom, zostávala v tôni. Napokon po neskorom ráne svitol mútny deň.
Medvedica dlho stála pod previsnutým skaliskom, načúvala vetru, ktorý zosilnel a hnal pred sebou tmavosivé mračná. Už niekoľko dní nezožrala ani byľ a nedovolila ani svojmu vytučnenému mlád’aťu zdvihnúť zo zeme čo len bukvicu či okmásanú jarabinu. Chvíľami bolo počuť bubnovanie d’atľa, ale tam bol jeho smiech.
Aj sojka zaškriekala, ale krátko a hneď aj stíchla, akoby sa hanbila.// Keď sa medvedica do vôle napočúvala, vykročila kolísavým krokom k vrstevnici, medvieďa za ňou. Oba medvede kráčali ťažko, ospanlivo, kým sa čvachtajúcou mokraďou nedostali do úzkej kotlinky na južný svah Kýčery. Potok bol skraja už prichytený ľadom, papraď ležala na zemi zvädnutá, tráva a byliny zošúverené, pošliapané.
Medvedica prešla cez potok, mláďa za ňou. Pod hladinou sa mihol tmavý horský pstruh, ale medvedica sa ho ani len pohľadom nedotkla. Zjari i v lete to bývalo inšie; stála po kolená vo vode a nejedného pstruha vyhodila prednou labou na zelený breh. Teraz však vyšla nízkym briežikom a začala trhať žeruchu. Pomaly, sústredene žula jej široké kapustné listy. Keď videla, že mláďa len stojí, otočila sa a drela ho lopatkou k žeruche. Mláďa však žeruchu len ovoňalo, zmraštilo nos a odvrátilo sa. Starej sa to navidomoči nepozdávalo; vytrhla labou žeruchu aj s koreňmi a sotila ju k medvieďaťu.
Ono zasa nič. Medvedica hnevlivo zamrmlala a labou medvieďa ľahko udrela. A keď sa ani potom nemalo do jedenia, sadla si na zadok, jednou labou pridŕžala žeruchu pri zemi, druhou tlačila mladé k nej. Naveľa medvieďa predsa len trochu žeruchy vzalo do papuľky, ale keď za cítilo jej horkú chuť, chcelo ju vypľuť. Stará však nečakala, hnevlivo zamrmlala a labou tlačila žeruchu mladému späť do papuľky. A keď mu potom dala celkom nedvojzmyselnú príučku, pustilo sa aj ono do jedla, zjavne bez chuti, ale žulo byľ za byľou a mrštiac nosom ju prehftalo. //
Zrazu medvedica strpia, zachytila podozrivý zvuk. Napodiv nehlučne prešla do mladej smrečiny, medvieďa za ňou, a hľadela k úzkej prti, ktorá sa ťahala na dákych päťdesiat krokov pod nimi. O chvíľu vyšiel z hory človek, v ruke niesol sekeru, cez plecia mal prepásaný povraz. Medvedica hľadela za človekom a keď prešiel čistinou s stratil sa za ohybom v riedkej hore, pustila sa pomaly za ním. Aj medvieďa vyšlo z húštiny, ale stará ho zavrátila.
Sama sa pobrala k stopám, dlho ich ovoniavala, strihala malými končistými ušami, chytala vysoký vietor, napokon sa pustila s nosom pri zemi po stopách; tak kráčala dobrý kus. Potom dlho stála na mieste, kým sa presvedčila, že sa človek nevrátil, otočila sa a zatiahla za mladým do smrečiny. Olizla mu papuľku, akoby sa ešte raz chcela presvedčiť, že ozaj prezrelo horkú žeruchu, ktorá mu mala pred dlhým zimným spánkom vyčistiť vnútro. Spokojne zmrnčala a pustila sa vrstevnicou späť. // Medvede sa zastavili medzi skaliskami na juhozápadnej strane Kýčery, tam medvedica vytrhla zo zeme rapavé korene sladiča.
Teraz sa už mláďa tak nevzpieralo, jednak poučené, jednak bol koreň sladiča predsa len súcejší, nebol taký horký ako žerucha. Vpodvečer zišli medvede do úboče starej holej bukovej hory, kde-tu prestoknutej vysokánskym smrekom. Obchádzali skaliská, až sa dostali cez záľahu kosodreviny do úzkej rokliny, zatarasenej skalami a polozhnitými vývratmi. Popod preva-lený brestový kmeň sa medvedica vtiahla do temného otvoru. Medvieďa za ňou. //
Zvečerilo sa, vetrisko sa zabilo, obloha sa vliala do hory. Začalo snežiť. Najprv celkom drobno, akoby na skúšku. Ale čoskoro sa zo smolnej temravy hrnuli celé prúdy veľkých, ľahkých vločiek. Do rána ležala hora pod snehom, zmlknutá pod hustým bielym plášťom, akoby ju bol ktosi začaroval.