Pes pytliak

Pes pytliak

Neďaleko Topoľového ostrova sa hlboko do južného hája zarezávala lúka. Nedalo sa vari ani povedať, že by to bola lúka v pravom zmysle slova. Nebohý Benko ju chcel tu mať, hoci podozrievaví ľudia, a najmä horár, vetrili, že chcel mať tu nie lúku, ale miesto, na ktorom by mohol slobodne loviť — pytliačil’.

Kúpil tu les so všetkým právom. Keď ho celý vyrúbal, ukázalo sa, že odvodnenie by stálo viac než seno za jednu celú generáciu, ak by bolo vôbec možné. A horár to vedel, podozrieval Benku, že aj on to vedel už predtým, než kupoval i než začal rúbať.Ale čo robiť, verejne sa mu nič nemohlo vyčítať, lebo akési odvodňovacie kanále tu jednako len porobil a pripojil ich potom rúče na potok, ústiaci neďaleko do Dunaja.

Takí sú ľudia. No horár ho aj pri svojej dobrej vôli zasa len upodozrieval, že priekopy nerobil na odvodnenie, ale proste preto, že ryby sa budú sem, do tejto tichej a teplej vody sťahovať. Isté bolo, že priekopy boli miestami veľmi hlboké, čo naozaj dávalo za pravdu horárovi, ktorý o nich tvrdil, že sú hotové lapáky na ryby.Nesúďme a nebudeme súdení.

Pes pytliak

Pes pytliak

Teda lúka to naozaj nebola. Jej časť bola za vlhkého roka plných dvanásť mesiacov pod vodou, za normálneho bola zasa cez celý rok veľmi bahnistá a za suchého sa dala kosiť tak niekedy okolo Anny. Ale čo kosiť; šachorinu, pálku, škripinec so šašinou a ostricami alebo husté krovis-ká, ktoré tu nechal stáť na pamiatku starého lesa?
Nič to nepomôže, ale i ja by som usudzoval, že táto lúka bola len zámienkou. Osud je však taký, Benko príliš dlho neužíval toto svoje loviskó, ktoré naozaj bolo jedinečné.

Ryby sa sem sťahovali, kačice, husi tu hniezdili, tu sa odohrávali ľúbostné turnaje jeleňov i srncov, neskosená tráva lákala zajace. A v bahne si neraz aj diviak našiel dobré miesto.Kto by teda mohol chcieť ešte viac?Aj Benko bol spokojný. Mal radosť zo svojej dobrej myšlienky. No nie dlho. Bolo to teraz*na jar po februárovom odmäku, keď sa voda Dunaja vyliala ďaleko z brehov a zaplavila nielen lesy, ale i lúky. Potom prišli ešte nové mrazy, a tak namiesto záružlia a prvosienok na lúkách, na ktorých stála voda, zaligotal sa v mrazivom slnku ľad.Benko ho využil, aby sa pozrel na svoju lúku. Nie však s lopatou a hrabľami, aby ako dobrý gazda rozhrabal krtince, ale s puškou. Čo keby tak niečo?
A naozaj to bola náhoda. Veľká voda vyhnala diviaky zo svojich kalužíšť na okraj lesa. Nebolo to pre neho práve najlepšie miesto, boli na samých hraniciach, čo keby mu postrelený diviak zabehol do lesa. Nechcel mať nič spoločné s horárom, o ktorom vedel, že je vždy tam, kde podľa neho byť nemá, a vedel o ňom i to, že nie je práve nadšený jeho lúkou. Obišiel ich preto veľkým oblúkom a zahnal na lúku tak, aby zo samých hraníc mohol strieľať.
Tresol výstrel, ale ľad je zlou oporou a namiesto komory zasiahol starého diviaka len „na mäkko”. Ešte jeden výstrel, ale ľaknutie a strach sú zlí strelci; postrelený diviak sa zúrivo obrátil proti nemu.Dal sa na útek, ale lad nad šivarinou, ktorá už od jarného slnka začala dýchať, bol pórovitý, prehol sa a nečakane sa rozstúpil širokou štrbinou.
Benko sa prepadol, ale na šťastie voda nebola hlboká, siahala mu len asi do pása. Diviak sa vody nezľakol. Dorážal na neho a hľadal cestu, ako sa k nemu priblížiť ešte bližšie.

Benko sa preto usiloval vyliezť, ale len čo sa rukami oprel o ľad, ľad sa prebáral ďalej a ďalej. Vo svojej hrôze si ani neuvedomoval, že sa blíži k jednému z odvodňovacích kanálov, a to práve k tomu, ktorý bol najhlbší. Ešte niekoľko ráz sa zachytil ľadu, no keď sa znova pod ním prelomil, pevná zem sa mu stratila pod nohami a on klesal hlbšie a hlbšie.Rukami sa ešte raz zachytil a vyzdvihol, ale ľad ho už nezachránil. O chvíľu celkom zmizol pod vodou.Jeho volanie o pomoč sa strácalo v nemom lese práve tak, ako sa kedysi strácali výstrely jeho pušky, keď prepadával nič netušiacu zver, ktorú sem vábil podhadzovaním sena, repy i obilia… Ľady, ktoré sa ešte chvíľu hýbali, sa pomaly uspokojovali.

Lesť, do ktorej chytal ryby, tá jama v odvodňovacom kanáli, ktorú dal vykopať ako lákadlo pre iných, priniesla smrť jemu samému.Tak osud zvádza do osídiel tých, čo ich iným hotovili.Jeho syn potom nekráčal v jeho šľapajach. Nielenže vášeň k puške ho neovládla, ale akoby pochopil zmysel prírody i zmysel tej veľkej tragédie, akoby chcel odčiniť všetky otcove zločiny proti prírode, nechal všetko tak, ako bolo. Sám tu už nijako nezasahoval, nestrieľal, ba ani nerúbal a nekosil.A tak sa z lúky stal od toho času hotový raj. Zver čoskoro zabudla na to, čo bolo, práve preto, že tu nik nestrieľal, nechytal.

Tak nešťastný Benkov posledný výstrel bol posledným výstrelom na tejto lúke.A jar, čo práve zadýchala prvými belostnými snežienkami a onedlho aj žltými prvosienkami a záružlím, privítala tu prvých hostí. Večer, keď hmly z vôd vystúpili, nad lesom sa ozvalo:„Grek, grek, grek, gegé, gegé”… A hneď potom sa neveľký vták zniesol na lúku, až voda vystrekla, a skoro po ňom druhý, tretí…„Grek, grek, grek, gegé, gegé”…Nieslo sa tichou nocou.

To sa vrátili močiarnice, prví hostia z ďalekého juhu.
Ráno, keď sa slnko ešte ťažko predieralo cez hmlu, zachytenú v konároch stromov, samček močiarnice sa ako blesk vyšvihol z bahniska, zarasteného šachorinou, a najprv kosmo, chvíľami v širokých, chvíľami v úzkych špirálkach mieril stále vyššie a vyššie. Tu potom po niekoľkých veľkých kruhoch, pritlačiac krídla tesne k sebe, sa spustil na zem takou rýchlosťou, že jeho mocné chvostové perá sa rozozvučali do mumlavého, chvíľami zasa bľačivého tónu.
Ale až na zem nedopadol. Novým oblúkom sa vzniesol vyššie a po nových kruhoch svoj bľačivý koncert opakoval.
Dlhú chvíľu sa tak ukazoval.

Slniečko už celkom príjemne hrialo, keď sa zrazu spod veľkej šachorinovej hromádky nežne ozvalo túžobné:,,Typ-típ, typ-tĺp”… Ale samček akoby nepočul, znova sa s bľačivým zvukom spustil na zem a znova vyletel k belasej oblohe.„Typ-tĺp, typ-tĺp” — znova ho roztúžene volalo. Pustil sa dolu, jeho ľúbostná pieseň zaznela trochu výraznejšie, no posledný raz. Už sa nezdvihol, lež zosadol pod kríček šachoriny, kde ho tak túžobne volali.
Jeho ľúbostná pieseň bola krátka. Ešte niekoľko ráz za deň vyletel, zaspieval, ukázal družke svoje umenie, a to bolo všetko.
A tak náhle, ako sa ukázal, zasa i zmizol. Niežeby opustil lúku, ako urobili ostatné, nie, ale prešiel krátky čas jeho dvorenia, jeho lásky. Potom stíchol a namiesto vo vzduchu sa preháňal medzi kríčkami šivariny, medzi šachorinou, prebodával bahno, hľadal potravu.Ani lastovičiar, ktorý tu tak často krúžil, nevedel o nich, že tu hniezdia.
Príroda, matka všetkého tvorstva, sa o ne dobre postarala tým, že ich obdarila perím farby suchej trávy a lístia. Nemusia sa skrývať, veď sú skryté, môžu sa voľne pohybovať sem a ta; nestarajú sa o nikoho, len o svoje bahno, v ktorom bolo toľko všelijakých chrobákov a červíkov.
Aj hniezdo, ktoré si urobili, sa o krátky čas stratilo vo vyrastajúcej ostrici a o malých zelenkastých vajíčkach vedela len močiarnica a jej druh.Dlho tu však nezostali samy. Skoro sa tu objavila i čajka, ktorá bola oveľa šťastnejšia než jej družky, ktoré ju predbehli a na ktorých si teraz pochutnávala už vrana.
Hneď tu bolo veselšie. Jej prenikavé a ostré kivi, kivííí sa ozývalo celý deň.Lúka nemohla dostať lepšieho strážcu. Zďaleka hlásila každého človeka. Sedliak orajúci v diaľke jej dal rovnako príčinu kivíkať ako dievča, idúce na snežienky. Ale bol v tom veľký rozdiel, ako sprevádzala svojím kiví, kivííí toho, o ktorom vedela, že jej neuškodí, a ako zďaleka poznala človeka s puškou. Aké vystrašené bolo potom jej volanie, čo strachu v ňom bolo!
Dobre a odvážne strážila nielen svoje hniezdo a lúky, ale i ďaleké okolie.Nenávidela všetky živočíchy, o ktorých vedela, že by jej mohli nejako uškodiť. Myšiaka, lastovičiara, ba i orliaka, ktorý sa zatúlal nad lúku, prenasledovala s neuveriteľnou zúrivosťou a vytrvalosťou.

Dorážala naň hneď zhora, hneď zdola, s ľahkosťou plachtila okolo dravca, lebo vedela, že jeho útokom vždy unikne a istá svojím víťazstvom, dráždila ho, prekážala mu v love, zabraňovala mu v pátraní po vajciach, aj po mláďatách.A tak chránila nielen svoje hniezdo, ale i hniezda močiarníc, kačíc, ba i bučiakov.
Ešte nemala ani dobre vystlané hniezdo, veď prešlo ešte len niekoľko dní, čo priletela. Bol škaredý predjarný deň, chvíľami sa hustá hmla valila po poliach, chvíľami zasa hustý dážď rozbahňoval pole i lúku ešte väčšmi. Naraz hop! a rozvodnenú rieku preskočil pes. Bol to pekný vlčiak.

Vystrašená čajka vyletela a začala naň ostrým volaním dorážať. Lietala mu tesne nad hlavou, krídlami ho niekoľko ráz udrela aj po nose.
Pes, dopálený touto neobyčajnou bezočivosťou, chňapol po nej raz, dva razy, ale jeho vycerené zuby vždy klepli naprázdno.
„Hav, hav!”„Kivííí, kivííí!”
Adjunkt, ktorý sa práve vracal z obchôdzky, bol prekvapený týmto nevídaným divadlom, ale prv, než sa mohol rozhodnúť, pes zmizol v lese.Pri hlásení sa zmienil horárovi aj o psovi.
„Musíme ho dostať, a čím skôr, tým lepšie, kým nám nestrhne niekoľko srniek. Srnky sú teraz na jar také vysilené a slabé a snehová kalamita im ešte dodala.”Šlo sa teda večer. Skryli sa v blízkosti kŕmidiel a čakali. Nie však dlho.
„Hav, hav!” a už prestrašene utekala pre nimi prvá črieda. Bolo vidno, že je zle, srny a srnce trielili, ako im to len dovoľovala rozmoknutá zem a husté krovie.
„Hav, hav!” a hneď zasa druhá črieda a vzápätí i pes. Unavené srny už ďalej nevládali, najmä jedna z nich veľmi zaostávala.
„Méé, méé…”
„Hav, hav!”Adjunkt stisol pušku a pomaly ju prikladal k lícu. Ešte skok a pes už chňapol po srne.
„Hav, hav!” skok, ale márny, srna padla, takže pes ju preskočil. Vtom sa z pušky zablyslo a ostrý výstrel, ktorý zaznel lesom, pes už nepočul. Zabrechal, ale len tak akosi krátko, vôbec nie tak víťazne ako pred chvíľou. Ešte sa prekoprcol, ale keď k nemu adjunkt prikročil, ležal už bez pohnutia. „Dobrá strela, chlapče, guľkou v plnom behu, no nechcem ťa chváliť, ale ak budeš vedieť všetko tak, ako vieš strieľať, nuž si naozaj chlap.” Keď sa v dedine dozvedeli, čo sa stalo, na noc psy priväzovali, čo predtým nerobili.Tak čajka zachránila život nejednej srne.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *