Umenie pravekého človeka

Majú azda zvýraznené oči bizóna a divokého koňa vyjadrovať ich ostražitosť? Kresba pochádza z jaskyne Combarelíe vo Francúzsku.

Majú azda zvýraznené oči bizóna a divokého koňa vyjadrovať ich ostražitosť? Kresba pochádza z jaskyne Combarelíe vo Francúzsku.

Jedným z prvých objektov výtvarného umenia bolo zviera. Jeho podobu vyrezal pračlovek do slonoviny, vyryl do kosti, zobrazil na stenách jaskýň, či vykresal z kameňa pod prevismi skalných stien. A akú prekvapujúco dôležitú úlohu znamenalo zviera v jeho živote, to dokazujú aj nové objavy a poznatky z oblasti najstaršieho umenia ľudstva.
Už lovec doby kamennej si primitívne ozdoboval nástroje obrazmi zvierat. Nájdeme ich aj na úžitkových a ozdobných predmetoch. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že kresby zvierat, tieto dávne umelecké diela pravekého človeka, sú len obyčajnými, bezvýznamnými čmáraninami. Ale už na prelome 19. a 20. storočia vedci dokázali, že obrazy zvierat, ktoré praveký človek vyčaril na stenách jaskýň, mali v jeho živote nesmierne dôležitú úlohu.

Už aj skutočnosť, že ich nachádzame v najodľahlejších, ťažko prístupných a neobývaných častiach jaskýň dokazuje, že zdobili posvätné priestory a sú prejavom kultu súvisiaceho s lovom zvierat.
Známy frankfurtský etnológ Leo Frobe-nius (1873—1938) pozoroval na výskumnej ceste Afrikou ako domorodci najskôr nakreslili zviera, ktoré sa rozhodli obetovať a potom svoje dielo zničili. Týmto obradom si chceli pričarovať úspech v love. Leo Frobenius spolu s inými vedcami sa domnieva, že je istá podobnosť medzi rituálom týchto zaostalých, hlboko v pralese žijúcich afrických kmeňov a rituálom lovcov doby kamennej.
Prastaré kresby zvierat v jaskyniach južného Francúzska a Španielska sa pokladali za prejav loveckého kultu. Tento názor sa udržal po celé desaťročia, hoci kritickí bádatelia o ňom pochybovali. Výskum prehistórie ukázal, že tvorcovia týchto kresieb — lovci a zberači mladšej doby kamennej, pred asi tridsaťtisíc až desaťtisíc rokmi — neboli len primitívnymi divochmi, ktorí mysleli iba na loveckú obetu a obživu. Aký význam však potom mali tieto kresby?

Vedná disciplína, ktorá nepracuje len s písomnými prameňmi, ale čerpá poznatky z nájdených dokladov ľudskej existencie a práce môže veľmi ťažko dať úplnú odpoveď na túto otázku.

Významný krok v tomto smere znamenali práce francúzskeho prehistorika Andre Leroi Gourha-ma. Dokázal, že kresby zvierat v nijakom prípade nevyjadrujú len mäso a obetu, ale sú výrazom členitejšieho a abstraktnejšie-ho obrazu o svete, než aký sa ešte donedávna pripisoval človeku doby kamennej.

Znaky na týchto bizónoch sa spočiatku pokladali za šípy. Dnes v nich vidíme viac: typické znaky samcov a samíc. Kresba pochádza z jaskyne Niaux (južné Francúzsko). Kresba bizóna v jaskyni Combarelle prekrýva kresbu divokého koňa.

Znaky na týchto bizónoch sa spočiatku pokladali za šípy. Dnes v nich vidíme viac: typické znaky samcov a samíc. Kresba pochádza z jaskyne Niaux (južné Francúzsko).
Kresba bizóna v jaskyni Combarelle prekrýva kresbu divokého koňa.

Leroi Gourham a jeho spolupracovníci urobili vecnú registráciu jaskynných kresieb zvierat.

Pozorovali jednotlivé druhy zvierat podľa počtu a miesta, ktoré zaberali na jaskynnej klenbe. Súčasne objavili aj početné záhadné znaky. Umožnilo im to vyťažiť zo získaných poznatkov pomocou počítačov a dierkovacích štítkov tisícky podrobností.

Bizón ohrozený šípom

Bizón ohrozený šípom

A výsledok? Jaskynné maľby spolu so sprievodnými znakmi predstavujú vopred naplánovaný celok. Jednotlivé druhy zvierat a znakov sa nachádzajú na určitých, predtým stanovených,, miestach jaskynnej klenby.
Leroi Gourham robil výskumy nástenných kresieb v jedinečnej oblasti juhozápadného Francúzska a Španielska. Nevylúčil však možnosť, že jaskyne s podobnými kresbami pravekých ľudí sú aj v iných krajinách. Poukázal na objav v jaskyni Belaja v Sovietskom zväze, kde sú kresby bizóna, koňa, mamuta, nosorožca i rôzne znaky, ktoré sú obsahom i formou príbuzné tým, ktoré objavili v jaskyniach západnej Európy. Tento nález rozšíril oblasť výskytu jaskynných kresieb viac ako tisíc kilometrov na východ. A. L. Gourham tvrdí, že možnosť nových objavov je ešte velká.
Jeho slová potvrdil aj sovietsky prehis-torik A. P. Okladnikov v knihe o pravekých jaskynných kresbách Sibíri, kde spomína i pomerne málo známu jaskyňu Choit-Zenkjer pri jazere Char Us núr v Mongolsku. Týmto objavom sa hranica výskytu jaskynného umenia pravekého človeka posunula o ďalších tritisíc kilometrov na východ.

Aké to vzdialenosti v dobe kamennej!

Možno si vôbec predstaviť,

Kresba jeleňa, muflóna a slona v jaskyni Chautzenkjer Aquj.

Kresba jeleňa, muflóna a slona v jaskyni Chautzenkjer Aquj.

že by ich bolo možné v týchto dávnych dobách prekonať? Podobajú sa nálezy v jednotlivých jaskyniach? Okladnikov hovorí o záhadných znakoch, v ktorých podobne ako L. Gourham predvída zmysel nasledovne — umelecké diela jaskynných maliarov z Choit-Zenkjeru, zdá sa, majú rovnaký stupeň dokonalosti, ako diela umelcov neskorého magdalénia Európy.

Teda prichádza k záveru, že praveké kresby v jaskyniach spomínaných východných oblastí sú v štylistickej jednote s pravekým jaskynným umením Európy.
Kultúrny prejav pravekého človeka sa teda napriek obrovským vzdialenostiam jednotlivých nálezísk zhoduje. Dôkazom toho je aj výskum jaskynného umenia — a poznatok, že od francúzskej rieky Vezere po sibírske jazero Char Us núr platí: Počiatok všetkého ľudského umenia vzniká od obrazu zvieraťa.

Zrkadlo

V newyorskej zoologickej záhrade je vedľa opičích voliér umiestené veľké zrkadlo. Pri zrkadle je veľký nápis: „Dívate sa na najnebezpečnejšieho živočícha na svete. Len on za celú existenciu Zeme bol schopný vyničiť a vyničil celé druhy!” Zapamätajme si tieto slová a všimnime si úvahu popredného amerického zoológa Róberta MacCIanga, ktorý o tom, ako sa vyničili, napísal:
„Nepriaznivé pôsobenie človeka na prírodu sa prejavuje rozlične. Niektoré druhy divých zvierat odsudzuje na záhubu tým, že mení obvyklé podmienky ich života — vyrubuje lesy, vysúša močiare, jedovatými chemikáliami postrekuje miesta, kde tieto druhy žijú alebo si zadovažujú potravu.

Zavádza nové dravce, proti ktorým sú tieto zvieratá bezmocné. Niekedy hubí celé druhy zvierat tým, že ich nemilosrdne vyničí buď pre mäso, kožušinu, perie, alebo iba pre vlastnú zábavu.”
Konečne sa obavy z tohto stavu zmocnili aj samého človeka. Bol už najvyšší čas. Veď ešte v prvých desaťročiach nášho storočia sa vyničilo dosť vzácnych zvierat a mnohé druhy sa ocitli na pokraji úplného vyničenia. V akejsi súvislosti to pripomína prípad dinosaurov, lebo aj tu katastrofa ohrozila predovšetkým tie najväčšie.

Z morských cicavcov sa stali obeťou veľryby (sú príliš bohaté na tuk), z operených dravcov kondory (sú príliš majestátne), z vtáctva močiarov americký žeriav (je príliš krásny), zo štvornožcov grizzly a veľký hnedý medveď (sú príliš nebezpečné).
Znepokojenie ľudí má mnoho príčin.

Je to oneskorené pochopenie vzájomnej závislosti medzi tvormi žijúcimi na Zemi, pocit viny voči budúcim generáciám, odsudzovanie nerozumných predkov. Kým sa však tento pocit stal aj vecou rozumu, uplynulo veľa rokov. Človek sa rozhodol, že si okamžite vykúpi svoju vinu. A takéto, niekedy nepremyslené vykupovanie vlastnej viny sa sem-tam dostávalo do tragikomických situácií.
Raz sa na ceste v horách zrazil autobus s jelenom. Obaja, vodič aj zviera, sa zranili. Prišla sanitka, z ktorej vyskočili svalnatí muži a rýchlo naložili do svojho auta jeleňa. Dokaličený vodič musel počkať — už preňho nezostalo miesto.
Toto je však kuriozita.

Isté je jedno, že jeden človek môže zachrániť jednotlivé zviera, v najlepšom prípade jednotlivú čriedu, ale na udržanie populácie — a tým skôr druhu — je nevyhnutné spojené úsilie. A v mnohých prípadoch je na to potrebná medzištátna spolupráca.
V medzinárodnom meradle sa v poslednom čase dostali do popredia tri veľké organizácie:

Medzinárodný zväz na ochranu prírody a prírodných zásob, Svetový fond na ochranu divej prírody a Medzinárodný biologický program UNESCO „Človek a biosféra”. Počas deviatich rokov (1962— 1970) prvé dve organizácie vypracovali vyše 350 projektov na ochranu živočíšneho sveta.
V súčasnosti majú vedci v tomto smere veľké starosti. Preto si všimneme len jeden problém, možno ani nie naj-
dôležitejší, ale určite najparadoxnejší.
Ako možno „vysvetliť” opustenému orlíčaťu, ktoré horolezec vyberá z hniezda v skalách Yellowstonského národného parku, že sa človek k nemu nepribližuje preto, aby ho zabil, ale naopak, preto, aby ho vložil do hniezda bezdetnej orlice?
Ako možno dokázať levici, ktorá si poranila labu v africkej rezervácii, že veterinár, ktorý na ňu hádže sieť a zväzuje jej laby pevnými povrazmi, má iba jediný cieľ:

vydezinfikovať ranu a zachrániť jej život?
Ako presvedčiť slonica, ktoré sa stratilo od svojej čriedy, že pneumatika, ktorú mu dávajú na zlámanú nohu, nie je novým prostriedkom na zabíjanie, ale naopak, jeho jedinou nádejou, lebo ináč zahynie od hladu alebo sa stane obeťou nejakého dravca?
Všeobecne je známe, že pri love delfínov na výskumné účely mnohé z nich prichádzajú o život — ich srdce nevydrží nervový šok. Keď americké losy značkujú z lietadla žltou farbou, aby sa zistil smer migrácie, mnohé z nich sa tak vyľakajú, že bezhlavo uháňajú, kým vyčerpané nespadnú a nezahynú.
Dedičná pamäť zvierat sa vyvíjala tisícročia, kým „misia dobrej vôle” človeka trvá iba niekoľko desaťročí. Preto sa dobré úmysly pána tvorstva ešte nemohli zakotviť v dedičnej pamäti zvierat.
Človek bude musieť ešte dlho poskytovať zvieratám pomoc — tu zachrániť plameniaka, ktorý uviazol v močiare, inde zasa zbaviť sucha hrocha, premiestiť rodinu bobrov, nenechať zahynúť mladé krokodíly.

Lenže zvieratá nevedia, ako to človek s nimi myslí. Toto je problém, ktorý mnohí psychológovia pokladajú vo sfére vzájomných vzťahov „človek a príroda” za najťažší.
V Kenskej národnej rezervácii žil jeden veľmi starý slon. Už dávno sa zoznámil s ľuďmi, ľudia si na neho takisto zvykli a dokonca tohto slonieho kmeťa tak trochu poľudštili — volali ha Ahmed. Nikto si spočiatku ani neuvedomoval, aký veľký krok sa urobil na ceste k výchove „človeka — priateľa”. Náhodný lovec ešte stále môže zabiť nejakého slona.

Ale keby len skúsil zdvihnúť zbraň proti Ahmedovi! Taký čin by sa pre neho stal prekliatím. Do konca života by ním všetci pohŕdali. (Mimochodom — keď Ahmed uhynul na starobu, písali o tom mnohé noviny.)
Nejde však o mená, lenže…
„Človek je ľahostajný voči bezmennosti,” napísal Hanni-bal Pinto, prírodovedec z americkej rezervácie Aransas na texaskom pobreží Mexického zálivu. „Obdarúva individualitou domáce zvieratá, ale divé zviera je pred ním skryté za ľahostajnou maskou stereotypu. Každý bizón je preňho len jedným z mnohých bizónov.

Zabiť jedného, desať.sto z veľkého množstva znamená nespôsobiť nijakú ujmu tomuto množstvu. Možno to nebola len chamtivosť a nerozum, čo neskoršie spôsobilo., že niektoré tvory sa celkom vyničili, ale aj ľahostajnosť. Vyničenie individuálnej bezmennosti spôsobilo likvidáciu druhu ako mena vôbec.”

Zrkadlo

Zrkadlo

K základnému spracovaniu tohto námetu máme ešte ďaleko, ale aj z jednotlivých príkladov možno urobiť zaujímavé závery. Vezmime si napríklad ľadového medveďa.

Tento „vládca večného ticha”, „veľký tulák severu” sa odpradávna pokladal za dravca. Je to celkom logické, lebo keď zviera žije na plávajúcich ľadových kryhách, nemá šancu, aby ho pokladali za bylinožravca. Okrem toho ľadového medveďa pokladali za zákerného, zlého tvora, ktorý je veľmi rozšírený. Toto je už menej pochopiteľné, lebo jeho správaním a povahou sa zaoberalo veľmi málo ľudí.
V Sovietskom zväze bol ako v prvej krajine (v roku 1956)
zakázaný odstrel ľadových medveďov. Ostatné krajiny čakali do roku 1964, keď sa za jednu sezónu zabilo vyše 1300 jedincov. Nastal čas na vážne zamyslenie sa nad početnosťou ľadových medveďov.

Keď je ich iba niečo vyše dva a pol tisíc, stačí ešte jeden taký „vydarený” lov a ľadovému medveďovi bude treba postaviť pomník. Keď ich zostane aspoň dvadsaťpäť tisíc, možno s pomníkom ešte počkať, ale tiež nie príliš dlho.
Na konferencii vo Fairbank-se, kde sa roku 1965 zhromaždili zástupcovia všetkých krajín, na ktorých území žije ľadový medveď, sa tento problém ukázal v celej svojej otrasnej jednoduchosti.

Ako dlho žijú medvede? Nevieme. Kam a kedy migrujú? Nevieme. Akú majú priemernú hmotnosť? Nevieme. Spôsob ich života je v mnohých smeroch nejasný. Koľko ich bolo pred desiatimi rokmi, koľko ich zostane o ďalších desať rokov a či vôbec zostane ešte nejaký, to je skôr problematická otázka.
Konferencie sa uskutočnili ešte niekoľkokrát. Konečne roku 1973 bola medzi Sovietskym zväzom, USA, Kanadou, Dánskom a Nórskou podpísaná dohoda o ochrane ľadových medveďov.

Po jej podpísaní vypukol poplach: Výskum ukázal, že na celej zemeguli nežije viac než dvadsaťtisíc ľadových medveďov, ale reprodukcia nenahrádza každoročné straty (až 600 jedincov). Straty spôsoboval prirodzený úbytok, pytliactvo, povolený lov, zmenšovanie životného priestoru ako následok nezadržateľného náporu našej doby. Na to, aby sa táto situácia objasnila, museli mnohí zoológovia vynaložiť dlhoročné úsilie.
Do programu patrilo sčítanie zvierat, štúdium spôsobu ich života a smeru migrácie, takže každý medveď objavený z lietadla dostával vlastné číslo a mikrorádio.

Pavučina smerníkov zanesená do mapy poskytovala predstavu o pre-
miesťovaní medveďov a nitky „pavučiny” sa ťahali do Grónska, na Baffinov a Banksov ostrov, Špickbergy, Novu ju Žemľu aj Novosibírske ostrovy, kde vyrastali stále nové stanovištia na pozorovanie medveďov.
Jeden z medveďov dostal poradové číslo 104, ktoré bolo nanesené nezmývateľnou farbou. O nejaký čas sa stala veľmi charakteristická príhoda.
Dvaja aljašskí lovci, Uria Polomski a George Bounting, zhodou okolností obaja boli obyvateľmi Fairbanksu, kde sa uskutočnila prvá konferencia na ochranu ľadových medveďov, sa rozhodli podniknúť „polárne safari”. O neoficiálny zákaz sa nestarali a oficiálny štátny zákaz podobného lovu vtedy ešte nebol vydaný.

Zaviedli ho až od 1. júla 1972. Polomski a Bounting si prenajali lietadlo a vydali sa na arktické pobrežie. V tomto prípade sa však nemohli pochváliť úspechom. Bol to vlastne ich posledný lov. Nie, nezahynuli, stalo sa niečo celkom iné. Vypočujme si rozprávanie samého Bountinga:
„Leteli sme veľmi nízko a na čerstvo napadnutom snehu sme si hneď všimli medvedie stopy, ktoré smerovali za nakopené ľadové kryhy. Pilot majstrovsky pristál, znovu sme si skrontrolovali pušky a vystúpili na ľad. Nemienili sme sa tam zdržiavať. Veď aj načo, keď máme lietadlo a medveď nemohol utiecť ďaleko.

Vtom sa však stali dve neočakávané veci. Po prvé medveď k nám sám vyšiel spoza nakopených ľadových krýh a po druhé nestačil som ani zamieriť, keď ma Uria chytil za ruku. Nepovedal som mu nič, lebo sám som hneď všetko pochopil. Na jednej strane bol medveď poznačený. Medveď mal na svojom boku číslo!

Áno, obrovské, zďaleka viditeľné číslo. Samozrejme, že sme nestrieľali. Medveď označený znamená, že ho asi pozorujú, možno ich zostalo skutočne tak málo, že ich musia číslovať. Skrátka sme tam chvíľu postáli, pozreli sa na seba, a potom ma Uria ťahal k lietadlu. Pilot už zapaľoval motor.

Zrejme aj on pochopil, Číslo prestalo byť číslom, stalo sa menom. Nie príliš pekným, to je pravda, ale predsa je to meno. Teraz to už nebol obyčajný medveď, ale medveď „Stoštyri”.
Hannibal Pinto, ktorého sme už citovali, to komentoval takto: „Uplynú roky. Čas vykoná to, pred Čím je voda bezmocná.

Zmyje nezmývateľ-nú farbu. Čísla sa stratia z kožušiny, ale medveďovi zostane niečo dôležitejšie — nádej. Nádej na to, že si človek pri stretnutí s ním uvedomí jednoduchý fakt: mám pred sebou zviera, ktoré sa menuje „Živý Medveď, ktorý už nepotrebuje číslo.”
Človek sa s obľubou pozerá do zrkadla. Ale iba sa učí pozerať sa na seba do zrkadla, ktoré visí v newyorskej zoologickej záhrade. Dívať sa na seba očami Prírody.

Prírodné laboratórium

Jednou z mnohých foriem ochrany životného prostredia sú prírodné rezervácie. V týchto oblastiach divej prírody sa ochraňujú lesné masívy, obnovujú sa vymierajúce druhy, rozmnožuje sa počet vzácnej zveri a riešia sa dôležité národohospodárske úlohy. Základným cieľom sovietskej ochrany prírody je nielen ochraňovať, ale aj skúmať prírodné procesy, odhaľovať vzájomné súvislosti medzi jednotlivými prvkami prírodného komplexu, aby sa jeho zdroje využívali najvhodnejším spôsobom.
Známa Bielovežská prírodná rezervácia sa pokladá za najstaršiu v Európe.

Rozprestiera sa v západnej častí Bieloruska, pozdĺž hranice s Poľskom. Zaberá viac ako 85 000 hektárov plochej pahorkatiny s miernym podnebím, s priemernou ročnou teplotou plus 5 až 8 stupňov Ceizia. Jej nadmorská výška je len 150 až 170 metrov. Flóra a fauna v rezervácii sa vyznačuje mimoriadnou rozmanitosťou.
Čo sa skrýva za touto suchou zemepisnou informáciou?

Prírodné laboratórium

Prírodné laboratórium

Pestrá mozaika pralesa, kde sa túlajú jelene a zubry … Nádherné rozvetvené konáre mohutných borovíc vysokých ako dvanásťposchodové domy sa striedajú s dubinou pripomínajúcou staré tienisté parky. Brezové háje, zaplavené lúky… Bohatstvo lesov je rajom pre jeho početných obyvateľov.

Čo všetko lu človek vidí: losa, ako kráča v striebristej rose a znehybnie v šikmých lúčoch slnka. Na okraji lesa si mladé biele bociany skúšajú krídla pred ďalekou cestou. S troškou šťastia možno v h ú šťave vidieť na najvyšších konároch stromov aj zriedkavého čierneho bociana.
Všade vládne ticho. Nepočuť tu sekeru, ani lesnú pílu. Iba zrazu zaspieva drobný oriešok, clivo zavolá čierny ďateľ, lesnú tisinu rozvíri vzlietajúci hlucháň, zakrochká preľaknutý diviak a znova sa všetko ponorí do ticha.
V minulosti sa poriadali v Bielovežskej prírodnej rezervácii veľkolepé kráľovské poľovačky. Bezohľadne a bezstarostne poľovali a kynožili vládcovia vtedajších lesov tury, jelene, losy, diviaky, ale najmä zubry.
AKO CHRÁNIŤ PRALES

V ZSSR OCHRANE ŽIVOTNÉHO PROSTREDIA SA VENUJE MIMORIADNA POZORNOSŤ NA ÚROVNI VLÁDY. VO VŠETKÝCH SOVIETSKYCH REPUBLIKÁCH PLATIA OSOBITNÉ ZÁKONY NA OCHRANU PRÍRODY. V POSLEDNÝCH ROKOCH SA PRIJALI VIACERÉ UZNESENIA O OCHRANE A RACIONÁLNOM VYUŽÍVANÍ JEJ BOHATSTIEV. ČORAZ VÄČŠIE PROSTRIEDKY SA VYNAKLADAJÚ NA OCHRANU PRÍRODY, V DESIATEJ PÄŤROČNICI TO BOLO 11 MILIÁRD RUBĽOV.

V ZSSR OCHRANE ŽIVOTNÉHO PROSTREDIA SA VENUJE MIMORIADNA POZORNOSŤ NA ÚROVNI VLÁDY. VO VŠETKÝCH SOVIETSKYCH REPUBLIKÁCH PLATIA OSOBITNÉ ZÁKONY NA OCHRANU PRÍRODY. V POSLEDNÝCH ROKOCH SA PRIJALI VIACERÉ UZNESENIA O OCHRANE A RACIONÁLNOM VYUŽÍVANÍ JEJ BOHATSTIEV. ČORAZ VÄČŠIE PROSTRIEDKY SA VYNAKLADAJÚ NA OCHRANU PRÍRODY, V DESIATEJ PÄŤROČNICI TO BOLO 11 MILIÁRD RUBĽOV.

Prvý úradný dokument z roku 1538 o ochrane prírody zakazoval svojvoľne rúbať les v Bieloveži. Nariaďovalo sa zrušiť zbytočné cesty a cestičky. Do rezervácie sa nesmeli vodiť psy a nosiť pušky. Zákon prísne trestal zastrelenie vysokej zveri.
A predsa divej zveri stále ubúdalo a ubúdalo aj mladiny a lesného porastu. Bielovežskej rezervácii hrozil zánik. Bol zabitý aj posledný zubor. I keď neskoro, ale vykonali sa opatrenia na udržanie a záchranu týchto zvierat — súčasníkov mamuta; do Bielovežia previezli troch zubrov, na reprodukovanie jeho stavu. Vojna proti fašistickému Nemecku zničila úspechy zoológov a odborníkov: cez územie pralesa sa prehnali nemilosrdné boje. Dejiny skutočného obnovenia života Bielovežskej prírodnej rezervácie začínajú až v rokoch po druhej svetovej vojne. Vrátili sa losy, vznešené jelene, srny a diviaky. Vďaka vytrvalej práci vedcov sa v rezervácii objavila veľká črieda zubrov.

Dnes ich je asi osemdesiat a asi sto ich bolo dovezených do iných oblasti Sovietskeho zväzu. Zubry sa nerátajú na kusy, každý má svoje meno a číslo v plemenárskej knihe Medzinárodnej spoločnosti pre ochranu zubrov. Skúsenosti s prírodnou rezerváciou ukazujú, že rany spôsobené prírode zásahom človeka sa dajú zahojiť. Dnes je Bielovežská rezervácia vedeckovýskumným strediskom, v ktorom pracuje viac ako osemsto ľudí. (V ZSSR je 110 prírodných rezervácií, ktoré majú štatút vedeckej ustanovizne so stálym štábom vedcov a perspektívnym plánom výskumu.

Územia všetkých rezervácií sú vyňaté z hospodárskeho využívania.) Tento inštitút prírody vedie kandidát biologických vied Stepan Kočanovskij. Výskumy sa robia komplexne. Znamená to, že sa skúmajú vzťahy všetkých zložiek prírody — spoločenstva zvierat, rastlín a prostredia (pôda, vodstvo, podnebie).
HARMÓNIA ŽIVEJ PRÍRODY
S prírodou sa musí vedieť zaobchádzať. Aj ten najmenší nepremyslený zásah do harmónie živej prírody má za následok zmeny, ktoré treba zavčasu predvídať. To je dôvod, prečo môžu Často aj ochranné opatrenia viesť k tragédii. Napríklad začiatkom 20. storočia sa skoro katastrofálne skončila absolútna ochrana jeleňov.

V tom čase ich v rezervácii žilo asi sedemtisíc kusov. Zničili takmer celý lesný porast a mladinu. Vypukol hlad, stádo začalo degenerovať. Podľa zoológov a odborníkov, v Bie-loveži sa môže uživiť najviac dvetisíc jeleňov, a preto ich počet sa musel regulovať. V tomto pomáhajú im predovšetkým poľovníci a vlky.
Prírodné laboratórium v pralese vždy priťahovalo vedcov. Práve tu sa zrodila myšlienka chytania a prevozu veľkých kopytníkov, tu sa vypracovali normy kŕmenia zvierat a metódy evidencie ich počtu. V Bielovežskej rezervácii pracovali desiatky expedícií, ktoré viedli také osobnosti sovietskej vedy, ako napríklad akademik Konštantín Skriabin.

Spolu so svojimi spolupracovníkmi vypracovali metódy profylaxie parazitárnych ochorení zvierat. Podrobne sa skúma ekológia diviakov (zloženie krmiva, biologické zvláštnosti výživy a úloha v živote lesa). Neúnavný oráč pri hľadaní chutnej potravy rozrýva stovky hektárov lesa, nepohrdne larvami škodcov, no a súčasne zakopáva semená stromov. V oblasti biológie šeliem (ako napr. sú rysy, líšky a vlky) sa zhromaždil bohatý materiál.
Spomínali sme už, že poľovačka v Bieloveži je nevyhnutným prostriedkom na udržanie stavu zveri.

Odstrel sa uskutočňuje na základe dôkladnej analýzy stavu a prognóz vývoja zveri. Poľovnícke prieruby susedia s oblasťami, kde vládne úplný pokoj a ticho. Cesta do pralesa pre turistov je zakázaná. Na území rezervácie je prekrásne múzeum (niekoľko tisíc exponátov) a kŕmidlá. V rezervácii sa však plánuje zriadiť veľký lesopark, ktorý denne navštívi päťtisíc ľudí. Návštevníci uvidia všetky druhy zvierat a všetky typy miestnych lesov.
ČO HOVORÍ KRONIKA
Tak ako všetky rezervácie Sovietskeho zväzu, aj v Bieloveži sa podľa medzinárodného programu vedie Kronika prírody. Z roka na rok sa registrujú dátumy rozmŕzania riek, dĺžka kvitnutia kvetov, príletu vtákov, počet základných druhov zvierat, úroda semien, lesných plodov, húb a iné. Poznaním stupňa stálosti prírodných javov a pochopením zákonitosti ich zmien možno určovať možnosti zvýšenia biologickej produktívnosti prírodných ekologických systémov.
Okrem vedeckých problémov majú pracovníci rezervácie aj mnoho každodennej práce s obyvateľmi Bielovežia.

V lese je pre nich vybudovaných osemdesiat napájadiel a dvesto-štyridsať slaných jazier. Raž, jačmeň, ovos, zemiaky, repa — to všetko tvorí doplnkovú potravu obyvateľov rezervácie. Pozemky, na ktorých sa pestuje krmivo pre obyvateľstvo rezervácie, tvoria až 1200 hektárov.
L. IVANOVOVA (APN)

Neviditeľné hranice

Zvykli sme si hovoriť, že niekto je voľný ako vták, pričom toto prirovnanie vzniklo z našej predstavy, že zvieratá vo voľnej prírode majú možnosť neobmedzeného pohybu, zatiaľ čo človek je už akýmsi väzňom sciviľizovaného sveta. Štúdiom etológie zvierat sa však možno presvedčiť, že pravde je bližší opak a že často pripútané k veľmi obmedzenému územiu.

Jeden z najvýznamnejších súčasných etológov prof. Hediger hovorí, že te-ritorialita zabezpečuje zachovanie rodu regulovaním hustoty populácie. Súčasne zabezpečuje aj rámec, v ktorom sa veci dejú, miesto pre určenie, hry, bezpečné miesto pre úkryt, pre koordináciu činnosti celej skupiny.

Teri-torialita udržuje aj zvieratá vo vzdialenosti, ktorá je potrebná, aby sa mohli dorozumievať. Jedno zviera môže upozorniť druhé na prípadné nebezpečenstvo, výskyt potravy a pod. Súčasne na vlastnom území živočích sa ľahko orientuje, nemusí hľadať a môže rozvíjať celú škálu reflexných reakcií, prispôsobených k obývanému územiu. No, najdôležitejšou funkciou teritoriality je ochrana proti prílišnému využívaniu tej časti prostredia, v ktorej jedinec nachádza svoju potravu.
Útek — obrana — útok
Kto pozoruje zvieratá, vie, že sa k nim človek nemôže celkom priblížiť, ale len do určitej vzdialenosti.

Neviditeľné hranice

Neviditeľné hranice

Ak sa táto neviditeľná hranica prekročí, zviera sa dá na útek. Lev v zoologickej záhrade ustupuje až dovtedy, kým nenarazí na neprekonateľnú prekážku. Keď sa aj vtedy človek približuje ďalej, lev zmení smer a postupuje proti nemu.

Krotitelia divých zvierat využili túto skutočnosť na atraktívne číslo: aby sa napríklad nejaká mačkovitá šelma dostala k človekovi, prele-zie aj cez prekážky (stôl, stolička, debna a pod.). Aby potom šelma zostala sedieť na stoličke, krotiteľ náhle opustí kritickú vzdialenosť a v tom okamihu ho zviera prestane nasledovať. Kritická vzdialenosť je taká presná, že by sa dala určiť na centimetre.

V prípade, že sa prekročí a zviera nemá možnosť utiecť, potom zaútočí.
Každé zviera má minimálnu potrebu priestoru, bez ktorého nemôže jestvovať. Je to kritický priestor organizmu. Keď populácia narástla natoľko, že sa kritický priestor stáva neuáržateľným, niekoľko jedincov ho musí opustiť. Dobrovoľne alebo ná-
silne. V určitých fázach života sa zvieratá usilujú o osobnú „dištanciu”. Sú náznaky, že takýto odstup môže byť interným delením územia.
j dom je môj hrad”
Je ľahko pochopiteľné, že veľkosť teritória u jednotlivých zvierat je rôzna. Závisí to od ich veľkosti a tiež od spôsobu zaobstarávania potravy. Všeobecne ale platí, že obývané územie musí byť tak veľké, aby pár, rodinu alebo celé stádo zvierat uživilo. Na území, ktoré obývajú bylinožravce, musí rásť toľko trávy, aby ju naraz nespásli. A to nielen za mesiac, ale počas celého vegetačného obdobia.

Je prirodzené, že šelmy budú mať väčšie územie ako bylinožravce. Pre porovnanie uveďme, že veľkosť teritória, ktoré obývajú niektoré malé zvieratá (myši-jašterice, žaby) nepresahuje niekoľko štvorcových metrov, u labute jeden kilometer štvorcový, u srnca tisíc árov, jeleňa dvetisíc-päťsto árov, ale u tigra a leva desať aj viac štvorcových kilometrov.
Ako zvieratá spoznajú, že niektoré územie je obsadené a ako môžu vedieť, ktoré je ich vlastné teritórium?
U zvierat sa vyvinul systém rôznych značiek, ktorými si označujú svoj okrsok.

Hrdlička nehrkúta preto, že vyznáva svojmu partnerovi lásku, ale hlasom oznamuje ostatným hrdličkám, že toto územie je už obsadené a kto sa opováži naň vstúpiť, bude vyhnaný. A ani lev nereve preto, aby upozornil všetky zvieratá v stepi, že je hladný a začína lov, ale takýmto spôsobom si označuje svoje územné „panstvo”.

Niektoré značky sú však pre človeka nepo-strehnuteľné. Sú to značky pachové. Ak si pes v blízkosti svojho bydliska urobí svoju „malú potrebu” pri stĺpe, múriku alebo pätníku pri ceste, označuje si len svoje územie. Zápach jeho moču upozorní ostatných psov, že toto teritórium už má svojho vládcu.
Stres z nedostatku miesta
Roku 1916 vypustili na ostrove James pri Cam-bridge šesť jeleňov sika. Na ostrove, ktorý má roz lohu asi šesťdesiat akrov neobývateľnej plochy, sa v priebehu niekoľkých rokov zvýšil počet týchto jeleňov na 280 až 300 kusov. Keď roku 1955 začal s týmto stádom robiť prieskumy britský etológ J. Christian, nezistil na jele-ňoch žiadne zvláštnosti.

Až v prvých mesiacoch roku 1958 zahynulo vyše polovičky stáda a celá populácia sa stabilizovala v nasledujúcom roku. Zostalo v nej len osemdesiat jedincov. Čo bolo príčinou náhlej smrti veľkého počtu jeleňov?
J. Christian zistil, že uhynuté jedince boli v dobrej telesnej kondícii, potravu dostávali v dostatočnom množstve a v primeranej kvalite. Príčina bola teda kdesi inde. Ako sa ukázalo, bolo to pre-množenie jeleňov a z toho vyplývajúci stres z nedostatku priestoru.
V minulosti sa podarilo túto skutočnosť regulovať tým, že jedince z času na
čas odplávali z ostrova.

Pravda, v zimných mesiacoch vodná hladina bola zamrznutá, boli veľké mrazy a tak všetky jedince museli žiť na malom priestore, Čím sa zvýšila ich agresivita a jej náhly rast zapríčinil zvýšenú sexuálnu aktivitu, sprevádzanú stresmi, ktoré preťažovali adrenály, v dôsledku čoho sa znížila plodnosť, odolnosť voči chorobám a dostavilo sa aj masové hynutie.

Túto krízu, zapríčinenú nedostatkom priestoru, prežili iba najsilnejšie jedince.
Vo voľnej prírode obývajú zvieratá taký veľký priestor, aký potrebujú na svoju existenciu. Na označkovanom území sú miesta, kde prijímajú potravu, kde sa cítia bezpečne, kde vykonávajú svoje denné potreby, kde sa hrajú a pod. Jedno od druhého je oddelené pre nás neviditeľnými hranicami, ktoré sú však pre zvieratá veľmi dôležité.

Ako lietajú vtáky…

UŽ ODDÁVNA SA POKÚŠA ČLOVEK ODHALIŤ ZÁHADU PODIVUHODNEJ ORIENTAČNEJ SCHOPNOSTI VTÁKOV. NO VEDA TU ROBÍ KRÔČIK ZA KRÔČIKOM. OSOBITNÁ POZORNOSŤ SA VENUJE ORNITOLÓGII AJ V SOVIETSKOM ZVÄZE.

Ornitologickú stanicu v Rossittene na Kuršskej kose, kde najmä v jeseni prichádza k neobyčajne rozsiahlemu preletu vtáctva, založili roku 1901. Je to na mieste, kde sa breh Baltu stáča od litovských hraníc na juh. Smer, ktorým migruje väčšina vtáctva východnej Európy, je juhozápadný. A práve preto, že sa breh stáča na juh viac ako v smere juhovýchodnom, nie je niekedy nad Kuršskou kosou pre letiace vtáky vidieť ani oblohu. Zato však tu môže človek pozorovať všeličo zaujímavé, k čomu dochádza pri sťahovaní vtáctva. Predovšetkým je ío orientácia.
Riaditeľ stanice Viktor Rafaeljevič Dolnik o letoch a schopnosti orientácie vtákov hovorí:
Vedecká práca má svoju estetiku, rovnako ako každá iná činnosť človeka.

Ako lietajú vtáky…

Ako lietajú vtáky…

Preto je dobré, keď je estetika nielen v hľadaní, v procese poznania, estetika musí byť aj v predmete vedeckého pozorovania.
Domnievam sa, že veľké percento dôležitých výskumov v oblasti ornitológie a entomológie sa realizovalo práve z tohto dôvodu. Veď rovnako milujú ľudia už od detstva tak chrobáčiky ako aj vtáky.
Človek však môže mať rovnako rád aj veľké cicavce.

Pri štúdiu života cicavcov je však prekážkou ich pomerne malý počet. Za celý svoj život možno, povedzme, stokrát vidieť tigra a napísať zaujímavé práce o jeho všeobecnej biológii, či správaní. Nič viac. Čosi iné je, keď sa zaoberáme mravcami či mucha mi. En-tomológovia prevažne pracujú s motýľmi, chrobákmi a muchami. My sme si vybrali pinky, pretože dobre znášajú zajatie, a je ich dostatok.

Sú všade, je to najrozšírenejší druh v Európe.
Všeobecne možno povedať, že vtákov nie je na Zemi oveľa viac ako cicavcov, no ide o to, že s cicavcami sa tak často nestýkame, a predmet, ktorý sa pred nami schováva nemožno dobre pozorovať. S vtákmi sa stretávame všade a je zvyčajne ľahké a prirodzené ich pozorovať.

Pozrime sa kdekoľvek — v meste, na vidieku, v stepi, v lese, v púšti — jednoducho všade celkom určite sa nájdu vtáky. Napokon, aj keď sa to vidí čo aké čudné, je nám svet vtákov oveľa pochopiteľnejší ako svet cicavcov, a to preto, lebo vtáky majú dva zdroje informácií, ktoré sú veľmi podobné ľudským — je to zrak, ktorý zachytáva svetelné vlny rovnakého rozsahu ako ľudia a sluch. To, čo v’iála a počujú vtáky, vidíme a počujeme aj my.
U hmyzu či cicavcov rozhodujúcu úlohu má čuch. Pokusy, ktoré sme s nimi robili, nemohli by sa vždy kontrolovať, pretože nemožno kontrolovať to, čo sa nedá predpokladať. Ako možno napríklad pracovať s tvorom, ktorý cíti samičku na vzdialenosť troch kilometrov, o čom človek nemôže mať ani poňatia.
Napokon možno povedať, že vtáky svojím spôsobom života sú nútené byť v mnohých smeroch rekordmanmi. Mnohé ich vlastnosti sa rozvinuli až do úplného maxima. Ide o ich energetický systém a cit pre čas.

Vtáky sú teda vďačným predmetom skúmania — veď študovať rekordmanov je veľmi zaujímavé.
Chcel som jednoducho dokázať, že ornito-lógmi sa stávajú ľudia, ktorí majú radi od detstva vtáky a od detstva o nich veľa vedia. To však neznamená, že sú ako slobodní umelci, ktorí sa zaoberajú vedou iba pre krásny pocit uvidieť letiaceho vtáka. Nemožno povedať, že by ornitológia bola iba akousi intelektuálnou zábavou. Mnohé biologické teórie majú svoj počiatok práve u ornitológov, či aspoň vznikli na základe údajov získaných pri pozorovaní vtáctva. Ide o teóriu evolúcie, zoografiu, etoló-giu a mnohé časti ekológie.
Vezmime si napríklad demografiu zvierat, ktorá je jedným zo základných činiteľov ekológie. Bez nej by nebolo možné pochopiť, aká je skladba populácie zvierat a ako pôsobí — ako samostatne sa regulujúci systém. Je niečo iné, keď sa pracuje, napríklad s našimi pinkami, pretože takmer všetky jedince sú od narodenia okrúžkované a v priebehu svojho ^vota sú niekoľkokrát preskúmané, pričom krúžkova-nie sa uskutočňuje s rovnakou intenzitou už devätnásť rokov, zatiaľ čo maximálna dĺžka života týchto vtákov je iba jedenásť rokov.

Potom možno spracovávať demografické údaje o tejto populácii rovnako presne ako v meste, kde je dobrá evidencia obyvateľstva a kde sa všetko vie — kto zomrel, kto sa odsťahoval, kto sa s kým oženil, koľko detí sa narodilo… Takto sa získava prehľad o populačných prob.
lemoch na rovnakej úrovni. Výsledky výskumných ústavov, ktoré skúmajú a sledujú vývoj populácie, majú mimoriadne veľký význam. Aj Darwin, tento vysoko erudovaný človek, často k svojej práci používal ornitologické materiály.
Vtáky majú zvláštne orientačné schopnosti a dosahujú svoj cieľ s veľkou presnosťou. Čiastočne už vieme, ako asi nachádzajú tento cieľ. Hrubá orientácia je založená na orientácii astronomickej. Ak používajú vtáky orientáciu magnetickú, tak len zriedka.

Astronautickú orientáciu možno demonštrovať na pokusoch, ktoré sú celkom presvedčivé a môže ich urobiť každý žiak. Vieme, že sa mapa hviezdneho neba vtisne vtákom do pamäti a vieme tiež, kedy k tomu dochádza.
Na prvé prezimovanie letia mladí vtáci na základe vrodeného citu pre geometrický uhol (azimut). Pinky napríklad letia cez deň a orientujú sa podľa slnka. Poznajú ho podľa toho, že je to najväčší zdroj svetla, ktorý vidia. Preto je v temnej miestnosti elektrická lampička pre pinku slnkom, a preto možno orientáciu tohto vtáka študovať pokusne.
Aby sa mohli pinky orientovať podľa slnka, musia mať „biologické hodiny” — a naozaj ich majú. Okrem toho musia mať schopnosť vykonať korekcie vo viditeľnom pohybe slnka. To rozhodne nie je jednoduché. Aby mohli vtáky letieť v určitom smere, musia si zvoliť určitý uhol vzhľadom na slnko a meniť ho približne o pätnásť stupňov za hodinu. To však ešte nie je všetko. Slnko sa nepohybuje po horizonte, ale po oblúku, a preto si vtáky musia túto dráhu nejakým spôsobom zobraziť na vodorovnej ploche. Potom prirodzene, s postupom času a v závislosti na kalendárnom dni musí sa korekcia pohybu slnka meniť. Alebo azda pinky používajú iný spôsob orientácie?

ker alebo stromček až 5 m vysoký s rozloženými vetvami.
Čo baze čiernej chýba na kráse, to jej príroda pridala na úžitku. Už od nepamäti sa v ľudovom lekárstve používali jej kvety, listy, plody, kôra i koreň. Široký význam jej použitia dobre vystihuje české príslovie: Pred lipou smekni, pred bazou klekni.
Baza čierna obsahuje viaceré účinné látky. Sú to saponiny, nitrilglukozid, éterický olej, cholín, triesloviny, živice, cukor a sliz. Listy obsahujú glukozid, sambunigrín, ktorý sa štiepi na glukózu, benzaldehyd a kyanovodík. Plody obsahujú aj vitamín A a B.
Kvety sú vhodné na prípravu aromatických čajov pri nachladnutí a iných chorobách — vyvolávajú potenie. Z čerstvých kvetov možno pripraviť zvláštne jedlo. Robí sa to tak, že celé kvetenstvo sa ponorí a obalí vo vaječnom cestíčku a vysmaží na rozpálenom oleji. Pre bežnú potrebu sú najvhodnejšie sušené kvety aj plody, ktoré možno pridávať do šípkového a lipového čaju, teda k vitamínu C zo šípok sa pripoja ďalšie vitamíny z bazy čiernej.
Z plodov bazy čiernej sa pripravovali rôzne liečivé prípravky vo forme kaše, pasty, sirupu, vín, destilátov a pod.

Koreň podporuje vylučovanie moču, kôra spôsobuje zvracanie, bobule majú pudivý účinok a liečia nervové bolesti, listy čistia krv. Všetky výrobky z bazy čiernej pôsobia najmä proti nervovým a reumatickým chorobám, majú upokojujúce účinky, utišujú bolesti. Pred objavením inzulínu baza sa používala na liečenie cukrovky. Tejto liečbe sa dnes nepripisuje veľký význam.
O bazu čiernu má stále záujem farmaceutický priemysel í zahraničný trh. Zbierajú sa a vykupujú najmä sušené kvety a plody. Listy a kôra sa zbierajú v júni, keď sú v plnom kvete. Zbierať treba celé štetce kvetov spolu s bielymi stopkami, na ktorých sedia. Sušíme ich tak, aby sa zachovala jemná biela farba (prípadne trochu žltkastá) a tiež vôňa. Plody sa zbierajú v úplnej zrelosti v septembri až októbri tak, že nožničkami striháme celé strapce a ukladáme do košov. Ak ich mienime odovzdať do nákupného strediska, musíme ich odniesť Čím skôr.
V konzervárenskom priemysle i v domácnostiach možno plody bazy čiernej využiť prevažne na výrobu sirupov, vín, destilátov, rôznych pást a kaší.
Zaujímavým spôsobom sa prišlo na utišujúci účinok bolesti bazovým vínom. V Anglicku je zvykom po večeri vypiť.
Ak si to chceme overiť, môžeme prinútiť vtáky, aby sa dostali do jarného migračného stavu v zime a do jesenného migračného stavu v lete. Potom možno ich orientáciu preverovať na oblohe, ktorá nezodpovedá danej sezóne. Ak je orientačný systém piniek spojený s kalendárom, potom by sa pri zmene migračnej doby mali v orientácii dopúšťať chýb. No nie je tomu tak. To teda znamená, že vtáky používajú také metódy orientácie podľa nebeských telies, pre ktoré je ročné obdobie rozhodujúce.
Hypotéza anglického ornitológa Nlathewsa vyplývala z predpokladu, že vtáky si určujú azimut priamo v oblúku, bez akýchkoľvek projekcií na rovinu. Pri takomto spôsobe orientácie nemá ročné obdobie nijakú úlohu. Táto metóda však presahuje tie možnosti vtáctva, ktoré sú nám predbežne známe.
Je nepochybne jednoduchšie využiť iba vertikálne alebo horizontálne zložky oblúka. Väčšina navigátorov predpokladá, že si vtáky premietajú slnko na horizont. Takýto spôsob orientácie sa spája s ročným obdobím. Presvedčili sme sa však, že to tak nie je.
Ak sa zamýšľame nad migráciou vtákov, nájdeme nejednu metódu orientácie, na ktorú nemá ročné obdobie vplyv. Napríklad orientácia podľa zenitu …
Avšak akékoľvek modely orientácie pre vtáky sú nesprávne. Výberom sa vytvorí taký model, ktorý by človek nepoužil. Orientácia je rovnako inštinktívny akt, ako všetko ostatné. A ako aj všetky inštinkty má charakter akéhosi „javu”. Vtáky nemajú v hlave súbory navigačných tabuliek a učebnice teórie pohybu nebeských telies. Ani ich nepotrebujú. Veď by ich za svoj život použili iba v niekoľkých prísne vymedzených situáciách. Stačia im ich inštinkty na to, aby prejavili hlboké znalosti. Ak však niektorému z nich vytvoríme inú situáciu, ktorá podľa našej schopnosti usudzovať nie je veľmi obťažná, ale on ju nemá „naprogramovanú”, potom robí neuveriteľné chyby. Naša metóda štúdia orientácie vtákov spočíva v snahe pochopiť tieto „javy”, pričom robia také výskumy, ktoré odhaľujú ich obmedzenosť.
Je zaujímavé, že tzv. „inštinkty” sú veľmi zjednodušené. Prirodzený výber dal vtákom nesprávne predstavy o pohybe slnka a preto sú schopné predvídať astronomické javy tak, ako to robili starí Sumeri, Vychádzajú z nesprávnej teórie, ktorá však v konkrétnej situácii dáva správne odpovede.
Čo to znamená? Predstavte si, že ste elektronický počítač, a že sa plavíte po oceáne. Bola vám dodaná informácia, že sa slnko pohybuje rýchlosťou pätnásť stupňov za hodinu. Máte hodinky a chvíľami musíte si overovať južný smer vašej plavby. Až do večera to budete robiť dobre. V noci sfnko zapadne za i horizont. Odkiaľ sa ráno objaví? Ak budete jelektronickým počítacím strojom, potom budete očakávať, že sa objaví tam, kde zmizlo. A celý budúci deň sa budete potom orientovať zle. To teda znamená, že sa do vášho programu musí vniesť informácia o tom, ako sa pohybuje slnko, keď ho nevidíte. Aké informácie o tom majú vtáky?
Uskutočnil sa nasledujúci pokus: vtáka zatvorili do miestnosti, kde sa deň umelo posunul o niekoľko hodín, alebo možno povedať, že sa posunuli „ručičky biologických hodín”, vták si zvykol na nový rytmus a podľa slnka sa začal orientovať nesprávne, pričom sa chyba rovnala posunutému času.
Hodiny možno posunúť tak, že časť slnečného dňa pripadne podľa biologických hodín pokusného vtáka na noc a on potom vníma, pohyb slnka v noci. Ako sa bude správať?
Je to veľmi jednoduchý pokus, ktorý dokazuje, že vtáky „vedia” ako sa slnko v noci pohybuje. V danom prípade sa budú orientovať opačným smerom. To znamená, že v ich inštinkte je zapísané, že slnko, ktoré zapadne za horizont je neviditeľné a vracia sa späť.
Táto nesprávna predstava neprekáža vtákom v ich každodennom živote v stredných zemepisných šírkach.
Ako sa správajú vtáky, ktoré migrujú do subarktického pásma a vidia celú dráhu slnka? Mark Šumakov robil takéto pokusy s lastovičkami. Ukázalo sa, že majú za programovanú nasledujúcu informáciu: slnko pokračuje vo svojom pohybe okolo horizontu. Tak teda dva druhy vtákov majú rôzne programy.

U jedných je informácia správna, u druhých nesprávna. Obidve informácie tvoria základné systémy orientácie.
Potom musíme dospieť k záveru, že sa inštinkty kontrolujúce orientáciu vtákov rôznych druhov vyvinuli nezávislo od seba, a že nie sú zdedené od spoločných predkov týchto druhov. Zdedené sú biologické hodiny a samotná schopnosť orientácie, avšak metódu orientácie si musí každý druh vtáctva vyhľadať sám.
Zdalo by sa, že vtáky, ktoré sú vystrojené „nesprávnymi informáciami”, musia sa orientovať ťažšie. To však nie je tak. Niekedy je to celkom naopak: vtáky, ktoré majú schopnosť orientácie, pri prelete rovníka sa stretávajú s novým problémom — musia sa orientovať opačným smerom. A tiež, ktoré majú správnu predstavu o pohybe slnka, si musia vytvoriť nový program. To však je zložité, a preto je jednoduchšie získať si „informáciu”, že sa slnko po prechode rovníka pohybuje v opačnom smere.
Vráťme sa však k našim pinkám, na ktoré sme už takmer zabudli. Orientujú sa podľa vrodeného smeru a do toho času, kým… Kým čo?
Na odpovedi tejto otázky sme pracovali
v predchádzajúcom roku. Vychádzalo sa z troch predpokladov. Prvý bol ten, že pinky riešia túto úlohu podľa stavu tzv. „pohonných hmôt”. Predstavte si, že vám určia trasu, napríklad, že pôjdete po hradskej a nikde sa nesmiete zastaviť, pokým nespotrebujete všetky pohonné hmoty. Druhý predpoklad bol takýto — pinky končia svoj let na základe vymedzeného času. Napokon sme predpokladali, že pinky letia tak dlho, pokým nedosiahnu určité zemepisné súradnice.
Domnievali sme sa, že v prípade piniek je touto pohonnou hmotou „zásoba tuku”, a tento predpoklad sme si overili.
Vtáky dokážu vynikajúco demonštrovať migračný -stav v laboratóriu. Preto sme v čase, keď pinky zvykli migrovať, donútili prvú skupinu pokusných operencov podať vyšší výkon ako normálne, druhá skupina lietala vo voliére a bola teda rovnako namáhaná ako v prírodných podmienkach.

A tretia skupina musela sedieť v malej klietke. Všetky tri skupiny piniek skončili svoje migračné obdobie súčasne, bez ohľadu na to, aké množstvo energie spotrebovali.
To teda znamená, že pinky predsa len orientujú svoj let podľa súradníc a podľa času. Mladé vtáky končia migračnú aktivitu v čase, keď ich súrodenci, ktorí sú na slobode, priletia do Francúzska. U starších pokusných vtákov, ktoré sú bohatšie na životné skúsenosti, migračná aktivita ustupuje neskôr. Vedia, že nedosiahli svoj cieľ, že nedoleteli na miesto prezimovania, a preto sa nemôžu uspokojiť.
Vtáky vynakladajú energiu v súlade s časom vymedzeným pre migráciu.
Potvrdzuje to klasický pokus.

Naše pobaltské škorce prezimujú predovšetkým v Anglicku a Normandii. Ich odchyt bol uskutočnený v Holandsku, na trase ich letu. Odtiaľ ich previezli do Bazileja a tam opäť vypustili. Dokázalo sa, že mladé vtáky leteli ďalej rovnakým smerom ako predtým, a preto keď preleteli určitú vzdialenosť, ocitli sa v južnom Francúzsku. Staré však leteli správne do Anglicka.
Potom nasledoval ďalší pokus. Mladé odchytené vtáky dopravili priamo na miesto prezimovania. No oni však ďalej odmeriavali čas na migráciu a dostali sa tak do Španielska, na Azorské ostrovy, alebo zahynuli v mori. Keď boli na miesto prezimovania dopravené staré vtáky, zostali tam a nikde už neleteli.
Tieto pokusy upozornili na problém, ako nachádzajú staré vtáky miesto prezimovania, ak sú prenesené do iných zemepisných šírok a ako si zabezpečia nevyhnutný uhol letu.
Ale nevieme čosi oveľa dôležitejšie — ako presne nachádzajú vtáky cieľ svojho letu. Inými slovami, ako korigujú údaje svojho „automatického pilota”.
V mladosti sa pinky napríklad zoznamujú s územím v okruhu 150 až 200 metrov okolo hniezda, nie viac To je ich teritórium. Spolupracovník stanice Leňa Sokolov zistil, že si vtáky obraz tohto miesta zapamätajú za tridsať dní, a že sa budú vždy usilovať na toto miesto vrátiť.

Keď na jeseň odletia, na jar sa vrátia späť na svoje miesto s polomerom 150 až 200 metrov. Vieme, že nepoznajú nič okrem tohto miesta. Ako teda hľadajú svoje rodné hniezdo?
Hypotéz je veľa, ale radšej nebudeme o nich hovoriť. Prenechajme to pokusom, ktoré vylúčia všetko „nepotrebné”. Aj my teraz chodíme okolo tejto otázky ako kocúr okolo horúcej kaše. Vieme iba to, že nemožno skonštruovať tak presvedčivý model, ktorý by vysvetlil mechanizmus presnej orientácie vtáctva. V tomto smere nemáme dosť znalostí, a preto je lepšie neformulovať hypotézy.
Medzi pokusmi sú niektoré aj obdivuhodné, ako napríklad jeden, ktorý je skôr príhodou ako pokusom.

Mark Šumakov, ktorý pracuje v ornitologickej stanici pri odchyte, choval v pavilóne mladé pinky, s ktorými sme mali robiť pokus v čase ťahu. Ako mláďatá vybral ich z hniezda, vychoval a koncom leta ich okrúžkované vypustil a ony odleteli prezimovať. Na jar sa dve z nich objavili priamo pred pavilónom, kde boli vychované …
Ale veď predsa vôbec nepoznali okolie pavilónu?
Zdá sa mi, že k odhaleniu tajomstva presného a napodiv pružného systému orientácie vtákov treba poznať niečo celkom nové, čo doteraz ešte nevieme. Niečo podivuhodné …
Je možné, že by vtáky hľadali svoje miesto tak, že jednoducho „prečešú” celé územie? Predstavte si, že v niektorom meste poznáte len jednu ulicu — potom sa budete po tom meste potĺkať tak dlho, až ju nájdete.
Žiaľ, výsledky skúmania nikdy nespozorovali vtáka, ktorý by hľadal svoje hniezdo. Jednoducho k nemu priletí bez predchádzajúceho hľadania.
Bez toho, aby sme sa dali unášať nejakou mystikou, možno len predpokladať, že vtáky majú „vrodenú” mapu a kompas. Všetky existujúce skutočnosti vedú k podobným záverom.
Ornitológovia sa pokúšali overiť existenciu vrodenej mapy u holubov.

Predpokladali, že tieto vtáky pociťujú zmeny zemského magnetického poľa a že si navždy zapamätajú obraz magnetického poľa určitého územia.
V horách boli vypustené holuby, ktoré ešte nikdy neopustili svoj holubník. Boli vystrojené malými vysielačkami. Za nimi leteli vrtuľníky s aparatúrou pre meranie magnetického poľa a pozorovali ich, ako sa budú vtáky vracať domov. Ukázalo sa, že holuby niekedy letia rovno a inokedy kľukato, pričom každý z nich mohol letieť ako chcel. Výskumní pracovníci sa rozhodli zistiť, aké faktory určujú správanie sa holubov v jednotlivých prípadoch. Pritom vyšla najavo nepríjemná skutočnosť — jeden z holubov sa zaujímal o -vysoký dom v susednom meste a letel sa pozrieť, či tam nie je holubník.

Keď ho však vypustili v podvečer, letel rovno k holubníku, bez toho aby uhol z cesty. Jediný záver, ku ktorému sa dospelo po týchto pokusoch, bol ten, že holuby si v prvých okamihoch po vypustení určia nevyhnutný kurz a potom slobodne nakladajú so svojím časom.
V súčasnosti sa uskutočňuje veľa pokusov s rôznym stupňom izolácie vtákov, aby sa zistilo, čo potrebujú a čo nepotrebujú pre prvé určenie miesta. Odpovede sú však veľmi odporujúce.
Pri týchto pokusoch sa postupuje rozlične. Vtákom sa dávajú špeciálne šošovky, ktoré skresľujú ich videnie. Iné šošovky im bránia v pohľade dohora, takže nevidia slnko. V takomto prípade sa vtáky vracajú. Ak sú celkom zbavené možnosti vidieť, potom sa vôbec nevydávajú na cestu, lebo sa boja, že sa zrútia.
U nás máme vlastný program pokusov. Chceme vo voliérach vypestovať škorce, časť z nich vypustiť na počiatku migračného obdobia a časť priamo z voliéry odviesť za hranice na miesto, ktoré nepoznajú. Robí sa to preto, lebo je podozrenie, že si vtáky pri odlete zapamätajú akýsi počiatočný koridor. Preto ich treba zbaviť všetkých možností, ktoré ich spájajú k danému miestu.
Možno, že by sa bolo treba presvedčiť o tom, či v orientácii vtáctva má nejakú úlohu zrakové vnímanie. Niektoré fakty hovoria o tom, že áno. Tak napríklad u istého nášho pracovníka žije pinka a on ju vozí stále so sebou. V zime do Leningradu a na jar k nám, na Rybačje.

Len čo sa zjari k nám táto pinka dostane, ihneď sa u nej zastaví migračný nepokoj, pretože migrovala v klietke na opačnú stranu a navyše ešte vo vlaku.
V NSR realizovali pokusy s penicami. Na jeseň boli mladé penice prenesené do inej voliéry. Tam strávili zimu, a pretože to bola ich prvá zima, zapamätali si voliéru ako miesto na prezimovanie. Na jar, keď sa u nich začal migračný nepokoj, boli premiestené späť do voliéry, kde boli odchované. Ich migračný nepokoj zmizol …

Bez dravcov a šeliem to nepôjde

Z uvedenej tabuľky vyplýva, že na zver (označené polotučné), ktorá by mohla vysokými reprodukčnými cyklami rýchle zaplaviť našu Zem, je tlak dravcov podstatne väčší, ako na zver s menšími reprodukčnými schopnosťami. Ďalej vidno, že ani pri najväčšom tlaku vlkov na jeleniu zver, uvedené Kolenoským z oblasti Ontária, nemajú vlky na populáciu jelenej zvere zďaleka taký zhubný vplyv, ako ho majú v našich podmienkach antropogénne vplyvy, epizoocie a pytliactvo. Pritom však treba zdôrazniť, že v uvedenom tlaku vlkov na jeleniu zver je zahrnutá aj uhynutá zver,

Bez dravcov a šeliem to nepôjde

Bez dravcov a šeliem to nepôjde

ktorú našli šelmy a vysoké percento z nej tvorí zver postrieľaná a chorá, ktorá je zdrojom epidemiologických a epizootických procesov. Systém lovu dravcov má veľmi účelné selektívne poslanie nielen čo do zdravotného stavu, ale aj čo do vhodnej štruktúry a rozptylu populácie. Tak napríklad podľa prác Haglunda a Kolenovského vlky najčastejšie lovia mláďatá a prestarnuté jedince. Teda také vekové kategórie, ktoré sú z hľadiska chovateľského najčastejšie predmetom sporov a živých diskusií na stránkach poľovníckych časopisov,

pretože práve ony určujú zdravú štruktúru populácie. Ekologické práce Spaldinga, Lesowské-ho, Hornockera, Hirsta a iných autorov tiež potvrdzujú, že tlak šeliem sa všeobecne sústreďuje na okrajové skupiny.

Takýto tlak šeliem na korisť je zo selektívneho hľadiska veľmi výhodný, lebo limitujúcim faktorom tu nie je početnosť danej vekovej skupiny, ale ľahká dostupnosť ku koristi, jej kondícia a fyzický stav. Dospelé a zdravé zvieratá sa môžu skôr postaviť na účinný odpor ako mláďatá, alebo prestarnuté jedince.
Veľmi dôležitú úlohu majú šelmy aj pri vplyve na zdravé zloženie populácie čo do pomeru pohlavia kopytníkov.

Dokázalo sa, že úmrtnosť samcov ako aktívnejšej zložky populácie v priestorovej aktivite je v prírode väčšia ako u samíc. Na vyrovnanie tohto nežiadúceho rozdielu v populácii kopytníkov účinne prispievajú šelmy, ktoré spravidla pri love uprednostňujú samice. Tak napríklad v tlaku rysa pre srnčiu zver je pomer strhnutých sam-cov k samiciam v pomere 1 : 2, tlak vlka na srnčiu zver 1 :1,8 a v anomáliách populácie, ako to vyplýva z práce Bubeníka, môže tlak vlka na jeleniu zver dosahovať až pomeru 1 : 8,2. Význam selekcie samíc, ako nositeliek genetických dispozícií populácie je veľmi dôležitý, v prírode má svoje náležité opodstatnenie a z genetického hľadiska i veľký podiel na prosperovaní populácie kopytníkov.

V oblastiach tlaku vlkov a rysov na jeleniu zver je vždy väčšie percento gravidných jelenie ako v oblastiach, kde vlky a rysy chýbajú. Populácie jelenej zveri v oblasti tlaku vlkov a rysov sú typické z hľadiska skupinových znakov populácie zvýšenou pôrodnosťou. Naopak, pri vyhubení šeliem sa hneď prvým rokom ako adektávna reakcia dostavia poruchy v štruktúre populácie kopytníkov, prejavujúce sa prudkým poklesom pôrodnosti a zvýšením úmrtnosti mláďat do jedného roka.
Vzťahy medzi dravcami a korisťou sa usmerňujú v prírode prísnymi zákonitosťami v populačnej interakcii.

V našej poľovníckej praxi, najmä v revíroch nachádzajúcich sa v nížinách, sa zatiaľ spravidla posudzujú škody spôsobené dravou zverou nie podľa zdravotného stavu populácie, ale podľa celkového počtu nájdených roztrhaných bažantích sliepok alebo zajacov. Takéto hodnotenie je subjektívne, nehovorí nič o zdravotnom stave koristi a výsledky tohto pozorovania nemožno porovnávať so stratami v oblastiach, kde nežijú dravce. Napríklad, ak by sme do poľnohospodárskych kultúr na rovine s rozlohou 3000 hektárov rozhodili náhodilé 20 uhynutých bažantích sliepok a 20 uhynutých zajacov, asi by sme z nich nenašli ani kus.

No, ale ak sú roztrhané na otvorených priestoroch, ako to robia spravidla dravce, a perie, prípadne bledú podsadu zajacov rozveje vietor, nájdeme takmer všetky. Dravé vtáky a šelmy okrem toho, že regulujú vhodnú štruktúru a rozptyl koristi, udržujú aj jej ideálny zdravotný stav selekciou chorých jedincov. V modernej epidemiologickej a epizoo-tickej praxi sa dokázalo, že dravé vtáky a šelmy sa v prírode účinne podieľajú na likvidácii nákaz tým, že uprednostňujú slabšie a choré jedince.

V tomto smere sa nám podľa výsledkov prác ruských vedcov Folitareka a Naumova priamo ponúka možnosť praktického použitia vzťahu dravec — korisť pre pozorovanie prognózy epidemiologických a epizodických procesov v teréne. Uvedení vedci zistili v ruských stepiach, že lov šeliem a dravých vtákov je vysoko efektívne adaptovaný na likvidáciu chorých jedincov. Tak napríklad na stepiach v ohnisku epidémie moru odchytávali a vyšetrili vedeckí pracovníci až 22 000 kusov drobných zemných cicavcov, ktoré ulovili v prírode do sklapovacích pascí.

Z tohto obrovské ho množstva zvierat, ktoré predstavovalo niekoľkoročnú prácu skupiny biológov, nezaznamenali mor ani u jedného zvieraťa. Inak sa im však ukázala epidemiologická situácia v tej istej oblasti moru, keď začali sledovať drobné zemné cicavce — predpokladané prenášače moru, ako korisť šeliem a dravých vtákov. Už zo 178 drobných zemných cicavcov, ktoré ulovili šelmy a dravce boli 3 kusy pozitívne na mor. Keď začali ďalej porovnávať zdravotný stav koristi dravcov sa zdravotným stavom zvierat odchytávaných výskumníkmi, dospeli k záverom, ktoré jednoznačne potvrdili v prospech šeliem a dravých vtákov pri tlmení prírodných epidemiologických a epizootických ohnísk nákaz. Tak napríklad odchytávané a vyšetrené hraboše biológmi boli v 17 percentách napadnuté parazitickými červami, žiadny z nich nemal anatomické anomálie, 7,9 percent malo patologické zmeny na vnútorných orgánoch a 30 percent malo patologické zmeny na slezine. Zdravotný stav populácie hrabošov sa však na tej istej lokalite javil celkom inak vyšetrením zvierat, ktoré ulovili šelmy a dravce.

Hraboše, ktoré ulovili dravé vtáky a šelmy boli zaparazitované červami až na 35 percent, anatomické anomálie malo 2,2 percent, patologické zmeny na vnútorných orgánoch malo 20,7 percent, patologické zmeny na  slezine malo až 56 percent zvierat. Z uvedeného vidno, že vplyv dravcov na tlmenie ohnísk nákaz nie je zanedbateľný. V tomto smere Naumov popisuje konkrétny priebeh účinného útlmu tu-larémie líškami vo vzplanutom ohnisku medzi zajacmi. Tento vzťah dravec — korisť pri tlmení nákaz je z epidemiologického a epi-zootického hľadiska nesmierne dôležitý. Ostáva ale bez následkov na šelmách pri tlmení tula-rémie a iných nákaz, voči ktorým sú šelmy imúnne, ale doplácajú naň šelmy pri tlmení nákaz, ktoré sú na ne prenosné. Dopustili by sme sa preto hrubej vulgarizácie ekologických vzťahov, keby sme zo zložitých ekologických mechanizmov pri šírení epidémií a epizoocií šeímami videli len posledný číánok reťaze –
šelmu a nevideli predchádzajúce,

Drobné zemné cicavce, korisť šeliem a dravých vtákov predstavuje v ekosystémoch vysoký energetický potenciál, ako aj biomasu, reprezentovanú približne 4 kg na 1 ha, teda okolo 200 zvierat — možných potencionálnych prenášačov epidémií a epizoocií. Situácia v otázke, či chrániť šelmy len v dobe populačnej gradácie hlodavcov nie je taká jednoduchá, ako by sa zdala na prvý pohľad. Podľa najnovších poznatkov z ekológie tento názor už nie je jednoznačný, podľa ktorého tlmia šelmy a dravé vtáky populačnú gradáciu drobných zemných cicavcov len v období „myších kalamít”, ale má veľký význam najmä v období mimo populačnej explózie, kedy veľmi úspešne likvidujú ohniská nákaz.
Biológovia budú musieť vyvinúť náležité úsilie, aby viacej objasnili veľmi zložité ekologické väzby, v ktorých je zakódovaných a utajených veľa epizootických a epidemiologických cykov, s ktorými si doteraz nevieme poradiť. Do priebehu epidemiologických a epizootických procesov je niekedy zapojený celý okruh ekologických činiteľov, ktoré podmieňujú, alebo aj vylučujú ich priebeh.

Túto tézu možno podložiť príkladom na rôznorodom priebehu známej myxomatózy u králikov. Jej epizootická vlna prebehla Európou v troch hlavných ekologických typoch. Boli to oblasti, kde myxo^ matóza neprenikla, oblasti, kde myxomatóza prenikla, vyskytuje sa v nich dodnes, ale “králiky na ňu nevyhynuli, a nakoniec sú to oblasti, kde myxomatóza po vypuknutí vyplienila celé populácie králikov. Do prvej oblasti patrili izolované populácie králikov nezaparazitované ektoparazitmi.

V týchto populáciách sa nemohla uskutočniť epizoocia pre nedostatok prenášačov, ale prepukla v zaparatizovaných populáciách v ktorých boli králiky sústavne vystavené agresii ektoparazitov, prenášačov myxomatózy. V druhej skupine zaparatizovaných králikov, kde nestačili dravce a šelmy likvidovať choré zvieratá, vyhynuli celé populácie, tak, ako to bolo u nás. No v tých oblastiach Stredomoria, kde je ešte dostatok dravých vtákov a šeliem, žijú králiky napriek Lo-mu, že medzi nimi šarapatí choroba. Šelmy a dravé vtáky sú schopné likvidovať choré zvieratá a vysoké rozplodzovacie schopnosti aj keď menšej, ale zdravej časti populácie stačia na to, aby sa tu stavy králikov udržali na únosnej miere.
Ak sa v prírode majú uplatniť ekologické mechanizmy selekcie dravými vtákmi a šelmami, je veľmi dôležité, aby boli v prirodzenom ekosystéme zastúpené aj všetky ich ekologické typy, pretože nie všetky dravé vtáky a šelmy majú rovnakú stratégiu lovu a využívajú rovnaké sféry v ekosystéme.

Napríklad, aj keď vydra, tchor a norok sú troficky pripútané k vode, každý z nich uprednostňuje iné druhy rýb. Sféra lovu sokola lastovičiara a sokola sťahovavého je povetrie, zatiaľ čo lov sokola myšiara sa orientuje na menej pohyblivú korisť na zemi. Silueta jastraba zasa prezrádza, že ide o dravca, ktorý môže pri útoku rýchlo meniť smer letu aj medzi kmeňmi stromov, zatiaľ čo myšiak a orly sú prispôsobené k lovu na otvorenej stepi, alebo horských poľanách, V potrave dravca včelára, na rozdiel od ostatných našich dravcov, dominuje blanokrídly hmyz a jeho larvy. Kršiak rybár je zase dravec, ktorý sa celou svojou telesnou stavbou účelne prispôsobuje na lov rýb. Aj v prípadoch, kde sa špecializujú dva druhy dravcov na jeden druh koristi, používajú na lov len zriedkakedy tú istú sféru populácie.

Tak napríklad v potrave líšky dominujú dospelé myši, zatiaľ čo v potrave jazveca, ktorý vyhrabáva myšie hniezda, prevládajú mláďatá. Táto ekologická klenba podmienila medzi niektorými druhmi Šeliem zaujímavý vzťah, ktorý označujeme v ekológii ako adjutorizmus (od latinského slova adjutor — pomocník). Tento vzťah panuje v ruských stepiach medzi líškou a vormelou (šelmou podobnou nášmu tchorovi). Zatiaľ čo vormela prenasleduje chrčky a sysle v podzemných norách, líška loví úspešne vyplašené zvieratá na povrchu a vháňa ich znovu do sféry lovu vormely. Spoločný lov oboch druhov je obom šelmám prospešný a pri stretnutiach si nikdy nenechajú uniknúť príležitosť spoločného lovu.
Pri dravcoch s podobnou stratégiou lovu existuje spravidla korelácia medzi rozmermi dravca a koristi.

Túto koreláciu opisuje v podmienkach afrických stepí Kruuk a nezávislo od neho dospel k tomuto poznatku aj v kanadskej tajge pri výskume bioenergetiky vlka Pimlott, podľa ktorého žiadne menšie zviera (menšie ako 15 kg) nemôže byť dominujúcou zložkou potravy vlka, pretože pri výlučnom love drobných zemných cicavcov by dospelý vlk nemohol z fyziologického hľadiska udržať energetickú rovnováhu. Korelácia medzi veľkosťou dravca a korisťou sa môže uplatniť aj v rámci jedného druhu.  Tak  napríklad  samica   jastraba loví spravidla väčšiu korisť ako samec.

Korytin do, kázal na bohatom podkladovom materiáii, veľké rozdiely v potrave líšok. Zistil, že samce lovia častejšie zajace ako samice, u ktorých dominujú v potrave myši a zdochliny. Samec hranostaja je oveľa väčší od samice, a preto loví korisť až do veľkosti králika. Útlejšie samice však prenasledujú v norách pod zemou myši. Tento rozdiel lovu oboch partnerov možno lepšie pozorovať v zime na snehu, keď stopy samíc loviace myši v norách vychádzajú spod snehu na povrch oveľa zriedkavejšie ako stopy samcov.
V potrave dravých vtákov a šeliem sa môžu občas uplatniť návyky v technike lovu, ktoré určujú nielen prírodné podmienky, ale môže v ich správaní sa zvierat zapríčiniť svojou činnosťou aj človek. Na takýto prípad poukázal v podmienkach Karpát profesor Komárek, ktorý zistil, že tam, kde poľujú na medvede prikr-mované zverinou, začínajú medvede prepadávať aj čriedy dobytka a časť populácie medveďov môže prejsť na dravý spôsob života. Tak isto aj poľovačky na medvede, ktoré sa už uložili na zimný spánok, môžu mať veľmi nepriaznivý vplyv na etológiu zvierat.

Vyrušené medvede nemusia pod vplyvom narušených stimulov zaľahnúť znova na zimný spánok, ale túlajú sa po celú zimu. Pretože nemajú dostatok potravy, stávajú sa dravé. Takéto zvieratá, vykoľajené z biologických rytmov, sú potom podráždené, útočné a nie sú vzácnosťou aj prípady, kedy takéto medvede — šatúne, ako ich označuje Formozov, prepadávajú v zimných brlohoch spiace medvede a podieľajú sa tak na likvidácii zdravej časti populácie.
Môžu sa stať nebezpečným aj pre človeka. Dravosť zásluhou nesprávneho lovu môže sa ustaliť ako nežiadúci jav určitej časti, alebo celej populácie.
Iný prípad narušenia etológie vzťahu dravec – korisť, ktorý sa môže obrátiť proti sledovaným cieľom praxe bol lov dravých vtákov v čase odchovu mláďat.

Ak sa odstrelí kŕmiaca samica jastraba krahulca, alebo jastraba veľkého, zvýši sa tým nechtiac tlak jej partnera na korisť. Samec neopúšťa v tomto prípade mláďatá. Hlas hladných mláďat v ňom podnecuje sústavne zvýšený inštinkt lovu. Zabíja niekoľkonásobne väčšie množstvo koristi, ako je potrebné na výchovu mláďat, ale mláďatá zahynú napriek jeho úsiliu od hladu, lebo ich nevie odchovávať ako samica.
Moderné trendy poľovníctva, ako tomu nasvedčujú uvedené príklady, vyžadujú v poľovníckej praxi veľmi ohľaduplný a odborný prístup nielen pri love šeliem, ale aj pri odchytávaní dnes už všeobecne zákonom chránených dravcov pre sokoliarske ciele.

Preto v poľovnícko-ochranárskej praxi musíme mať vždy na pamäti, že aj najlepšie úsilie pri nedocenení dialektických celkov v prírode, alebo pri nesprávne usmernenej myšlienke sokoliarstva, alebo zveľaďovania stavov úžitkovej zveri na úkor dravcov a šeliem, môžu narobiť nesmierne škody, ba viacej škody ako úžitku.
Záverom treba konštatovať, že čím viac konkrétnejších poznatkov získame z ekológie zvierat, tým zodpovednejšie si možno osvojiť v poľovníckej praxi dialektické chápanie prírody. Všetky naše zásahy do nej musíme posudzovať z tohto hľadiska. Ocitli sme sa v situácii, keď nám vymierajú pred očami na úkor úžitkovej zveri niektoré druhy veľkých šeliem a väčšina druhov dravých vtákov, ktoré v minulosti poľovníci lovili bez toho, žeby poznali ich dôležité poslanie v ekologickej klenbe zložitých mechanizmov ekosystémov.

No žiaľ, aj keď sa dostalo dravým vtákom zákonnej ochrany, v súčasnosti sa stali vzácnosťou pre čierne a poločierne priekupníctvo, stávajú sa často chovancami samozvaných sokoliarov, ktorým hynú na najrozličnejšie choroby. Vznikajú tým nenahraditeľné straty pre prírodu a spoločnosť. Pri dnešných poznatkoch z ekológie vzťahu dravec — korisť nemôže a nesmie nám byť ľahostajná budúcnosť dravých vtákov a šeliem.

Čuch informačný kanál zvierat

Reakcia živých organizmov na pachové stopy v prostredí, v ktorom žijú, je vlastnosťou samotného života. Schopnosti živočíchov vnímať zmyslovými orgánmi chemické podnety slúžia na zachovanie druhu vo voľnej prírode.
Čuchové zmyslové orgány živočíchov sú umiestené na tých častiach tela, ktoré najčastejšie prichádzajú do styku s vonkajším prostredím, v ktorom zvieratá žijú — v horných dýchacích cestách, ich nepostrádateľnou súčasťou je čuchová sliznica, a v nej chemorecepčné bunky.

Čuchové zmyslové orgány patria k tzv. diaľkovým zmyslovým orgánom. Dráždia ich chemické podnety zo vdychovaného vzduchu. Najprebádanejšie čuchové zmyslové orgány majú suchozemské zvieratá, no dnes je už veľmi dobre známe, že aj vodné živočíchy sú schopné vnímať chemické látky rozptýlené vo vode aj vo veľmi slabej koncentrácii.
Čuch sa stal jedným z dôležitých prostriedkov komunikácie zvieraťa s okolitým svetom, s prostredím, so sociálnym partnerom, so skupinou zvierat, v ktorej žije, informátorom zložitého systému slúžiaceho vzájomnej komunikácii,

spoznávaniu prostredia, v ktorom si nachádza potravu – i bezpečné miesto pre odpočinok.

Čuch informačný kanál zvierat

Čuch informačný kanál zvierat

Už v organizme jednobunečných živočíchov a nižších bezstavovcov môžeme pozorovať akýsi všeobecný chemický zmysel napriek tomu, že pre tieto účely ešte nemajú vyvinutý špeciálny zmyslový orgán. Bezstavovce majú chemické zmyslové orgány umiestené na rozličných častiach tela, predovšetkým tých, ktoré z tela vystupujú alebo iným spôsobom vyčnievajú.
Fyziológovia v súčasnosti získali vynikajúce poznatky o čuchových orgánoch hmyzu, ktorý ich má umiestnené v tykadlách. Dethier, americký bádateľ v oblasti fyziológie zmyslových orgánov hmyzu zistil, že samčeky niektorých druhov motýľov vnímajú chemický pach samičky svojho druhu aj na vzdialenosť niekoľko kilometrov.

Pre dosiahnutie takéhoto účinku hmyz vylučuje špeciálne chemické látky tzv. „feromóny”, ktoré sprostredkúvajú hormonálnu koordináciu medzi jedincami jedného a toho istého druhu. Iní bádatelia zase z tela niektorých druhov mravcov biochemickou cestou izolovali látky napr. metylepten, propylizobutyl-keton a iridomyrmecyn, ktorými si mravce značkujú svoje mraveniská a chodníčky v podchodoch. U vzácneho brazílskeho druhu mravcov, vedecky pomenovaného Atta sescedens izolovali chemickú látku citral, doteraz známu iba u rastlín, ktorej sa pripisuje výstražná funkcia pri nebezpečenstve.

No najdôležitejšia funkcia feromónov je ich pôsobnosť ako sexuálnych lákadiel. Vylučujú ich jedince jedného pohlavia a sú účinné pre jedince druhého pohlavia toho istého druhu. U niektorých druhov je schopnosť pôsobenia a účinnosť týchto látok neuveriteľne vysoká. Napríklad u samičiek známej priadky morušovej sa zistila schopnosť vylučovania chemickej látky -bombykolu s neobyčajne veľkou účinnosťou, pomocou ktorej samičky lákajú samčekov aj na vzdialenosť 10 až 11 kilometrov.
ČUCHOVÉ VNÍMANIE VO VODE

Takmer všetky druhy rýb sa vyznačujú schopnosťou vnímať chemické látky, ktoré sú rozptýlené vo vodnom prostredí. Zaujímavá je schopnosť chemickej reakcie rýb druhu Gai-dropsarus na látky pochádzajúcej z poranenej kože iných rýb, a to už pri koncentrácii 10—14 g na 1000 I. Aj čerebľa obyčajná sa vyznačuje úľakovou odpoveďou na roztok z poranenej kože vlastného alebo iného druhu rýb.

Najdokonalejší čuch spomedzi všetkých rýb majú však žraloky, ktoré zacítia aj nepatrnú koncentráciu určitej chemickej látky, napríklad krvi na vzdialenosť niekoľkých kilometrov.

Pri výskumoch vnímania chemických látok vo vodnom prostredí vodnými živočíchmi sa v experimentoch dokázalo aj vnímanie fenolových zlúčenín, pričom sa zistilo, že sú voči týmto chemickým látkam dvadsaťkrát citlivejšie ako človek. S týmito zlúčeninami sa však v prírode bežne nestretávajú, prirodzene potiaľ, kým im do vodného prostredia fenolové látky nevypúšťa ľudská civilizácia.
V tele plazov sa v priebehu fylogenetického vývoja vyvinul špeciálne uspôsobený ústroj, ktorý vďaka svojej morfologickej stavbe a iner-vácii plní funkciu čuchového aparátu. Je to tzv. Jacobsonov orgán, spojený s ústnou a nosovou dutinou.

Najdokonalejšie ho majú vyvinuté jašterice a hady, však v poslednom čase tento orgán zistili aj v tele niektorých druhov hlodavcov a kopytníkov (kamzík). Jacobsonov orgán predstavuje preliačenina v hornom podnebí, ktorá je vy st la n á čuchovou sliznicou. Aj náhodný pozorovateľ už iste mal možnosť vidieť, že hady a jašterice pri čuchaní v teréne často vystrkujú jazyk, kmitajú ním v ovzduší a vťahujú si ho do ústneho otvoru. Po vtiahnutí jazyka do ústnej dutiny ho vsúvajú práve do Jacobsonovho orgánu, prostredníctvom ktorého analyzujú chemické podnety z prostredia.
ČUCH NAHRÁDZA ZRAK

Neuveriteľnou sa zdá schopnosť niektorých druhov vtákov vnímať rozličné pachy. Mimoriadne dobrý čuch má vzácny novozélandský nelietajúci nočný vták kivi veľký, v minulosti uctievaný ako posvätná bytosť pre svoj skrytý a utajený spôsob života. Kivi má bohato vyvinutú čuchovú sliznicu vo svojich nozdrách, umiestených na konci dlhého zobáka. Potravu si hľadá čuchom, čo je prvoradou nevyhnutnosťou pre vtáka, aktívneho v noci.

Podobným spôsobom si vyhľadávajú zdochliny pod lístím aj supy americké (napr. sup havraní), ktoré žijú aj v niektorých našich zoologických záhradách (ZOO Praha a Dvor Králové). V prírode je schopnosť čuchového vnímania týchto vtákov zvlášť výhodná, lebo v prostredí hustých krovín a lesov nemôžu aj tak uplatniť svoj ináč veľmi výkonný zrak.
Z iných druhov vtákov majú výkonné čuchové vlastnosti kačice, ktoré sú schopné nájsť kúsky mäsa aj pod snehom, ba dokonca zvetria aj poľovníka, ak sa náhodou neopatrne priblíži po vetre. Ale aj známa sýkorka obyčajná je schopná zacítiť niektoré zapáchajúce látky a má približne rovnakú funkčnú čuchovú schopnosť ako Človek.
Najdokonalejšie vyvinutý Čuchový ŕecepto-rický orgán majú však cicavce.

Práve čuch je ich dominantným zmyslovým orgánom. Iba opice a človek majú čuchovú schopnosť oslabenú. Pre viaceré skupiny cicavcov, napríklad hmyzožravce, kopytníky a šelmy sa stal čuchový zmysel najdôležitejším orgánom. Využívajú ho pri hľadaní potravy, ako bezpečnostné opatrenie pri ochrane pred nepriateľmi, pri vyhľadávaní partnera v reprodukčnom období, pri značkovaní svojho okolia v súvislostí s teritoriálnym správaním. U niektorých druhov dosahuje priam fantastickú výkonnosť. Čuchová schopnosť najstarších domácich zvierat psov sa profesionálne využíva a cvičením zdokonaľuje. Exaktné znalosti o schopnosti čuchového vnímania psov však nie sú ešte dostatočne známe. Vieme iba toľko, že háravú fenu pes zacíti pri priaznivom vetre aj na vzdialenosť 100 metrov, človeka na 60 metrov.
PACHOVA OCHRANA TERITÓRIÍ

Objavením existencie teritórií zvierat sa zrútila pôvodná hypotéza o „zlatej slobode” zvierat, žijúcich vo voľnej prírode. V súvislosti s ochranou teritórií sa vyvinuli v správaní zvierat také systémy, pomocou ktorých informatívnymi signálmi (akustickými, vizuálnymi a zápachovými) si zvieratá zabezpečujú ohraničenie svojho územia. Pre príslušníkov rovnakého živočíšneho druhu má tento systém značkovania ten istý účinok ako ploty našich záhrad a výstražné tabule v ľudskej spoločnosti. Psovíté šelmy si hranice svojho teritória označujú ostro zapáchajúcim močom. Podobne značkuje líška, ale aj priamy predok psa — vlk. Vlky, práve tak, ako aj psy si priam šetria moč, aby s ním vystačili na dostatočné označ-kovanie celého teritória.
Prevažnej väčšine druhov cicavcov sa pre účely „značkovania” teritória vyvinuli aj tzv. mošusové žľazy. Tak napríklad kuny majú pod koreňom chvosta žľazu, ktorej zapáchajúcim sekrétom označujú pne, kmene stromov, kamene a iné predmety vo svojom teritóriu. Podobnú žľazu má aj líška, je to tzv. „fialka”‘. Srnce majú pachové žľazy nielen medzi kopýt-kami, ale aj v blízkosti parohov.

Preto na jar a v lete možno pozorovať otieranie sa zvierat o konáre stromov. Samce indickej antilopy Cervicapra majú zase veľké podorbitálne žľazy pod očami, ktoré môžu samostatne otvárať a zatvárať. So silne zapáchajúcim sekrétom tejto žľazy samce značkujú konáriky a vetvičky vo svojom okolí. Kamzík vrchovský má zase dva žľazové orgány uložené za rožkami. V reprodukčnom období na jeseň napuchnú a vylučujú sekrét, ktorý zviera zanecháva na tráve, na skalách, no najmä na kosodrevine.
Oveľa komplikovanejším spôsobom si svoje teritórium značkujú európske zubre, a to tak, že najprv odrú kôru zo stromov rohami, potom sa vyváľajú v blate a vo vlastnom močí a odreté miesto „natierajú” svojím „osobným” pachom. Naproti tomu hrošík liberijský vylučuje súčasne moč a fekálie dozadu, ktoré chvostom „rozprašuje” po okolí a natiera ich na kmene stromov a kríkov.
Zaujímavo si počína pri značkovaní svojho teritória malá poloopica — bushbaby (Galago senegalensis), zviera s nočnou aktivitou.

Ak ju chovajú v zajatí, po určitom čase nápadné sú na stenách klietky tmavé škvrny. Bushbaby si totiž moč strieka na dlane predných končatín, potom ho votrie na zadné chodidlá a poberie sa na svoju každodennú obchôdzku po svojom malom teritóriu, pričom všade zanecháva pa-chové značky svojho tela. Podobným spôsobom si značkuje svoje teritórium aj na slobode, ako aj cestičku pri vyhľadávaní potravy mimo teritória, čo má praktický funkčný význam, pretože pomocou svojich pachových značiek si v noci nájde cestu späť do brloha.

A teraz hľadaj !

A teraz hľadaj !

Zaujímavý príklad pachového značkovania poskytuje zajac. Jeho pachové žľazy sú umiestené v ústnej dutine na vnútornej strane tváre. Tým, že si zajac ako veľmi čistotné zviera oblizuje predné končatiny, ktorými sa čistí na hlave, prednej a bočnej časti tela, prenáša sliny a výlučok žľazy aj na podklad, po ktorom sa pohybuje. Jeho teritórium je teda doslova „na-noňavkované” jeho charakteristickým pachom, ktorým súčasne každé iné zviera varuje pred vstupom do obsadeného územia.
Iné formy pachového značkovania možno pozorovať aj v správaní sa ježa druhu Echi-iops telfairi. Miesto, ktoré si chce označko-vať, si najprv nasliní, ba slinami si navlhčí aj predné labky, ktorými začne na vyhliadnutom mieste hrabať do zeme. Potom s vlhkou a od pôdy ufúľanou labkou poškrabkáva sa po bonoch tela.

Tento úkon veľa ráz zopakuje, čím prenáša pomocou slín svoj intenzívny zápach na ostatné časti tela a predmety v teritóriu, v ktorom sa zdržiava.
Napokon aj v zoologických záhradách môžeme byť dennodenne svedkami pachového značkovania zvierat. Ak sa zvieratá dostanú do nového ubytovacieho priestoru, ich prvou .aktivitou je práve pachové označkovanie svojho nového teritória. Podobne ak vpustíme nejaké zviera v ZOO do voľného výbehu, okamžite začne najprv očuchávať všetky značky a až potom sa oboznamuje s ostatnými obyvateľmi nového teritória.
ZAPACHOVÁ KONKURENCIA

Zápachové chemické značky sú funkčne spôsobilé informovať aj o hierarchickom za radeni zvieraťa v sociálnej skupine. Napríklad psy značkujú určité miesta teritória zdvihnutím zadnej nohy a vypúšťaním moču. Pritom vždy označia také miesto, ktoré už predtým označ-kovalo iné zviera. Tak prebiehajú neviditeľné „zápachové súboje”, pričom každé zo zvierat sa usiluje vystreknúť svoju zápachovú značku o niečo vyššie nad značku svojho „súpera” 8 konkurenta. Ak sa mu to nepodarí, odbehne z miesta „bojiska” s chvostom vtiahnutým medzi zadné nohy, čo je v lexikóne pravidiel a zásad správania sa zvierat výrazom ritualizo-vaného ústupu pred silnejším jedincom.
V priebehu fylogenetického vývoja sa vyvinuli Špecializované systémy chemického značkovania teritórií, ale súčasne aj schopnosť čuchových zmyslových orgánov vnímať chemické informácie z okolia. Pre život zvierat nadobudla táto schopnosť nepostrádateľný, životne dôležitý význam.

Jack London

„Základy budovy našej spoločnosti — tie ma najviac zaujímajú. Tu chcem pracovať, zo všetkých síl tlačiť na páku spolu s ostatnými príslušníkmi inteligencie, nadšencami a uvedomelými robotníkmi a zároveň pozorne sledovať, čo sa deje na horných poschodiach, keď sa už budova nad základmi začne hýbať. Príde deň, keď budeme mať dostatok robotných rúk a pák pre našu vec, aby sme zbúrali celú budovu so všetkou jej hnilobou, nepochovanými mŕtvolami, šialeným egoizmom a špinavým špekulantstvom.”
Tieto slová napísal vo svojej autobiografickej črte — Čo pre mňa znamená život – človek, ktorý od útleho detstva poznal biedu, hlad, ťažkú drinu, ktorý zvečnil svoje životné skúsenosti vo vynikajúcich literárnych dielach, stal sa slávnym, ale nikdy nezabudol na triedu, z ktorej pochádzal. Americkí komunisti si ho vážia ako prvého spisovateľa Ameriky, ktorý sa zapojil do boja robotníckej triedy za zvrhnutie kapitalizmu a nastolenie vlády pracujúcich.

Pred Jackom Ĺondonom sa iba niektorí americkí spisovatelia pokúšali rozsievať semená socializmu. Medzi nimi boli napríklad Edward Bellamy a William Dean Houwells, ktorí však zostali utopistami. Jack London bol prvý, čo spojil svoju vieru v budúcnosť s robotníckou triedou. Nijaký iný americký spisovateľ nezískal pre revolučnú činnosť toľko mladých čitateľov.

Jack London

Jack London

Patril som k nim aj ja, tým viac, že som mal to šťastie zúčastniť sa na jednej z prednášok, ktorými Jack London na začiatku storočia šíril myšlienky socializmu medzi mládežou. Bolo to v posluchárni na Yorskom coíle-ge v štáte Pennsylvánia, kde som vtedy študoval. Stretnutie so spisovateľom, ktorého diela som s veľkým zápalom čítal, zapôsobilo na mňa tak mocne, že ešte aj dnes, po sedemdesiatich rokoch, si pamätám viaceré podrobnosti z jeho prednášky.
I Predovšetkým veľmi ma prekvapilo netradičné oblečenie Jacka Londona.

V tých časoch prednášatelia nosili zásadne fraky, ale London si obliekol koženú bundu. Najhlbšie sa mi vryl do pamäti jeho úsmev — široký, úprimný, akýsi familiárny. A hovoril tak jednoducho, že sa to ani neponášalo na prednášku. Kritiku
kapitalizmu Jack London začal rozprávaním vlastných zážitkov. Keď mal sedemnásť rokov, pracoval ako námorník na rybárskom škuneri, chodieval na lov ku brehom Japonského a Be-ringovho mora.

Nebezpečné búrky na mori, strach z japonských a ruských hliadkovacích lodí, rozprávanie námorníkov o hrôzach japonských žalárov a sibírskych baniach — a už som sa v duchu aj ja cítil na rybárskom škuneri. Tak to bolo aj vtedy, keď som čítal Morského vlka. Život na škuneri bol priam peklom, ktoré trvalo sedem mesiacov. „Stal sa zo mňa skutočný námorník,” spomínal si London. „Starí námorníci ma spočiatku ako mladíka nechceli považovať za seberovného. Robili si zo mňa poskoka. Preto mi neostávalo nič iné, iba hájiť svoje práva päsťami.”
V OČAKÁVANÍ ŠŤASTIA

Keď roku 1898 loď Sophie Sutherland zakotvila v prístave Oakland, na uliciach bolo plno nezamestnaných. „Mňa to však neodradilo,” vravel London, „bol som presvedčený, že sa dajako prebijem. Ba veril som, že sa niekedy ožením a budem mať dobrú ženu ako tí šťastlivci, o ktorých som čítal v dobrodružných románoch.”
Šťastie však neprichádzalo.

Celý zárobok odovzdával hladujúcej rodine. Vtedy Jack London robil v továrni na spracovanie juty, kde mu na hodinu platili desať centov. Spolu s ním ťažko pracovali desaťročné deti, ktoré dostávali na deň 30 centov. Život takýchto zotročovaných detí neskôr opísal v poviedke Odpadlík. Je to vôbec najlepšia vec, akú som o detskej robote čítal.
Potom sa spisovateľ na chvíľu zamyslel a začal rozprávať o vlastnom detstve. Jeho otčim bol nekvalifikovaný robotník, často si vôbec nemohol nájsť nijakú prácu a napokon ho stihlo nešťastie a stal sa z neho mrzák. Rodina hladovala, takže Jack London už od útleho detstva musel chodiť zarobiť nejaký groš tým, že predával noviny. Vstával o tretej v noci, aby si stihol spolu s rovnako chudobnými chlapcami vybrať noviny, potom k večeru ho znova čakala práca a tak to bolo každý deň, aj v sobotu, aj v nedeľu. Ako trinásťročný bol nútený zanechať školu a odísť do konzervárne v Oaklande. Platili mu veľmi málo, ale robiť musel 18 až 20 hodín. Raz pracoval bez prestávky 36 hodín …
„Svaly som mal mocné,” pokračoval spisovateľ, „kapitalisti z nich žmýkali peniaze a ja zase prostriedky na kúsok chleba. Bol som námorníkom, prístavným robotníkom, tulákom, kosil som trávu, prášil koberce, umýval okná. A nikdy som neužil plody vlastnej roboty. Raz som sa pozeral, ako sa dcéra majiteľa konzervárne vozí v koči a pomyslel som si, že aj moje svaly tlačia tento koč na gumových kolesách. Ale vtedy som sa ešte stále domnieval, že také sú pravidlá hry.”
Rozhodol sa, že sa za niečo vyučí.

Vtedy práve v Oaklande postavili neveľkú tepláreň a Jack London zašiel priamo k prezidentovi spoločnosti. „Tento veľký človek,” vravel nám spisovateľ, „prejavil voči mne súcit a sľúbil mi veľkú budúcnosť. Ale ma upozornil: Musíš začať od piky. Raz sa tu staneš vedúcim pracovníkom, ale najprv musíš byť dobrým inžinierom, ktorý sa vyzná v kotloch. A dobrý inžinier z teba bude len vtedy, keď budeš dobrým kuričom, a preto sa musíš naučiť narábať s uhlím.”
A tak Jack London lopatoval štrnásť hodín za tridsať dolárov na mesiac a s jedným dňom pracovného voľna. „Akiste to bolo dobré pre rozvoj môjho intelektu,” povedal nám s úsmevom.
„Svaly mi tak zdreveneli,” pokračoval spisovateľ, „že keď som sa vracal električkou domov, sotva som sa mohol pohnúť z miesta. Jedna pani raz utrúsila na moju adresu: To je ale neogabanec! Hanba! A ja som vlastne aj bol taký, lebo všetky svoje sily som nechával v robote.”
Napokon sa London od iného kuriča dozvedel, že bol prijatý namiesto dvoch robotníkov, ktorí dostávali mesačne po štyridsať dolárov. Teda spoločnosť na budúcom spisovateľovi zarobila každý mesiac päťdesiat dolárov.
KEĎ VŠETKO BOLO TOVAROM

Vtedy Jack London ešte nič nevedel o ideách socializmu, ale sa zaprisahal, že svoje svaly už nebude viacej predávať. „Všetko bolo tovarom a všetci ľudia boli buď predávajúcimi, alebo kupujúcimi,” napísal v črte Čo pre mňa znamená život.
Potom nám Jack London rozprával, ako chodil na nákladných vlakoch po Amerike. Hovoril voľne, bez pripravených poznámok, jednoducho, ako by bol jedným z nás, ale tak pútavo, že sme sa všetci vžili do jeho úlohy a túlali sme sa spolu s ním, vyhýbajúc sa železničiarom a policajtom. Súhlasili sme s jeho odporom k „súdnej spravodlivosti”, s ktorou prišiel do styku v Niagara Falls v štáte New York. Bez toho, aby mu umožnili povedať aspoň slovo na svoju obhajobu, sudca vyniesol rozsudok: Tridsať dní – a spolu s ďalšími pätnástimi nezamestnanými sa ocitol vo väzení za „tuláctvo”.
Jack London prednášal na našej škole v rámci akcie organizovanej Medzinárodným spolkom socialistov, ktorého bol predsedom. K nám prišiel po svojej prednáške na Yalskej univerzite. Témou jeho prednášky, ktorú potom uverejnil roku 1908, bola revolúcia. V tom čase už prebiehala revolúcia v Rusku, šírilo sa socialistické hnutie.

Trom tisícom učiteľov a študentov Yalskej univerzity Jack London priamo povedal, že takýto rozmach socialistických ideí je znakom „skutočného povstania robotníckej triedy”. Súhlasil, že toto hnutie má veľa prívržencov zo stredných vrstiev, ale vedel, že iba robotníci sú schopní vybojovať socializmus.
Keď Jack London prednášal na Harwardovej univerzite, kam sa odobral po prednáške v Yorku, ruských revolucionárov pomenoval bratmi. Treba spomenúť, že hneď o rok na túto univerzitu prišiel študovať John Reed, budúci autor knihy Desať dni, ktoré otriasli svetom — vzrušujúceho rozprávania svedka Októbrovej revolúcie. Nie je vylúčené, že tento náš vynikajúci revolučný žurnalista Čerpal svoj entuziazmus z diel, článkov a prejavov Jacka Londona.
Musím priznať, že len málo si pamätám z toho, čo nám Jack London rozprával o budúcom svete pracujúcich.

Mal som iba sedemnásť rokov a zaujímalo ma predovšetkým jeho rozprávanie o mladosti. Ale to, čo nám povedal o lišiackych vykorisťovateľoch, a hladujúcich námedzných robotníkoch, sa vrylo do mojej duše a stalo sa dobrou prípravou na chápanie ideí vedeckého socializmu, o ktorých som sa neskôr dozvedel.
V knihe Philipa S. Folnera — Jack London, americký burič, ktorá je podľa môjho názoru najlepšou prácou o živote a diele J. Londona, sa hovorí, že spisovateľ sa s ideami o budúcom usporiadaní spoločnosti prvýkrát stretol na svojich potulkách po Amerike. Vtedy prichádzal do styku s revolucionármi, ktorí rozprávali o budúcej vláde zjednotených proletá-rov, o organizáciách, ktoré bojovali proti kapitalizmu, a prirodzene, v týchto rozhovoroch sa spomínal aj K. Marx, F. Engels a Manifest .komunistickej strany.
Manifest Jack London prečítal už ako devätnásťročný v Oaklande. V jeho poznámkovom zošite sú opísané a podčiarknuté záverečné myšlienky tejto knihy: „Nech sa trasú vládnuce triedy pred komunistickou revolúciou.

Pro-íetári v nej nemajú čo stratiť, okrem vlastných okovov. Dobyjú však celý svet. Proletári všetkých krajín, spojte sa!”
„Jack nikdy nezabúdal na tieto slová,” píše Folner. „Opakoval ich na verejných zhromaž-
deniach, na univerzitách, vo svojich revolučných esejách, poviedkach a románoch. Nič okrem pohŕdania nepociťoval voči tým americkým socialistom, ktorí sa usilovali zamaskovať zmysel záveru Manifestu. Jack London významne prispel ako prednášateľ a spisovateľ do boja proti reformistickým vplyvom v Socialistickej strane USA.”
PRVA SKÚŠKA PERA

Nevieme, ako hlboko spisovateľ študoval marxistickú literatúru. Za jeho čias sa v Amerike nevydávalo mnoho kníh tohto druhu. Avšak vieme, že keď Jack London odišiel na Aljašku, vzal si so sebou aj prvý diel Kapitálu, Darwinovo dielo O pôvode druhov, Miliónov Stratený raj a jeden Spencerov zväzok. Pri čítaní románu Železná päta je jasne cítiť, že autor študoval základné Marxovo dielo.
Jack London vstúpil do Socialistickej robotníckej strany USA roku 1895. Bolo to v Oaklande, kde študoval na college. Vtedy ešte nemal ani dvadsať rokov. Nebojácne vystupoval s prejavmi na uliciach, bol zavretý a potom sa stal najaktívnejším propagandistom v college. Do študentského literárneho Časopisu napísal desať čŕt. Bola to akási prvá skúška jeho pera. Jedna črta agitovala za socializmus.
V tomto článku sa nedotýkam otázok tvorby Jacka Londona.

Tie momenty jeho života, o ktorých som porozprával, majú za úlohu podčiarknuť túto myšlienku: Jackovi Londonovi patrí veľmi významné miesto v kultúrnych a politických dejinách Ameriky preto, že mal veľmi bohaté životné skúsenosti, že spolu s ľudom prešiel veľkými skúškami. „Za to, čim som, vďačím svojej minulosti,” napísal svojmu vydavateľovi Macmillanovi roku 1907.
Triedna uvedomelosť, ktorou sú hlboko preniknuté najlepšie diela Jacka Londona, sa zrodila v rokoch, keď na vlastnej koži pociťoval ťarchu nemilosrdného vykorisťovania.

Téma boja za práva robotníkov vyrástla z toho boja, ktorého bol svedkom a účastníkom. A chápanie skutočnosti v ňom dozrievalo súčasne so štúdiom revolučného hnutia. Bol verný robotníckej triede a hrdý na jej vodcov, ktorých obhajoval.
Vo svojom dome Jack London často prijímal aktivistov amerických odborov a vystupoval s prejavmi na odborárskych zhromaždeniach. Žiaľ, chýbal mu iba rok, aby sa bol dožil víťazstva socialistickej revolúcie v Rusku. On však v ňu veril, veril v silu robotníkov.
„… Verím v robotnícku triedu,” napísal Jack London. „Istý Francúz raz povedal: Schodište doby sa ustavične trasie od drevákov, ktoré vystupujú hore a vyleštených čižiem, ktoré zostupujú dolu.”

Pred 64 000 000 rokmi

Ešte v Školských laviciach sme sa učili o oblu-dách z dávno minulých geologických období, o predvekých veľjašteroch – dinosauroch a ich pestrej čeľadi. Predstava o týchto oblu-dách sa zachovala aj v mnohých bájkach, legendách a rozprávkach. Náleziská pozostatkov a skamenelín týchto obrovitých plazov vyvolali vždy nesmierne prekvapenie. Aké boli naozaj, ako žili a ako zmizli zo zemského povrchu rekonštruujú vedci na základe posledných objavov a nových vedeckých poznatkov, ako aj pomocou zdokonalenej vývojovej teórie.
Odchod obrovitých jašterov zo sveta bol takisto náhly, ako aj ich náhle zjavenie. Všetky vyhynuli pred šesťdesiatimi štyrmi miliónmi rokov v rámci všeobecnej prírodnej katastrofy.
Počas stoštyridsať miliónov rokov vládli na Zemi, boli čo do počtu i pestrosti foriem prevládajúcim živlom v živočíšnom svete.

Prvé cicavce sa museli vedľa nich uspokojovať len so živorením v ekologických „škárach”.
V geologických obdobiach — trias, jura a krieda — rozdelil sa pôvodný prakontinent na viaceré menšie kryhy — na súčasné pevniny. Nastali obrovské klimatické zmeny. Z prapôvodných rastlín sa vyvinuli stromy. Dinosaurom sa podarilo prispôsobiť všetkým týmto zmenám prírodného prostredia.

Vzostup dinosaurov sa začal nesmierne významným kvalitatívnym krokom vo vývoji stavovcov: vznikom vajca obklopeného kriedovou škrupinou. Mladé obojživelníky žili vo vode a dýchali žiabrami, ale plazy sa od začiatku prispôsobovali životu na pevnine, a tak teda vznikli pre ne dobré podmienky na ovládnutie pevniny.
Prekážkou však boli prudké tepelné zmeny na pevnine. Pretože dnes už vieme, že harmonický priebeh dýchania, trávenia a všetkých ostatných procesov látkovej výmeny si vyžadujú rovnomernú teplotu tela.
Vtáky a cicavce sa prispôsobili tejto skutočnosti a ich organizmus si premieňal podľa kolísania vonkajšej teploty viac alebo menej živín na tepelnú energiu. Ale na dinosaury pôsobili tieto poveternostné zmeny inak, a to tak, že sa vyvinuli do obrovských veľkostí.

Pred 64 000 000 rokmi

Pred 64 000 000 rokmi

Už ich samotná veľkosť zabraňovala tomu, aby sa ich telá príliš rýchlo neohrievali alebo ne-ochladzovali. Malé plazy sa pri nižších teplotách stali ťarbavými a ukladali sa na zimný spánok. Ale tridsaťtonový brontosaurus napríklad nadobúdal alebo strácal, aj v extrémnych poveternostných zmenách, jeden stupeň vnútornej teploty až v priebehu troch dní.
Preto nebolo takmer malých dinosaurov. Už prvý exemplár z tohto rodu, šupinatý, na zadných končatinách sa pohybujúci a mäsožravý ornithosuchus mal tri metre a vážil metrák. Jeden z prvých bylinožravcov plateosaurus mal dĺžku až šesť metrov a dosahoval koruny stromov až do trojmetrovej výšky. Ich vývoj vyvrcholil vo vlažnom a vlhkom geologickom období jury. Diplodocus narástol do dĺžky dvadsaťosem metrov a vážil desať ton (pričom mozog mal veľkosti iba vlašského orecha).
Absolútne prvenstvo však mali brachiosaury, dlhé tridsať metrov a vážiace sto ton (boli tažšie ako dva tanky).
Zdržiavali sa prevažne v močiaroch, kde voda ich telá nadľahčovala a kde mali dostatok mäkkých rastlín na potravu.
Najväčší mäsožravec tyranosaurus rex žil w období kriedy, dosiahol veľkosti až pätnásť metrov a vážil desať ton. Zuby mal ostré ako britva a na zadných nohách bol vyzbrojený
tromi mohutnými pazúrmi.

Vláda dinosaurov pokračovala v rozpätí päť miliónov generácií (človek doteraz zaznamenal ešte len stodvadsaťtisíc generácií). Teda ich prispôsobovacia schopnosť bola priam obdivuhodná.
Niektoré druhy, ako napríklad ichtyosaurus, sa vrátili späť do mora, iné opäť ovládli pobrežie. Najväčší plachtiaci jašter quetzalcoat-lus, ktorého pozostatky nedávno našli v americkom Texase, mal rozpätie pätnásť metrov, teda bol väčší ako malé lietadlo.

Pravták ar-chaeopteryx mal také letecké schopnosti ako dnešná sliepka.
Každý vývojový stupeň, zdá sa, pokročil do extrému. Tak napríklad „pobrežný rybár” tanystropheus mal tri metre dlhý krk podobný prútu na udicu, kým „zlodej vajec” ornithony-mus mal postavu pštrosa a vyznačoval sa vynikajúcimi bežeckými schopnosťami.
Rozprávkovým šarkanom sa najviac podobali bylinožravé dinosaury chránené pancierom proti mäsožravým útočníkom.

Ankylosaury napríklad boli akoby živými tankami, celé telo mali pokryté „brnením” a na chvostoch mali akoby stredoveké bojové kyjaky. Posledná skupina dinosaurov sa chránila podobne ako nosorožce, na hlave a na šiji im rástli až meter dlhé „kopije” a „kyje”.

Len proti jednej, jedinej okolnosti boli dinosaury bezbranné, a to proti klimatickým zmenám na konci geologického obdobia kriedy. V tomto období vychladli zemské póly a na pevninách vznikli čoraz väčšie rozdiely medzi obdobím leta a zimy.

V oceánoch vyhynul planktón, búrky strhávali plachtiace jaštery na zem. Obri strácali živnú pôdu a takto vyhynuli. Ale ich smrteľný zápas trval päť miliónov rokov …