Zrkadlo

V newyorskej zoologickej záhrade je vedľa opičích voliér umiestené veľké zrkadlo. Pri zrkadle je veľký nápis: „Dívate sa na najnebezpečnejšieho živočícha na svete. Len on za celú existenciu Zeme bol schopný vyničiť a vyničil celé druhy!” Zapamätajme si tieto slová a všimnime si úvahu popredného amerického zoológa Róberta MacCIanga, ktorý o tom, ako sa vyničili, napísal:
„Nepriaznivé pôsobenie človeka na prírodu sa prejavuje rozlične. Niektoré druhy divých zvierat odsudzuje na záhubu tým, že mení obvyklé podmienky ich života — vyrubuje lesy, vysúša močiare, jedovatými chemikáliami postrekuje miesta, kde tieto druhy žijú alebo si zadovažujú potravu.

Zavádza nové dravce, proti ktorým sú tieto zvieratá bezmocné. Niekedy hubí celé druhy zvierat tým, že ich nemilosrdne vyničí buď pre mäso, kožušinu, perie, alebo iba pre vlastnú zábavu.”
Konečne sa obavy z tohto stavu zmocnili aj samého človeka. Bol už najvyšší čas. Veď ešte v prvých desaťročiach nášho storočia sa vyničilo dosť vzácnych zvierat a mnohé druhy sa ocitli na pokraji úplného vyničenia. V akejsi súvislosti to pripomína prípad dinosaurov, lebo aj tu katastrofa ohrozila predovšetkým tie najväčšie.

Z morských cicavcov sa stali obeťou veľryby (sú príliš bohaté na tuk), z operených dravcov kondory (sú príliš majestátne), z vtáctva močiarov americký žeriav (je príliš krásny), zo štvornožcov grizzly a veľký hnedý medveď (sú príliš nebezpečné).
Znepokojenie ľudí má mnoho príčin.

Je to oneskorené pochopenie vzájomnej závislosti medzi tvormi žijúcimi na Zemi, pocit viny voči budúcim generáciám, odsudzovanie nerozumných predkov. Kým sa však tento pocit stal aj vecou rozumu, uplynulo veľa rokov. Človek sa rozhodol, že si okamžite vykúpi svoju vinu. A takéto, niekedy nepremyslené vykupovanie vlastnej viny sa sem-tam dostávalo do tragikomických situácií.
Raz sa na ceste v horách zrazil autobus s jelenom. Obaja, vodič aj zviera, sa zranili. Prišla sanitka, z ktorej vyskočili svalnatí muži a rýchlo naložili do svojho auta jeleňa. Dokaličený vodič musel počkať — už preňho nezostalo miesto.
Toto je však kuriozita.

Isté je jedno, že jeden človek môže zachrániť jednotlivé zviera, v najlepšom prípade jednotlivú čriedu, ale na udržanie populácie — a tým skôr druhu — je nevyhnutné spojené úsilie. A v mnohých prípadoch je na to potrebná medzištátna spolupráca.
V medzinárodnom meradle sa v poslednom čase dostali do popredia tri veľké organizácie:

Medzinárodný zväz na ochranu prírody a prírodných zásob, Svetový fond na ochranu divej prírody a Medzinárodný biologický program UNESCO „Človek a biosféra”. Počas deviatich rokov (1962— 1970) prvé dve organizácie vypracovali vyše 350 projektov na ochranu živočíšneho sveta.
V súčasnosti majú vedci v tomto smere veľké starosti. Preto si všimneme len jeden problém, možno ani nie naj-
dôležitejší, ale určite najparadoxnejší.
Ako možno „vysvetliť” opustenému orlíčaťu, ktoré horolezec vyberá z hniezda v skalách Yellowstonského národného parku, že sa človek k nemu nepribližuje preto, aby ho zabil, ale naopak, preto, aby ho vložil do hniezda bezdetnej orlice?
Ako možno dokázať levici, ktorá si poranila labu v africkej rezervácii, že veterinár, ktorý na ňu hádže sieť a zväzuje jej laby pevnými povrazmi, má iba jediný cieľ:

vydezinfikovať ranu a zachrániť jej život?
Ako presvedčiť slonica, ktoré sa stratilo od svojej čriedy, že pneumatika, ktorú mu dávajú na zlámanú nohu, nie je novým prostriedkom na zabíjanie, ale naopak, jeho jedinou nádejou, lebo ináč zahynie od hladu alebo sa stane obeťou nejakého dravca?
Všeobecne je známe, že pri love delfínov na výskumné účely mnohé z nich prichádzajú o život — ich srdce nevydrží nervový šok. Keď americké losy značkujú z lietadla žltou farbou, aby sa zistil smer migrácie, mnohé z nich sa tak vyľakajú, že bezhlavo uháňajú, kým vyčerpané nespadnú a nezahynú.
Dedičná pamäť zvierat sa vyvíjala tisícročia, kým „misia dobrej vôle” človeka trvá iba niekoľko desaťročí. Preto sa dobré úmysly pána tvorstva ešte nemohli zakotviť v dedičnej pamäti zvierat.
Človek bude musieť ešte dlho poskytovať zvieratám pomoc — tu zachrániť plameniaka, ktorý uviazol v močiare, inde zasa zbaviť sucha hrocha, premiestiť rodinu bobrov, nenechať zahynúť mladé krokodíly.

Lenže zvieratá nevedia, ako to človek s nimi myslí. Toto je problém, ktorý mnohí psychológovia pokladajú vo sfére vzájomných vzťahov „človek a príroda” za najťažší.
V Kenskej národnej rezervácii žil jeden veľmi starý slon. Už dávno sa zoznámil s ľuďmi, ľudia si na neho takisto zvykli a dokonca tohto slonieho kmeťa tak trochu poľudštili — volali ha Ahmed. Nikto si spočiatku ani neuvedomoval, aký veľký krok sa urobil na ceste k výchove „človeka — priateľa”. Náhodný lovec ešte stále môže zabiť nejakého slona.

Ale keby len skúsil zdvihnúť zbraň proti Ahmedovi! Taký čin by sa pre neho stal prekliatím. Do konca života by ním všetci pohŕdali. (Mimochodom — keď Ahmed uhynul na starobu, písali o tom mnohé noviny.)
Nejde však o mená, lenže…
„Človek je ľahostajný voči bezmennosti,” napísal Hanni-bal Pinto, prírodovedec z americkej rezervácie Aransas na texaskom pobreží Mexického zálivu. „Obdarúva individualitou domáce zvieratá, ale divé zviera je pred ním skryté za ľahostajnou maskou stereotypu. Každý bizón je preňho len jedným z mnohých bizónov.

Zabiť jedného, desať.sto z veľkého množstva znamená nespôsobiť nijakú ujmu tomuto množstvu. Možno to nebola len chamtivosť a nerozum, čo neskoršie spôsobilo., že niektoré tvory sa celkom vyničili, ale aj ľahostajnosť. Vyničenie individuálnej bezmennosti spôsobilo likvidáciu druhu ako mena vôbec.”

Zrkadlo

Zrkadlo

K základnému spracovaniu tohto námetu máme ešte ďaleko, ale aj z jednotlivých príkladov možno urobiť zaujímavé závery. Vezmime si napríklad ľadového medveďa.

Tento „vládca večného ticha”, „veľký tulák severu” sa odpradávna pokladal za dravca. Je to celkom logické, lebo keď zviera žije na plávajúcich ľadových kryhách, nemá šancu, aby ho pokladali za bylinožravca. Okrem toho ľadového medveďa pokladali za zákerného, zlého tvora, ktorý je veľmi rozšírený. Toto je už menej pochopiteľné, lebo jeho správaním a povahou sa zaoberalo veľmi málo ľudí.
V Sovietskom zväze bol ako v prvej krajine (v roku 1956)
zakázaný odstrel ľadových medveďov. Ostatné krajiny čakali do roku 1964, keď sa za jednu sezónu zabilo vyše 1300 jedincov. Nastal čas na vážne zamyslenie sa nad početnosťou ľadových medveďov.

Keď je ich iba niečo vyše dva a pol tisíc, stačí ešte jeden taký „vydarený” lov a ľadovému medveďovi bude treba postaviť pomník. Keď ich zostane aspoň dvadsaťpäť tisíc, možno s pomníkom ešte počkať, ale tiež nie príliš dlho.
Na konferencii vo Fairbank-se, kde sa roku 1965 zhromaždili zástupcovia všetkých krajín, na ktorých území žije ľadový medveď, sa tento problém ukázal v celej svojej otrasnej jednoduchosti.

Ako dlho žijú medvede? Nevieme. Kam a kedy migrujú? Nevieme. Akú majú priemernú hmotnosť? Nevieme. Spôsob ich života je v mnohých smeroch nejasný. Koľko ich bolo pred desiatimi rokmi, koľko ich zostane o ďalších desať rokov a či vôbec zostane ešte nejaký, to je skôr problematická otázka.
Konferencie sa uskutočnili ešte niekoľkokrát. Konečne roku 1973 bola medzi Sovietskym zväzom, USA, Kanadou, Dánskom a Nórskou podpísaná dohoda o ochrane ľadových medveďov.

Po jej podpísaní vypukol poplach: Výskum ukázal, že na celej zemeguli nežije viac než dvadsaťtisíc ľadových medveďov, ale reprodukcia nenahrádza každoročné straty (až 600 jedincov). Straty spôsoboval prirodzený úbytok, pytliactvo, povolený lov, zmenšovanie životného priestoru ako následok nezadržateľného náporu našej doby. Na to, aby sa táto situácia objasnila, museli mnohí zoológovia vynaložiť dlhoročné úsilie.
Do programu patrilo sčítanie zvierat, štúdium spôsobu ich života a smeru migrácie, takže každý medveď objavený z lietadla dostával vlastné číslo a mikrorádio.

Pavučina smerníkov zanesená do mapy poskytovala predstavu o pre-
miesťovaní medveďov a nitky „pavučiny” sa ťahali do Grónska, na Baffinov a Banksov ostrov, Špickbergy, Novu ju Žemľu aj Novosibírske ostrovy, kde vyrastali stále nové stanovištia na pozorovanie medveďov.
Jeden z medveďov dostal poradové číslo 104, ktoré bolo nanesené nezmývateľnou farbou. O nejaký čas sa stala veľmi charakteristická príhoda.
Dvaja aljašskí lovci, Uria Polomski a George Bounting, zhodou okolností obaja boli obyvateľmi Fairbanksu, kde sa uskutočnila prvá konferencia na ochranu ľadových medveďov, sa rozhodli podniknúť „polárne safari”. O neoficiálny zákaz sa nestarali a oficiálny štátny zákaz podobného lovu vtedy ešte nebol vydaný.

Zaviedli ho až od 1. júla 1972. Polomski a Bounting si prenajali lietadlo a vydali sa na arktické pobrežie. V tomto prípade sa však nemohli pochváliť úspechom. Bol to vlastne ich posledný lov. Nie, nezahynuli, stalo sa niečo celkom iné. Vypočujme si rozprávanie samého Bountinga:
„Leteli sme veľmi nízko a na čerstvo napadnutom snehu sme si hneď všimli medvedie stopy, ktoré smerovali za nakopené ľadové kryhy. Pilot majstrovsky pristál, znovu sme si skrontrolovali pušky a vystúpili na ľad. Nemienili sme sa tam zdržiavať. Veď aj načo, keď máme lietadlo a medveď nemohol utiecť ďaleko.

Vtom sa však stali dve neočakávané veci. Po prvé medveď k nám sám vyšiel spoza nakopených ľadových krýh a po druhé nestačil som ani zamieriť, keď ma Uria chytil za ruku. Nepovedal som mu nič, lebo sám som hneď všetko pochopil. Na jednej strane bol medveď poznačený. Medveď mal na svojom boku číslo!

Áno, obrovské, zďaleka viditeľné číslo. Samozrejme, že sme nestrieľali. Medveď označený znamená, že ho asi pozorujú, možno ich zostalo skutočne tak málo, že ich musia číslovať. Skrátka sme tam chvíľu postáli, pozreli sa na seba, a potom ma Uria ťahal k lietadlu. Pilot už zapaľoval motor.

Zrejme aj on pochopil, Číslo prestalo byť číslom, stalo sa menom. Nie príliš pekným, to je pravda, ale predsa je to meno. Teraz to už nebol obyčajný medveď, ale medveď „Stoštyri”.
Hannibal Pinto, ktorého sme už citovali, to komentoval takto: „Uplynú roky. Čas vykoná to, pred Čím je voda bezmocná.

Zmyje nezmývateľ-nú farbu. Čísla sa stratia z kožušiny, ale medveďovi zostane niečo dôležitejšie — nádej. Nádej na to, že si človek pri stretnutí s ním uvedomí jednoduchý fakt: mám pred sebou zviera, ktoré sa menuje „Živý Medveď, ktorý už nepotrebuje číslo.”
Človek sa s obľubou pozerá do zrkadla. Ale iba sa učí pozerať sa na seba do zrkadla, ktoré visí v newyorskej zoologickej záhrade. Dívať sa na seba očami Prírody.

Zrkadlo
Hodnotenie:

Napísať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *