Ako lietajú vtáky…

UŽ ODDÁVNA SA POKÚŠA ČLOVEK ODHALIŤ ZÁHADU PODIVUHODNEJ ORIENTAČNEJ SCHOPNOSTI VTÁKOV. NO VEDA TU ROBÍ KRÔČIK ZA KRÔČIKOM. OSOBITNÁ POZORNOSŤ SA VENUJE ORNITOLÓGII AJ V SOVIETSKOM ZVÄZE.

Ornitologickú stanicu v Rossittene na Kuršskej kose, kde najmä v jeseni prichádza k neobyčajne rozsiahlemu preletu vtáctva, založili roku 1901. Je to na mieste, kde sa breh Baltu stáča od litovských hraníc na juh. Smer, ktorým migruje väčšina vtáctva východnej Európy, je juhozápadný. A práve preto, že sa breh stáča na juh viac ako v smere juhovýchodnom, nie je niekedy nad Kuršskou kosou pre letiace vtáky vidieť ani oblohu. Zato však tu môže človek pozorovať všeličo zaujímavé, k čomu dochádza pri sťahovaní vtáctva. Predovšetkým je ío orientácia.
Riaditeľ stanice Viktor Rafaeljevič Dolnik o letoch a schopnosti orientácie vtákov hovorí:
Vedecká práca má svoju estetiku, rovnako ako každá iná činnosť človeka.

Ako lietajú vtáky…

Ako lietajú vtáky…

Preto je dobré, keď je estetika nielen v hľadaní, v procese poznania, estetika musí byť aj v predmete vedeckého pozorovania.
Domnievam sa, že veľké percento dôležitých výskumov v oblasti ornitológie a entomológie sa realizovalo práve z tohto dôvodu. Veď rovnako milujú ľudia už od detstva tak chrobáčiky ako aj vtáky.
Človek však môže mať rovnako rád aj veľké cicavce.

Pri štúdiu života cicavcov je však prekážkou ich pomerne malý počet. Za celý svoj život možno, povedzme, stokrát vidieť tigra a napísať zaujímavé práce o jeho všeobecnej biológii, či správaní. Nič viac. Čosi iné je, keď sa zaoberáme mravcami či mucha mi. En-tomológovia prevažne pracujú s motýľmi, chrobákmi a muchami. My sme si vybrali pinky, pretože dobre znášajú zajatie, a je ich dostatok.

Sú všade, je to najrozšírenejší druh v Európe.
Všeobecne možno povedať, že vtákov nie je na Zemi oveľa viac ako cicavcov, no ide o to, že s cicavcami sa tak často nestýkame, a predmet, ktorý sa pred nami schováva nemožno dobre pozorovať. S vtákmi sa stretávame všade a je zvyčajne ľahké a prirodzené ich pozorovať.

Pozrime sa kdekoľvek — v meste, na vidieku, v stepi, v lese, v púšti — jednoducho všade celkom určite sa nájdu vtáky. Napokon, aj keď sa to vidí čo aké čudné, je nám svet vtákov oveľa pochopiteľnejší ako svet cicavcov, a to preto, lebo vtáky majú dva zdroje informácií, ktoré sú veľmi podobné ľudským — je to zrak, ktorý zachytáva svetelné vlny rovnakého rozsahu ako ľudia a sluch. To, čo v’iála a počujú vtáky, vidíme a počujeme aj my.
U hmyzu či cicavcov rozhodujúcu úlohu má čuch. Pokusy, ktoré sme s nimi robili, nemohli by sa vždy kontrolovať, pretože nemožno kontrolovať to, čo sa nedá predpokladať. Ako možno napríklad pracovať s tvorom, ktorý cíti samičku na vzdialenosť troch kilometrov, o čom človek nemôže mať ani poňatia.
Napokon možno povedať, že vtáky svojím spôsobom života sú nútené byť v mnohých smeroch rekordmanmi. Mnohé ich vlastnosti sa rozvinuli až do úplného maxima. Ide o ich energetický systém a cit pre čas.

Vtáky sú teda vďačným predmetom skúmania — veď študovať rekordmanov je veľmi zaujímavé.
Chcel som jednoducho dokázať, že ornito-lógmi sa stávajú ľudia, ktorí majú radi od detstva vtáky a od detstva o nich veľa vedia. To však neznamená, že sú ako slobodní umelci, ktorí sa zaoberajú vedou iba pre krásny pocit uvidieť letiaceho vtáka. Nemožno povedať, že by ornitológia bola iba akousi intelektuálnou zábavou. Mnohé biologické teórie majú svoj počiatok práve u ornitológov, či aspoň vznikli na základe údajov získaných pri pozorovaní vtáctva. Ide o teóriu evolúcie, zoografiu, etoló-giu a mnohé časti ekológie.
Vezmime si napríklad demografiu zvierat, ktorá je jedným zo základných činiteľov ekológie. Bez nej by nebolo možné pochopiť, aká je skladba populácie zvierat a ako pôsobí — ako samostatne sa regulujúci systém. Je niečo iné, keď sa pracuje, napríklad s našimi pinkami, pretože takmer všetky jedince sú od narodenia okrúžkované a v priebehu svojho ^vota sú niekoľkokrát preskúmané, pričom krúžkova-nie sa uskutočňuje s rovnakou intenzitou už devätnásť rokov, zatiaľ čo maximálna dĺžka života týchto vtákov je iba jedenásť rokov.

Potom možno spracovávať demografické údaje o tejto populácii rovnako presne ako v meste, kde je dobrá evidencia obyvateľstva a kde sa všetko vie — kto zomrel, kto sa odsťahoval, kto sa s kým oženil, koľko detí sa narodilo… Takto sa získava prehľad o populačných prob.
lemoch na rovnakej úrovni. Výsledky výskumných ústavov, ktoré skúmajú a sledujú vývoj populácie, majú mimoriadne veľký význam. Aj Darwin, tento vysoko erudovaný človek, často k svojej práci používal ornitologické materiály.
Vtáky majú zvláštne orientačné schopnosti a dosahujú svoj cieľ s veľkou presnosťou. Čiastočne už vieme, ako asi nachádzajú tento cieľ. Hrubá orientácia je založená na orientácii astronomickej. Ak používajú vtáky orientáciu magnetickú, tak len zriedka.

Astronautickú orientáciu možno demonštrovať na pokusoch, ktoré sú celkom presvedčivé a môže ich urobiť každý žiak. Vieme, že sa mapa hviezdneho neba vtisne vtákom do pamäti a vieme tiež, kedy k tomu dochádza.
Na prvé prezimovanie letia mladí vtáci na základe vrodeného citu pre geometrický uhol (azimut). Pinky napríklad letia cez deň a orientujú sa podľa slnka. Poznajú ho podľa toho, že je to najväčší zdroj svetla, ktorý vidia. Preto je v temnej miestnosti elektrická lampička pre pinku slnkom, a preto možno orientáciu tohto vtáka študovať pokusne.
Aby sa mohli pinky orientovať podľa slnka, musia mať „biologické hodiny” — a naozaj ich majú. Okrem toho musia mať schopnosť vykonať korekcie vo viditeľnom pohybe slnka. To rozhodne nie je jednoduché. Aby mohli vtáky letieť v určitom smere, musia si zvoliť určitý uhol vzhľadom na slnko a meniť ho približne o pätnásť stupňov za hodinu. To však ešte nie je všetko. Slnko sa nepohybuje po horizonte, ale po oblúku, a preto si vtáky musia túto dráhu nejakým spôsobom zobraziť na vodorovnej ploche. Potom prirodzene, s postupom času a v závislosti na kalendárnom dni musí sa korekcia pohybu slnka meniť. Alebo azda pinky používajú iný spôsob orientácie?

ker alebo stromček až 5 m vysoký s rozloženými vetvami.
Čo baze čiernej chýba na kráse, to jej príroda pridala na úžitku. Už od nepamäti sa v ľudovom lekárstve používali jej kvety, listy, plody, kôra i koreň. Široký význam jej použitia dobre vystihuje české príslovie: Pred lipou smekni, pred bazou klekni.
Baza čierna obsahuje viaceré účinné látky. Sú to saponiny, nitrilglukozid, éterický olej, cholín, triesloviny, živice, cukor a sliz. Listy obsahujú glukozid, sambunigrín, ktorý sa štiepi na glukózu, benzaldehyd a kyanovodík. Plody obsahujú aj vitamín A a B.
Kvety sú vhodné na prípravu aromatických čajov pri nachladnutí a iných chorobách — vyvolávajú potenie. Z čerstvých kvetov možno pripraviť zvláštne jedlo. Robí sa to tak, že celé kvetenstvo sa ponorí a obalí vo vaječnom cestíčku a vysmaží na rozpálenom oleji. Pre bežnú potrebu sú najvhodnejšie sušené kvety aj plody, ktoré možno pridávať do šípkového a lipového čaju, teda k vitamínu C zo šípok sa pripoja ďalšie vitamíny z bazy čiernej.
Z plodov bazy čiernej sa pripravovali rôzne liečivé prípravky vo forme kaše, pasty, sirupu, vín, destilátov a pod.

Koreň podporuje vylučovanie moču, kôra spôsobuje zvracanie, bobule majú pudivý účinok a liečia nervové bolesti, listy čistia krv. Všetky výrobky z bazy čiernej pôsobia najmä proti nervovým a reumatickým chorobám, majú upokojujúce účinky, utišujú bolesti. Pred objavením inzulínu baza sa používala na liečenie cukrovky. Tejto liečbe sa dnes nepripisuje veľký význam.
O bazu čiernu má stále záujem farmaceutický priemysel í zahraničný trh. Zbierajú sa a vykupujú najmä sušené kvety a plody. Listy a kôra sa zbierajú v júni, keď sú v plnom kvete. Zbierať treba celé štetce kvetov spolu s bielymi stopkami, na ktorých sedia. Sušíme ich tak, aby sa zachovala jemná biela farba (prípadne trochu žltkastá) a tiež vôňa. Plody sa zbierajú v úplnej zrelosti v septembri až októbri tak, že nožničkami striháme celé strapce a ukladáme do košov. Ak ich mienime odovzdať do nákupného strediska, musíme ich odniesť Čím skôr.
V konzervárenskom priemysle i v domácnostiach možno plody bazy čiernej využiť prevažne na výrobu sirupov, vín, destilátov, rôznych pást a kaší.
Zaujímavým spôsobom sa prišlo na utišujúci účinok bolesti bazovým vínom. V Anglicku je zvykom po večeri vypiť.
Ak si to chceme overiť, môžeme prinútiť vtáky, aby sa dostali do jarného migračného stavu v zime a do jesenného migračného stavu v lete. Potom možno ich orientáciu preverovať na oblohe, ktorá nezodpovedá danej sezóne. Ak je orientačný systém piniek spojený s kalendárom, potom by sa pri zmene migračnej doby mali v orientácii dopúšťať chýb. No nie je tomu tak. To teda znamená, že vtáky používajú také metódy orientácie podľa nebeských telies, pre ktoré je ročné obdobie rozhodujúce.
Hypotéza anglického ornitológa Nlathewsa vyplývala z predpokladu, že vtáky si určujú azimut priamo v oblúku, bez akýchkoľvek projekcií na rovinu. Pri takomto spôsobe orientácie nemá ročné obdobie nijakú úlohu. Táto metóda však presahuje tie možnosti vtáctva, ktoré sú nám predbežne známe.
Je nepochybne jednoduchšie využiť iba vertikálne alebo horizontálne zložky oblúka. Väčšina navigátorov predpokladá, že si vtáky premietajú slnko na horizont. Takýto spôsob orientácie sa spája s ročným obdobím. Presvedčili sme sa však, že to tak nie je.
Ak sa zamýšľame nad migráciou vtákov, nájdeme nejednu metódu orientácie, na ktorú nemá ročné obdobie vplyv. Napríklad orientácia podľa zenitu …
Avšak akékoľvek modely orientácie pre vtáky sú nesprávne. Výberom sa vytvorí taký model, ktorý by človek nepoužil. Orientácia je rovnako inštinktívny akt, ako všetko ostatné. A ako aj všetky inštinkty má charakter akéhosi „javu”. Vtáky nemajú v hlave súbory navigačných tabuliek a učebnice teórie pohybu nebeských telies. Ani ich nepotrebujú. Veď by ich za svoj život použili iba v niekoľkých prísne vymedzených situáciách. Stačia im ich inštinkty na to, aby prejavili hlboké znalosti. Ak však niektorému z nich vytvoríme inú situáciu, ktorá podľa našej schopnosti usudzovať nie je veľmi obťažná, ale on ju nemá „naprogramovanú”, potom robí neuveriteľné chyby. Naša metóda štúdia orientácie vtákov spočíva v snahe pochopiť tieto „javy”, pričom robia také výskumy, ktoré odhaľujú ich obmedzenosť.
Je zaujímavé, že tzv. „inštinkty” sú veľmi zjednodušené. Prirodzený výber dal vtákom nesprávne predstavy o pohybe slnka a preto sú schopné predvídať astronomické javy tak, ako to robili starí Sumeri, Vychádzajú z nesprávnej teórie, ktorá však v konkrétnej situácii dáva správne odpovede.
Čo to znamená? Predstavte si, že ste elektronický počítač, a že sa plavíte po oceáne. Bola vám dodaná informácia, že sa slnko pohybuje rýchlosťou pätnásť stupňov za hodinu. Máte hodinky a chvíľami musíte si overovať južný smer vašej plavby. Až do večera to budete robiť dobre. V noci sfnko zapadne za i horizont. Odkiaľ sa ráno objaví? Ak budete jelektronickým počítacím strojom, potom budete očakávať, že sa objaví tam, kde zmizlo. A celý budúci deň sa budete potom orientovať zle. To teda znamená, že sa do vášho programu musí vniesť informácia o tom, ako sa pohybuje slnko, keď ho nevidíte. Aké informácie o tom majú vtáky?
Uskutočnil sa nasledujúci pokus: vtáka zatvorili do miestnosti, kde sa deň umelo posunul o niekoľko hodín, alebo možno povedať, že sa posunuli „ručičky biologických hodín”, vták si zvykol na nový rytmus a podľa slnka sa začal orientovať nesprávne, pričom sa chyba rovnala posunutému času.
Hodiny možno posunúť tak, že časť slnečného dňa pripadne podľa biologických hodín pokusného vtáka na noc a on potom vníma, pohyb slnka v noci. Ako sa bude správať?
Je to veľmi jednoduchý pokus, ktorý dokazuje, že vtáky „vedia” ako sa slnko v noci pohybuje. V danom prípade sa budú orientovať opačným smerom. To znamená, že v ich inštinkte je zapísané, že slnko, ktoré zapadne za horizont je neviditeľné a vracia sa späť.
Táto nesprávna predstava neprekáža vtákom v ich každodennom živote v stredných zemepisných šírkach.
Ako sa správajú vtáky, ktoré migrujú do subarktického pásma a vidia celú dráhu slnka? Mark Šumakov robil takéto pokusy s lastovičkami. Ukázalo sa, že majú za programovanú nasledujúcu informáciu: slnko pokračuje vo svojom pohybe okolo horizontu. Tak teda dva druhy vtákov majú rôzne programy.

U jedných je informácia správna, u druhých nesprávna. Obidve informácie tvoria základné systémy orientácie.
Potom musíme dospieť k záveru, že sa inštinkty kontrolujúce orientáciu vtákov rôznych druhov vyvinuli nezávislo od seba, a že nie sú zdedené od spoločných predkov týchto druhov. Zdedené sú biologické hodiny a samotná schopnosť orientácie, avšak metódu orientácie si musí každý druh vtáctva vyhľadať sám.
Zdalo by sa, že vtáky, ktoré sú vystrojené „nesprávnymi informáciami”, musia sa orientovať ťažšie. To však nie je tak. Niekedy je to celkom naopak: vtáky, ktoré majú schopnosť orientácie, pri prelete rovníka sa stretávajú s novým problémom — musia sa orientovať opačným smerom. A tiež, ktoré majú správnu predstavu o pohybe slnka, si musia vytvoriť nový program. To však je zložité, a preto je jednoduchšie získať si „informáciu”, že sa slnko po prechode rovníka pohybuje v opačnom smere.
Vráťme sa však k našim pinkám, na ktoré sme už takmer zabudli. Orientujú sa podľa vrodeného smeru a do toho času, kým… Kým čo?
Na odpovedi tejto otázky sme pracovali
v predchádzajúcom roku. Vychádzalo sa z troch predpokladov. Prvý bol ten, že pinky riešia túto úlohu podľa stavu tzv. „pohonných hmôt”. Predstavte si, že vám určia trasu, napríklad, že pôjdete po hradskej a nikde sa nesmiete zastaviť, pokým nespotrebujete všetky pohonné hmoty. Druhý predpoklad bol takýto — pinky končia svoj let na základe vymedzeného času. Napokon sme predpokladali, že pinky letia tak dlho, pokým nedosiahnu určité zemepisné súradnice.
Domnievali sme sa, že v prípade piniek je touto pohonnou hmotou „zásoba tuku”, a tento predpoklad sme si overili.
Vtáky dokážu vynikajúco demonštrovať migračný -stav v laboratóriu. Preto sme v čase, keď pinky zvykli migrovať, donútili prvú skupinu pokusných operencov podať vyšší výkon ako normálne, druhá skupina lietala vo voliére a bola teda rovnako namáhaná ako v prírodných podmienkach.

A tretia skupina musela sedieť v malej klietke. Všetky tri skupiny piniek skončili svoje migračné obdobie súčasne, bez ohľadu na to, aké množstvo energie spotrebovali.
To teda znamená, že pinky predsa len orientujú svoj let podľa súradníc a podľa času. Mladé vtáky končia migračnú aktivitu v čase, keď ich súrodenci, ktorí sú na slobode, priletia do Francúzska. U starších pokusných vtákov, ktoré sú bohatšie na životné skúsenosti, migračná aktivita ustupuje neskôr. Vedia, že nedosiahli svoj cieľ, že nedoleteli na miesto prezimovania, a preto sa nemôžu uspokojiť.
Vtáky vynakladajú energiu v súlade s časom vymedzeným pre migráciu.
Potvrdzuje to klasický pokus.

Naše pobaltské škorce prezimujú predovšetkým v Anglicku a Normandii. Ich odchyt bol uskutočnený v Holandsku, na trase ich letu. Odtiaľ ich previezli do Bazileja a tam opäť vypustili. Dokázalo sa, že mladé vtáky leteli ďalej rovnakým smerom ako predtým, a preto keď preleteli určitú vzdialenosť, ocitli sa v južnom Francúzsku. Staré však leteli správne do Anglicka.
Potom nasledoval ďalší pokus. Mladé odchytené vtáky dopravili priamo na miesto prezimovania. No oni však ďalej odmeriavali čas na migráciu a dostali sa tak do Španielska, na Azorské ostrovy, alebo zahynuli v mori. Keď boli na miesto prezimovania dopravené staré vtáky, zostali tam a nikde už neleteli.
Tieto pokusy upozornili na problém, ako nachádzajú staré vtáky miesto prezimovania, ak sú prenesené do iných zemepisných šírok a ako si zabezpečia nevyhnutný uhol letu.
Ale nevieme čosi oveľa dôležitejšie — ako presne nachádzajú vtáky cieľ svojho letu. Inými slovami, ako korigujú údaje svojho „automatického pilota”.
V mladosti sa pinky napríklad zoznamujú s územím v okruhu 150 až 200 metrov okolo hniezda, nie viac To je ich teritórium. Spolupracovník stanice Leňa Sokolov zistil, že si vtáky obraz tohto miesta zapamätajú za tridsať dní, a že sa budú vždy usilovať na toto miesto vrátiť.

Keď na jeseň odletia, na jar sa vrátia späť na svoje miesto s polomerom 150 až 200 metrov. Vieme, že nepoznajú nič okrem tohto miesta. Ako teda hľadajú svoje rodné hniezdo?
Hypotéz je veľa, ale radšej nebudeme o nich hovoriť. Prenechajme to pokusom, ktoré vylúčia všetko „nepotrebné”. Aj my teraz chodíme okolo tejto otázky ako kocúr okolo horúcej kaše. Vieme iba to, že nemožno skonštruovať tak presvedčivý model, ktorý by vysvetlil mechanizmus presnej orientácie vtáctva. V tomto smere nemáme dosť znalostí, a preto je lepšie neformulovať hypotézy.
Medzi pokusmi sú niektoré aj obdivuhodné, ako napríklad jeden, ktorý je skôr príhodou ako pokusom.

Mark Šumakov, ktorý pracuje v ornitologickej stanici pri odchyte, choval v pavilóne mladé pinky, s ktorými sme mali robiť pokus v čase ťahu. Ako mláďatá vybral ich z hniezda, vychoval a koncom leta ich okrúžkované vypustil a ony odleteli prezimovať. Na jar sa dve z nich objavili priamo pred pavilónom, kde boli vychované …
Ale veď predsa vôbec nepoznali okolie pavilónu?
Zdá sa mi, že k odhaleniu tajomstva presného a napodiv pružného systému orientácie vtákov treba poznať niečo celkom nové, čo doteraz ešte nevieme. Niečo podivuhodné …
Je možné, že by vtáky hľadali svoje miesto tak, že jednoducho „prečešú” celé územie? Predstavte si, že v niektorom meste poznáte len jednu ulicu — potom sa budete po tom meste potĺkať tak dlho, až ju nájdete.
Žiaľ, výsledky skúmania nikdy nespozorovali vtáka, ktorý by hľadal svoje hniezdo. Jednoducho k nemu priletí bez predchádzajúceho hľadania.
Bez toho, aby sme sa dali unášať nejakou mystikou, možno len predpokladať, že vtáky majú „vrodenú” mapu a kompas. Všetky existujúce skutočnosti vedú k podobným záverom.
Ornitológovia sa pokúšali overiť existenciu vrodenej mapy u holubov.

Predpokladali, že tieto vtáky pociťujú zmeny zemského magnetického poľa a že si navždy zapamätajú obraz magnetického poľa určitého územia.
V horách boli vypustené holuby, ktoré ešte nikdy neopustili svoj holubník. Boli vystrojené malými vysielačkami. Za nimi leteli vrtuľníky s aparatúrou pre meranie magnetického poľa a pozorovali ich, ako sa budú vtáky vracať domov. Ukázalo sa, že holuby niekedy letia rovno a inokedy kľukato, pričom každý z nich mohol letieť ako chcel. Výskumní pracovníci sa rozhodli zistiť, aké faktory určujú správanie sa holubov v jednotlivých prípadoch. Pritom vyšla najavo nepríjemná skutočnosť — jeden z holubov sa zaujímal o -vysoký dom v susednom meste a letel sa pozrieť, či tam nie je holubník.

Keď ho však vypustili v podvečer, letel rovno k holubníku, bez toho aby uhol z cesty. Jediný záver, ku ktorému sa dospelo po týchto pokusoch, bol ten, že holuby si v prvých okamihoch po vypustení určia nevyhnutný kurz a potom slobodne nakladajú so svojím časom.
V súčasnosti sa uskutočňuje veľa pokusov s rôznym stupňom izolácie vtákov, aby sa zistilo, čo potrebujú a čo nepotrebujú pre prvé určenie miesta. Odpovede sú však veľmi odporujúce.
Pri týchto pokusoch sa postupuje rozlične. Vtákom sa dávajú špeciálne šošovky, ktoré skresľujú ich videnie. Iné šošovky im bránia v pohľade dohora, takže nevidia slnko. V takomto prípade sa vtáky vracajú. Ak sú celkom zbavené možnosti vidieť, potom sa vôbec nevydávajú na cestu, lebo sa boja, že sa zrútia.
U nás máme vlastný program pokusov. Chceme vo voliérach vypestovať škorce, časť z nich vypustiť na počiatku migračného obdobia a časť priamo z voliéry odviesť za hranice na miesto, ktoré nepoznajú. Robí sa to preto, lebo je podozrenie, že si vtáky pri odlete zapamätajú akýsi počiatočný koridor. Preto ich treba zbaviť všetkých možností, ktoré ich spájajú k danému miestu.
Možno, že by sa bolo treba presvedčiť o tom, či v orientácii vtáctva má nejakú úlohu zrakové vnímanie. Niektoré fakty hovoria o tom, že áno. Tak napríklad u istého nášho pracovníka žije pinka a on ju vozí stále so sebou. V zime do Leningradu a na jar k nám, na Rybačje.

Len čo sa zjari k nám táto pinka dostane, ihneď sa u nej zastaví migračný nepokoj, pretože migrovala v klietke na opačnú stranu a navyše ešte vo vlaku.
V NSR realizovali pokusy s penicami. Na jeseň boli mladé penice prenesené do inej voliéry. Tam strávili zimu, a pretože to bola ich prvá zima, zapamätali si voliéru ako miesto na prezimovanie. Na jar, keď sa u nich začal migračný nepokoj, boli premiestené späť do voliéry, kde boli odchované. Ich migračný nepokoj zmizol …

Ako lietajú vtáky…
5 (100%) 2 votes

Napísať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *