Bez dravcov a šeliem to nepôjde

Z uvedenej tabuľky vyplýva, že na zver (označené polotučné), ktorá by mohla vysokými reprodukčnými cyklami rýchle zaplaviť našu Zem, je tlak dravcov podstatne väčší, ako na zver s menšími reprodukčnými schopnosťami. Ďalej vidno, že ani pri najväčšom tlaku vlkov na jeleniu zver, uvedené Kolenoským z oblasti Ontária, nemajú vlky na populáciu jelenej zvere zďaleka taký zhubný vplyv, ako ho majú v našich podmienkach antropogénne vplyvy, epizoocie a pytliactvo. Pritom však treba zdôrazniť, že v uvedenom tlaku vlkov na jeleniu zver je zahrnutá aj uhynutá zver,

Bez dravcov a šeliem to nepôjde

Bez dravcov a šeliem to nepôjde

ktorú našli šelmy a vysoké percento z nej tvorí zver postrieľaná a chorá, ktorá je zdrojom epidemiologických a epizootických procesov. Systém lovu dravcov má veľmi účelné selektívne poslanie nielen čo do zdravotného stavu, ale aj čo do vhodnej štruktúry a rozptylu populácie. Tak napríklad podľa prác Haglunda a Kolenovského vlky najčastejšie lovia mláďatá a prestarnuté jedince. Teda také vekové kategórie, ktoré sú z hľadiska chovateľského najčastejšie predmetom sporov a živých diskusií na stránkach poľovníckych časopisov,

pretože práve ony určujú zdravú štruktúru populácie. Ekologické práce Spaldinga, Lesowské-ho, Hornockera, Hirsta a iných autorov tiež potvrdzujú, že tlak šeliem sa všeobecne sústreďuje na okrajové skupiny.

Takýto tlak šeliem na korisť je zo selektívneho hľadiska veľmi výhodný, lebo limitujúcim faktorom tu nie je početnosť danej vekovej skupiny, ale ľahká dostupnosť ku koristi, jej kondícia a fyzický stav. Dospelé a zdravé zvieratá sa môžu skôr postaviť na účinný odpor ako mláďatá, alebo prestarnuté jedince.
Veľmi dôležitú úlohu majú šelmy aj pri vplyve na zdravé zloženie populácie čo do pomeru pohlavia kopytníkov.

Dokázalo sa, že úmrtnosť samcov ako aktívnejšej zložky populácie v priestorovej aktivite je v prírode väčšia ako u samíc. Na vyrovnanie tohto nežiadúceho rozdielu v populácii kopytníkov účinne prispievajú šelmy, ktoré spravidla pri love uprednostňujú samice. Tak napríklad v tlaku rysa pre srnčiu zver je pomer strhnutých sam-cov k samiciam v pomere 1 : 2, tlak vlka na srnčiu zver 1 :1,8 a v anomáliách populácie, ako to vyplýva z práce Bubeníka, môže tlak vlka na jeleniu zver dosahovať až pomeru 1 : 8,2. Význam selekcie samíc, ako nositeliek genetických dispozícií populácie je veľmi dôležitý, v prírode má svoje náležité opodstatnenie a z genetického hľadiska i veľký podiel na prosperovaní populácie kopytníkov.

V oblastiach tlaku vlkov a rysov na jeleniu zver je vždy väčšie percento gravidných jelenie ako v oblastiach, kde vlky a rysy chýbajú. Populácie jelenej zveri v oblasti tlaku vlkov a rysov sú typické z hľadiska skupinových znakov populácie zvýšenou pôrodnosťou. Naopak, pri vyhubení šeliem sa hneď prvým rokom ako adektávna reakcia dostavia poruchy v štruktúre populácie kopytníkov, prejavujúce sa prudkým poklesom pôrodnosti a zvýšením úmrtnosti mláďat do jedného roka.
Vzťahy medzi dravcami a korisťou sa usmerňujú v prírode prísnymi zákonitosťami v populačnej interakcii.

V našej poľovníckej praxi, najmä v revíroch nachádzajúcich sa v nížinách, sa zatiaľ spravidla posudzujú škody spôsobené dravou zverou nie podľa zdravotného stavu populácie, ale podľa celkového počtu nájdených roztrhaných bažantích sliepok alebo zajacov. Takéto hodnotenie je subjektívne, nehovorí nič o zdravotnom stave koristi a výsledky tohto pozorovania nemožno porovnávať so stratami v oblastiach, kde nežijú dravce. Napríklad, ak by sme do poľnohospodárskych kultúr na rovine s rozlohou 3000 hektárov rozhodili náhodilé 20 uhynutých bažantích sliepok a 20 uhynutých zajacov, asi by sme z nich nenašli ani kus.

No, ale ak sú roztrhané na otvorených priestoroch, ako to robia spravidla dravce, a perie, prípadne bledú podsadu zajacov rozveje vietor, nájdeme takmer všetky. Dravé vtáky a šelmy okrem toho, že regulujú vhodnú štruktúru a rozptyl koristi, udržujú aj jej ideálny zdravotný stav selekciou chorých jedincov. V modernej epidemiologickej a epizoo-tickej praxi sa dokázalo, že dravé vtáky a šelmy sa v prírode účinne podieľajú na likvidácii nákaz tým, že uprednostňujú slabšie a choré jedince.

V tomto smere sa nám podľa výsledkov prác ruských vedcov Folitareka a Naumova priamo ponúka možnosť praktického použitia vzťahu dravec — korisť pre pozorovanie prognózy epidemiologických a epizodických procesov v teréne. Uvedení vedci zistili v ruských stepiach, že lov šeliem a dravých vtákov je vysoko efektívne adaptovaný na likvidáciu chorých jedincov. Tak napríklad na stepiach v ohnisku epidémie moru odchytávali a vyšetrili vedeckí pracovníci až 22 000 kusov drobných zemných cicavcov, ktoré ulovili v prírode do sklapovacích pascí.

Z tohto obrovské ho množstva zvierat, ktoré predstavovalo niekoľkoročnú prácu skupiny biológov, nezaznamenali mor ani u jedného zvieraťa. Inak sa im však ukázala epidemiologická situácia v tej istej oblasti moru, keď začali sledovať drobné zemné cicavce — predpokladané prenášače moru, ako korisť šeliem a dravých vtákov. Už zo 178 drobných zemných cicavcov, ktoré ulovili šelmy a dravce boli 3 kusy pozitívne na mor. Keď začali ďalej porovnávať zdravotný stav koristi dravcov sa zdravotným stavom zvierat odchytávaných výskumníkmi, dospeli k záverom, ktoré jednoznačne potvrdili v prospech šeliem a dravých vtákov pri tlmení prírodných epidemiologických a epizootických ohnísk nákaz. Tak napríklad odchytávané a vyšetrené hraboše biológmi boli v 17 percentách napadnuté parazitickými červami, žiadny z nich nemal anatomické anomálie, 7,9 percent malo patologické zmeny na vnútorných orgánoch a 30 percent malo patologické zmeny na slezine. Zdravotný stav populácie hrabošov sa však na tej istej lokalite javil celkom inak vyšetrením zvierat, ktoré ulovili šelmy a dravce.

Hraboše, ktoré ulovili dravé vtáky a šelmy boli zaparazitované červami až na 35 percent, anatomické anomálie malo 2,2 percent, patologické zmeny na vnútorných orgánoch malo 20,7 percent, patologické zmeny na  slezine malo až 56 percent zvierat. Z uvedeného vidno, že vplyv dravcov na tlmenie ohnísk nákaz nie je zanedbateľný. V tomto smere Naumov popisuje konkrétny priebeh účinného útlmu tu-larémie líškami vo vzplanutom ohnisku medzi zajacmi. Tento vzťah dravec — korisť pri tlmení nákaz je z epidemiologického a epi-zootického hľadiska nesmierne dôležitý. Ostáva ale bez následkov na šelmách pri tlmení tula-rémie a iných nákaz, voči ktorým sú šelmy imúnne, ale doplácajú naň šelmy pri tlmení nákaz, ktoré sú na ne prenosné. Dopustili by sme sa preto hrubej vulgarizácie ekologických vzťahov, keby sme zo zložitých ekologických mechanizmov pri šírení epidémií a epizoocií šeímami videli len posledný číánok reťaze –
šelmu a nevideli predchádzajúce,

Drobné zemné cicavce, korisť šeliem a dravých vtákov predstavuje v ekosystémoch vysoký energetický potenciál, ako aj biomasu, reprezentovanú približne 4 kg na 1 ha, teda okolo 200 zvierat — možných potencionálnych prenášačov epidémií a epizoocií. Situácia v otázke, či chrániť šelmy len v dobe populačnej gradácie hlodavcov nie je taká jednoduchá, ako by sa zdala na prvý pohľad. Podľa najnovších poznatkov z ekológie tento názor už nie je jednoznačný, podľa ktorého tlmia šelmy a dravé vtáky populačnú gradáciu drobných zemných cicavcov len v období „myších kalamít”, ale má veľký význam najmä v období mimo populačnej explózie, kedy veľmi úspešne likvidujú ohniská nákaz.
Biológovia budú musieť vyvinúť náležité úsilie, aby viacej objasnili veľmi zložité ekologické väzby, v ktorých je zakódovaných a utajených veľa epizootických a epidemiologických cykov, s ktorými si doteraz nevieme poradiť. Do priebehu epidemiologických a epizootických procesov je niekedy zapojený celý okruh ekologických činiteľov, ktoré podmieňujú, alebo aj vylučujú ich priebeh.

Túto tézu možno podložiť príkladom na rôznorodom priebehu známej myxomatózy u králikov. Jej epizootická vlna prebehla Európou v troch hlavných ekologických typoch. Boli to oblasti, kde myxo^ matóza neprenikla, oblasti, kde myxomatóza prenikla, vyskytuje sa v nich dodnes, ale “králiky na ňu nevyhynuli, a nakoniec sú to oblasti, kde myxomatóza po vypuknutí vyplienila celé populácie králikov. Do prvej oblasti patrili izolované populácie králikov nezaparazitované ektoparazitmi.

V týchto populáciách sa nemohla uskutočniť epizoocia pre nedostatok prenášačov, ale prepukla v zaparatizovaných populáciách v ktorých boli králiky sústavne vystavené agresii ektoparazitov, prenášačov myxomatózy. V druhej skupine zaparatizovaných králikov, kde nestačili dravce a šelmy likvidovať choré zvieratá, vyhynuli celé populácie, tak, ako to bolo u nás. No v tých oblastiach Stredomoria, kde je ešte dostatok dravých vtákov a šeliem, žijú králiky napriek Lo-mu, že medzi nimi šarapatí choroba. Šelmy a dravé vtáky sú schopné likvidovať choré zvieratá a vysoké rozplodzovacie schopnosti aj keď menšej, ale zdravej časti populácie stačia na to, aby sa tu stavy králikov udržali na únosnej miere.
Ak sa v prírode majú uplatniť ekologické mechanizmy selekcie dravými vtákmi a šelmami, je veľmi dôležité, aby boli v prirodzenom ekosystéme zastúpené aj všetky ich ekologické typy, pretože nie všetky dravé vtáky a šelmy majú rovnakú stratégiu lovu a využívajú rovnaké sféry v ekosystéme.

Napríklad, aj keď vydra, tchor a norok sú troficky pripútané k vode, každý z nich uprednostňuje iné druhy rýb. Sféra lovu sokola lastovičiara a sokola sťahovavého je povetrie, zatiaľ čo lov sokola myšiara sa orientuje na menej pohyblivú korisť na zemi. Silueta jastraba zasa prezrádza, že ide o dravca, ktorý môže pri útoku rýchlo meniť smer letu aj medzi kmeňmi stromov, zatiaľ čo myšiak a orly sú prispôsobené k lovu na otvorenej stepi, alebo horských poľanách, V potrave dravca včelára, na rozdiel od ostatných našich dravcov, dominuje blanokrídly hmyz a jeho larvy. Kršiak rybár je zase dravec, ktorý sa celou svojou telesnou stavbou účelne prispôsobuje na lov rýb. Aj v prípadoch, kde sa špecializujú dva druhy dravcov na jeden druh koristi, používajú na lov len zriedkakedy tú istú sféru populácie.

Tak napríklad v potrave líšky dominujú dospelé myši, zatiaľ čo v potrave jazveca, ktorý vyhrabáva myšie hniezda, prevládajú mláďatá. Táto ekologická klenba podmienila medzi niektorými druhmi Šeliem zaujímavý vzťah, ktorý označujeme v ekológii ako adjutorizmus (od latinského slova adjutor — pomocník). Tento vzťah panuje v ruských stepiach medzi líškou a vormelou (šelmou podobnou nášmu tchorovi). Zatiaľ čo vormela prenasleduje chrčky a sysle v podzemných norách, líška loví úspešne vyplašené zvieratá na povrchu a vháňa ich znovu do sféry lovu vormely. Spoločný lov oboch druhov je obom šelmám prospešný a pri stretnutiach si nikdy nenechajú uniknúť príležitosť spoločného lovu.
Pri dravcoch s podobnou stratégiou lovu existuje spravidla korelácia medzi rozmermi dravca a koristi.

Túto koreláciu opisuje v podmienkach afrických stepí Kruuk a nezávislo od neho dospel k tomuto poznatku aj v kanadskej tajge pri výskume bioenergetiky vlka Pimlott, podľa ktorého žiadne menšie zviera (menšie ako 15 kg) nemôže byť dominujúcou zložkou potravy vlka, pretože pri výlučnom love drobných zemných cicavcov by dospelý vlk nemohol z fyziologického hľadiska udržať energetickú rovnováhu. Korelácia medzi veľkosťou dravca a korisťou sa môže uplatniť aj v rámci jedného druhu.  Tak  napríklad  samica   jastraba loví spravidla väčšiu korisť ako samec.

Korytin do, kázal na bohatom podkladovom materiáii, veľké rozdiely v potrave líšok. Zistil, že samce lovia častejšie zajace ako samice, u ktorých dominujú v potrave myši a zdochliny. Samec hranostaja je oveľa väčší od samice, a preto loví korisť až do veľkosti králika. Útlejšie samice však prenasledujú v norách pod zemou myši. Tento rozdiel lovu oboch partnerov možno lepšie pozorovať v zime na snehu, keď stopy samíc loviace myši v norách vychádzajú spod snehu na povrch oveľa zriedkavejšie ako stopy samcov.
V potrave dravých vtákov a šeliem sa môžu občas uplatniť návyky v technike lovu, ktoré určujú nielen prírodné podmienky, ale môže v ich správaní sa zvierat zapríčiniť svojou činnosťou aj človek. Na takýto prípad poukázal v podmienkach Karpát profesor Komárek, ktorý zistil, že tam, kde poľujú na medvede prikr-mované zverinou, začínajú medvede prepadávať aj čriedy dobytka a časť populácie medveďov môže prejsť na dravý spôsob života. Tak isto aj poľovačky na medvede, ktoré sa už uložili na zimný spánok, môžu mať veľmi nepriaznivý vplyv na etológiu zvierat.

Vyrušené medvede nemusia pod vplyvom narušených stimulov zaľahnúť znova na zimný spánok, ale túlajú sa po celú zimu. Pretože nemajú dostatok potravy, stávajú sa dravé. Takéto zvieratá, vykoľajené z biologických rytmov, sú potom podráždené, útočné a nie sú vzácnosťou aj prípady, kedy takéto medvede — šatúne, ako ich označuje Formozov, prepadávajú v zimných brlohoch spiace medvede a podieľajú sa tak na likvidácii zdravej časti populácie.
Môžu sa stať nebezpečným aj pre človeka. Dravosť zásluhou nesprávneho lovu môže sa ustaliť ako nežiadúci jav určitej časti, alebo celej populácie.
Iný prípad narušenia etológie vzťahu dravec – korisť, ktorý sa môže obrátiť proti sledovaným cieľom praxe bol lov dravých vtákov v čase odchovu mláďat.

Ak sa odstrelí kŕmiaca samica jastraba krahulca, alebo jastraba veľkého, zvýši sa tým nechtiac tlak jej partnera na korisť. Samec neopúšťa v tomto prípade mláďatá. Hlas hladných mláďat v ňom podnecuje sústavne zvýšený inštinkt lovu. Zabíja niekoľkonásobne väčšie množstvo koristi, ako je potrebné na výchovu mláďat, ale mláďatá zahynú napriek jeho úsiliu od hladu, lebo ich nevie odchovávať ako samica.
Moderné trendy poľovníctva, ako tomu nasvedčujú uvedené príklady, vyžadujú v poľovníckej praxi veľmi ohľaduplný a odborný prístup nielen pri love šeliem, ale aj pri odchytávaní dnes už všeobecne zákonom chránených dravcov pre sokoliarske ciele.

Preto v poľovnícko-ochranárskej praxi musíme mať vždy na pamäti, že aj najlepšie úsilie pri nedocenení dialektických celkov v prírode, alebo pri nesprávne usmernenej myšlienke sokoliarstva, alebo zveľaďovania stavov úžitkovej zveri na úkor dravcov a šeliem, môžu narobiť nesmierne škody, ba viacej škody ako úžitku.
Záverom treba konštatovať, že čím viac konkrétnejších poznatkov získame z ekológie zvierat, tým zodpovednejšie si možno osvojiť v poľovníckej praxi dialektické chápanie prírody. Všetky naše zásahy do nej musíme posudzovať z tohto hľadiska. Ocitli sme sa v situácii, keď nám vymierajú pred očami na úkor úžitkovej zveri niektoré druhy veľkých šeliem a väčšina druhov dravých vtákov, ktoré v minulosti poľovníci lovili bez toho, žeby poznali ich dôležité poslanie v ekologickej klenbe zložitých mechanizmov ekosystémov.

No žiaľ, aj keď sa dostalo dravým vtákom zákonnej ochrany, v súčasnosti sa stali vzácnosťou pre čierne a poločierne priekupníctvo, stávajú sa často chovancami samozvaných sokoliarov, ktorým hynú na najrozličnejšie choroby. Vznikajú tým nenahraditeľné straty pre prírodu a spoločnosť. Pri dnešných poznatkoch z ekológie vzťahu dravec — korisť nemôže a nesmie nám byť ľahostajná budúcnosť dravých vtákov a šeliem.

Bez dravcov a šeliem to nepôjde
Hodnotenie:

Napísať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *