Osada pravekých lovcov

„l-A-AO-O… A-A-UI!” Rozliehal sa nad riekou nejaký zvierací krik alebo to bol azda ľudský hlas; Clivý a nepokojný zvuk slabol a strácal sa v hustých korunách smrekov, ktoré obľubovali brehy širokej a na vodu bohatej rieky Vyg.
„I — a-ao- ui!” clivo sa ozývalo z vrchol-čeka skalnatého ostrovčeka, na ktorého úpätie hlučne narážal dravý prúd perejí.
Rieka tu bola zovretá do úzkeho koryta, jej vody sa rútili okolo ostrovčeka, hneď vystrekovali ako tisíce dúhových kvapiek, a hneď sa zasa pokrývali hustou čiapočkou peny…
Na vysokej skale sliepňal oheň. Nad hromadou mokrej haluziny sa vinuli dlhé kotúče dymu.

Vlhký vetrík obracal štipľavý dym proti starenám, ktoré sedeli okolo ohňa. Stareny zúfalo kričali a zalamovali zoschnutými rukami. Priamo pri ohni kľačala starena s tvárou pomaľovanou krvou. Sivé vlasy mala spletené do deviatich tenkých vrkôčikov. Na hlave mala pevne posadený kruh, vyrezaný z jelenej lebky, s bohato rozkonárenými parohmi.
Bola to Líščia tlapa, hlavná kúzelnícka kmeňa, ktorý sa usídlil neďaleko riečnych perejí. Trela v dlaniach hladké kamienky, ktoré jeden po druhom padali na skalu.
„Ako z rúk padajú kamienky, tak z neba spadnú na zem jelene -e!” spevavo vykrikovala.
„Spadnú! Spadnú! Spadnú!” zborovo sa pridali ostatné stareny.
Kúzelnícka zobrala kamienky do hrsti, zavrela oči a hodila kamienky cez oheň. Kamienky sa gúľali po hladkej skale dolu k rieke.
„Hádžeme jelenie duše,” ťahavo spievala kúzelnícka. „V lese bude veľa jeleňov. Naši muži ich nájdu a zabijú ich . . .”

Osada pravekých lovcov

Osada pravekých lovcov

„Zabijú, zabijú,” opakovali stareny.

„Veľa ich zabijú!” Kmeň trpel hladom, ktorý pravidelne ohlasoval príchod jari. Tak to bolo vlani a tak sa to opakovalo aj v tomto roku.
Celý deň sa nad tichou osadou rozliehal smutný spev hladných starien. Dokonca ani
hukot úžiny Šojrukši nedokázal prehlušiť ich clivé výkriky. Ľudia ležiaci v zemľankách načúvali hlasom starien, spomínali si na nedávne dni hojnosti a unavene si Šepkali:
„Vtedy sme veľa jedli!” Stále opakovali len jedno a to isté: „Ako sme sa len vtedy dobre najedli!”
Ljok bol obyčajný výrastok s guľatou tvárou, zdvihnutým nosom a bledými očami, v ktorých každú chvíľu prebleskovali drzé iskričky. Ako každý chlapec, aj on rád bral dievčatám sladké korene.

Dievčatá museli dlho a trpezlivo tieto korene vykopávať v lese, a preto vždy žalostne píšťali. Pri lovení rýb bol šikovnejší ako šťuka, a keď nejakú rybu ulovil, hneď ju surovú zjedol. Už zdiaľky rozoznával huby podľa vône a najrýchlejšie zo všetkých vedel nájsť v hustých konároch hniezdo s chutnými vajíčkami… V chlapčenských bitkách síce vždy nezvíťazil, ale nikto nevedel tak chytať husi, keď si vymieňali perie, ako on. Ljokov náhrdelník zo zobákov chytených husí bol najdlhší v celom tábore.
Beja, Ljokovho len o rok staršieho brata, už vlani na jar prijali medzi lovcov. Už skoro aj Ljokových vrstovníkov zasvätia do tajomstiev lovu. Každý chlapec už od malička sníval o tomto okamihu, ktorý bol najslávnostnejší v jeho živote. Ljok bol však siedmym synom ženy, ktorá nemala ani jednu dcéru, a stará povera hovorila, že otcom siedmeho syna je duch, ochranca kmeňa. Od malička všetci Ljo-kovi hovorili, že bude kúzelníkom. Vlani sa starý kúzelník nevrátil z lovu a lovci teraz potrebovali nového. Ljoka sa stále častejšie pýtali, čo sa mu snívalo v noci a či s ním vo sne nebesedujú duchovia. Chlapec bol taký rozrušený, že sa mu skutočne začali snívať strašidelné sny.
Prišla jar. Dni boli dlhšie a dlhšie, slniečko začínalo pekne prihrievať. Sneh sa už topil aj v lese pod stromami, ale v noci sa ešte vždy pokryl ľadovou kôrou. Ani jeden jeleň alebo los sa nedal uloviť. Na ich prenasledovanie by lovci boli potrebovali mnoho síl, ktoré nemali. Ukrutný hlad, ktorý sa začal pred mesiacom, im zobral všetky sily. Ako vlani aj predvlani v tomto čase sa lovci každý večer vracali domov s prázdnymi rukami.
„Nemáme šťastie,” Šepkali si medzi sebou.

„Kde by sa aj vzalo, keď ho nemá kto od duchov vymodliť. Kremeň za to môže, že kúzelník zomrel.”
Muži sa zamračene dívali na Hlavného lovca Kremeňa, ramenatého starca, ktorý bol na svoj vek veľmi silný. Kremeň počúval nespokojné šepotanie a prehrabával si rukou sivú bradu, ktorú mu kedysi v mladosti zmrzačil medveď.
„Potrebujeme kúzelníka,” myslel si. „Ljok je ešte mladý. Lovci budú potom ešte viac reptať, keď si spomenú na starého kúzelníka. Najlepšie by bolo asi uspokojiť Pána rieky, dať mu nejaký veľký dar.

” Aj lovci začali o tom premýšľať: „Možno, že by skutočne bolo najlepšie dať Pánovi veľký dar, hodiť do úžiny Šojrukši najkrajšiu devu kmeňa. Keď sa Pánovi rieky zaľúbi, zľutuje sa, rozláme ľad a nad vodou sa objavia kŕdle sťahovavých vtákov.”
Tieto úvahy sa doniesli Hlavnej kúzelnícke, ktorá cez svoj život už neraz videla tento hrozný obrad. Starene sa ešte teraz sníva, že počuje zúfalý krik svojej najmladšej sestry, aj keď to už bolo veľmi dávno.

Bola ešte veľmi mladá, skoro dievčatko, keď ju lovci chytili a hodili do búrlivej úžiny. Koho si vyberú teraz? Čo keď sa im zaľúbi čiernovlasá Straka, tá je predsa najkrajšia z mladých dievčat. Ale Straka je dcéra jej dcéry. Alebo azda Hviezdička? Ale to je vnučka kamarátky Líščej tlapy. Nie, Líščia tlapa nedopustí, aby dievčatá kmeňa hynuli jedna za druhou. Treba od nich odvrátiť nebezpečenstvo. A Líčšia tlapa už vie, ako to urobí.
Stará kúzelnícka nemala vo zvyku odkladať to, čo si zaumienila. Namaľovala si farbou ruky a tvár a vydala sa oproti lovcom. Vždy
prichádzali po chodníčku okolo skaly pozdĺž úžiny.
Starena vyšla na skalu, bradu si oprela o vysokú palicu — znak moci Hlavnej kúzelnícky — a čakala.
Jarný vietor jej strapatil sivé vlasy, zvonivo rozkýval kostené a kamenné sošky duchov, ktoré mala pripevnené k tenkým vrkôČikom. Bolo jej zima. Stála nehybne a uprene sa pozerala na modrastý les, v ktorom sa mali objaviť lovci.
Konečne sa na chodníčku objavila skupina vychudnutých mužov. Starena zdvihla palicu a začala spevavo hovoriť:
„Lovci! Moji duchovia mi povedali: Nastal čas vyskúšať Ljoka, nech nám jeho duchovia pošlú zajtra potravu. Keď nepošlú, sú to nepriatelia nášho kmeňa. Potom za naše nešťastie môže Ljok.”

Kremeň sa pozorne zadíval do stareninej tváre, ktorá bola celá vrásčitá od hlbokého hladovania, ale Hlavná kúzelnícka vydržala jeho skúmavý pohľad.
„To mi povedali duchovia,” opakovala.
Kremeň sa obrátil k lovcom a nariadil, aby zavolali Ljoka.
K táborisku to bol kúsok, takže nečakali dlho.
Ljok prišiel ku Kremeňovi a zastavil sa. Lovci a starena sa na nich mlčky pozerali. Hlavný lovec povedal:
„Ty si siedmy syn ženy, ktorá nikdy nemala dcéru, teda si kúzelník, nech ti pomôžu duchovia. A ty pomôž nám. Nájdi nám potravu. Keď nám ju nenájdeš, si naším nepriateľom!”
Chlapec zbledol. Rozpačito sa pozrel na starca a zašepkal:
„Kde mám nájsť potravu, keď ju nemôžeš nájsť ani ty, najlepší z lovcov?”
Ljok sa obrátil k lovcom o pomoc. Mužom bolo možno ľúto chlapca s tvárou dieťaťa. Jeho tvár sa sotva začala pokrývať zlatistými chĺpkami. Ničím sa nepodobal na starého, večne zamračeného kúzelníka. Nikto sa však neodvážil povedať ani slovo, ba mlčali dokonca aj Ĺjokovi traja starší bratia. Ljok sa pozrel na Líščiu tlapu. Zlý úsmev na jej perách ho ešte viac prestrašil.
„Ako mám nájsť potravu?” spýtal sa Ljok lovcov.
„Popros Priateľa, možno sa zľutuje,” povedal Kremeň. Priateľom nazývali lovci tajomného Roka. Odpradávna rozprávala každá generácia tej ďalšej príbeh o malom hrbáčovi s veľkými nohami. Zvieratá, vtáky aj ryby ho poslúchali, sám dokázal dohnať čriedu jeleňov. V jeho časoch kmeň nevedel, čo je hlad, ľudia mali čo jesť aj na jar. Lovci ho mali radi, ale ženy ho vysmievali, pretože mal hrb a veľké nohy. Raz, keď ženy miesili hlinu, aby si z nej mohli urobiť hrnčeky, išiel práve Roko okolo a jedno z dievčat naňho zavolalo.
„Hrbáč, poď sem, tvoje nohy sú ako stvorené na miesenie hliny!”
Roko sa tak urazil, že navždy od kmeňa odišiel. Kde, to nevedel nik. Povrávalo sa, že odišiel medzi „lesných ľudí”, medzi hnedé medvede. Vraj žije s nimi až dodnes. Roko sa nahneval na ženy, a preto sa ho ženy boja. Lovcov má však rád a v ťažkých časoch im posiela zver, pomáha odvážnym a silným.
„Roko!” zúfalo zašepkal Ljok. „Pošli mi úlovok. Zľutuj sa nado mnou, ináč ma zabijú.”
Chlapec si ľahol na skalu a tvár priložil na chladný kameň.
„Čo mám robiť, kde mám hľadať? Čo sa so mnou zajtra stane?” pýtal sa sám seba, ale odpoveď nenachádzal.
Dlho ležal celý vystrašený a zúfalý.
Zrazu celkom blízo, skoro nad jeho hlavou zašelestili ťažké krídla. Ljok nemusel otvárať oči, aby vedel, čo to je. Ešte viac sa pritlačil
r\p skclu, aby zviera nevystrašil. Obrovská labuť si pomaly zložila krídla a opatrne šla po šmykľavom pobrežnom ľade.
Konečne Ljok zdvihol hlavu a videl, že labuť sa zastavila. Nepokojne otáčala dlhým krkom a dívala sa do vody. Asi sa jej nepáčilo, že tak blízko je hučiaca úžina. Pravdepodobne to bol prvý vták, ktorý hľadal pre sťahujúci sa kŕdeľ vhodné miesto na odpočinok.
Labute sa sťahujú, to znamená, že je už naozaj jar. Skoro priletia aj iné vtáky, úlovky budú bohaté a kmeň už nebude hladovať. Na to všetko však Ljok teraz nemyslel.
Jeho ruka chytila palicu kúzelníkov, ktorá ležala vedľa neho. Chlapec ju pevne zovrel rukou a začal sa plaziť k labuti. Voda hlasno hučala, a preto ho vták vôbec nepočul. Ljok bol už celkom blízo, keď si labuť neohrabane prešliapla z nohy na nohu a začala rozpínať krídla. Už bola vlastne vo vzduchu, keď ju palica zasiahla do štíhleho krku.

Vták ťažko dopadol späť. V Ljokových šikovných rukách okamžite zaprašťali jeho väzy a obrovské krídla sa bezmocne rozprestreli na skale.
Ljok zvieral v ruke labutí krk, cítil jeho teplo a ešte stále nemohol uveriť svojmu šťastiu. Chcel vtáka zdvihnúť, ale na to bol veľmi zoslabnutý. Až teraz pochopil, aký krásny úlovok má v rukách. Dlho si prezeral perie, ktoré malo v zapadajúcom slnku ružovkastý nádych.
Už chcel zavolať všetkých ľudí z osady a pochváliť sa.
Ale sa neodvážil pustiť labuť z rúk. Čo keď sa jej niekto zmocní? Čo keď sa potom bude len dívať, ako ju iní jedia?
Ljok nebol lovec, ale zvyky lovcov poznal. Ľahol si na krídlo, prstami nahmatal na krku rad krátkych pierok a pritlačil pery na kožu, ktorá už pomaly začínala chladnúť. Jeho ostré zuby prehrýzli tenkú kožu aj žilu. Do úst mu začala tiecť trochu slaná, ešte celkom teplá krv.

Bolo jej toľko, že keď sa Ljok, zúbožený dlhým hladovaním, odtrhol od vtáka, bol ako opitý a nemohol sa postaviť. Začal sa mu dvíhať žalúdok a strašne sa mu chcelo spať.
Ťažký spánok naňho zrazu spadol, ako na každého vyhladovaného a zoslabnutého človeka, ktorý sa nakoniec dosýta naje.
V tej jasnej jarnej noci nemohla zaspať len Ljokova matka — Biela jarabica. Sedela pri ohnisku, občas prihodila do ohňa konáriky a plamene, ktoré hneď vyšľahli, ožarovali jej tvár, mokrú od sĺz. So strachom myslela na syna. Ako sa mu podarí niečo uloviť, keď to nedokázal ani najlepší z lovcov Kremeň? Čo si starec navešal na seba kúzelné náhrdelníky z medvedích zubov a nechtov, z vysušených kúskov vlčieho srdca, z čeľustí vydier a bobrov, ktoré dodávajú silu a múdrosť? A predsa mu to nič nepomohlo, už toľko dní sa vracal Hlavný lovec domov s prázdnymi rukami. Ako môže teda chlapec, ktorý ešte nikdy nebol na love, získať potravu pre kmeň? Biela jarabica sa pokúsila uhádnuť budúcnosť. Hádzala pred seba krátke dríevka, ktoré jej mali povedať, či jej syn bude Šťastný.

Po-triasla nimi v dlaniach, rozhodila ruky a pozorne sa dívala, ako a kde spadlo čremchové drievko, ktoré znamenalo kúzelníka. Ako leží brezové drievko, ktoré veští šťastie, v akej polohe je osika, predpoveď zlého osudu, či borovica ochráni Ljoka pred jedľou, stromom zlých a temných duchov.
Častokrát leteli dríevka na stranu Tmy — západu, na stranu Svetla — východu, niekoľkokrát aj smerom k Teplu — juhu a Chladu — severu. Zakaždým vytvárali iný obrazec a žena nemohla pochopiť, aký osud predpovedajú dríevka jej synovi.
Konečne sa matka rozhodla pre zúfalý čin. Šepkala si zaklínadlá, ktoré sa ako dieťa naučila od svojej tety, predchodkyne Líščej tlapy, a pritom si zapletala vlasy do siedmich vrkočov. Na koniec každého vrkoča si Biela jarabica pripevnila sošku — labuť, kačicu, potápku, posvätné vtáky ženského čarovania, a zvieratá, ktoré pomáhajú kúzelníckom — vydru, líšku a bobra. Na stredný, najhrubší vrkoč si pripevnila ľudskú figúrku. Potom si obliekla kožustek z mladých jeleňov, ktorý mala v ten deň prvýkrát na sebe, a krvou z porezanej ruky ši namaľovala magické znaky na čelo, líca a bradu — tak to robievala jej teta, keď sa pripravovala na kúzelnícke obrady. Dokiaľ jej syn nedokázal, že je skutočne kúzelník, Biela jarabica nemala právo zapletať sí vlasy do siedmich vrkočov a vpletať si medzi ne kúzelnícke sošky.

Matka si však myslela, že ak pôjde ona, ktorá porodila sedem synov, čarovať na Svätú skalu, duch — ochranca ich kmeňa — jej pomôže.
Bolo pre ňu veľmi ťažké vyjsť na Svätú skalu. Kto má odvahu narušiť zákony kmeňa? Materská láska jej však dodávala síl, a tak sa matka konečne ocitla na náhornej plošinke.
Uvidela svojho syna spiaceho a vedľa neho zabitú labuť. Premohla ju taká slabosť, že sa jej podlomili nohy a našla sa na kolenách.
„Je zachránený! Môj synček je zachránený!” šepkala si a plakala od šťastia. „Si teda naozaj kúzelník,” riekla zrazu Biela jarabica spevavým hlasom a z jej tónu sa nedalo pochopiť, či sa z toho raduje alebo nie.
Matka sa neodvážila zobudiť toho, kto sa stal kúzelníkom. Ľudia z kmeňa si mysleli, že vtedy sa jeho duša pohybuje medzi duchmi. Biela jarabica si rozpustila sedem vrkočov na chrbát, teraz je matkou kúzelníka a má právo ich nosiť. Jej právom je stať sa Hlavnou kúzelníckou po Líčšej tlape. ‘
Slnko sa ešte neobjavilo a nočný vzduch bol veľmi studený. Žene bolo chladno a túžila sa ísť zohriať k ohňu. Ale nemala odvahu nechať syna samého.
Nielen matka sa báia o Ljokov osud. Aj Bej mal strach o svojho brata. Zákon síce hovoril,
178
že sa nesmie preliať krv členov kmeňa, ale Kremeň mohol zhodiť Ljoka do vodopádu alebo ho mohol priviazať v lese o strom a nechať napospas dravej zverí… Jarné slnko sa ešte neobjavilo, keď Bej pomaly zamieril k Svätej skale, kde večer zostal jeho najmladší brat sám. Keď’ mladý lovec uvidel Ljoka, ako leží na krídle ohromnej labute, srdce sa, mu radostne rozbúšilo. Kúsok od neho sedela matka a vlasy mala spletené do vrkočov.
„Odišiel?” spýtal sa Bej šeptom.
„Áno. Jeho duša sa rozpráva s duchmi, ktorí mu poslali úlovok,” takisto potichu odpovedala Biela jarabica. „Povedz Kremeňovi, že duchovia darovali Ljokovi labuť.”
Matkine slová akoby boli vliali do Beja silu. Ľahko zbehol zo skaly. Po ceste k tábo-risku stretol ženy, ktoré šli k rieke pre vodu. Oznámil ím bratov úspech a hneď sa zasa ponáhľal ďalej k Hlavnému lovcovi.
Kremeň ležal vo svojom spacom vreci z jeleních koží obrátených naruby a zošitých šľa-chami. V takýchto vreciach spali ľudia nahí — tak teplo im bolo v hrubej vrstve kožušiny. Keď prišiel Bej, Kremeň si práve zo spánku niečo mrmlal — snívalo sa mu o jedle, o mäkkom, tučnom rybom mase.
„Priatelia nám poslali jarnú radosť,” povedal mladík jazykom lovcov. Znamenalo to: „Duchovia nám poslali labuť.”
Hlavný lovec otvoril oči a pozrel sa na Beja nechápavým pohľadom, ešte stále mal pred sebou nočnú vidinu.
„Priatelia darovali Ljokovi veľkú jarnú radosť,” ešte raz vykríkol Bej.
Kremeň sa nadvihol.
„Hovoríš, že Ljok ulovil labuť! To znamená, -že je skutočne kúzelník?” zadivil sa starec, odmlčal sa o potom dodal: „Zavolaj bratov, nech si vezmú so sebou dlhé ruky a blesky. Ljok im dodá novú silu.”
V jazyku lovcov dlhé ruky znamenali kopije a blesky šípy.
Bej šiel s radosťou vyplniť príkaz Hlavného lovca. Bol hrdý na to, že jeho mladší brat, ktorého ešte nedávno musel ochraňovať v chlapčenských bitkách, je teraz kúzelníkom. Šiel po ceste a hlasno vykrikoval:
„Lovci, Kremeň vás volá!” a ani raz sa nemohol zdržať, aby sa nepochválil, aké Šťastie stretlo jeho brata.
Lovci sa zišli, Kremeň sa k nim pripojil a všetci sa vydali smerom k úžine.
Na, Svätú skalu mohli chodiť len kúzelníci a kúzelnícky. Lovci mali právo stáť na jej úpätí, na náveternej strane. Pre ženy a deti bol určený susedný ostrovček a už sa aj naň tlačili, keď sa muži priblížili k svätému miestu. Lovci prešli po brezovom brvne, položenom cez bystrý prúd, a zastali si na severnom úpätí skaly.
Z druhej strany už dýchavičné vystupovala ha skalu Líščia tlapa a za ňou cupkali jej pomocníčky. Hore sa Líščia tlapa majestátne opreia o svoju palicu a pozrela sa na Bielu jarabicu. Až teraz ši všimla, že Ljokova matka má vlasy zapletené do siedmich vrkočov a na konci každého je pripevnená soška.

Tvár stareny sa skrivila od hnevu. Navyknutým pohybom si rozviazala remienok, ktorý spájal jej vrkoče. Na prvom a deviatom vrkoči boli pripevnené symboly slnka a mesiaca, vyrobené z kostí. To boli znaky moci Hlavnej kúzelnícky. Oba znaky sa teraz chveli na jej vyschnutej hrudi.
„Nazaplietla si si vlasy trochu skoro?” zlostne zašepkala Líščia tlapa. „Ja totiž budem ešte dlho žiť!”
„Ale tvoje posledné zuby vypadajú skôr, než ja prídem o prvé,” rovnako ticho jej odpovedala Biela jarabica. „Aj tak ich už máš málo.”
Líščia tlapa pevnejšie zovrela pery. V období hladu ochorela, zuby sa jej kývali a vypadávali. Celkom nedávno jej naraz vypadli štyri. Ako sa to len mohla Biela jarabica dozvedieť? Keď jej vypadne posledný zub, stratí titul a moc Hlavnej kúzelnícky.
Líščia tlapa natiahla pred seba ruky a čosi zašepkala. Aj Biela jarabica zdvihla ruky a polohlasne začala hovoriť. Bolo to také isté zaklínanie. Matka mladého kúzelníka ho poznala!
A Ljok ešte stále sladko spal.
Kúzelníkov spánok je posvätný. Musí sa trpezlivo čakať, kým sa neprebudí. Ľudia strá-pení hladom unaveno prešľapovali z nohy na nohu. Konečne to Kremeň nevydržal.
„Kúzelníkova matka,” povedal, „ľudia sú unavení, pomôž nám.”
„Jeho duša je teraz ďaleko, ďaleko… Je tam.” Žena natiahla ruku východným smerom. Ljok mal totiž tvár obrátenú smerom na východ. „Môže azda niekto prerušiť jeho besedu s duchmi?”
Biela jarabica však vedela, že Ljok mal vždy ľahký spánok, a tak rozkázala ostatným kúzelníckom, aby opakovali jej slová. Sama si kľakla s tvárou obrátenou na západ, aby sa mohla dívať na synovu tvár, a potom začala spievať:
„Ľudia na teba čakajú, ľudia na teba čakajú!”
Stareny sa začali kolísať tak, ako ona a pridali sa k nej:
„Čakáme na teba! Čakáme na teba!”
Viečka spiaceho chlapca sa zachveli a otvorili. S hlavou stále položenou n!a skale si prezeral obrovskú labuť, matkinu starostlivú tvár, jej vlasy spletené do vrkočov, aké nosia kúzelnícky, dav lovcov, ktorí stáli obďaleč.
„Chceme vedieť, čo rozkážeš ľuďom!” okamžite vykríklla matika.
Stareny sa poslušne pridali:
„Chceme vedieť! Chceme vedieť! fchceme vedieť!”
Ljok pochopil, že musí okamžite niečo povedať, vydať nejaký príkaz.

Teraz je kúzelník, jeho slová poslúchajú všetci. Matkin pohľad mu hovoiri’1: „Neponáhľaj sa, neurob chybu.” Ljok potreboval získať čas na premýšľanie, zatvoril oči a predstieral, že ešte spí.
„Prinesie labutie perie strelám lovcov šťastie?” pýtala sa matka.
„Prinesie, prinesie, prinesie,” ozývajú sa stareny.
Ljok sa započúval do matkiných otázok.
„Keď labuť uvarím^, kto dostane mäso?”
Teraz stareny zaspievali neobyčajne vášnivo:
„Kto dostane mäso! Kto dostane mäso?”
Ljok hneď pochopil, čo sa od neho očakáva. Každý lovec si musí k šípu pripevniť pierko, aby duchovia zabitej labute, túžiacej po svojich priateľoch, priviedli strelcov ku kŕdľu labutí. A kto dostane mäso? O tom Ljok vôbec nemusel premýšľať. Samozrejme kúzelnícky. Jeho matka sa predsa tiež stala kúzelníckou a dostane teda mäso.
„Vrátiš sa k nám už skoro?” zaspievala Biela jarabica.
Matka sa takto usilovala, ale tak, aby si to ostatní nevšimli, pomôcť synovi v prvých krokoch po novej, ťažkej ceste.
„Vráť sa, vráť sa, vráť sa!” zastenali stareny, ktoré túžili dostať čo najskôr kúsok mäsa.
„Ľudia sú už unavení, vráť sa!” zaznel prísne matkin hlas.
„Vráť sa, vráť sa!” opakovali po nej kúzelnícky.
Ako dlho ešte môže ležať na studenej skale? Ale či sa nebojí ten, kto bol zvyknutý vždy poslúchať, zrazu vydávať rozkazy?
Ljok vstal. Biela jarabica sa vrátila k starenám a postavila sa vedľa Hlavnej kúzelnícky-
Ljok zatvoril oči ako dieťa — všetci sa naňho dívali, Kremeň, kúzelnícky, lovci, chlapci aj dievčatá, všetci čakali, čo povie.
„Ľudia,” (Ljok sa prekvapil, aké je to ťažké pohybovať jazykom), „pripevnite perie k šípom, budete mať šťastie pri love. Labuť uvarte a mäso dajte múdrym starenám.”
Lovci sa zamračili. Ajx keby z neho každý nedostal veľa, aj ten malý kúsok mäsa bol pre nich veľmi dôležitý.
„Kto rozdelí pierko?” spýtala sa Hlavná kúzelnícka so skrytou škodoradosťou.
„Hlavný lovec,” okamžite odpovedal chlapec, a keď sa pozrel na matkinu tvár, pochopil, že odpovedal správne.
Kremeň rozhnevano šklbal obrovskú labuť a potom rozdal lovcom veľké perá z krídel a chvosta. Rozkrájal labuť na kúsky, pričom nezlomil ani jednu kostičku.
„Keby Ljok bol lovcom,” reptali muži, „vedel by, komu má dať úlovok.”
Medzitým niekto rozložil pod Svätou skalou oheň. V troch veľkých hmcoch sa začala variť voda. Všetci dostali po trocbe mäsového vývaru.
„Ljok je múdry kúzelník,” hovorili stareny a pritom rýchlo hltali kúsky labutieho mäsa. Ostatní sa na ne so závisťou pozerali. „Určite mu pri love pomáhal sám Rdko, veľký Priateľ lovcov.”

Osada pravekých lovcov
Hodnotenie:

Napísať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *