„l-A-AO-O… A-A-UI!” Rozliehal sa nad riekou nejaký zvierací krik alebo to bol azda ľudský hlas; Clivý a nepokojný zvuk slabol a strácal sa v hustých korunách smrekov, ktoré obľubovali brehy širokej a na vodu bohatej rieky Vyg.
„I — a-ao- ui!” clivo sa ozývalo z vrchol-čeka skalnatého ostrovčeka, na ktorého úpätie hlučne narážal dravý prúd perejí.
Rieka tu bola zovretá do úzkeho koryta, jej vody sa rútili okolo ostrovčeka, hneď vystrekovali ako tisíce dúhových kvapiek, a hneď sa zasa pokrývali hustou čiapočkou peny…
Na vysokej skale sliepňal oheň. Nad hromadou mokrej haluziny sa vinuli dlhé kotúče dymu. Continue reading →