Soboľ

Soboľ

Najprv tíško zaštekala Urma, potom spustil Pestrý a oba psy sa so zúrivým, prenikavým brechotom pustili do úžľabiny.
Dedo sa zastavil a sňal čapicu. Oči mal široko otvorené, tvár napätú.— To bude ušľachtilá zver, — povedal ticho. — No, Matvejko, drž sa!Ešte som nevedel, čo psy vyplašili a čo tak zlostne naháňajú, ale podľa dedovej tváre som si domyslel, že ide o poriadnu zver.

Zastavili sme sa, chvíľu sme načúvali a keď sme zistili smer, vyšli sme na stopu psov. Napadlo už dosť snehu, ale bol tvrdý a lyže sa neprebárali. Dedo niesol na chrbte ťažké pasce na lovenie soboľov, ale letel s nimi ako na krídlach, zohnutý, mávajúc dlhými rukami.Udivovala ma neuveriteľná starcova sila.

Obchádzali sme vyváľané hrubé strniská, spúšťali sme sa do výmoľov, vystupovali po holých, zľadovatených strminách. Vpredu so štekotom bežali psy. Mne sa zarážal dych, pred očami sa mi mihali stromy, dedov chrbát, zhrbený pod batohom s pascami. Zdalo sa, že zviera nikdy nedohoníme. Už som sa chcel zastaviť, vydýchnuť si, preto som tíško podpichoval deda:— Deduško, už ho asi nedostaneme? Vidíš, ako si uháňa!
Starec zlostne obrátil tvár a zasyčal:— Prestaň, škriatok, prázdna hlava!
Tak sme bežali dve hodiny.

Načisto som bol vysilený a začal som zaostávať. Ale vtom na šťastie psy zver „usadili”. Moje ucho zachytilo spokojný, volajúci štekot, rozoznal som tenký hlas Urmy a tupý, ako trúba zvučný bas Pestrého.Opatrne sme podišli k psom. Zviera sedelo na vysokej košatej jedli. Takéto stromy vyrástli iste za trest poľovníkom; veľmi ťažko sa na nich spozorovalo zviera!
Dedo natiahol kohútik pušky a obišiel jedlu.

Ja som naťahoval krk, napínal zrak, ale nič som nevidel! Dedo zdvihol pušku a zamieril. Mne sa od závisti zovrelo srdce, že ho zabije on a nie ja!Ako som v tejto chvíli závidel dedovi jeho bystré oči! S akým vzrušením som ho sledoval! Kohútik pušky zapa-I dol: hneď zahrmí výstrel a zviera padne na sneh, ako padali stá iných zvierat a vtákov na našich predchádzajúcich poľovačkách.
Výstrelu však niet a niet… Dedovi sa aj predtým stávalo, že oneskorene vystrelil, takú zlú pušku mal. Ale teraz sa ticho mimoriadne predlžovalo.
„Zlyhá!” zišlo mi na um a uľavilo sa mi.Dedo pošepky nadáva. Prisype nálož prachu a zasadí novú zátku. Inokedy bol vždy pokojný a istý, no teraz sa ponáhľal.Vedľa mňa so zdvihnutou hlavou zavýja Pestrý. Pozriem sa na miesto, kde smeruje psia papuľa a až teraz zbadám tmavý huňatý chumáč pri kmeni. „Pozrime sa, kde je soboľ!

Soboľ

Soboľ

Keby som tak predbehol deda, zviera by bolo moje. Padne mi k nohám a ja ho vezmem do rúk, ja!” Koľko ráz sa mi to už snívalo! Mráz mi prebehol po chrbte. Akýsi nový pocit slobody a úspechu sa ma zmocňuje od hlavy po päty.
Zdvihnem pušku a bez mierenia strelím.Soboľ, ako sa mi zdalo, posmešne zafŕkal, odrazil sa od jedle a preskočil z jedného stromu na ďalší a potom na ďalší. Psy sa pustili za ním.„Čo som to len porobil!” pomyslel som si a žiaľ mi zovrel hruď.
Dedo sa obrátil so zaťatými päsťami, tvár mal strhanú a užialenú.

Čakal som, že ma zbije a bol som pripravený zniesť najstrašnejšie údery. Rozohnal sa, ale neuderil. Iba nazlostené skríkol:— Tulpas! Vzal som si to na krk pomocníka!
Zase si berieme lyže a už sa kížeme po vŕzgajúcom snehu. Ďaleko, ďaleko vpredu štekajú psy…
Odvtedy som prešiel s puškou a psom celú uralskú a sibírsku tajgu. Veľa všelijakej zveri a vtáctva prešlo cez moje ruky. Skúsenosť ma mnohému naučila, vypestovalo sa mi sebaovládanie, ktoré je pre obyvateľa tajgy nevyhnutné. Už viem, že ruka sa mi nezachveje, vyskúšaná puška ma nesklame a verný pes nezradí. Jednako však stretnutie s ušľachtilou zverou ma dosiaľ vzrušuje. A toho pamätného dňa, ktorý rozhodoval o mojom osude ako poľovníka z povolania, schvátil ma taký zápal, že som necítil ani zem pod nohami.

Soboľa akiste už omrzelo skákať po stromoch, lebo zoskočil na zem a schoval sa do hŕby haluziny. Psy skákali okolo, vyhrabávali prednými nohami sneh, vrčali, zavýjali, ale k zvieraťu sa nemohli dostať. Dedo postavil pušku k stromu a začal rozvinovať osídla.— Poď rýchle, — náhlil ma šeptom a šikovne potichu liezol okolo vývratu.
Natiahli sme okolo hŕby osídla, pevné ako rybárska sieť. Na každé tri kroky postavil dedo podpery a vdupával do snehu dolný okraj siete, aby ju bystrý soboľ nepodliezol. A keď sa sieť spojila okolo nič netušiaceho zvieraťa, bolo nám veselšie: bol to ďalší krok k úspechu! Videl som, ako sa dedova znepokojená tvár rozjasnila, ako zaiskrili jeho prísne oči.

Soboľ 1981

Ak je zviera zabité, lajka ho opatrne chytí a podá pánovi. Ranené a živé zviera sa vzpiera. Pes v zúrivosti trhá drahocennú kožušinu, čím spôsobuje poľovníkovi škodu. Dedo v obave, že Urma a Pestrý roztrhajú soboľa, vyviedol ich z kruhu a odovzdal mne.Stal som si s nimi opodiaľ. Starec mlátil palicou po haluzine, poprepletal krížom-krážom popadané konáre a pokrikoval:
— Heeš! Vyjdi, vyjdi!
Psy vrčali, drali sa za korisťou. Ťažko mi bolo krotiť ich. Soboľ nakoniec vyskočil a padol do osídla. Ale nezamotal sa v ňom, lež rýchlo odskočil a začal sa hnať dookola. Dedo po ňom praštil palicou, ale… minul ho!
Celý som sa triasol od nedočkavosti vrhnúť sa dedovi na pomoc! Ale to mi bolo zakázané. Starec sa znova rozohnal palicou, ale sa potkol o konár a spadol.
Vtom sa stalo čosi neočakávané. Pestrý ma prekotil a vrhol sa na osídla, ktoré padli, a soboľovi sa otvoril východ. Kým sa Pestrý zmietal, zapletený do siete, zviera ani vymrštené spružinou sa prenieslo ponad psa, vybehlo na strom a pustilo sa zasa z jedného na druhý.
Bol by som zaplakal od žiaľu a mrzutosti. Už dvakrát sme mali zviera skoro v rukách a dvakrát sme ho vypustili! To už nijako nebolo v poriadku. Najhoršie bolo to, že v oboch prípadoch uniklo zviera mojou vinou. Teraz som už bol presvedčený, že ma dedo zaženie do dediny a zostane na poľovačke sám, lebo čo má z takého nešikovného a nerozumného pomocníka, ako som ja?

Bál som sa zdvihnúť oči na deda.
— Pusťže psa, trubiroh! — skríkol a ja som uvoľnil Urmu. Starec vyslobodil Pestrého zo siete. Psy sa znovu pustili za soboľom.
Teraz si dedo z neznámej príčiny vylial všetku zlosť na Pestrom.
— Prekliate psisko! Statný ako kôň, ale rozum má kurací! Kvôli nemu sme zviera nelapili! Prevrhol osídla, potvora vlčia. Začala sa ešte vyčerpávajúca a rýchlejšia naháňačka.

Už som nevládal. Zdalo sa mi, že stačí potknúť sa, aby som padol na sneh a nikdy viac nevstal.Dedo sa mi stratil z očí. Psy sotva počuteľné štekali kdesi na svahu úžľabiny. S vypätím posledných síl som bežal po dedovej lyžiarskej stope.Aj soboľ bol už zrejme ustatý a zmorený, inak by som nebol dohonil deda a psy. Skoky zvieraťa po stromoch boli čoraz kratšie, jeho beh sa spomalil. V riedkom lese spadol z mladej jedličky a skoro sa dostal Urme do zubov.Nakoniec sme soboľa zase obkolesili v chrasti.
Zimný deň sa skončil. Obloha zhasínala, nadchádzala noc.
— Budeme ho strážiť, — povedal dedo, utierajúc si čapicou rozpálenú tvár. — Chytať ho v noci je nešikovné, a už sme sa aj tak poriadne nachodili. Boh uchovaj, aby sa nám ešte raz vymkol!
— No prirodzene, — prisviedčal som starcovi, — ráno ho zas chytíme.
Neďaleko húštiny sme vyrúbali suchú jedľu a rozložili vatru. Aj psy sa ťahali k ohňu. Boli už zmučené, chceli žrať, ale čosi ešte silnejšie než hlad a mráz ich udržiavalo pri vývrate.
Zavolal som Pestrého.

Uchytil mi z rúk zmrznutý chlieb, bleskové ho zožul svojimi vlčími čeľusťami a bežal späť do chrastia.
— Ech, pil by si čajík! — vzdychol dedo, ožiarený zábleskmi ohňa. — A kotlík som ja, starý hlupák, nevzal!
— Zajtra sa doma napijeme do chuti, — utešoval som starčeka.
— V takomto prípade možno trochu aj trpieť. — Nuž, dobre, zaobídeme sa, — súhlasil dedo. — Keďže nemáme čo robiť, budem ti rozprávať bájky. Ale počúvaj a zapíš si to za uši.— Zaspíme, dedko, a on si vyryje dieru pod osídlami a utečie…
— Keď sme tu, ani sa nepohne, — povedal presvedčivo dedo.
— Veď počuje, že sa tu mrvíme. Stíchol a čaká, že ľudia a psy odídu. Aj keby sa pohol, Urma ho začuje a upozorní nás. Počúvaj, rozpoviem ti príbeh o medveďovi…

V ďalekých krajoch, v temných, neschodných lesoch pri hlavnej sibírskej ceste si istý starček so starenkou zmysleli, že si postavia zájazdný hostinec, kde by sa povozníci zohrievali a napájali kone. Čo si zmysleli, aj urobili. Povozníci sa k nim húfom valili! Zbohatli starec so starenkou, nakopili hromadu peňazí. Dozvedeli sa o tom zbojníci, rozhodli sa, že starčeka olúpia…
Dedo pradie ďalej niť známej rozprávky.

Doma sa sladko drieme pri jeho hladkom spevavom hovore. Tu však nemôžem zaspať. Na jednom boku ma neznesiteľne páli, na druhom zasa mrazí. Ako by sa aj dalo spať, počúvať rozprávky, keď vedľa je soboľ?!
Starec sa tiež pretvaroval, že je pokojný. Spozoroval som, že blízkosť soboľa aj jeho rozčuľovala. Neusínal nadlho, zavše vyskakoval, pretieral si oči a napchával fajku.Čo je spytoval sa ospalým hlasom. — Vari zašteka-la Urma?
Odpovedal som mu ako starší mladšiemu:
— Nie, len spi, ja počúvam.
— Keby som tak náhodou… dušu bohu odovzdal, — prehovoril tíško dedo, — Pestrého si chráň, nikomu ho nedaj! Bude z neho pes, akých je málo. Urma starne, ale on ti bude ešte desať rokov slúžiť. S ním bez koristi nezostaneš.
Čudný starec! Ešte včera hanil Pestrého najhoršími slovami …
Za úsvitu sme psy priviazali k stromu a žrďami sme ich postrkávali do haluziny. Dedo, aby sa zohrial, zúrivo lámal a rozdupával konáre.— Eh-e-ej! Kšš!Soboľ vyskočil na dva kroky odo mňa a padol do osídel. Zvalil som sa na neho celým telom.
— Drž, drž! — kričí nado mnou dedo a máva žrďou. — Pevnejšie drž! Hneď ho praštím!
Uchytil som soboľa za šiju.

Labky zvieraťa sa zachytili do ôk siete, ale predsa mi do krvi drásali ruky. Cítil som chlad jeho ostrých pazúrov, jeho kŕčovité trhanie, ale ruky som nerozovrel.Dedo zľahka udrel soboľa po hlave a bolo po ňom.
So strachom som ho vzal za chvost a zdvihol na sneh, červený od krvi.Aké krásne je toto zviera! Jeho tmavé pesíky s dymo-vohnedou podsadou na chrbte sa ligocú zlatistým odleskom. Nemohol som odtrhnúť oči od jeho hlavy s veľkými ušami. Nohy má hrubšie než kuna, kožušinu jemnú a mäkkú, nos čierny so sivou škvrnou, šiju a boky hrdzavé, bruško žítkovožlté.
Dedo veselo povedal:— Blahoželám, Matvejuško!
Príjemne sa mi krútila hlava. Teraz som už ozajstným poľovníkom! Som dospelý! Viem, ako treba loviť sobole, už aj sám nájdem cestu k týmto vytúženým miestam.

Ani vták ohnivák mi neunikne, ako unikal dedovi!
Zora sa zapaľovala nad studeným lesom. Obloha sa už jasne modrela. Psy boli urazené, že lovíme bez nich, trhali sa a zavýjali. Dedo mi vzal z rúk soboľa.
— Aký je urastený! — povedal potichu. — Nebyť teba, zasa by bol vyskočil na strom! Zostarel som už, zrejme, ruky mi ochabli. Poďmeže už domov, kúpim ti funt medovníkov, takých ružových, zakrútených.
Medovníky! Ja som sa chcel stať prvým poľovníkom v dedine a mňa sa stroja hostiť medovníkmi ako malé dieťa!
Ostatne, nehneval som sa ha deda — moje srdce bolo naplnené radosťou, všetko som mu odpustil.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *