Smrť bez výstrelu

Akoby neznámy maliar nebadane pofŕkal listy dubov a bukov na Vtáčniku zlatom. Dozrievajúce bukvice a žalude svedčili o tom, že zver sa čo nevidieť stiahne z okraja hory do vyššie položených strání, úžľabín a hustej jedliny.
Kombajny, ktoré zberali posledný zlatožltý ovos na neveľkých lánoch, prilepených k okraju hory, doťahovali poslednú slohu chlebonosnej piesne.

Bača Ondrej Hurtiš už vypásal úbočia, ktoré patria medzi najvyššie položené pasienky jeho početnej ovčej famílie.Valo Švarc by mal byť už na dôchodku. Plných štyridsaťpäť rokov sa staral v rôznych funkciách o svoju veľkú lásku a živiteľku — horu Vtáčnik.

Štyridsaťpäť rokov umne formoval jej charakter a nenapodobiteľnú krásu, usmerňoval jej úbytok v dreve a prírastok na koreni.Hora bola svedkom jeho prvých ľúbostí v mládeneckom veku. V čase neslobody a fašistického besnenia jemu i ostatným poskytla dočasné ubytovanie. Bola mu komorou, kuchyňou i posteľou, keď musel po zranení na partizánskej akcii zaľahnúť.

Neraz dôverne hladil zrakom i rukou kmeň buka-samotára pri Vrvravej. Starostlivým pohľadom sledoval rok čo rok planú hrušku pri potoku zvanom Sviniarka. Keď začínal lesníčiť, bola už vari taká stará ako on dnes.
V poslednom čase akosi častejšie zotrvával jeho pohľad na ej drsnom, popukanom, machom a lišajníkom obrastenom kmeni. S nepokojom v duši pobádal, že mu niečo pripomína. Ale koho to vlastne vidí, lepšie povedané, koho nechce v tomto kmeni hrušky zbrázdenom hlbokými puklinami vidieť? Z kmeňa hodil pohľad do zátoky, kde voda akoby postala, kým v nej uzrie svoju tvár.Dačo ho jemne pichlo v ľavej strane hrudníka..

Nevdojak si prešiel tvrdou rukou po strnisku svojej vráskavej tváre. To už jeho ešte orlí zrak znova blúdil po kmeni a korune planej hrušky. S prekvapením zistil, že jej v tomto” roku vyschli ďalšie dva konáre a že vlastne tých suchých je viac ako zelených.Áno, je to už tak.

Smrť bez výstrelu

Smrť bez výstrelu

Jeho tvár, na ktorej bola donedávna počerná pokožka napnutá ako koža na bubne, nie je nič odchodnejšia od toho kmeňa planej hrušky.Aj bol rád, že už prichádza štvrtá hodina popoludní, keď sa mal stretnúť so synom Vendelom — vedúcim lesnej správy z Kamenca a s Jožom Chochulom z Bratislavy v hájenke pri Kaních studniach.
— Vitajte, otec, už sme mali strach, že ste ohrdli naše pozvanie za sprievodcu, — víta Vendel Vala Švarca.
— To sa mi ešte nestalo, že by som bol ohrdol v ruji… a navyše, keď je tu náš Jozef… O chvíľu musíme rušať.Obloha bola bez obláčika, mrazík jemne štípal, mal byť spln.

Čas ako stvorený pre ruju.Podľa toho, aké Valo Švarc meral kroky, nikto by nebol povedal, že mu už ťahá na šesťdesiaty piaty. Vendelovi už pískalo v pľúcach ako v prepichnutých mechoch. Jožo mal otvorené ústa, len aby nebolo počuť, ako fučí a srdce mu ide vyskočiť z hrude.Valo zastal.Ako na povel postáli i oni a bez pohnutia čakali na ďalšie príkazy. Stál na horizonte menšieho pahorka. Od Plešiny ich už delila iba neveľká preliačina, kde-tu zarastená rakytou a lieskou. Bez akéhokoľvek príznaku únavy obracia Valo pomaly hlavou raz doprava, raz doľava.

Bez chvatu priloží dlaň k uchu a nahne sa na tú stranu, odkiaľ by chcel počuť jeleňa.Vyzeral tam na pahorku ako veliteľ armády, ktorý iba mrknutím oka dáva povely svojim vojskám, ktoré ho bez výhrad poslúchajú.Keď sa už napočúval, kde ako začínajú ručať, zobral pušku do ruky, zohol sa a pár skokmi sa dostal do tieňa bukov. Tam vyhliadol súci vývrat, sadol si naň a ukázal na miesto, kde sa majú usadiť Vendel s Jožom.Priamo pred nimi sa rozprestierala neveľká rúbaň.

Vpravo od nej bola hustá žrďovina, ktorá sa na hornom konci strácala v bukovom poraste. Jelene ručali z troch strán. Jedny sa ozývali z dolnej strany rúbane pri Mokrinách. O tých Valo vedel, že povytiahnu hore k žrďovine. Druhé jelene sa ozývali z pravej strany, od Kunieho vrchu. Valo sa nahol k Vendelovi a tíško vraví:— Tak, teraz dobre počúvajte a zapamätajte si, kde a koľko jeleňov ručí. V príhodnej chvíli sa vás na to opýtam.
Jožo i Vendel neboli medzi poľovníkmi nováčikmi. Dačo už videli aj zastrelili. Vendel sa okrem jelenej a srnčej zveri môže pochváliť aj poriadnym diviačiskom, ba dokonca i rysom, a tu ich Valo ide skúšať. Nuž ale darmo. V tejto hore sa Valovi Švarcovi nikdy neodvrávalo, ba nikto sa ho, kým bol v teréne, ani na nič nespytoval. Také právo vyhradili nepísané zákony hory iba jemu, najstaršiemu ochrancovi poriadku na Vtáč-niku.
Keď sa Jožo poriadne vydýchal a usadil sa na vývrate, začal počítať: — Tak, na dolnom konci rúbane zreteľne ručí jeden… Ba kieho čerta, aj ďalší sa odtiaľ ozýva.

A toť, hore rúbaňou sa ženie poriadny dvanástorák a sem-tam zaručí, akoby za ním hora horela. Za tým prvým, zrejme najsilnejším jelenom na rujovisku, sa ukradomky pritiahlo zo šesť jelenie a ledabolo ohrýzajúc rakytu trpezlivo vyčkávali, ktorej ako prvej prejaví ich gavalier toho večera náklonnosť.

— Oooch… och, och, och, och. — Vzdychol, ochkal s krásnou hlavou s mocným parožím vyvaleným k oblohe, mrmlal svoju ľúbostnú pieseň. Zachrípnutým hlasom, prezrádzajúcim však vďačnosť, sa lúčil s rúbaňou i so svojimi družkami. Unavený vtiahol do žrďoviny, zvalil sa ako podťatý a vzápätí už sníval svoj jelení sen.

Vendel dlhší čas pozoroval ruju na Sviniarke. Pohľadom cez ďalekohľad sa usiloval preniknúť riedky bukový porast. Tam sa práve začal zápas dvoch očividne rovnako silných jeleňov.Raz sa jednému podarilo zadkom sa dostať do kopca a odtiaľ potlačiť svojho súpera k úžľabine, hneď zasa druhý vyskočil ako postrelený a zboku sa snažil nahmatať slabinu protivníka. Prvý zbadal, že je zle, a tak, i keď s hanbou, načas sa stiahol do úzadia. Zo slušnej vzdialenosti závistlivo pozoroval ľúbostné hry toho druhého s poddajnými jelenicami.
To mu znova zakalilo zrak. S revom sa ženie na svojho súpera, odhodlaný skántriť ho a postarať sa o zachovanie svojho rodu.
To mu však bolo osudné.Keď si s treskotom zakliesniii parožie, prirútil sa tretí jeleň a bez ručania bleskurýchle zasadil svoju mohutnú šabľu medzi rebrá najbližšie bojujúceho jeleňa.

Tan tak žalostne zručal, až si z toho Vendel i Jožo zapchávali uši. Len čo šabliar vykonal svoje zhubné dielo, rovnako rýchlo, ako sa objavil, teraz sa zasa stratil v húštine a viac sa neukázal.
Prepichnutý súper chvíľu postál ako živá socha, no čoskoro sa pustil miernym cvalom k potoku. Ako poskakoval, podchvíľou sa mu valila pariaca krv z prebodnutej hrude. Bol to bolestný beh pred smrťou. Posledný pokus oddialiť za cenu ukrutnej bolesti blížiacu sa smrť sa skončil neúspešne.Nad potokom zastal a zohol mohutnú hlavu k vode. Vtom sa mu podlomili kolená na predných nohách, vzápätí si kľakol a začal chlípať studenú vodu.

Prešiel ním kŕč a jeho mohutné telo zahatalo prúd horskej bystriny.Ešte raz sa usiloval zdvihnúť hrdú, krásnu hlavu, ale márne. Vyhodil zadnými nohami, akoby chcel preskočiť priepasť medzi životom a smrťou… a skonal.
Starostlivá mať všetkej zveri — hora Vtáčnik bolestne zavzdychala. Bez rozlúčky odišiel jeden z jej synov a ani známe mocné zadunenie nesprevádzalo jeho odchod do neznáma.

Hoci bolo bezvetrie, akoby súcitne sa zachvelo zelenožlté lístie starej sivej brezy a tíško začalo padať na nehybné telo jeleňa. Prihnal sa neveľký mrak a zahalil okrúhly terč mesiaca, ktorý predtým vďačne plným priehrštím rozsypal striebro na pokojnú krajinu.
Ostatné jelene načas stíchli, aby vzdali poslednú poctu svojmu mŕtvemu druhoví.
Jpžovi Chochulovi, hoci neraz bol svedkom predsmrtného zápasu zveri, zvlhli oči a i Vendelom to pohlo. Obaja odrazu zabudli, koľko jeleňov sami poslali do večných lovíšť.Jediný Valo Švarc sa nedal vyrušiť zo sústredeného počúvania. Striehol na svojho jeleňa, ktorý už ručal dakde okolo Solisk. Priložil si prst k ústam, aby tí dvaja stíchli. A potom ho naslinil, zdvihol nad hlavu a kývnutím naznačil, že je dobrý vietor.A naozaj.

O chvíľu sa ozýval horou i dolinou taký lomoz, akoby sa tadiaľ hnal pár volov. Zrazu však akoby uťal. Valo svojim druhom naznačil, aby sa opatrne obrátili k doline, kde bola neveľká čistina. Tam akoby si v svite mesiaca hľadal vhodné miesto mohutný jeleň, kým zo desať družiek s úctou a v pokore sledovalo jeho počínanie.
Jeleňovi sa dačo nepozdávalo.

Možno zacítil krv dobitého, čo mútila vodu horského potoka. Dupal a hrabal, zvŕtal sa, akoby doň ovady dobiedzali, kým prednými nohami pokojne zastal na malej vyvýšenine a pomaly začal dvíhať prekrásnu hlavu šestnástoráka k svitu mesiaca, ktorý sa práve vyslobodil zo zajatia mrakov. Rýchlo sa nadýchol a vzápätí sa už otriasala celá hora, akoby sto organov začalo vyhrávať na najhrubších píšťalách.
Jožo znehybnel, vyvalil oči a bez dychu s otvorenými ústami odovzdane vyčkával, čo bude ďalej. Valo Švarc pokojne sňal z hlavy klobúk a chvíľu si ho pridŕžal na prsiach, akoby tak tíško a dôstojne vzdával poctu kráľovi zveri na Vtáčniku. Uchvátený opatrne odštikol zálomok z jedličky a zastrčil si ho za klobúk.

Vyčkal, kým jeleň dotrúbi, pušku, ktorú mal vedľa seba, prehodil cez plece a bez slova sa pustil doiu k potoku za uhynutým jelenom. Najprv si ho všetci traja iba obzerali zo všetkých strán, hodnotili parožie i divinu, hľadali miesto smrteľného zranenia.
Bolo však jasné, že jeleň v úsilí utíšiť bolesť zvalil sa do potoka tým bokom, z ktorého sa valila krv. Nevyšlo mu to. Rana bola príliš hlboká, aby ju mohla chladná voda stiahnuť.

Chrabré srdce bojovníka dotklo.— No, nezízajte ako na zjavenie! Vytiahneme ho, — ozval sa Valo Švarc a sám chytil jeleňa za parožie, Vendel a Jožo ho schmatli za zadné nohy a pomaly ho vyterigali na čistinku.— Hlavu hore vŕškom a parožie pod ňu… Takto. Podržte ho na chrbte. — Pravou rukou chytil mohutné parožie, kým ľavou pritlačil na papuľu jeleňa. Poriadne trhnutie — a parožie bolo pod lopatkami.— Tak, a ponáhľajme sa, lebo nás tu stihne noc.
Najprv koristi niekoľkými ťahmi noža vyrezal mohutný strapec s príslušenstvom a podľa starého zvyku odhodil do húštiny „sýkorkám”, ľavým kolenom pridržal stehno jeleňa a druhé prikázal podržať Jožovi.

Netrvalo dlho a jeleň bol vyvrhnutý.
— Pozrite, akoby mu bol granát pľúca roztrhol…Cestou domov nebolo nikomu do reči.Ustatí a veru aj hladní rozmýšľali o tom, z čoho mal kto v ten večer najväčší zážitok. Valo bo! spokojný, že počul ručať toho „svojho” jeleňa. Vedel, že príde pod Sviniarku. Mal to už vyskúšané. Neraz ho už mal na muške, ale sa zavrátil. Ľutoval horu, že by prišla o toľkú nádheru.— Na dodávku je iných dosť. Tento mi bude pripomínať môj život, moju mladosť.

Až budem cítiť, že prichádza môj čas rozlúčiť sa so všetkým, čo som mal rád, potom sa pokúsim… Ak ma niekto nepredbehne.Vendel mal ešte i cestou domov v ušiach zaľahnuté. Cítil uspokojenie, že sa nedal strhnúť vášňou a nestrelil na tú vábivú nádheru, keď jeleň, trúbiac, hľadel na mesiac.S Jožom to bolo horšie. Kam len pozrel, odvšadiaľ naňho pozerali sklené oči jeleňa.Oko hádam umiera posledné.
Bolo vlhké a odrážala sa v ňom dúha mesačného svitu. Pripomínalo zakliate jazierko. Nech pozrel Jožo kamkoľvek, zdalo sa mu, že tie oči pozerajú iba naňho.— Tak čo. Spravím jágerecht, zalejeme ražňovicou, aby nám nezaľahlo, a hajde spať. Ráno nám načim privstať. Zavediem Vás pod Ku n í vrch. Ak nebude hustá hmla, ako tam často býva, uvidí Jozef takého jeleňa, o akom okolo Dunaja neslýchať…V tú noc som zle spal.

Kedykoľvek som sa zobudil a obrátil zrak k oknu hájenky, videl som v nočnom šere dve veľké, smutné oči. ‘Aj keď bez výstrelu, skona! chrabro.V boji o zachovanie svojho rodu…

Smrť bez výstrelu
5 (100%) 1 vote

Napísať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *