September 1981

September 1981

Javor zožltol, jarabina skrvavela, noci sa predĺžili, jelenom akoby ktosi čarovným prútikom vrátil hlas; hora sa rozhučala. Ráno padol ľahký mráz, osrienená tráva sa pod raticami starej jelenice, jeleničky i jelienka akoby lámala. Takmer nečujne kráčali malou úžľabinkou, hustou horou rovno do kopca.

Jelenica pozná túto cestu, kráča ňou už ktovie koľkú jeseň. Zastala až na kraji hory, dlho a pozorne hľadela pomedzi štíhle sviece smrekov a hrbaté kmene javorov. // Deň preležali všetky tri v húštine, navečer sa zasa vytiahli pod javory.

A vtedy prišiel. Stará jelenica ho počula už zďaleka, kráčal v jej ranných stopách neopatrné, praskali konáriky, šuchotalo ihličie. Zareval. Jelenica akoby schovaná čakala. Jeleň však vyšiel z hory až keď sa celkom zvečerilo; na hlave korunu z hrubých kmeňov a spleť pravidelných vetiev. Podišiel k jelenici, jeleničku a jelienka si nevšímal.

September 1981

September 1981

Zdvihol hlavu na hrubom krku, konce parohov sa mu dotýkali chrbta a zaručal. Rozkazovačne, sebavedome. Jelenica sa pritiahla a jemne sa mu dotkla papuľkou boku. Jelenom akoby zalomcovala triaška. // Ráno prišla mladá jelenica s hrotiakom. Zatiahli do húštiny za hrubým hlasom štrnás-toráka. Ešte pred brieždením sa k čriede pod javormi pridala stará jelenica s dvoma mláďatami, ešte fľakatými.

A nestihlo sa ani rozvidnieť, keď sa po jej stopách dotiahol jeleň. Akoby si nič nerobil z nebezpečenstva, čo hrozilo z hlasu starého. Kráčal s hlavou sklonenou k stope starej jelenice, v ktorej bol omamujúci pach večne sa obnovujúceho života.

Štrnástorák vybehol proti prichádzajúcemu osmorákovi, ktorému ešte len sotva tri roky minuli, vyrazil niekoľko krátkych rykov a už-už sa chcel vrhnúť na odvážlivca, ale ten sa mu postavil bokom, placho hľadel k starému a pokorne čakal, čo sa stane. Štrnástorák sa zháčil. Zaručal, ale už zasa vlastnícky, sebavedome, otočil sa, podišiel k jeleniciam a drcaním ich zaháňal do húštiny. Oneskorila sa iba stará jelenica, čo pred chvíľou prišla s fľakatými mláďatami. Počkala na osmoráka, nechala sa mu oňuchať a spolu s ním sa vtiahla za štrnástorákom. //

Až keď sa slnko sklonilo k západu, ohlásil sa prvý trubač, po ňom ďalší a akoby neviditeľný dirigent dal povel taktovkou, hora sa opäť rozhučala láskou, vášňou i nenávisťou. Jelenice v hore vstali, a s nimi vstal aj mladý osmorák. Starý jeleň poležiačky, s nevôľou zaručal. Dve fľakaté jelienčatá začali matke chytať poloprázdne vemienko. Prvá vyšla do riedkej javorovej hory jelenička, za ňou hrotiak, potom všetky tri mláďatá a pomaly, vetriac na všetky strany sa vytiahli aj jelenice, osmorák medzi nimi. Kedy-tedy zareval, ale vzápätí jeho fistulu skrotila vyhrážka z temnej húštiny. //

Jelenice sa začali pásť. Osmorák ich ručiac obchádzal a držal čriedu pokope. S príchodom večera starý jeleň ručal čoraz mocnejšie. A vtedy sa k osmorákovi pritočila stará jelenica, čo sem prišla posledná. Drela ho nosom do boka, osmorák sa zachvel a zdvihol hlavu. Už nie bojazlivo, ale sebavedome. A keď sa starý ozval z húštiny, jelenica odbehla spod javorov dolu. Osmorák za ňou. Dve fľakaté jelienčatá vypliešťali veľké oči za matkou, ale zostali medzi ostatnými.

Osmorák sa vrátil so starou jelenicou až po dobrej chvíli. Krotko kráčal za ňou, ona však stúpala s vysoko zdvihnutou hlavou, vetrila na všetky strany. Starý jeleň sa bojovne ozýval zo starej hustej hory, ručal krátko, zlostne, akoby vedel, čo sa stalo. Zrazu jelenica, kráčajúca pred osmorákom, prudko zastala. Skrútila hlavu nabok, vstrebala do seba vzduch, nesúci so sebou štipľavý pach dvojnohého. Z papule jej vyrazilo výstražné boh… boh-boh! Jelenice, tri jelienčatá, jelenička aj hrotiak akoby na povel skočili a ešte dlho bolo za nimi počuť praskot konárikov a kotúľame skaliek, kým zasa všetko stíchlo. //

Keď človek odchádzal z postriežky, les bol plný vlhkej vône, presýtený chladným dychom rosy, odprevádzal ho jelení koncert, ale štrnástorák zasa bol zachránený a nedosiahnuteľný.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *