Prvý hlucháň

Nad zasneženým hrebeňom Maguriča preletel veľký vták a hlučne zosadol do čiernej koruny smreka. Krídla mu zatrepotali, ako keď domáci kohút zletí z plota na dvor, musel to počuť kdekto. A naozaj, celý les si to všimol; aj denný les, ktorý sa ukladal k spánku, aj nočný les, ktorý sa práve prebúdzal.

Každý vedel: to sa vrátil na tokanisko hluchání kohút. Všimol si to aj otec Krchňák, ktorý sa krčil za hustou čečinou a ako na zmilovanie božie čakal až hlucháň zahraduje. „Teda tu tokávaš!” zaradoval sa, keď začul pleskot krídel a keď v ihličnatej korune uvidel živú kopu peria. „Ako keby tam sedel pes,” obdivoval veľkosť vtáka, „teraz ťa mám ako na dlani, len stlačiť spúšť. Kto by to však urobil večer, keď sa uložil spať!” vzápätí sa pokarhal za túto kacírsku myšlienku.

„Teraz si pôjdeš ľahnúť, skoro po polnoci vstaneš, opatrne sa prikradneš, vypočuješ si pieseň a potom — potom počkaj, kohútisko, pozriem sa na teba cez mušku! Ale dostanem ťa aj bez Ivaninu.”Áno, bez Ivaninu! Bola to odvaha od otca Krchňáka, že sa prvýkrát vybral na hlucháňa sám, bez horára.

Ono sa povie, vták ako vták, ale nie je to pravda. Na Maguriči ležalo koncom apríla po pás snehu. Bol posypaný ihličím, takže vyzeral ako biely lievanec s makom. Miestami bol závej tvrdý, ale miestami sa človek ani nenazdal a už bol až po krk v snehovej jame, dobre že si jazyk neodhryzol. A hlucháne, akoby o tom vedeli, vybrali si tokanisko nad tými najzálud-nejšími závejmi, kde na dobrých otcov Krchňákov čakalo plno pascí.

Lenže pre horára ich snežný duch nadarmo pripravil, ten sa medzi nimi prechádzal aj so zatvorenými očami tak ako doma po izbe. Teraz sa však po izbe neprechádzal, lebo ležal s pochrámanou nohou v posteli a nadával na celý svet, ale najmä na kamennú platňu tlčky, ktorá mu spadla na členok.— Tak to vidíme, hlucháne tokajú a zo mňa je lazár. Musíte ísť na Magurič sám. Večer zistíte, kde kohút zosadol, a ráno ho pri tokaní strelíte, je to veľmi jednoduché, — poúčal horár otca.

Naozaj, bolo to veľmi jednoduché. Otec Krchňák sa asi štyrikrát alebo päťkrát prepadol do jamy až po plecia, potom označkoval stopami pol Maguriča a za preklínania všetkých hlucháňov sa plahočil späť, dolu k horárovi. Až po tomto zúfalom návrate sa nad ním nebesá zľutovali. Akási náhoda mu poradila, aby si za smrečkom upravil šaty práve vo chvíli, keď najväčší hlucháň zosadal na tokanisko. Takto celkom jednoducho otec zistil miesto, kde sa má ráno vybrať.

Prvý hlucháň

Prvý hlucháň

Miesto ktoré bolo navlas rovnaké ako tisíc iných v preriedených porastoch Maguriča: tu smrek, tam smrek, tu zasa šípka. Ovčí chodníček môže byť pod snehom tam alebo inde. Kde je osada, to by si poznal podľa slnka alebo hviezd, keby nebolo pod mrakom. A vraj riad sa vlastnými stopami, ak budeš na ne vidieť! Ako však na ne vidieť v noci? — Čo tak skoro buntošíte, veď je polnoc! — mrmlal Ivanina, kecľ otec začal vstávať.

— Veď viete, kde kohút hraduje, tak načo taký zhon, nájdete ho aj so zatvorenými očami! Ale prezieravý otec sa nedal odradiť a vybral sa na Magurič rovfio o polnoci. Šiel pomaly,a nie so zatvorenými očami, hľadal svoje večerné stopy, div si oči nevyočil. Tu sa stopy skrížili — to som obchádzal vrchol na Hromovú — tam sa skrížili druhýkrát — to som, áno to som — ale čo je to? Tu sa skrížili znovu! Otec sa nedal zmiasť; prepletal sa pomedzi smreky a čistinky ako lodivod medzi útesmi, až zastal na mieste, kde včera zazrel zahradovať kohúta.

Ktorý len je to strom, zdá sa, že tento, obzeral si otec v polotme korunu. Potom sa postavil a zostal stáť. Kdesi zahúkala sova a na opačnej strane takisto; striedali sa zo všetkých strán.
Stáť hodinu, dve alebo tri či štyri? Byť fajčiarom, držať fajku v dlani a nezapáliť si, čakať bez jediného pohnutia na cudzí spev, ktorý sa má každú chvíľu rozoznieť, to dokáže len poľovník. Otec bol veľký poľovník, aj keď doteraz nepočul tokať hlucháňa. Vedel však, že sa to začne klepkaním, potom nasleduje trilkovanie, vylúsknutie a šš-šš-šš, brúsenie.

A pri brúsení je kohút od samej horlivosti hluchý ako peň, takže treba priskakovať až na dostrel a vo vhodnom okamihu poslať guľku (lebo túto zver nemôžeš poškvrniť brokmi!).Otec stál a v nastávajúcom brieždení hľadel na svoj smrek a v duchu si predstavoval obraz rozvášneného kohúta, ako kráča so zvesenými krídlami a roztvoreným chvostom po konári, len sa naň pozrieť cez mušku trojaká. Ako tak sníval, zdalo sa mu, že niekto za ním stále brnká na drôt.

Čo je to tam za naničhodníka? obracal sa na tú stranu. Ale nevidel nič, iba tmavé koruny smrekov.Pomaly sa rozvidnelo, ukázalo sa slnko a po hlucháňovi ani vidu ani slychu. Nielenže nezatokal, ale ani stopy po ňom nezostalo. Otec si vzdychol, pozbieral si veci, zapálil si fajku a vykročil späť. Frrr! v tom okamihu mu za chrbtom niečo s lomozom vyletelo. A kým sa spamätal z prekvapenia, vyletel z koruny smreka kohútisko a stratil sa medzi stromami. — Na toto! — uľavil si otec.

Hľadieť dvadsať krokov od hlucháňa na prázdny strom, to je už poriadna smola. Ale veď vôbec netokal. Nebolo počuť ani hláska! No, to je hanba, veru veľká hanba, — hneval sa otec kráčajúc k Ivaninovým.— Tak čo, bolo tam niečo? — pýtal sa horár a krútil z postele očami, či sa nechystá nejaké prekvapenie.
— Bolo tam, bolo, sto sova každá iná. Hlucháň mi sedel za chrbtom, potichu, nevydal ani nôtu. Neviem prečo, možno ho niečo znepokojilo. Stále sa zdalo, že počujem niekoho brnkať na drôt. — Čože, čo? — zakričal Ivanina a posadil sa na peľasť. — Brnkať na drôt? Vy nešťastník jeden, veď to tokal hlucháň! Počuli ste jeho prvú slohu, klepkanie! — Klepkanie, klepkanie, — bránil sa otec, — a kde je trilkovanie, čo? A kde je vylúsknutie, ako keď vytrhneš zátku z fľaše, a kde brúsenie. Taký kohút musí predsa všetko vyspievať a nielen mrnkať.
— Nebesá! — držal sa Ivanina z.a hlavu. — Hlucháň predsa nie je kohút zo smetiska, nevykrikuje, hlucháň je šľachta! Deklamuje, tichučko, mäkko! Bože, bože, prečo ma tak trestáš, prečo ja len nemôžem von, veď tento je schopný priniesť namiesto hlucháňa sovu!
Ale v tomto sa Ivanina zmýlil. Na druhé ráno si otec priniesol z Maguriča nie sovu, ale riadneho kohúta — no, čo dodať — zobák mal po zem! Tomu brnkaniu na drôt predsa len prišli na nôtu, otec aj jeho puška…

Prvý hlucháň
5 (100%) 2 votes

Napísať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *