Author Archives: Na Čunder

O muflóna sa netreba báť

O muflóna sa netreba báť

Za pôvodnú oblasť výskytu muflóna obyčajného (Ovis musimon) sa dnes pokladá Stredomorie. Existuje síce teória, že muflónia zver žila pôvodne v celej oblasti južnej a strednej Európy a že až ľadové doby ju vytlačili na najjužnejšie európske ostrovy.

Táto teória zatiaľ nie je dokázaná, a preto radšej zostaneme pri stredomorských ostrovoch. Najznámejšie z nich sú Korzika a Sardínia, odkiaľ muflóna asi v polovici osemnásteho storočia doviezli a postupne rozšírili skoro po celej Európe. Situáciu na týchto ostrovoch opisuje dánsky bádateľ Van Haaften vo svojej práci z roku 1974.

Predovšetkým sa zmieňuje o Korzike, kde sa vraj na začiatku tohto storočia odhadoval stav muflónej zveri asi na 4000 jedincov. Roku 1927 to bolo už len 350 jedincov a roku 1967 klesol počet tejto zveri len na 200 jedincov. Z toho asi 130 jedincov žilo v rezervácii Bavella a asi 70 jedincov v rezervácii Monte Cinto. Teda všetka muflónia zver na tomto ostrove, ktorá žila mimo rezervácie, sa stala obeťou pytliakov alebo ich psov.

Van Haaften uvádza vo svojej práci ešte jeden veľmi zaujímavý poznatok. Porovnáva muflóniu zver z Korziky a zo Sardí-nie, pričom dospieva k názoru, že táto zver je veľmi podobná, okrem jediného rozdielu. Kým muflónice na Sardínii rožky väčšinou nemajú, asi 60 % korzických muflónic vyrieši problém, o ktorom sa u nás často diskutuje, či muflónica s rožkami je vhodná na chov, alebo či ide o znak svedčiaci o nečistote druhu. Existencia rožkov pri muflóni-ciach v „pravlasti” ich výskytu znamená, že ide iba o zoslabenie pohlavnej rozdielnosti, ale nie o znak nejakej bastar-dizácie.

Podľa citovaného autora sa na druhom ostrove, na Sardínii, odhadovala miestna populácia muflónej zveri ešte roku 1950 asi na 3—4 tisíc jedincov. Roku 1955 to bolo už len asi 2 tisíc jedincov a roku 1972 dokonca už len 300 až 400 jedincov, ktoré mali žiť v pohorí Gennargent. Teda podobne ako na Korzike, aj tu sa veľmi rýchle vplyvom intenzívneho pytliačenia a celkom nedostatočnej ochrany postupne likviduje autochtónna muflónia zver.

Van Haaften sa však zmieňuje o veľmi záslužnom čine, za ktorý pokladá skutočnosť, že sardínsku muflóniu zver vyviezli na taliansku pevninu, do Mierna, kde sa veľmi dobre uchytila a jej stav sa roku 1974 odhadoval asi na 1000 jedincov. Aj z Korziky mali muflóniu zver vysadiť na niektoré lokality vo Francúzsku, kde sa jej dobre darí.
Okrem Korziky a Sardínie si dánsky odborník všíma ešte dve stredozemské oblasti, kde žije muflónia zver. Je to Turecko a Cyprus. Tu sa však opisuje iný poddruh tejto zveri, a to Ovis ammon orientalis, ktorý má podstatnejšie morfologické rozdiely v niektorých znakoch, najmä v spôsobe vinutia tuľajok.

Preto je to pre nás menej zaujímavý živočíšny druh. Aj početne je veľmi obmedzený; hovorí sa o 200 až 300 jedincoch.Údaje citovaného autora sme mali možnosť si overiť v januári 1979, keď sa v Prahe uskutočnilo dvojdňové zasadanie komisie pre veľkú európsku zver Medzinárodnej loveckej rady, venované výhradne muflónej zveri. Referát o súčasnej situácii v chove muflónej zveri na Sardínii, ktorý odznel na tomto zasadaní, doslova uvádza: „Roku 1970 žilo vo voľnej prírode na Sardínii asi 340 muflónov, roku 1975 asi 300 a roku 1978 už len 240 jedincov tejto zveri. Pomery sa v súčasnosti, žiaľ, nezlepšili. Skôr sa zdá, že pytliačenie sa ešte viac rozrástlo a okrem toho sa uskutočňuje modernými zbraňami…”

V ďalšom referáte bola zmienka o muflónej zveri na Korzike, ktorej tu dnes žije len nepatrný počet.Ak zhrnieme údaje o súčasnom stave muflónej zveri v oblasti jej pôvodného výskytu, dospejeme k názoru, že tu dnes žije muflónia zver v úplne bezvýznamnom množstve. Môžeme byť preto naozaj radi, že sa táto veľmi zaujímavá zver včas preniesla do iných oblastí, kde sa dnes úspešne rozmnožuje. Takto bola zachránená pred vyhynutím.Ďalšou oblasťou alebo, lepšie povediac štátom, ktorý mal rozhodujúci vplyv na zachovanie a rozšírenie muflónej zveri do strednej Európy, je Rakúsko.

O pôvode a vývoji muflónej zveri v tejto krajine podáva podloženú správu dr. Tschiderer, docent biológie a výživy zveri na Vysokej škole poľnohospodárskej vo Viedni. Uvádza, že prvú muflóniu zver na rakúske územie doviezli už roku 1730. Pochádzala z Korziky a umiestili ju vo vtedajšej zvernici Belveder pri Viedni. Roku 1752 odtiaľ previezli niekoľko jedincov do cisárskej zvernice Lainz, ktorá bola takisto v blízkosti Viedne. Roku 1840 sem doviezli ďalších 19 jedincov muflónej zveri priamo z Korziky a Sardínie. Tým sa tieto dve zvernice stali základom európskeho chovu muflónej zveri.

Na ďalšie zazverovanie revírov vo vtedajšej Rakúsko-Uhorskej monarchii sa už nepoužívala pôvodná zver zo Stredomoria, lebo jej bolo čoraz menej a bola veľmi drahá. Obe svetové vojny veľmi zdecimovali stavy muflónej zveri v Rakúsku. Roku 1945 bolo treba začať prakticky znovu zo zvyškami zveri, ktorá pochádzala z pôvodnej oblasti výskytu. Vhodné životné prostredie a intenzívna starostlivosť spôsobila, že muflónia zver sa v rakúskych revíroch pomerne rýchlo rozmnožovala. Roku 1974 sa jej stav odhadoval na 5000 jedincov, pričom najvyššie stavy mali byť v oblasti Niederôsterreich, Stetermark a Salzburg.

Na pražskom sympóziu o muflónej zveri rakúski odborníci oznámili, že koncom roku 1978 sa stav muflónej zveri v celom Rakúsku odhadoval na 6035 jedincov. Vidíme teda, že táto krajina, ktorá je kolískou vzniku európskeho chovu muflónej zveri, úspešne prekonala neblahé vplyvy oboch svetových vojen a chov muflónej zveri pozdvihla na úroveň, ktorá je dôstojná pre krajinu s takými bohatými poľovníckymi tradíciami. V Čechách sa muflónia zver prvýkrát objavuje vo zvernici Hluboká nad Vltavou, kam ju doviezli z rakúskej zvernice Lainz.Časové údaje o tejto udalosti sa rozchádzajú.

Udáva sa síce rok 1878, ale súčasne sa pripúšťa existencia záznamu o odstrele muflónej zveri na veľkostatku v Hlubo-kej nad Vltavou už z roku 1858. Uspokojujeme sa preto s údajom, že táto udalosť sa stala v šesťdesiatych až sedemdesiatych rokoch minulého storočia. Z hlubockej zvernice, ktorá ležala v strede panstva pánov z Rožmberka, muflóniu zver postupne rozšírili do ďalšej zvernice tohto panstva, Orlíku nad Vltavou. Južné Čechy a povodie Vltavy sú teda prvé miesta, kde sa muflónia zver zoznámila so životnými podmienkami v českých krajoch.

O muflóna sa netreba báťPri ďalšom rozširovaní sa muflónia zver dostáva do zvernice Borek, ležiacej medzi Milevskom a Pískom, a do zverníc v Kostelci nad Vltavou a Otrák pri Kouŕime. Okrem poslednej lokality sa muflónia zver opäť rozširuje pozdĺž Vltavy. S rozširovaním muflónej zveri v českých krajoch sú spojené mnohé ďalšie oblasti, ako napr.

Zinkový pri Plzni, Opočno, Horšovský Týn, Vacíkov pri Pŕíbrami, Holešov, Ralsko, Česká Kamenice, Šténovice a Hradišté v oblasti Plzne, Kersko pri Nymburku, Hukvaldy, juhomoravský Pavlov atď.Na Slovensku je s prvým výskytom muflónej zveri spojená lokalita Jelenec, predtým Gýmeš, okres Zlaté Moravce. Roku 1868 tam mali doviezť štyri jedince, roku 1869 tri jedince a roku 1871 ešte dva jedince muflónej zveri. Táto zver vytvorila prvý základ chovu muflónej zveri na Slovensku.

Zaujímavý je pôvod tejto zveri. Mottl (1960) iba uvádza, že ju zakúpili v zoologických záhradách v Bruseli a vo Frankfurte nad Mohanom. Túrcke (1965) jeho názor preberá, ale dopĺňa ho poznámkou, že táto zver pochádzala priamo z Korziky a zo Sardínie a že obe zoologické záhrady tu mali len úlohu sprostredkovateľov. Zdanlivo ide o maličkosť, ale ľahko pochopíme snahu západonemeckého autora prehlásiť túto zver za „pôvodnú”, keď si uvedomíme, že zo zveri, ktorú sem doviezli a neskoršie vypustili do voľnej prírody, vznikla postupom miestna populácia. Túto populáciu nemeckí autori označujú ako „nitriansky kmeň”.

A práve táto zver mala hlavný podiel na postupnom zazve-rení celého nemeckého priestoru.Sabadoš (1976) píše, že muflóniu zver na Slovensko doviezol v rokoch 1868 a 1869 Forgach, ktorý ju zakúpil v zoologických záhradách vo Frankfurte a v Bruseli, takže jej pôvod nie je presne známy. Ďalej uvádza, že Forgach nakupoval na osvieženie krvi zver zo zoologických záhrad, z Lainzu, od Hagenbecka a aj priamo z Korziky. Pred prvou svetovou vojnou Hagenbeck nakupoval slovenské muflóny a dodával ich do zahraničia.

Muflónia zver sa na Slovensku rozširovala v mnohých lokalitách, ako napr. Horné Lefantovce,Stupava, Malacky, Topoľčianky, Betliar, ale aj Medzilaborce, Humenné, Re-metské Hámre atď. Muflónia zver našla u nás veľmi dobré životné podmienky, na ktoré postupne reagovala rastom kvality. Priaznivý vývoj sa prejavil nielen v telesnej kondícii, ale aj v produkcii lepších a silnejších trofejí. Pre nás je osobitne potešujúce, že pri šírení muflónej zveri zo Stredomoria do strednej Európy sa tento priaznivý vývoj odohral práve v našich krajinách a že dnes môžeme s radosťou konštatovať, že chov muflónej zveri u nás má vedúce postavenie a produkuje najsilnejšie trofeje na svete.

V závere chcem ešte uviesť niekoľko najnovších údajov o stavoch muflónej zveri v niektorých európskych krajinách. Na zmienenom pražskom sympóziu sa publikovali údaje z roku 1978:Na Korzike má byť v súčasnosti asi 300 jedincov, na Sardínii asi 400 jedincov (240 vo voľnej prírode, zvyšok vo dvoch rezerváciách). Nemecko uvádza 7400 jedincov. Nemecká demokratická republika vykazovala roku 1975 2774 muflónov, preto možno predpokladať, že súčasné stavy sa budú pohybovať asi okolo 3000 jedincov. U nás boli jarné kmeňové stavy roku 1978 hlásené vo výške 14 370 jedincov (z toho 11 808 v českých krajoch a 2562 na Slovensku).

Pomerne vysoké stavy hlásia z Francúzska (4500 jedincov), kde si tiež veľmi zakladajú na tom, že niektoré ich kmene pochádzajú priamo z Korziky. Aj Taliansko s 3350 jedincami má prekvapujúco vysoký stav. Množstvo miestnych kmeňov sa tiež odvodzuje od pôvodnej sardínskej zveri. Aj výskyt muflónej zveri v Holandsku (400 jedincov) bo! pre nás veľkým prekvapením. Muťlónia zver sa vyskytuje aj v Luxembursku; zatiaľ iba 75 jedincov, ale sa ráta s vyššími stavmi. Intenzívny rozvoj v chove muflónej zveri sa zaznamenáva v Juhoslávii, kde dosiahli už stav 2732 jedincov.

Ešte väčší rozvoj však dosiahli v Maďarsku, ktoré hlásilo rovných 5000 jedincov. Pomaly, ale sústavne vzrastajú stavy aj y Bulharsku (1300 jedincov) a v Rumunsku (600 jedincov). Obidva štáty doviezli väčšie množstvo muflónej zveri od nás. Pomerne vysoké stavy si udržiava Rakúsko (6035 jedincov), čo je však všeobecne známe. Veľkým prekvapením však pre nás boli stavy v Španielsku vo výške 3000 jedincov.Z krajín, ktoré sa nezúčastnili na pražskom zasadaní, vieme ešte o nepatrnom výskyte muflónej zveri v Poľsku (asi 2Ô0 jedincov) a o najnovších pokusoch so zavádzaním muflónej zveri do niektorých častí ZSSR.
So zreteľom na to, že roku 1935 sa počet muflónej zveri na celom svete odhadoval asi na 5000 jedincov, roku 1956 asi na 14 000 jedincov sú súčasné európske stavy vo výške asi 53 000 jedincov dôkazom prudkého rozvoja chovu tejto zveri, ktorá sa všeobecne pokladá za veľmi perspektívnu zver.

Keď si okrem toho uvedomíme, že európsku muflóniu zver s úspechom vysadili na Severoamerickom kontinente, kde dnes jej stavy dosahujú vyše 10 000 jedincov, ďalej v Argentíne, na ostrove Kergueleny a na Havajských ostrovoch, nemusíme mať o ďalšie osudy tejto zveri obavy. Muflónia zver určite nepatrí medzi tie živočíšne druhy, ktoré by neprežili rok 2000.

Návšteva v Mombase

Návšteva v Mombase

Seržant Harper, príslušník policajného zboru v Mombase, sa už od skorého rána oddával príjemným predstavám. Zo zasneniaho vytrhlo zvonenie telefónu.

— Prosím?
— Tu strážnik Jenkins, pane. Hlásim sa z prístavu.
— Čo sa deje, Jenkins?
— Crosby, ten starý vartáš z prístavu, tvrdí, že tu videl dnes v noci, vlastne včasráno, leoparda.
— Leoparda? — opakoval Harper. — To si asi trochu viac prihol, pravda?
— Tiež som si to najskôr myslel, pane. Crosby sa síce priznal, že vypil jedno, dve pivá, ale prisahá, že tú potvoru videl. V šere vraj nemohol rozoznať farbu kožušiny, ale obrysy tej mačky videl úplne zreteľne.
— Znie to dosť nepravdepodobne.

Predbežne nemám nijaké hlásenie, že by ešte ktosi videl divého leoparda, ako sa prechádza po meste. No, zatiaľ vďaka, Jenkins, pozriem sa na to.
Seržant položil slúchadlo a opäť sa pohodlne oprel. V duchu preklínal dusnú horúčavu v malej kancelárii a obmedzenosť všetkých mladých policajtov. Bláznivý nápad — leopard v Mombase! Pohŕ-davo zafučal. Pravda, prírodné rezervácie v Tsave, Nairobi a Amboseie nie sú ďaleko, ale určite je to celkom bláznivá myšlienka! Pohodlnejšie sa usadil a ponoril sa do svojich snov.

Zaoberali sa výhradne škandinávskou kráskou Rebekou. Táto žena mala len jednu jedinú chybu: bola manželkou poručíka Con-waya, jeho nadriadeného.O desať minút neskôr sa zasa ozval telefón. Istá pani Massingdaleová mu rozčúlene oznamovala, že na svitaní videla leoparda.
— Kde? — spýtal sa Harper.
— No priamo tu, v Mombase, — odpovedala rozhorčene. — To je azda to najmenšie, čo môže človek v tomto bohom opustenom meste očakávať — ochranu pred divými zvieratami!
— Ja som chcel vedieť, — vysvetľoval Harper, — v ktorom mieste Mombasu ste toho leoparda videli. — Na starej trati pri Mbaraki Creek. Ráno som videla, že sa nejaký tmavý tieň plazí po podvaloch, a keď som sa pozrela pozornejšie, videla som jasne jeho siluetu: bol to leopard!

Harper sa žene poďakoval za upozornenie a sľúbil, že vec prešetrí. Potom vstal a povystieral sa. Bol to vysoký, silný muž. U polície začal neskoro, až po službe strážcu zveri v Tanganike. Jeho meno poznali v celej východnej Afrike a on tu teraz sedel ako malý seržant v tesnej policajnej stanici a musel vykonávať rozkazy chlapa bez fantázie,ktorý bol ešte navyše o desať rokov mladší.

A ten nemožný človek, poručík Conway, mal za ženu najkrajšiu ženu v Mombase! Prešiel k veľkej nástennej mape. Zaujímali ho na nej dve miesta: železničný násyp a stará trať pri Mbaraki Creek.Telom mu prenikol pocit vzrušenia. Toto bola práca, ktorá mu bola blízka a ktorú poznal z nespočetných výprav v divočine. Pokúsil sa na mape sledovať cestu veľkej mačky, nájsť stopu možného vraha.
Opustený, tmavý násyp mohol prebudiť zvedavosť šelmy a vietor k nej zavial vábivé vône z prístavu. Keď však na konci násypu prevládnu už pachy veľkého mesta, zviera pocíti nevyhnutnosť nájsť si úkryt. Tak sa pustí po trati vedúcej k moru. Spolu s pribúdajúcim denným svetlom zosilnie aj potreba skryť sa a zároveň sa vynorí aj pocit paniky.

Tak akosi to musí šelma prežívať…Harper si spomenul, že trať sa končí pri pobrežnej ceste, pri Azania Drive, na opustenom kúsku zeme, odkiaľ skalnatý breh klesá strmo do mora. Cesta sa vinie okolo starého arabského majáka a o niečo ďalej vedie pozdĺž malého lesíka chle-bovnikov.Pokýval hlavou. Áno, hustý porast stromov iste poskytol vystrašenému leopardovi vítaný úkryt. Ďalší postup bo! seržantovi jasný: zviera musí nájsť.

Poľovačka na leoparda by bola tým najvzrušujúcejším zážitkom, čo mu služba pri polícii predbežne dopriala. Pravda, ak nerátal svoje doteraz neúspešné pokusy prebrať poručíkovi jeho ženu.
Ozbrojený ďalekohľadom a klobúkom opúšťal strážnicu. Poručík Conway určite nepríde do kancelárie pred deviatou. Ten, kto poznal Rebeku, mu to ani nemohol mať za zlé…Horúčava, ktorá bola vonku, seržanta priam udrela do tváre. Sadol si do džípu a odišiel smerom k Azania Drive.

Návšteva v Mombase

Návšteva v Mombase

V bezpečnej vzdialenosti od stromov zaparkoval auto a pomaly sa vydal k lesíku. Tridsať metrov od stromov sa rozkročil a sa usiloval ďalekohľadom preniknúť cez hustý porast. Nič! Nevidel nič, čo by len vzdialene pripomínalo obraz šelmy. Ešte raz to skúsil z iného uhla. Zasa nič. Sklamaný namieril ďalekohľad na posledný strom, osamelého obra neďaleko cesty. Keď sa zrazu díval do dvojice nemilosrdných žltých očí, zazdalo sa mu, že dostal úder elektrickým prúdom. V údive hvíz-dol pomedzi zuby. Jeho obdiv nepatril len prekrásnej šelme, ktorej zjav ho upútal, ale aj vlastnej kombinačnej schopnosti a prezieravosti.
Mal si so sebou vziať pušku, ale vlastne ani neveril, že by mohol leoparda tak ľahko nájsť. Rýchle nasadol do džípu a ponáhľal sa späť do mesta. Prvý raz po dlhom čase cítil uspokojenie.

Pri práci so zvieratami, pri ich stopovaní a zabíjaní bol vo svojom živle. Urobil veľkú chybu, keď sa rozhodol dať prednosť poľovačke na zločincov pred lovom na zvieratá!
Keby tak mohol prehovoriť Rebeku, aby s ním odišla! Hneď zajtra by sa odsťahoval do Nairobi, Ugandy, Austrálie alebo na Aljašku — jednoducho dakde, len čo najďalej od jej panovačného a neznesiteľného manžela.
Ale Rebeka sa všetkým jeho prosbám smiala, bozkávala ho iba ako sestra a rozprávala sa s ním o Shakespearovi. Pravdaže, jeho dvorenie jej lichotilo, ale ako manželka poručíka si už príliš zvykla na pohodlný život v Mombase, než aby sa ľahkovážne púšťala do neistého dobrodružstva.
Harper cestou na strážnicu nestratil dobrú náladu. Leopard nebol pre okoloidúcich nebezpečný, aj keď bol hladný a podráždený. Stará poľovnícka múdrosť vraví, že leopard, ktorý sa vyškriabe na strom, nenapadne nikoho, kto sa nepostaví rovno pod jeho úkryt- A prečo by niekto chodil pod starý chlebovník?
Na strážnici vybral zo skrine jednu zo svojich starých pušiek, ktorú už päť rokov nepoužil. Naposledy pri poľovačke v divočine. Poručík Somway mu ako osobitnú výsadu dovolil ponechať si vlastnú zbraň. Vopchal si náboje do vrecka a už chcel odísť, keď zazvonil telefón.
Ozval sa hlboký, mladý mužský hlas a spýtal sa po svahilsky:
— Kto je tam?
— Seržant Harper. Čo pre teba môžem urobiť?
— Chcem tú odmenu, pane, — šepol mladý hlas, — tú odmenu, ktorú mi sľúbil poručík Conway.
— Poručík Conway tu nie je. Za čo ti sľúbil odmenu?
— Za mená Wakambov — medicinma-nov, ktorí i napriek zákazu v novom zákone pripravujú jed na šípy, pane.
Harper si spomenul, že Conway už šesť mesiacov bezvýsledne prenasleduje medicinmanov, ktorí tajne vyrábajú šípový jed a majú vinu na tom, že domorodci hromadne zabíjajú zver v rezerváciách. Jed Wakambov vonia po levandule a rana po ňom sčernie. Je smrteľný a v priebehu pätnástich minút dokáže zabiť aj dospelého slona.
Seržant povedal: — Vymenuj mi tých ľudí!
— Nijaká odmena, nijaké mená! — zamrmlal Wakamba. — Najskôr odmenu!
Harper sa uškrnul. — Neveríš nám, však? Dobre, dostaneš najskôr odmenu. Ako sa voláš?
Mladík odmerane povedal: — Nemám meno. Riskujem život, keď vám chcem prezradiť to tajomstvo. Môj kmeň ma zabije, keď…Seržant to sproboval inak. — Odkiaľ voláš?
— Som v Zlatom kľúči.
Zlatý kľúč bol vykričaný bar, ktorému tiež vraveli hostinec U fantóma, pretože domorodci sa tam prezliekali za duchov, aby strašili hostí.
— Pracuješ v Zlatom kľúči ako sluha?
— Nie, pane.
— Nemôžeme ti vyplatiť odmenu, keď nepoznáme tvoje meno.
— To je jednoduché, pane. Stretávame sa s poručíkom tajne. On prinesie odmenu, ja poviem mená.
— Kde sa chceš s poručíkom stretnúť?
— Tam, kde nás neuvidí nik z Wa-tambov.
— A kedy?
— Ešte dnes, pane, prosím. Podľa možnosti ešte dnes ráno. Súrne potrebujem peniaze. — Hlas znel zúfalo.
— Dobre, — odvetil Harper, — koľko peňazí ti poručík sľúbil?
— Desať libier, pane.
— Počuješ, poručík ešte nie je v kancelárii. Ja ti tú odmenu prinesiem.
Mladík chvíľu váhal, aie napokon súhlasil. — Kde sa stretneme, pane?
Seržantovi hlesol hlavou nápad. Zhlboka sa nadýchol a povedal:
— Poznáš ten arabský maják pod Azania Drive, blízko prievozu?
— Áno, pane.
— O hodinu sa tam zídeš so mnou alebo s poručíkom, keby prišiel sem včas.
— Pane, na Azania Drive je veľká premávka a mňa nesmie nikto vidieť…
Harper chlapca prudko prerušil: — Maják je dosť odľahlé miesto! Chod’ cestou po brehu pod skalami. Tam ťa nikto neuvidí.
— Áno, tak teda o hodinu.
Harper zavesil a otrel si zvlhnuté dlane o uniformu. Potom vstal a vrátil pušku do skrine. Len čo začul rozčúlený hlas poručíka Conwaya, šiel do jeho kancelárie a informoval ho o rozhovore s Wa-kambom, ktorý nechcel prezradiť svoje meno.
Conway si s potešením šúchal ruky. — Šikovný chlapík, nech je to ktokoľvek. Môžeme byť predsa hrdí, že sa nám konečne pošťastí chytiť tú bandu. Kde sa mám s tým mladíkom stretnúť?
Harper pokojne odpovedal: — Pri arabskom majáku pod Azania Drive. Poznáte to tam, pane?
— Pravdaže, seržant. Výborný nápad! Pokiaľ si pamätám, vedie tam pod skalami pozdĺž brehu cestička.
— Presne tak, pane. Najlepšie bude, keď zaparkujete auto pod tými chlebov-níkmi, pri lesíku. Nezabudnite vziať tú odmenu.
— Iste. O hodinu ste povedali? Musím sa teda hneď vybrať na cestu. Doneste mi z pokladnice desať libier!
O trištvrte hodiny sa ozval telefón.

Volal akýsi vodič, že videl pod chlebovni-kom na Azania Drive ležať skrvaveného muža. Zastavil, aby mu pomohol, ale hneď videl, že tu je každá pomoc márna. Mŕtvy nemal vôbec tvár a z tela zostali len kusy roztrhaného mäsa a šiat. Vyzerá to, že ho má na svedomí dajaká šelma. Vodič volal z neďalekého domu a vraj tam počká na políciu.Harper sa vydal na cestu. Ale teraz si nezabudol vziať pušku. Keď zaparkoval svoj džíp za poručíkovým autom, nevidel nikde ani človiečika. Len vodič, ktorý telefonoval, ho privítal so zjavným uľahčením. Rozprával Harperovi, že odradil všetkých zvedavcov tým, že ich upozornil na šelmu, ktorá je azda ešte v kroví. Harper prikývol a siahol po puške.
— Prosím vás, pane, nepribližujte sa k stromu a odháňajte odtiaľ každého, kto sa priblíži.
Vedel, kde sa zviera skrýva, ale najskôr predstieral, že ho hľadá.

Potom zrazu zdvihol pušku, akoby mačku zbadal. A pravdaže ju uvidel! Dokonca aj bez ďalekohľadu mohol rozoznať krvavé škvrny na leoparda] papuli.— Krv poručíka Conwaya! — zamrmlal natešene a strelil. S hlasitým praskotom konárov sa šelma zrútila na zem.
— Výborne, — volal naň vodič. — Dostali ste ho!Seržant nespustil nebezpečné zviera ani na okamih z očí. Spomenul si na inú poľovnícku múdrosť: Nikdy nechoď k zastrelenému zvieraťu skôr, kým nie si istý, že je naozaj mŕtve!
Harper bol spokojný. Naznačil vodičovi, aby sa nepribližoval, a šiel pomaly k zastrelenej šelme. Jediný pohľad stačil, aby sa presvedčil, že je mŕtva. Trafil ju rovno do hlavy.
Potom sa obrátil k telu poručíka Conwaya. Nesmie zabudnúť na odmenu pre mladého Wakamba. A najmä nesmie zabudnúť Rebeke Conwayovej oznámiť tragickú smrť jej manžela a potom bude mať možnosť ju utešovať, ako len najlepšie dokáže.
Možno teraz, keď je poručík mŕtvy, vymenujú ho za jeho nástupcu. Akiste sa mu časom podarí Rebeku prehovoriť, aby sa zaňho vydala a pokračovala s nim v príjemnom živote, na ktorý si v Mombase zvykla. Harper sa usmial a pomyslel si, že teraz má na všetko dosť času.
Nemal však ani toľko času, aby sa pozrel do hustého porastu nad sebou, a už vôbec nie na to, aby zdvihol pušku, ktorú držal ešte stále v ruke. Keď mu nemilosrdné tesáky roztrhali hrdlo, uvedomil si len jedno: boli tu dva leopardy…

November 1981

November 1981

Spadol prvý sneh, ale bol ťažký a mokrý. Lužný les ležal pod ním mlkvo, akoby prekvapený. Len kedy-tedy sa ozvalo chrapľavo vykrikovanie vrán, kde-tu ustarostené zrapotala straka, v zasnežených kríkoch sa potichu, akoby nesmelo zhovárali sýkorky.

Olovená obloha visela priam nad stromami. // Muž s puškou na pleci kráča úzkym priesekom vybielenou horou a vyzerá stopy zveri. Kdesi pred ním zlostne chripí sojka. Kričí: réč-réč-rééčrééč, a ešte všelijako. Varuje pred líškou, jastrabom, kunou, psom i mačkou, ale najmä pred človekom.

Lenže človeka s puškou ešte nemohla zazrieť, je priďaleko. V rázsoche holej brezy sedí si na chvoste ohnivočervená veverička a hľadí na kráčajúceho človeka. Potom predsa len nevydrží, vybehne do koruny a schová sa v spleti tenkých konárov. // Sneh je ako kniha; tu prešla líška krokom, inde prebehla vedľa zajačích stôp. A veľa stôp zostalo po srnčej zveri; presúšala sa tu pod istým až do poludnia. //

Človek zrazu zastane nad jarkom, sneh je po obidvoch stranách sfarbený krvou. Diviak! Stopy po raticiach sú ako dlaň. Prešiel tadiaľto iba pred chvíľou, krv ešte nestihla primrznúť k snehu. Stopy vedú k rieke. // Človek si prichystá pušku a ide. Tu h ľa odpočíval diviak, sneh je zváľaný, skrvavený, na holom tmi visí kúsok čreva. Nebude ďaleko.

November 1981

November 1981

Len aby nevošiel do rieky, voda by ho mohla odniesť. Čím bližšie je voda, tým jasnejšie počuť drsné, trhavé volanie vrán. Pri rieke sú štrkové jamy, z najbližšej vyletí kŕdeľ kačíc, zasviští vzduchom a stratí sa nad korunami stromov.

Konca druhej štrkovej jamy leží čierne štetinaté telo. Rypák až po dlhé, dohora zahnuté kly je vo vode, ťahá sa z neho pásik červenej farby. // Človek sa blíži k diviakovi z nohy na nohu, pušku prichystanú na výstrel. Ale netreba — zviera je mŕtve. Ale ešte teplé. Neleží tu dlhšie ako hodinu.

Vrany krúžia nad štrkovým brehom rieky, zlostne škrekocú, už sa tešili ľahkej koristi a teraz im uniká. Zviera má roztrhanú kožu na krku a niekoľko menších škrabancov na hlave. Ale na bokoch sú rany smrteľné. Z ľavej strany sa tlačí spomedzi dlhých sivočiernych štetín chuchvalec čriev. Stúpa odtiaľ kúdolček pary. Človek zviera cbriadi, aby sa mäso neskazilo, necháva tam vreckovku, aby sa líška nepustila do diviaka a prikryje ho šípovými šľahúňmi.

Pod ne sa vrany neodvážia. A vracia sa po skrvavenej stope. Pretne chodník a ide ďalej, preskakuje vývraty, prediera sa húštinami, po dobrej polhodine sa dostáva do úzkej kotlinky, riedko porastenej starými brezami, susediacej s hustou, takmer nepreniknuteľnou mladinou. Tu sa pred dvoma-troma hodinami odohral krutý zápas. // Podľa stôp sa dá ľahko usúdiť, čo sa vlastne udialo. Rujná diviačica mala dvoch nápadníkov. Najprv okolo seba krúžili, sneh im fŕkal spod nôh na všetky strany, pena im opadávala z dlhých rypákov, diviaky fučali a ryčali, napokon väčší zaútočil.

Tvrdé čelá sa zrazili, odskočili od seba a každý z nich sa chcel dostať tomu druhému k boku, skloniť hlavu, myknúť dohora. Zrážali sa a opäť odskakovali, aby sa so znásobenou nenávisťou vrhal; na seba. Prvé kvapky krvi už padali do čerstvého snehu, no diviaky boli príliš mocné na to, aby sa vzdali dobrovoľne práva na lásku. Míňali sa minúty a boj pokračoval so znásobenou nenávisťou. Napokon sa tomu menšiemu, mladšiemu a podistým vytrvalejšiemu podarilo zasiahnuť protivníka do boku. Zranený diviak si ešte neuvedomoval, čo sa stalo, lebo sa skrútil a opäť vrhol dopredu.

Vtedy mu protivníkove ostré kly preťali brucho na druhej strane. // Ranený diviak zavrávoral a vybehol na briežok. Víťaziaci za ním. Diviak, krvácajúci z dvoch ťažkých rán na bokoch, ustupoval. Krvavá pena mu odkvapkávala z ry páka do snehu a on ustupoval, hľadel na svojho premožiteľa a čakal posledný úder.

A neprestával ustupovať. Víťaz mohol pobehnúť a ešte raz, jediný raz udrieť. Aie zlosť ho opustila, videl porazeného súpera a čakajúcu diviačicu. Zvrtol sa k nej a nechal starého diviaka odísť, kde chcel, kde vládal.

Nieje medveď ako medveď

Nieje medveď ako medveď

V predstavách laika je polárny medveď mohutné, huňaté, samotárske a divé zviera, ale sú situácie, keď toto zviera zdanlivo vyhľadáva ľudskú spoločnosť. V mestečku ChurchilI možno totiž od začiatku septembra niekoľko ďalších mesiacov stretnúť medveďa na ulici v ktorúkoľvek dennú či nočnú hodinu.

Bolo to na jeseň, keď si Moe Bellerive v Manitobe neďaleko i mestečka ChurchilI (Kanada) opravoval letnú chatu a zrazu zbadal obrovského polárneho medveďa, oňuchávajúceho dvere susedovej chaty. Jedným skokom sa ocitol v telefónnej búdke, na ktorej už dávno chýbali dvere, a rýchle hodil do otvoru mincu, aby sa spojil s manželkou. V momente, keď sa mu ozvala, si uvedomil, že nemá ďalšiu mincu na udržanie hovoru a že medveď ho uprene pozoruje.

Počul, ako jeho manželka niekoľkokrát zakričala haló, a potom znechutene zvesila. Minca mu našťastie vypadla, a tak mohol zavolať spojovateľa, ktorý zmobilizoval ľudí a tí ho vyslobodili z neistej situácie. Ďalší prípad sa stal napoludnie v klube, kde členovia trávili svoj voľný čas, keď sa odrazu medzi nimi objavil medveď. Zmizol, až keď na neho klubový zriadenec zakričal: „Vy nie ste členom.Vypadnite!” Aj rodina leteckého agenta, sediaca pri obede, sa preľakla, keď cez okno preliezol medveď a začal sa kŕmiť dobrotami z ich stola.Polárne medvede sa pre mesto ChurchilI stali problémom až v posledných desaťročiach.

Vznik tohto mesta sa datuje od roku 1711, keď bolo najsevernejšie položenou pevnosťou, ktorá strážila ústie rieky.

Nieje medveď ako medveď

Nieje medveď ako medveď

V tom čase sa medvede strieľali a boli potravou pre psy. V druhej svetovej vojne postavili v týchto končinách americkú leteckú základňu, kožušina z polárneho medveďa sa stala cenným darčekom, takže ju pašovali do Spojených štátov. Po zrušení základne sa stav medveďov začal opäť zvyšovať, ale celkový počet polárnych medveďov na svete sa sústavne znižoval. Roku 1944 bolo celkove zabitých tisíctristo medveďov.

Bol to Sovietsky zväz, ktorý už v roku 1956 ako prvý na svete zakázal akýkoľvek lov polárnych medveďov a presadzoval stretnutie predstaviteľov piatich krajín, v ktorých sa polárny medveď vyskytuje. Ide o Sovietsky zväz, Nórsko, Dánsko, Kanadu a Spojené štáty. Konečne roku 1973 tieto krajiny ratifikovali dohodu, podľa ktorej sa lov povoľuje len domorodcom.Celá vec by nebola taká problematická, keby polárnym medveďom nehrozilo vyhynutie.

Dnes žije na svete dvanásťtisíc jedincov týchto nádherných zvierat. ChurchilI leží na západnom pobreží Hudsonovho zálivu a je konečnou železničnou stanicou trate, po ktorej sa dopravuje pšenica z kanadských prérií a kde sa nakladá na lode, ktoré ju odvážajú až do Európy. Okrem toho ChurchilI je aj konečným bodom na odvekej migračnej ceste polárnych medveďov, ktoré každé leto putujú pozdĺž pobrežia 300—400 kilometrov na sever až po mys ChurchilI, kde dospelé medvede čakajú na zimu, kým mladé medvede a medvedice s mláďatami sa sťahujú na západ až do mesta. Je takmer neuveriteľné, že na migračnej ceste týchto zvierat, ktoré prírodovedci pokladajú za najnebezpečnejšieho mäsožravca v Severnej Amerike, vzniklo mesto.

Nikde inde na svete nie je sústredené také množstvo polárnych medveďov ako práve pri myse ChurchilI. A to z niekoľkých príčin. V zime odchádzajú medvede za korisťou po ľade niekoľko kilometrov smerom na sever a východ, ale severné vetry a morské prúdy unášajú kryhy smerom na juh a spolu s nimi aj medvede. V lete sa kryha postupne topí a zvyšky sa zachytávajú na plytčinách na juhozápadnom okraji zálivu, kde sú medvede prinútené vystúpiť na pevninu.

Niektoré idú ďalej do vnútrozemia, ale väčšina sa sťahuje pozdĺž pobrežia na sever z jednoduchej príčiny: ľad, ktorý pre ne znamená korisť, sa v Churchille vytvára o dva až tri týždne skôr než inde. Je to spôsobené tým, že prúd sladkej vody z rieky ChurchilI riedi slanú morskú vodu v zálive. Biológovia tvrdia, že polárne medvede túto skutočnosť akosi vycítia a čakajú tam na vytvorenie ľadu.Ešte donedávna boli polárne medvede tajomnými tvormi, ktoré poznali iba polárni bádatelia a Eskimáci. Ale v Churchille sa medvede dokníšu doslova pred prah bádateľovho domu. Stal sa prípad, že jeden hosť chcel vojsť do hotela a musel prekročiť niečo, čo pokladal za snehový závej. Zrazu sa „závej” pohol a ukázalo sa, že je to medveď.V mestečku ChurchilI sa zhromažďujú najlepší odborníci na polárne medvede. Pracujú tu celé tímy.

Najprv medveďa chytia, potom ho označkujú, odvážia, urobia krvné skúšky a vytrhnú určité zuby, podľa ktorých možno určiť vek medveďa, podobne ako podľa ročných kruhov vek stromu. Nakoniec mu namaľujú na bok veľké číslice, aby ho bolo možné identifikovať aj z diaľky.Polárne medvede sú majestátne zvieratá, majú vrodenú dôstojnosť a vôbec nepoznajú strach. Dospelé medvede sú dlhé dva a pol metra a vysoké jeden a pol metra, vážia okolo pol tony. Napriek rozmerom sa ľahko až graciózne pohybujú na ľade. Často stoja na zadných nohách a vtedy dosahujú výšku tri a pol metra, to znamená, že sú dvakrát tak vysoké ako človek a postavou človeka veľmi pripomínajú.

Už ich vzhľad a správanie naznačujú určitú vrodenú múdrosť. Preto niet divu, že pre starých Eskimákov bol polárny medveď šamanom, ktorý mal spojenie s nadprirodzenými silami.Medvede sú nepriaznivým životným podmienkam vynikajúco prispôsobené. Zima je ich živlom. Ich hustá kožušina pripomína rúno. Dokonca aj laby majú pokryté kožušinou.Ich ďalšou izoláciou je desaťcentimetrová vrstva tuku, ktorý im obaľuje celé telo. Polárne medvede sú silné a rýchle.Dospelý medveď dokáže chytiť stokilového tuleňa tak ľahko ako mačka myš alebo jediným úderom dvadsaťpäťkilovej laby zabije tuleňa vážiaceho dvestopäťdesiat kíl. Medvede plávajú rýchlosťou desať kilometrov za hodinu a vydržia plávať bez prestávky aj vyše stošesťdesiat kilometrov.Legendárny je ich mimoriadne citlivý čuch.

Eskimáci tvrdia, že medveď zvetrí tuleňa aj na vzdialenosť tridsiatich kilometrov. Medvede lovia tak, že striehnu pri dierach, ktoré sú dýchacími otvormi tuleňov. Keď tuleňa ulovia, zožerú len jeho tuk a zvyšok nechajú mladým medveďom, ktoré ešte nemajú také dobré skúsenosti v love. Po každej takejto hostine sa dobre poumývajú.Keďže polárne medvede majú mláďatá iba každý druhý rok, ich prirodzený prírastok je pomerne malý. Tak ako ostatným druhom medvedíc aj samiciam polárnych medveďov sa oplodnené vajíčko zahniezdi v maternici až dva mesiace pred pôrodom. V tom čase, akoby zázrakom spôsobeným hormonálnymi zmenami, samica tvorí diera, vyhĺbená v snehovom kopci.

Vchod je úzky, zvažujúci sa dopredu, aby udržal teplo. Niektoré brlohy majú aj viac dier s dýchacími otvormi, cez ktoré samica kontroluje vonkajšiu teplotu vzduchu. Keď je chladnejšie, medvedice zapchávajú dýchacie otvory, aby si v diere udržali teplo aj cez najchladnejšie mesiace. Medvedica väčšinu času prespí, ale jej spánok nie je vyslovene zimným spánkom, lebo sa dokáže prebudiť okamžite na rozdiel od zimného spánku iných spáčov. V decembri alebo v januári sa uliahne mláďa. Je to skôr embryo než mláďa, pretože je slepé, neochlpené a váži necelé kilo.

Iba málo matiek v ríši zvierat sa tak starostlivo venuje mláďatám ako medvedica. Zaútočí na všetko, čo ohrozuje jej mláďa. V marci ho začne oboznamovať s pestrým okolitým svetom. Púšťa sa s ním na výpravu po ľade, často sa zastavuje, aby sa s ním pobrala, dovolí mu vyliezť jej na chrbát, kde si môže ohriať labky. Napriek tejto starostlivosti sú prvé mesiace v živote mláďat veľmi kritické. Biológovia v snahe dozvedieť sa viac o tomto kritickom období vyhľadávajú územia s materskými brlohmi.Nezvyčajne veľká populácia polárnych medveďov v Churchille ich mi t i meniť správanie — zo samotárskych cicavcov sa stávajú takmer spoločenské zvieratá. Zdá sa, že napriek svojej sile, silnému chrupu a ostrým pazúrom sú medvede mierumilovné. Odborníci tvrdia, že keď medvede prvý raz vidia človeka, približujú sa skôr zo zvedavosti než z agresií i ty.

Ich reakcia je samozrejme iná, keď ich niečo rozhnevá. V Churchille sa zatiaľ stal len jeden smrteľný prípad a dva prípady, keď medveď napadol človeka. Roku 1966 mladý medveď napadol dvanásťročného chlapca a o rok neskôr iný medveď zaútočil na dvoch Eskimákov. V ďalšom roku medveď zabil devätnásťročného Eskimáka. Všetky útočné medvede zabili a pitvali. Pitva prvého medveďa ukázala, že pred rokmi bol postrelený, zub mu prenikol cez nosnú dutinu a oslepol na jedno oko. V deň napadnutia ho znovu postrehli. Na ďalšom medveďovi nenašli nič zvláštne. Tretí medveď pokojne spal, keď mladý Eskimák na neho stúpil. Je však pravda, že medvede zabíjajú aj vtedy, keď ich nič nevyprovokuje.

Stalo sa to minulý rok na jeseň v Nórsku. Šestnástich mladých turistov napadol medveď, jedného z nich zabil a pred ich očami ho zožral. Takých prípadov nie je veľa, ale stávajú sa.Obyvatelia mesta ChurchilI by však s nikým nemenili napriek skutočnému nebezpečenstvu, ktoré polárne medvede nepocliybne predstavujú. ChurchilI má rád medvede a učí sa s nimi koexistovať, rôznymi opatreniami sa usiluje vylúčiť potencionálne nebezpečenstvo, ale v nijakom prípade nechce vyhubiť toto nebezpečné, ale nádherné zviera.

Máj 1981

Máj 1981

Na nočnej oblohe sa jasne jagajú hviezdy. Pri zemi je však tma, akoby ju uhnietol zo smoly; jedinou cestou hore je potok. Čvachce sa v ňom nejasná silueta, pomaly stúpa, ohmatáva pod nohami kamene.

Sotva pol druhej hodiny uplynulo do polnoci — nedalo sa inak, poľovník má pred sebou dobré dve hodiny chôdze. Potok ho privedie až na hoľu Lysú, ťahajúcu sa dobrý kilometer, odtiaľ sa po hrebeni dostane pod Čierny vrch. A cez javorovú horu úbočím nad Malý žľab.

Máj 1981

Máj 1981

Predvčerom sl to bol obzrieť. Pod holým bukom, rastúcim nad neveľkou čistinou medzi dvoma smrekmi, našiel čerstvý trus po kohútovi. Vyčkal ešte do večera, kým zahraduje. Kohút priletel na buk a dlho sa tam šuchoril. Človek mal čo robiť, aby sa odtiaľ nepozorovane dostal. A teraz má brokovnicu na pleci, bude to jeho prvý hlucháň. // Cestou vyplašil srnu s dvoma mladými.

Toľko tresku-plesku narobili v tom zamatovom nočnom tichu, že sa bál, aby to hlucháň na buku nepočul, hoci bol odtiaľ ešte na hodinu cesty. // Konečne je na holi, takmer celej ešte pod snehom. Na východe akoby sa končiare smrekov už oddelili od oblohy. Poľovník sa už aj strácha, či načas dôjde. Ale nemá zmysel prísť na miesto skôr, než začne hlucháň spievať.

Neviditeľná sova sprevádza nevítaného hosťa na veľkom kuse, vyvoláva nad ním do noci smutným, skoro pekným hlasom a stratí sa až keď na konci hole vojde do javorovej hory. // Sneh cez noc zamrzol, vrždí pod nohami až strach. Iba podľa voľnej oblohy medzi korunami stromov poznať, kde je chodník. Čo nevidieť začne svitať, čoraz lepšie vidieť štíhle sviece javorov. Pri vývrate pred troma smrekmi poľovník zastane. Ďalej môže ísť už len podľa hluchánej piesne.

Načúva do tmy, aby mu neunikol ani závan vetríka. A zrazu sa mu vidí, že to je on. Neuveriteľne slabo sa ohlásil. Len akoby dve paličky ťukii o seba. A ticho. Po chvíli zasa raz… Je to oní Ešte nerozoznať brúsenie. Podíde teda zo desať krokov ako duch, takmer sa plazí. Ba… zasa ho začul. Najprv zaťukal dva razy, potom sa rozbehol a už zatiahol zopárkrát ako žnec osličkou. Vyčká dve slohy a už aj skáče. Kohút sa pustil do pesničky ostošesť, takmer bez prestania bubnuje paličkami a brúsi ako na objednávku. Jeden, dva, tri, dakedy aj štyri razy ťukne na bubon a už aj zaťahuje osličku, to je jeho pesnička, a vtedy skočí človek raz, dva, tri. Ani skok viac.

Keď hlucháň brúsi, môže vedľa neho z dela vystreliť, nepočuje. Ale beda, ak sa dačo pohne pri bubnovaní alebo medzi ním. Sneh pri skokoch dopredu chrupčí pod nohami, ale to nič, hlucháň nepočuje. Ale keď poľovník zastane, zostáva v takej polohe, ako je, aj dych tají. Pomedzi holé koruny javorov, bukov, i poriedko stojace smreky presvitá obloha. A hluchá-ňa už počuť tokať celkom blízko. Poľovník si ide oči vyočiť, či ho zbadá, či už je na kraji čistinky, pri buku. Kdeže. Ešte treba bližšie. Pušku drží v ruke, skok, druhý, tretí. Noha sa mu pošmykla, skotúlil sa zo dva metre po svahu.

Hlucháň sa odmlčal. Nie, neodletel ešte. Ale stíchol. Nepočuť ani len ťuknutie. A trvá to dlho. Nuž leží v polohe ako spadol, nehýbe sa, hoci mu trpne celá ľavá noha, na ktorej je zvaiený. Konečne! Ozvalo sa len jedno — jediné ťuknutie paličiek. Až po dobrej chvíľke druhé, ale vzápätí tretie. A čochvíľa je hlucháň zasa v jednom speve. Už je pri ňom. Temný vták na holom konári je napodiv malý, nie taký, ako ho kreslia na obrázkoch. Našuchorí sa iba keď toká, spustí krídla a spieva. Na rúbaň priletela sliepka. Treba sa poponáhľať. Pri najbližšom brúsení sa postaví tak, aby mohol strieľať.

A vtedy zbadal tieň.Ťahá sa hore kmeňom buka, z tej strany ho nemôže hlucháň spozorovať, spieva bezstarostne ďalej. Už brúsi.Človek namieri a horu pretne dunivý výstrel. Veľký kohút zatrepe krídlami, vznesie sa ponad malú čistinu a zhltne ho prísvit brieždenia. Aj jedna-dve sliepky zašuchocú nad stromami. Tieň z kmeňa buka sa stratil. Medzi stromami sa ako-tak rozvidnelo. Chvejúc sa na celom tele ide poľovník ku kmeňu buka. Bez pohybu tam leží na snehu kuna, zuby má vyčarené, pod vyvrátenou papuľ-kou sa belie úzky nákrčnik.

Myslia zvieratá ?

Myslia zvieratá ?

Naše poznatky o vrodenom správaní a o vrodených schopnostiach zvierat naučiť sa v priebehu života určitým úkonom rozširuje zoopsychológia. Exaktne plánovanými výskumami odhaľuje zákonitosti správania sa zvierat v celej ich komplexnosti.

Pokúša sa odpovedať na otázky, čo je v správaní zvierat vrodené a čo naučené, ktoré úkony a mechanizmy možno pokladať za reflexívne pohyby a ktoré za operatívne a rozumové.

Ak sa chceme priblížiť k problémom, či je vôbec objektívne pokladať niektoré prvky správania sa zvierat za výsledok myslenia, prenesme sa v duchu o niekoľko desaťročí späť a sledujme objavy vedcov zo sveta zvierat, ktoré nám objasnia aj položenú východiskovú otázku.Za inšpirátora výskumu psychiky zvierat pokladáme Darwina, ktorý nastolil problém vývoja psychiky živých organizmov a podnietil rozsiahly výskum čiastkových otázok psychického vývoja živočíšnyth druhov.

Ako prvý bádateľ poukázal na to, že vlastnosti správania sa zvierat a psychický život sa v priebehu, vývoja živočíchov vyvíjali spolu so zmenami v ich morfologicko-anatomickej stavbe na základe procesov prirodzeného výberu a variácie. Dar-win zdôrazňoval, že základným znakom evolúcie jednotlivých typov zvierat je vznik a rozvoj inštinktívneho a inteligentného správania sa, pričom vyzdvihol, že schopnosti zvierat a človeka sa neodlišujú kvalitatívne, ale iba kvantitatívne.
EXPERIMENTY I. P. PAVLOVA.

Myslia zvieratá ?

Myslia zvieratá ?

Výskum správania sa zvierat významne ovplyvnila práca svetoznámeho ruského fyziológa I. P. Pavlova. Pokusy s vytváraním podmienených reflexov umožňovali získať údaje o vplyve prostredia na zmenu v správaní sa pokusných zvierat, čím bolo možné sledovať vzťah zvierat k prostrediu na vyššej kvalitatívnej úrovni.

Jeho experimenty ovplyvnili aj vývoj výskumu psychiky zvierat na americkom kontinente, kde bádatelia začali pozorovať zvieratá takmer výhradne v laboratóriách, čo spôsobil prevládajúci záujem o učenie zvierat, o motiváciu správania sa a zmyslové procesy.Pre zoopsychológiu mal veľký význam (v prvej polovici dvadsiateho storočia) vznik etológie, úzko vymedzeného výskumného odvetvia, zameraného na výskum vrodených inštinktívnych mechanizmov 1 zvierat a ich správania sa predovšetkým vo voľnej prírode. Bádateľovi išlo predovšetkým o to, aby mohol

Kačica divá

odpovedať na otázku, ako sa správajú ničím nenarušené zvieratá vo svojom prirodzenom prostredí. Zakladateľom tohto výskumného smeru boli Rakúšan Lorenz, Holanďan Tinbergen a nemecký bádateľ Frisch,
ktorým práve za ich základné vedecké objavy v etológii udelili roku 1973 Nobelovu cenu.Spoločným prínosom viacerých bádateľských prúdov zameraných na výskum správania sa zvierat bolo, že pri skúmaní problémov učenia sa zvierat museli nevyhnutne riešiť aj otázku, čo je v správaní zvierat vrodené a čo naučené.

VRODENÉ SPRÁVANIE ZVIERAT

Toto správanie zvieratá získavajú mechanizmami dedičnosti, a možno ho nazvať inštinktívnym správaním. Jeho charakteristickým znakom je, že prebieha takmer rovnako pri všetkých príslušníkoch určitého živočíšneho druhu a pre určitý druh je veľmi typické.
Pri sledovaní priestorovo-ča-sových vzťahov v prirodzenom prostredí bádatelia totiž zistili, že určité prvky správania sa objavujú vždy v tej istej situácii a že čiastkové jednotky správania zvierat nasledujú vždy za sebou, v tom istom poradí.
Tým vznikla potreba poznať nielen základné vlastnosti správania sa zvierat v prirodzenom prostredí, ale aj zákonitosti priebehu nejakej aktivity.
Zistilo sa, že na vyprovokovanie určitej konkrétnej inštinktívnej aktivity zvieraťa je veľmi dôležitá vždy tá istá špecifická situácia, lebo zviera nereaguje na každú zmenu v prostredí, ktorú je schopné zmyslovo vnímať, ale iba na určitý obmedzený počet zmien. Reakcia sa teda vyvoláva niektorými signálmi tejto situácie, ktoré bádatelia nazvali tzv. „kľúčovými podnetmi”. Objavili ich prostredníctvom tzv. umelých atráp pri pokuse s obranným správaním sa kačíc a husí.
Pri náhodnom prelete pernatého dravca —myšiak.-, alebo sokola — sa vtáky usilovali čo najskôr sa dostať do úkrytov — nastala známa úteková reakcia.
Pri imitovaní tejto situácie pomocou atrapy dravca, ťahanej na visiacom lane chvostom, teda „dlhým krkom” dopredu, úteková reakcia nenastala, ale atrapa, ktorú ťahali dopredu „krátkym krkom”, okamžite vyvolala útekovú reakciu. Až po nespočetných pokusoch sa zistilo, že kľúčovým podnetom na vyvolanie útekovej reakcie je smer letiaceho dravca a jeho letový obraz s krátkym krkom na prednej časti siluety. Je totiž známe, že letový obraz napr.
letiacej husi je charakteristický práve dlhým krkom v prednej časti. Tieto vtáky ho dobre poznajú, a preto v nich nevyvoláva stracho-vú a útekovú reakciu.
Podobným spôsobom nemecký bádateľ Heinroth objavil vzťahy medzi útočnou reakciou dravca a pohybom spevavcov. Holandský vedec Tinbergen sa zasa zameral na výskum inštinktívneho bojového správania rybky pichliačky trojpichliačovej v reprodukčnom období; útočnosť je zameraná výhradne proti príslušníkom toho istého druhu a toho istého pohlavia v slávnostnom „pred-svadobnom” odeve, z ktorého je nápadný len jeden znak: červené bruško.
Ukázalo sa. že samčeky oveľa výraznejšie napádali atrapy s červenou časťou tela. Červené bruško atráp je teda najdôležitejším dominantným kľúčovým podnetom, ktorý pri tomto druhu rýb v danom srnere „potláča” všetky ostatné telesné znaky a prakticky jediný je schopný „spustiť” bojové správame.
Pre niektoré živočíchy majú význam nielen dotykové a optické podnety, ale aj chemické vplyvy, ktoré tiež vyvolávajú inštinktívne reakcie. Už pred vyše 70 rokmi nemecký bádateľ Jacob Uexkull pokusmi na kliešťoch dokázal, že bodajú do všetkých objektov, ktoré zapáchajú kyselinou maslovou a pritom majú teplotu 17 °C. Svetoznámy francúzsky entomológ Henri Fabre (okolo roku 1870) zasa zistil chemické, pachové vábenie pohlavne dospelých sam-čekov samičkami pri nočných motýľoch okáňovi hruškoom (Saturnia pyri) a mníške veľkohlavej (Lymantria dis-par) a viacerých

druhoch priadkovcov (Lasiocampidae).S postupom poznania zákonitostí v inštinktívnom správaní zvierat sa začal rozširovať aj okruh problémov, na ktorý sa bádatelia zameriavali. Kým zo začiatku predovšetkým išlo o vysvetľovanie vrodeného správania sa zvierat, neskôr vznikala potreba poznať správanie zvierat v celej jeho šírke, teda všetky jeho prejavy počas celého života, a to v uzavretom aj prirodzenom prostredí voľnej prírody.
Do tohto času sa totiž správanie zvierat striktne rozdeľovalo na získané, teda vrodené, ktoré zviera dostáva do vena od svojich rodičov, a na naučené prejavy, naučené správanie sa počas života.Bolo to však iba umelé rozdelenie celistvej schopnosti zvierat, v ktorej sa stále prelínajú jednak vrodené mechanizmy, jednak naučené prejavy, ktoré sú výsledkom individuálnej skúsenosti.
Pomocou celej škály pokusov sa zistilo, že existuje prechodná forma medzi vrodenými a naučenými formami správania sa, ktoré etoló-govia nazvali obligatórne učenie. Vždy prebieha v určitom, pevne stanovenom životnom období, v ktorom je živočíšny organizmus vhodne pripravený naučiť sa nejakým novým prvkom. Každé zviera má vrodenú špecifickú schopnosť rýchle zvládnuť určitú informáciu jednorazovým aktom; túto informáciu si však uchová cez celý život.
Známym príkladom je proces vpečatenia, ktorým zviera v ranom veku spoznáva výzor svojho rodiča alebo iného príslušníka svojho druhu v tzv. senzitívnych „kritických” obdobiach života. Keď náhodou chýba prirodzený objekt — rodič, môže ho nahradiť celkom cudzí a odlišný objekt, ktorý má základné vlastnosti prirodzeného objektu, napr. vydáva nejaké zvuky, pohybuje sa, má niečo pernaté, osrstené alebo poskytuje mlád’aťu potravu.
Takýmto objektom, ktorý zvieratám neskoršie môže predstavovať matku, môže byť aj chovateľ zvierat alebo experimentátor. Na základe tohto mechanizmu zvieratá spoznávajú svoj životný priestor, včela polohu svojho úľa, vtáky svoje hniezdiská. V inkubátore uliahnuté mláďa napr. husi divej pokladá za svojho rodiča prvý predmet, ktorý sa nad ním objaví po vyliahnutí, napr. ošetrovateľa zvierat, stoličku, balónik alebo lampu.
Tento druh učenia sa zvierat vypĺňa medzeru medzi vrodenými a naučenými formami správania sa. Iným typom učenia je tzv. fakultatívne učenie zvierat, ktoré bez časových obmedzení prebieha počas celého života zvieraťa. Sú to individuálne nadobudnuté skúsenosti, pomocou ktorých je zviera schopné rôznorodejšie, a preto účelnejšie odpovedať na podnety z prostredia. Prostredníctvom tohto typu učenia sa zvieratá môžu v určitej činnosti zdokonaľovať celý život. To je prípad službukonajúcich psov, cirkusových a záprahových zvierat, ktoré slúžia ako pomocníci človeka.
Najjednoduchším typom učenia je habituácia, taký proces, pri ktorom sa zviera učí neodpovedať na podnety z prostredia, ktoré sa opakovane vyskytujú. Odpovede — reakcie zvierat sa zoslabujú až zanikajú. Jednoduchým príkladom je privykanie zvieraťa na nové prostredie.

Na tieto jednoduché prejavy učenia zvierat nadväzuje dnes už klasické pavlovovské učenie sa podmieňovaním, ktoré je súčasťou teórie Pavlova o vyššej nervovej činnosti. Jej prínos je v rozpracovaní originálnej metódy na objektívne úmanie procesov učenia a regulácie správania sa zvierat nervovým systémom.
Reguláciu rozdelil na nižšiu a vyššiu nervovú činnosť. Do nižšej nervovej činnosti zaradil reflexívne regulovanie jednoduchších i zložitejších prejavov správania sa, tzv. nepodmienené reflexy. Do nižšej nervovej činnosti patria aj inštinktívne mechanizmy, ktoré Pavlov pokladal za najzložitejšie nepodmienené reflexy zvierat. Ich charakteristickým znakom je. že vytvárajú reťazce čiastkových nepodmienených reflexov. Do vyššej nervovej činnosti Pavlov zaradil zložité reflexné prejavy správania sa, ktoré majú iba dočasný charakter a sú podmienenou odpoveďou mozgovej kôry na aktuálny podnet vonkajšieho prostredia (vyššie stavovce a človek). Biologický význam podmienenej reflexnej činnosti je veľký.
Keby zviera bolo schopné reagovať na prostredie iba obmedzene stálymi nepodmienenými reflexmi, nebolo by schopné žiť v meniacich sa životných podmienkach prostredia. Pavlovova teória o reflexnej činnosti organizmu zvierat mala veľký ohlas v psychológii, biológii i v spoločenských vedách. Na jej základe vznikli ďalšie pozorovania schopností učenia sa živočíchov.Ak sa chceme priblížiť k pôvodne vyslovenej otázke, či sú zvieratá schopné myslieť, prípadne do akej miery, musí nás nevyhnutne zaujať typ učenia sa zvierat na základe tzv. „komplexných kľúčov”.
Na ňom si totiž môžeme najľahšie a najvýstižnejšie objasniť dôležitosť výskumu učenia sa zvierat v prirodzených podmienkach voľnej prírody, keď zviera neprichádza do styku s jednotlivými izolovanými podnetmi (stláčanie páčky na získanie potravy alebo vody, „trest” elektrickým prúdom pri nesprávnej reakcii ap.) v laboratóriu, ale je nútené svoje schopnosti využívať v meniacom sa životnom prostredí.Pri tomto type učenia sa zvierat na základe komplexných kľúčov ide o vytváranie série asociácií medzi podnetmi vo vnemovom poli zvieraťa.
Ak sa objaví čo len jeden článok tejto asociácie, zviera môže funkčne meniť svoje správanie sa iba na jeho základe bez toho, aby museli byť prítomné aj ďalšie podnety. Zviera sa postupne učí spájať predmety a javy, nachádzajúce sa v prostredí, do zložitého priestoro-vo-vzťahového rámca, tzv. „obrazu situácie”, v ktorej sa nachádza.
Tento typ učenia si vyžadoval rozličné metodické prístupy, ktorými ho bolo možné experimentálne skúmať. Najznámejšie je učenie sa zvierat v bludisku, v ktorom zvieratá samostatne riešili situáciu v priebehu pokusu.

Nemecký bádateľ Kôtíler pomocou učenia sa s „vhľadom” uskutočnil množstvo pokusov so šimpanzmi a riešenie problému nazval „aha zážitok”, čím veľmi prakticky vyjadril náhle pochopenie súvislostí a vzťahov, od ktorých vyriešenia závisela správna odpoveď zvieraťa. Pavlov však kriticky poukázal na to, že zviera problém nerieši na základe nejakého „intuitívneho pochopenia” súvislostí. Aj v takej fáze, keď sa proces pochopenia a riešenia zastaví, prebieha zložitá analyticko-syntetická činnosť pri hodnotení celej podnetovej situácie až zviera nakoniec dospeje k správnemu riešeniu.
Iný bádateľ,anglický zoopsychológ Harlow,zaviedol pojem „učenie sa učiť” na základe pokusov so skupinami opíc, ktoré sa postupne učili riešiť viaceré úlohy, kým sa naučili riešiť nový problém už po jednom opakovaní.Zložitejšiu formu učenia sa zvierat predstavuje systém „učenia sa riešiť problémy”, ktoré boli súčasťou prác ruského fyziológa Pavlova, ale táto metóda sa ešte výraznejšie uplatnila v celých sériách pokusov W. Kôhlera.
Spoločné pri týchto pokusoch bolo, že cieľ, napr. získanie banánu, nemožno dosiahnuť priamo, že ide vždy o nejakú novú situáciu, v ktorej riešiť úlohu znamená hľadať cestu na riešenie problému. Predpokladom správneho riešenia problému zvieraťom je analýza situácie, ktorá tvorí problém, pričom sa súčasne využíva predchádzajúca skúsenosť, pamäť a schopnosť správnej voľby. V týchto podmienkach je riešenie problému spojené s praktickou činnosťou, kde sa už uplatňuje princíp analýzy a syntézy, ktorý na vyšších úrovniach — u človeka — nadobúda charakter myšlienkových operácií.
Fakt, že zvieratá sú schopné vyriešiť niektoré problémy či už v laboratórnych podmienkach, alebo voľnej prírode určitou činnosťou, je potvrdením ich „praktickej inteligencie”, ktorá sa opiera o zmyslové poznanie a osvojené pohybové aizmy, bez možnosti prepracovať zmyslové obrazy, predstavy do pojmovej podoby.

Iba v takto úzko vymedzenom pochopení problému môžeme hovoriť o tzv. manipulačnom myslení zvierat, čím sa vlastne vyjadruje vzťah medzi myslením a praktickou činnosťou. Tvorením slov však vzniká vyšší stupeň poznania, „pojmové poznanie”, ktoré charakterizuje myslenie ľudí. Keďže zvieratá na rozdiel od ľudí nie sú schopné narábať s pojmami, charakterizujeme ich myslenie ako nepojmové.
Človek prekročil hranicu biologickej podmienenosti správania sa a bezprostredného zmyslového poznania a práve prostredníctvom myslenia a reči sa nielen prispôsobuje svojmu okoliu, ale tvorivým spôsobom si sám prispôsobuje okolie svojim potrebám, poznáva podstatné vlastnosti a vzťahy javov skutočnosti, rieši úlohy, cieľavedome usmerňuje svoju činnosť, pretvára si prostredie, vytvára intímne medziľudské vzťahy.

Otázky o najvyšších psychologických schopnostiach a o „myslení” zvierat sú provokujúce a bádatelia na ne hľadajú odpovede. Problematika je neobyčajne zložitá, veľa vedeckých problémov v oblasti správania sa zvierat ešte čaká na vyriešenie.
Táto otázka, ktorú si ľudia kladú už oddávna, vôbec nie je neopodstatnená. Ved sama predstava psychiky, vedomia človeka a zvierat je jednotná. Spoznávanie procesov, ktoré prebiehajú v mozgu zvierat, je tou najsprávnejšou cestou pre pochopenie predhistórie a evolúcie ľudského rozumu. Na začiatku tohto storočia neobyčajne stúpol záujem o „duševnú činnosť” zvierat — vznikli rozličné školy a prúdy. Niektorí ani tak neskúmali rozumové schopnosti, ako skôr vyslovovali dohady a úsudky o tom, nad čím rozmýšľajú zvieratá a vtáky, akoby išlo o ľudí.

Iní pokladali zvieratá za „živé stroje”, ktoré konajú len na pokyn prírody. No vďaka prácam takých vedcov, akými boli Charles Darwin, Ivan Pavlov a Ivan Sečenov patria tieto extrémne názory minulosti. Dnes už nikoho nenaľaká ani neprekvapí myšlienka, že rozum majú nielen ľudia, ale aj vyššie cicavce a vtáky sa vyznačujú určitými prvkami rozumu, to znamená, že sú schopné predvídať udalosť v čase a priestore.
V posledných dvoch-troch desaťročiach zoológovia a etológovia (etológia skúma správanie sa zvierat v prirodzených podmienkach) uskutočnili veľké množstvo pozorovaní a pokusov. Pritom zistili, že organizmus dostáva ako dedičstvo presný životný program, ktorý mu diktuje také či onaké správanie.Laboratórium biologickej fakulty Moskovskej štátnej univerzity, o ktorom tu budeme hovoriť, je jedným z popredných vedeckých stredísk Sovietskeho zväzu, ktoré sa zaoberá problémami elementárnej rozumovej činnosti.?:> rozumnejší než sliepka? Určite!

Ale prečo sa : stáva, že je vynaliezavejšia, bystrejšia? V jednej bol kúsok chutného M druhá bola prázdna, ale voňala rovnako ako t- u Misky sa pohybovali rôznymi smermi a strácali sa zo aoraého póla. Zviera si muselo vybrať, ktorým smerom má utekať, aby sa dostalo k potrave. Experimentátori menili smer pohybu plnej misky: raz sa skryla za pravú polovicu steriv. inokedy za ľavú. Predvídať vopred, ktorým smerom miska pohne, sa nedalo. Pokusným zvieratám predkla- – zložitejšie varianty.
Do cesty im stavajú rozličné prekážky, púšťajú ich cez zložité labyrinty a takto sa ich pokúšajú pomýliť. „Rozumnejší” obehnú prekážku po správnej strane a rýchlo nachádzajú misku. Do kategórie „najvynaliezavejších” sa dostali delfíny, :r:ee. líšky a psy. O niečo hlúpejšie, ale predsa len rozum-ruejšie ako mačka, sa ukázali vrany, straky a havrany. Aj múdre močiarne korytnačky potvrdili svoju povesť. Po niekoľkých „repetíciách” prakticky bezchybne nachádzali misky dokonca aj pri zložitejších variantoch. No predsa len „namáhanie mozgu” spôsobuje zvieratám značné ťažkosti. Psy rýchlo „omrzí” myslenie, stávajú sa bud ľahostajné, alebo agresívne. A vrany sú veľmi plaché u niekedy od veľkého vypätia až ochorejú.

Príčinou je, že % prirodzených podmienkach nie sú zvieratá nútené stále äšŕť ťažké logické úlohy. Život nekladie pred ne podobné problémy. A keď zviera pričasto úspešne vychádza z komplikovaných situácií, môže to spôsobiť neurózu (nedávno som čítala v novinách o psovi, ktorý si každý večer sadal spolu so svojím pánom k televízoru a po nejakom čase sa chudák pes zbláznil). Ďalšia previerka „rozumových” možností spočíva v skúmaní schopností rozlišovať plošné a priestorové útvary. Mačiaky ľahko nachádzajú broskyne ukryté v kocke alebo v ihlane. Delfíny takmer vždy vyberú objemové telesá, v ktorých je skrytá lopta. Ale psy a vlky len po predchádzajúcom cvičení dokážu vyhľadať kúsok mäsa v trojrozmernom „obale”.
Človeku s jeho dokonalým rozumom zrejme pripadá ako urážka, keď ho porovnáte so zvieratami a keď musí uznať, že aj zviera dokáže uvažovať, že jeho inštinkt sa spája s logickým princípom. Ale či nám, vysoko vyvinutým jedincom, nie je vlastný inštinkt? Vykonávame tisícky najrozličnejších podvedomých úkonov od odtiahnutia ruky od horúceho hladidla po veľmi zložité činy, ktoré sa často priečia zdravému rozumu. To však ešte neznamená, že človek prestane byť rozumným?!

Hovoríme, že inštinkt je to, čo je vrodené, uložené v génoch. Ale kedy to bolo uložené? A ako? Inštinktívne konanie, správanie sa zvierat závisí od podmienok ich života, napríklad od nebezpečenstva, ktoré hrozí danému druhu. V priebehu tisícročí sa menia životné podmienky zvierat a vtákov, a rovnako sa menia aj inštinkty. Z toho vyplýva, že inštinkty sa vyberajú a zaznamenávajú v dedičnej pamäti, pričom hlavnú úlohu majú nadobudnuté životné skúsenosti jednotlivých jedincov.
Tých, ktorí sú vynaliezavejší pri hľadaní potravy, šikovnejší vo chvíli nebezpečenstva… A práve táto schopnosť sa potom zaznamenáva v genetickom dedičstve. Potkany, ktoré sa po mnohé generácie liahli v laboratóriách (dokonca ich nazývali laboratórnymi), si nedokážu poradiť ani s najjednoduchším variantom extrapolačnej úlohy. Ale ich diví príbuzní spravidla riešia úlohy bez väčšej námahy. A nie div, pretože ak chcú žiť, musia prejavovať dôvtip. Za milióny rokov evolúcie sa mozog zvierat značne skomplikoval.

Zmenilo sa nielen množstvo jeho jednotlivých tehličiek — neurónov, ale dokonalejšou sa stala aj celá spleť nervových buniek. To znamená, že čím viac je „tehličiek”, čím rozmanitejší je systém kontaktov medzi nimi, tým lepšie dokáže zviera rozmýšľať. Napríklad v mozgu holubov, ktoré nevedia dobre extrapolovať, sa oveľa menej neurónov zapája do vzájomného pôsobenia než pri vranách. A navyše nervové bunky vrán sa spájajú oveľa zložitejším spôsobom.

Na čo je potrebný mozog s obrovským množstvom neurónov, keď nie je vždy zaťažený? Každá skupina nervových buniek má svoju funkciu.
Hojnosť „špecializovaných” buniek umožňuje zvieraťu adekvátne reagovať na rozličné podnety. Samozrejme, v mozgu nie sú hotové neurónové kombinácie pre všetky životné situácie. No aj napriek tomu sa z veľkého množstva nervových buniek „zostaví” určitá skupina na správne riešenie konkrétnej úlohy. Okrem toho sa ukázalo, že emócie sú jedným zo stimulov rozvoja rozumovej činnosti. Potkanom, ktoré nik neprinúti „pracovať” (ako sa hovorí v laboratóriu) ani za chutné jedlo, implantovali do mozgu elektródy.

Pri dotyku s pedálom zvieratká uzatvárali elektrický obvod. Slabý prúd dráždil centrá spokojnosti. Tie potkany, ktoré to okúsili aspoň raz, neskoršie vždy dávali prednosť príjemným pocitom pred vnadidlom. Spomeňme si, že rozum zvierat sa rozvíjal pôvodne ako jedna z možností prispôsobovania sa. Jeho zásluhou vznikali v spoločenstvách najrozličnejšie vzťahy. A práve tieto vzťahy prinášali s ničím neporovnateľné prednosti. Pri zvieratách s vysokou duševnou organizáciou existuje spolupráca, vzájomná pomoc.

Najtriviálnejšia forma „lásky k blížnemu” sa prejavuje u rodičov vo vzťahu k ich potomkom. Napríklad pri paviánoch sa o mláďatá zaujímajú nielen matky a tetky, ale aj otcovia. Prichádzajú k novorodeniat-kam, láskavo sa ich dotýkajú.Pozorovala som pokus, ktorý sa zakladal na schopnosti zvierat k vzájomnému porozumeniu. Dve vrany umiestili do nepriezračnej klietky (aby sa nerozptyľovali a neľakali), v ktorej na dvoch krúžkoch ležali vnadidlá — múčne červy.
Ale pochutnať si na nich mohli len vtedy, ked konali súčasne: obidve museli stúpiť na pedál, lebo len tak sa dostali k potrave. Keď jedna z nich chcela chytiť červa, druhá sa, spravidla, prispôsobila. V opačnom prípade dostala od svojej spoločníčky výprask. Pravda, altruistický spôsob života bránil „nedôvtipným” nájsť východisko z ťažkých situácií. To, na čo prišiel jeden, sa stávalo poznatkom všetkých. Tým sa zoslaboval pozitívny efekt prirodzeného výberu a zachovala sa určitá nedokonalosť vyšších oddelení mozgu, súvisiacich s myslením.„Môžeme celkom prirodzene predpokladať,” hovorí profesor Leonid Krušinskij, že „mozog cicavcov, ako aj mozog človeka, je vybavený obrovskými potenciálnymi možnosťami, je schopný uvedomiť si nové javy.”

Naozaj, vezmime si napríklad pokusy s priestorovými figúrami.
Delfíny sa sotva vo svojom každodennom živote dostávajú do styku s priestorovými predmetmi. Ale ich mozog operuje s predtým neznámymi pojmami. A na druhej strane psy, ktoré sú stále v styku s priestorovými predmetmi — jedia z misiek, žijú v búdkach, ohrýzajú kosti — ich nedokážu rozlišovať. Evolúcia mozgu podľa všetkého prebieha súčasne vo dvoch smeroch.

Prvým je prispôsobovanie sa pomocou podmienených reflexov k podmienkam existencie, k stálym podnetom. Druhý smer je celkový vývoj mozgovej štruktúry, ktorý zabezpečuje organizmu „rezervy” pre riešenie budúcich úloh.Význam podmienených reflexov je síce veľmi veľký, ale nie je to univerzálny prostriedok a nie vždy najlepšie funguje.
Veď reakciu podmieneného reflexu treba nacvičiť. A následkom každého výcviku môžu byť chyby, z ktorých sa mnohé môžu stať osudné. Je tu, pravda, aj východisko — vysoká plodnosť. Napríklad ryby, ktoré kladú desaťtisíce ikier, majú „biologické právo” robiť obrovský počet fatálnych omylov: pre ďalšiu existenciu druhu úplne stačia dvaja potomci každého rodičovského páru. Ibaže zďaleka nie všetky zvieratá majú také veľké potomstvo.
Tým druhom, ktoré si nemôžu dovoliť prepych robiť chyby (a medzi nich patrili aj naši prapredkovia), sa v procese evolúcie rozvíjal „bezchybný” mozog, vyznačujúci sa obdivuhodnou schopnosťou zaznamenávať zákonitosti okolitého sveta. Ale rozumové schopnosti a myslenie zvierat — to je iba prostriedok prispôsobovania sa životným podmienkam, a nie tvorivý princíp ako u človeka.

Umenie Mágie

Umenie Mágie

Na severe Španielska, neďaleko mesta Santander je odľahlý vŕšok, z ktorého výborne vidno celé široké okolie, až po more. Preto ho aj nazvali Alta-mira (Pekný výhľad).

Pred vyše sto rokmi našli na tomto vŕšku dobre ukrytú jaskyňu a v nej kamenné náradie, ktoré pred tisícročiami používal pračlovek. Dcéra Dona Mar-cellina di Sautolu, ktorý skúmal vnútro jaskyne, upozornila otca na obrazy rozličných zvierat, namaľované na strope.

Takto objavili umenie pravekého človeka. Odborníci dlho nechceli veriť tomuto objavu. Jednoznačne vyhlásili, že altamirské maľby sú falzifikáty, že pračlovek nebol schopný vytvoriť umelecké diela na takejto úrovni. Sauto-!a, ktorého označili za podvodníka, zbytočne argumentoval, bojoval.

Až desať rokov po jeho smrti, okolo roku 1900, uznali, že mal pravdu, ked vo Francúzsku odhalili viac jaskýň s podobnými zobrazeniami zvierat. Neskôr ich počet ďalej rástol. Nadšení vidiecki učitelia a mládenci, túžiaci po dobrodružstvách, neúnavne pátrali po pravekých jaskyniach.

Smelí bádatelia odhaľovali, niekedy s nasadením lastného života, nové a nové skryté jaskyne.

Umenie Mágie

Umenie Mágie

Maľby na stenách jaskýň zobrazovali rozličné zvieratá: zubry, kone, medvede, jelene, mamuty, diviaky, levy a iné. Najmenšia je veľká 10 cm, no existujú aj maľby veľké niekoľko metrov. Jednou z najväčších jaskýň je Lascaux vo Francúzsku (roku 1940 ju objavili deti, ktoré hľadali svojho psa). Je v nej veľké množstvo farebných malieb a asi 2000 zobrazení zvierat, vyrytých do stien jaskyne. Vzácny bol objav troch mladých mužov — bratov — v jednej z chodieb podzemnej jaskyne pri potoku Volp našli hlinenú sošku pariacich sa zubrov. Okolo tejto sošky sa konal obradný tanec mladíkov, ktorí sa stávali mužmi.

Na hlinenej podlahe sa dokonca zachovali stopy ich chodidiel.
Obrazy zvierat na stenách jaskýň sú prekvapujúco verné. Napríklad altamirský zubor. Farby zvieraťa, ktorého línie sledujú prirodzenú zaoblenosť skalnej steny, sú celkom čerstvé, ako keby ho boli maľovali len včera. Nozdry sa mu otvárajú od ťažkého dýchania, ozrutná hlava sa takmer bez krku napája na pevný svalnatý chrbát. Osobitne starostlivo sú namaľované dopredu vyčnievajúce rohy, z ktorých hrozí nebezpečenstvo, a ktorých sa praveký lovec oprávnene bál. Mohutné telo nesú silné, šľachovité a rýchle nohy.
O podobnej výbornej pozorovacej schopnosti autora svedčí aj obraz medveďa v jaskyni Dorgodne vo Francúzsku. Autor prekvapujúco dobre vystihol ťarbavosť jeho chôdze, za ktorou sa však skrýva obrovská sila zvieraťa. Pri pohľade na udychčané, ležiace, skáčuce a pasúce sa či ranené zvieratá musíme obdivovať schopnosť pračloveka na najnižšom stupni kultúry vytvoriť takéto živé obrazy.
Človek praveku žil z lovu. Na to potreboval nielen silu a smelosť, ale aj ostrý zrak. Každodenný zápas s divou zverou, striehnutie na korisť, čo často trvalo hodiny, ho prinútili zviera pozorne sledovať, aby potom mohol byť v každom okamihu pripravený na útok či obranu. Naučili ho vnímať a rozoznávať každý pohyb zvieraťa, aj ten najmenší záchvev jeho svalov. Takto získaná pozorovacia schopnosť mu pomáhala pri vytváraní obrazov. Po čase videl pred sebou zviera i so zavretými očami tak presne a podrobne, že aj spamäti ho vedel verne nakresliť.
V obývacích jaskyniach pravekého človeka sa našlo množstvo pracovného náradia, zbrane, šperky, ale nikdy nie obrazy. V jaskyniach, kde objavili maľby, chýbali predmety každodennej potreby. Našli sa tam len zvyšky farieb, kamenné nádoby na drvenie farby, duté kosti na fúkanie farby a náradie na rytie. Pračlovek si na maľovanie očividne vyberal zvláštne jaskyne.
Ale prečo maľoval obrazy zvierat? K tejto umeleckej činnosti ho viedol pud sebazáchovy. Kresbám a maľbám pripisoval čarovnú moc. Predstavoval si to asi takto: ak nakreslí obraz zvieraťa, dostane ho tým do svojej moci, „počarí mu” a ked sa s ním pri love ocitne zoči-voči, ľahšie nad ním zvíťazí.

A ked nakreslí aj šípy trčiace z jeho tela, tak ho dokonca vopred porazí. Umenie teda nebolo preňho nijakým potešením, ale magickým obradom. Aj dnes obraz často pokladáme za skutočnosť. Často hovoríme o portréte či fotografii — taký je na ňom ten či ten, keby skutočne žil. Pra-človek veril v pravdivosť obrazu, obraz stotožňoval so skutočnosťou. Skúsenosti ho v tejto viere len utvrdzovali. Keď’ sa ocitol v pralese pred zvieraťom, ktoré namaľoval na steny jaskyne, už sa ho akosi menej bál, veď’ pomocou obrazu si ho vopred podmanil. Zaútočil s väčšou istotou a sebavedomím a zväčša aj zvíťazil.

Ak sa lov nevydaril, tak prípravný obrad nebol dosť dobrý, nebol dosť dobrý ani obraz. Šikovné ruky maliara museli namaľovať ďalší, ktorý lepšie zodpovedal skutočnosti.
Maliar starostlivo nakreslil, niekedy aj vyryl obrysy zvieraťa do skaly, až potom vzal do rúk farby. Hnedú a červenú vyrábal zo železného kameňa, žltú zo železného okra, bielu z kaolínu a vápenca, čiernu zasa zo zuhoľnatených zvyškov ohniska (tieto farby dodnes používajú domorodci v Austrálii).Jaskyne sa na tieto kultové ciele používali dlhé stáročia, takže na ich stenách sa zachovali umelecké výtvory mnohých generácií vo viacerých, na sebe namaľovaných vrstvách. Za prvými, len hrubo vyrytými obrazmi nasledujú čoraz dokonalejšie, živšie maľby.

Bočné pohľady na meravé zvieratá vystriedali obrazy pohybujúcich sa zvierat, až poslední neznámi majstri dosiahli taký stupeň zobrazenia pohybu a tieňovania farieb, že ich diela právom prirovnávame k dielam moderných impresionistov.

Materské škôlky

Materské škôlky

Zvieratá sú schopné osvojiť si mláďatá iných druhov. Červienka nosí potravu rybám, delfín zachraňuje stroskotancov, levica dojčí aj cudzie mláďatá: to sú príklady lásky a nezištnosti v ríši zvierat, ktoré priviedli vedcov k pochybnostiam o teórii nemilosrdného boja silnejšieho proti slabšiemu.

Americký etológ Peter Klopfer študoval správanie sa kôz a zistil, že existuje kritické obdobie hneď po pôrode, v ktorom je matka mimoriadne „citlivá” na vlastné mláďa. Ak jej v tomto čase, ktorý trvá asi jednu hodinu, mláďa odnímu, koza ho už neprijme a navždy ho odvrhne. „Ide o veľmi dôležitý fakt,” hovorí etológ Danilo Mainardi, „ktorý revolucionizuje tradičné poňatie „im-printingu” (určitá forma výuky, ktorej charakteristickými črtami sú predčasnosť a neodvrátiteľnosť).

Zistilo sa, že tento „výbuch” senzibility, vyvolaný určitou hormonálnou explóziou počas pôrodu, je vlastný nielen mláďaťu, ale aj dospelému. Existuje teda určitý druh reciprocity medzi matkou a dieťaťom pri vytváraní citového zväzku. Tento kritický moment ukrýva v sebe nesmierne možnosti pre adopciu, čo umožňuje, aby živočích prijal za vlastné hociktoré mláďa, ktoré mu je v tej chvíli k dispozícii. Je teda nanajvýš pravdepodobné, že mačka na základe tejto špirály, ktorá sa samici vytvára po pôrode, môže napríklad adoptovať myšičky”.„Adopcia,” spresňuje Mainardi, „je v určitom zmysle fenomén vlastný všetkým zvieratám: pri niektorých druhoch ho môžeme zaznamenať v určitom, presne stanovenom období života, pri iných, predovšetkým spoločenských druhoch, ako sú myši, opice, slony atď., je normálnym mechanizmom.

Materské škôlky

Materské škôlky

Pre etológa je však podstatné jedno: dokázať pochopiť, čo vlastne determinuje uznanie medzi dieťaťom a matkou. Všetky mláďatá majú množstvo typov detských znamení: medzi tieto druhy patrí aj stavba tela, guľaté očká, vypuklé čelo, sklopené uši, malá tvárička, všetky prvky, ktoré vyvolávajú nežnosť. Keďže je neschopné brániť sa, každé mláďa sa chráni tým, že u druhých vyvoláva protekčné správanie.”Mainardi používa na pokusy samičky chrčkov a mláďatá myší. Prvé majú vo zvyku vystavať si hniezdo a zásobáreň potravy. Keď zoberieme čerstvo vyliahnutú myšku a dáme ju do klietky chrčka, chrček sa „nazdáva”, že ide o potravu a zanesie mláďa do komory. (Myška je totiž príliš malá.)

Ale ak má myška už dva alebo tri dni a dosahuje minimálne rozmery, aby ju mohol chrček klasifikovať ako vlastné mláďa, zanesie ju do hniezda a kŕmi ju. Keď Mainardi zobral myšky, ktoré už chrček síce oklasifikoval ako potravu a dal ich na štvrť hodiny do hniezda, .stačilo to, aby získali pach malých chrčkov. Samica chrčka sa môže správať troma rozličnými spôsobmi: klasifikovať myšku ako potravu (teda odniesť ju do zásobárne), pokladať ju za vlastné mláďa (nechať ju v hniezde), alebo sa bude správať konfliktne, inými slovami to znamená, že bude behať sem a tam nerozhodne medzi hniezdom a zásobárňou, môže zaniesť myšku do zásobárne a nakŕmiť ju, alebo ju zaniesť do hniezda a zabiť ju.

Na dvanásty deň, nezávisle od pachu, detské „signály” vysielané myškami stratili účinnosť.Po týchto experimentoch Mainardi pristúpil k ďalším. Teraz živé myši nahradil umelými a musel skonštatovať, že chrčky ich vždy uprednostili pred normálnymi myškami. Určitá deformácia umeJých myší, značne zväčšená hlava oproti trupu, teda pôsobila ako skutočný superstimul. Podobnú reakciu zažil aj holandský etológ Niki Tinbergen, keď pozoroval červienku, ktorá nosila v zobáčiku potravu svojim mláďatám.Všimol si, že vtáčik zabočil k vodnej priekope a kŕmil červenú rybičku, ktorá držala nad hladinou otvorenú papuľku. Veľký ústny otvor ryby musel evidentne predstavovať pre vtáčika silný stimul.Podobné mechanizmy pôsobia zrejme aj v prípadoch, keď zvieratá adoptujú malé deti. Celkove je známych asi päťdesiat takýchto prípadov. Dva najtypickejšie: prvý sa stal v Indii a jeho protagonistkami boli dve dievčatá: Amala a Kamala; vychovali ich vlky.

Druhý je čerstvejší a stal sa v Burundi. Išlo o chlapčeka, ktorý vyrastal medzi opicami. Černoška chytili vojaci medzi makakmi v oblasti, kde sa odohrali prudké boje. Dieťa chodilo po štyroch, nerozprávalo a malo veľký strach pred človekom. Chlapček je dnes predmetom štúdia amerických vedcov.
Mimoriadne ťažké je analyzovať materskú lásku a altruizmus rôznych druhov zvierat. Najprimitívnejšie formy náklonnosti možno pozorovať na úrovni potom-stvo-rodičia. Napríklad kobyla pakoňa cvála rovno a nezastaví sa, aby zaútočila na hyenu, ktorá prenasleduje jej mláďa, lebo vie, že jej maličké má najlepšie možnosti zachrániť sa behom. Keby sa totiž zastavila, mláďa by sa vrátilo, možno by začalo pobiehať okolo nej a stalo by sa ľahkou korisťou. Raz, odohralo sa to pri kráteri Ngorongoro v Afrike, mláďa pakoňa pokračovalo v behu, kým jeho matka bojovala s dvoma hyenami, ktoré ho prenasledovali. Kým bojovala, maličké sa zaplietlo medzi čriedu zebier. Jedna z nich, ktovie prečo, pokúsila sa zastaviť malého utečenca. On padol s roztiahnutými nožičkami a už sa zdalo, že druhá hyena, ktorá bola vzdialená iba dvadsať metrov, ho zabije. Kým sa mláďa zúfalo pokúšalo postaviť na nohy, matka dobehla hyenu a zvalila ju na zem.

Zdržala ju, kým sa jej mláďa nedalo na útek.
Ďalšia príhoda sa stala dvom švajčiarskym etoló-gom, ktorí zasiahli harpúnou delfína. Plával asi s ďalšími päťdesiatimi v Stredozemnom mori. Zasiahnutý cicavec sa začal ponárať a určite by sa zadusil. Jeho druhovia ho však neopustili, ponorili sa pod raneného delfína, dvaja ho podopierali zospodu, dvaja zo strán a vyniesli ho nad hladinu, aby sa nadýchal. Potom sa rozhodli odplávať, ale zraneného druha odniesli so sebou. Ešte zvláštnejšie sú prípady, keď delfíny zachraňovali topiacich sa ľudí.
Pri niektorých druhoch zvierat „solidarita” medzi rôznymi členmi spoločenstva smeruje až k vytváraniu akýchsi( materských škôlok, ako je to napríklad pri myšiach, vlkoch alebo svišťoch, kde sa niektorí členovia skupiny starajú o mláďatá. Pri niektorých druhoch rýb, ako napríklad Tilapia natalensis, mláďatá vyrastajú určité obdobie v papuľke samice a vzďaľujú sa z nej iba po niekoľkých dňoch. Zdržiavajú sa však nablízku, pripravené uchýliť sa do svojho útočiska pri najmenšom náznaku nebezpečenstva.

Pri levoch sa môžeme stretnúť s tým, že mláďatá, ktoré sa hrajú u „susedov”, keď príde čas kŕmenia, napijú sa mlieka od maminej priateľky. Pri veľrybách a slonoch sa stretávame dokonca s funkciou „pôrodnej asistentky”. „Prechádzal som cez Land Rover, jeden z národných parkov Ugandy,” hovorí zverolekár Frank Poppieton, „keď som spozoroval čosi zvláštne. Skupina slonov zrazu znervóznela a prestala žrať. Jedna samica a mladý slon, pravdepodobne jej potomok, sa o pár metrov vzdialili. Ostatné zvieratá ich obkolesili a obrátili sa k nim chrbtami. O chvíľočku padlo na zem čosi tmavé a lesklé. Narodil sa mladý sloník. Matka zožrala placentu, potom stará samica a mladý samec očistili maličkého.

O niečo neskôr sa mláďa zodvihlo a neistým krokom.hľadalo matkine bradavky. Samica mu chobotom pomáhala udržať sa na nohách.”Z určitého vývojového hľadiska objav altruizmu pri zvieratách, s ktorým sa etológovia zaoberajú už niekoľko rokov, dopĺňa klasickú darwinovskú teóriu, založenú na prežití silnejšieho jedinca. Prekrásny prípad súdržnosti nájdeme pri rybičkách Brachydario rerio. Ide o malú rybičku s bielymi a čiernymi pásikmi. Každá generácia týchto rybičiek má 300-400 členov a má aj určité množstvo „strážcov”, ktorí po spozorovaní nepriateľa začnú poplašné plávať sem a tam, čím upozornia celý húf na hroziace nebezpečenstvo.

V laboratórnych podmienkach Mainardi zistil, že „strážcovia” sú mimoriadne citliví na určité chemické látky, vylučované z pokožky ranenej ryby. Často sa samy stávajú obeťami dravých rýb, ale ostatné sa zachránia.
V niektorých prípadoch sa „hlas srdca” spája s rozumovými pohnútkami. „Znenazdania,” hovorí spisovateľ Serge Golon, „sa v zákrute chodníka objavila veľká slonica. Pomaly dýchala a bola nepokojná. Chvíľu postala a potom začala kráčať priamo ku mne. Bláznivo som si nahováral, že mi nechce ublížiť. Chvíľami sa triasla, ale nezdala sa mi byť chorá.

Keď bola odo mňa vzdialená asi desať metrov, všimol som si čosi zvláštne: zviera sa potilo. Zdalo sa mi, že má strach. A práve v okamihu, keď ma mohla zvaliť na zem, prešla okolo mňa a iba ľahko sa ma dotkla. Stratila sa v húštine a o chvíľu sme začuli rev. Hneď som pochopil. O niečo neskôr, rozhŕňajúc krovie, sa objavila a tlačila pred sebou čerstvo uliahnutého sloníka. Boli sme všetci natlačení na úzkom chodníku uprostred húštin, ale sloník sa nechcel pohnúť. Opäť som videl v očiach slonice strach. Akoby prosila o trochu strpenia. Malý sloník sa chvíľu motal pod jej nohami. Matka ho starostlivo chránila svojím telom. Napokon zmizli v húštine.”

Marec 1981

Marec 1981

Marec sa ukázal zriedkavo pekný. Ustavične svietilo slnko, zo dňa na deň hrialo tuhšie; už iba celkom posledné hlávky snežienok sa kolíšu v pučiacej tráve a nesmelo sa vystrkujú fialky. // Na kamenistom vŕšku rastie skupinka štíhlych briez. Naliate púčiky už popraskali, v trhlinkách sa akoby zázrakom objavila bledučká zeleň.

Čoskoro sa premení na prvé lístky, ktoré stmavnú a zakryjú stromy pod hrubú čapicu. Všetko sa chystá do nového života. Najväčšmi to vidieť pri vode, na potoku. Ten sa tu pomedzi lúky od vekov kľukatí, sem ešte nedosiahla ľudská ruka, aby mu vyrovnala koryto, alebo postavila hrádzu. Jelše sú ešte holé, ale brezy už majú puky naduté do prasknutia. Čo nevidieť sa rozhorí záružlie. Lekna nad širokými žilovatými listami otvárajú veľké žlté oči. Sýkorky v podraste už dávno tak hlučne neštebotali ako dnes. //

Vysoko nad jelšami lieta v širokých oblúkoch škovránok a trilkuje a trilkuje. Keď v oblúku stúpa hore do belasej oblohy, trilkuje pomaly a keď krátko krúžiac letí nadol, trilky zrýchľuje. Vyspevuje samičke, ktorá je kdesi ukrytá na medzi. Vzduch je plný škovránčieho spevu, maličké okrídlené stvorenie má toľko nežnosti a vďačnosti k životu, že sa o ne musi podeliť s celým svetom. Vtáčik zrazu akoby zastal vo vzduchu, hneď sa však ako kameň rúti k zemi, nad zemou krátko strepoce krídelkami a stratí sa v suchej tráve. // Mladý lesník ide z kroka na krok, chce vidieť čo najviac z toho jarného obliekania.

Marec 1981

Marec 1981

Potom smeruje proti nemu šípka vlniek; ondatre trčí nad hladinu iba nos a vrch hlavy. Podchvíľou sa medzi koreňmi pod brehom zastavuje, počičre sa a zasa pláva ďalej. Vysoko nad lúkou plachtí sokol myšiar, trepoce krídlami, drží sa na jednom mieste, ani čoby tam visel na špagáte. Nad korunami jelší zasvištia kačice, dve z nich sa odrazia ponad lúku a najprv začnú len tak krúžiť, ale potom to ide do tuhého — káčery sa bijú. Krídlami, zobákmi, ako sa dá, každý sa chce dostať protivníkovi na chrbát, napokon sa stratia vo výške, za spleťou konárov stromov.

Vyvýšená medza, čo sa tu ženie sprava rovno na potok, je porastená trnkami, hlohmi, drieňmi, svietia na nej už prvé sedmokrásky, pretkané kvietkami jahôd. Za medzou čosi šuchoce. Hotové divadlo; ježe sa bijú. Ale ako! Stoja proti sebe, frfocú, kožu na hlavách sťahujú do čela, akoby tam mali kapucňu, takže krajné bodliaky sú rovno namierené proti sokovi, sfučia ako vzdialené lokomotívy a už sú aj v sebe. A zas, a opäť. Fučanie strieda pukota-nie, akoby bublinky praskotali. Ježkovia sa tu skrútia, spätkujú, tu zasa útočia, chcú jeden druhého zasiahnuť pichliačmi do nosa či do tváre. Ale po chvíli sa menší z ježkov otočí a napodiv rýchle odskac-ká k medzi, kde sa stratí. Až potom sa ukáže tretí jež. Pravdaže, ježica. Pomaly sa blíži k víťazovi, ale ešte nie je ani dobre pri ňom, jež na ňu zaútočí, čoby, to nie je útok.

Ježe sa naháňajú po lúke v malom kruhu, chvíľami oddychujú, brblú, m láskajú a zasa sa naháňajú. Napokon zastanú, kvoknú si vedľa seba a krochkajú ako prasiatka. Oňuchávajú sa rypáčikmi, vykrúcajú hlavičky akoby sa olizovali. Zrazu sa samček zdvihne na zadné, naťahuje nos, chytá vietor a už sa aj vrhne medzi krovie. Čosi spískne a vzápätí nesie vo vycerenej papuľke myš, zuby sa mu lesknú na sinku. Položí ju vedľa samičky, ale tá navidomoči nemá o korisť záujem. Začne sa samče-kovi líškať, on ju drcne hlavou do boku, akoby ju chcel prekotiť a sáče ju ďalej, kým sa nepohne k medzi.

Napokon sa obaja stratia z dohľadu. // Slnko stúpa po belasej oblohe, sokol myšiar je zas na druhej strane lúky, trepoce krídlami a stále visí na jednom mieste. Ľahký vetrík povieva pomedzi tíško šumiace stromy. V potoku sa spokojne zhovárajú kačice, nedočkavé včely už našli jahodové kvietky, na samom končiari jelše sedí drozd, akoby tam bol zostal lanský lístok.

Ešte nespieva. Ale keď preletí na brezu, dlho a veselo píska. Zďaleka počuť ďatľa opreteky vyťukávať najnovšie správy. Potom zmlkne a vzápätí sa rozchichoce.