November 1981

Spadol prvý sneh, ale bol ťažký a mokrý. Lužný les ležal pod ním mlkvo, akoby prekvapený. Len kedy-tedy sa ozvalo chrapľavo vykrikovanie vrán, kde-tu ustarostené zrapotala straka, v zasnežených kríkoch sa potichu, akoby nesmelo zhovárali sýkorky.

Olovená obloha visela priam nad stromami. // Muž s puškou na pleci kráča úzkym priesekom vybielenou horou a vyzerá stopy zveri. Kdesi pred ním zlostne chripí sojka. Kričí: réč-réč-rééčrééč, a ešte všelijako. Varuje pred líškou, jastrabom, kunou, psom i mačkou, ale najmä pred človekom.

Lenže človeka s puškou ešte nemohla zazrieť, je priďaleko. V rázsoche holej brezy sedí si na chvoste ohnivočervená veverička a hľadí na kráčajúceho človeka. Potom predsa len nevydrží, vybehne do koruny a schová sa v spleti tenkých konárov. // Sneh je ako kniha; tu prešla líška krokom, inde prebehla vedľa zajačích stôp. A veľa stôp zostalo po srnčej zveri; presúšala sa tu pod istým až do poludnia. //

Človek zrazu zastane nad jarkom, sneh je po obidvoch stranách sfarbený krvou. Diviak! Stopy po raticiach sú ako dlaň. Prešiel tadiaľto iba pred chvíľou, krv ešte nestihla primrznúť k snehu. Stopy vedú k rieke. // Človek si prichystá pušku a ide. Tu h ľa odpočíval diviak, sneh je zváľaný, skrvavený, na holom tmi visí kúsok čreva. Nebude ďaleko.

November 1981
November 1981

Len aby nevošiel do rieky, voda by ho mohla odniesť. Čím bližšie je voda, tým jasnejšie počuť drsné, trhavé volanie vrán. Pri rieke sú štrkové jamy, z najbližšej vyletí kŕdeľ kačíc, zasviští vzduchom a stratí sa nad korunami stromov.

Konca druhej štrkovej jamy leží čierne štetinaté telo. Rypák až po dlhé, dohora zahnuté kly je vo vode, ťahá sa z neho pásik červenej farby. // Človek sa blíži k diviakovi z nohy na nohu, pušku prichystanú na výstrel. Ale netreba — zviera je mŕtve. Ale ešte teplé. Neleží tu dlhšie ako hodinu.

Vrany krúžia nad štrkovým brehom rieky, zlostne škrekocú, už sa tešili ľahkej koristi a teraz im uniká. Zviera má roztrhanú kožu na krku a niekoľko menších škrabancov na hlave. Ale na bokoch sú rany smrteľné. Z ľavej strany sa tlačí spomedzi dlhých sivočiernych štetín chuchvalec čriev. Stúpa odtiaľ kúdolček pary. Človek zviera cbriadi, aby sa mäso neskazilo, necháva tam vreckovku, aby sa líška nepustila do diviaka a prikryje ho šípovými šľahúňmi.

Pod ne sa vrany neodvážia. A vracia sa po skrvavenej stope. Pretne chodník a ide ďalej, preskakuje vývraty, prediera sa húštinami, po dobrej polhodine sa dostáva do úzkej kotlinky, riedko porastenej starými brezami, susediacej s hustou, takmer nepreniknuteľnou mladinou. Tu sa pred dvoma-troma hodinami odohral krutý zápas. // Podľa stôp sa dá ľahko usúdiť, čo sa vlastne udialo. Rujná diviačica mala dvoch nápadníkov. Najprv okolo seba krúžili, sneh im fŕkal spod nôh na všetky strany, pena im opadávala z dlhých rypákov, diviaky fučali a ryčali, napokon väčší zaútočil.

Tvrdé čelá sa zrazili, odskočili od seba a každý z nich sa chcel dostať tomu druhému k boku, skloniť hlavu, myknúť dohora. Zrážali sa a opäť odskakovali, aby sa so znásobenou nenávisťou vrhal; na seba. Prvé kvapky krvi už padali do čerstvého snehu, no diviaky boli príliš mocné na to, aby sa vzdali dobrovoľne práva na lásku. Míňali sa minúty a boj pokračoval so znásobenou nenávisťou. Napokon sa tomu menšiemu, mladšiemu a podistým vytrvalejšiemu podarilo zasiahnuť protivníka do boku. Zranený diviak si ešte neuvedomoval, čo sa stalo, lebo sa skrútil a opäť vrhol dopredu.

Vtedy mu protivníkove ostré kly preťali brucho na druhej strane. // Ranený diviak zavrávoral a vybehol na briežok. Víťaziaci za ním. Diviak, krvácajúci z dvoch ťažkých rán na bokoch, ustupoval. Krvavá pena mu odkvapkávala z ry páka do snehu a on ustupoval, hľadel na svojho premožiteľa a čakal posledný úder.

A neprestával ustupovať. Víťaz mohol pobehnúť a ešte raz, jediný raz udrieť. Aie zlosť ho opustila, videl porazeného súpera a čakajúcu diviačicu. Zvrtol sa k nej a nechal starého diviaka odísť, kde chcel, kde vládal.

November 1981
5 (100%) 1 vote

Vložiť komentár