Seržant Harper, príslušník policajného zboru v Mombase, sa už od skorého rána oddával príjemným predstavám. Zo zasneniaho vytrhlo zvonenie telefónu.

— Prosím?
— Tu strážnik Jenkins, pane. Hlásim sa z prístavu.
— Čo sa deje, Jenkins?
— Crosby, ten starý vartáš z prístavu, tvrdí, že tu videl dnes v noci, vlastne včasráno, leoparda.
— Leoparda? — opakoval Harper. — To si asi trochu viac prihol, pravda?
— Tiež som si to najskôr myslel, pane. Crosby sa síce priznal, že vypil jedno, dve pivá, ale prisahá, že tú potvoru videl. V šere vraj nemohol rozoznať farbu kožušiny, ale obrysy tej mačky videl úplne zreteľne.
— Znie to dosť nepravdepodobne.

Predbežne nemám nijaké hlásenie, že by ešte ktosi videl divého leoparda, ako sa prechádza po meste. No, zatiaľ vďaka, Jenkins, pozriem sa na to.
Seržant položil slúchadlo a opäť sa pohodlne oprel. V duchu preklínal dusnú horúčavu v malej kancelárii a obmedzenosť všetkých mladých policajtov. Bláznivý nápad — leopard v Mombase! Pohŕ-davo zafučal. Pravda, prírodné rezervácie v Tsave, Nairobi a Amboseie nie sú ďaleko, ale určite je to celkom bláznivá myšlienka! Pohodlnejšie sa usadil a ponoril sa do svojich snov.

Zaoberali sa výhradne škandinávskou kráskou Rebekou. Táto žena mala len jednu jedinú chybu: bola manželkou poručíka Con-waya, jeho nadriadeného.O desať minút neskôr sa zasa ozval telefón. Istá pani Massingdaleová mu rozčúlene oznamovala, že na svitaní videla leoparda.
— Kde? — spýtal sa Harper.
— No priamo tu, v Mombase, — odpovedala rozhorčene. — To je azda to najmenšie, čo môže človek v tomto bohom opustenom meste očakávať — ochranu pred divými zvieratami!
— Ja som chcel vedieť, — vysvetľoval Harper, — v ktorom mieste Mombasu ste toho leoparda videli. — Na starej trati pri Mbaraki Creek. Ráno som videla, že sa nejaký tmavý tieň plazí po podvaloch, a keď som sa pozrela pozornejšie, videla som jasne jeho siluetu: bol to leopard!

Harper sa žene poďakoval za upozornenie a sľúbil, že vec prešetrí. Potom vstal a povystieral sa. Bol to vysoký, silný muž. U polície začal neskoro, až po službe strážcu zveri v Tanganike. Jeho meno poznali v celej východnej Afrike a on tu teraz sedel ako malý seržant v tesnej policajnej stanici a musel vykonávať rozkazy chlapa bez fantázie,ktorý bol ešte navyše o desať rokov mladší.

A ten nemožný človek, poručík Conway, mal za ženu najkrajšiu ženu v Mombase! Prešiel k veľkej nástennej mape. Zaujímali ho na nej dve miesta: železničný násyp a stará trať pri Mbaraki Creek.Telom mu prenikol pocit vzrušenia. Toto bola práca, ktorá mu bola blízka a ktorú poznal z nespočetných výprav v divočine. Pokúsil sa na mape sledovať cestu veľkej mačky, nájsť stopu možného vraha.
Opustený, tmavý násyp mohol prebudiť zvedavosť šelmy a vietor k nej zavial vábivé vône z prístavu. Keď však na konci násypu prevládnu už pachy veľkého mesta, zviera pocíti nevyhnutnosť nájsť si úkryt. Tak sa pustí po trati vedúcej k moru. Spolu s pribúdajúcim denným svetlom zosilnie aj potreba skryť sa a zároveň sa vynorí aj pocit paniky.

Tak akosi to musí šelma prežívať…Harper si spomenul, že trať sa končí pri pobrežnej ceste, pri Azania Drive, na opustenom kúsku zeme, odkiaľ skalnatý breh klesá strmo do mora. Cesta sa vinie okolo starého arabského majáka a o niečo ďalej vedie pozdĺž malého lesíka chle-bovnikov.Pokýval hlavou. Áno, hustý porast stromov iste poskytol vystrašenému leopardovi vítaný úkryt. Ďalší postup bo! seržantovi jasný: zviera musí nájsť.

Poľovačka na leoparda by bola tým najvzrušujúcejším zážitkom, čo mu služba pri polícii predbežne dopriala. Pravda, ak nerátal svoje doteraz neúspešné pokusy prebrať poručíkovi jeho ženu.
Ozbrojený ďalekohľadom a klobúkom opúšťal strážnicu. Poručík Conway určite nepríde do kancelárie pred deviatou. Ten, kto poznal Rebeku, mu to ani nemohol mať za zlé…Horúčava, ktorá bola vonku, seržanta priam udrela do tváre. Sadol si do džípu a odišiel smerom k Azania Drive.

Návšteva v Mombase

V bezpečnej vzdialenosti od stromov zaparkoval auto a pomaly sa vydal k lesíku. Tridsať metrov od stromov sa rozkročil a sa usiloval ďalekohľadom preniknúť cez hustý porast. Nič! Nevidel nič, čo by len vzdialene pripomínalo obraz šelmy. Ešte raz to skúsil z iného uhla. Zasa nič. Sklamaný namieril ďalekohľad na posledný strom, osamelého obra neďaleko cesty. Keď sa zrazu díval do dvojice nemilosrdných žltých očí, zazdalo sa mu, že dostal úder elektrickým prúdom. V údive hvíz-dol pomedzi zuby. Jeho obdiv nepatril len prekrásnej šelme, ktorej zjav ho upútal, ale aj vlastnej kombinačnej schopnosti a prezieravosti.
Mal si so sebou vziať pušku, ale vlastne ani neveril, že by mohol leoparda tak ľahko nájsť. Rýchle nasadol do džípu a ponáhľal sa späť do mesta. Prvý raz po dlhom čase cítil uspokojenie.

Pri práci so zvieratami, pri ich stopovaní a zabíjaní bol vo svojom živle. Urobil veľkú chybu, keď sa rozhodol dať prednosť poľovačke na zločincov pred lovom na zvieratá!
Keby tak mohol prehovoriť Rebeku, aby s ním odišla! Hneď zajtra by sa odsťahoval do Nairobi, Ugandy, Austrálie alebo na Aljašku — jednoducho dakde, len čo najďalej od jej panovačného a neznesiteľného manžela.
Ale Rebeka sa všetkým jeho prosbám smiala, bozkávala ho iba ako sestra a rozprávala sa s ním o Shakespearovi. Pravdaže, jeho dvorenie jej lichotilo, ale ako manželka poručíka si už príliš zvykla na pohodlný život v Mombase, než aby sa ľahkovážne púšťala do neistého dobrodružstva.
Harper cestou na strážnicu nestratil dobrú náladu. Leopard nebol pre okoloidúcich nebezpečný, aj keď bol hladný a podráždený. Stará poľovnícka múdrosť vraví, že leopard, ktorý sa vyškriabe na strom, nenapadne nikoho, kto sa nepostaví rovno pod jeho úkryt- A prečo by niekto chodil pod starý chlebovník?
Na strážnici vybral zo skrine jednu zo svojich starých pušiek, ktorú už päť rokov nepoužil. Naposledy pri poľovačke v divočine. Poručík Somway mu ako osobitnú výsadu dovolil ponechať si vlastnú zbraň. Vopchal si náboje do vrecka a už chcel odísť, keď zazvonil telefón.
Ozval sa hlboký, mladý mužský hlas a spýtal sa po svahilsky:
— Kto je tam?
— Seržant Harper. Čo pre teba môžem urobiť?
— Chcem tú odmenu, pane, — šepol mladý hlas, — tú odmenu, ktorú mi sľúbil poručík Conway.
— Poručík Conway tu nie je. Za čo ti sľúbil odmenu?
— Za mená Wakambov — medicinma-nov, ktorí i napriek zákazu v novom zákone pripravujú jed na šípy, pane.
Harper si spomenul, že Conway už šesť mesiacov bezvýsledne prenasleduje medicinmanov, ktorí tajne vyrábajú šípový jed a majú vinu na tom, že domorodci hromadne zabíjajú zver v rezerváciách. Jed Wakambov vonia po levandule a rana po ňom sčernie. Je smrteľný a v priebehu pätnástich minút dokáže zabiť aj dospelého slona.
Seržant povedal: — Vymenuj mi tých ľudí!
— Nijaká odmena, nijaké mená! — zamrmlal Wakamba. — Najskôr odmenu!
Harper sa uškrnul. — Neveríš nám, však? Dobre, dostaneš najskôr odmenu. Ako sa voláš?
Mladík odmerane povedal: — Nemám meno. Riskujem život, keď vám chcem prezradiť to tajomstvo. Môj kmeň ma zabije, keď…Seržant to sproboval inak. — Odkiaľ voláš?
— Som v Zlatom kľúči.
Zlatý kľúč bol vykričaný bar, ktorému tiež vraveli hostinec U fantóma, pretože domorodci sa tam prezliekali za duchov, aby strašili hostí.
— Pracuješ v Zlatom kľúči ako sluha?
— Nie, pane.
— Nemôžeme ti vyplatiť odmenu, keď nepoznáme tvoje meno.
— To je jednoduché, pane. Stretávame sa s poručíkom tajne. On prinesie odmenu, ja poviem mená.
— Kde sa chceš s poručíkom stretnúť?
— Tam, kde nás neuvidí nik z Wa-tambov.
— A kedy?
— Ešte dnes, pane, prosím. Podľa možnosti ešte dnes ráno. Súrne potrebujem peniaze. — Hlas znel zúfalo.
— Dobre, — odvetil Harper, — koľko peňazí ti poručík sľúbil?
— Desať libier, pane.
— Počuješ, poručík ešte nie je v kancelárii. Ja ti tú odmenu prinesiem.
Mladík chvíľu váhal, aie napokon súhlasil. — Kde sa stretneme, pane?
Seržantovi hlesol hlavou nápad. Zhlboka sa nadýchol a povedal:
— Poznáš ten arabský maják pod Azania Drive, blízko prievozu?
— Áno, pane.
— O hodinu sa tam zídeš so mnou alebo s poručíkom, keby prišiel sem včas.
— Pane, na Azania Drive je veľká premávka a mňa nesmie nikto vidieť…
Harper chlapca prudko prerušil: — Maják je dosť odľahlé miesto! Chod’ cestou po brehu pod skalami. Tam ťa nikto neuvidí.
— Áno, tak teda o hodinu.
Harper zavesil a otrel si zvlhnuté dlane o uniformu. Potom vstal a vrátil pušku do skrine. Len čo začul rozčúlený hlas poručíka Conwaya, šiel do jeho kancelárie a informoval ho o rozhovore s Wa-kambom, ktorý nechcel prezradiť svoje meno.
Conway si s potešením šúchal ruky. — Šikovný chlapík, nech je to ktokoľvek. Môžeme byť predsa hrdí, že sa nám konečne pošťastí chytiť tú bandu. Kde sa mám s tým mladíkom stretnúť?
Harper pokojne odpovedal: — Pri arabskom majáku pod Azania Drive. Poznáte to tam, pane?
— Pravdaže, seržant. Výborný nápad! Pokiaľ si pamätám, vedie tam pod skalami pozdĺž brehu cestička.
— Presne tak, pane. Najlepšie bude, keď zaparkujete auto pod tými chlebov-níkmi, pri lesíku. Nezabudnite vziať tú odmenu.
— Iste. O hodinu ste povedali? Musím sa teda hneď vybrať na cestu. Doneste mi z pokladnice desať libier!
O trištvrte hodiny sa ozval telefón.

Volal akýsi vodič, že videl pod chlebovni-kom na Azania Drive ležať skrvaveného muža. Zastavil, aby mu pomohol, ale hneď videl, že tu je každá pomoc márna. Mŕtvy nemal vôbec tvár a z tela zostali len kusy roztrhaného mäsa a šiat. Vyzerá to, že ho má na svedomí dajaká šelma. Vodič volal z neďalekého domu a vraj tam počká na políciu.Harper sa vydal na cestu. Ale teraz si nezabudol vziať pušku. Keď zaparkoval svoj džíp za poručíkovým autom, nevidel nikde ani človiečika. Len vodič, ktorý telefonoval, ho privítal so zjavným uľahčením. Rozprával Harperovi, že odradil všetkých zvedavcov tým, že ich upozornil na šelmu, ktorá je azda ešte v kroví. Harper prikývol a siahol po puške.
— Prosím vás, pane, nepribližujte sa k stromu a odháňajte odtiaľ každého, kto sa priblíži.
Vedel, kde sa zviera skrýva, ale najskôr predstieral, že ho hľadá.

Potom zrazu zdvihol pušku, akoby mačku zbadal. A pravdaže ju uvidel! Dokonca aj bez ďalekohľadu mohol rozoznať krvavé škvrny na leoparda] papuli.— Krv poručíka Conwaya! — zamrmlal natešene a strelil. S hlasitým praskotom konárov sa šelma zrútila na zem.
— Výborne, — volal naň vodič. — Dostali ste ho!Seržant nespustil nebezpečné zviera ani na okamih z očí. Spomenul si na inú poľovnícku múdrosť: Nikdy nechoď k zastrelenému zvieraťu skôr, kým nie si istý, že je naozaj mŕtve!
Harper bol spokojný. Naznačil vodičovi, aby sa nepribližoval, a šiel pomaly k zastrelenej šelme. Jediný pohľad stačil, aby sa presvedčil, že je mŕtva. Trafil ju rovno do hlavy.
Potom sa obrátil k telu poručíka Conwaya. Nesmie zabudnúť na odmenu pre mladého Wakamba. A najmä nesmie zabudnúť Rebeke Conwayovej oznámiť tragickú smrť jej manžela a potom bude mať možnosť ju utešovať, ako len najlepšie dokáže.
Možno teraz, keď je poručík mŕtvy, vymenujú ho za jeho nástupcu. Akiste sa mu časom podarí Rebeku prehovoriť, aby sa zaňho vydala a pokračovala s nim v príjemnom živote, na ktorý si v Mombase zvykla. Harper sa usmial a pomyslel si, že teraz má na všetko dosť času.
Nemal však ani toľko času, aby sa pozrel do hustého porastu nad sebou, a už vôbec nie na to, aby zdvihol pušku, ktorú držal ešte stále v ruke. Keď mu nemilosrdné tesáky roztrhali hrdlo, uvedomil si len jedno: boli tu dva leopardy…