Myslia zvieratá ?

Myslia zvieratá ?
Myslia zvieratá ?

Naše poznatky o vrodenom správaní a o vrodených schopnostiach zvierat naučiť sa v priebehu života určitým úkonom rozširuje zoopsychológia. Exaktne plánovanými výskumami odhaľuje zákonitosti správania sa zvierat v celej ich komplexnosti.

Pokúša sa odpovedať na otázky, čo je v správaní zvierat vrodené a čo naučené, ktoré úkony a mechanizmy možno pokladať za reflexívne pohyby a ktoré za operatívne a rozumové.

Ak sa chceme priblížiť k problémom, či je vôbec objektívne pokladať niektoré prvky správania sa zvierat za výsledok myslenia, prenesme sa v duchu o niekoľko desaťročí späť a sledujme objavy vedcov zo sveta zvierat, ktoré nám objasnia aj položenú východiskovú otázku.Za inšpirátora výskumu psychiky zvierat pokladáme Darwina, ktorý nastolil problém vývoja psychiky živých organizmov a podnietil rozsiahly výskum čiastkových otázok psychického vývoja živočíšnyth druhov.

Ako prvý bádateľ poukázal na to, že vlastnosti správania sa zvierat a psychický život sa v priebehu, vývoja živočíchov vyvíjali spolu so zmenami v ich morfologicko-anatomickej stavbe na základe procesov prirodzeného výberu a variácie. Dar-win zdôrazňoval, že základným znakom evolúcie jednotlivých typov zvierat je vznik a rozvoj inštinktívneho a inteligentného správania sa, pričom vyzdvihol, že schopnosti zvierat a človeka sa neodlišujú kvalitatívne, ale iba kvantitatívne.
EXPERIMENTY I. P. PAVLOVA.

Myslia zvieratá ?
Myslia zvieratá ?

Výskum správania sa zvierat významne ovplyvnila práca svetoznámeho ruského fyziológa I. P. Pavlova. Pokusy s vytváraním podmienených reflexov umožňovali získať údaje o vplyve prostredia na zmenu v správaní sa pokusných zvierat, čím bolo možné sledovať vzťah zvierat k prostrediu na vyššej kvalitatívnej úrovni.

Jeho experimenty ovplyvnili aj vývoj výskumu psychiky zvierat na americkom kontinente, kde bádatelia začali pozorovať zvieratá takmer výhradne v laboratóriách, čo spôsobil prevládajúci záujem o učenie zvierat, o motiváciu správania sa a zmyslové procesy.Pre zoopsychológiu mal veľký význam (v prvej polovici dvadsiateho storočia) vznik etológie, úzko vymedzeného výskumného odvetvia, zameraného na výskum vrodených inštinktívnych mechanizmov 1 zvierat a ich správania sa predovšetkým vo voľnej prírode. Bádateľovi išlo predovšetkým o to, aby mohol

Kačica divá

odpovedať na otázku, ako sa správajú ničím nenarušené zvieratá vo svojom prirodzenom prostredí. Zakladateľom tohto výskumného smeru boli Rakúšan Lorenz, Holanďan Tinbergen a nemecký bádateľ Frisch,
ktorým práve za ich základné vedecké objavy v etológii udelili roku 1973 Nobelovu cenu.Spoločným prínosom viacerých bádateľských prúdov zameraných na výskum správania sa zvierat bolo, že pri skúmaní problémov učenia sa zvierat museli nevyhnutne riešiť aj otázku, čo je v správaní zvierat vrodené a čo naučené.

VRODENÉ SPRÁVANIE ZVIERAT

Toto správanie zvieratá získavajú mechanizmami dedičnosti, a možno ho nazvať inštinktívnym správaním. Jeho charakteristickým znakom je, že prebieha takmer rovnako pri všetkých príslušníkoch určitého živočíšneho druhu a pre určitý druh je veľmi typické.
Pri sledovaní priestorovo-ča-sových vzťahov v prirodzenom prostredí bádatelia totiž zistili, že určité prvky správania sa objavujú vždy v tej istej situácii a že čiastkové jednotky správania zvierat nasledujú vždy za sebou, v tom istom poradí.
Tým vznikla potreba poznať nielen základné vlastnosti správania sa zvierat v prirodzenom prostredí, ale aj zákonitosti priebehu nejakej aktivity.
Zistilo sa, že na vyprovokovanie určitej konkrétnej inštinktívnej aktivity zvieraťa je veľmi dôležitá vždy tá istá špecifická situácia, lebo zviera nereaguje na každú zmenu v prostredí, ktorú je schopné zmyslovo vnímať, ale iba na určitý obmedzený počet zmien. Reakcia sa teda vyvoláva niektorými signálmi tejto situácie, ktoré bádatelia nazvali tzv. „kľúčovými podnetmi”. Objavili ich prostredníctvom tzv. umelých atráp pri pokuse s obranným správaním sa kačíc a husí.
Pri náhodnom prelete pernatého dravca —myšiak.-, alebo sokola — sa vtáky usilovali čo najskôr sa dostať do úkrytov — nastala známa úteková reakcia.
Pri imitovaní tejto situácie pomocou atrapy dravca, ťahanej na visiacom lane chvostom, teda „dlhým krkom” dopredu, úteková reakcia nenastala, ale atrapa, ktorú ťahali dopredu „krátkym krkom”, okamžite vyvolala útekovú reakciu. Až po nespočetných pokusoch sa zistilo, že kľúčovým podnetom na vyvolanie útekovej reakcie je smer letiaceho dravca a jeho letový obraz s krátkym krkom na prednej časti siluety. Je totiž známe, že letový obraz napr.
letiacej husi je charakteristický práve dlhým krkom v prednej časti. Tieto vtáky ho dobre poznajú, a preto v nich nevyvoláva stracho-vú a útekovú reakciu.
Podobným spôsobom nemecký bádateľ Heinroth objavil vzťahy medzi útočnou reakciou dravca a pohybom spevavcov. Holandský vedec Tinbergen sa zasa zameral na výskum inštinktívneho bojového správania rybky pichliačky trojpichliačovej v reprodukčnom období; útočnosť je zameraná výhradne proti príslušníkom toho istého druhu a toho istého pohlavia v slávnostnom „pred-svadobnom” odeve, z ktorého je nápadný len jeden znak: červené bruško.
Ukázalo sa. že samčeky oveľa výraznejšie napádali atrapy s červenou časťou tela. Červené bruško atráp je teda najdôležitejším dominantným kľúčovým podnetom, ktorý pri tomto druhu rýb v danom srnere „potláča” všetky ostatné telesné znaky a prakticky jediný je schopný „spustiť” bojové správame.
Pre niektoré živočíchy majú význam nielen dotykové a optické podnety, ale aj chemické vplyvy, ktoré tiež vyvolávajú inštinktívne reakcie. Už pred vyše 70 rokmi nemecký bádateľ Jacob Uexkull pokusmi na kliešťoch dokázal, že bodajú do všetkých objektov, ktoré zapáchajú kyselinou maslovou a pritom majú teplotu 17 °C. Svetoznámy francúzsky entomológ Henri Fabre (okolo roku 1870) zasa zistil chemické, pachové vábenie pohlavne dospelých sam-čekov samičkami pri nočných motýľoch okáňovi hruškoom (Saturnia pyri) a mníške veľkohlavej (Lymantria dis-par) a viacerých

druhoch priadkovcov (Lasiocampidae).S postupom poznania zákonitostí v inštinktívnom správaní zvierat sa začal rozširovať aj okruh problémov, na ktorý sa bádatelia zameriavali. Kým zo začiatku predovšetkým išlo o vysvetľovanie vrodeného správania sa zvierat, neskôr vznikala potreba poznať správanie zvierat v celej jeho šírke, teda všetky jeho prejavy počas celého života, a to v uzavretom aj prirodzenom prostredí voľnej prírody.
Do tohto času sa totiž správanie zvierat striktne rozdeľovalo na získané, teda vrodené, ktoré zviera dostáva do vena od svojich rodičov, a na naučené prejavy, naučené správanie sa počas života.Bolo to však iba umelé rozdelenie celistvej schopnosti zvierat, v ktorej sa stále prelínajú jednak vrodené mechanizmy, jednak naučené prejavy, ktoré sú výsledkom individuálnej skúsenosti.
Pomocou celej škály pokusov sa zistilo, že existuje prechodná forma medzi vrodenými a naučenými formami správania sa, ktoré etoló-govia nazvali obligatórne učenie. Vždy prebieha v určitom, pevne stanovenom životnom období, v ktorom je živočíšny organizmus vhodne pripravený naučiť sa nejakým novým prvkom. Každé zviera má vrodenú špecifickú schopnosť rýchle zvládnuť určitú informáciu jednorazovým aktom; túto informáciu si však uchová cez celý život.
Známym príkladom je proces vpečatenia, ktorým zviera v ranom veku spoznáva výzor svojho rodiča alebo iného príslušníka svojho druhu v tzv. senzitívnych „kritických” obdobiach života. Keď náhodou chýba prirodzený objekt — rodič, môže ho nahradiť celkom cudzí a odlišný objekt, ktorý má základné vlastnosti prirodzeného objektu, napr. vydáva nejaké zvuky, pohybuje sa, má niečo pernaté, osrstené alebo poskytuje mlád’aťu potravu.
Takýmto objektom, ktorý zvieratám neskoršie môže predstavovať matku, môže byť aj chovateľ zvierat alebo experimentátor. Na základe tohto mechanizmu zvieratá spoznávajú svoj životný priestor, včela polohu svojho úľa, vtáky svoje hniezdiská. V inkubátore uliahnuté mláďa napr. husi divej pokladá za svojho rodiča prvý predmet, ktorý sa nad ním objaví po vyliahnutí, napr. ošetrovateľa zvierat, stoličku, balónik alebo lampu.
Tento druh učenia sa zvierat vypĺňa medzeru medzi vrodenými a naučenými formami správania sa. Iným typom učenia je tzv. fakultatívne učenie zvierat, ktoré bez časových obmedzení prebieha počas celého života zvieraťa. Sú to individuálne nadobudnuté skúsenosti, pomocou ktorých je zviera schopné rôznorodejšie, a preto účelnejšie odpovedať na podnety z prostredia. Prostredníctvom tohto typu učenia sa zvieratá môžu v určitej činnosti zdokonaľovať celý život. To je prípad službukonajúcich psov, cirkusových a záprahových zvierat, ktoré slúžia ako pomocníci človeka.
Najjednoduchším typom učenia je habituácia, taký proces, pri ktorom sa zviera učí neodpovedať na podnety z prostredia, ktoré sa opakovane vyskytujú. Odpovede — reakcie zvierat sa zoslabujú až zanikajú. Jednoduchým príkladom je privykanie zvieraťa na nové prostredie.

Na tieto jednoduché prejavy učenia zvierat nadväzuje dnes už klasické pavlovovské učenie sa podmieňovaním, ktoré je súčasťou teórie Pavlova o vyššej nervovej činnosti. Jej prínos je v rozpracovaní originálnej metódy na objektívne úmanie procesov učenia a regulácie správania sa zvierat nervovým systémom.
Reguláciu rozdelil na nižšiu a vyššiu nervovú činnosť. Do nižšej nervovej činnosti zaradil reflexívne regulovanie jednoduchších i zložitejších prejavov správania sa, tzv. nepodmienené reflexy. Do nižšej nervovej činnosti patria aj inštinktívne mechanizmy, ktoré Pavlov pokladal za najzložitejšie nepodmienené reflexy zvierat. Ich charakteristickým znakom je. že vytvárajú reťazce čiastkových nepodmienených reflexov. Do vyššej nervovej činnosti Pavlov zaradil zložité reflexné prejavy správania sa, ktoré majú iba dočasný charakter a sú podmienenou odpoveďou mozgovej kôry na aktuálny podnet vonkajšieho prostredia (vyššie stavovce a človek). Biologický význam podmienenej reflexnej činnosti je veľký.
Keby zviera bolo schopné reagovať na prostredie iba obmedzene stálymi nepodmienenými reflexmi, nebolo by schopné žiť v meniacich sa životných podmienkach prostredia. Pavlovova teória o reflexnej činnosti organizmu zvierat mala veľký ohlas v psychológii, biológii i v spoločenských vedách. Na jej základe vznikli ďalšie pozorovania schopností učenia sa živočíchov.Ak sa chceme priblížiť k pôvodne vyslovenej otázke, či sú zvieratá schopné myslieť, prípadne do akej miery, musí nás nevyhnutne zaujať typ učenia sa zvierat na základe tzv. „komplexných kľúčov”.
Na ňom si totiž môžeme najľahšie a najvýstižnejšie objasniť dôležitosť výskumu učenia sa zvierat v prirodzených podmienkach voľnej prírody, keď zviera neprichádza do styku s jednotlivými izolovanými podnetmi (stláčanie páčky na získanie potravy alebo vody, „trest” elektrickým prúdom pri nesprávnej reakcii ap.) v laboratóriu, ale je nútené svoje schopnosti využívať v meniacom sa životnom prostredí.Pri tomto type učenia sa zvierat na základe komplexných kľúčov ide o vytváranie série asociácií medzi podnetmi vo vnemovom poli zvieraťa.
Ak sa objaví čo len jeden článok tejto asociácie, zviera môže funkčne meniť svoje správanie sa iba na jeho základe bez toho, aby museli byť prítomné aj ďalšie podnety. Zviera sa postupne učí spájať predmety a javy, nachádzajúce sa v prostredí, do zložitého priestoro-vo-vzťahového rámca, tzv. „obrazu situácie”, v ktorej sa nachádza.
Tento typ učenia si vyžadoval rozličné metodické prístupy, ktorými ho bolo možné experimentálne skúmať. Najznámejšie je učenie sa zvierat v bludisku, v ktorom zvieratá samostatne riešili situáciu v priebehu pokusu.

Nemecký bádateľ Kôtíler pomocou učenia sa s „vhľadom” uskutočnil množstvo pokusov so šimpanzmi a riešenie problému nazval „aha zážitok”, čím veľmi prakticky vyjadril náhle pochopenie súvislostí a vzťahov, od ktorých vyriešenia závisela správna odpoveď zvieraťa. Pavlov však kriticky poukázal na to, že zviera problém nerieši na základe nejakého „intuitívneho pochopenia” súvislostí. Aj v takej fáze, keď sa proces pochopenia a riešenia zastaví, prebieha zložitá analyticko-syntetická činnosť pri hodnotení celej podnetovej situácie až zviera nakoniec dospeje k správnemu riešeniu.
Iný bádateľ,anglický zoopsychológ Harlow,zaviedol pojem „učenie sa učiť” na základe pokusov so skupinami opíc, ktoré sa postupne učili riešiť viaceré úlohy, kým sa naučili riešiť nový problém už po jednom opakovaní.Zložitejšiu formu učenia sa zvierat predstavuje systém „učenia sa riešiť problémy”, ktoré boli súčasťou prác ruského fyziológa Pavlova, ale táto metóda sa ešte výraznejšie uplatnila v celých sériách pokusov W. Kôhlera.
Spoločné pri týchto pokusoch bolo, že cieľ, napr. získanie banánu, nemožno dosiahnuť priamo, že ide vždy o nejakú novú situáciu, v ktorej riešiť úlohu znamená hľadať cestu na riešenie problému. Predpokladom správneho riešenia problému zvieraťom je analýza situácie, ktorá tvorí problém, pričom sa súčasne využíva predchádzajúca skúsenosť, pamäť a schopnosť správnej voľby. V týchto podmienkach je riešenie problému spojené s praktickou činnosťou, kde sa už uplatňuje princíp analýzy a syntézy, ktorý na vyšších úrovniach — u človeka — nadobúda charakter myšlienkových operácií.
Fakt, že zvieratá sú schopné vyriešiť niektoré problémy či už v laboratórnych podmienkach, alebo voľnej prírode určitou činnosťou, je potvrdením ich „praktickej inteligencie”, ktorá sa opiera o zmyslové poznanie a osvojené pohybové automatizmy, bez možnosti prepracovať zmyslové obrazy, predstavy do pojmovej podoby.

Iba v takto úzko vymedzenom pochopení problému môžeme hovoriť o tzv. manipulačnom myslení zvierat, čím sa vlastne vyjadruje vzťah medzi myslením a praktickou činnosťou. Tvorením slov však vzniká vyšší stupeň poznania, „pojmové poznanie”, ktoré charakterizuje myslenie ľudí. Keďže zvieratá na rozdiel od ľudí nie sú schopné narábať s pojmami, charakterizujeme ich myslenie ako nepojmové.
Človek prekročil hranicu biologickej podmienenosti správania sa a bezprostredného zmyslového poznania a práve prostredníctvom myslenia a reči sa nielen prispôsobuje svojmu okoliu, ale tvorivým spôsobom si sám prispôsobuje okolie svojim potrebám, poznáva podstatné vlastnosti a vzťahy javov skutočnosti, rieši úlohy, cieľavedome usmerňuje svoju činnosť, pretvára si prostredie, vytvára intímne medziľudské vzťahy.

Otázky o najvyšších psychologických schopnostiach a o „myslení” zvierat sú provokujúce a bádatelia na ne hľadajú odpovede. Problematika je neobyčajne zložitá, veľa vedeckých problémov v oblasti správania sa zvierat ešte čaká na vyriešenie.
Táto otázka, ktorú si ľudia kladú už oddávna, vôbec nie je neopodstatnená. Ved sama predstava psychiky, vedomia človeka a zvierat je jednotná. Spoznávanie procesov, ktoré prebiehajú v mozgu zvierat, je tou najsprávnejšou cestou pre pochopenie predhistórie a evolúcie ľudského rozumu. Na začiatku tohto storočia neobyčajne stúpol záujem o „duševnú činnosť” zvierat — vznikli rozličné školy a prúdy. Niektorí ani tak neskúmali rozumové schopnosti, ako skôr vyslovovali dohady a úsudky o tom, nad čím rozmýšľajú zvieratá a vtáky, akoby išlo o ľudí.

Iní pokladali zvieratá za „živé stroje”, ktoré konajú len na pokyn prírody. No vďaka prácam takých vedcov, akými boli Charles Darwin, Ivan Pavlov a Ivan Sečenov patria tieto extrémne názory minulosti. Dnes už nikoho nenaľaká ani neprekvapí myšlienka, že rozum majú nielen ľudia, ale aj vyššie cicavce a vtáky sa vyznačujú určitými prvkami rozumu, to znamená, že sú schopné predvídať udalosť v čase a priestore.
V posledných dvoch-troch desaťročiach zoológovia a etológovia (etológia skúma správanie sa zvierat v prirodzených podmienkach) uskutočnili veľké množstvo pozorovaní a pokusov. Pritom zistili, že organizmus dostáva ako dedičstvo presný životný program, ktorý mu diktuje také či onaké správanie.Laboratórium biologickej fakulty Moskovskej štátnej univerzity, o ktorom tu budeme hovoriť, je jedným z popredných vedeckých stredísk Sovietskeho zväzu, ktoré sa zaoberá problémami elementárnej rozumovej činnosti.?:> rozumnejší než sliepka? Určite!

Ale prečo sa : stáva, že je vynaliezavejšia, bystrejšia? V jednej bol kúsok chutného M druhá bola prázdna, ale voňala rovnako ako t- u Misky sa pohybovali rôznymi smermi a strácali sa zo aoraého póla. Zviera si muselo vybrať, ktorým smerom má utekať, aby sa dostalo k potrave. Experimentátori menili smer pohybu plnej misky: raz sa skryla za pravú polovicu steriv. inokedy za ľavú. Predvídať vopred, ktorým smerom miska pohne, sa nedalo. Pokusným zvieratám predkla- – zložitejšie varianty.
Do cesty im stavajú rozličné prekážky, púšťajú ich cez zložité labyrinty a takto sa ich pokúšajú pomýliť. „Rozumnejší” obehnú prekážku po správnej strane a rýchlo nachádzajú misku. Do kategórie „najvynaliezavejších” sa dostali delfíny, :r:ee. líšky a psy. O niečo hlúpejšie, ale predsa len rozum-ruejšie ako mačka, sa ukázali vrany, straky a havrany. Aj múdre močiarne korytnačky potvrdili svoju povesť. Po niekoľkých „repetíciách” prakticky bezchybne nachádzali misky dokonca aj pri zložitejších variantoch. No predsa len „namáhanie mozgu” spôsobuje zvieratám značné ťažkosti. Psy rýchlo „omrzí” myslenie, stávajú sa bud ľahostajné, alebo agresívne. A vrany sú veľmi plaché u niekedy od veľkého vypätia až ochorejú.

Príčinou je, že % prirodzených podmienkach nie sú zvieratá nútené stále äšŕť ťažké logické úlohy. Život nekladie pred ne podobné problémy. A keď zviera pričasto úspešne vychádza z komplikovaných situácií, môže to spôsobiť neurózu (nedávno som čítala v novinách o psovi, ktorý si každý večer sadal spolu so svojím pánom k televízoru a po nejakom čase sa chudák pes zbláznil). Ďalšia previerka „rozumových” možností spočíva v skúmaní schopností rozlišovať plošné a priestorové útvary. Mačiaky ľahko nachádzajú broskyne ukryté v kocke alebo v ihlane. Delfíny takmer vždy vyberú objemové telesá, v ktorých je skrytá lopta. Ale psy a vlky len po predchádzajúcom cvičení dokážu vyhľadať kúsok mäsa v trojrozmernom „obale”.
Človeku s jeho dokonalým rozumom zrejme pripadá ako urážka, keď ho porovnáte so zvieratami a keď musí uznať, že aj zviera dokáže uvažovať, že jeho inštinkt sa spája s logickým princípom. Ale či nám, vysoko vyvinutým jedincom, nie je vlastný inštinkt? Vykonávame tisícky najrozličnejších podvedomých úkonov od odtiahnutia ruky od horúceho hladidla po veľmi zložité činy, ktoré sa často priečia zdravému rozumu. To však ešte neznamená, že človek prestane byť rozumným?!

Hovoríme, že inštinkt je to, čo je vrodené, uložené v génoch. Ale kedy to bolo uložené? A ako? Inštinktívne konanie, správanie sa zvierat závisí od podmienok ich života, napríklad od nebezpečenstva, ktoré hrozí danému druhu. V priebehu tisícročí sa menia životné podmienky zvierat a vtákov, a rovnako sa menia aj inštinkty. Z toho vyplýva, že inštinkty sa vyberajú a zaznamenávajú v dedičnej pamäti, pričom hlavnú úlohu majú nadobudnuté životné skúsenosti jednotlivých jedincov.
Tých, ktorí sú vynaliezavejší pri hľadaní potravy, šikovnejší vo chvíli nebezpečenstva… A práve táto schopnosť sa potom zaznamenáva v genetickom dedičstve. Potkany, ktoré sa po mnohé generácie liahli v laboratóriách (dokonca ich nazývali laboratórnymi), si nedokážu poradiť ani s najjednoduchším variantom extrapolačnej úlohy. Ale ich diví príbuzní spravidla riešia úlohy bez väčšej námahy. A nie div, pretože ak chcú žiť, musia prejavovať dôvtip. Za milióny rokov evolúcie sa mozog zvierat značne skomplikoval.

Zmenilo sa nielen množstvo jeho jednotlivých tehličiek — neurónov, ale dokonalejšou sa stala aj celá spleť nervových buniek. To znamená, že čím viac je „tehličiek”, čím rozmanitejší je systém kontaktov medzi nimi, tým lepšie dokáže zviera rozmýšľať. Napríklad v mozgu holubov, ktoré nevedia dobre extrapolovať, sa oveľa menej neurónov zapája do vzájomného pôsobenia než pri vranách. A navyše nervové bunky vrán sa spájajú oveľa zložitejším spôsobom.

Na čo je potrebný mozog s obrovským množstvom neurónov, keď nie je vždy zaťažený? Každá skupina nervových buniek má svoju funkciu.
Hojnosť „špecializovaných” buniek umožňuje zvieraťu adekvátne reagovať na rozličné podnety. Samozrejme, v mozgu nie sú hotové neurónové kombinácie pre všetky životné situácie. No aj napriek tomu sa z veľkého množstva nervových buniek „zostaví” určitá skupina na správne riešenie konkrétnej úlohy. Okrem toho sa ukázalo, že emócie sú jedným zo stimulov rozvoja rozumovej činnosti. Potkanom, ktoré nik neprinúti „pracovať” (ako sa hovorí v laboratóriu) ani za chutné jedlo, implantovali do mozgu elektródy.

Pri dotyku s pedálom zvieratká uzatvárali elektrický obvod. Slabý prúd dráždil centrá spokojnosti. Tie potkany, ktoré to okúsili aspoň raz, neskoršie vždy dávali prednosť príjemným pocitom pred vnadidlom. Spomeňme si, že rozum zvierat sa rozvíjal pôvodne ako jedna z možností prispôsobovania sa. Jeho zásluhou vznikali v spoločenstvách najrozličnejšie vzťahy. A práve tieto vzťahy prinášali s ničím neporovnateľné prednosti. Pri zvieratách s vysokou duševnou organizáciou existuje spolupráca, vzájomná pomoc.

Najtriviálnejšia forma „lásky k blížnemu” sa prejavuje u rodičov vo vzťahu k ich potomkom. Napríklad pri paviánoch sa o mláďatá zaujímajú nielen matky a tetky, ale aj otcovia. Prichádzajú k novorodeniat-kam, láskavo sa ich dotýkajú.Pozorovala som pokus, ktorý sa zakladal na schopnosti zvierat k vzájomnému porozumeniu. Dve vrany umiestili do nepriezračnej klietky (aby sa nerozptyľovali a neľakali), v ktorej na dvoch krúžkoch ležali vnadidlá — múčne červy.
Ale pochutnať si na nich mohli len vtedy, ked konali súčasne: obidve museli stúpiť na pedál, lebo len tak sa dostali k potrave. Keď jedna z nich chcela chytiť červa, druhá sa, spravidla, prispôsobila. V opačnom prípade dostala od svojej spoločníčky výprask. Pravda, altruistický spôsob života bránil „nedôvtipným” nájsť východisko z ťažkých situácií. To, na čo prišiel jeden, sa stávalo poznatkom všetkých. Tým sa zoslaboval pozitívny efekt prirodzeného výberu a zachovala sa určitá nedokonalosť vyšších oddelení mozgu, súvisiacich s myslením.„Môžeme celkom prirodzene predpokladať,” hovorí profesor Leonid Krušinskij, že „mozog cicavcov, ako aj mozog človeka, je vybavený obrovskými potenciálnymi možnosťami, je schopný uvedomiť si nové javy.”

Naozaj, vezmime si napríklad pokusy s priestorovými figúrami.
Delfíny sa sotva vo svojom každodennom živote dostávajú do styku s priestorovými predmetmi. Ale ich mozog operuje s predtým neznámymi pojmami. A na druhej strane psy, ktoré sú stále v styku s priestorovými predmetmi — jedia z misiek, žijú v búdkach, ohrýzajú kosti — ich nedokážu rozlišovať. Evolúcia mozgu podľa všetkého prebieha súčasne vo dvoch smeroch.

Prvým je prispôsobovanie sa pomocou podmienených reflexov k podmienkam existencie, k stálym podnetom. Druhý smer je celkový vývoj mozgovej štruktúry, ktorý zabezpečuje organizmu „rezervy” pre riešenie budúcich úloh.Význam podmienených reflexov je síce veľmi veľký, ale nie je to univerzálny prostriedok a nie vždy najlepšie funguje.
Veď reakciu podmieneného reflexu treba nacvičiť. A následkom každého výcviku môžu byť chyby, z ktorých sa mnohé môžu stať osudné. Je tu, pravda, aj východisko — vysoká plodnosť. Napríklad ryby, ktoré kladú desaťtisíce ikier, majú „biologické právo” robiť obrovský počet fatálnych omylov: pre ďalšiu existenciu druhu úplne stačia dvaja potomci každého rodičovského páru. Ibaže zďaleka nie všetky zvieratá majú také veľké potomstvo.
Tým druhom, ktoré si nemôžu dovoliť prepych robiť chyby (a medzi nich patrili aj naši prapredkovia), sa v procese evolúcie rozvíjal „bezchybný” mozog, vyznačujúci sa obdivuhodnou schopnosťou zaznamenávať zákonitosti okolitého sveta. Ale rozumové schopnosti a myslenie zvierat — to je iba prostriedok prispôsobovania sa životným podmienkam, a nie tvorivý princíp ako u človeka.

Myslia zvieratá ?
Hodnotenie:

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *