Marec sa ukázal zriedkavo pekný. Ustavične svietilo slnko, zo dňa na deň hrialo tuhšie; už iba celkom posledné hlávky snežienok sa kolíšu v pučiacej tráve a nesmelo sa vystrkujú fialky. // Na kamenistom vŕšku rastie skupinka štíhlych briez. Naliate púčiky už popraskali, v trhlinkách sa akoby zázrakom objavila bledučká zeleň.
Čoskoro sa premení na prvé lístky, ktoré stmavnú a zakryjú stromy pod hrubú čapicu. Všetko sa chystá do nového života. Najväčšmi to vidieť pri vode, na potoku. Ten sa tu pomedzi lúky od vekov kľukatí, sem ešte nedosiahla ľudská ruka, aby mu vyrovnala koryto, alebo postavila hrádzu. Jelše sú ešte holé, ale brezy už majú puky naduté do prasknutia. Čo nevidieť sa rozhorí záružlie. Lekna nad širokými žilovatými listami otvárajú veľké žlté oči. Sýkorky v podraste už dávno tak hlučne neštebotali ako dnes. //
Vysoko nad jelšami lieta v širokých oblúkoch škovránok a trilkuje a trilkuje. Keď v oblúku stúpa hore do belasej oblohy, trilkuje pomaly a keď krátko krúžiac letí nadol, trilky zrýchľuje. Vyspevuje samičke, ktorá je kdesi ukrytá na medzi. Vzduch je plný škovránčieho spevu, maličké okrídlené stvorenie má toľko nežnosti a vďačnosti k životu, že sa o ne musi podeliť s celým svetom. Vtáčik zrazu akoby zastal vo vzduchu, hneď sa však ako kameň rúti k zemi, nad zemou krátko strepoce krídelkami a stratí sa v suchej tráve. // Mladý lesník ide z kroka na krok, chce vidieť čo najviac z toho jarného obliekania.
Marec 1981
Potom smeruje proti nemu šípka vlniek; ondatre trčí nad hladinu iba nos a vrch hlavy. Podchvíľou sa medzi koreňmi pod brehom zastavuje, počičre sa a zasa pláva ďalej. Vysoko nad lúkou plachtí sokol myšiar, trepoce krídlami, drží sa na jednom mieste, ani čoby tam visel na špagáte. Nad korunami jelší zasvištia kačice, dve z nich sa odrazia ponad lúku a najprv začnú len tak krúžiť, ale potom to ide do tuhého — káčery sa bijú. Krídlami, zobákmi, ako sa dá, každý sa chce dostať protivníkovi na chrbát, napokon sa stratia vo výške, za spleťou konárov stromov.
Vyvýšená medza, čo sa tu ženie sprava rovno na potok, je porastená trnkami, hlohmi, drieňmi, svietia na nej už prvé sedmokrásky, pretkané kvietkami jahôd. Za medzou čosi šuchoce. Hotové divadlo; ježe sa bijú. Ale ako! Stoja proti sebe, frfocú, kožu na hlavách sťahujú do čela, akoby tam mali kapucňu, takže krajné bodliaky sú rovno namierené proti sokovi, sfučia ako vzdialené lokomotívy a už sú aj v sebe. A zas, a opäť. Fučanie strieda pukota-nie, akoby bublinky praskotali. Ježkovia sa tu skrútia, spätkujú, tu zasa útočia, chcú jeden druhého zasiahnuť pichliačmi do nosa či do tváre. Ale po chvíli sa menší z ježkov otočí a napodiv rýchle odskac-ká k medzi, kde sa stratí. Až potom sa ukáže tretí jež. Pravdaže, ježica. Pomaly sa blíži k víťazovi, ale ešte nie je ani dobre pri ňom, jež na ňu zaútočí, čoby, to nie je útok.
Ježe sa naháňajú po lúke v malom kruhu, chvíľami oddychujú, brblú, m láskajú a zasa sa naháňajú. Napokon zastanú, kvoknú si vedľa seba a krochkajú ako prasiatka. Oňuchávajú sa rypáčikmi, vykrúcajú hlavičky akoby sa olizovali. Zrazu sa samček zdvihne na zadné, naťahuje nos, chytá vietor a už sa aj vrhne medzi krovie. Čosi spískne a vzápätí nesie vo vycerenej papuľke myš, zuby sa mu lesknú na sinku. Položí ju vedľa samičky, ale tá navidomoči nemá o korisť záujem. Začne sa samče-kovi líškať, on ju drcne hlavou do boku, akoby ju chcel prekotiť a sáče ju ďalej, kým sa nepohne k medzi.
Napokon sa obaja stratia z dohľadu. // Slnko stúpa po belasej oblohe, sokol myšiar je zas na druhej strane lúky, trepoce krídlami a stále visí na jednom mieste. Ľahký vetrík povieva pomedzi tíško šumiace stromy. V potoku sa spokojne zhovárajú kačice, nedočkavé včely už našli jahodové kvietky, na samom končiari jelše sedí drozd, akoby tam bol zostal lanský lístok.
Ešte nespieva. Ale keď preletí na brezu, dlho a veselo píska. Zďaleka počuť ďatľa opreteky vyťukávať najnovšie správy. Potom zmlkne a vzápätí sa rozchichoce.