Materské škôlky

Zvieratá sú schopné osvojiť si mláďatá iných druhov. Červienka nosí potravu rybám, delfín zachraňuje stroskotancov, levica dojčí aj cudzie mláďatá: to sú príklady lásky a nezištnosti v ríši zvierat, ktoré priviedli vedcov k pochybnostiam o teórii nemilosrdného boja silnejšieho proti slabšiemu.

Americký etológ Peter Klopfer študoval správanie sa kôz a zistil, že existuje kritické obdobie hneď po pôrode, v ktorom je matka mimoriadne „citlivá” na vlastné mláďa. Ak jej v tomto čase, ktorý trvá asi jednu hodinu, mláďa odnímu, koza ho už neprijme a navždy ho odvrhne. „Ide o veľmi dôležitý fakt,” hovorí etológ Danilo Mainardi, „ktorý revolucionizuje tradičné poňatie „im-printingu” (určitá forma výuky, ktorej charakteristickými črtami sú predčasnosť a neodvrátiteľnosť).

Zistilo sa, že tento „výbuch” senzibility, vyvolaný určitou hormonálnou explóziou počas pôrodu, je vlastný nielen mláďaťu, ale aj dospelému. Existuje teda určitý druh reciprocity medzi matkou a dieťaťom pri vytváraní citového zväzku. Tento kritický moment ukrýva v sebe nesmierne možnosti pre adopciu, čo umožňuje, aby živočích prijal za vlastné hociktoré mláďa, ktoré mu je v tej chvíli k dispozícii. Je teda nanajvýš pravdepodobné, že mačka na základe tejto špirály, ktorá sa samici vytvára po pôrode, môže napríklad adoptovať myšičky”.„Adopcia,” spresňuje Mainardi, „je v určitom zmysle fenomén vlastný všetkým zvieratám: pri niektorých druhoch ho môžeme zaznamenať v určitom, presne stanovenom období života, pri iných, predovšetkým spoločenských druhoch, ako sú myši, opice, slony atď., je normálnym mechanizmom.

Materské škôlky
Materské škôlky

Pre etológa je však podstatné jedno: dokázať pochopiť, čo vlastne determinuje uznanie medzi dieťaťom a matkou. Všetky mláďatá majú množstvo typov detských znamení: medzi tieto druhy patrí aj stavba tela, guľaté očká, vypuklé čelo, sklopené uši, malá tvárička, všetky prvky, ktoré vyvolávajú nežnosť. Keďže je neschopné brániť sa, každé mláďa sa chráni tým, že u druhých vyvoláva protekčné správanie.”Mainardi používa na pokusy samičky chrčkov a mláďatá myší. Prvé majú vo zvyku vystavať si hniezdo a zásobáreň potravy. Keď zoberieme čerstvo vyliahnutú myšku a dáme ju do klietky chrčka, chrček sa „nazdáva”, že ide o potravu a zanesie mláďa do komory. (Myška je totiž príliš malá.)

Ale ak má myška už dva alebo tri dni a dosahuje minimálne rozmery, aby ju mohol chrček klasifikovať ako vlastné mláďa, zanesie ju do hniezda a kŕmi ju. Keď Mainardi zobral myšky, ktoré už chrček síce oklasifikoval ako potravu a dal ich na štvrť hodiny do hniezda, .stačilo to, aby získali pach malých chrčkov. Samica chrčka sa môže správať troma rozličnými spôsobmi: klasifikovať myšku ako potravu (teda odniesť ju do zásobárne), pokladať ju za vlastné mláďa (nechať ju v hniezde), alebo sa bude správať konfliktne, inými slovami to znamená, že bude behať sem a tam nerozhodne medzi hniezdom a zásobárňou, môže zaniesť myšku do zásobárne a nakŕmiť ju, alebo ju zaniesť do hniezda a zabiť ju.

Na dvanásty deň, nezávisle od pachu, detské „signály” vysielané myškami stratili účinnosť.Po týchto experimentoch Mainardi pristúpil k ďalším. Teraz živé myši nahradil umelými a musel skonštatovať, že chrčky ich vždy uprednostili pred normálnymi myškami. Určitá deformácia umeJých myší, značne zväčšená hlava oproti trupu, teda pôsobila ako skutočný superstimul. Podobnú reakciu zažil aj holandský etológ Niki Tinbergen, keď pozoroval červienku, ktorá nosila v zobáčiku potravu svojim mláďatám.Všimol si, že vtáčik zabočil k vodnej priekope a kŕmil červenú rybičku, ktorá držala nad hladinou otvorenú papuľku. Veľký ústny otvor ryby musel evidentne predstavovať pre vtáčika silný stimul.Podobné mechanizmy pôsobia zrejme aj v prípadoch, keď zvieratá adoptujú malé deti. Celkove je známych asi päťdesiat takýchto prípadov. Dva najtypickejšie: prvý sa stal v Indii a jeho protagonistkami boli dve dievčatá: Amala a Kamala; vychovali ich vlky.

Druhý je čerstvejší a stal sa v Burundi. Išlo o chlapčeka, ktorý vyrastal medzi opicami. Černoška chytili vojaci medzi makakmi v oblasti, kde sa odohrali prudké boje. Dieťa chodilo po štyroch, nerozprávalo a malo veľký strach pred človekom. Chlapček je dnes predmetom štúdia amerických vedcov.
Mimoriadne ťažké je analyzovať materskú lásku a altruizmus rôznych druhov zvierat. Najprimitívnejšie formy náklonnosti možno pozorovať na úrovni potom-stvo-rodičia. Napríklad kobyla pakoňa cvála rovno a nezastaví sa, aby zaútočila na hyenu, ktorá prenasleduje jej mláďa, lebo vie, že jej maličké má najlepšie možnosti zachrániť sa behom. Keby sa totiž zastavila, mláďa by sa vrátilo, možno by začalo pobiehať okolo nej a stalo by sa ľahkou korisťou. Raz, odohralo sa to pri kráteri Ngorongoro v Afrike, mláďa pakoňa pokračovalo v behu, kým jeho matka bojovala s dvoma hyenami, ktoré ho prenasledovali. Kým bojovala, maličké sa zaplietlo medzi čriedu zebier. Jedna z nich, ktovie prečo, pokúsila sa zastaviť malého utečenca. On padol s roztiahnutými nožičkami a už sa zdalo, že druhá hyena, ktorá bola vzdialená iba dvadsať metrov, ho zabije. Kým sa mláďa zúfalo pokúšalo postaviť na nohy, matka dobehla hyenu a zvalila ju na zem.

Zdržala ju, kým sa jej mláďa nedalo na útek.
Ďalšia príhoda sa stala dvom švajčiarskym etoló-gom, ktorí zasiahli harpúnou delfína. Plával asi s ďalšími päťdesiatimi v Stredozemnom mori. Zasiahnutý cicavec sa začal ponárať a určite by sa zadusil. Jeho druhovia ho však neopustili, ponorili sa pod raneného delfína, dvaja ho podopierali zospodu, dvaja zo strán a vyniesli ho nad hladinu, aby sa nadýchal. Potom sa rozhodli odplávať, ale zraneného druha odniesli so sebou. Ešte zvláštnejšie sú prípady, keď delfíny zachraňovali topiacich sa ľudí.
Pri niektorých druhoch zvierat „solidarita” medzi rôznymi členmi spoločenstva smeruje až k vytváraniu akýchsi( materských škôlok, ako je to napríklad pri myšiach, vlkoch alebo svišťoch, kde sa niektorí členovia skupiny starajú o mláďatá. Pri niektorých druhoch rýb, ako napríklad Tilapia natalensis, mláďatá vyrastajú určité obdobie v papuľke samice a vzďaľujú sa z nej iba po niekoľkých dňoch. Zdržiavajú sa však nablízku, pripravené uchýliť sa do svojho útočiska pri najmenšom náznaku nebezpečenstva.

Pri levoch sa môžeme stretnúť s tým, že mláďatá, ktoré sa hrajú u „susedov”, keď príde čas kŕmenia, napijú sa mlieka od maminej priateľky. Pri veľrybách a slonoch sa stretávame dokonca s funkciou „pôrodnej asistentky”. „Prechádzal som cez Land Rover, jeden z národných parkov Ugandy,” hovorí zverolekár Frank Poppieton, „keď som spozoroval čosi zvláštne. Skupina slonov zrazu znervóznela a prestala žrať. Jedna samica a mladý slon, pravdepodobne jej potomok, sa o pár metrov vzdialili. Ostatné zvieratá ich obkolesili a obrátili sa k nim chrbtami. O chvíľočku padlo na zem čosi tmavé a lesklé. Narodil sa mladý sloník. Matka zožrala placentu, potom stará samica a mladý samec očistili maličkého.

O niečo neskôr sa mláďa zodvihlo a neistým krokom.hľadalo matkine bradavky. Samica mu chobotom pomáhala udržať sa na nohách.”Z určitého vývojového hľadiska objav altruizmu pri zvieratách, s ktorým sa etológovia zaoberajú už niekoľko rokov, dopĺňa klasickú darwinovskú teóriu, založenú na prežití silnejšieho jedinca. Prekrásny prípad súdržnosti nájdeme pri rybičkách Brachydario rerio. Ide o malú rybičku s bielymi a čiernymi pásikmi. Každá generácia týchto rybičiek má 300-400 členov a má aj určité množstvo „strážcov”, ktorí po spozorovaní nepriateľa začnú poplašné plávať sem a tam, čím upozornia celý húf na hroziace nebezpečenstvo.

V laboratórnych podmienkach Mainardi zistil, že „strážcovia” sú mimoriadne citliví na určité chemické látky, vylučované z pokožky ranenej ryby. Často sa samy stávajú obeťami dravých rýb, ale ostatné sa zachránia.
V niektorých prípadoch sa „hlas srdca” spája s rozumovými pohnútkami. „Znenazdania,” hovorí spisovateľ Serge Golon, „sa v zákrute chodníka objavila veľká slonica. Pomaly dýchala a bola nepokojná. Chvíľu postala a potom začala kráčať priamo ku mne. Bláznivo som si nahováral, že mi nechce ublížiť. Chvíľami sa triasla, ale nezdala sa mi byť chorá.

Keď bola odo mňa vzdialená asi desať metrov, všimol som si čosi zvláštne: zviera sa potilo. Zdalo sa mi, že má strach. A práve v okamihu, keď ma mohla zvaliť na zem, prešla okolo mňa a iba ľahko sa ma dotkla. Stratila sa v húštine a o chvíľu sme začuli rev. Hneď som pochopil. O niečo neskôr, rozhŕňajúc krovie, sa objavila a tlačila pred sebou čerstvo uliahnutého sloníka. Boli sme všetci natlačení na úzkom chodníku uprostred húštin, ale sloník sa nechcel pohnúť. Opäť som videl v očiach slonice strach. Akoby prosila o trochu strpenia. Malý sloník sa chvíľu motal pod jej nohami. Matka ho starostlivo chránila svojím telom. Napokon zmizli v húštine.”

Materské škôlky
Hodnotenie:

Vložiť komentár