Zvieratá v Heraldike

Zvieratá v Heraldike .Zástupcovia živočíšnej ríše (najmä stavovce)

Zvieratá v Heraldike

sa veľmi často používajú ako symboly predovšetkým v mestskej, rodovej a štátnej heraldike.

Najrozličnejšie druhy cicavcov, vtákov a rýb, niekedy aj plazov, obojživelníkov a ďalších živočíchov symbolizujú buď niektoré ich typické vlastnosti (silu, statočnosť, odvahu, vernosť, ľstivosť), alebo ich hojný výskyt, niekedy pripomínajú historickú udalosť alebo povesť. Často bývajú zobrazené iba časti zvierat — hlava, laby, zuby, krídla, pazúry atď.

Z cicavcov je v heraldike najviac zastúpený lev. Do európskej heraldiky sa pravdepodobne dostal z východných krajín. Je symbolom sily, hrdinstva, udatnosti a pripomína aj slávne bojové činy.

Z tohto posledného dôvodu (statočnosť Čechov v bitke o Miláno roku 1158) sa lev dostal aj do znaku Českého štátu. Neskoršie, za Premysla Otakara I., sa z českého leva stáva trochu nadprirodzené zviera (vďaka svojim dvom chvostom) a v tejto podobe pretrval český znak až dodnes.

Českého leva má v znaku mnoho českých (ale aj moravských a slovenských) miest, najmä tých, ktoré boli kedysi kráľovské. Niekde je v nezmenenej podobe (Slaný, Turnov), inde bez koruny (Tachov), najčastejšie s ďalšími zmenami: iná farba, jeden chvost, prídavné znamenia (MI. Boleslav, Déčín, Prachatice, Karlove Vary, Veltrusy — obr. 1 — spolu s havranom).

Leva nájdeme aj v erboch mnohých českých a moravských šľachtických rodov (Markvarricovci, z ktorých najznámejší boli páni z Valdštejna, ďalej Hodickovci, páni z Riesenburka, Šlikovci atď.). Leva má v znaku asi tridsať štátov (v Európe napr. Belgicko, Bulharsko, Dánsko, Fínsko, Holandsko, Luxembursko, Nórsko) a mestá s levom v znaku sa len v Európe rátajú na stá (Oslo — Nórsko, Sofia — Bulharsko, Vladimír — ZSSR, veľké
množstvo nemeckých miest
— v NDR napr. Drážďany, Lipsko, Bergen). Lev so sekerou bol takisto v znaku mäsiarskeho cechu.
V znakoch a erboch sa však objavujú aj ďalšie mačkovité i ostatné šelmy: tiger (v znaku Malajzie), leopard, symbolizujúci ľstivosť a vytrvalosť je v znaku Anglicka, rys (Kladno), mačka (Dolný Hrabovec — okr. Humenné, erb Clam-Gallasovcov). Pes je symbolom vernosti a priateľstva (páni z Vežník, z Pôttin-gu, Plzeň, Vetschau — NDR), vlk zasa koristi a noci (Rýmaíov
— okr. Bruntál, Kvítkov — okr. Č. Lipa, Šlechtovci zo Všehrd
— vlčie hrdlo, páni z Tetova a Kinštovci — vlčie zuby), líška šikovnosti a ľstivosti (Tvrdošín

Vzhľad slona, jeho sila a rev vzbudzujúci hrôzu upútali pozornosť veliteľov vojsk už v dávnoveku. Prvý raz sa slony objavili v staroindických a perzských armádach.

Použil ich aj Hannibal pri pochode na Rím (začal ho na jar r. 218 pred n. ľ); s ťažkosťami prekonal zasnežené Alpy, pričom stratil všetky slony okrem jedného, na ktorom sa sám niesol. Napriek tejto strate dosiahol vtedy nad Rimanmi víťazstvo.

Slony neboli jediné zvieratá v Hanniba-lovej armáde; pred iným útokom zasa vypustil na nepriateľa päťsto cvičených núbijských levov.Keď rímsky vojvodca Flavius obliehal jedno z gréckych miest, obliehaní zistili, že rímski vojaci vyhlbili podzemný tunel, ktorým chceli vniknúť do mesta.

Obrancovia však strop tunela prerazili a cez otvor hádzali doň zapálené perie, sypali žeravý piesok, liali horúcu smolu, vrhali osie hniezda, včelie úle. Nič! Keď však vpustili do otvoru dva krokodíly, zlyhali Rimanom nervy a v panike opustili podzemnú chodbu.
Včely ako zbraň sa použili viac ráz.

Keď anglický kráľ Richard I. obliehal Akkru, vrhol ponad pevnostné múry na obrancov niekoľko sto včelích úľov; obrancovia pred útokom rozzúrených včiel ušli a križiaci sa ľahko zmocnili mesta.Roku 1794 sa Francúzi chystali zaútočiť na Amsterdam. Holanďania otvorili splavy a zaplavili prístupové cesty. Francúzi chceli ustúpiť a Vtedy predviedli k veliteľovi miestneho poľovníka, ktorý tvrdil, že „domáci pavúk veští mráz”.

Skutočne, o niekoľko dní udreli tuhé mrazy a Francúzi sa po ľade dostali do mesta. Bolo to r. 1855, v období Krymskej vojny, keď tisícom ruských obrancov Sevastopoľa zachránili život — červy. Nepriateľ dostal z Francúzska zásielku sudov s olovenými guľami. Keď súdky otvorili, nastal úžas — skoro všetky gule boli poškodené a nepoužiteľné. V stenách súdkov objavili larvy modrej ostrochvostky, ktoré sa prehrýzli do súdkov a začali ničiť aj gule.

Zvieratá a vojny

V období druhej svetovej vojny americkí hydroakustici neraz pokladali klepkanie morských rakov za hluk japonských ponoriek, delfíny zasa za torpéda a veľryby za ponorky.

Už tri desaťročia sa americkí špecialisti pokúšajú využiť živočíchy na vojnové účely: delfíny ako torpéda, v tule-: ňoch chcú vypestovať podmienený reflex na hluk ponorkových hnacích skrutiek, ale zatiaľ nemajú úspech.

Ani s pokusy s morskými čajkami nie sú stopercentné; čajky začali kŕmiť z mostíkov vynárajúcich sa ponoriek. Čajky teraz síce vyhľadávajú a prenasledujú ponorky vo svojom rajóne, ale ako naučiť čajky, ktoré ponorky sú vlastné a ktoré nepriateľské?

Nočný vietor niesol údolím neprestávajúce zavýjanie vlkov. Veľký los sa obrátil. O hodinu bude sneh prihlboký, aby ho mohli vlky prenasledovať, takže bude mať v noci pokoj.

Ale ešte stále bol v strehu, lebo začul aj hlas veľkého vlka s bielou papuľou. Bol to vodca svorky, ktorá ho už dva roky tvrdošijne prenasleduje.
Zavýjanie sa zmenilo na chór, ale nepribližovalo sa. Konečne sa los uložil na noc do snehu.

Do rána ho sneh zasype a bude mu teplo.
Nad zasneženým lesom sa začalo pomaly brieždiť. Z krovia sa vynorila puma, chvíľu sa obzerala po okolí, potom ticho zmizla v húštine. Los sa nehýbal. Na rozdiel od vlkov, ktoré boli roztrúsené po celom okolí, trávil svoj život na dva kilometre dlhom brehu jedného jazera.

Ostrovček uprostred jazera mu poskytoval dosť obľúbenej potravy, mladých výhonkov jedlí. V zime prebehol na ostrov po ľade, v lete zas k nemu preplával.
Los sa rýchlym pohybom zdvihol a striasol zo seba oblak prachového snehu. Napäto načúval. Nič. Neďaleko zbadal niekoľko osík. Pobral sa k nim. V tú zimu boli výhonky vzácne.
Medzi osikami sa ho opäť zmocnil nepokoj. Vlky sa určite vrátia a tu by sa mohol ťažko brániť. Len ostrov s hustým porastom mu poskytne dostatočné útočisko. A už začul od severu hnevlivé vrčanie vlka.
Napriek zime bol ľad na jazere klamný. Teplé pramene vysielali hore stĺpy vody, ktoré na mnohých miestach roztápali ľad. Ďaleko od ostrova mohol los rozoznať obrysy hlavy losice. Pokúšala sa prejsť po ľade na ostrov. Ľad sa však pod ňou preboril, losica spadla do vody a zamrzla v nej.
Vedel, ak tu zostane, musí sa pripraviť na tvrdý boj, v ktorom má len málo nádeje na víťazstvo. A pretože vedel aj to, že sa blíži svorka vlkov, stúpil na ľad. V polovici cesty sa los obzrel, a keď uvidel medzi stromami na brehu vlky, zrýchlil tempo.

Asi tridsať metrov pred ostrovom sa ľad pod jeho kopytami preboril, nohy sa mu podlomili a los narazil papuľou na zamrznutú hladinu. Čím viac sa namáhal udržať sa na ľade, tým hlbšie klesal do vody. V okamihu mal za sebou vrčiacu svorku a keď obrátil hlavu, díval sa priamo do žeravých očí vlka s bielou papuľou.
Bol v pasci — nad najmilším pasienkom na dne jazera. Los poznal pod vodou každý meter pôdy, lebo za pätnásť rokov sa tu vždy na jar a v lete ponáral až do šesťmetrovej hĺbky a zostával dolu celú minútu, aby v chumáčoch vynášal na breh šťavnaté vodné rastliny. S námahou sa pokúšal vziať vlka s bielou papuľou za parohy.

Vlk však odskočil. Los sa pomaly prebojú-val dopredu, ale ľad sa pred ním lámal ďalej. Keď sa vlk opäť priblížil k losovi, ten ho prudkým pohybom hlavy zachytil parohmi. Vlk stratil rovnováhu a horúčkovito kopal nohami, brániac sa,aby ho los nestiahol do vody.

Súboj

Ostrý ľad porezal losovi hruď a krv mu začala striekať na tancujúce kúsky ľadu. Zviera sa spustilo na dno, kde sa prudko odrazilo a o kus ďalej vyplávalo na hladinu, kde sa mu konečne podarilo vyškriabať sa na pevný ľad. Voda prúdom stekala z jeho masívneho tela. Vlky sa mu hneď prilepili na päty. Jedného odkopol zadnou nohou na šesť metrov, druhého zasa predným kopytom tak udrel, že mu prerazil chrbticu a vyradil ho z boja.
Los už teraz opreteky bežal k ostrovu. Hoci sa mu vlky zahrýzali do stehna, krku a slabiny, nevzdal sa. Predieral sa cez poldruhametrový snehový závej, akoby nemal pred sebou prekážku.
Konečne dosiahol ostrov, vbehol do húštiny, ustavične obracajúc hlavu, aby mu parohy neprekážali v behu pomedzi hustý porast. Vlky sa vzdali prenasledovania.
Zastavil sa až na vetrom bičovanom kamennom kopčeku v strede ostrova. Obrátil sa smerom k jazeru. Šesť vlkov, medzi nimi aj ten s bielou papuľou, stálo v kruhu. Vodca svorky zdvihol hlavu a mohutným hlasom zavyl. Ostatné sa postupne k nemu pridávali.
Los, ťažko dýchajúc, sotva počul zavýjanie vlkov. Jeho pľúca, ako má väčšina losov, boli prevŕtané pásomnicami, a pri dlhšom behu sa zadychčal.
Pomaly sa jeho dych upokojoval. Začal si trhať výhonky z blízkej jedle a s privretými očami ich prežúval. Pred trinástimi rokmi sa šmykla jeho matka do jazera a pobrala sa smerom na ostrov.

Ťarbavé, osemnásťmésačné a dvesto kíl ťažké losíča ju nasledovalo.
Ale ešte v ten deň sa matka obrátila proti nemu, pustila sa do losa a zahnala ho do hlbokej vody. Zranené a ohromené zviera sa samo prebrodilo na breh. Jeho závislosť od matky sa skončila. Predsa sa však často vracal na ostrov a keď matka padla za obeť vlkom, stal sa ostrov jeho revírom.
Keď sa v čase ruje odohrávali krvavé boje s druhými losmi, v ktorých sa zvieratá navzájom neraz usmrcovali, posplietali si parohy a nakoniec zahynuli od -hladu, stal sa ostrov jeho útočiskom.
V slepej vášni napádal nepriateľské losy, ktoré nerešpektovali jeho územie a približovali sa k losiciam. Raz v boji zlomil jednému losovi väzy. Sedem rokov bola jeho sila neprekonateľná.

Ale s pribúdajúcim vekom už neraz podľahol v boji s mladšími zvieratami. A tak čoraz častejšie zostával na brehu a vytruboval svoje rozčarovanie do vzduchu.
Opäť ho vyrušilo zavýjanie vlka. Keď sa obrátil, uvidel už vlka s bielou papuľou na okraji čistinky. Los prestal prežúvať a začal ho pozorovať. Ale vlk si ľahol a vyčkával. Niekoľko havranov sa spustilo na neďaleký strom. Ak sa dá vlk do boja, zostane aj pre nich dajaký zvyšok. A tohto vlka dobre poznali.
Los chvíľu váhal, potom sa pobral na severnú časť ostrova, kde stromy zadržiavali vietor a vytvárali vysoké záveje. Tam nemohol nijaký vlk na neho zaútočiť. Jeho jemné uši, ktoré zachytili kroky na vzdialenosť sedemsto metrov, zaregistrovali vržďanie snehu. Vlk ho teda nasledoval. A už aj zacítil jeho pach. Slepo vyrazil dopredu.

Parohmi narazil do stromu a nalomil si ich. V panickom strachu sa dal do behu, preskakujúc dlhými nohami malé stromčeky a narážajúc na stromy.Havrany leteli za ním, očakávajúc jeho koniec. Ale los sa stal nevypočítateľný – slepá panika sa zrazu zmenila na slepú zlosť. Dychčiac sa obrátil. Keď sa vlk s bielou papuľou neopatrne priblížil k nemu, los na neho zaútočil. Vlk odskočil nabok a zapadol do vysokého záveja. Nebojácne jantárové oči uvideli ešte obrovské kopyto a potom sa nad ním navždy zatemnila sivá obloha…
Keď na ostrov zavítala jar, los tam ešte stále bol. Ohrýzal posledné výhonky neďaleko miesta, kde premohol obávaného vlka. A keď sa ľad roztopil, ponoril sa do studenej vody jazera a o minútu sa vynoril s papuľou plnou šťavnatých zelených rastlín.
Ostrov teraz patril len jemu samému. Aj v nastávajúcom lete.

Knihou s mnohými stovkami strán by mohol byť i život muža, o ktorom tak výstižne hovorí charakteristika: na tvári ľahký smiech, v srdci hlboký žiaľ. Aj keby tá kniha mala množstvo strán, ešte veľa, veľa by bolo toho, o čom rozprávať…

Jeho poviedky, romány Zbohom armáda. Zelené pahorky africké. Komu zvonia do hrobu alebo aj novela Starec a more — to všetko ako keby boli len jasné a presné kontúry sveta s menom Ernest Hemingway.

Ale aký vlastne bol celý ten svet? Aký vlastne bol onen legendárny Ernest Hemingway? Áno, legendárny. O ňom, o jeho tvorbe, o jeho záľubách aj o jeho smrti sa rozprávajú legendy. Spisovateľovu tvár skryli dôkladnejšie ako jeho brada.
Napriek tomu je ešte stále dosť tých, ktorí neľutujú čas ani námahu na to, aby tvár Ernesta Hemingwaya týchto legiend zbavili.

Medzi týchto zvedavcov patrí aj sovietsky reportér Jurij Paporov. Štyri a pol roka žil na Kube, štyri a pol roka zhromažďoval listy, spomienky, zabudnuté fotografie a ďalšie a ďalšie materiály a z týchto dokumentov sa pokúsil o hemingwayovský portrét.
„Literárni vedci, ktorí sa zaoberajú tvorbou Ernesta Hemingwaya,” píše Paporov v jednej z reportáží, „podľa môjho názoru doteraz dostatočne nevysvetlili príčiny, pre ktoré spisovateľ opustil svoju vlasť — Spojené štáty americké — a usídlil sa na Kube.”Sám Hemingway niekoľkokrát prezradil, že jeho rozhodnutie ovplyvnilo kubánske podnebie, more plné rýb, teplo, cez celý rok čerstvé ovocie, veselá Havana a optimistický temperament Kubáncov, ale napriek tomu sa zdá, že mal ešte aj iné dôvody. V deň, keď dostal Nobelovu cenu, na tlačovej konferencii o novele Starec a more povedal:
„Ja som iba načúval, čo mi rozprávalo more, a písal som.

A ak som moru rozumel, znamená to, že som Kubánec… ”

Ernest Hemingway

Novelu Starec a more prvý raz uverejnili 1. septembra 1952 v americkom časopise Life, ktorý vyšiel nákladom päť miliónov výtlačkov. O týždeň neskôr sa na knižnom trhu objavilo päťdesiattisíc exemplárov knižného vydania. Napriek tomu, že náklad bol mimoriadne vysoký, záujem-ci ho okamžite skúpili.

Hemingway úprimne uvítal kubánsku revolúciu. Keď sa v novembri 1959 vrátil z Európy do Havany, na letisku, kde ho vítali priatelia a známi, vzrušene pobozkal kubánsku zástavu a vyhlásil:
„Som šťastný, že opäť stojím na tejto zemi, pretože sa pokladám za Kubánca. Neveril som ani jedinej z protikubánskych správ, ktoré uverejňovala svetová tlač. Sympatizujem s kubánskou vládou a spoločne s vami prežívam všetky naše ťažkosti.”Pozrieť sa do tváre Ernestovi He-mingwayovi sa rozhodol aj dramatik Rolf Hochhuth, ktorého svet pozná ako autora protifašistických a protivojnových diel. Venoval Heming-wayovi poému Smrť poľovníka.

V predhovore sa s čitateľmi podelil aj o mnohé zaujímavosti z posledných mesiacov života slávneho spisovateľa.
Aké bolo posledné Hemingwayovo leto?
„Z jeho mohutnej postavy a posmutnenej tváre vyžarovala nesmierna dôstojnosť,” napísal Fitzgeraldov životopisec, ktorý sa s Heming-wayom zišiel na Silvestra roku 1959 pri koktaile v bare na transatlantickej lodi Liberté…
V posledných mesiacoch života bol Hemingway ľútostivý a často sa mu v očiach zjavovali slzy. Osobitne, keď hovoril o tom, že skôr či neskôr zomrie; uvedomoval si, že už nedokáže písať.

Hypertónia a artérioskleróza tak zhubne zapôsobili na jeho zdravie, že už v jedenapäťdesiatich rokoch sa cítil ako starec…„A predsa ešte pred desiatimi rokmi,” píše Hochhuth, „napísal novelu Starec a more za krátkych osem týždňov. Takmer bez škrtov…!” Vtedy prežíval mnohé trpké sklamania. Okúsil, že kapitalistický spôsob konania sa neštíti vôbec ničoho. Práve v súvislosti s dielom Starec a more ho nehanebne okradli.
Ilustrovaný časopis Life uverejnil nákladom viac ako päť miliónov výtlačkov epilóg celej tvorby veľkého spisovateľa. Náklad rozobrali za štyridsaťosem hodín. Ako honorár dostal Hemingway iba štyridsaťtisíc dolárov, z ktorých ešte zaplatil dvadsať-štyritisíc na daniach.
Hochhuth konštatuje, že Heming-way „pôsobil dojmom človeka, ktorému ťahá na osemdesiatku, ale je príliš chorý na to, aby sa jej dožil”.
Smrť ho varovala pri kúpaní v mori deň po večierku, na ktorom oslávil svoju šesťdesiatku. Priatelia ho zachránili pred utopením, keď ho vo vode zrazu opustili sily… Heming-way sadol na loď a odcestoval do USA. Jeho západonemecký vydavateľ si všimol spisovateľovej zádumčivej skľúčenosti. Všimol si toho aj napriek tomu, že mu spisovateľ na rozlúčku povedal: „Zaručujem vám ešte tri dobré knihy.” Dve z nich mal už napísané, ale vyšli až po jeho smrti.

Tretia, náčrt románu o láske, je majetkom vdovy…Čo ovládalo Hemingwayov život? „Ako môžeme vedieť, či Heming-wayova známa vášeň byť vždy prvý, chytiť najväčšiu ryhu, uloviť antilopu s najimpozantnejšími rohmi — či túto vášeň nediktovala iba vlastná neistota?” uvažuje Hochhuth. „Strach z vlastnej slabosti?

Strach z príslušnosti k národu, ktorý, uchýliac sa k atómovej bombe, bol vrhnutý späť, do tvrdých a krutých dôb objaviteľov Ameriky. Existuje veľa — aj protichodných — výkladov najznámejšieho Hemingwayovho výroku: Človeka možno zničiť, ale nie premôcť. Nikto však nemôže tvrdiť, že presne vie, čo mal spisovateľ na mysli.”
Keď Hemingway už nebol schopný víťaziť za pisacím stolom, presnejšie povedané za puľtíkom, na ktorom pracoval, bol jeho koniec nevyhnutný.

Nepochybne si uvedomil, že už napísal všetko, čo mohol napísať a že už nemá čo povedať. Záver, ktorý z toho vyvodil, zrejme pokladal za svoje jediné východisko. Veď sám často vravieval: „Lepšie je zomrieť ako lev… ”
Knihou s mnohými stranami by mohol byť život muža, o ktorom platí: na tvári ľahký smiech, v srdci hlboký žiaľ. A napriek tomu ešte stále zostáva veľa čo rozprávať.

Zvieratá i vtáky boli oddávna vernými pomocníkmi človeka. Ľudia si ich cvičili, aby im pomáhali najmä pri love. Pri vtákoch im išlo o využitie rýchlosti a zvýšenie efektu lovu.

Schopnosti ľudí vedieť skrotiť a cvičiť zvieratá sa využívali aj na panovníckych dvoroch, kde lov už nebol životnou potrebou, ale zábavou.

Postupom času a zmenou spoločenských a sociálnych pomerov upadol tento druh lovu do zabudnutia. Zmenila sa jeho technika a to, čo bolo kedysi ozajstným prínosom, zostalo už len zábavou. Aj to ťažko povedať, či ušľachtilou. Tak je to pri používaní kormoránov na lov rýb.
Vynikajúce schopnosti kormoránov pri chytaní rýb boli známe už v najstarších časoch. Učenlivosť tohto vtáka umožňovala vycvičiť ho, aby chytal a donášal ryby svojmu pánovi.

Chytanie rýb pomocou kormoránov praktizovali mnohé stáročia na Ďalekom východe. Keď ho začiatkom 17. storočia uviedli na panovnícky dvor v Anglicku a vo Francúzsku, stal sa populárnym športom. Keď sa oživil lov so sokolom, na kormorány sa celkom zabudlo. Kormorán je zaujímavý vták.

Dnešný názov sa pravdepodobne odvodzuje z latinského corvus marinus alebo z francúzskeho corbeau marin. Ornito-lóg 17. storočia Willoughby ho nazval corvorant. Staré národy Orientu, obdi-vujúc viac jeho praktické schopnosti než výzor, ho jednoducho vhodne nazývali riečnym orlom alebo riečnou kačicou.
Napriek divosti kormoránov a drsnému terénu, kde sa zdržiavajú, je pozoruhodné, že ich možno ľahko skrotiť a oveľa ľahšie vycvičiť než napríklad sokoly.

V štatistikách o zdomácnených kormoránoch sa uvádza, že novému domovu sa vták rýchlo prispôsobí. Dokonca robí spoločnosť rodine a podrobuje sa aj deťom, keď sa s ním hrajú.Prvá zmienka o rybárčení s kormoránmi pochádza od Taliana Odoricu, ktorý sa pustil po stopách Marka Pola. V rokoch 1316 až 1330 žil niekoľko rokov aj v severnej Číne, kde videl, ako dobre vycvičené kormorány chytajú z člnov ryby. Opis spôsobu lovu sa nezmenil ani po 600 rokoch. „Videl som, ako v niektorých člnoch boli isté vodné vtáky, pripútané na bidielko. Okolo krku mali stiahnutú šnúrku, aby nemohli prehltnúť ryby, ktoré chytia.

Rybári mali v člnoch tri veľké koše. Keď vtáky odviazali, hneď sa začali ponárať do vody a chytať ryby, ktoré kládli bez nútenia do košov. Onedlho boli koše plné. Potom im rybári odviazali šnúrku z krku a nechali ich, aby si teraz chytali ryby pre seba. Keď sa nasýtili, prileteli späť na bidielko,” opisuje lov rýb kormoránmi Talian Odorica.

Šnúrka, ktorú uväzovali vtákovi okolo hrdla, sa neskôr zmenila na krúžok z kovu, slonoviny alebo remienok.Tento spôsob chytania rýb zaviedol do Európy Holanďan Fleming začiatkom 17. storočia, keď vycvičené kor-morány predviedol na francúzskom kráľovskom” dvore. Záujem o vtáky pretrvával celé storočie. V písomných prameňoch je záznam, že roku 1713 chytanie rýb kormoránmi patrilo medzi zábavy, ktoré sa konali každý týždeň.

Chodil sa na ne pozerať aj kráľ so svojou suitou. je možné, že vlastnosti kormoránov poznali na anglickom dvore pív ako vo Francúzsku. Roku 1611 Jamesa I. označovali ako pána kormoránov, lebo ich vedel vycvičiť na chytanie rýb. Roku 1618 mal kráľ palác a rybníky blízko Westminsterského opátstva, kde choval kormorány, morské orly a vydry. Okrem toho mal kormorány na chytanie rýb aj vo dvoch poľovníckych sídlach.

Karol I. bol známy tým, že zachovával tento zvyk lovenia rýb, ktorý zaviedli na anglickom dvore v 17. storočí. Podľa všetkých záznamov používali metódy podľa tradičnej východnej praxe.
Tento spôsob lovu oživili v polovici 19. storočia vo Veľkej Británii, Francúzsku, Holandsku a Španielsku. Cestovatelia, ktorí prichádzali z Číny, Japonska a Indie nielen chválili vycvičené kormorány, ale udávali podrobnosti o ich chove a výcviku.
V jednej správe z roku 1903 sa hovorí o nočnom výlete v Japonsku, kde na palube lode tancovali gejše, ktoré sprevádzali hudobníci na gitarách, a muži lovili s kormoránmi ryby.

Z takéhoto lovu rýb sa postupne stávala mondénna pánska záležitosť. Vo viktoriánskom období, keď mali vidiecki páni ešte mnoho volného času a dostatok finančných prostriedkov, zábavy s kormorán-mi uskutočňovali v ostrovnej ríši s rovnakým zápalom ako na kráľovskom dvore o dve storočia skôr.
Kapitán Salvin, ktorého pokladali za dokonalého sokoliara a jedného z najlepších cvičiteľov kormoránov, roku 1847 ovplyvnil týmto spôsobom chytanie rýb. Na chytanie ťýb sa pokúšal vycvičiť aj viaceré domáce vtáky a o ich úspechoch publikoval články. Zanechal aj zaujímavé opisy dvoch obľúbených kormoránov, z ktorých jeden žil 20 rokov.

Tieto vtáky vraj chytili 1200 rýb za 28 dní. Keď mali „dobrý deň”, podarilo sa im chytiť za deň až 45 pstruhov.
Mnoho detailov o tomto druhu zábavy v polovici osemnásteho storočia písomne zachytili aj vo Francúzsku, keď tamojší amatéri oživili chytanie rýb týmto spôsobom.

Francúzsky sokoliar Pichot chválil takéto chytanie rýb ako šport a opisuje vynikajúci apetít kor-moránov a ľahkosť, s akou ich možno vycvičiť. Hovorí, že kormorán má „srdce blízo žalúdka a jedno siaha cez druhé”.

„Tieto pôjdu do hrnca,” povedal lovec Tony Graham a ukázal rukou na dve malé antilopy ležiace pri jeho nohách. Teraz nebol tento Juhoafričan, ktorý sa práve vrátil z lovu spolu so Švajčiarom Carlom Ghenzim, veľmi spokojný.

Obidvaja si prenajali v pustatine močaristý ostrov plný zveri a sľubovali si bohatšie úlovky. Malý ostrov je posledným miestom v pustatine, kde môžu poľovníci bez mimoriadnych ťažkostí prenikať.

Najbližšie mestečko, asfaltová hradská a železničná stanica sú vzdialené 600 kilometrov. Kto prichádza, musí sa predierať cez húštiny, brodiť potokmi, ale napokon nájde prekrásny kúsok malebnej prírody, ktorú na juhu Afriky tvoria stá ostrovčekov plných zveri. Vlastne posledné tvrdenie nie je už dnes vôbec pravdivé, lebo 170 druhov cicavcov, 400 druhov vtáctva, 20 000 byvolov, 3000 slonov, 12 000 pakoňov a zebier, 18 druhov antilop a veľké množstvo levov, leopardov, gepardov, nosorožcov a opíc sa tu systematicky a bezohľadne ničí.

Za peniaze všetko

Tony Graham, ktorý tu dvadsaťpäť rokov robí sprievodcu zahraničným poľovníkom, môže byť o nejaký rok bez práce.Na 18 000 km2 odstrelia v tejto časti južnej Afriky ročne najmenej 20 000 zvierat a z toho iba 8000 na povolenie. Ostatných 12 000 pripadá na konto cudzích pytliakov, ktorým vôbec nejde o mäso, ale o slonovinu, vzácne kožušiny, kože a dalšie poľovnícke trofeje, ktoré možno dobre speňažiť.Najmenej tucet podnikateľov sa tu zaoberá organizovaním poľovačiek.

Ich zákazníci prichádzajú z Juhoafrickej republiky, USA, Anglicka, Francúzska, Talianska, z NSR a iných krajín. Niektorí priletia v malých lietadlách z Johannesburgu, vzdialeného 1400 km. Iní prichádzajú v terénnych autách. Za týždenné safari zaplatia niekoľko tisíc dolárov a získajú úradné povolenie zastreliť každé zviera, ktoré im príde pred mušku. Niektoré poľovnícke výpravy si prenajímajú revíry s rozlohou niekoľko sto štvorcových kilometrov.

Nikde na svete zver tak bezohľadne neničia ako v južnej Afrike. Za odstrel malej antilopy sa ráta 50 západo-nemeckých mariek, zastrelenie väčšej a vzácnejšej antilopy vyjde na 150 až 200 mariek. Odstrel slona alebo leoparda stojí 600 mariek, za byvola sa platí 300 a za zebru len 100 mariek.
Reklama podnikateľov zaručuje skutočne nízke ceny za takú vzácnu zver, ale lovci, resp. sprievodcovia z povolania, ktorí každú výpravu alebo jednotlivcov sprevádzajú, majú ešte iné účty. Účtujú dopravu, náboje, požičiavajú špeciálne zbrane, optiku, takže i ked zákazník zo zahraničia za deň ani raz nevystrelí, zaplatí najmenej 200 mariek.
Vyše štyridsať afrických štátov už obmedzilo alebo celkom zakázalo poľovačky cudzím turistom. Iba niekoľko afrických krajín — Juhoafrická republika, Rodé-zia, Zambia, Zaire, Gabun, Sudán a azda niektoré dal-šie povoľujú voľný odstrel zveri zahraničným poľovníkom.
Desiatky agentov z tých krajín, kde je lov povolený, obchádzajú západnú Európu a lákajú poľovníkov na safari, ktoré je „ojedinelé na svete”. Rozdávajú propagačné letáky a časopisy, ponúkajú „nezabudnuteľné dobrodružstvá za prijateľné ceny”. Napríklad v NSR je základná cena dvojtýždennej poľovačky 6000 až 10 000 mariek. Týka sa to napríklad poľovných revírov v juhozápadnej Afrike, Rodézii a Sudáne.
Keňa, Tanzánia a Uganda lákali ešte nedávno európskych poľovníkov nízkymi cenami. V Keni stál tzv. malý poľovnícky lístok ešte roku 1975 len 200 mariek. Jeho majiteľ mohol odstreliť ľubovoľný počet antilop a ze-bier, ale za každú musel ešte priplatiť 10 až 30 mariek. Potom išli ceny hore.

Odstrel nosorožca stúpol až na 3300 mariek, slona na 1000 mariek a byvola na 200 — =riek. Ak majiteľ poľovného lístka priplatil 20 mariek, -Äohol strieľať dva týždne všetko vtáctvo.
Následky takéhoto bezohľadného ničenia zveri sú otastrofálne. V Keni klesol počet zvierat oproti obdobiu pred päťdesiatimi rokmi o tri štvrtiny. Ešte roku 1973 bolo v Keni asi 170 000 slonov. Teraz ich stav klesol na 70 000. Až 100 000 slonov vyničili za krátkych šesť rokov!
Britský zoológ lan Douglas-Hamiíton odhaduje, že len roku 1976 padlo v Afrike za obeť najmä bielym poľovníkom 100 000 až 300 000 slonov. Roku 1967 bolo v Keni 15 000 zebier, dnes je ich sotva 1500. Koža zo zebry sa predáva v západnej Európe za 2000 mariek. To je desaťkrát viac, ako stál ešte nedávno v Keni poľovný lístok.
Veľa afrických krajín, ktoré prijali prísne opatrenia proti svojvoľnému ničeniu zvierat, má problémy s pyt-liakmi. Prichádzajú v terénnych autách cez nestrážené hranice, priletujú dokonca v súkromných lietadlách, strieľajú do zveri aj z lietadiel, lebo čím prísnejšie sú opatrenia, tým vyššie ceny sa platí za trofeje.
Aj nedávny feudálny režim v Etiópii umožňoval zahraničným poľovníkom bezohľadne ničiť zver. Po zvrhnutí starého režimu zostalo v celej krajine len asi 2000 až 3000 slonov. Kedysi sa ich lovilo 10 000 ročne.
Zahraniční poľovníci západnú Afriku doslova vydrancovali. V Mauretánii v podstate vyničili všetky slony, v Senegale ich zostalo iba niekoľko desiatok.
V Sudáne bieli poľovníci úmyselne zakladali rozsiahle stepné požiare. Zver, utekajúca pred ohňom, im hromadne pribiehala pred hlavne pušiek.
Pred niekoľkými rokmi v Burundi vyletel exprezident Michael Micombero na poľovačku vo vrtuľníku, aby osobne zlikvidoval posledné slony. V Čade povolili dokonca poľovačku na slony s guľometmi a nadháňali ich pomocou vrtuľníkov, z ktorých zhadzovali granáty.
Väčšina afrických štátov si až po získaní samostatnosti začala uvedomovať, ako vážne sú ohrozené ich zvieratá, ako je narušená rovnováha v prírode a prírodné bohatstvo vôbec. A vlastne, prv si to ani uvedomovať nemohli, lebo s týmto bohatstvom hospodárili kolonizátori.

Nejeden africký štát videl ešte po získaní nezávislosti v nekontrolovateľnom love jeden z významných zdrojov devíz. Preto bolo toľko tolerancie k bohatým bielym poľovníkom, ktorí platili hoci len za to, že si domov odvážali fotografie postrieľaných zvierat a historky vhodné pre hostí.
Áno, väčšina afrických krajín už pochopila, že musí zasiahnuť, a zasiahla. Ved v mnohých z nich zostalo približne len 10 percent bývalých stavov zvierat, ak ich celkom nevyničili.
Budujú sa národné parky, rezervácie, odstrel je prísne regulovaný a s poľovníkmi už nechodia podnikatelia, ale dozorcovia parkov, strážcovia zákona.
Ale situácia ešte vôbec nie je ideálna. Hromadné pytliactvo prekvitá tým viac, čím vyššie sú ceny slonoviny, vzácnych koží a iných trofejí. Len málo afrických krajín má totiž dostatok technických a materiálnych prostriedkov na potlačenie pytliactva.

Preto bude ešte dlho trvať, kým sa všetky problémy vyriešia. Nejde totiž len o zákaz či obmedzenie lovu, ale o realizáciu vedeckých metód pri pôsobení na prírodu.

Pred siedmimi dňami bielohlavý kozorožec zvíťazil v boji na život a na smrť, a tak ho črieda uznala za svojho vodcu.

Štyri roky bojoval Bielo-hlávok o prvenstvo, štyri roky čakal na tento deň.Medzi neprístupnými skalami a ľadovcami, v krajine slnka, vládne vlastný krutý a nemeniteľný zákon: prvenstvo alebo smrť. V čase lásky, ked pozvoľna utíchnu ľúbostné výzvy a volania, celá črieda kozorožíc patrí jedinému vodcovi. Iné kozorožce vtedy neexistujú.

Bud spadli pri boji do priepasti — na veľkú radosť krkavcov, alebo sa polomŕtve poslednými silami držia na príkrych zrázoch a skalných útesoch. A zbabelci, čo ustúpili z boja, blúdia ako vyhnanci po horách. Vietor, ktorý roznáša pach kozorožec, múti im krv aj rozum.
Štyri jesene sa medzi vrcholcami hôr odrážala ozvena Bielohlávkových rohov, štyri jesene ľahostajné priepasti a skaly boli svedkami nemilosrdného zápasu — boja v mene života, v mene lásky a potomstva.

Štyri roky bol osud Bielohlávka na nitke. A to len preto, aby sa vo výšinách orlích hniezd rozmnožoval jeho rod. Skoro týždeň si už Bielohlávok pyšne vykračuje jagajúcou sa slnečnou krajinou. Aj príroda mu dáva najavo svoju priazeň.

Stojí na hrebeni s hrdo vztýčenou hlavou a pozerá do slnka. Potom obráti pohľad dolu a vyberá si družku, ktorá prijme jeho krv a zachráni jeho rod. Svoje potomstvo zanechá neprístupným vrcholom hôr. Toto právo si Bielohlá-vok vybojoval v nespočetných tvrdých zápasoch cez celé štyri roky.
Uliahol sa na jar, ked sa obnovuje svet a mladne slnko.

Vysoko nad ním, na belasom žiarivom nebi, plápolal ohnivý kotúč. Obsypal biele vr-cholčeky zlatom a odrážal sa v matkiných zvlhnutých očiach. Ked túto nádheru zazrelo novouliahnuté ko-zorožča, radostne zahrabalo nôžkami, zakývalo kratučkým chvostíkom a slabúčko zamečalo. Ďakovalo tým otcovi za svoje počatie, matke za uliahnutie, horám za ich strieborný jas, slnku za zlato, ktoré na ne sype plným priehrštím. Míňal sa deň za dňom, jedno nebezpečenstvo striedalo druhé. Po jari prišlo leto. Hory zmenili farbu a začala sa jeseň. Bielohlávka sa zmocnil čudný pocit.

V čriede si pripadal osamelý, nepotrebný. Prítomnosť kozorožíc ho priam urážala. Uliahol sa a vyrástol medzi nimi, a predsa sa tu cítil akosi cudzo, akoby patril niekde inde, akoby ho kedysi násilím vytrhli z vlastnej čriedy a zahnali do cudzej. Čím viac plynul čas, tým silnejšie ho to ťahalo k niečomu veľmi blízkemu. Začal sa od čriedy vzďaľovať. Aj matke sa vyhýbal. Taká mocná a záhadná to bola sila.
Napokon pocítil, že už prišiel na miesto, kam ho to priťahovalo. A raz, ked sa objavili medzi vrcholmi rohy kozorožcov ako živé húštiny, vyrazil za nimi, bežal, ako sa uteká po dlhej neprítomnosti domov.Začul matkin hlas. Stŕpol. Nehnevala sa naňho, nehrešila ho, nežiadala, aby sa vrátil.

Vodca stáda

V jej hlase sa ozývala bolesť z neodvratnej rozlúčky. Vodca čriedy, ktorý stál vyššie než ostatné kozorožce, prenikavo zahviz-dol, ale kozorožce sa nerozutekali, ako to robievala črieda kozorožíc. Zdvihli len hlavy, porozhliadali sa, a ked zočili pribiehajúceho Bielo-hlávka, zaujali vyčkávajúcu pózu.
Mláďa sa zastavilo pred rohatými kozorožcami. Ked sa k nemu priblížil vodca črie-dy, Bielohlávok chcel cúvnuť, ale utiecť nemohol. Placho pozrel na vodcu a div nevykríkol: nad jeho očami, nad bledosivými hrdzavkavými pásikmi sa belela škvrna, malá ako kozľacia stopa. Nikto nemal na čele takéto znamienko, nikto okrem neho, Bielohlávka.
• Vodca čriedy sa pozrel mládaťu do očí. Potom zdvihol zrak o niečo vyššie, pristúpil k Bielohlávkovi a nozdrami nasal vzduch. Pocítil známy pach, ktorý sa ináč nijako neodlišoval od normálneho kozorožieho pachu. Vodca nastražil uši, započúval sa. Bielohlávkovi sa rozbúchalo srdce.

Vodca počúval tep Bielohláv-kovej krvi a spoznal v ňom svoj vlastný tep, ktorý sa takisto nijako neodlišoval od tepu ostatných kozo-rožcov. Potom si obzrel smiešne rožteky pripomínajúce roztiahnuté pršteky, cúvol a rozohnal sa na úder. Bielohlávkovi sa strachom zastavilo srdce. Vodca sa v rozbehu zastavil ako pribitý a jeho rohy sa stretli s rožtekmi. Bielohlávok sa zapotácal. Zdalo sa mu, že mu úder silných rohov roztrieštil lebku. Ale kdeže, stál na nohách a svet, ktorý mu na okamih v očiach len-len nezhasol, opäť ožil. V hlave mu však burácalo, akoby sa skaly lámali a údolia vzdúvali.

Bol to prvý zápas mladého kozo-rožca.
Od toho dňa nebol už Bielohlávok mláďaťom. Jeho šťastie však netrvalo dlho. Ešte tej zimy, v čase veľkých snehov, vodcu aj niekoľkých starších kozorožcov strhla lavína do bezodnej priepasti. Vodcova smrť tak otriasla Bielohlávkom, že sa takmer vrhol za ním. Nechcel sa vzdialiť od trhliny zavalenej snehom, ale ostatné kozorožce ho obstúpili a násilím odviedli.
Ked po hlade a treskúcich mrazoch prišla opäť jar a životodarné slnko zmenilo hrozivé lavíny na belasé potôčiky, našiel Bielohlávok rohy uviaznuté v rokline.

Bolo ich veľa, ale on hneď spoznal, ktoré patrili jeho predkovi. Celý život nezabudol na skalistú roklinu a na dva mohutné rohy na jej dne — na otcov štít a meč.
Pre Bielohlávka sa začala už druhá jar. V krvi mladého kozorožca sa ozval potomok. Vábil ho ku kozoroži-ciam. Ich črieda sa pásla neďaleko. Samičky sa pozerali naňho pôvabnými zvlhnutými očami a so zdvihnutými hlavami naňho túžobne volali.
Boli blízko, boli však nedostupné.
Cestu k nim mu zahatal kozorožec, ktorý sa s ním celú zimu delil o slamu z hniezd divých kačíc a uvoľňoval mu miesto pri napájadle, aby sa mohol dosýta napiť. Teraz sa k nemu rozbehol, veľkou silou ho udrel rohmi a povalil na zem.
Tento úder sa veru nepodobal otcovmu.
Ked sa Bielohlávok spamätal, bol sám. Kozorožce odišli s čriedou samičiek. Nikdy predtým — a vtedy bol zdravý a plný síl — ho nenechali samého, a teraz ho porazeného opustili a šli svojou cestou. Vstal, ale po niekoľkých krokoch znova padol. Stále nechápal, čo sa to stalo. Prečo sa voči nemu správa ten starší kozorožec tak kruto? Prečo?
Noc strávil na mieste svojho skutočného prvého zápasu celkom sám.

Na druhý deň ráno sa vybral po stopách kozorožcov, ale čriedy odišli vysoko do hôr. Teraz ho už k nim neťahalo, veď sa od neho odvrátili. Niekoľkokrát sa chcel vyhnúť cestám, vedúcim nahor, ale nohy ho samy niesli tam, v ústrety novým úderom.Prešlo veľa dní, kým stretol svoju značne rozriedenú čriedu; zostali v nej len štyri kozorožce. Bielohlávka k nim priviedla ozvena zúfalého zápasu. Padol v ňom aj kozorožec, ktorý premohol Bielohlávka.

Bol to krásny zápas. Bývalý Bielohlávkov druh, ktorý sa neočakávane stal jeho nepriateľom, bojoval tak odvážne, že sa už Bielohlávok necítil vôbec dotknutý. A keď nad ním Veľký roh so zakrvavenými a prasknutými rohmi predsa len zvíťazil, Bielohlávok sa domnieval, že cesta k čriede je voľná. Kozorožce sa zhrčili pod skalným previsom, ale víťazný Veľký roh sa k nim neponáhľal; stál s hrdo vztýčenou hlavou a tu a tam pozrel smerom, kde sa tlačili samičky. Čakal. Okrem neho tu boli ešte dva samce. Útočili proti sebe čelami, chvíľami sa od seba odtrhli, potom sa opäť rozbehli a zaútočili. Bol to zápas nie na život, ale na smrť. Zápasili spolu, kým si jeden z nich nenatrhol ucho.

Ešte jeden silný úder, ktorého dunivé zvuky sa ozývali horami, a Krivý roh sa vzdal, plazil sa dolu po svahu, tam, kde sa černela noc stúpajúca z údolia.
V treťom roku Bielohlávok zosilnel a zmužnel. V mnohých zápasoch sa víťazstvami prebojúval k prvenstvu. Napokon sa však stretol s cudzím silnejším kozorožcom, s ktorým prehral. Len-len že sa pri páde zo svahu zachytil o sotva viditeľný skalný výčnelok. Tak mu uniklo vodcovstvo takmer o vlások a nepokojný potomok v jeho krvi skoro navždy umfkol.
Štvrtý rok však potomok v Bielo-hlávkovej krvi s novou naliehavosťou zatúžil po živote a Bielohlávok plný sily a odhodlania sa púšťal do zápasov o vodcovstvo. Po viacerých víťazstvách sa znovu stretol s Krivým rohom.
Prvý úder bol len meraním síl. Potom Bielohlávok cúvol, aby sa lepšie rozohnal, postavil sa na zadné nohy a rohmi sa zakliesnil do súperových
rohov. Horami zahrmelo.

Krivému rohu klesli kolená, ale vzápätí vstal. Ešte dvakrát Bielohlávok zaútočil a Krivý roh sa vždy vyhol úderu. Keby Bielohlávok nemal trojročné skúsenosti z bojov, preletel by v rozbehu zo skaly. Zápas pokračoval. Krivý roh však začal ustupovať po sypkom svahu dolu. Nikdy nezápasil dokonca. Víťaz sa chcel za ním rozbehnúť, aby raz navždy vyradil ne-poctivca z boja, ale neurobil to. Nechcel tým zneuctiť svoje dnešné, ale ani minulé víťazstvá.
V noci pred svitaním Bielohlávok začul prenikavý panovačný hvizd dovtedajšieho vodcu čriedy a prudko vyskočil.
Rozhodujúci zápas nebol dlhý, ale bol neľútostný a krutý.

Pri poslednom údere praskol Bielohlávkovi roh. Zdalo sa mu, že mu praskla lebka. Pred očami sa mu zatmelo. Keby si nebol istý, že bojuje posledný boj, nikdy by sa na taký úder neodvážil. Vedel, že tento úder rozhodne o jeho osude. Keby ho čakal hoci jediný boj alebo čo i len bezvýznamné stretnutie, neriskoval by toľko. Po štvorročných skúsenostiach vedel, že taký úder nepostihuje len súpera.
Ked najprudšia bolesť v rohu poľavila a pred očami sa mu rozjasnilo, videl akoby v hmle čriedu kozorožíc, ktorá ho obklopila. Celé štyri roky v čase túžby po potomstve, vídaval podobný sen, stačilo len zavrieť oči.
Teraz slávil potomok, túžiaci po zrodení, víťazstvo. Jasal a tešil sa, lebo matka bola blízko, blízučko ako cesta k slnku.
Bielohlávok hľadel na žiarivé ranné slnko.

Družky nežne oblizovali jeho silné, statné telo, ktoré sa chvelo únavou.
Od tejto chvíle je Bielohlávok vodcom čriedy, jediný a vyvolený.
Nikdy predtým nebol taký opatrný a pozorný, nikdy predtým nemiloval tak intenzívne život a neveril vo svoju nesmrteľnosť ako za týchto sedem dní.

Nikdy predtým nežiarili zasnežené vrcholčeky ako diamanty a hory okrášlené kvetmi nehýrili toľkými farbami. Nikdy nebolo slnko také žeravé, láskavé a oslnivé ako týchto sedem dní. Stúpal čoraz vyššie a svoju čriedu viedol do neobvyklých výšin, aby potomok zdedil silu, odvahu a vôľu. Cítil, že prasknutý roh mu nedovolí, aby si v nasledujúcom roku vybojoval právo na dalšie trvanie jeho rodu, a preto musel teraz, v týchto dňoch odovzdať potomstvu všetku silu hôr a slnka, ktorá sa v ňom nahromadila za štyri roky.
Nerád sa spúšťal dolu. Vábili ho výšiny, tu cítil svoju silu a mohol sa kochať pohľadom na neprístupnú krásu večného snehu. Musel však svoje pôvabné družky, svoje horské krásavice, aspoň raz za deň doviesť k napájadlu, k slaným prameňom. Ved najmä teraz, v čase lásky, ich trápil smäd. Aj on sa musel napiť dosýta, aby potomci po ňom zdedili silné nohy, pevné kosti a mohutné rohy. Také, aké ležia v skalnej rokline.
Bielohlávok, buď ostražitý a vedz, že čím nižšie zostúpiš, tým viac nepriateľov stretneš! Nikto na svete nemá toľko neprajníkov ako ten, čo miluje výšiny, pravdu. Vari si nemyslíš, že všetci vítali tvoje víťazstvo
— víťazstvo tvojich silných nôh, mohutných rohov a tvojej odvážnej krvi? Alebo sa vari domnievaš, že nikto netúži po tvojich družkách? A nemysli si, že súper sa nad tebou zľutuje, ked si si zlomil v boji roh
— tvoj štít a meč, a to navždy… Áno, hory aj slnko od vekov učia
svojich synov: Nebuďte podlí! Väčšina si však nevšíma túto výzvu. Ich oči sú zaslepené a uši nepočúvajú dobré rady. Potomkom ich krvi nezáleží na tom, za akú cenu prídu na svet, ved slnko rovnako svieti na burinu aj na ružu.
Bielohlávkove predtuchy sa splnili. Priviedol svoju čriedu k prameňu, samičky sa sklonili k vode a on
— vodca — na kopci pozorne striehol a vetril.

Vtom zacítil cudzí pach. Najprv si myslel, že tu nedávno pred nimi pil nejaký kozorožec a vetrík, ktorý sa takmer nehýbal, neodvial ešte jeho pach. Bielohlávok sa snažil sám tomu uveriť, bol by rád, keby to tak bolo. Ale prv než sám zavetril nebezpečenstvo, vytušil ho jeho nalomený roh, pod ktorým sa v rane zasušila kalná krv.
Bielohlávok nedal nijaké znamenie, nechal svoju čriedu spokojne sa napiť. Sám nezišiel k vode, kdeže bol už jeho smäd! Ked však začali kozo-rožice pri napájadle šantiť a strečkovať, Bielohlávok zafŕkal a prenikavo zahvízdal.

Preľaknutá črieda sa jedným skokom preniesla cez potok na druhú stranu úžľabiny. Vodca sa rozhodol viesť čriedu inou cestou, než prišla. Keby bol niekto sledoval ich stopy, stratil by ich. Prudký chodníček pred nimi je voľný, nikto ho nemôže zahatať.
Vetrík driemajúci v rokline sa zvlnil, privanul známy pach a Bielo-hlávkov nalomený roh stŕpol. Sotva minuli roklinu, do cesty sa im postavil osamelý kozorožec a Bielohlávok ho hneď poznal. Bol to Krivý roh.

Odpočinutý, sýty a silný stál nad skalou. Nebránil prechode čriedy, ale mohol sa kedykoľvek každého z nich dotknúť svojimi rohmi. Nebolo ho možno obísť.
Bielohlávkovi sa otvorila rana pod rohom a pramienok krvi mu stekal popri oku.
Črieda sa zadívala na svojho vodcu. Bielohlávok už oľutoval, že nezhodil kozorožca pri poslednom zápase do priepasti. Teraz prechádzal okolo súpera bez mihnutia oka. Nepociťoval strach a nemal naň ani právo.

Črieda ho nasledovala. Vodca začul, ako sa k nim pripojil dupot štyroch kopýt. Neobzrel sa, nechcel sa o tom presvedčiť na vlastné oči.
Ach, Bielohlávok, ty odvážne srdce! Pred skutočnosťou sa ne-schováš, ked si ju nebudeš všímať.
Len čo mal za sebou strmú stenu a zastal na miernejšom svahu, krv z rany mu zaliala oko.

Napriek nalomenému rohu, ktorý mu spôsoboval nemalé ťažkosti, sa otočil, nechal prejsť svoje družky, aby sa stretol zoči-voči s popolavočerveným kozo-rožcom, ktorý dobiedzal na poslednú kozorožicu.Bielohlávkovi stále tiekla krv z rany, ale bolesť už zmizla.

Sotva sa pripravil na rozbeh. Krivý roh prešiel na druhú stranu za samičkou a oblizol jej chrbát. Vodca pocítil, ako potomok v matkinom lone volá o pomoc.
Bielohlávok sa narodil z jedného otca a z jedného otca je celý tento rod, ktorý vedie, a ani potom nebude mať dvoch otcov!
Kým sa znova pripravoval na za-útočenie, kozorožica opustila bojisko, ale zostala blízko a upierala na Bielohlávka zvlhnuté oči. Neraz zápasil s Krivým rohom, poznal jeho zákerný spôsob boja. S nalomeným rohom si nemohol dovoliť dlhý zápas. Veril svojmu rodu, ale len čo stratí zrak, bude bezmocný.

Po útoku sa musí stiahnuť späť a medzitým možno znova nadobudne zrak. Keby však Krivý roh aj teraz uhol, nezľutu-je sa nad ním a rozdriape mu brucho. Potomok je v lone a on — vodca — nemá iné východisko.
Krivý roh pochopil, že jeho návrh bol odmietnutý, že sa zápasu nevyhne. Potomok v jeho krvi tiež túžil zazrieť slnko, a to za každú cenu:
V horách už dávno zmĺkli údery rohov, ktoré sa ozývali v čase zápasov o prvenstvo. Vrcholčeky hôr zmeravené doterajším tichom radostne odovzdávali ozvenu oneskoreného boja.Hneď po prvom stretnutí v zápase sa Bielohlávkovi zatmelo v očiach a poslepiačky cúvol. Zadnou nohou sa oprel o skalu, znehybnel a čakal, kým sa mu vráti zrak. Krv spod nalomeného rohu vytekala čoraz silnejšie a zalievala mu oko.
Krivý roh sa nenáhlil do boja. Nečakal taký silný úder od súpera s nalomeným rohom. Snažil sa vybrať si bezpečnejšie miesto. Bol však úplne zachvátený túžbou po kozorožici, ostražitosť ho opustila a ked naňho Bielohlávok zaútočil, sotva stačil odskočiť. Prvý úder ho trochu schladil, ale jeho potomok ho hnal za každú cenu…

Pri druhom údere sa dostal k strmému zrázu, práve tam, kam nechcel. Zatiaľ čo Bielohlávok zhromažďoval sily na nový úder. Krivý roh si zisťoval svoju pozíciu a tesne pri nohách zazrel bezodnú priepasť. Potomok v jeho krvi sa zmietal strachom. Neboj sa, utešoval ho Krivý roh. Ked Bielohlávok cúvne, aby sa rozbehol, dostanem sa odtiaľto. Ďalší úder by som neprežil…
Aj Bielohlávok si uvedomoval, že keby súper vykĺzol z pasce a vzchopil sa, nebral by ohľad na jeho nalomený roh.

Nemôže teda cúvnuť na rozbeh a nemôže ani zaútočiť posle-piačky, ved súper by mohol pred úderom odskočiť a on by sa zrútil do priepasti. Musí stáť na mieste ako prikovaný, aby si Krivý roh nemohol nájsť bezpečnejšie miesto. Počká, kým mu z očí nespadne clona a zatiaľ si ten zbabelec netrúfne urobiť jediný krok, lebo nevie, kedy naňho Bielohlávok znova zaútočí, najmä ked je pri ňom tak blízko.Sotva trochu precitol a v hmle sa mu začala črtať postava červeného-kozorožca, postavil sa na zadné nohy a všetkými silami sa vrhol na protivníka.
Bielohlávkov úder súpera prekvapil. Keďže Krivý roh sa zvykol vzdávať boja, teraz si nevedel rady. Chýbalo mu niečo, čo jeho súper získal v každodennom boji.Bielohlávok premohol bolesť. Teraz sa musí vzchopiť, rozohnať zradnú clonu pred očami, ináč tento zbabelec utečie a on bude musieť bojovať od začiatku. Otcovská krv stále prúdi z rany spod rohu, čoskoro jej nezostane ani polovica a potom príde o všetko — o minulosť aj o budúcnosť.
Teraz, ked si už myslel, že oslepol, lebo bolesť sa stávala neznesiteľnou, spadla mu ako zázrakom clona z očí a pred sebou zreteľne videl červeného kozorožca. Čo to má znamenať? Vari má aj druhé oko zaliate krvou, alebo si hádam zlomil aj druhý roh? Či azda ten diabol z pekla vyhnaný naozaj sčervenel od rohu až po chvost?…

Bielohlávok pozbieral všetky svoje posledné sily a vyskočil. Ozvena úderu preletela nad horami a on stál ako vraštený do skaly. Dúfal, že až mu pominie bolesť, neuvidí už svojho súpera, že vzápätí začuje hluk tela padajúceho do priepasti. Hmla spred očí sa mu rozptýlila a, skutočne, protivník tam nebol. Videl len hory, ľadovce, nebo aj slnko — všetko v zlovestných červených plameňoch.
Vedel, že zrak ho môže zradiť, ale sluch nie. Priepasť musí zvestovať pád nepriateľa zvrhnutého zo skaly.
Krivý roh uviazol pod plošinou na malom výčnelku. Chvel sa na celom tele a už sa nepokúšal vyskočiť hore. Zmieril sa s osudom, odmietol pokračovať v boji, pretože videl, že Bie-lohlávok stojí nad ním a spod obidvoch rohov mu vyteká krv.
Predtým z Bielohlavkových rohov lietali iskry, teraz z nich srší krv.

Musí byť trochu trpezlivý. Čoskoro vy-pŕchne z neho rodová sila a vytrvalosť. Čoskoro sa Krivý roh, to podlé stvorenie, stane nezaslúžene, bez námahy, vodcom čriedy kozorožíc a bude môcť nerušene v bieloskvú-cej nádhere hôr rozmnožovať svoje potomstvo. Bielohlávok si už nikdy nevybojuje prvenstvo.
Jediný skok zo skaly a jeden jediný úder teraz rozhodne o všetkom, ale pre oboch naraz.
Teraz, ked sa ľadovce premenili na žiarivé perly, ked pôvabným družkám vlhnú oči túžbou, ked zlaté slnko hreje tak teplo a láskavo, je nesmierne ťažké postaviť sa ešte raz na zadné nohy a vrhnúť sa na nepriateľa. To bude už skutočne posledný úder. Ako ťažko je vrhnúť silné, statné telo, ktoré ešte pred chvíľou láskali družky, do priepasti, stať sa potravou krkavcov.
Ponáhľaj sa, nabáda ho potomok z matkinho lona.
Neváhaj, povzbudzovala ho otcovská krv prýštiaca spod rohov. Otcove rohy — jeho štít a meč — ležia na dne priepastí.
Vzchop sa, a zachráň seba aj nás!
Bielohlávok sa rozbehol na úder. Vedel, že musí v jednom skoku vydať všetky svoje sily aj život…Hory slávnostne privítali tento úder a v ozvene zaznela chvála slnku.

Toto je príbeh o mladom orlovi, ktorého našli chlapci ako mláďa. Priniesli ho na faru, kde sa ho ujali, a tak si ho obľúbili, že sa s ním nevedeli rozlúčiť.

Ako škaredé káčatko z rozprávky, vyrastal mladý orol medzi kačkajúcimi kačicami, kotkodákajúcimi sliepkami a bľačiacimi ovcami. V tomto prostredí sa mu tak dobre žilo, že rástol do šírky aj do výšky.
Našiel si miesto pri prasacom chlievi ku na starom drevenom plote, kde sedá val a vyčkával, kedy slúžka prinesie z kuchyne pomyje.

Len čo zbadal statnú Dorthu, zoskočil na vydláždený dvor a teperil sa k plnej mise smiešnym krokom, akým sa pohybujú deti kráľov vzduchu na zemi. Niekedy, najmä za búrlivých dní, ked bolo zlé počasie, sa stávalo, že v hrudi zajatého syna vzduchu sa prebúdzala túžba, hmlistý pocit clivoty. Vtedy sedei nehybne, bez jedla, vo dne i v noci so zobákom ponoreným do špinavého peria na hrudi.

Rozopälkrídla a statočne sa odrážal do vzduchu, ale vždy to bol l úbohý let, lebo ich mal obstrihané. Po chvíľke bezmocného poletovania spad na zem, kde najprv niekoľko ráz zmäte ne poskočil nabok a potom sa utekal skryť do tmavého kúta, akoby sa hanbil.
– Tak žil niekoľko rokov, až kým starý farár neochorel a nezomrel.

V zmätku, ktorý z toho na fare vznikol, sa zabudli starať o kráľovského vtáka, ktorého už dávno volali Klavs. Motkal sa ako zvyčajne tackavým krokom medzihydinoi -mierumilovný, trocha vyplašený, lebo občas dostal od farárových dcér na zobák, keď sa pokúšal ukázať svoju previ hu nad hydinou.
Jedného dňa, ked čerstvý južný vetrík priniesol do kraja teplo a jar, sa ocitol celkom na vrcholci strechy veľkej stodi ly, hoci si vôbec neuvedomil, ako sa ta dostal.

Sedel totiž—ako často predtým — na drevenom plote a smutne sníval, no zrazu, v návale neurčitej túžby po slobode rozopälkrídla. Ale, napodiv, namiesto toho, aby ako zvyčajne spadol na kameňom vydláždený dvor, vyšvihol sa do vzduchu takou rýchlosťou, že sa — celý
vyľakaný—poponáhľal, aby mal opäť niečo pevné pod nohami.
A tak nehybne sedel na vysokej stodole, celkom zmätený z toho, čo sa stalo. Nikdy predtým nevidel svet z takej výšky. Zvedavo krútil hlavou z jednej strany na druhú, kým — neodolateľne priťahovaný modravou oblohou a letiacimi mračnami — znovu roztiahol krídla a nechal sa unášať.

Najprv opatrne, ako na skúšku, potom odvážnejšie a istejšie, až sa odrazu s prudkým výkrikom rozkoše veľkým oblúkom vrhol hore k oblohe. Zrazu pocítil, že je orlom.

Mladý Orol

Hlboko pod ním ubiehali do diaľky dediny, lesy a slnkom ožiarené jazerá. Vyššie a vyššie stúpal k jasnej oblohe, opojený šírym obzorom a silou vlastných krídel.
Lenže veľký, prázdny priestor naokolo ho zrazu začal znepokojovať. Preto sa ^poobzeral po mieste, kde by si mohol oddýchnuť.
Šťastne sa dostal na skalu, ktorá vyčnievala ďaleko do údolia. No keď sa odtiaľ, ešte stále omámený, pozrel dolu, zmocnil sa ho ešte väčší zmätok. Na všetkých stranách videl neznámy kraj.

Nepoznal tam nijaké miestečko, nikde nevidel útočisko.
Všade dookola boli samé skaly, strmé holé útesy, na ktorých nebol nijaký chlievik, kde by sa mohol skryť pred búrkou. A na západe, až na konci šírej zeme, práve zapadalo slnko do krvavo sfarbených mračien, ktoré veštilipľušte a tmavé noci.
Do hrude mladého kráľovského vtáka sa zakrádal pocit strachu a opustenosti, keď večerná hmla zahaľovala údolia pod ním. Celkom skľúčený sa pozeral za kŕdľom vrán, ktoré s kráka-ním leteli domov, do svojich hniezd blízko teplých príbytkov ľudí. Tíško a opustene tam sedel so zobákom na hrudi a s krídlami pritisnutými k telu.
Vtom zašumel vzduch nad jeho hlavou.

Hore, pod blčiacou večernou oblohou, brázdila vzduch orlica s bielou hrudou.Chvíľu sedel s natiahnutým krkom a uvažoval o tom neobvyklom úkaze. Zrazu sa však rozhodol.
Mocným rozmachom rozopätých krídel sa vznesie do vzduchu a vzápätí je v jej blízkosti.Potom sa začína divá naháňačka cez hory… Orlica je stále vpredu a vyššie vo vzduchu, Klavs je trocha unavený a sťažka dýcha.
Čoskoro sú medzi vysokými bralami. Slnko ešte osvetľuje najvyššie vrcholce, ked letia ponad hrebene hôr do hmiel večerného súmraku.
Klavs počuje pod sebou šum veľkých, tmavých lesov a hukot potokov v hlbokých úšustoch.
Vari nikde nezastane? Myslí si, vyplašený neznámym hukotom. Už takmer nemôže dýchať a krídla má ťažké, veľmi ťažké.
Lenže orlica letí čoraz vyššie a vyššie, ďalej a ďalej, pláva vo vzduchu, stále dopredu ponad ružové vrcholce hôr — lákajúce, volajúce.
Letia nad nekonečnou kamennou púšťou, kde zmätene ležia na sebe obrovské balvany ako zvyšky babylonskej veže. A znezrady sa pred nimi zjaví “výhľad. Vysoko nad ubiehajúcimi mračnami sa ako v spánku chveje nadzemská ríša večných ľadovcov, nepoškvrnených ruchom života, domov orlov a veľkého ticha. Posledné záblesky dňa akoby driemali na bielom snehu. V úzadí je tmavomodrá večerná obloha, zasypaná pokojnými hviezdami.
Vyľakaný Klavs sa spustí dolu a sadne si na skalu. Trasie sa od hrôzy a zimy, sedí a pozerá na tú bielu zem smrti, na hviezdy, ktoré naň žmurkajú cez tmu ako zlovestné mačacie oči.
Zrazu sa jeho myšlienky smutne vracajú k domovu, ktorý opustil. Myslí na svoje teplé miesto pri drevenom plote a na pohodlný dvor, kde jeho malí priatelia sedia na bidielkach a sladko spia s hlavami pod krídlami.

Myslí na okrúhle tučné prasiatka, ktoré ležia v kruhu okolo matere, a na tučnú Dorthu, ktorá ráno vyjde von s teplýmipo-myjami.
Orlica ho ešte stále volá z mrazivo jasných výšok, Klavs však tíško rozopne krídla a zakráda sa naspäť cestou, kadiaľ prišiel.najprv váhavo, s pochybnosťami preletuje z brala na bralo… potom rýchlejšie, netrpezlivejšie, poháňaný strachom, vnútorným nepokojom a sladkou túžbou: domov, domov, domov.
Po nepremyslenom úteku sa až ráno dostal na faru. Chvíľku poletoval nad drahým domovom detstva, akoby sa chcel presvedčiť, či je všetko po starom.
Až potom sa pomaly začal spúšťať dolu.
No nešťastie nechodí po horách! Sluha, ktorý ho náhodou zbadal, ale ešte nepočul o jeho zmiznutí, odbehol po pušku, postavil sa za strom, aby zneškodnil bezočivého zlodeja sliepok, len čo sa mu dostane na dostrel.
Rozľahol sa výstrel.Vo vzduchu chvíľu poletovalo niekoľko pierok a Klavs dopadol na zem ako kameň.

Len čo poľovníci vyšli z domu, tiež vybehla von. Chvíľku váhala, ktorým smerom sa pobrať, aby predišla muža a aby ju pritom nezbadal.

V zime a tak včas ráno bola ešte všade tma, ale vrždiaci sneh pod nohami ju mohol prezradiť.
Nestihla sa ani teplo obliecť.

Cestou si zapínala Jankov trojštvrťový poľovnícky kabát, obaja boli vysokí, takže jej bol akurát. Šál, čiapku ani rukavice nemala. Ale ďalekohľad z vešiaka v predizbe si vzala.
Sama nechápala, čo to vlastne robí.

Ešte pred polhodinou sa nemohla prinútiť vstať z postele. Potom chaoticky balila svoje šaty, knihy… Auto malo prísť po jej veci o ôsmej ráno.
Takto si rozchod s Jankom vôbec nepredstavovala. Spočiatku sa čudovala, potom žasla, ako to Janko všetko prijíma. Ani sa nespýtal, či má iného, alebo či ju, ženu lesníka, prestal život na dedine tešiť a sťahuje sa späť do mesta k mamičke.

Iba hlavou pokyvoval, nevravel nič a hľadel kamsi z obloka. Ani jediný raz nepovedal, aby zostala.— Viem, že v tvojom prípade by nijaké prehováranie nepomohlo, – podotkol. Čo jej teda pomôže? Za dva roky si tu nezvykla, aj ked mala Janka rada a azda ho má rada ešte stále.
Teraz odišiel s ostatnými na poľovačku a až sa vráti, nemali by tu byť ani jej veci, ani ona. Prečo sa s ňou nerozlúčil? Zabudol alebo si myslel, že neodíde? — Zobudila som ťa, — ospravedlňovala sa pri rannom pobehúvaní po dome.
— Tá tvoja včerajšia návšteva ma zdržala, nestačila som sa zbaliť.
— Aj tak už musím vstávať, — Janko bystro vyskočil z postele.
— Čože tak zavčasu? – spýtala sa, ale akoby nepočul.
Predsa však len nebol taký celkom pokojný ako inokedy. Obliekal sa a rýchle pohyby pri jeho vysokej chudej postave pôsobili neprirodzene a smiešne.

Nechcel raňajkovať… tušila však, čo je v tom naozaj. Včerajší dohovor na spoločnú poľovačku. Jeho večný les a lov — až sa presťahuje, môže opäť učiť v škole v meste a nič také ju nebude rozčuľovať… ale kým sa tak stane, urobí niečo pre to, aby sa táto poľovačka nevydarila. Jej je jedno, že teraz zasa ona pôsobí smiešne, neprirodzene, ako sa takto pachtí horou.Bola pri tom, ked traja poľovníci včera vpadli do domu:
— Utiekla… utiekla, predstav si, Jano, že utiekla, — jasali vprostred kuchyne a Janko sa usmieval s nimi.Akoby sa tie slová vzťahovali na ňu, ale až o chvíľku pochopila, že ide o líšku.

O vzácnu striebornú líšku, ktorá chýbala akémusi chovateľovi v tunajšom kraji. Utiekla mu a unikala aj poľovníkom, čo na ňu striehli.
— Videli ju na Vidláku… potom pod Skalkou, — opakovala si v duchu ich slová.
— Vieš, Jano, koľko ľudí na ňu čakalo pri zvernici? Osem… osem, a prešmykla sa okolo nich, ani v susednom revíre po nej nevystre-
— Je dobrá, však? Hlúpa nie je. Poplietla všetkých! — zhodovali sa
v názoroch.— Je to odporné, odporné! — nemohla ich dlhšie počúvať. — Na jednej strane ju nemôžete vynachváliť, aká je šikovná, a na druhej strane sa nemôžete dočkať, kým na ňu vystrelíte.
— Jaj, milá panička… — jeden z poľovníkov si prešiel rukou po neondenej tvári — … privykla na inakší život. Vyrástla v klietke a niekto ju deň čo deň pekne kŕmil a vyčesával jej kožuch. V hore nemôže obstáť, nedokáže loviť. Škoda kožušiny,— mienili.

Strieborná líška

— Na ceste je už siedmy deň, — zamyslel sa Janko. — Niečím sa musela živiť.
— Kde-tu dačo zhltla, to sa rozumie, ale čo je to? Zaujímavé je,— spomenul si zrazu jeden z nich
— …že hlbšie do lesa nejde, bojí sa, ale obydliam sa tiež vyhýba. Ide najmä po okraji lesa, prebieha z jedného do druhého, nikdy sa nevracia…
— Takže… — všetci si sadli okolo stola, —… do nášho revíru prejde tadiaľto! — čmárali prstom po stolovej doske.
— Najskôr pôjde okolo rybníka, pozdĺž potoka do dalšieho lesa… — Určili si stanovištia, meditovali, či sa do rána neobratí vietor, či cez noc bude snežiť a aby nebol odmäk.
Zišlo jej na um, prekazí im poľovačku, zaplaší líšku, musí však ísť krížom cez les, predísť poľovníkov a dostať sa až k rybníku.
Medzi stromami bolo svetla po-biede, a aj keď tma pomaly bledla, les ju zvieral zo všetkých strán ako lavína.
Ťažilo ju niečo iné. Pred dvoma rokmi bola pre Janka jediná na svete. Kamarátkam sa zverovala…..Budem bývať v peknej vilke na dedine, školu tam majú takú malú, peknú, chodníky sú tam ako v meste. Nijaké hospodárstvo, len kvetinová záhradka a veľa miesta v dome… miesto aj pre dva klavíre…
A dva týždne po tom, čo sa nasťahovali, Janko na ňu zo záhrady zavolal, nech sa ide pozrieť…
— Dostal som ju, pytliačku.
— Zdvihol ruku, v ktorej držal zastrelenú mačku. Kolísala sa hlavou dolu a po bielej srsti kvapkala krv až na zem. Rozkričala sa vtedy a nemohla prestať. Zdalo sa, že Janko ju bude musieť poliať studenou vodou, aby sa spamätala. Prvý raz videla niečo zastrelené.
— Vieš, koľko taká túlavá mačka narobí v lese škody? Čo zožerie vtáčích vajíčok, ale aj mláďat!
— Tá krv na bielej srsti, na bielej farbe… — vzlykala. — Sľúb mi, že už nebudeš strieľať!
— Vzala si si horára, moja milá, — opakoval zakaždým. Prestala sa teda starať o to, čo robí v lese.
Až zasa teraz, v poslednej chvíli.

Mala by čakať na auto, ktoré ju stadiaľto odvezie, a zatiaľ beží cez les. Má strach o líšku? O striebornú líšku, ktorá vyrástla v klietke a v lese neobstojí. Neobstojí, ako ona.
Šla lesom dákych tridsať minút, azda aj dlhšie. Stromy pred ňou redli, obloha sa jasnila, kláty s bielymi čiapkami snehu a s dlhými koreňmi, o ktoré sa už nepotkýnala, strašidelné vývraty stratili obrovské rozmery, ťažké, snehom zaviate konáre, akoby sa dvíhali k svetlu.

Zvláštny pocit, vôkol nej bolo odrazu jasno dolu aj hore, vpredu aj vzadu…
Rozhliadla sa. Líšku doteraz nespozorovala, ale poľovníkov akiste predišla. Zbehla k rybníku. Stoh slamy uprostred polí, obkolesených lesom, bude pre ňu dobrým stanovišťom.
Kadiaľ líška pôjde? Nemala tu veľa na výber, keby to nebolo na hranici susedného revíru, iste by na ňu poľovníci čakali práve tu.
Stoh slamy ju chránil pred vetrom. Rozhrabala slamu, mohla si aj sadnúť. Priložila si k očiam ďalekohľad a pozorovala okolie pred sebou.
Netrvalo dlho, ďalekohľad jej div nevypadol z rúk. Obzrela sa a vykoktala:
— Janko… Janko, kde si sa tu vzal? Vôbec som ťa nepočula!
— Tu si! — hľadel na ňu ako na zjavenie.
— Ako… ako si ma našiel?
— Zabudol som ďalekohľad, nikde som ho nevidel…
— Azda si neprišiel čakať na líšku až sem!
— Podľa stôp som poznal, kde ideš.
— Vieš, prečo som tu? — hľadela naľavo, napravo, naťahovala
krk…
— Nebála si sa cez les? — sadol si k nej a z pleca zložil pušku.
— Myslíš si, že tadiaľto líška naozaj pôjde? V snehu ju nebude veľmi vidieť, keď je strieborná, strieborná ako sneh.
— Strieborná ako sneh… — opakoval po nej.
— Azda by si aj zvykla žiť v lese, čo myslíš? Veď to už vydržala sedem dní.
— Možno… vyzerá to, že áno… určite… — hovoril k nej stále presvedčivejšie a jeho studená dlaň ju za okamih pálila pod kabátom, pod svetrom. Požičal jej ešte svoj kabát, pritlačil sa k nej, aby na ňu nefúkalo.Ale kým ho tiež objala, zaznel v lese výstrel. Jeho ozvena sa ostro zatrias-la kdesi nad nimi. Vyskočila skôr ako on.
— Zastrelili ju? — oči jej poskakovali raz k lesu, raz k nemu.
— Mohli netrafiť. Sú to sviatoční strelci, — povedal a opäť sa pokúsil privinúť ju k sebe.
— Nik z vás nie je sviatočný strelec! Nemusíš klamať! To radšej mlč, ako predtým! — vytrhla sa mu, utekala preč a neobzerala sa.
…Vyrástla v klietke, v lese neobstojí…

Tie slová akoby pri nej najviac kričali. Zastrelenú líšku ani poľovníka nikde nevidela, len narazila na červené kvapky krvi, ktoré sa menili na väčšie, potom objavila veľké zafarbené koleso a ľudské stupaje.
Krv sa cez biely sneh vpíjala až do zeme. Líška už teda nežila.
Čakala tu tiež na výstrel, ale ten neprichádzal.

Nekričala, netriasla sa, nezatínala prsty do seba, pred očami sa jej nerobili kruhy. Videla jasne, že rozhodnutie, kde by mala žiť, musí urobiť len ona… ona sama. Napriek tomu však ten zvláštny pocit, keď dnes kráčala lesom a vôkol nej bolo hore, dole… za ňou… pred ňou… , ten pocit zostával.
Prekročila sfarbený sneh — a zamierila tam — kde na ňu čakal Janko.