Ernest Hemingway

Ernest Hemingway
Ernest Hemingway

Knihou s mnohými stovkami strán by mohol byť i život muža, o ktorom tak výstižne hovorí charakteristika: na tvári ľahký smiech, v srdci hlboký žiaľ. Aj keby tá kniha mala množstvo strán, ešte veľa, veľa by bolo toho, o čom rozprávať…

Jeho poviedky, romány Zbohom armáda. Zelené pahorky africké. Komu zvonia do hrobu alebo aj novela Starec a more — to všetko ako keby boli len jasné a presné kontúry sveta s menom Ernest Hemingway.

Ale aký vlastne bol celý ten svet? Aký vlastne bol onen legendárny Ernest Hemingway? Áno, legendárny. O ňom, o jeho tvorbe, o jeho záľubách aj o jeho smrti sa rozprávajú legendy. Spisovateľovu tvár skryli dôkladnejšie ako jeho brada.
Napriek tomu je ešte stále dosť tých, ktorí neľutujú čas ani námahu na to, aby tvár Ernesta Hemingwaya týchto legiend zbavili.

Medzi týchto zvedavcov patrí aj sovietsky reportér Jurij Paporov. Štyri a pol roka žil na Kube, štyri a pol roka zhromažďoval listy, spomienky, zabudnuté fotografie a ďalšie a ďalšie materiály a z týchto dokumentov sa pokúsil o hemingwayovský portrét.
„Literárni vedci, ktorí sa zaoberajú tvorbou Ernesta Hemingwaya,” píše Paporov v jednej z reportáží, „podľa môjho názoru doteraz dostatočne nevysvetlili príčiny, pre ktoré spisovateľ opustil svoju vlasť — Spojené štáty americké — a usídlil sa na Kube.”Sám Hemingway niekoľkokrát prezradil, že jeho rozhodnutie ovplyvnilo kubánske podnebie, more plné rýb, teplo, cez celý rok čerstvé ovocie, veselá Havana a optimistický temperament Kubáncov, ale napriek tomu sa zdá, že mal ešte aj iné dôvody. V deň, keď dostal Nobelovu cenu, na tlačovej konferencii o novele Starec a more povedal:
„Ja som iba načúval, čo mi rozprávalo more, a písal som.

A ak som moru rozumel, znamená to, že som Kubánec… ”

Ernest Hemingway
Ernest Hemingway

Novelu Starec a more prvý raz uverejnili 1. septembra 1952 v americkom časopise Life, ktorý vyšiel nákladom päť miliónov výtlačkov. O týždeň neskôr sa na knižnom trhu objavilo päťdesiattisíc exemplárov knižného vydania. Napriek tomu, že náklad bol mimoriadne vysoký, záujem-ci ho okamžite skúpili.

Hemingway úprimne uvítal kubánsku revolúciu. Keď sa v novembri 1959 vrátil z Európy do Havany, na letisku, kde ho vítali priatelia a známi, vzrušene pobozkal kubánsku zástavu a vyhlásil:
„Som šťastný, že opäť stojím na tejto zemi, pretože sa pokladám za Kubánca. Neveril som ani jedinej z protikubánskych správ, ktoré uverejňovala svetová tlač. Sympatizujem s kubánskou vládou a spoločne s vami prežívam všetky naše ťažkosti.”Pozrieť sa do tváre Ernestovi He-mingwayovi sa rozhodol aj dramatik Rolf Hochhuth, ktorého svet pozná ako autora protifašistických a protivojnových diel. Venoval Heming-wayovi poému Smrť poľovníka.

V predhovore sa s čitateľmi podelil aj o mnohé zaujímavosti z posledných mesiacov života slávneho spisovateľa.
Aké bolo posledné Hemingwayovo leto?
„Z jeho mohutnej postavy a posmutnenej tváre vyžarovala nesmierna dôstojnosť,” napísal Fitzgeraldov životopisec, ktorý sa s Heming-wayom zišiel na Silvestra roku 1959 pri koktaile v bare na transatlantickej lodi Liberté…
V posledných mesiacoch života bol Hemingway ľútostivý a často sa mu v očiach zjavovali slzy. Osobitne, keď hovoril o tom, že skôr či neskôr zomrie; uvedomoval si, že už nedokáže písať.

Hypertónia a artérioskleróza tak zhubne zapôsobili na jeho zdravie, že už v jedenapäťdesiatich rokoch sa cítil ako starec…„A predsa ešte pred desiatimi rokmi,” píše Hochhuth, „napísal novelu Starec a more za krátkych osem týždňov. Takmer bez škrtov…!” Vtedy prežíval mnohé trpké sklamania. Okúsil, že kapitalistický spôsob konania sa neštíti vôbec ničoho. Práve v súvislosti s dielom Starec a more ho nehanebne okradli.
Ilustrovaný časopis Life uverejnil nákladom viac ako päť miliónov výtlačkov epilóg celej tvorby veľkého spisovateľa. Náklad rozobrali za štyridsaťosem hodín. Ako honorár dostal Hemingway iba štyridsaťtisíc dolárov, z ktorých ešte zaplatil dvadsať-štyritisíc na daniach.
Hochhuth konštatuje, že Heming-way „pôsobil dojmom človeka, ktorému ťahá na osemdesiatku, ale je príliš chorý na to, aby sa jej dožil”.
Smrť ho varovala pri kúpaní v mori deň po večierku, na ktorom oslávil svoju šesťdesiatku. Priatelia ho zachránili pred utopením, keď ho vo vode zrazu opustili sily… Heming-way sadol na loď a odcestoval do USA. Jeho západonemecký vydavateľ si všimol spisovateľovej zádumčivej skľúčenosti. Všimol si toho aj napriek tomu, že mu spisovateľ na rozlúčku povedal: „Zaručujem vám ešte tri dobré knihy.” Dve z nich mal už napísané, ale vyšli až po jeho smrti.

Tretia, náčrt románu o láske, je majetkom vdovy…Čo ovládalo Hemingwayov život? „Ako môžeme vedieť, či Heming-wayova známa vášeň byť vždy prvý, chytiť najväčšiu ryhu, uloviť antilopu s najimpozantnejšími rohmi — či túto vášeň nediktovala iba vlastná neistota?” uvažuje Hochhuth. „Strach z vlastnej slabosti?

Strach z príslušnosti k národu, ktorý, uchýliac sa k atómovej bombe, bol vrhnutý späť, do tvrdých a krutých dôb objaviteľov Ameriky. Existuje veľa — aj protichodných — výkladov najznámejšieho Hemingwayovho výroku: Človeka možno zničiť, ale nie premôcť. Nikto však nemôže tvrdiť, že presne vie, čo mal spisovateľ na mysli.”
Keď Hemingway už nebol schopný víťaziť za pisacím stolom, presnejšie povedané za puľtíkom, na ktorom pracoval, bol jeho koniec nevyhnutný.

Nepochybne si uvedomil, že už napísal všetko, čo mohol napísať a že už nemá čo povedať. Záver, ktorý z toho vyvodil, zrejme pokladal za svoje jediné východisko. Veď sám často vravieval: „Lepšie je zomrieť ako lev… ”
Knihou s mnohými stranami by mohol byť život muža, o ktorom platí: na tvári ľahký smiech, v srdci hlboký žiaľ. A napriek tomu ešte stále zostáva veľa čo rozprávať.

Ernest Hemingway
5 (100%) 1 vote

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *