Makar Čuprov veril životu. Dal mu tajgu, dal mu oblohu a tridsaťpäť rokov, ktoré prešli, ani sa nenazdal. Aj za to ďakoval životu, že svoje roky necítil, iným nezávidel, jednoducho, bol na zemi Makar Čuprov a bola zem, a to je najdôležitejšie.
A aké len miesta sa na zemi nájdu. Nachodil sa po nej Makar neúrekom, ale dve rovnaké miesta nenašiel.

Na tom najnečakanejšom mieste rozlialo sa jazero a inde človek len hľadí, a vlastným očiam nemôže uveriť: potôčik, ledva doň duša chodí spávať, no vyhĺbil päťdesiatmetrovú jaskyňu. A Makar sa pozeral, ustavične sa pozeral.
Vnímal prírodu a oceňoval jej rovnováhu. Raz zjari postrelil tetrovicu a potom dva mesiace vypiplával jej nenásytné potomstvo, teraz už o takom čase nestrieľa ani na tú najškodlivejšiu háveď.

Naučil sa vážiť si zákony, podľa ktorých sa všetko rodí preto, aby šťastne žilo a pokračovalo v potomstve… Makar sedel v malom prístavku oblastného podniku komunálnych služieb (v dedine ho oddávna prezývali opravárska kancelária) a cez jediný mušacincami znečistený oblok hľadel ponad domy a ulice na belasé chrbty Mjao-Čanu.

V duchu videl chodníky, po ktorých práve kráčajú hrdé sobolice, a ohníky, nad ktorými sa pomaly kníšu začadené kotlíky. Nech robil Makar čokoľvek, zem žila v ňom a prejavovala sa čudnými želaniami. Zatlčie jediným zručným úderom flok do podrážky a už má pocit, že v prístavku rozvoniava brezové lístie, pripravuje smolu na drat-vu a v duchu vidí skrúcať sa do rú-ročky zlatistú kôru. Ale najväčšmi vábila Makara tajga zrána, kvôli čomu sa aj pochytil s vartášom.
Miloval zrodenie rána, miloval a preciťoval ho.

Pri prvom zakikiríkaní kohúta vyskočí z postele a už je v obloku. Na ulici je ešte šero, kde-tu preťaté škvrnami brieždenia. No Ma-kar už nevie vydržať, vybehne na ulicu a vykročí v ústrety slnku. Tak chodí každé ráno vítať slnko. A len čo sa slnko vyhúpne spoza sopiek, už sa netúži vrátiť domov — zahne k dielni. A vartáš, čertisko jedno, akurát v tej chvíli zaspáva. Silno a dlho búcha Makar — aj sa strachuje, že buchotom naruší rannú prírodu — kým Se-mion v záchvate zúrivosti neza-hromží:
— Doparoma! Kto to tam vystrája?! — To som ja, — hlasno zavolá Makar.
— Kto „ja”?
— Ja, Makar. Ja som to, ujo Semion!
— Ja, ja! Aký čert ťa vláči po nociach?!
—Akáže noc, ujo Semion? Už je ráno. Už aj slnko vyšlo. Hľa, ako pripeká, až sa robí opar! — Makar rozpráva a rozpráva, neodtŕhajúc oči od vychádzajúceho slnka. A ráno čo ráno sa Semion znova čuduje Makaro-vej výrečnosti.
— Netrep toľko, — otvára Semion bránu, — aj tak viem, že zahováraš, iste si sa pozabudol u voľajakej ženskej. Aj do dielne sa ich nahrnú celé húfy, môžeš si vyberať…
No Makar už nepočúva, kráča do svojho prístavku, otvorí oblok dokorán a zahľadí sa tam, kde je život a slnko.
A ráno, hneď po slnku vojde riaditeľ, zdvorilý chlapík, ktorého majú v paráde ženské jazyky. Žije životom plným úctivosti a Makar je preňho čosi nepochopiteľné, čo by na pracovisku nemalo byť.
— Zasa si ponocoval? — zadiera sa riaditeľ do Makarovej osobnej záľuby. — Pozri sa, mojou povinnosťou e upozorniť ťa, aby si nevystrája! hlúposti.
Riaditeľ mu nedohovára, je to zdvorilý človek a Makarovi tají, že v dedine ho dávno pokladajú za čudáka. To všetko však Makar vie, no nevšíma si to, na reči nedá, a preto Makar Čuprov mlčí a skrýva tajný žiaľ.
— Bol raz taký človek, — pokračuje riaditeľ, — čo sa klaňal slnku. Ženu mal krásavicu a sám bol faraónom. Ale ty si čo?
— Vydajte mi kožu, — znevažuje Makar riaditeľovu otázku a pozerá sa do obloka, za ktorým už žiari slnko a zbeláskaveli sýtomodré sopky.
— Všetko ti prepáčim, ak mi prinesieš z tajgy so bo ľa, — žiada riaditeľ.
Deň už pokročil a zástera na Maka-rových kolenách zmäkla od tepla. Rozvoniava koža, voňajú ňou konské postroje a presýtené sú ňou i temné skladištia koniarní.
Predpoludním, práve Makar pribíjal podpätok na ženskú poltopánku, pribehla do prístavku Ninočka, mladá odborníčka na pletenie módnych čiapok a svetrov. Bola chudučká a vystráchaná, nemala dosť sebavedomia. Pribehla a pozorovala, ako Makar pracuje; ten sa vôbec nečudoval, len vypustil cievku z úst, vážil si Ninočku ako ženu.
Prišla si oddýchnuť od spolupracovníčok a Makar to vedel. A vedel si predstaviť aj to, čo je devätnásť žien pohromade. Sedela na skladacej cel-tovi novej stoličke a odpočívala s očami upretými na pracujúceho Makara.
— Makar Ivanovič, — povedala trochu ostýchavo Ninočka, — kam chodievate každé ráno?
Makar odložil opravenú topánku a chytil mužské zimné topánky. Postavil ich na stôl a dlho a pozorne ich obzeral. Len čo je pravda, to neboli topánky, ale škarbále. Opravoval ich už tretí raz.
— Vstávaš skoro? — spýtal sa Makar.
— Dnes som sa zobudila zavčasu …
— Chodievam sa pozerať, ako sa rodí ráno.
— Ako sa rodí ráno? — opakovala v údive Ninočka.
— Áno… Je to veľmi zaujímavé. Ráno sa rodí pomaly, akoby váhalo, trvá to dlho, vlečie sa to, všetko prikryje hmla, opar. Ale slnko sa pretíska, náhli sa a zrazu, ani čo by sa rozpajedilo, naplno zažiari…
— A je pravda, že máte žeňšenovú plantáž? — Ninočka vyvalila očká a chudučkó kolená si prikryla dlaňami.
— Je to pravda. Akurát zajtra budem zberať úrodu, — usmial sa Ma-kar, zobral kladivko, no rozmyslel si to a zahľadel sa do obloka. Tam, kde ráno vychádzalo slnko, bolo neobyčajne jasno. Stromy vrhali tiene a cez lanské lístie, hnedé so zlatými škvrnami, presvitalo slnko. Makar si pomyslel, že je najlepší čas na ja-riabky, teraz sú oslepené zlatistou žiarou a len pištia od vytrženia.
— Makar Ivanovič, — Ninočka ustrnula v prekvapení nad vlastnou myšlienkou, – zoberte ma so sebou.
— Odchádzam zavčasu. — Makar sa načiahol za topánkou, pričom prevrátil konzervovú plechovicu s klincami. Plechovica bola nová, nedole-pená, odbleskla sa od slnka a horela vo vlastnej žiare.
Odvtedy začali zavčas rána spolu chodievať do tajgy. Šla Ninočka objímajúc si rukami ramená a šiel Makar Čuprov prepletajúc dlhými nohami.
Poväčšine kráčali mlčky, len keď Ninočku začalo ťažiť ticho, nesmelo povedala:
— Makar Ivanovič, nebolo vám samému v tajge smutno?
— Kdeže! Mne nebýva v tajge smutno.
— A všetky naše ženy o vás klebetia… že ste čudák, — začervenala sa, rýchlo sa zohla a čosi hľadala vo vysokej tráve.
Makar Čuprov sa tomu akosi zvláštne usmieval a ešte väčšmi sa hrbil, takže jeho vychudnutá postava pripomínala vyvrátený koreň. Smutne sa pozrel na Ninočku a priznal sa:
— Asi majú pravdu. Niečo na tom bude.
— Vymýšľajú si, — odvracala Ni-nočka oči.
Pozrel sa na ňu neobyčajne jasnými očami, akoby ho prekvapilo, že nevie čosi také prosté a jeho nepekná, čudujúca sa tvár vyjadrovala v tých chvíľach toľkú spokojnosť a múdrosť, že sa Ninočke videl celkom mladý a pekný.
Raz prekvapil Makar Ninočku tým, že na okraji limbového lesa zrazu niekoľkokrát silno zatlieskal do dlaní a tmavohnedý vták s bielymi bodkami, čo letel okolo, si sadol na konárik najbližšieho stromu. Vták bol mena ako holub, mal dlhý zobák, a vôbec vyzeral dravo; zrazu začal prenikavo škriekať: „Kr-ek, kre-ek, kerr.”
— Orešnica, – tichučko povedal Makar a Ninočka videla, ako mu je pritom dobre. Určite zabudol na ňu, na seba i na celý svet, keď striehol na každý pohyb škriekajúceho vtáka…
— Si ty ale lapaj, — povedal riaditeľ Makarovi, — našiel si si dievča. To som teda nečakal.
— Hlúposti, — zachmúril sa Makar a obrátil sa k obloku.
— Čo robíte v tajge? — rozpačito zakašlal riaditeľ, vycítil, že jeho otázka je nemiestna.
— Príďte sa pozrieť, — odsekol Ma-kar Čuprov.
— No, no, — neurčito zamrmlal riaditeľ, — určite prídem.
O dva dni, keď Ninočka a Makar vychádzali nad ránom z dediny, naozaj na nich riaditeľ čakal, sedel na okraji hradskej. Mal pušku, patrón -tašku a na hlave mu sedela pletená čiapočka.
— Tak čo, ako vyzerám? — spýtal sa najskôr Makara a potom Ninočky. Veľmi mu záležalo na tom, ako vyzerá.
Ninočka pozerajúc na pletenú čiapočku — svoju prácu, ticho ho pochválila:
— Sluší vám to, Sergej Petrovič. Makar mlčal a len ked prešli dobrý
kus cesty, rozhorčene sa spýtal:
— A pušku ste si načo zobrali?
V tajge nebol riaditeľ riaditeľom, ale malý, trochu okrúhlučký, trochu smiešny človek, a preto ospravedlňujúco povedal Makarovi:
— Na sebaobranu. Je to predsa len tajga. Všeličo sa môže prihodiť.
Ale toho rána sa aj tak nič nepriho-dilo. Len Makar bol mlčanlivejší ako inokedy. Na nasledujúce ráno povedal Ninočke:
— Je to čudná zem. Kedysi som zasadil v tajge sosnu. Ale podryl ju pich a potom si v tej jamôčke urobila sklad orešnica. Na jar som tam zašiel, a dobre že nie po oblohu sa tam týčila limba.

Sebavedome vyčnievala spod zeme, akoby chcela sosničke povedať: „Čo tu robíš, cudzinka, tu je moje miesto, tu je zem mojich predkov.” Tak som musel cudzinku presadiť. Ale ujala sa, kmeň má mimoriadne rovný, kôru hladkú ako briezka v druhom roku.
Sedeli na okraji tajgy a Ninočka už s.a~ia videla, ako sa prediera spoza r;-nov slnko, ako sa v chvojine ti-z-o biyštia kvapky rosy, ako sa pot e . spúšťajú na samý koniec ihlI-: zaligocú sa ako fialová iskra a v páde sa rozprsknú na zemi. A o chvíľu tisnúc sa akosi bokom • —iadej jedli, ale rýchlo a strmhlav p-eniesla sa sova a zašumela krídla—’ ako ventilátor pod plafónom.
Ninočka bola teraz v centre pozor— sti celej dediny.

Rozprávali si o nej šepky i nahlas, za chrbtom i priamo sa jej vypytovali, čo vidí na Makaro-vi. Táto nečakaná popularita ju trápia a ked sa raz nahnevala, srdnato oovedala:
– Je lepší ako vy. Vy ste ťuknutí, z- chápe prírodu. Makar Ivanovič už tri roky kŕmi vydru, ktorú vyslobodil z pasce so zlomenými labkami. Preto chodí každé ráno do tajgy. Je to celkom skrotená vydra, aj rybu si vezme rovno z rúk Makara Ivanoviča. Ale u vás doma sa ani mačky nedržia.
Potom už o nej a o Makarovi rozprávali len za ich chrbtami. Ale tajga stále vábila Makara a každé ráno, ked vychádzalo slnko, objavil niečo nové. Avšak raz zbytočne čakal na Ninočku skoro pol hodiny a nakoniec odišiel do tajgy sám. Makar Čuprov posmutnel. Dlhšie ako zvyčajne sa venoval vydre, ustavične striehol, či nepukne konárik pod Ni-nočkinou nohou a či sa medzi stromami neobjaví jej útlučká postavička.
— Nie, dnes nepríde, — privrával sa vydre akoby upokojoval zvieratko, — asi sa nemôže zobudiť.
Aj do dielne, do svojho prístavku, odišiel Makar Čuprov skôr, ako zvykol. Hľadel do muchami znečisteného obloka a prvý raz vo svojom živote nevnímal končiare Mjao-Čanu a nespozoroval, že slnko vyšlo spoza chmár. A preto sa roztržito prekvapil, ked okolo poludnia zaklopal na sklo prudký letný dážď. V dielni sa zotmelo, po plechom obitej streche bubnovali kvapky, udrel hrom a v Makaro-vých očiach zažal modré ohníčky.
— Prší, oziminy budú rásť, — prehodil riaditeľ a zapálil si cigaretu. Sadol si na stôl a prešiel hladkým bielym prstom po skle, až na ňom ostala sivá brázdička.
— Vieš, že som si kúpil setra? Z chovnej stanice. Čo myslíš, urobil som dobre?

— Pes závisí od gazdu, — povedal po chvíli Makar a ťažko si položil ruky na koženú zásteru. — Taký ov-čiak môže človeka pohrýzť alebo zachrániť pred smrťou. To záleží na výcviku.
* — Načo by som ho cvičil na človeka? – vravel riaditeľ. – Chcel by som ho vycvičiť na soboľa, na vtáky. Ty si si skrotil vydru, ja by som chcel skroteného soboľa.
— Ale ja prikrmujem vydru bez psa. — Makar sa pozrel na riaditeľa a videl pred sebou celkom iného človeka. Tvár vyjadrovala pozornosť a túžbu pochopiť Makara a navyše, byť taký, ako je Makar.
— Mohol by som toho setra ľahko predať, – povedal Sergej Pet-rovič a urobil ďalšiu brázdičku naskle, — Semion by ho chcel kúpiť, ale dám psa len do dobrých rúk.
Až teraz Makar pochopil, že riaditeľ ponúka psa jemu, Makarovi Čup-rovovi.
— A naša Ninka je v nemocnici, — zvrtol reč riaditeľ a zoskočil zo stola, — kdesi prechladla… A kožu som ti objednal. Sľúbili, že ju dodajú tento týždeň.
V starom pršiplášti s kapucňou na hlave kráčal Makar Čuprov dlhými krokmi po rozmoknutej ceste. Tajga ho vítala šumením dažďa, hmlistým pološerom a prenikavou vôňou mladej chvojiny. Riečka sa naplnila a zarmútila a ostrošesť sa predierala jamami vymletými dažďom.
Makar dlho čakal, kým sa vydra konečne vynorila z potoka. Chvíľu sa naňho oslepené pozerala a potom sa ľahko a plavne vyhúpla na breh.
— Tak čo je, Láska, máš po starostiach, — privrával sa Makar pozerajúc do miernych, ale predsa len ostražitých očí zvieratka. — Dáždik je výdatný, dobre sa ti loví. Nebudem ťa zdržiavať. Len chvíľočku. Ninka ochorela, mal by som ju navštíviť …
Vydra dvihla predné labky ako veverička, netrpezlivo sa obzrela na vodu. Končistú papuľku s krátkymi, tvrdými fúzmi mala teraz neobyčajne miernu, chcelo sa jej šantiť. Ale Ma-kar sa ovládol a na znak, že sa lúči, ticho a ťahavo zahvízdal.
Asi prvý raz vo svojom živote by Makar nevedel vysvetliť, prečo šiel toho dňa do tajgy.

Čosi ho sužovalo, nedalo mu pokoj. Blúdil tajgou, dlhý a smiešny v prikrátkom pršiplášti, kým pochopil, že do nemocnice predsa len pôjde. Kráčal medzi stromami, akoby sa s nimi lúčil, očami hľadal belasé obrysy horských končiarov, ale všetko zakrýval dážď a husté čierne oblaky…
Tesne pri nemocnici stojacej nad hlbokou úžľabinou, v ktorej teraz hučala riava sivožltej vody, stretol sa Makar so Semionom. Semion bol neobyčajne tichý a prívetivý. Dlho potriasal Makarovi Čuprovovi ruku, súcitne mu hľadel do očí.
— Naše ležia spolu, — povedal Se-mion a hlasne sa vysiakal, — chytili rovnakú pliagu.
— Kto sú to tie naše? — nepochopil Makar nakláňajúc sa k malému Se-mionovi. ‘
— Ako kto? — čudoval sa vartáš, súcitne sa pozrúc na Makara. — Moja starká a tvoja Ninka. Ibaže moju priviezli trochu neskôr, tvoju ešte v noci.
— Aha, — povedal Makar Čuprov a stiahol si kapucňu hlboko do čela,
— tak ja teda idem.
— Ležia hen pri tom oblôčiku,
— ukazoval Semion, — dávaj si pozor, návštevy sú zakázané.
Makar pomaly kráčal na návršie, zem bola ílovitá a čižmy mal olepené gučami blata. Dlho a pozorne si ich čistil drievkom, a ked si ich očistil, ešte postál a rozmýšľal a len potom šiel k obloku.
Najskôr uvidel Semionovu starkú. Ležala tvárou k obloku, vážna, pokojná, v okuliaroch so zelenými obruba-mi, ktoré nepristali k jej dedinskej tvári.
Keď ho starena zbadala, zaševelila ústami a k obloku prišla Ninočka v hnedom župane, v ktorom sa videla Makarovi oveľa vyššia a staršia v tvári. Až teraz Makara zamrzelo, že nepriniesol nijaký darček.
Ninočka sa oprela o podobločnicu a čelom sa dotýkala skla. Makar videl jej prekvapením rozžiarené oči, ostro vystupujúce kľúčne kosti i brezovú priezračnosť pokožky na dlhom krku. Nemotorne prešľapoval pod oblokom a hľadel jej do tváre zdola nahor, čo bolo nezvyčajné.
— Vieš, — ticho hovoril Makar,
— v tajge teraz prší a je tam surovo, dnes by si tam nemohla ísť. Vtákom počasí človek prechladne, ani sa nenazdá. Ale Láska sa teší, jej taký nečas, keď ryby nie sú ostražité a šantia, vyhovuje. Pozdravuje ťa a je jej bez teba dlho.
To všetko hovoril Makar ticho, rukávom si otieral zmoknutú tvár, a Nina, pravdaže, nič nepočula. Ale súhlasne prikyvovala, potom sa usmiala a ticho poďakovala za pozdrav od Lásky.
— Ked vyzdravieš, — pokračoval Makar, — slnko už bude v plnej sile a les dovtedy dostatočne obschne. Pôjdeme po suchu.
Ninočka opäť prikývla, potom mu naznačila, aby odišiel, aby zbytočne nemokol na daždi. Makar súhlasil a ťažko odstúpil od obloka. Keď sa obzrel, Ninočka sa naňho usmievala, aj on sa usmial a potom už bez obzretia odišiel.
Tam, kde každé ráno videl Makar Čuprov vychádzať slnko, presvital cez oblaky priezračný pás. Makar vedel, že tam už neprší, že odtiaľ prichádza dlhá augustová horúčava.

Bol utešený, teplý podjesenný deň. Po maliniskách bzučali včely. Žlté a oranžové motýle sa vynímali na vápencových skalách ako farebné známky na exotických listoch.

Medzi Hlavými fakľami rozkvitnutej kypriny poletovali veľké belasé vážky. Bol taký deň, že ho bolo ťažko zaradiť — na koniec leta, či na začiatok jesene. Iba dátum mu určovalo pevné miesto v plynúcom prúde času.

Za takých dní letia biele oblaky po oblohe pomalšie ako zvyčajne. Oslnivo svietiace, lenivo sa prevaľujú na belasom pozadí. Vtáky už dávno stíchli po rannom koncerte. Slnko bolo vysoko. Na úpätí svahu, nad žblnkajúcim potôčikom, zaras-teným obrovskými podbeľmi, stála mohutná jedľa.

Od koreňov až po vrcholec obrastená machom, bola najmocnejším stromom na pokraji lesa. Vysoko vyčnievala nad čiernolisté okolité smreky. Z vrcholca jedle — aj, to by bol široký-ďaleký pohľad na krajinu, nie chudobnú na krásu!

Hlboké doliny, zastreté clonou belasého mariva, doliny porozrývané strmými braliskami, ústili do veľkej kotliny. Cez ňu od nepamäti hučí horská riava. Pri rozdávaní krásy si vrtošivá príroda všade zahýrila nevídanou štedrosťou. Z vrcholca jedle dovidieť aj na rúbaň, kde pracujú drevorubači. V neskorom lete alebo začiatkom jesene, vždy vtedy, keď sa slnko dotkne strapatého vrcholca jedle, zaznie z ďalekej dedinky hlahol zvona.

Poludnie! Na veži sa rozkolem-bal zvon. Na oblohe zakrúžili dva orly. Vyzváňanie doletelo cestami vtákov, ponad vrcholce rozvoniavajúcej hory, až na rúbanisko. Jemný vánok šibol do konárov jedle, rozhýbal miazgou a živicou naliate šišky na jej vrcholci. Jedna skupina drevorubačov pílila kmene na okrúhle polená.

Druhá ich kálala na siahovice a rovnala do klietok. Obďaleč koňmi vyťahovali odvetvené kmene. Ked chlapi začuli hlas zvona, zaťali sekery hore poriskom. Poludňajšia prestávka po ťažkej práci. — Poďme, — skríkol skupinár, — kto sa vie pilne obracať, vie aj rýchlo jesť. Chlapi kráčali k malej čistinke. Ondrej Urban, mladý, vari tridsaťročný drevorubač menšej postavy, ale plecnatý a šľachovitý, v zrebnej košeli a ohorený od slnka, podišiel k svojmu batôžku, zavesenému na smreku. Vytiahol z neho prázdnu fľašu a prevesiac si batoh ledabolo cez plece, kráčal dolu do dolinky. — Kam zahýbaš, Ondrej? — opýtal sa predák. — K studničke! — odvetil Ondrej.— Prines aj nám do krpôčky, z drevorubačov.

S krpôčkou a fľašou kráčal Ondrej po chodníku obrúbenom jarabinami a malinčím. Po niekoľkých krokoch naďabil na hŕbu detí. Sedeli pri chodníku a niektoré z nich ujedali chlieb s bryndzou. Prišli do hory na maliny. Dievčatá spievali ťahavú trávnicu. Medzi deťmi bol aj syn Ondrejovho suseda Janko. — Ujo, idete po vodu? — prihovára sa Ondrovi Janko. — Veru, Janko, smäd zahasíš vodou, oheň blatom. — Ja vám zájdem, — ponúkol sa Janko. — Nuž, choď, keď máš vôľu! Dočkám ťa pod starou jedľou. Janko pochytil fľašu i s krpkou a rozbehol sa dolu. Ondrej zabočil k starej, rozkonárenej jedli.

Vytiahol z ba-tôžka kus chleba, slaninu i rajčiaky a začal jesť. Tak zdravo s chuťou môže jesť iba drevorubač. Keď sa najedol, pobalil zvyšky do batoha, vopchal si ho pod hlavu a vyvalil sa medzi korene jedle do zeleného machu. Opretý o lakeť obzeral sa po kraji. Deti zmĺkli. Vôkol ostalo iba ticho a veleba. Tam dolu ležala učupená rodná dedinka. Od nepamäti žili v nej jeho predkovia. Poludňajšia horúčava a únava sadá Ondrovi na viečka. Svet sa mu pomaly potápa do zlatobelasých farieb sna. Podriemkava, kým nezaspí. A v spánku sa mu zazdalo, že sa jedľa nachýlila k nemu.

Ústami vetríka šepce mu do ucha. Akoby hovoril človek: — Som stará jedľa. Dvesto rokov je odvtedy, čo ma mať povila do zeleného mäkučkého machu. Som stará a múdra. Priateľkami mi boli orlice, navštevovali ma búrky, sneh a víchry. Jarný vetrík dvesto ráz poláskal môj večne zelený šat. Dvesto ráz rozpálilo letné slnce moje slzy zo zlatej živice. Spievali mi bystriny a vodopády, hrmotom ma strašil blesk.

Vidím nielen ďaleko do kraja, ale aj do minulosti. Poznala som veľa ľudí a videla všakovakú zver. Na mojej hrudi spával divý rys, paroháče sa mi obšmietali okolo pňa, na haluziach som hojdala hniezda sokolov a jastrabov. Som stará a múdra, veľa viem. Aj teba, synak, som neraz videla v hore. Poznám ťa od prvých krôčkov. Keď si zmužnel, ako sa podobal náš osud! Ty si musel ťažko zápasiť o svoju skyvu chleba. I mne bolo ťažko zápasiť koreňmi a konármi o svoje bytie.

Ale to už bolo dávno — keď som bola mladá. Nebola som ani dvadsaťročná, keď som temer prišla 0 život. A nebol by ma oňpripravil nikto iný ako praded tvojho pradeda. Bola vtedy jar, devy v dedinke čakali, že im mládenci postavia vystužkované máje… Ondrej počúval jedľu a v polosne ani nepohádal, že susedovie chlapec priniesol vodu a tichučko ju položil do chladného machu. Ondrej prežíval rozprávanie jedle:

Vidí mocného rubača v starodávnom kroji s fajočkou v ústach, ako kráča, ba lepšie — zakráda sa do lesa. Pod pazuchou veľká sekera. Podopiera sa hrčovitou bakuľou. Keď zbadal peknú jedličku, poobzeral sa a už-už sa chystal, že zatne. Vtom výkrik: — Stoj! — Hájnik panskej hory mieri na Ondrovho predka puškou. Tak sa jedlička zachránila . A Ondro ďalej načúval, ako ševelil vetrík a čo rozprávala jedľa: — Počúvaš, chlapče? — Tak sa mi vodilo za mladi…

No 1 tak voľakedajší ľudia väčšmi cítili s horou ako dnes. Kedysi, ked mali zoťať strom, poprosili ho najsamprv o odpustenie. Drevorubači chodili okolo stromu so sekerami na pleciach a striedavo napodobovali poľaknutie. Predák potom vysekal na strom kríž, znamenie smrti. Dnes už iba v piesňach spomínajú nás, prastaré stromy, vedno so zbojníkmi a zašlými časmi. Koľko ráz som videla hôrnych chlapcov, opekajúcich na vatre tučné jahňa.

Tamhľa, na tej skale, stávali na stráži. Keď som bola stopäťdesiatročná, zavesili mi na hruď svätý obrázok. Dávno už zarástol klinec do mojich liet, obrázok sa zošúveril, rám spráchnivel. Neraz sa pod obrázkom vyplakala tvoja stará mať. Sedela tu pri mne na koreňoch. Nimi som si brala vlahu a poživeň zo skalnatej zeme. No ona, chudobná stvora, nemala čo dať svojim vnúčencom. Otca si mal vtedy v Amerike, mati ti umrela už v detstve.

V tvojej rodnej chalúpke okrem biedy nebolo iného hosťa. Keby skaly vedeli hovoriť, boli by jej azda zjavili, kde sú ukryté poklady po zbojníkoch. Veľa ľudí ich vtedy hľadalo… Keď sa ti otec vrátil z Ameriky, aj on sa dal do hľadania tajomného šťastia. Priniesol zopár grošov. Veľa z nich potrovil pri hľadaní pokladu. Raz mu stará mať povedala: — Syn môj milovaný, celá dedina sa ti vysmieva. Nijaký poklad nenájdeš. Najväčší poklad je statočná práca.

Otec zanechal daromnice, poklad nechal vílam a trpaslíkom. Chodieval robiť do hory a priúčal ťa ťažkej robote. Odvtedy prešlo už pár rôčkov. Tvoj otec ešte robí v hore, ale vaša práca, hoci ťažká a namáhavá, je dnes prehriata slnkom. Počuj, synak, blíži sa štvoro chlapov. Ty ich nevidíš. Sekerami vysekávajú po stromoch značky smrti. Ach, keby som len nepočula tie sekery. Dopadajú na živé pne. Ich zatínanie sa rozlieha po hore, akoby strieľali z pušiek… Ondréééj! K spiacemu Ondrovi podišli traja drevorubači i s polesným. Značkovali stromy na rúbanie. Keď zbadali spiaceho, odrazu zaťali do starej jedle tri sekery, aby ho vyľakali. Najmocnejší z nich skríkol: — Ondréééj, horííí… —

Ondrej sa strhol, vyskočil, pretieral si oči. — Ale si nám priniesol vody, viťúz… — posmievali sa chlapi. — Parom aby vás!… Vari som zaspal? — Čo by si zaspal, veď si pílil… — Ale ústami! — smiali sa chlapi. — Dobrý rubač, málo triesok! — pichali ako sršne. — Čože ste tie sekery pozatínali? — spýtal sa Ondro. — Vari ti je stromu ľúto — hádam by bol zrelý aj tento!— Len čo pozotíname pod Bielou skalou, tamto, čo sú doláre tvojho otca… ! — Čuš! — skočil mu do reči Ondro. — Naskutku ti jeden z nich usuším. — Veď sa nehnevaj, Ondro, — tíšil ho polesný, — budeš sa mať na čom vyvŕšiť… Zajtra ideme pod Bielu skalu. Tam bude roboty až do Nového roku… Nevieš, čo hovorí príslovie? — Ďateľ dube a na prsia si trúsi!

Chlapi sa uspokojili. Ondro vzal krpku s fľašou. Všetci sa vrátili na rúbanisko. Na druhý deň prešli na nové pracovisko. Rúbali, odkôrňovali, vyťahovali pne z rúbaniska. Ked spŕchlo, najmä ráno, spúšťali guľatinu kamenným úšusom do doliny. Kmene, ako sipiace hady, leteli dolu strmým svahom. S hukotom sa rútili dolu do potôčka, kde sa spriečili. Za každým spusteným kmeňom len tak zasvišťalo. Koncom jesene roboty pribudlo. Slnka však bolo menej.

Čoraz slabšie hrialo, tratilo silu, stávalo sa zubatým. Úbočia prežltli, javory a buky zhrdzaveli, do krvava sčervenela jarabina. Jeseň rozprestrela svoje sivé pavučiny ponad smutné lesy. Bačovia zohnali ovce a čriedy z hôr. Na poľanu zablúdil už len severák a jesenné pľušte. Víchrica skmásala lístie zo stromov. Jedného dňa začal poletovať ľahučký sniežik. Spočiatku iba ostýchavo — potom ho napadlo vyše práva. Cesta do hory bola takmer neschodná. Dolu v dedine už chystali sane. Chlapi nocovali v kolibe. Deň čo deň trávili pod Bielou skalou, ktorá bola pod snehom ešte belšia.

Večer si navarili teplej stravy. Halušky, zemiakovú polievku, na pahrebe si opekali slaninu. Potom posedávali na peľastiach postelí a rozprávali si príhody. Raz večer — bolo to pred Vianocami a chýbalo už len niekoľko dní do Štedrého večera a do Nového roku — keď boli všetci pokope, vytiahol Ondrejov otec z batôžka fľašu rumu. Slávnostne ju postavil na stôl, išiel ku skrini, vytiahol cukor a povedal: — Nože, Ondro, zarež do slaniny, tu máš, čo treba, a navar hriatô!

Chlapi pozerali jeden na druhého, tváre sa im preťahovali od údivu. — Čo to za čudo? — vírilo im v mysli. — Hm, — odkašlal si Ondrov otec, — idem sa s vami rozlúčiť, po Vianociach už do hory neprídem. Siedmy krížik sa mi pritisol na chrbát… Chlapi boli ticho… Zovrelo im dych, ale zato sa usmievali a posmeľovali Ondra. — Uvar, Ondro, uvar, keď starký rozkázali! Posadali si za stôl. Do švodskej lampy s pančuškou nahustili vzduchu. Začali popíjať.

Starký sa rozhovoril, ako bolo, ako je, ako hľadal poklady a práve keď spomínal, že sa pri prieskume Bielej skaly dostal do akejsi tmavej chodby, ktosi zabúchal na okno… Ondrej skočil ku dverám. Do koliby sa vovalil aj s lyžami polesný. Bol celý upachtený. — Dobrý večer, chlapi! — Dobrého večera aj tebe! — Čo ťa sem prinieslo? — Ale, taká vec… Vari oslavujete? — Ondrov otec sa lúči. O týždeň dá hore zbohom! — Čože hore, ale i nám! — poznamenal polesný.

— Veď on sa na leto zasa vráti… Neobsedí doma. Už sa starký tretiu zimu rozlučuje a vždy sa vráti… — Na zdravie, ujo Urban!— Veru, aby som nezabudol… Chlapi, kapitálny kus • i~ treba! — Diviaka? — spýtal sa ktorýsi z chlapov. — Kdeže! Strom nám treba, aspoň päťdesiatkubíkový. De plzenských strojární potrebujú jedľu alebo smrek, čo by — íl najmenej zo päťdesiat metrov. Budú vraj robiť hriadeľ pre zaoceánsky parník. Strom potrebujú na zhotovenie : ; • eného modelu. Chlapi stíchli, pobafkali z fajok. Cigarety jasnejšie zahoreli, no nikto nič nevravel.

— Neviete o niečom? — naliehal polesný. — Akožeby nie, tam tá stará jedľa neďaleko studničky. — Pod Bielou skalou? Ahá, ten semenáč? Ani mi na um neprišiel. Ked nebude iný, bude aj ten dobrý. Ráno sa naň pozrieme. Polesný zostal nocovať v kolibe. Do noci sa zhováral s chlapmi. Ráno sa vybral aj s Ondrejom do hornej rúbane, pod Bielu skalu. Vyše hodiny kráčali po ľadovom chodníčku, kým neprišli k jedli. Obaja zastali pod jej konármi.

Stála tu v celej svojej nádhere a mohutnosti. Ondrej k nej podišiel bližšie. Ohmatal tri rany, ktoré ešte od jesene nezarástli. Utrel si pot z čela a vzdychol. — Musí ísť dolu — hneď zajtra! — rozhodol polesný. — Ľúto mi, ani čo by som mal zabiť mať! — pomyslel si Ondrej. — Čo ako bude, — skosil kvety z jeho citov polesný, — musí ísť dolu! — Všetko staré, ked splní svoju úlohu, musí ustúpiť, — zneli ešte Ondrejovi v ušiach polesného slová.

Ked sa vrátili do koliby, chlapi už boli preč. Ondro s polesným si navarili čaju. Potom sa rozišli. Ondrej sa pobral za chlapmi. Obloha bola ťažká, fialová, sťa zapálená rana. O chvíľu zosivela — začalo husto snežiť. Chlapi museli zanechať prácu. Ondreja stretli na polceste. Vrátil sa s nimi do koliby. Vietor zmohutnel, opieral sa o kolibu, bubnoval na drevené steny a zavýjal ani vlk. Skoro popoludní sa zotmelo. Vietor dorastal na poriadnu víchricu. Vzdušné víry vyškl-bávali z komína voňavý dym, strhávali so sebou chytro hasnúce iskry. Kolibou lomcovalo, steny škrípali a vŕzgali.

— Ako na mori, — ozval sa Ondrejov otec. — Takto striasa loď, ked je búrka. More a hora sú si rodina. Sneh sa trúsil z mračien, ktoré sa roztrhávali na ostrých končiaroch brál a rozsypali z útrob celé stohy bieleho páperia. Drevorubači naložili plnú piecku smrekového dreva. Piecka zažiarila ako kus žeravého meteoru, čo práve nad ľadovými mračnami preťal nebeské priestory.

Lenže nik z ľudí v tomto horskom kraji ho nevidel. Snehová búrka prežila noc, no akoby chcela zadusiť ešte aj nový deň. Iba po desiatej hodine prestalo snežiť. Aj vietor prestával. — Chlapi, ideme, musíme dať dolu jedľu! — V takom čase? — namietali niektorí. — No, čože sa pýtate!? Aj ja vám pomôžem a zajtra sa poberiem domov, — chlapil sa Ondrejov otec. Vybralo sa ich teda pätoro smerom k Bielej skale. Brodili sa snehom, ktorý siahal povyše kolien.

Mračná na oblohe redli, priesvitneli. Slnce ako červená uschnutá jahôdka,malé, sťaby vyhasnuté, zasvietilo nad vrcholcami smrekov a nad bielymi čipkami dúbravín. Chlapi prišli k zafúkanej studničke, ale ani čoby dačo nebolo v poriadku; zháčili sa. Známa silueta krajiny sa v týchto miestach zmenila. Jedľa a niekoľko okolitých stromov ležalo vyvrátených na zemi. Chlapi zrýchlili krok. Keď prišli na miesto, zastali ako nad rakvou… Polom po víchrici nebol veľký, ale, ako vravievajú rubači, krutý. Jedľa ležala vyvrátená cez mladšie ihličiny, prelá-mané v polovici. Chlapom sa akosi nechcelo do roboty. Napokon začali jedľu očisťovať od koreňov a konárov. Ale Ondrej sa okúňal.

No keď ostatní odpílili kmeň, pribral sa aj on do roboty. Nikto nevedel, čo za pocity sa mu vlnili srdcom. Ked boli s prácou hotoví, Ondrej prikročil k vršia-čiku jedle. Vršiačik bol nepravidelný a vyzeral ako veľké hniezdo. Jedným šekom uťal vrcholček, prehodil si ho cez plece a kráčal za chlapmi dolu svahom. Keď ich dohonil, začali si ho doberať: — Ondro, vari si ho chceš zasadiť? — Čo si neutneš riadnu jedličku! — Dobrá bude aj táto synovi na sviatky! — odvrkol Ondrej. — Mladé nech rastú! Vršiačik starej jedle na Ondrovom pleci akoby bol šepkal: — Všetko, čo má svoj začiatok, speje k svojmu zániku. Taký je zákon prírody. Všetko je k svojmu koncu tým bližšie, čím viac sa vzďaľuje od svojho začiatku…

Keď nadišiel posledný deň v roku, rozsvietili sa už druhý raz na vrcholci dvestoročnej jedle farebné sviečky. Na najvyššom praslene žiarila hviezda. Ondro zvlhnutým zrakom pohládzal čudný, nevídaný stromček. Bolo mu dobre okolo srdca, ale zároveň akosi úzko. Ťažkou rukou pohladkal synčeka po zlatých vláskoch.

Zo sviečok kvapkal vosk.— Tata, stjomček, plače… — Nie, Ondrejko, je to pekný u nás. Nik nemá taký v dedine. Potom sa maznal s malým Ondrejkom v žiari sviečok a za spevu detí, ktoré vonku spievali starodávne vinšovačky. Starý Urban podriemkaval na lavici vedľa teplých kachieľ. Z rádia na stolíku pri okne zaznievala milá pieseň. O niekoľko hodín starý rok odchádzal do nenávratná.
Keď si zmužnel, ako sa podobal náš osud! Ty si musel ťažko zápasiť o svoju skyvu chleba. I mne bolo ťažko zápasiť koreňmi a konármi o svoje bytie. Ale to už bolo dávno — keď som bola mladá.

Nebola som ani dvadsaťročná, keď som temer prišla 0 život. A nebol by ma oňpripravil nikto iný ako praded tvojho pradeda. Bola vtedy jar, devy v dedinke čakali, že im mládenci postavia vystužkované máje… Ondrej počúval jedľu a v polosne ani nepohádal, že susedovie chlapec priniesol vodu a tichučko ju položil do chladného machu. Ondrej prežíval rozprávanie jedle: Vidí mocného rubača v starodávnom kroji s fajočkou v ústach, ako kráča, ba lepšie — zakráda sa do lesa.

Pod pazuchou veľká sekera. Podopiera sa hrčovitou bakuľou. Keď zbadal peknú jedličku, poobzeral sa a už-už sa chystal, že zatne. Vtom výkrik: — Stoj! — Hájnik panskej hory mieri na Ondrovho predka puškou. Tak sa jedlička zachránila . A Ondro ďalej načúval, ako ševelil vetrík a čo rozprávala jedľa: — Počúvaš, chlapče? — Tak sa mi vodilo za mladi… No 1 tak voľakedajší ľudia väčšmi cítili s horou ako dnes. Kedysi, ked mali zoťať strom, poprosili ho najsamprv o odpustenie. Drevorubači chodili okolo stromu so sekerami na pleciach a striedavo napodobovali poľaknutie.

Predák potom vysekal na strom kríž, znamenie smrti. Dnes už iba v piesňach spomínajú nás, prastaré stromy, vedno so zbojníkmi a zašlými časmi. Koľko ráz som videla hôrnych chlapcov, opekajúcich na vatre tučné jahňa. Tamhľa, na tej skale, stávali na stráži. Keď som bola stopäťdesiatročná, zavesili mi na hruď svätý obrázok. Dávno už zarástol klinec do mojich liet, obrázok sa zošúveril, rám spráchnivel. Neraz sa pod obrázkom vyplakala tvoja stará mať. Sedela tu pri mne na koreňoch. Nimi som si brala vlahu a poživeň zo skalnatej zeme. No ona, chudobná stvora, nemala čo dať svojim vnúčencom.

Otca si mal vtedy v Amerike, mati ti umrela už v detstve. V tvojej rodnej chalúpke okrem biedy nebolo iného hosťa. Keby skaly vedeli hovoriť, boli by jej azda zjavili, kde sú ukryté poklady po zbojníkoch. Veľa ľudí ich vtedy hľadalo… Keď sa ti otec vrátil z Ameriky, aj on sa dal do hľadania tajomného šťastia. Priniesol zopár grošov. Veľa z nich potrovil pri hľadaní pokladu. Raz mu stará mať povedala: — Syn môj milovaný, celá dedina sa ti vysmieva.

Nijaký poklad nenájdeš. Najväčší poklad je statočná práca. Otec zanechal daromnice, poklad nechal vílam a trpaslíkom. Chodieval robiť do hory a priúčal ťa ťažkej robote. Odvtedy prešlo už pár rôčkov. Tvoj otec ešte robí v hore, ale vaša práca, hoci ťažká a namáhavá, je dnes prehriata slnkom. Počuj, synak, blíži sa štvoro chlapov. Ty ich nevidíš. Sekerami vysekávajú po stromoch značky smrti. Ach, keby som len nepočula tie sekery.

Dopadajú na živé pne. Ich zatínanie sa rozlieha po hore, akoby strieľali z pušiek… Ondréééj! K spiacemu Ondrovi podišli traja drevorubači i s polesným. Značkovali stromy na rúbanie. Keď zbadali spiaceho, odrazu zaťali do starej jedle tri sekery, aby ho vyľakali. Najmocnejší z nich skríkol: — Ondréééj, horííí… — Ondrej sa strhol, vyskočil, pretieral si oči. — Ale si nám priniesol vody, viťúz… — posmievali sa chlapi. — Parom aby vás!… Vari som zaspal? — Čo by si zaspal, veď si pílil… — Ale ústami! — smiali sa chlapi. — Dobrý rubač, málo triesok! — pichali ako sršne.

— Čože ste tie sekery pozatínali? — spýtal sa Ondro. — Vari ti je stromu ľúto — hádam by bol zrelý aj tento!— Len čo pozotíname pod Bielou skalou, tamto, čo sú doláre tvojho otca… ! — Čuš! — skočil mu do reči Ondro. — Naskutku ti jeden z nich usuším. — Veď sa nehnevaj, Ondro, — tíšil ho polesný, — budeš sa mať na čom vyvŕšiť… Zajtra ideme pod Bielu skalu. Tam bude roboty až do Nového roku… Nevieš, čo hovorí príslovie?

— Ďateľ dube a na prsia si trúsi! Chlapi sa uspokojili. Ondro vzal krpku s fľašou. Všetci sa vrátili na rúbanisko. Na druhý deň prešli na nové pracovisko. Rúbali, odkôrňovali, vyťahovali pne z rúbaniska. Ked spŕchlo, najmä ráno, spúšťali guľatinu kamenným úšusom do doliny. Kmene, ako sipiace hady, leteli dolu strmým svahom. S hukotom sa rútili dolu do potôčka, kde sa spriečili. Za každým spusteným kmeňom len tak zasvišťalo. Koncom jesene roboty pribudlo. Slnka však bolo menej. Čoraz slabšie hrialo, tratilo silu, stávalo sa zubatým. Úbočia prežltli, javory a buky zhrdzaveli, do krvava sčervenela jarabina. Jeseň rozprestrela svoje sivé pavučiny ponad smutné lesy. Bačovia zohnali ovce a čriedy z hôr.

Na poľanu zablúdil už len severák a jesenné pľušte. Víchrica skmásala lístie zo stromov. Jedného dňa začal poletovať ľahučký sniežik. Spočiatku iba ostýchavo — potom ho napadlo vyše práva. Cesta do hory bola takmer neschodná. Dolu v dedine už chystali sane. Chlapi nocovali v kolibe. Deň čo deň trávili pod Bielou skalou, ktorá bola pod snehom ešte belšia. Večer si navarili teplej stravy. Halušky, zemiakovú polievku, na pahrebe si opekali slaninu.

Potom posedávali na peľastiach postelí a rozprávali si príhody. Raz večer — bolo to pred Vianocami a chýbalo už len niekoľko dní do Štedrého večera a do Nového roku — keď boli všetci pokope, vytiahol Ondrejov otec z batôžka fľašu rumu. Slávnostne ju postavil na stôl, išiel ku skrini, vytiahol cukor a povedal: — Nože, Ondro, zarež do slaniny, tu máš, čo treba, a navar hriatô! Chlapi pozerali jeden na druhého, tváre sa im preťahovali od údivu. — Čo to za čudo? — vírilo im v mysli. — Hm, — odkašlal si Ondrov otec, — idem sa s vami rozlúčiť, po Vianociach už do hory neprídem.

Siedmy krížik sa mi pritisol na chrbát… Chlapi boli ticho… Zovrelo im dych, ale zato sa usmievali a posmeľovali Ondra. — Uvar, Ondro, uvar, keď starký rozkázali! Posadali si za stôl. Do švodskej lampy s pančuškou nahustili vzduchu. Začali popíjať. Starký sa rozhovoril, ako bolo, ako je, ako hľadal poklady a práve keď spomínal, že sa pri prieskume Bielej skaly dostal do akejsi tmavej chodby, ktosi zabúchal na okno… Ondrej skočil ku dverám.

Do koliby sa vovalil aj s lyžami polesný. Bol celý upachtený. — Dobrý večer, chlapi! — Dobrého večera aj tebe! — Čo ťa sem prinieslo? — Ale, taká vec… Vari oslavujete? — Ondrov otec sa lúči. O týždeň dá hore zbohom! — Čože hore, ale i nám! — poznamenal polesný. — Veď on sa na leto zasa vráti… Neobsedí doma. Už sa starký tretiu zimu rozlučuje a vždy sa vráti… — Na zdravie, ujo Urban!— Veru, aby som nezabudol… Chlapi, kapitálny kus • i~ treba! — Diviaka? — spýtal sa ktorýsi z chlapov. — Kdeže! Strom nám treba, aspoň päťdesiatkubíkový. De plzenských strojární potrebujú jedľu alebo smrek, čo by — íl najmenej zo päťdesiat metrov. Budú vraj robiť hriadeľ pre zaoceánsky parník.

Strom potrebujú na zhotovenie : ; • eného modelu. Chlapi stíchli, pobafkali z fajok. Cigarety jasnejšie zahoreli, no nikto nič nevravel. — Neviete o niečom? — naliehal polesný. — Akožeby nie, tam tá stará jedľa neďaleko studničky. — Pod Bielou skalou? Ahá, ten semenáč? Ani mi na um neprišiel. Ked nebude iný, bude aj ten dobrý. Ráno sa naň pozrieme. Polesný zostal nocovať v kolibe. Do noci sa zhováral s chlapmi. Ráno sa vybral aj s Ondrejom do hornej rúbane, pod Bielu skalu. Vyše hodiny kráčali po ľadovom chodníčku, kým neprišli k jedli. Obaja zastali pod jej konármi. Stála tu v celej svojej nádhere a mohutnosti. Ondrej k nej podišiel bližšie. Ohmatal tri rany, ktoré ešte od jesene nezarástli.

Utrel si pot z čela a vzdychol. — Musí ísť dolu — hneď zajtra! — rozhodol polesný. — Ľúto mi, ani čo by som mal zabiť mať! — pomyslel si Ondrej. — Čo ako bude, — skosil kvety z jeho citov polesný, — musí ísť dolu! — Všetko staré, ked splní svoju úlohu, musí ustúpiť, — zneli ešte Ondrejovi v ušiach polesného slová. Ked sa vrátili do koliby, chlapi už boli preč. Ondro s polesným si navarili čaju. Potom sa rozišli. Ondrej sa pobral za chlapmi. Obloha bola ťažká, fialová, sťa zapálená rana. O chvíľu zosivela — začalo husto snežiť. Chlapi museli zanechať prácu.

Ondreja stretli na polceste. Vrátil sa s nimi do koliby. Vietor zmohutnel, opieral sa o kolibu, bubnoval na drevené steny a zavýjal ani vlk. Skoro popoludní sa zotmelo. Vietor dorastal na poriadnu víchricu. Vzdušné víry vyškl-bávali z komína voňavý dym, strhávali so sebou chytro hasnúce iskry. Kolibou lomcovalo, steny škrípali a vŕzgali. — Ako na mori, — ozval sa Ondrejov otec. — Takto striasa loď, ked je búrka. More a hora sú si rodina. Sneh sa trúsil z mračien, ktoré sa roztrhávali na ostrých končiaroch brál a rozsypali z útrob celé stohy bieleho páperia. Drevorubači naložili plnú piecku smrekového dreva. Piecka zažiarila ako kus žeravého meteoru, čo práve nad ľadovými mračnami preťal nebeské priestory.

Lenže nik z ľudí v tomto horskom kraji ho nevidel. Snehová búrka prežila noc, no akoby chcela zadusiť ešte aj nový deň. Iba po desiatej hodine prestalo snežiť. Aj vietor prestával. — Chlapi, ideme, musíme dať dolu jedľu! — V takom čase? — namietali niektorí. — No, čože sa pýtate!? Aj ja vám pomôžem a zajtra sa poberiem domov, — chlapil sa Ondrejov otec. Vybralo sa ich teda pätoro smerom k Bielej skale. Brodili sa snehom, ktorý siahal povyše kolien.

Mračná na oblohe redli, priesvitneli. Slnce ako červená uschnutá jahôdka,malé, sťaby vyhasnuté, zasvietilo nad vrcholcami smrekov a nad bielymi čipkami dúbravín. Chlapi prišli k zafúkanej studničke, ale ani čoby dačo nebolo v poriadku; zháčili sa. Známa silueta krajiny sa v týchto miestach zmenila. Jedľa a niekoľko okolitých stromov ležalo vyvrátených na zemi. Chlapi zrýchlili krok. Keď prišli na miesto, zastali ako nad rakvou… Polom po víchrici nebol veľký, ale, ako vravievajú rubači, krutý. Jedľa ležala vyvrátená cez mladšie ihličiny, prelá-mané v polovici.

Chlapom sa akosi nechcelo do roboty. Napokon začali jedľu očisťovať od koreňov a konárov. Ale Ondrej sa okúňal. No keď ostatní odpílili kmeň, pribral sa aj on do roboty. Nikto nevedel, čo za pocity sa mu vlnili srdcom. Ked boli s prácou hotoví, Ondrej prikročil k vršia-čiku jedle. Vršiačik bol nepravidelný a vyzeral ako veľké hniezdo.

Jedným šekom uťal vrcholček, prehodil si ho cez plece a kráčal za chlapmi dolu svahom. Keď ich dohonil, začali si ho doberať: — Ondro, vari si ho chceš zasadiť? — Čo si neutneš riadnu jedličku! — Dobrá bude aj táto synovi na sviatky! — odvrkol Ondrej. — Mladé nech rastú! Vršiačik starej jedle na Ondrovom pleci akoby bol šepkal: — Všetko, čo má svoj začiatok, speje k svojmu zániku. Taký je zákon prírody. Všetko je k svojmu koncu tým bližšie, čím viac sa vzďaľuje od svojho začiatku… Keď nadišiel posledný deň v roku, rozsvietili sa už druhý raz na vrcholci dvestoročnej jedle farebné sviečky. Na najvyššom praslene žiarila hviezda. Ondro zvlhnutým zrakom pohládzal čudný, nevídaný stromček.

Bolo mu dobre okolo srdca, ale zároveň akosi úzko. Ťažkou rukou pohladkal synčeka po zlatých vláskoch. Zo sviečok kvapkal vosk.— Tata, stjomček, plače… — Nie, Ondrejko, je to pekný u nás.

Nik nemá taký v dedine. Potom sa maznal s malým Ondrejkom v žiari sviečok a za spevu detí, ktoré vonku spievali starodávne vinšovačky. Starý Urban podriemkaval na lavici vedľa teplých kachieľ. Z rádia na stolíku pri okne zaznievala milá pieseň. O niekoľko hodín starý rok odchádzal do nenávratná.

Večer ešte pohoj dával šašinou ľahký vetrík a na krušinu sa lahučko spúšťala nemá hmla, ale k polnoci vyšiel mesiac a pod jeho meravým pohľadom svet zrazu načisto stuhol. Vietor vo chvíli prestal, šašina sa vzpriamila a rozhojdaná hmla primrzla k hore.

Všetko z ničoho nič obelelo: chvejúca sa dubina, krtince i piesočnaté výmole, v ktorých sa ešte nedávno popolila stará bažantica s kŕdľom svojich kuriatok…

Pravda, kuriatka jej medzičasom podrástli a kade-tade sa rozpŕchli. Z niektorých sú kohútiky, z iných sliepočky, a poniektoré sa ver už tohto bieleho sveta ani nedočkali, lebo v lete a na jeseň sa tadiaľto ponevieralo priveľa líšok a neraz sem zaletel aj jastrab.

Hora načisto stíchla a po zmrznutej ceste bolo počuť len chrupčanie našich krokov… Teraz však už čakáme len na zapísknutie, na signál. Lebo po ňom sa toto ticho naruší a horu zrazu vydesí huriavk honcov. Strelcov je nás tu len niekoľko. Sme potichu, nehovoríme. Miesta si poznáme, a takisto ich poznajú aj naši honci, vedia tu o každom kríčku. Veď v tomto čase robievame tieto nadhánky už roky, lúčievame sa s poľovníckou sezónou. Preto sme tak potichu…
Podchvíľou sa dívam na priateľa, čo mi stojí tamto po pravom boku, a vzápätí sa pozrie aj on na mňa. Zraky sa nám nevdojak stretnú, nie je to pohľad, ktorým by sme sa azda vzájomne spytovali, či hádam voľačo na nás nejde. Nie, skôr iba kývnutie hlavou a nemá pripomienka bez slov, ktorou si obidvaja potvrdzujeme, že čas nemilosrdne letí a ktovie, či nie sme v tejto hore dnes naposledy…
Ale honcov už počuť.
— Líška, pozor! Líška…
Spozorniem a len čo sa rozhliadam znovu po čistine, vidím, že priateľ práve dvíha pušku. Pokojne, pomaly…
Vzápätí zahučí výstrel, a ja som si istý, že les je zasa o líšku chudobnejší.
Obzriem sa na druhú stranu, a hľa, líška, ktorá práve vybehla z húštiny rovno na mňa, sa práve zvrtla a hybaj späť. Musím bleskurýchlo strieľať. Prekvapila ma, trocha som sa oneskoril. Škoda, istotne dostala, ale nie som si istý kde. Honci už nie sú ďaleko, nuž zakričím, aby vypustili jazvečíka. — Tam niekde by mala byť postrelená líška!
A o chvíľu vskutku počujem:
— Nif — ňaf — nif — ňaf!

Som samé oko, no hoci štekot sa ozýva stále z toho istého miesta, nevidím zhola nič. Upriamil som sa naň až priveľmi, veď z prílišnej pozornosti som ani nezbadal, že mi za chrbtom s vystretými krídlami preplachtil nad hlavou bažant. Pravdaže, chybil som ho… No nič to, len aby som dostal líšku!
Ani som túžbu poriadne nedomyslel, a už dostávam na ňu odpoveď: — Tu je! Líška je tu! Líška… Bodaj ťa…Ujček, nože mi hoďte tú bakuľu… Fuj, psisko, pustíš ju? Prac sa stadiaľto, psisko…
A o dve sekundy počujem, ako palica dopadá na zem a ako pes hneď nato zaskučí.
— Netlč toho psa, ty somár! — Rozoznávam karhavý hlas starého ujčeka Petra.
— Veď som naň kričal, aby odišiel… — A palica dopadne znovu.
Potom všetko stíchne. Čo sa robí? Počuť len tiché, nezrozumiteľné hlasy. Napínam uši, a napokon zachytím, čo som chcel počuť.
— Ej, ale má pekný chvost!…
— Tak, kde je tu chyba? — Teraz už môže prísť, čo chce! Lenže nepríde nič. O chvíľu vychádzajú aj honci a nakoniec sa za nimi vytiahne aj jazvečík. Z očí mu čítam nesmierne výčitky.
— Nože pod ku mne, Bročko!
Ale Bročko sa na mňa skoro ani nepozrie. Je presvedčený, že aj ja patrím do bandy zločincov, čo tlčú jazvečíky po hlave.
Líšky sú však pekné. Boli v priehone dve, a obidve sme dostali. Poznáme to tu pridobre, vieme, ako si zastať. Roky nás to naučili.
A deň sa pomaly končí. Na obed si nakladieme oheň.

Dym z neho sa pomaly prebíja cez studené povetrie proti oblohe a len čo zbíknu aj plamene, vzduch nad ohňom sa zatrbliece ako v lete alebo na jar, ked slnce plným priehrštím rozsieva svoje hrejivé lúče.
Obed sa pretiahne do neskorého popoludnia. V lese sa zošerilo, preskakujú po ňom už kadejaké tiene, a v poslednom priehone sa po výstrele už vždy na konci hlavne aj zablysne.
Honci prechádzajú cez riedku žrdovinu, ked ktorýsi vykríkne: — Líška! Pozor, líška…
A vtom veru kmotričku aj zbadám. Prikrčená, ozlomkr-ky prefrčí pomedzi nás. Rovno stredom… Je už poriadne ďaleko, ale čert nespí… Narýchlo dupľujem, ale líška bez najmenšieho znakovania prebehne cez čistinu. Hľadím za ňou. Škoda bolo strieľať, ktovie, či som ju zbytočne nepo-ranil…
A vtedy sa stane čudná vec. Líška sa náhle zatacká, skočí doprava, potom doľava a pred akýmsi kríčkom urobí kotrmelec. A tam zostane na mieste. Mimovoľne si pohladím starú pušku a vidím, ako mi priateľ klobúkom kýva, gratuluje. Prichádzajú aj honci s malým jazvečíkom, a jamo teraz naozaj úprimne a srdečne hladkám. Veď toto pohladenie platí súčasne aj hore, stromom a kríčkom, je v ňom kus vďaky za všetky doterajšie radosti.
Čas uplynul. A keby som teraz mal poruke fakľu, zastokol by som ju do rázsochy daktorého starého stromu, aby osvetľovala i v mrazivej noci tieto spomienky, kým sama nedohorí ako spomienka.Nadišiel večer a honci sa už zhrčili pred poľovníckou chatou. Počúvam, ako sa ktorýsi spytuje:
— Jožinko, a nie ti je v tom kabátiku zima? Ale nik neodpovedá.
Načisto skrehnutý a drkotajúci zubmi stojí tam pred nami náš chorľavý Cigán Jožko, suchotinár. Dlhý, ľahký čierny kabát má rozopätý, pod pazuchou zviera puzdro s husľami. Obzerá strelené líšky.
— Ako sa máš, Jožko?
— Ďakujem, len tak…
Odvetí nevýrazným, chrapľavým, smutným hlasom.V meste je už zbytočný, aj stadiaľto ho tí ostatní vydurili, lebo sa boja jeho choroby.
— Kam ideš, Jožko?
— Neviem.
— Sadni si tuhla do korby a zakrúť sa do tejto haleny! Jožko sa náhlivo zababušil do ošúchanej hune.
— Niekam ideme? — spytuje sa potichu, ale v hlase mu badať, že v ňom ožívajú spomienky na staré dobrodružstvá a vidiny opojného očakávania. — Nuž dobre, ved ja vám ešte všetky tie nôty zahrám…
— Dobre, dobre, Jožko, len sa teraz poriadne poza-krúcaj!
A korba vyrazila do šera nastávajúceho večera. Les zostal o chvíľu za nami a potom sme sa už terigali hore svahom hlbokou poľnou cestou do viníc. Na kríčkoch vtáčieho zobu vytvoril mráz už nezvyčajné čipky.
Zastali sme pred starou pivnicou. Tu sa lúčievame so starým rokom a s priateľmi. Jožko sa dostal sem teraz akosi nečakane, lež bojím sa, že sa nám tu prichodí dnes rozlúčiť aj s ním. Na stole blikoce jednoduchá petrolejová lampa, popolník pod roštom pece sa usmieva, a v povetrí presýtenom vôňou starých jabĺk visí míkve ticho.
Odchádzajúci starý rok si okolo nás už len nesmelo pošuškáva.
Priateľ nalieva víno.
— Ty, Jožko, ako viem, nepiješ…
Jožkove od horúčky lesknúce sa oči sa len pousmejú.
— Už môžem, prosím…, pán doktor dovolili. Môžem si vypiť, čo chcem, ak mi bude chutiť…
Pozreli sme sa jeden na druhého, a akýsi smútok nám vtom zovrel hrdlá. Jožko už teda môže piť, koľko chce…
— Nuž teda na zdravie, Jožko!
Len čo si utrel spakruky ústa, už neposedí. Vytiahne husle, pobrnká na ne, dolaďuje… My sedíme s hlavami opretými o lakte, hľadíme do vína a myslíme na Jožka, ktorého víno rozobralo natoľko, že už zrejme ani nepočuje, ako mu v chrapľavom dychu podchvíľou sviští akoby kosili.
Večer prechádza do noci. Víno sa míňa a brnkanie sa mení na melódiu. Ale veď napokon nie je vylúčené, že Jožko ešte vyzdravie. Či sa už aj niečo také nestalo?!
Lampička na stole sa usmieva, v piecke hrejivo hučí, a Jožko spieva. Hádam to však ani nie je spev, skôr iba akési žalujúcim hlasom husieľ popretkávané rozprávanie potulného speváka zo starých čias: o beťároch, zapečatených listoch, slzách, o hviezdach a o krvi…
Priateľ, podľa starého zvyku, o polnoci sfúkol lampu a zrazu sme zostali potme. Husle ešte chvíľočku váhavo doznievali, potom načisto stíchli. Vôkol nastalo míkve, prázdne ticho.
Len čo sa zápalka zasa rozhorela, pozeráme jeden na druhého. Jožko je v tvári bledý ako stena.
— Zľakol som sa, prosím… — zakoktal. — Veľmi som sa preľakol,… vo tme sa celkom dusím,… tma mi nerobí dobre.
Trasúcou sa rukou odkladá husle. Uprene a akosi bojazlivo sa zahľadí do tmavého kúta, odstrčí spred seba pohár. Veľké vyľakané oči sa mu horúčkovito ligocú, hovorí z nich strach…
Tamvon v tej chvíli zaskuvíňal prudký vietor a z ničoho nič práve o polnoci rozniesol šuštiace lístie po bledej tvári odumretého roka. A my sme vtom celkom pozabudli, že sme si chceli vzájomne zaželať šťastlivý nový rok…

Ťažká a nebezpečná bola práca lovcov-samotárov, ktorí trávili dlhú polárnu noc v krutom arktickom prostredí. Ľudia na tieto miesta neodchádzali preto, lebo túžili po dobrodružstve a romantike, ale preto, lebo sa nejakým spôsobom museli uživiť.
V okolí domčeka na Vtáčej hore zanechala polárna zima mnoho stôp. V snehu zostali šľapaje polárneho medveďa, ktorý tu hľadal korisť. Na niekoľkých miestach roztrhal na stenách domčeka dechtový papier a v dreve zostali dlhé škrabance po jeho pazúroch.
V domčeku bolo všetko pokryté inovaťou. Ivar sa jej chcel zbaviť a zakúril do kachličiek, ktoré si vyrobil zo starého plechového suda.

Naobedoval sa, obliekol si eskimácky vrchný odev, nazývaný parka, a odišiel do komory. Odchýlil okienko umiestené v hornej časti vonkajších dvier a pozorne sa poobzeral dokola. Ked nespozoroval nič nebezpečné, vzal kladivo a plechovicu s klincami a vyšiel von, aby pribil papier, ktorý roztrhal medveď.
Silný vietor v nárazoch krúžil nad strechou. Neoznamoval však búrku, lebo neprinášal kryštáliky ľadu, ostré ako britva, ani oslepujúci sneh. Nemal ani tú patričnú silu, ktorá vyráža človeku dych. Bol to len obyčajný arktický vietor, preháňajúci sa po Hornsunnfjorde.
Ked si Ivar trochu oddýchol, znovu si obliekol parku a vyšiel von. Pristúpil k oknu, sňal drevenú okenicu a zo všetkých síl ňou začal mykať, aby sa presvedčil, či je dosť pevná, aby ho chránila pred akýmkoľvek nebezpečenstvom, pravda, okrem nejakého bezočivého ľadového medveďa.
Až potom ako úhor zaliezol do spacieho vaku, natiahol si ruky za hlavu a čo najsilnejšie pritiahol znútra tkaničky vonkajšieho obalu. Zmrznuté ruky ho nechceli poslúchať, a tkaničky sa mu zauzlili. Ale bol príliš unavený na to, aby sa ich pokúsil rozmotať, a zaspal nepokojným spánkom. Prebudil ho praskot lámaného dreva a treskot rozbíjajúceho sa skla.

Tak rýchlo mohol pevne uzavreté okenice rozbiť len polárny medveď. Ivar natiahol ruky za hlavu a usiloval sa rozviazať konce tkaničiek spacieho vreca. V tej chvíli si spomenul, že sa mu zamotali a že ich neuvoľnil, kým zaspal, a pochopil, že je v pasci. Na prsia mu dopadlo niečo ťažké.

Ľadový medveď, ktorý sa polovicou tela vtiahol cez okno do maličkej miestnosti, natiahol predné laby a začal skúmať ten čudný predmet, ktorý pred ním ležal, ale živému tvorovi sa nepodobal.Vedomie hroziaceho nebezpečenstva znásobilo Ivarove sily. Začal sa zúfalo zmietať, až nylonová látka vreca praskla.

Vytiahol sa z vreca na pričňu a usiloval sa vyhnúť labám, tápajúcim v šere. Keď sa medveď trochu zaklonil dozadu, skízol sa Ivar z prične a bosými nohami stúpil do skla ležiaceho na podlahe. Pach krvi medveďa rozdráždil. Jeho laba preletela vzduchom a len-len že Ivara nezasiahla.

Keby bol v tej chvíli stál, iste by už mal rozpárané brucho. Doplazil sa k dverám.
V predsienke bolo dvadsať pod nulou. Ivar chytil pušku, nabil ju a pritlačil sa k vonkajším dverám, Bolo úplné ticho. Zatajil dych, ale ani tak nič nepočul. Opatrne otvoril okienko v hornej časti dverí.
V okne sa hneď objavila medvedia papuľa. Ivar odskočil späť.

Doslova sa prilepil k dverám do obytnej miestnosti, ktoré sa mu zatvorili za chrbtom. Horúci dych zvieraťa mu spaľoval hruď, ale nemohol otvoriť dvere a skryť sa. V malej predsienke nemohol ani zdvihnúť pušku. Zdalo sa mu, že celá predsieň je plná medvedích zubov a pazúrov.
Ale nakoniec tento skúsený lovec predsa len našiel východisko z ťažkej situácie. Zdvihol pušku nad hlavu a vystrelil. Ohlušený výstrelom sa znovu usiloval rýchlo nabiť pušku. Ale medvedia hlava sa už neobjavila.
Lovec vyšiel von, ohmatal teplú hlavu medveďa, a zhlboka si vydýchol.

Potom s rozkošou vdýchol svieži vzduch a pocítil neuveriteľnú ľahkosť, akoby jeho telo bolo stratilo všetku ťarchu. Mal sa prečo tešiť — veď iba zázrakom zostal živý a zdravý.
Zakúril v kachličkách, prevaril trochu vody a vymyl si rany na nohách. Zasa si uvedomil, aké mal šťastie. Ani jedinú ranu si nemusel zašiť — a šitie vlastnej kože mu naozaj neposkytovalo nijaké potešenie.
Potm pozbieral úlomky skla a okenice, zapchal rozbité okno a začal medveďa sťahovať. Doteraz ešte nikdy nebol tak blízko smrti ako v tomto prípade.

Ale ani nikdy ešte nepocítil takú radosť zo života.
Fjord Hornsunn sa zarezáva do jedného z ostrovov nórskeho súostrovia Svaldbard. Ivar sa o tomto mieste dozvedel od jedného priateľa a požiadal nórske úrady, aby mu povolili tam loviť ľadové medvede a polárne líšky. Keď však roku 1965 prvýkrát prišiel do Longyearbyenu na Špicbergoch, guvernér jeho žiadosť stroho odmietol. Vyhlásil, že nie je dostatočne pripravený na život v Arktíde.
Ivar sa s ním dlho a rozhorčene dohadoval. Mal vtedy iba devätnásť, a ako sa neskoršie sám priznal, neprejavoval v tom čase mnoho taktu. Jeho doterajší život ho nepripravil nielen na prezimovanie v Arktíde, ale ani na prekonávanie rozličných byrokratických prekážok.
V štrnástich rokoch odišiel z domu a túlal sa po uliciach Osla. V pätnástich sa začal plaviť na obchodných lodiach. Navštívil Rím, Paríž, Londýn, New York a Rio de Janeiro.
Potom sa zúčastnil na nórskej veľrybárskej výprave do Antarktídy. Celých sedem mesiacov videl len loď, oceán a ostatných členov výpravy. Táto cesta sa mu mohla zdať večnosťou, keby sa na lodi nebol zoznámil s Frederikom Rubachom. Frederik prežil veľa rokov na Svaldbarde a s obľubou rozprával príhody, ktoré tam zažil. Ivar hltal každé jeho slovo. Kým sa výprava skončila, dohovorili sa, že na Hornsunnfjorde spolu prezimujú.

Až na prelome rokov 1970 — 71, keď už žil na Špicber-goch štvrtý rok, pochopil, prečo mu guvernér za nijakú cenu nechcel dovoliť, aby v Arktíde prezimoval. Hornsunn totiž dokázal byť nemilosrdný. Fjord, ktorý sa nachádza na 77° severnej šírky a od najbližšieho mesta, ktorým je Longyeabyen, je vzdialený stopäťdesiat kilometrov vzdušnou čiarou, určite nie je nič pre neskúsených.

Na Hornsun-ne dujú silné vetry a panujú kruté mrazy. Na obnažených skalách je len mach, lišajníky, holé kamene a ľad. Najväčším „stromom” je breza, vysoká dvadsať centimetrov.
Jedenapol letného mesiaca trávil Ivar každý rok v Nórsku.

Znovu si zvykal na ľudskú spoločnosť. A potom za dlhých polárnych dní v auguste sa vracal späť na Špicbergy. Prinášal si zásoby na celý rok.
Domček, ktorý sa stal Ivarovou základňou, postavili roku 1957 pre vedcov. V rámci Medzinárodného geofyzikálneho roka pracovali niekoľko mesiacov na Hornsunn-fjorde. Celých desať rokov bol potom domček opustený. Keď sem roku 1967 Frederik Rubach a Ivar prišli, bola už táto podlhovastá stavba, podobajúca sa skladu, napoly zrúcaná. Polárne medvede vytrhli dvere a vybili okná, takže uvoľnili cestu búrlivým vetrom.

Ale aj tak bol domček ešte dosť pevný. Po generálnej oprave im preukázal dobré služby. Frederikovi sa však nechcelo stále žiť v ich „hlavnom stane”. Radšej sa usadil severnejšie, na brehu zálivu.
Aj teraz, keď sem Ivar prišiel prezimovať, najskôr opravil základňu a vystrojil ju všetkým potrebným. Potom sa vybral na Vtáčiu horu, do svojho náhradného domčeka, vzdialeného pätnásť kilometrov.

Keď má človek v tejto oblasti prejsť na saniach, ktoré ťahajú psy, alebo na lyžiach a s nákladom hoci len jeden kilometer, je to veľmi namáhavé, najmä keď je zlé počasie. Preto sa Ivar usiloval, aby do druhého domčeka previezol všetky potrebné zásoby pred začiatkom polárnej noci. Jeho námaha nebola márna — veď čím rozsiahlejšie je územie, na ktorom môže loviť, tým väčšiu nádej má na dobrý úlovok. A práve toto miesto sa mu mohlo stať osudné…
Ked sa Ivar s konečnou platnosťou prebral z prežitého šoku, začal rozmýšľať, čo má teraz urobiť. Musel toho urobiť dosť — a nezostávalo mu veľa času. Kým je pekné počasie, musí doplniť zásoby na Vtáčej hore. Musí uloviť aj niekoľko husí a kačíc, kým sa nevyberú na juh.
Ivara zobudil smutný krik husí, ktorý sa rozliehal nad Vtáčou horou. Začalo sa sťahovanie. Na ten krik čakal už celý týždeň. Prelet vtákov trval obyčajne dva dni. Keď sa mu za tieto dva dni nepodarí urobiť si dostatočné zásoby, bude ho čakať dlhá zima o hlade.
Keď zostúpil do údolia, striasol sa od zimy. Cez závoj hmly sa ozýval krik vtákov, ale kŕdle leteli príliš vysoko. To ho na chvíľu znepokojilo — čo ak husi už preleteli?
Zem však neodmietne potravu lovcovi, ktorý nezabíja živé tvory len tak pre nič za nič. Ivar v takýchto chvíľach nemohol pochopiť ľudí, ktorí lovia zver len pre zábavu. Preňho bol lov nevyhnutný, aby si obstaral potravu a aby za líščiu a medvediu kožu dostal trochu peňazí, za ktoré bude môcť prežiť ešte jednu arktickú zimu. Preto zabíjal len toľko zvierat, koľko nevyhnutne potreboval. Arktída ho naučila vážiť si všetko živé.
Konečne kŕdle začali letieť trochu nižšie. Šesť hodín bez prestávky strieľal a zbieral husi a kačice, odkladal ich, a čakal na ďalšie kŕdle.
Slnko zostalo visieť tesne nad horizontom. Po horských svahoch sa začala plaziť hmla. Ivara bolelo plece od spätných nárazov brokovnice. Zajtra ho bude bolieť ešte viac, lebo bude musieť zasa celý deň strieľať. Brokovnicu odloží do budúcej sezóny až keď zastrelí štyridsať husí a niekoľko kačíc.
Už chcel odísť, keď z hmly zrazu vyletel nový kŕdeľ. Zamieril, vystrelil, a ked jedna hus spadla na zem, vystrelil aj z druhej hlavne. Vták, na ktorého zamieril, však odbočil a väčšina brokov preletela pod ním. Niekoľko brokov však predsa len hus zasiahlo. Ivar sa díval, ako ranený vták pomaly klesá na zem a vydáva krátke a prenikavé škreky. Hus ťažko spadla na kamenitú zem a zlomila si hrdú šiju. To mu pokazilo náladu.

Dúfal len, že ešte nebola trojročná a nenašla si druha. Osamotené volanie gunára však jeho nádeje sklamalo. Z odlietajúceho kŕdľa sa ozýval len jeho hlas, ktorý sa chvíľami zosilňoval a chvíľami strácal v hmle. Ivar vedel, že gunár sa vráti k svojej družke a nadával si za ten nešťastný výstrel.
Znovu sa ozval prenikavý krik gunára. Ivar zatajil dych a čakal, až sa vták priblíži na dostrel, aby skončil jeho trápenie aj vlastné výčitky svedomia. Denné svetlo už takmer zhaslo. „Chudáčik, ponáhľaj sa, prosím ťa,” pomyslel si lovec. Gunár vyletel do výšky, ale potom sa zrazu vynoril z hmly priamo nad zabitou družkou.

Ivar vystrelil z oboch hlavní. Výstrel zrazil gunára v lete…
Prišiel december. Vietor sa snažil strhnúť zavreté okenice a s prenikavým zavýjaním dorážal na steny hlavného domčeka. Čas ubiehal len pomaly. Ivar si však aj teraz vyšiel na lov. Vzal si pušku, náboje, lopatu, vrece s hlavičkami jarabíc, ktoré používal ako vnadidlá na líšky, a zapískal na Najka… Zdalo sa, že víchrica odviala z krajiny posledné zvyšky svetla a zanechala tu len tmu a sneh.
Prvá pasca bola zasypaná snehom. Vnadidla sa nik nedotkol. Ivar ho nevymenil, lebo vedel, že čím menej sa ho bude dotýkať, tým skôr sa naň niečo chytí. Na začiatku zimy začínali líšky vyvádzať mláďatá. Tieto hladné, zvedavé a energické mláďatká vliezli všade. Budú prvé, ktoré skončia v jeho pasci.
Ked Ivar hľadal ďalšiu pascu, začul od fjordu treskot a dunenie ľadov, prehýnajúcich sa pri prílive. Zadíval sa do polárnej noci naplnenej týmto stenaním, ale nič nevidel. Aj tak mu však skúsenosti a intuícia radili, že by bolo veľmi nebezpečné, keby si nedával pozor na možné stretnutie s medveďom, ktorý si vyšiel za korisťou.
Znehybnel a počúval. Nič podozrivé nepočul. Zrazu sa však ozvalo tiché Najkovo zavrčanie. Ivarovi prebehol mráz po chrbte — blíži sa medveď!
Lovec vzal pušku do rúk. Pochopil, že Najko zachytil medvedí pach. Sám však nič nespozoroval a nemal ani tušenia o tom, v ktorom smere a ako ďaleko je medveď. Zrejme niekde za najbližším kamenitým vŕškom. Aj keď v tme nemohol nič vidieť, poznal tieto miesta tak dobre, že sa vždy dokázal orientovať.
Odopol si lyže a vybral sa k vŕšku. Najko zasa zavrčal, ale Ivar ho neutíšil — nezaškodí, ked sa medveď trochu vyľaká. Vôbec si neželal chytiť sa za pasy s týmto agresívnym zvieraťom, keď vidí najviac na štyri kroky. Prehodil si pušku do ľavej ruky, pravou našiel kameň a hodil ho. Až potom konečne začul medvedie zamrmlanie.
Čo najtichšie prešiel posledných desať metrov, ktoré ho delili od vrcholu kopca. Na mieste, kde sa domnieval, že nájde medveďa, nebolo nič. Zrazu zachytil vľavo od seba nepatrný pohyb. Obrátil sa tým smerom a asi vo vzdialenosti piatich metrov medveďa uvidel.
Zviera sa vrhlo na lovca s hybkosťou mačky. Ivar automaticky zamieril a stlačil spúšť. Ťažký náboj prerazil medveďovi hrudné kosti.
Bol to neveľký samec, vážiaci asi tristo kíl. Ivar bol rád, že to nebola medvedica. Kľakol si vedľa mŕtveho zvieraťa a chvíľu sa tešil zo svojho víťazstva…
Ivar preletel očami po miestnosti. Iste tu bol Rubach — svedčil o tom neporiadok, ktorý po sebe zanechal.
Niečo si podráždene zamrmlal pod fúzy a začal upratovať. Vždy mal rád poriadok, a keby to tak aj nebolo, Arktída by ho to bola naučila. Veď zdravie a niekedy aj život lovca závisí od toho, aby rýchlo našiel vec, ktorú práve potrebuje. Neporiadok v domčeku teda skrýval isté nebezpečenstvo.
Ivar si spomenul na nešťastných Angličanov, ktorí tu bývali v 18. storočí. Boli to zločinci odsúdení na smrť. Istý anglický úradník sa domnieval, že Špicbergy možno využiť, a preto odsúdeným navrhol, aby sa tam usídlili. Sľúbil im, že za to dostanú milosť. Loď s dobrovolníkmi vtedy priplávala na Špicbergy koncom leta. S blížiacou sa zimou si odsúdení uvedomili, že urobili chybu, keď dali prednosť životu v nekonečnej temnote pred rýchlou smrťou. Nakoniec všetkým povolili nervy a radšej sa šli vydať do rúk kata — odišli späť do Anglicka…
Po troch hodinách poriadneho upratovania sa všetky veci dostali na svoje miesto. Ivar si pripravil sviatočný obed. Nerobil to často, iba vtedy, ked si chcel napraviť náladu.
Hluk stoličky, priťahovanej k stolu, prebudil Najkovu pozornosť. Psie oči sa oddane dívali na svojho pána a pod ich pohľadom Ivara opustili posledné zvyšky zlej nálady. Spomenul si, že už niekoľko dní psa vôbec neoslovil, a to bolo nielen nespravodlivé k Najkovi, ale nebezpečné aj preňho. Začal hovoriť so psom tichým ospravedlňujúcim hlasom a zároveň ho kŕmil kúskami kačacieho mäsa.
Neskoršie, keď umyl riad a utierku zavesil na klinec, mu spokojný Najko zozadu nosom narazil do nôh. Ivar sa obrátil. Pes odskočil a pazúrmi začal škriabať po drevenej podlahe. Začali priateľský zápas. Najko sa usiloval Ivara zvaliť a pritlačiť na podlahu. Ivar sa hádzal zo strany na stranu, aby sa vyhol neslávnej porážke. Nakoniec sa obaja — človek aj zviera — poriadne unavili.
Ráno Ivar vytiahol sane a zapriahol psy. Chcel navštíviť Frederika, aby mohli spoločne stráviť Vianoce.
Kým vonku pracoval, oheň v kachliach vyhasol. Ivar do nich pozorne položil uhlie, triesky a tulení loj, aby mal všetko pripravené, ked sa vráti späť. Musel všetko pripraviť tak, aby sa oheň chytil od prvej zápalky. Vedel, že jeho život môže niekedy závisieť práve od tej jedinej zápalky. Keď mal všetko hotové, vydal sa na cestu.
Frederik ho privítal so širokým úsmevom a priateľsky ho potľapkal po chrbte. Celý večer a celý nasledujúci deň sa obaja priatelia rozprávali, jedli, popíjali whisky, hrali šachy a spievali piesne o láske.
Nadišiel čas, ked sa Ivar začal pripravovať na cestu domov. Frederik namietal, že počasie nie je práve najlepšie. Ale nič sa nedalo robiť — Ivar sa musel vypraviť.
Frederik mal pravdu. O dve hodiny prišla taká búrka, že by sa pokračovanie v ceste rovnalo samovražde. Tri dni a tri noci vyčíňali rozbúrené živly a tri dni a tri noci strávil Ivar v diere, vyhĺbenej v snehu, o hlade. Pri sile sa udržiaval len niekoľkými šálkami snehu, ktorý si roztopil na liehovom variči…
Na začiatku februára uväznila krutá víchrica Ivara v hlavnom domčeku na štyri dni. Stále presviedčal sám seba, že to nie je nič zlé, veď skôr alebo neskôr sa oblaky roztrhajú a on zasa uvidí slnko.
Na piaty deň ráno sa zobudil zavčasu a chvíľu zostal nehybne ležať. Premýšľal o tom, čo ho zobudilo. O chvíľu na to prišiel — vietor sa skoro utíšil. Ivar znovu zaspal a bol presvedčený, že nasledujúci deň bude tichý, chladný a jasný.
Na úsvite vystupoval po svahu kopca. Priamo nad lovcom sa na sivastej oblohe črtali obrysy hôr. Pred obedom vyšiel na vrchol, ktorý bol zo všetkých strán vydaný napospas vetrom.

Opatrne si sadol na zľadovatený kameň a obrátil sa tvárou na východ.
Obloha nad jeho hlavou vyzerala ako sivá atlasová šatka. Trblietavý, modrastý svit zosilnel a začal sa čoraz mohutnejšie rozlievať po oblohe. Hory sa premenili na temné hromady kamenia, ozdobené zástavkami plávajúcich oblakov. Najvyššie vrcholčeky žiarili fialovým svetlom, ktoré sa menilo do malinová a nakoniec do zlatistá. Po svahoch hôr stekali potoky farieb.
Ivar prižmúril oči. O niekoľko okamihov zistil, že stojí bez čiapky a na lícach mu primrzli slzy. Znovu si nasadil čiapku, sadol si a tešil sa z farieb, ktoré slnKo vrátilo svetu.

Prúdy farieb však o chvíľu začali slabnúť. Vlna tmy zaplavila úpätia hôr, potom vystúpila vyššie a nechala ostrovčeky svetla len na najvyšších vrcholčekoch. Slnko zapadlo. Deň, ktorý trval pol hodiny, zomrel.
Teraz až do mája alebo júna, keď sa pod závanmi prvých južných vetrov roztopí sneh, bude mať Ivar stále čo robiť. Krížom-krážom prejde krajinu a bude hľadať ľadové medvede.
Keby bol dosť bohatý, rád by žil na Hornsunne a nezaoberal sa lovom. Aby však mohol na Arktíde prežiť ešte jeden rok, musel zabiť najmenej desať medveďov, na ktoré má povolenie, a čo najviac líšok.
Koncom apríla už mal deväť medveďov a rozmýšľal o tom, ako dostane desiateho. Už mu nezostávalo veľa I času, lebo mohol loviť, kým bol ľad ešte dosť pevný.
Raz sa Ivar rozhodol, že si na obed zastrelí jarabicu. Neďaleko vrchola kopca si ušúľal cigaretu a pozrel sa dolu. Na ľadovom poli fjordu zočil medveďa. Mieril k pohoriu, ktoré sa črtalo v diaľke. Ivar sa nechcel zriecť takého lákavého úlovku, ale sa obával, že medveď je príliš ďaleko. Inú možnosť však nemal a o úlovok sa musel pokúsiť za každú cenu.
Kľakol si, zamieril a pomaly stlačil spúšť. Zdalo sa mu, že medveď sa potkol a potom začal rýchlo utekať. Po druhom a treťom výstrele sa za medveďom zdvihli len roztrieštené kúsky ľadu. Ivar si už pomyslel, že ho netrafil, ale vtom uvidel na snehu červené škvrny.
Pri dohľadávaní prešiel niekoľko kilometrov pozdĺž fjordu. Asi po hodine sa začali krvavé stopy strácať. Zmenšili sa iba na veľkosť nechta, ale medvedí krok sa značne skrátil.
Kým mohol, šiel Ivar na lyžiach. Potom ich odopol a zapichol do záveja. Medveď bol od neho vzdialený asi štyristo metrov.
Ivar sa ešte asi pol hodiny potkýnal po ľadovej sutine, kým sa dostal na hladkú zasneženú rovinu, obrúbenú ľadovými vrcholčekmi hôr. Keď medveď začul lovcove kroky, vyskočil na všetky štyri.
Ivar zdvihol pušku a nad zálivom spútaným ľadmi sa ozvala ozvena výstrelu. Medveď spadol do snehu. Ivar opatrne pristúpil k jeho telu a hlavňou sa dotkol oka. Zviera sa nepohlo.

Potom sa pozorne poobzeral okolo seba, či pach krvi sem neprilákal ďalšie medvede, a začal sťahovať kožu. Napriek veľkej zime pracoval bez rukavíc.
Zrazu pocítil vnútorný nepokoj. Keď mal medveďa napoly stiahnutého, pocit vnútorného nepokoja začal silnieť. Ivar odhodil nôž vedľa rukavíc, chytil pušku a vyškriabal sa na najbližšiu kryhu, aby sa mohol popozerať po krajine.
Na svoje zdesenie spozoroval medzi ľadmi fjordu trhlinu širokú asi desať metrov. Na chvíľu si pomyslel, že je s ním koniec. Odháňal od seba myšlienky o bezvýchodiskovosti situácie, rýchlo sa skízol z kryhy a zo všetkých síl utekal na miesto, kde sa trhlina zužovala.

Keď tam pribehol, zistil, že meria nejakých päť či šesť metrov. Ani na chvíľu si neoddý-chol, prehodil pušku cez trhlinu a skočil do ľadovej vody. Rukami urobil niekoľko temp a trhlinu preplával. Pušku si zavesil cez plece a utekal ďalej. Udieral sa po rukách a po nohách, aby sa mu prekrvili dlane a chodidlá, v ktorých už začal strácať cit.
Skákal z jednej kryhy na druhú, usiloval sa udržať rovnováhu, padal, dvíhal sa a znovu začal utekať. Rukami sa udieral do mrznúceho odevu. Srdce mu šialene bilo, ale on vytrvalo bežal k brehu, ktorý bol ešte ďaleko.
Zrazu uvidel vlastné stopy. Bežal po nich, kým ho nezačali strašne bolieť chodidlá a nepocítil ostrú bolesť v hrudi. Ale nevzdával sa.
Konečne zacítil pod nohami pevnú pôdu. To mu dodalo ďalšej sily. Znovu sa rozbehol a tĺkol rukami do zľadovateného odevu, až od vysilenia spadol. Z posledných síl zdvihol hlavu a zrazu pred sebou uvidel svoj domček, ktorý opustil viac než pred dvanástimi hodinami.
V domčeku nebolo teplejšie než pri fjorde. Kopnutím otvoril dvierka kachličiek a natiahol ruku po zápalkách ležiacich na poličke. Kým ich však zamrznutými rukami nahmatal, spadli. Kľakol si, opatrne zdvihol neposlušnú škatuľku a znecitlivenými prstami chytal jej okraj, aby ju otvoril, ale znovu mu spadla. Zápalky sa rozsypali po zemi. Prsty ho neposlúchali a jeho pokusy zdvihnúť aspoň jednu boli márne.
Ivar sa tĺkol rukami do kolien a pritom vydával neartikulované zvuky, naplnené hrôzou a bezmocnou zlosťou.
Zasa sa pokúsil pozbierať zápalky a zasa sa mu to nepodarilo. Nakoniec mu prišlo na um, aby sa o to pokúsil zopnutými dlaňami. Opatrne zdvihol zo zeme škatuľku a držal ju medzi kolenami. Potom spustil obe ruky na zem a hranami dlaní zdvihol zápalku. Chcel zapáliť, ale zápalka sa zlomila.
Pomaly a opatrne zdvihol druhú. Ešte opatrnejšie zapaľoval, ale teraz mu zasa vykĺzla z dlaní. Po nej spadla tretia, štvrtá i piata. Po každom neúspechu sa znovu dával do úmornej práce a nedovolil, aby ho prepadla beznádej. Nakoniec sa jedna zápalka predsa len chytila.
Premáhajúc silnú bolesť v rukásh, priblížil krehký ohníček až ku kachliam. Slabý jazýček plameňa oblizol pripravené triesky a Ivar prestal dýchať, lebo sa bál, že aj najmenší pohyb vzduchu ohníček uhasí.

Tenké drevené triesky stmaveli, skrútili sa a zažiarili jemnými modrými svetielkami, ktoré sa chveli a silneli, sčerveneli a potom sa sfarbili do oranžová a nakoniec zlato zasvietili. Po tvári sa mu rozliala vlna tepla, ako ked sa díval na východ slnka. Nehybne sa sklonil nad kachličky. V jeho očiach sa odrážala magická sila ohňa…
Po troch týždňoch uvidel Ivar uprostred fjordu v bielom ľadovom poli modrý pás vody. Na brehu, v údolí aj v horách sa objavili prvé sťahovavé vtáky. Pod ľadmi a snehmi sa rodilo polárne leto, živené južnými vetrami a žltým slnkom, ktoré viselo vysoko na oblohe.
Čoskoro sa otvorí celý záliv a potom z ďalekého mora pripláva loď. Medzi chladnými kryhami, hlboko ponorenými a pomaly plávajúcimi vo vode, bude čakať na Ivara.Díval sa na fjord a vychutnával koniec dňa, ktorý trval celý rok.
V nasledujúcom roku dostal Ivar opäť licenciu na odstrel desiatich medveďov. Potom lov ľadových medveďov, líšok, tuleňov, divých husí a kačíc zakázali. Ivar sa vôbec nesnažil protestovať proti novým zákonom.

Iba mu bolo ľúto, že sa musí rozlúčiť so známymi miestami len kvôli chamtivým „lovcom”, ktorí v lete brázdia vodu rýchlymi motorovými člnmi a bez rozmyslu strieľajú bezbranné plávajúce medvede. Okrem toho letná koža nie je vhodná ani na výzdobu izby. Vláda túto situáciu vyriešila tým najľahším spôsobom — proste zakázala akýkoľvek lov ľadových medveďov.

— Ja neviem, prečo toto vôbec robíš, — vyčítavo povedala Mildred McKayová svojmu mužovi. — Každý rok je to vždy rovnako, prinesieš si sem tú prekliatu flintu, čistíš ju na stole a všetko zašpiníš.
— To nie je nijaká flinta, — odpovedal Harry. — To je guľovnica. — Utrel hlaveň handrou a zamieril na svoju ženu cez kuchyňu. — Peng! Už si mŕtva, — povedal.
Mildred sa obrátila od drezu. — Nemal by si tou flintou na mňa mieriť, — napomenula ho.
— Peng, peng, peng, — povedal. Potom so smiechom prestal mieriť a položil si zbraň cez kolená. — Koľkokrát ti to mám ešte povedať, miláčik? Toto je guľovnica. — Zdvihol hlavu a zadíval sa na svoju ženu. Mildred ďalej utierala taniere.
— To je jedno. Guľovnice, brokovnice, samopaly, ja v tom nevidím nijaký rozdiel. Všetky sú nebezpečné. A nemám to rada v dome, – dôrazne odsekla.
— Keď som bol vo Vietname, — začal McKay, — bol samopal mojím najlepším priateľom. Mojím jediným priateľom, — dodal.
— Človek by si myslel, že by si toho mal mať dosť až do konca života, keď si niekoľko rokov musel mať zbraň stále v ruke. Ja to nepochopím. Čo vlastne majú muži z takej poľovačky?
— Vo vojne človek niekedy dospeje k neuveriteľným záverom, — odpovedal McKay. — Zistí, že človek je v podstate dravé zviera. Zabíja nielen preto, aby si uchránil svoj život, ale niekedy to robí aj pre svoje potešenie, lebo mu to robí dobre.

Ale po vojne je to už nežiadúce, lebo takzvaná civilizovaná spoločnosť vyznáva filozofiu: NEZABIJEŠ. Preto po každej vojne prudko stúpne percento vrážd. A možno aj z toho dôvodu chodí toľko mužov na lov. Môžu sa pritom odreagovať.
— Dúfam, že v škole nevykladáš tieto sprostosti svojim študentom, – opovržlivo poznamenala Mildred. O chvíľu sa však spýtala: — Kedy ťa mám zajtra zobudiť, Harry?
— Budem vstávať veľmi zavčasu, miláčik. Ty si len pokojne pospi. Naraňajkujem sa niekde cestou.
— Len si daj pozor, prosím ťa, nech si ťa niekto nezmyli so srnčom. Vieš, že také niečo sa stáva rok čo rok, a vždy nejakého poľovníka na poľovačke zastrelia.
— Tam, kam ja idem, nikto nechodí. Len zriedka sa tam objaví nejaký lovec.
— Ja viem, to je taká pustá krajina, že sa tam neobjaví ani srna, — uštipačne poznamenala Mildred. – Každý rok rovnaký nezmysel. Vyhadzuješ peniaze za povolenie, vezmeš zo skrine flintu, no dobre, tak guľovnicu, a hneď prvý deň, keď sa začne poľovnícka sezóna,stratíš sa na celý deň niekde v lesoch. Ale nikdy nič neulovíš.
McKay sa čudne usmial a znovu namieril na svoju
ženu. — Peng! — povedal pritom.

Už niekoľko rokov chodil McKay na raticovú zver. A vždy hneď prvý deň, keď sa začala sezóna. Ten jeden deň mu celkom stačil.
V tú noc pred odchodom na poľovačky vždy spomínal na onen júlový deň kedysi vo Vietname. Končina, kde bojoval, bola vlastne dobytá, už bolo treba iba vyčistiť územie. McKay viedol jednu prieskumnú hliadku, ktorá kdesi narazila na odpor, a preto sa vracala dosť neskoro. O necelú hodinu bude tma.

McKay si opatrne kliesnil cestu cez zalesnené údolie. Tu by mohlo byť dobré miesto pre zakopaného odstreľovača — sedí v diere v zemi, nad hlavou striešku z trávy, a striehne, až pôjde okolo nejaká hliadka.
McKayove oči a uši boli stále v strehu, aby zaznamenali aj najmenší pohyb a šelest. Ale j tak bo! veľmi prekvapený, keď toho Vietnamca spozoroval.

Určite nerátal s tým, že vojak si bude pokojne sedieť v tráve, vyhrievať sa na večernom slniečku a fajčiť cigaretu. Vietnamec si zrejme myslel, že v tomto čase sú Amen” čania — tak ako inokedy – už dávno vo svojich opevnených oporných bodoch.
McKay zamieril a stlačil spúšť. Peng! Vojak spadol na chrbát.

A jeho zbraň spadla do odstreľovačskej jamy. Ked sa McKay priblížil k Vietnamcovi, ešte žil. Guľka mu roztrieštila krčný stavec a muž krvácal ľ úst. Pozrel sa na McKaya a kým ho zasiahol druhý výstrel, trochu zažmurkal očami.
To bolo prvýkrát, ked McKay niekoho zastrelil. A tento zážitok v ňom zanechal podivný pocit, ktorý si dokázal vysvetliť až oveľa neskoršie — až po vojne, keď už nesme! zabíjať.

Bolo to také ľahké niekoho zastreliť. McKay zistil, že zo zabíjania má potešenie…
Keď sa na druhý deň o štvrtej prebudil, opäť sa ho zmocnil tento pocit. Obliekol sa, šiel dolu do kuchyne a postavil na kávu. Keď uložil do auta všetko, čo potreboval, vrátil sa do kuchyne, vyfajčil cigaretu a vypil dve šálky kávy.
Okolo šiestej už bol dosť ďaleko v horách a povedal si, že sa niekde naraňajkuje.

Zastavil sa pri jednom > hostinci, pred ktorým už stáli dve autá s prívesmi a jeden combi, s poľovníckou puškou na zadnom sedadle.
McKay vošiel do hostinca. Bola to veľká, zle osvetlená miestnosť, len niekoľko stolov a dlhý pult so stoličkami. Posadil sa na jednu z nich, blízko lovca, ktorému zrejme patril ten combi pred hostincom.Prišla čašníčka. McKay si objednal šunku s vajcami a kávu. Kým čakal na jedlo, obrátil sa k onomu lovcovi. Bol to vysoký čiernovlasý muž s dlhou konskou tvárou. Už sa naraňajkoval a teraz pil svoju druhú kávu.
— Tak čo, tu chcete skúsiť svoje šťastie hneď prvý deň? — priateľsky sa ho spýtal McKay.
Muž zdvihol hlavu, skúmavo sa naňho zadíval a prikývol.
— Ja tiež, — pokračoval McKay. — Hneď pr\<ý deň sa vždy vypravím. Nikdy síce nič neulovím, ale ja si myším, že ten pravý pôžitok z lovu je v tom, že človek môže byť niekde sám so svojimi myšlienkami a nik ho neruší. Ja to aspoň tak cítim. Mnohí ľudia sú však skutočnými íovcami, lebo strieľajú zo športu.
Muž vytiahol obočie a zvedavo sa díval na McKaya.
— Poznáte dobre túto krajinu? — spýtal sa McKay. A keď muž prikývol, pokračoval: – Možno by ste mi mohli poradiť. Samozrejme, nechcem loviť vo vašom revíri, ale bol by som vám povďačný za nejaký tip.
Ten druhý chvíľu uvažoval. — Obyčajne chodím o šesť míľ ďalej, — povedal potom. — Tam odbočuje cesta doprava. O necelé tri míle je v lese priesek, kde zaparkujem auto a ďalej idem pešo. Prídem k širokému údoliu. Vlani som tam strelil pekného šestoráka.
— Ach, ďakujem vám, — povedal McKay. — Myslím, že väčšina lovcov by ani za nič neprezradila svoje najlepšie miesto.
McKay uvidel combi presne na mieste, ktoré ten muž opisoval v hostinci. Ešte šiel jednu míľu, potom auto zastavil a zo zadného sedadla vzal svoju guľovnicu.
Bolo chladno, ale skoro bezvetrie. Na oblohe bolo plno mrakov. McKay opustil cestu a vydal sa ďalej po chodníčku, kľukatiacom sa cez podrast. Díval sa pred seba, kráčal pomaly, skoro nehlučne. Zbraň držal v oboch rukách — ako vtedy vo Vietname, keď viedol prieskumnú hliadku. Od chvíle, čo vyšiel z auta, jeho vnútorné napätie stále vzrastalo. A inštinkt akoby mu hovoril, ktorým smerom sa má uberať.
Ticho postupoval dopredu. Stromy pred ním už boli vyššie a podrast už nebol taký hustý. Prišiel k potôčiku, poobzeral sa na všetky strany a vydal sa proti prúdu. Prišiel k lesnému prieseku a veľkým oblúkom ho musel obísť. Keď sa potom vrátil do pôvodného smeru, zrazu spozoroval onoho lovca. Sedel na vyvrátenom kmeni,chrbtom k McKayovi, a zohrieval si ruky nad malým benzínovým varičom.
McKay sa ticho priplazil. Srdce mu bilo ako splašené, ale celé telo akoby sa uvoľnilo. Mal tie isté pocity ako vtedy vo Vietname. V lese bolo ticho.
Ked už bol McKay dosť blízo, kľakol si na pravé koleno, zdvihol pušku a zamieril na lovcov chrbát. Asi pritom narobil trochu šramotu, lebo lovec sa pootočil.
— Peng! — povedal McKay a stlačil spúšť. Strela zasiahla muža do pleca. Zranený spadol na zem, ale rýchle sa vzchopil. Kľačiac na kolenách a opierajúc sa rukami chcel uchopiť svoju pušku, ale vtom ho zasiahol druhý výstrel, do hlavy, pod ľavé oko. Muž klesol na brucho a už sa nepohol.
McKay prišiel až k svojej obeti a pokojne sa posadil na peň. Dlho nehybne sedel a pozeral sa na mŕtveho.
Mildred stála pri sporáku a varila kakao, keď sa McKay vrátil z lovu. Vošiel do kuchyne a dosť mrzuto sa zatváril, keď uvidel na kuchynskom stole neumytý riad, namrvený chlieb a špinavý obrus. Stála tam aj fľaša s mliekom. McKay ju vzal a odniesol do chladničky.
— Tak zasa s prázdnymi rukami, — vítala ho Mildred.
— Ano, ale cítim sa nejako slobodnejšie a uvoľnenejšie.
— V rozhlase v správach hlásili, že pri poľovačke bol smrteľne zranený nejaký lovec. Vraj ho niekto zasiahol do hlavy. Každý rok si to niekto odnesie.
— Nič si z toho nerob, moja milá. Takéto nešťastné náhody sa často stávajú. Ale lov je taký nádherný zážitok, že stojí za to riziko. Keď som bol dnes tam v lese, stretol som jeden manželský pár. Predstav si, obaja šli spolu na lov. Nádherní ľudia! — McKay chvíľu mlčal, akoby o niečom premýšľal, a potom povedal: — Na budúci rok musíš ísť so mnou na lov aj ty…

Poľovnícke umenie našich predkov, ktorí obývali Zem pred300 až 400 tisíc rokmi, dlho zostávalo oblasťou čírych predpokladov, založených na analógiách so životom primitívnych lovcov, ktorí dodnes žijú v džungliach a pustatinách.

Posledné dve desaftočia sa stali obdobím veľkých archeologických a antropologických objavov v tejto oblasti. Spôsob života ľudí pred štyritisíc storočiami sa objavil v konkrétnych reáliách, presných detailoch, hoci v mnohom útržkovitých…

Vzpriamený človek sa oproti svojim predkom dokázal lepšie sústrediť a ani pamäť už nemal takú slabú. Zachovával si informácie načerpané z vlastných loveckých skúseností a skúseností svojich blízkych, zbieral poznatky o návykoch divej zveri, mal možnosť plánovať lov vopred a vydávať sa za hľadaním divej zveri omnoho ďalej, než sa odvážili jeho predkovia, pretože si dokázal zapamätať cestu späť.

Jeho kamenné nástroje a zbrane boli lepšie a vhodnejšie než tie, ktoré používali oni, a okrem toho sa v tomto období objavila nová zbraň— drevená kopija. Poľovačka s kopijou bola bezpečnejšia a úspešnejšia. Možno taký istý význam mala aj zmena loveckých postupov. Vzpriamený človek si už dokázal poradiť aj s väčšími a silnejšími zvieratami, než bol sám, i keď mal len primitívne zbrane
— obyčajné kamene a palice, čo teda znamená, že sa musel spoliehať na lovecké ľsti, opierajúc sa o hlbokú znalosť všetkých zvieracích zvykov.
Lovecké ľsti. Vzpriamený človek starostlivo preskúmaval zvyky veľkých i malých zvierat a ich slabosti potom dômyselne využíval pri love. Medzi jeho obvyklé úlovky patrili frankolíny— príbuzné prepelíc (doteraz žijúce v Afrike). Tento vták má osobitný spôsob obrany, ktorý mu pomáha zachrániť sa pred všetkými nepriateľmi okrem človeka.

Keď sa priblíži nebezpečný dravec, frankolín vzlietne, odletí asi sto metrov a znesie sa na zem. Keď ho opäť niečo vyplaší, odletí už len sotva päťdesiat metrov. Tretí raz vták odletí už len niekoľko metrov, potom klesne na zem, kde úplne znehybnie. Človek, ktorý je schopný zapamätať si charakter jeho únikového letu, ho môže bez veľkej námahy chytiť.
Takisto africké zajace patrili do jedálneho lístka vzpriameného človeka.

Toto zviera totiž možno chytiť doslova holými rukami. Lovec musí dávať pozor na jeho uši. Skôr, než odskočí nabok, pritlačí si zajac uši na chrbát. Ak poľovník uhádne smer, kam sa zajac uhne, beží potom priamo na neho a človek pri dostatočnej rýchlosti a obratnosti dokáže svoju korisť chytiť. Keď sa zajac obráti na opačnú stranu, s najväčšou pravdepodobnosťou sa vrhne do najbližšieho úkrytu, kde si ľahne. Lovec vďaka farebnému videniu, ktoré mali primáty dokonale vyvinuté, zvieratko nájde a vytiahne ho zo skrýše.
Možno, že vzpriamený človek používal spôsob, ktorý antropológ Washing-tonskej univerzity Grover K r a n t z nazval „nepretržitým prenasledovaním”. Je založený takisto na dobrej znalosti zvláštností správania sa budúcej obete, napr. toho, že nepárnokopytníky, ako antilopy a gazely, sa pred prenasledovaním zachraňujú útekom do oblúka, takže im možno nadbehnúť, alebo vbehnúť priečne do cesty.

Najzákladnejšou zásadou takejto poľovačky je však jej nepretržitosť: nedovoliť zvieraťu, aby sa zastavilo a oddýchlo si, donútiť korisť, aby bežala dovtedy, kým nepadne od únavy. Takto doteraz lovia antilopy Somálci.
Iné, vytrvalejšie živočíchy vzpriamený človek možno hnal pred sebou aj niekoľko hodín. Mexickí Indiáni Tara-huarovia niekedy prenasledujú jeleňa celých dvadsaťštyri hodín. Aj keď lovec stráca korisť z dohľadu, ide po stope — odtlačky kopýt, trus, udupaná tráva mu poskytujú potrebné informácie.
Kolektívna poľovačka. Je známe, že prví ľudia zabíjajú praveké slony, ktoré boli oveľa väčšie než dnešné. Boli štyri metre vysoké, s úmernou hmotnosťou. Nie je pravdepodobné, že také obrovské zviera a s takou hrubou kožou, bolo možné zabiť zbraňou z kosti, kameňa alebo drevenou kopijou.

Pygmejci, známi svojím malým vzrastom, ešte stále lovia slony drevenými kopijami.
Individuálne nepretržité prenasledovanie alebo podobný spôsob lovu neobyčajne unavoval aj lovca. Na konci prenasledovania sa lovec ocitol ďaleko od pôvodného stanovišťa, a preto si mohol so sebou odniesť len nepatrnú časť ukoristeného mäsa. Výhodnejším spôsobom lovu bolo nadháňanie alebo forma kolektívneho lovu, zameraná na zabitie väčšieho počtu zvierat. Jedna z metód kolektívneho lovu, ktorú vymyslel a zdokonalil vzpriamený človek, spočívala vo využití močiarov ako pasce pre celú čriedu. V Afrike, na mieste zvanom Olduvaj, našli archeológovia skamenené pozostatky čriedy býkov vyhynutého druhu.

Lovci ju nepochybne zahnali do močiara, a kým sa býky pokúšali dostať na pevnú pôdu, pobili ich. Kosti nôh jedného býka sa našli vo vrstve skameneného ílu vo vertikálnej polohe, ostatné časti kostry chýbali. Teda je isté, že ľudia zvieratá na mieste rozrezali a odniesli. Pravda, najvýznamnejší z dôkazov loveckej obratnosti vzpriameného človeka a vôbec najbohatší prameň informácií o vzpriamenom človeku zo všetkých, ktoré máme k dispozícii, objavili archeológovia na zväzkoch dvoch pergamenov, Torralba a Ambrona, nad riečkou v španielskych horách Guadarra-ma, asi stopäťdesiat kilometrov severovýchodne od Madridu. Tieto pahorky pretína dolina od severu na juh.

V usadených horninách sa zachoval dôkaz o tom, že asi pred 400 tisíc rokmi poľovníci, patriaci k biologickému druhu vzpriameného človeka, zabíjali značný počet slonov. A opäť podľa rozmiestenia kostí na miestach vykopávok a podľa ďalších údajov bolo možné rekonštruovať, čo sa tam stalo, a dokonca si predstaviť mnohé podrobnosti takéhoto lovu.
Pri okrajoch vápencovej plošiny nad šírou bezlesnou dolinou sa kde-tu ukryli skupinky poľovníkov.

Pod sebou videli bahno močiarov, ktoré v ich plánoch malo svoju úlohu. Dúfali, že slony aj v období svojich migrácií použijú obvyklý priechod. Zhromaždili sa tu členovia viacerých skupín, ktoré spravidla poľovali oddelene. Naši predkovia chápali, aké výhodné a dôležité sú spoločné akcie, a boli výborne zohratí.
Zásobili sa drevenými kolmi s opálenými hrotmi, kostenými dýkami a hro-titými kameňmi. Neboli to veľmi účinné nástroje proti mohutným zvieratám. Ale ľudia mali k dispozícii ešte jednu zbraň, ktorej sa slony boja.

Oheň!Lovci nie sú ťažkí, a nebezpečenstvo, že uviaznu v močiari, im nehrozí. Vrhajú sa do útoku a vyhýbajú sa švihajúcim chobotom. Zabodávajú kopije do šiji zvierat alebo zasýpajú ich hlavy krupobitím kamenia. Napokon posledný slon klesá na bok a lovci začínajú štvrtiť ich telá. Je tu toľko mäsa, že bohato vystačí pre všetkých.
Táto rekonštrukcia, i keď sa v mnohom opiera o predpoklady, vychádza z materiálnych svedectiev objavených na mieste poľovačky.Archeologické doklady.

Keď americký antropológ Howells rozkopával kedysi zamrznutú pôdu, objavil svedectvo o tom, že poľovníci používali oheň na to, aby zahnali zvieratá potrebným smerom — častice drevného uhlia a popola sa našli v širokom páse rozptýlené priečne cez dolinu. Predpoklad, že lovci používali nielen kamenné zbrane, ale i drevené kopije, naznačili nálezy dreva. Jeden zotletý kúsok zanechal v zemi svoj odtlačok.

Keď sa odtlačok naplnil sadrou, ukázalo sa, že kúsok dreva bol zahrotený.
Kosti zvierat, ktoré sa našli na mieste, ukazujú, akým spôsobom tu telá štvrtili a poskytujú materiál pre zaujímavé dohady o zvykoch vzpriameného človeka.

Keď oddelili od zvieraťa najlepšie časti, lovci ich odnášali bokom na ďalšie spracovanie. Usudzujúc podľa dochovaných zvyškov, rozrezávali mäso na drobnejšie kúsky a rozbíjali niektoré kosti, aby z nich získali dreň.
Rozrezané mäso poľovníci jedli na iných miestach, kde sa našli hŕby rozdrobených obhorených kostí. Pretože však taký slon vážil mnoho ton, lovci, hoci ich bolo veľa, ťažko mohli zjesť väčšiu časť ukoristeného mäsa.

Museli ho odniesť do svojho táboriska a zabezpečiť, aby sa neskazilo. V 19. storočí anglický cestovateľ Samuel W a k e r pozoroval, ako africkí poľovníci rozrezali slonie mäso na dlhé pásy, sušili ich a potom údili na rámoch z vlhkého dreva. Americkí Indiáni sušili mäso zabitých bizónov.

Po spracovaní celého bizóna narezané a vody zbavené mäso vážilo iba dvadsať kilogramov. Možno údenie bolo pre vzpriameného človeka príliš zložitým procesom, ale mohol sa naučiť mäso sušiť na slnku.
A ako si lovci mäso medzi sebou rozdeľovali?

Vykopávky odhalili závažnú podrobnosť: analýza zhromaždených rozdrvených a zuhoľnatených kostí ukázala, že v každej takejto hŕbe sú kosti všetkých, alebo takmer všetkých zvierat zabitých a rozštvrtených na tomto mieste. Z toho vyplýva, že lovci si korisť medzi sebou delili rovnakým dielom.
Nájdené materiály svedčia o tom, že mozog vzpriameného človeka dosiahol taký stupeň vývoja, ktorý umožňuje predvídať na základe skúseností. Inými slovami, svoje počínanie dokázal plánovať. Naučil sa zapamätať si orientačné body, pomocou ktorých sa dokázal vrátiť do svojho tábora aj z väčšej vzdialenosti. A čo je ešte dôležitejšie — dokázal si všímať sezónne migrácie zveri a vo svoj prospech využívať tieto informácie. Práve preto prestal byť lov náhodnou vecou.

Terra Amata na juhu Francúzska je takisto miestom, kde sa potulní lovci každoročne nakrátko zastavovali v čase, keď sem prichádzala zver.Nevyhnutnosť sledovať putujúcu zver musela hlboko ovplyvniť spôsob života vzpriameného človeka. Dostával sa na stále nové miesta, získaval nové dojmy a rozširoval svoje skúsenosti.

Zvedavosť je vlastná všetkým primátom a vzpriamený človek nepochybne s veľkým záujmom skúmal svoj rozširujúci sa svet. Pravdepodobne musel stále riešiť nové úlohy, napríklad, ako so sebou nosiť jedlo, vodu a oheň. Je málo pravdepodobné, že by vzpriamený človek so sebou nosil veľa kamenných zbraní.

Podľa zahrotených sloních kostí, ktoré sa našli v Torralbe, a „dielne” v Terra Amate, možno usudzovať, že väčšiu časť potrebných nástrojov si zhotovoval na mieste.
Lovecké potulky priviedli vzpriameného človeka aj za hranice trópov. Chladnejšia klíma ho donútila ovládnuť oheň a vynájsť odev. Najskôr sa ako odev pravdepodobne používali kože zvierat, ktoré zabil; odtlačok kože na piesku v Terra Amate ukazuje, že títo ľudia už kože používali.

Chladné drsné zimy ich zbavili možnosti zbierať cez celý rok lesné plody, ovocie a zeleninu, ako to bolo v trópoch, čím sa zvýšil už aj tak veľký význam poľovačky.
Stopy, ktoré po sebe zanechal vzpriamený človek v Torralbe a Ambrone, v Terra Amate a na iných miestach, svedčia o tom, že si úspešne osvojil lovecký spôsob života a urobil dôležitý krok k tomu, aby biologický druh „človek” zaujal vládnucu pozíciu medzi všetkými živými tvormi obývajúcimi našu planétu.

— Vítko, hore, vstávaj, — budí ded vnuka a ťahá z neho prikrývku z ovčích koží, — honci budú čo nevidieť tu.
Vítko vyskočí z lôžka. Oči hodí rovno na oblôčik, z ktorého ded pred chvíľou zložil rám s priesvitnou blanou. Vonku precitá hmlisté ráno. V riedkej hmle je dvor i záhrada. Okraj hory dolu za záhradou ani nevidieť.
— Dedko, dnes z poľovačky hádam nebude nič, — zapochybuje rozospatý Vítko.
— Netáraj! Prečo by nebolo?
— V daždi? Páni v takom čase veru neprídu.
— Čoby nie. To sa ti len tak zdá. Dnes bude ešte pekný deň. O chvíľu sa hmla zdvihne. Iba ak neskoršie k večeru spŕchne.
— Ako to viete?
— Len pozri na dvor. Pod plotom a popri chodníku sa všetko belasie. Od kvetu čakaniek. Tešia sa a čakajú. Slniečko čoskoro vykukne z hmly.
— A či by pred dažďom nekvitli?
— Veru nie, synak, vtedy sa kvietky naplno neroztvoria. Ale večer sa môže počasie obrátiť, lebo mesiac bol v noci ohradený.— No, na to som zvedavý, dedko.
— Hja, príroda má všelijaké tajomstvá. Neboj sa, pomaly sa všeličo naučíš, všeličo vypozoruješ a pochopíš.
A naozaj. Kým sa Vítko obliekol a najedol, hmla sa stratila.

Vrcholce stromov za záhradou zahoreli slnkom. Ded obriadil zvieratá i straku. Vítko sa už nemusel o nič starať. Vybehol na priedomie a hľadel na chodník. Vedel, že honci vyjdú len z hory, tade je najkratšia cesta. Čoskoro zazrel za Suchým jarkom honcov oblečených do kozích koží. Hneď sa i psy ozvali a straka výstražné zaškriekala.
— Dedko, už idú, už idú, — vykrikoval.

Z hory sa vyrojil zástup honcov. Viedol ich Martin. Uberali sa rovno k chatrči. Vítko utíšil psy a rozbehol sa im oproti.
Ded ich privítal a počastoval čerstvým osúchom so slaninkou a medovinou. Pripomenul im, ako sa správať v hore, ako udržiavať spojenie zrakom i sluchom a ako sledovať pohyb psov.

Polianku, na ktorej bude veľmož Ctibor alebo jeho milosť kráľ i s družinou, vraj všetci dobre poznajú. Ostatní poľovníci budú rozostavení hore pozdĺž rúbaniska skoro v jednej línii. Tí, čo pôjdu hrebeňom, musia ostattrochu predbehnúť, aby zver nezutekala na druhú IU. Zver sa musí dostať čo najbližšie k veľmožovi.

O to >i postará aj Vítko so svojimi psami. Vítkovi srdce poskočilo od radosti, keď počul, akú úlohu mu ded zveruje. Bol rád, že sa pôjde na Lipky, tam je vraj viac zveri ako na S>chrove.
— Ale načo rozprávať, — obrátil sa ded nakoniec na Martina, — Martin vie o všetkom. Ten vás rozostaví a povie, čo treba.
Martin pojal psy so sebou a o chvíľu sa aj s honcami stratil v hore. Ded s Vítkom ostali čakať na panstvo.
Čas sa vliekol ako slimák. Aspoň tak sa to zdalo Vítkovi. Neraz prešiel z pitvora k psiarni a späť. Vyskúšal vábec, poprekladal jazýčky, hoci dobre vedel, že ich nebude potrebovať.

Zvolal k sebe psy, čo ešte doma zostali, zase ich zahnal; prihovoril sa strake, vymenil jej vodu a prihodil syra. Potom vošiel do včelína, poprezeral kláty a kozám nalámal toľko hrabového lístia, že by ho mali dosť aj na týždeň. Napokon sa rozbehol dolu lúčinou do hory za Suchým jarkom.
Ale vtom zabrechal pes, za ním druhý, tretí. Ded ich okríkol a utíšil. Vítko napäl zrak i sluch. Zazdalo sa mu, že neďaleko slabo zaerdžal kôň. Hodil sa na chodník, prilepil ucho k zemi, zastavil dych a načúval. Počul aj tlkot vlastného srdca. No celkom jasne rozoznal dupot konských kopýt. Sluch ho neklamal. Dupot sa ozýval a ustavične sa stupňoval. Vítko vyskočil, prešmykol sa cez Suchý jarok a letel lúčinou k chatrči.
— Dedko, dedko, už idú, už sú tu, — oznámil dedovi celý vzrušený. — Počul som kone.
— Dobre, dobre, len sa už neplaš. A drž sa smelo, ako sa patrí.
— Budem, dedko, budem.
Ale vtom už Vítko začul veselý smiech, štrngot zbraní a tlmený dupot. O chvíľu sa na chodníku ukázali prvé kone. V rannom slnku sa blyšťali zbrane, vybíjané sedlá, ozdobené spony a pracky. Len čo vyšli jazdci z hory a prešli cez Suchý jarok, pekne sa pozoskupovali do trojíc.

Ded im zbehol naproti až konca záhrady. Vítko zostal na dvore pri psoch.
Keď ded prišiel pred skupinu jazdcov, pozdravil panstvo a hlboko sa uklonil. Oznámil, že na poľovačku je všetko prichystané. Potom odstúpil nabok a kone rezkejšie vykročili. Ded kráčal popri nich.
Vítkovi nabehla husia koža. Pozeral na jazdcov široko roztvorenými očami, ale ani tak nerozoznal, ktorý je kráľ a ktorý veľmož. Všetci boli poobliekaní v pestrých šatách. Kabátce mali kožené alebo z jemných látok, vari z hodvábu, nohavice z hladkého zamatu alebo zelenkavého súkna.

Ovešaní boli rozličnými remienkami a kapsičkami. Cez plecia mali prehodené kuše alebo luky. Také vybíjané a ozdobené pažby na kušiach Vítko ešte nevidel. Nad hlavami, pokrytými plstenými alebo koženými čiapkami s perami, blýskali sa hroty oštepov. Poobúvaní boli do kožených črievic, pozapínaných mosadznými sponami, alebo do priliehavých čižiem. A čo starší, tí boli vo farebných sukniciach, prepásaných koženými pásmi, na ktorých sa im hompáľali krátke meče v remenných pošvách.
Vítko sa nevedel na panstvo vynadívať.

A tie postroje koni! To ešte nikdy v živote nevidel: samé súkno, samý pokrovec, samý remeň s vyleštenými prackami. Tu sa uprostred jazdcov strhol prenikavý smiech. Kone sa rozstúpili a jeden z pánov s vytreštenými očami váľa sa po zemi ako súdok a jednu nohu má ešte v strmeni. No to je isto iste kráľ. Je najpestrejšie oblečený. Iný to ani nemôže byť. Červený kabátec, modré krátke nohavice a žlté pančuchy.

Brmbolce a hrkálky: Šišák s chocholom mu z hlavy kdesi odfrkol. Veru kráľ. Ale Vítko sa naraz zháčil. Kráľ by hádam len nemal namiesto koňa osla. A tu stál skutočný osol. Nie, nie, to nemôže byť kráľ.
Páni už pozoskakovali z koni a smejú sa, až sa hora ozýva.

Priskočia k nešťastníkovi na zemi a pomáhajú mu vyslobodiť nohu zo strmeňa, i Odrežte ju, páni zlatí, bez nej sa kôň domov vráti, kričal postihnutý.
Medzi jazdcami sa ozval ešte prenikavejší smiech. Sotva ho postavili na nohy, znovu sa zvalil na zem. Vítko si ho iba teraz lepšie povšimol. Kráľ to nebude. Je to istotne Becko. Podľa toho, ako mu o ňom ded rozprával, predstavoval si ho práve takto.
Smiech neutíchal. Becko vystrájal kúsky, že sa páni za bruchá chytali.
Vítka prešlo prvé vzrušenie. Priplichtil sa k dedkovi a tíško sa ho spýtal, ktorý je kráľ. Ded poznal skoro všetkých pánov po mene, ale kráľ medzi nimi nebol. Ukázal Vítkovi veľmoža Ctibora. Vítko z neho ani oči nespustil. Teraz nevyzeral taký ukrutný, ako sa o ňom rozprávalo. Vítkovi sa celkom páčil. Bol najhrdšie oblečený, mal vybíjaný pás a ligotavé ostrohy. Naozajstný rytier. Teraz sa srdečne smial s ostatnými.
— Nehovoril som vám, páni milí, aby ste ho na osla dobre priviazali, že sa nám z neho zrúti?
Áno, áno, pán môj, pravdu si mal svätú, keby som bol pripevnený, nebol by som zletel k zemi na smiechoty svetu.
— Ale teraz nasadať, — zvrtne sa Ctibor a rezko sa vyšvihne do sedla. Ostatní sa nedajú zahanbiť. O chvíľu všetci sedia na koňoch, iba Becko stojí pri oslovi a nie a nie sa naň vyredikať. Márne mu ded pomáha. Len čo ho jednou stranou horko-ťažko vyloží, skotúľa sa druhou na zem.
— Doneste mu rebrík, — skríkne ktosi. Áno rebrík, páni milí,
aby sme smiech utíšili, — prisviedča Becko celkom vážne.
Vítko nelenil. Rozbehol sa do dvora. Pri kuríne stál malý rebrík, vzal ho na plece a poď s ním k Beckovi. Smiech znovu vybuchol a nebolo mu konca-kraja. Poznámky lietali zo všetkých strán ako štipľavé osy, keď sa rozbúria. Ale Becko nič, akoby sa ho ani netýkali. Nedal sa pomýliť ani vyrušiť. Vážne a dôstojne, akoby mal vykonať najdôležitejšiu robotu v živote, si oprel rebrík o somárika a pomaly sa s dedovou a Vítkovou pomocou vyštveral na osla.

Keď už bol Becko konečne v sedle, podal mu Vítko vyparádenú prilbicu. Becko si ju nastokol na hlavu, poobzeral sa, trhol uzdou a vyčítavo sa na pánov osopil. Páni, čo sa smejete, v biede pomôcť neviete? Kdeže ste len rozum dali? Nebyť tuto chlapec malý, ešte by ste postávali. Preto všetci hore sa na hostinu do lesa.
— Hádam na lov, — poznamenáva so smiechom ktosi.
— Becko je už hladný, — dodá druhý.
— Ako by nie, od toľkej námahy, — predbiehajú sa v poznámkach ostatní. Nebojte sa, i bez lovu zadusíme v hniezde sovu, odráža Becko výsmešky. Miesto srn a divočiny napečieme bravčoviny. Ved už dneska zaránky odral kuchár baránky; potom dve-tri kozičky vynesú sa z horičky.
— Vari nebudeme bez diviny? — zažartuje veľmož Ctibor.
— Aj tú vytiahneme spod čečiny.
Ctibor sa smeje, až sa natriasa. Je hrdý na svojho šaša. Ako by nie! Vtip z neho srší ako iskry z kováčskej nákovy. Vie ten hostí pobaviť, ako sa patrí. Kde len berie toľko múdrych hlúpostí. Vždy povie, čo človek od neho vôbec nečaká. Veru ani kráľ nemá takého vtipkára.
Ctibor zdvihne ruku a dá znamenie na odchod. Koňa rezko stočí, bodne ostrohami do slabín a poď na čele sprievodu cez Suchý jarok. Cestu na vyhliadnuté miesto poľovačky pozná znamenite. V minulých rokoch neraz sa tu preslávil ako vynikajúci poľovník. Ostatní ho nasledujú. Podchvíľou hodia oči na Becka, ktorý pyšne a vznešene sedí na oslovi.
Slniečko prihrieva. Páni sa už tešia, že v hore bude chládok. Ctibor sa na okraji hory ešte zastaví, nahne sa ku komorníkovi a čosi mu povie. Komorník zvrtne koňa a zavolá na deda:
— Juro, hon sa začne o hodinu na znamenie trúb. Nech sú honci a psy včas na mieste.
— O to, prosím, nemajte starosť, vaša milosť, — povedal ded úctivo. Pozrel na slnko, ako je vysoko nad obzorom, a všimol si aj dĺžku svojho tieňa. Podľa slnka a tieňa vedel čas navlas odhadnúť.
— No vidíš, nemal si sa čo báť, — privráva sa ded Vítkovi cestou do dvora.
— Veď ja som sa len kráľa…
— Ani ten by ti nebol z nosa odhryzol.
— A náš veľmož, dedko, ani sa nezdá taký zlý, ako sa o ňom rozpráva.
— Nezdá sa, ale keď sa nahnevá, akoby sa do neho diabol nasťahoval.
— Len aby sa nenahneval na poľovačke.
— Z toho, Vítko môj, nech ťa hlava nebolí. O to sa už Becko postará. Mäsa tam bude ako dreva a vína ako vody.
— A čo Becko jedáva, že je taký tučný?
— Čo by jedával? To je len taký vypchatý, vždy sa tak pooblieka, keď má panstvo zabávať.
— A že sa nebojí pred pánmi tak rozprávať.
— On vždy tak. Robí sa, že žartuje, a pritom často hodí pánom do očí holú pravdu.
— A nevypalicujú ho za to?
— Jeho nie. Povedia: blázon je blázon. Zasmejú sa, zabudnú. Ale keby sa to opovážil voľakto iný, bolo by s ním zle.
— Ale sa ani nikto neodváži.
— Veru nie, ktože by mal toľko smelosti. Iba ak Martin.
— Martin, ujo Martin?
— Veru ten. Martin je prchký, nevie sa dakedy zdržať. Nespravodlivosť a krivda mu je tŕňom v oku. Hneď sa nasrdí.— Ale s pánmi má ujo Martin pokoj.
— Keby išlo len o pánov. Pánom sa Martin vyhýba ako čert krížu. Ale drábi! Tých Martin nenávidí, to sú zlosynovia. Často aj svojvoľne poddaných prenasledujú a bez viny trestajú.
— Ani ja by som sa, dedko, drábom nedal.
— Dal, nedal, veď by sa ťa oni nepýtali. Ded prezrie dvor a Vítko vbehne do pitvora. Natiahne si
kožený kabátec, prepáše sa, vezme pripravené kapsičky, za pás si zastrčí sekerku a už je na dvore. Kapsičky si prehodia s dedom cez plecia a pustia sa hore popri Suchom jarku. Psy pobiehajú okolo nich s vyplazenými jazykmi, ktoré si zavše omočia do vody a oblizujú sa. Na krkoch majú ochranné obojky. Povrázky nesie Vítko v kapsičke.
— Tak ty pôjdeš, Vítko, tadeto, — ukazuje ded vpravo,
— a ja podídem pod Drieňový vrch. Pozriem, či sú honci na svojich miestach.
— Dobre, dedko, budem čakať pod starým dubom,
— šeptom odpovie Vítko. Ded ešte postál, poslinil prst a vztýčil ho nad hlavu.
Skúšal smer vetra. A vetrík je priaznivý. Všetko teda pôjde dobre. Ded zobral so sebou tri psy, Vítkovi zostali ostatné.
Vítko celú pozornosť upriamil na psy. Za dedom sa ani neobzrel. Vedel, že ho zobdaleč pozoruje. Psy oslovoval po mene, potľapkával ich. Vo vysokej hore bolo ďaleko vidieť, išlo sa mu dobre.

Za starým dubom hora redla a pozvoľna sa premieňala na riedky háj. A za hájom leží polianka, na ktorej čaká veľmož Ctibor a jeho družina.
Vítko si sadol na trávu, psy si políhali okolo neho. Tíško sa im prihováral, láskal sa s nimi. Potom ich popriväzoval, vyvalil sa do trávy a pozeral pomedzi haluzie na oblohu. Čakal. Do všetkého, na čo pomyslel, sa mu plietol veľmož Ctibor, Becko a Martin. Vtom sa v diaľke ozvala trúbka, za ňou druhá, tretia. Vítko vyskočil, ani čo by pod ním horelo, a psy tiež.
Hlasy trúbok leteli pomedzi stromy, odrážali a vracali sa k Vítkovi v tisícich ozvenách.

Ešte trúbenie ani celkom nezamrelo, a Vítko už zachytil prvé údery honcov a vzdialený brechot psov. Martin a ded teda už psy pustili. Hádam už aj čosi ženú. Podchvíľou bolo počuť obe skupiny, psy štekali čoraz silnejšie. Vítko mal čo robiť, aby svorku psov udržal. Stáli pri ňom ako struny, s napätými ušami a nozdrami, skučali, len skočiť a skočiť.
Vítko bol ako na ihlách. Zrak i sluch mal v ustavičnom strehu.

Čím väčšmi mocnel hurhaj a lomoz hore pod Drieňovým vrchom, tým pozornejšie sliedil po hore, či sa mu nablízku neukáže črieda srn alebo jeleňov. Vtom zaškrie-
Ikala sojka, psy sa strhli a skočili, div sa mu z rúk nevytrhli. Vysokým hlasom zaskučali. Obzrie sa Vítko tým smerom, ktorým psy skočili, a tu zazrie jeleňa s dvoma jelenicami. Jeleň letí horou, zem sa pod ním otriasa, haluzie praští suchým praskotom. Poriadne kusisko. Čo nevidieť prebehne povyše neho. Vítko je hneď na čistom. V okamihu uvoľní psy z povrázkov a mocne zahvízda. Psy vyrazia ako šípy.
Vítko ich vypustil v najpríhodnejšom okamihu. Zver si nadbehli a postavili sa jeleňovi do cesty. Jeleň zvesil hlavu a parohami zaútočil proti nim. Ale sa nedali. Prinútili ho spomaliť beh a zmeniť smer. Teraz beží rovno na polianku. Jelenice odbočili. Jeden pes ich prenasleduje, ostatné sa držia jeleňa. Brešú, štekajú vysoko, trhane. Striedavo ho ženú a pristavujú a bránia mu zmeniť smer. Vítko ozlomkrky beží za nimi a ustavične ich povzbudzuje. Jeleň rovno na polianku, kde je Ctibor. Vari ani na povrázku by ho ta lepšie a istejšie nedoviedol.
Ded ide pomaly horou. Podľa štekotu psov usudzuje, čo naháňajú. Hlavu by si dal zoťať, že dolu dobiedzajú do jeleňa. Vítko ich dobre pustil. Ani skúsený psiar by to nespravil lepšie.

Hore, tam by mohol byť diviak, ale poniže je jeleň. Naraz len dolu štekot zosilnie a o chvíľu stíchne. Na polianke sa lov istotne vydaril, pomyslel si ded a zrýchlil krok.
Nemýlil sa. Vítko skutočne nahnal jeleňa rovno na pohanku. Ked Ctibor začul psy nablízku, popošiel do hája. Tam z koňa zoskočil, zveril ho zbrojnošovi a sám sa prikradol pomedzi stromy na okraj polianky. Podľa štekotu vedel, že je na dobrom mieste. Sotva sa jeleň ukázal, vypustil z kuše okrídlený šíp. Zapichol sa jeleňovi rovno do šije. Jeleň vyskočil, ale šíp so zádermi mu ranu čoraz väčšmi a väčšmi driapal. Zbrojnoš nelenil.

V okamihu bol s koňom pri pánovi. Ctibor vyskočil na koňa a pustil sa za jelenom. Psy nemilosrdne durili jeleňa ďalej. Krv mu stekala z krku, ale ešte mal dosť sily, uháňal poliankou ako víchor. Ctibor za ním. Panstvo sa z druhej strany polianky prizeralo so zatajeným dychom. Dva psy jeleňa predbehli a na chvíľu ho pristavili.

Ctibor pricválal, napriahol ruku s oštepom a celou silou vrazil čepeľ jeleňovi do boku. Jeleň vyskočil, vzopäl sa na zadné nohy, ale pri dopade sa mu predné nohy podlomili. Kľakol si a spadol. Psy sa mu zahryzli do šije.
Keď Vítko dobehol, z jeleňa už unikali posledné známky života.

Chrčal, krv sa mu penila na papuli, vystieral sa a zavše kopol zadnými nohami. Vítko okríkol psy, privolal ich, uviazal a ukradomky pozoroval Ctibora. Stál nad dokonávajúcim jelenom a oči mu horeli radosťou.

Zimným dňom sa rozoznie výstrel. Jeho ozvena sa odrazí od Výrej hory a vracia sa k mohutnému úbočiu Čierneho chrbta. Dospievajúci syn Andersa Lenaba stojí so svojím psom pod jedným smrekom a obaja s očakávaním pozerajú hore medzi konáre. Kúsok od smreka kráča Anders s dymiacou puškou.
— Netrafil si? — spytuje sa chlapec.
— Nie, do čerta. Ale bola hore v rázsoche. Zabúchaj sekerou!
Kôra odletuje, na kmeni vznikajú biele jazvy.
Sneh sa sype na zem, jemný a hustý ako stena.
Chlapec odskočí.
— Zabúchaj väčšmi!
Chlapec búcha. Zo stromu spadne skoro všetok sneh. Ale nič to nepomáha. Veverička je stále tam — dobre sa schovala.
— Zotni smrek!
Chlapec váha. Udivene pozrie na otca. A zamyslene povie:
— Keď to však uvidí horár…
— Do paroma s nim. Tu sa ešte veľa rokov nebude ťažiť. Zotni ten smrek!
Chlapec sa pusti do práce. Celý je biely od padajúceho snehu. Vniká mu za golier, topí sa, chladí ho, zachytáva sa a ľadové studení na holých zápästiach. Ale smrek je už podťatý a s hlbokým povzdychom klesá do snehu.

Nie, stratila sa bez stopy. Anders sa škriabe vo vlasoch. Že by ju predsa len netrafil? A nevidel, ako preskočila na smrek dozadu?— Mali sme sa vrátiť, keď sme stretli tie zlovestné sojky.

Naničhod-nice, prinášajú len nešťastie.Pes odbehne. Čoskoro počuť jeho pokojné a pravidelné poštekávanie, ktoré je vzdialené niekoľko desiatok metrov.
Otec a syn sa ponáhľajú za štekotom. V polovici cesty však zrazu psa stretnú. Beží dlhými rýchlymi skokmi ako splašený, chvost stiahnutý medzi nohami. A nad sebou má veľkého hnedo krôpkovaného vtáka — s natiahnutými nohami a roztiahnutými pazúrmi, sklonenou hlavou a mohutnými, mávajúcimi krídlami. Kým An-ders stačí zdvihnúť pušku, má psa pri nohách. A vták je tesne nad jeho hlavou.
Keď vták brzdí a mení smer, krídlom mu strhne koženú čiapku. Anders sa škriabe vo vlasoch. Že by ju predsa len netrafil? A nevidel, ako preskočila na smrek dozadu?— Mali sme sa vrátiť, keď sme stretli tie zlovestné sojky. Naničhod-nice, prinášajú len nešťastie.Pes odbehne. Čoskoro počuť jeho pokojné a pravidelné poštekávanie, ktoré je vzdialené niekoľko desiatok metrov.
Otec a syn sa ponáhľajú za štekotom.

V polovici cesty však zrazu psa stretnú. Beží dlhými rýchlymi skokmi ako splašený, chvost stiahnutý medzi nohami. A nad sebou má veľkého hnedo krôpkovaného vtáka — s natiahnutými nohami a roztiahnutými pazúrmi, sklonenou hlavou a mohutnými, mávajúcimi krídlami. Kým An-ders stačí zdvihnúť pušku, má psa pri nohách. A vták je tesne nad jeho hlavou. Vystrelí z obyčajného strachu. Nemá si čas oprieť pušku o plece, nemá čas zamieriť.

Zdvihne len hlaveň hore a stlačí spúšť.
Vták sa zakolíše. Vznesie sa a rýchlymi pohybmi krídel odlieta. Keď je už vo výške vrcholcov stromov, zaznie druhý výstrel. Zasiahne cieľ. Vták sa zakolíše, zmení smer letu, stratí niekoľko pier. A s roztiahnutými krídlami sa kíže nabok.
Anders znovu nabije. Zdvihne čiapku a opráši ju od snehu. Potom si vezme novú dávku šňupavého tabaku. Odpľuje si, odkašle a začne sa okúňať.
— Prekliaty jastrab! — vydá zo seba. — Prekliaty jastrab! A aký veľký!
— Nebol to orol? — spýta sa chlapec.
— Orol! Kdeže. Nakoniec, to je jedno. Orol či jastrab, všetky treba pozabíjať.
Anders si odpľuje a znovu zakašle. Prezrie psovi chrbát. Spočíta si náboje — zostávajú iba dva.
Potom namrzene povie:
— Ideme domov. To je trest, keď sme v takýto deň v lese.
Vracajú sa späť po vlastných stopách tesne za sebou. Pes ide v strede, bojí sa, uši mu ovísajú. Nikto nič nehovorí.
Na konári smreka sedí zlovestná sojka. Díva sa za nimi, pohadzuje hlavou a naivne mrká.
Ale o niekoľko sto metrov ďalej v lese s roztiahnutými krídlami klesá na zem orol kráľovský, ktorého zasiahli pomaly usmrcujúce broky určené pre veveričku…

Nemožno pochybovať, že základom psychickej činnosti zvierat je mechanizmus reflexu, inštinktívna reakcia organizmu na rôzne vplyvy. V mnohých prípadoch sa však stretávame s niečím, čo prekračuje rámec inštinktu.

V rodine Berberových v Baku si v domácich podmienkach vychovali leva, ktorého volali King. Toto bystré zviera, miláčik dospelých a detí, zahynulo hlúpou náhodou. Stratu ťažko niesli všetci členovia rodiny, ale Kingova smrť otriasla najviac ich psom.

Uhynul po niekoľkých dňoch a ako ukázala pitva, príčinou smrti bol infarkt. Srdce zvieraťa neunieslo zármutok zo straty.O psej vernosti sa traduje množstvo historiek.

A ťažko by sme mohli tvrdiť, že všetky sú iba výmysly. Kto z nás nepočul o psoch, ktoré zostávajú svojim pánom neuveriteľne verné? Sú prípady, že pes chodí dlhé roky k brehu a tam čaká na návrat rybára, ktorý sa utopil. Inokedy dlho čakáva na stanici autobusu a medzi cestujúcimi dychtivo vyzerá svojho jediného priateľa, ktorý tu pravidelne vystupuje cestou z práce. Ked” sa nedočká, vlečie sa smutne domov.

A toto je prípad zo Slovenska z osady Túzok v Dunajskostredskom okrese z r. 1972. Sučka Bela, patriaca miestnemu poľovníckemu združeniu, si tak obľúbila istého poľovníka, ktorý sem prichádzal každý piatok popoludní, že ho vždy v tento deň, a nie iný, čakala už od predpoludnia pred jeho malým domčekom. Alebo iná sučka zabránila v katastri obce Devínska Nová Ves pri Bratislave r. 1967 poľovníkovi vojsť do vody za odstrelenou divou husou, ktorú sama odmietla vyhľadať.

Bolo to močaristé miesto a pre spleť rastlín životu nebezpečné. Na Morave sa stal roku 1971 takýto prípad: V noci zomrel na infarkt myokardu domáci. Jeho vlčiak bolestne zavýjal, hoci sa do bytu, kde menovaný zomrel, ani nedostal. Pes prestal prijímať potravu, až napokon na štvrtý deň po pohrebe svojho gazdu uhynul. Aj v týchto prípadoch, pravdaže, nejde o nijaké nadprirodzené vnuknutia, ale predbežne iba o čiastočne vysvetliteľné materiálne javy.
Veľmi zaujímavý príbeh sa odohral v Rige.

Istý Titov prišiel na chatu a začal upratovať záhradu. Zrazu počul, že za kôlňou skučí pes. A súčasne spozoroval, ako tam beží malý psík s veľkou kosťou v zuboch. Za kôlňou so zvesenou hlavou sedela veľká sivá doga a dva psíky ju akoby podopierali. Psík s kosťou k nej pribehol, postavil sa na zadné nohy a podal jej kosť.Vyšlo najavo, že ked doga pred niekoľkými dňami preliezala plot, zachytila sa háčikom obojka o drôt, ktorý bol pevne napnutý vysoko nad zemou.

Nemohla sa hýbať, len sedela so spustenou hlavou. Titov sa neodvážil priblížiť, lebo pes nemal náhubok. Pokúšal sa vyvliecť háčik palicou, ale márne. Z obavy, či sa doga na neho nevrhne, vzal si lopatu a začal sa k nej pomaly približovať. Pes najskôr ceril zuby a vrčal, ale keď pochopil, že mu chcú pomôcť, prosebné zakňučal. Titov natiahol ruku k obojku a uvoľnil ho. Doga vstala a neistým krokom odchádzala. Psy ju obklopili a ona ich všetky olízala. Veď ju niekoľko dní kŕmili.

Novinár Vasilij Peskov, ktorý často písal o zvieratách, rozprával iný príbeh V lesnom revíri vo Voronežskej oblasti dlho nemohli chytiť dva veľmi nebezpečné vlky, ktoré napádali čriedy oviec. Najzaujímavejšie bolo, že ovce boli zahrdúsené bez najmenšieho pohryznutia. Neskoršie sa prišlo na to, že vrahmi oviec bol starý skúsený vlk a mladá vlčica. Vlk stratil zuby, ale nestratil silu a životné skúsenosti. Múdrosť a mladosť sa spojili; vlčica pri kŕmení trhala pre bezzubého druha kusy mäsa.Mohol by takýto zväzok vzniknúť bez oddanosti a priateľstva?
Osobitne zaujímavé je priateľstvo, v ktorom sa prejavuje vľúdnosť, porozumenie a vďačnosť medzi celkom rozdielnymi predstaviteľmi sveta zvierat. Napríklad v starom parku jaltského sanatória na Kryme žije už niekoľko rokov rodina pávov. Raz na jeseň, keď pávy raňajkovali, priletela k nim unavená a hladná vrana. Uchytila korku chleba a začala ju dychtivo zobať. Starý páv sa na ňu pozrel a urobil jej vedľa seba miesto. Pávy nevyhnali návštevníčku ani na druhý deň a vrana sa tak stala chovanicou pávej rodiny.
Za toto priateľstvo sa vrana odvďačila. Raz si starý páv poranil krídlo, sedel na jasene, kde celá rodina bývala, a nemohol zletieť na zem k potrave. Jeho operení príbuzní bezradne prešľapovali pod stromom. Vrana pochopila, že potrebuje pomoc, nabrala do zobáka omrvinky chleba, vyletela na konár a začala páva kŕmiť ako vlastné mláďa. Na strom mu nosila potravu až dva týždne, kým sa nevyliečil.
Vľúdnosť, priam starostlivosť mnohých zvierat k blízkej bytosti sa osobitne výrazne prejavuje vo vzťahu k mláďatám. Všetci poznáme mnoho názorných príkladov. Medzi ne patrí spoločná starostlivosť celej čriedy o mláďa, sebaobetovanie rodičov pre záchranu detí a adopcia cudzích, ešte neskúsených mláďat, ktoré stratili rodičov. Zvieratá ľahko prijímajú i mláďatá iných druhov, kŕmia ich, chránia a učia ako vlastné.
Istý strážny pes nielenže adoptoval kurča, ale priam ho „vysedel”. Stalo sa to tak, že raz bežal okolo hniezda kvočky a uvidel vajíčko, ktoré ležalo bokom. Opatrne odniesol vajce, z ktorého sa už klulo kuriatko, do izby a položil ho na pohovku. Potom kuriatku pomohol rozbiť škrupinu a vyliezť z nej. Ako adoptívny rodič sa o mláďa staral s neuveriteľnou trpezlivosťou: lízal ho, sušil na slniečku a chránil pred ostatnými operencami.
Vľúdnosť, vernosť, súcit. Pocity spokojnosti, radosti a smútku… To všetko nemožno uprieť svetu zvierat. Je to zaujímavý a jedinečný svet, hodný zamyslenia…

Strakatý pes s okrúhlymi labami a ospanlivým výzorom ležal natiahnutý pred prahom. Ležal práve tak, aby každý, kto vchádza dovnútra, musel oňho zakopnúť, a on s ním mohol prekĺznuť dnu.
Vnútri hneď zaliezol pod stôl a tam sa blažené rozva-lil. Keď niekto zo sediacich zavadil oňho nohou alebo mu šliapol na doširoka roztiahnuté predné nohy, vyskočil a zúrivo vyštekol:
No tak, ľudia, dávajte predsa pozor, veď som tu!
Trezor žrával zo starého smaltovaného kastróla. Bola o spoločná nádoba pre všetky zvieratá v dome — pre tri mačky a pre Trezora. Strčil papuľu do kastróla a vyberal si tie najväčšie a najchutnejšie kúsky.
Mačky trpezlivo sedeli okolo neho, olizovali sa a netrúfali si vyrušovať ho v panskej hostine. Keď sa niektorá z nich predsa len pokúsila vopchať hlavu do kastróla. Trezor tak zúrivo zavrčal, že sa mačky rozpŕchli.
– Fuj, ty obluda, si ako tiger! – rozkričala sa pani.
Trezor sa na ňu skúmavo zadíval a pokúšal sa pochopiť, či je tiger dobrý alebo zlý.Keď’ sa vyspal a prebudil, neochotne vyliezol spod stola až popoludní, ked sa pani chystala do práce.
Bola predavačkou a Trezor často prekfzal pomedzi nohy zákazníkov i ta, do obchodu. Keď’ dlhší čas nikto nevošiel dnu, otvoril si dvere hlavou a potom vyčkáva-vo sedel pred pultom.
— Čo mám s tebou robiť? — povedala pani. — Zarobil si si, tu máš!
A hodila mu kúsok cukru, zlomený medovník alebo stlačený bonbón.
Trezor prehltol maškrtu a potom zaspal pred teplými kachľami pri dverách alebo hneď’ vybehol na ulicu, zoširoka sa roztiahol a potom so slastným skučaním odbehol dráždiť brata Muchtara.
Muchtar bol farbou i celkovou stavbou tela úplne rovnaký ako Trezor, ale povahu mal celkom inú. Trezor bol nenapraviteľný darmožráč, lišiak a nemotorný tvor, ale jeho brat Muchtar bol bystrý, vynikal najmä na poľovačke a predovšetkým bol veľmi zlostný. Preto bol na retazi.
Bol to preňho, slobodného a prudkého tvora so štíhlym telom a rýchlymi nohami, trpký život. A k tomu všetkému ešte pribehne k nemu brat, začne vrčať a roz-hrabúvať sneh, niekedy sa prehrabe až na zem, obhry-zie celý stĺp, rozhryzie poleno na triesky a ukazuje, ako a čo by s Muchtarom porobil, keby sa mu chcelo.
Muchtar na celý ten výsmech odpovedal divým chr-čaním, trhal sa na retazi, škrtil sa, takmer sa zadusil, oči mu podbehli krvou, z papule mu kvapkala pena a niekedy dokonca pretrhol obojok alebo aj reťaz, a potom sa po ulici kotúľalo strakaté klbko dvoch psov, rozfŕkavalo sneh, vrážalo do siahovíc, vedier a debien. Psy sa navzájom tak poprepletali, že ich nebolo možné odtrhnúť od seba.
Keď’ sa napokon pustili, kúsok odbehli, chvíľku si poležali, olízali sa a znovu: Vrrr, rraf, vrrr…
Najčastejšie sa ruvali v zime, pravdepodobne z nudy. Keď’ sa pobili tak, že už viac nevládali, až do úplného vysilenia, na dlhší čas sa upokojili, a ked sa náhodou stretli, nevšímavo odvracali hlavu.
V lete sa Trezor s nikým neruval. Celkom ho zaujali starosti o sladkosti, ktoré sa naučil mámiť od detí a ľútostivých tetiek, čo prišli do dediny z mesta. Ked jeho brat Muchtar plával v rieke za pánovou loďkou alebo pobehoval po brehu a niečo vyhrabával, prípadne strážil skromný majetoček rybárov, Trezor pobehoval po dedine od domu k domu.
Sadol si proti dverám alebo otvorenému oknu a čakal, kým mu niekto hodí kúsok cukru alebo dajakú inú dobrotu.
Ked mu dlho nič nedávali, prihlásil sa štekotom a napokon dostal, čo chcel.

Pomaly chrumkal cukor, olizoval sa a podával velikánsku labu dobrodincovi alebo si ľahol pred vráta a chvíľu „strážil” tých dobrých ľudí, ich dvor a majetok.
Jeho pracovná norma závisela od množstva lahôdok, ktoré dostal. Ked mu dali málo cukru, neležal dlho pred vrátami, ale hneď’ odbehol k ďalšej chalupe.
Ked sa začala blížiť jeseň. Trezor bol čoraz smutnejší. Mestskí ľudia z dedinky odchádzali a on každú rodinu odprevádzal k autobusovej zastávke. So sklopenou hlavou a ovisnutým chvostom sa dotiahol k hradskej a ľahol si do tieňa.
Ked autobus zašiel za most cez rieku a zmizol za ostrovčekom smrekov. Trezor už zase mal chvost hore, uši nastražené a s veselým štekotom sa vracal do dediny.
V jeseni bol veľmi úctivý k všetkým obyvateľom. Blížil sa totiž čas zakáľačiek — čas hodov pre psy, mačky a vtáctvo. Kamkoľvek sa človek pozrel, zazrel pred niektorou chalupou na topoľoch a čremchách mračná vrán, strák a kaviek. Na plotoch sedeli mačky a čakali. A na zemi Trezor s hlavou na labách. Všetci napäto a mlčky vyčkávali — v tomto dome, v tejto chalupe zarezali ovcu, jalovičku alebo býčka.
Gazdovia oderú jalovičku, mäso dajú vyvetrať do komory a začnú pražiť zemiaky s čerstvým mäsom.
Nad dvorom poletuje kŕdeľ vrán, jedna druhej kradne korisť, mačky so svietiacimi očami pobehujú, syčia, prskajú jedna na druhú.
Trezor sedí so svojou výslužkou za humnami, v labách si pridŕža chutnú korisť. Naňho nikto nezabudne a vždy mu niečo pohodí.
Raz takto ohrýzal kosť, až mu zuby škrípali, a z topo-ľov naňho civeli hladné vrany. Podchvíľou sa celý kŕdeľ presúval, vrany zlietavali z konárov, poletovali nad Trezorom a strašili ho krákaním. Dobiedzali doňho, ale pes si ich nevšímal a ďalej pokojne ohrýzal bielu chrumkavú kosť.
Jedna stará odvážna vrana si sadla priamo pred neho a čakala, kým pes trochu znepozornie alebo si zdriemne. Drobnými krôčikmi, akoby išla výlučne za svojimi záležitosťami, obchádzala okolo hodujúceho psa, vrážala do zeme zobák, čosi odtiaľ vyťahovala, a zrazu bola celkom blízko. Dodala si odvahy ukradnúť psovi kosť — ale kdeže! Trezor bol pripravený a vyskočil tak rýchle, že vrana div neprišla o chvost.
Stará vrana si sadla na konár topoľa, dívala sa na Trezora, rozmýšľala, uvažovala a napokon vymyslela veľký strategický plán. Zakrákala a prikázala svojej rodine, aby robila presne to, čo ona. A vrany začali chodiť okolo psa, priletovali k nemu a dokonca naňho pokrikovali.
Pes by bol mal vtedy schmatnúť kosť a zaliezť s ňou niekde pod strechu, ale kdeže! Buď bol taký lenivý, alebo si myslel, že je bohvieaký chytrák či silák, a doplatil na to.
Stará vrana chodila okolo psa, potom ho zobákom chytila za chvost a poriadne ním trhla. To pes nevydržal, vyskočil a so zúrivým štekotom sa pustil za vranou. Srsť mal zježenú, oči mu zlovestne blčali.
Vrana predstierala, že sa naľakala, kúsok odletela, zamávala krídlami, potom odletela ešte o tri kroky, triasla sa od strachu, zobák mala bezmocne otvorený.

A práve na to Trezor čakal — skočil za vranou a už-už ju držal za chvost.
V tej chvíli vrania rodina schmatla kosť a odniesla ju za dedinu do záhrad. Tam začali vrany krúžiť pri delení koristi.
Trezor sa vrátil na svoje miesto, kde ohrýzal kosť, oňuchával zmrznutú trávu, rozhrabával zem, obzeral sa, uši mu ovisli — a nemohol to pochopiť: kosť tu bola, a zrazu jej niet! Kam sa podela? A na bidle sedela vrania mama, natriasala sa a vykrikovala:
Trúba! Trúba!
Trezor sa rozbehol do dediny, plašil vrany a straky a dúfal, že mu zase niekto pohodí kosť, prípadne aj kúsok mäsa.
Minulú zimu, keď bolo veľa snehu, sa Trezor s Muchtarom veľmi zúrivo pobili. Trezor prehrýzol bratovi nejaký nerv na hlave a Muchtar začal strácať sluch. Poľovný pes rýchle ochabol, stlstol, začal chodiť pomaly, uši mu ovisli a chvost mu vypízol. Chorého psa napokon vystriedal nový. Bol to Dunaj.
A Muchtar zmizol z dvora.
S Trezorom sa začalo diať čosi nepochopiteľné. Aj on zrazu zostarel, prestal si všímať maškrty, prestal pošte-kávať a odprevádzať svoju paniu do obchodu. Nakoniec sa zobral a odišiel z dediny na päť vierst od domu. Usadil sa v opustenej maštali, spával na slame a živil sa bohviečím.
Jeho pani bola neraz v susednej obci a volávala Trezora, aby šiel s ňou, ale pes vinovato vrtel chvostom, na kúsku cesty ju odprevádzal, ale v poli si zrazu sadol a nechcel ísť ďalej.
„Trezor! Trezor! Pod so mnou, pod domov!”
Pes akosi starecký zaštekal, akoby chcel povedať:
Nemôžem! Nemôžem odísť… Odpusťte!…
Možno, že za tou dedinou, za tou maštaľou bol zakopaný Muchtar, možno sa v Trezorovej hlave niečo vyšinulo. Ktovie?
Ale bez psa bolo zrazu smutno, dedina akoby stratila jednu živú dušu, stíchla, osirela…