Toto je príbeh o mladom orlovi, ktorého našli chlapci ako mláďa. Priniesli ho na faru, kde sa ho ujali, a tak si ho obľúbili, že sa s ním nevedeli rozlúčiť.

Ako škaredé káčatko z rozprávky, vyrastal mladý orol medzi kačkajúcimi kačicami, kotkodákajúcimi sliepkami a bľačiacimi ovcami. V tomto prostredí sa mu tak dobre žilo, že rástol do šírky aj do výšky.
Našiel si miesto pri prasacom chlievi ku na starom drevenom plote, kde sedá val a vyčkával, kedy slúžka prinesie z kuchyne pomyje.

Len čo zbadal statnú Dorthu, zoskočil na vydláždený dvor a teperil sa k plnej mise smiešnym krokom, akým sa pohybujú deti kráľov vzduchu na zemi. Niekedy, najmä za búrlivých dní, ked bolo zlé počasie, sa stávalo, že v hrudi zajatého syna vzduchu sa prebúdzala túžba, hmlistý pocit clivoty. Vtedy sedei nehybne, bez jedla, vo dne i v noci so zobákom ponoreným do špinavého peria na hrudi.

Rozopälkrídla a statočne sa odrážal do vzduchu, ale vždy to bol l úbohý let, lebo ich mal obstrihané. Po chvíľke bezmocného poletovania spad na zem, kde najprv niekoľko ráz zmäte ne poskočil nabok a potom sa utekal skryť do tmavého kúta, akoby sa hanbil.
– Tak žil niekoľko rokov, až kým starý farár neochorel a nezomrel.

V zmätku, ktorý z toho na fare vznikol, sa zabudli starať o kráľovského vtáka, ktorého už dávno volali Klavs. Motkal sa ako zvyčajne tackavým krokom medzihydinoi -mierumilovný, trocha vyplašený, lebo občas dostal od farárových dcér na zobák, keď sa pokúšal ukázať svoju previ hu nad hydinou.
Jedného dňa, ked čerstvý južný vetrík priniesol do kraja teplo a jar, sa ocitol celkom na vrcholci strechy veľkej stodi ly, hoci si vôbec neuvedomil, ako sa ta dostal.

Sedel totiž—ako často predtým — na drevenom plote a smutne sníval, no zrazu, v návale neurčitej túžby po slobode rozopälkrídla. Ale, napodiv, namiesto toho, aby ako zvyčajne spadol na kameňom vydláždený dvor, vyšvihol sa do vzduchu takou rýchlosťou, že sa — celý
vyľakaný—poponáhľal, aby mal opäť niečo pevné pod nohami.
A tak nehybne sedel na vysokej stodole, celkom zmätený z toho, čo sa stalo. Nikdy predtým nevidel svet z takej výšky. Zvedavo krútil hlavou z jednej strany na druhú, kým — neodolateľne priťahovaný modravou oblohou a letiacimi mračnami — znovu roztiahol krídla a nechal sa unášať.

Najprv opatrne, ako na skúšku, potom odvážnejšie a istejšie, až sa odrazu s prudkým výkrikom rozkoše veľkým oblúkom vrhol hore k oblohe. Zrazu pocítil, že je orlom.

Mladý Orol

Hlboko pod ním ubiehali do diaľky dediny, lesy a slnkom ožiarené jazerá. Vyššie a vyššie stúpal k jasnej oblohe, opojený šírym obzorom a silou vlastných krídel.
Lenže veľký, prázdny priestor naokolo ho zrazu začal znepokojovať. Preto sa ^poobzeral po mieste, kde by si mohol oddýchnuť.
Šťastne sa dostal na skalu, ktorá vyčnievala ďaleko do údolia. No keď sa odtiaľ, ešte stále omámený, pozrel dolu, zmocnil sa ho ešte väčší zmätok. Na všetkých stranách videl neznámy kraj.

Nepoznal tam nijaké miestečko, nikde nevidel útočisko.
Všade dookola boli samé skaly, strmé holé útesy, na ktorých nebol nijaký chlievik, kde by sa mohol skryť pred búrkou. A na západe, až na konci šírej zeme, práve zapadalo slnko do krvavo sfarbených mračien, ktoré veštilipľušte a tmavé noci.
Do hrude mladého kráľovského vtáka sa zakrádal pocit strachu a opustenosti, keď večerná hmla zahaľovala údolia pod ním. Celkom skľúčený sa pozeral za kŕdľom vrán, ktoré s kráka-ním leteli domov, do svojich hniezd blízko teplých príbytkov ľudí. Tíško a opustene tam sedel so zobákom na hrudi a s krídlami pritisnutými k telu.
Vtom zašumel vzduch nad jeho hlavou.

Hore, pod blčiacou večernou oblohou, brázdila vzduch orlica s bielou hrudou.Chvíľu sedel s natiahnutým krkom a uvažoval o tom neobvyklom úkaze. Zrazu sa však rozhodol.
Mocným rozmachom rozopätých krídel sa vznesie do vzduchu a vzápätí je v jej blízkosti.Potom sa začína divá naháňačka cez hory… Orlica je stále vpredu a vyššie vo vzduchu, Klavs je trocha unavený a sťažka dýcha.
Čoskoro sú medzi vysokými bralami. Slnko ešte osvetľuje najvyššie vrcholce, ked letia ponad hrebene hôr do hmiel večerného súmraku.
Klavs počuje pod sebou šum veľkých, tmavých lesov a hukot potokov v hlbokých úšustoch.
Vari nikde nezastane? Myslí si, vyplašený neznámym hukotom. Už takmer nemôže dýchať a krídla má ťažké, veľmi ťažké.
Lenže orlica letí čoraz vyššie a vyššie, ďalej a ďalej, pláva vo vzduchu, stále dopredu ponad ružové vrcholce hôr — lákajúce, volajúce.
Letia nad nekonečnou kamennou púšťou, kde zmätene ležia na sebe obrovské balvany ako zvyšky babylonskej veže. A znezrady sa pred nimi zjaví “výhľad. Vysoko nad ubiehajúcimi mračnami sa ako v spánku chveje nadzemská ríša večných ľadovcov, nepoškvrnených ruchom života, domov orlov a veľkého ticha. Posledné záblesky dňa akoby driemali na bielom snehu. V úzadí je tmavomodrá večerná obloha, zasypaná pokojnými hviezdami.
Vyľakaný Klavs sa spustí dolu a sadne si na skalu. Trasie sa od hrôzy a zimy, sedí a pozerá na tú bielu zem smrti, na hviezdy, ktoré naň žmurkajú cez tmu ako zlovestné mačacie oči.
Zrazu sa jeho myšlienky smutne vracajú k domovu, ktorý opustil. Myslí na svoje teplé miesto pri drevenom plote a na pohodlný dvor, kde jeho malí priatelia sedia na bidielkach a sladko spia s hlavami pod krídlami.

Myslí na okrúhle tučné prasiatka, ktoré ležia v kruhu okolo matere, a na tučnú Dorthu, ktorá ráno vyjde von s teplýmipo-myjami.
Orlica ho ešte stále volá z mrazivo jasných výšok, Klavs však tíško rozopne krídla a zakráda sa naspäť cestou, kadiaľ prišiel.najprv váhavo, s pochybnosťami preletuje z brala na bralo… potom rýchlejšie, netrpezlivejšie, poháňaný strachom, vnútorným nepokojom a sladkou túžbou: domov, domov, domov.
Po nepremyslenom úteku sa až ráno dostal na faru. Chvíľku poletoval nad drahým domovom detstva, akoby sa chcel presvedčiť, či je všetko po starom.
Až potom sa pomaly začal spúšťať dolu.
No nešťastie nechodí po horách! Sluha, ktorý ho náhodou zbadal, ale ešte nepočul o jeho zmiznutí, odbehol po pušku, postavil sa za strom, aby zneškodnil bezočivého zlodeja sliepok, len čo sa mu dostane na dostrel.
Rozľahol sa výstrel.Vo vzduchu chvíľu poletovalo niekoľko pierok a Klavs dopadol na zem ako kameň.