Vodca stáda

Pred siedmimi dňami bielohlavý kozorožec zvíťazil v boji na život a na smrť, a tak ho črieda uznala za svojho vodcu.

Štyri roky bojoval Bielo-hlávok o prvenstvo, štyri roky čakal na tento deň.Medzi neprístupnými skalami a ľadovcami, v krajine slnka, vládne vlastný krutý a nemeniteľný zákon: prvenstvo alebo smrť. V čase lásky, ked pozvoľna utíchnu ľúbostné výzvy a volania, celá črieda kozorožíc patrí jedinému vodcovi. Iné kozorožce vtedy neexistujú.

Bud spadli pri boji do priepasti — na veľkú radosť krkavcov, alebo sa polomŕtve poslednými silami držia na príkrych zrázoch a skalných útesoch. A zbabelci, čo ustúpili z boja, blúdia ako vyhnanci po horách. Vietor, ktorý roznáša pach kozorožec, múti im krv aj rozum.
Štyri jesene sa medzi vrcholcami hôr odrážala ozvena Bielohlávkových rohov, štyri jesene ľahostajné priepasti a skaly boli svedkami nemilosrdného zápasu — boja v mene života, v mene lásky a potomstva.

Štyri roky bol osud Bielohlávka na nitke. A to len preto, aby sa vo výšinách orlích hniezd rozmnožoval jeho rod. Skoro týždeň si už Bielohlávok pyšne vykračuje jagajúcou sa slnečnou krajinou. Aj príroda mu dáva najavo svoju priazeň.

Stojí na hrebeni s hrdo vztýčenou hlavou a pozerá do slnka. Potom obráti pohľad dolu a vyberá si družku, ktorá prijme jeho krv a zachráni jeho rod. Svoje potomstvo zanechá neprístupným vrcholom hôr. Toto právo si Bielohlá-vok vybojoval v nespočetných tvrdých zápasoch cez celé štyri roky.
Uliahol sa na jar, ked sa obnovuje svet a mladne slnko.

Vysoko nad ním, na belasom žiarivom nebi, plápolal ohnivý kotúč. Obsypal biele vr-cholčeky zlatom a odrážal sa v matkiných zvlhnutých očiach. Ked túto nádheru zazrelo novouliahnuté ko-zorožča, radostne zahrabalo nôžkami, zakývalo kratučkým chvostíkom a slabúčko zamečalo. Ďakovalo tým otcovi za svoje počatie, matke za uliahnutie, horám za ich strieborný jas, slnku za zlato, ktoré na ne sype plným priehrštím. Míňal sa deň za dňom, jedno nebezpečenstvo striedalo druhé. Po jari prišlo leto. Hory zmenili farbu a začala sa jeseň. Bielohlávka sa zmocnil čudný pocit.

V čriede si pripadal osamelý, nepotrebný. Prítomnosť kozorožíc ho priam urážala. Uliahol sa a vyrástol medzi nimi, a predsa sa tu cítil akosi cudzo, akoby patril niekde inde, akoby ho kedysi násilím vytrhli z vlastnej čriedy a zahnali do cudzej. Čím viac plynul čas, tým silnejšie ho to ťahalo k niečomu veľmi blízkemu. Začal sa od čriedy vzďaľovať. Aj matke sa vyhýbal. Taká mocná a záhadná to bola sila.
Napokon pocítil, že už prišiel na miesto, kam ho to priťahovalo. A raz, ked sa objavili medzi vrcholmi rohy kozorožcov ako živé húštiny, vyrazil za nimi, bežal, ako sa uteká po dlhej neprítomnosti domov.Začul matkin hlas. Stŕpol. Nehnevala sa naňho, nehrešila ho, nežiadala, aby sa vrátil.

Vodca stáda

Vodca stáda

V jej hlase sa ozývala bolesť z neodvratnej rozlúčky. Vodca čriedy, ktorý stál vyššie než ostatné kozorožce, prenikavo zahviz-dol, ale kozorožce sa nerozutekali, ako to robievala črieda kozorožíc. Zdvihli len hlavy, porozhliadali sa, a ked zočili pribiehajúceho Bielo-hlávka, zaujali vyčkávajúcu pózu.
Mláďa sa zastavilo pred rohatými kozorožcami. Ked sa k nemu priblížil vodca črie-dy, Bielohlávok chcel cúvnuť, ale utiecť nemohol. Placho pozrel na vodcu a div nevykríkol: nad jeho očami, nad bledosivými hrdzavkavými pásikmi sa belela škvrna, malá ako kozľacia stopa. Nikto nemal na čele takéto znamienko, nikto okrem neho, Bielohlávka.
• Vodca čriedy sa pozrel mládaťu do očí. Potom zdvihol zrak o niečo vyššie, pristúpil k Bielohlávkovi a nozdrami nasal vzduch. Pocítil známy pach, ktorý sa ináč nijako neodlišoval od normálneho kozorožieho pachu. Vodca nastražil uši, započúval sa. Bielohlávkovi sa rozbúchalo srdce.

Vodca počúval tep Bielohláv-kovej krvi a spoznal v ňom svoj vlastný tep, ktorý sa takisto nijako neodlišoval od tepu ostatných kozo-rožcov. Potom si obzrel smiešne rožteky pripomínajúce roztiahnuté pršteky, cúvol a rozohnal sa na úder. Bielohlávkovi sa strachom zastavilo srdce. Vodca sa v rozbehu zastavil ako pribitý a jeho rohy sa stretli s rožtekmi. Bielohlávok sa zapotácal. Zdalo sa mu, že mu úder silných rohov roztrieštil lebku. Ale kdeže, stál na nohách a svet, ktorý mu na okamih v očiach len-len nezhasol, opäť ožil. V hlave mu však burácalo, akoby sa skaly lámali a údolia vzdúvali.

Bol to prvý zápas mladého kozo-rožca.
Od toho dňa nebol už Bielohlávok mláďaťom. Jeho šťastie však netrvalo dlho. Ešte tej zimy, v čase veľkých snehov, vodcu aj niekoľkých starších kozorožcov strhla lavína do bezodnej priepasti. Vodcova smrť tak otriasla Bielohlávkom, že sa takmer vrhol za ním. Nechcel sa vzdialiť od trhliny zavalenej snehom, ale ostatné kozorožce ho obstúpili a násilím odviedli.
Ked po hlade a treskúcich mrazoch prišla opäť jar a životodarné slnko zmenilo hrozivé lavíny na belasé potôčiky, našiel Bielohlávok rohy uviaznuté v rokline.

Bolo ich veľa, ale on hneď spoznal, ktoré patrili jeho predkovi. Celý život nezabudol na skalistú roklinu a na dva mohutné rohy na jej dne — na otcov štít a meč.
Pre Bielohlávka sa začala už druhá jar. V krvi mladého kozorožca sa ozval potomok. Vábil ho ku kozoroži-ciam. Ich črieda sa pásla neďaleko. Samičky sa pozerali naňho pôvabnými zvlhnutými očami a so zdvihnutými hlavami naňho túžobne volali.
Boli blízko, boli však nedostupné.
Cestu k nim mu zahatal kozorožec, ktorý sa s ním celú zimu delil o slamu z hniezd divých kačíc a uvoľňoval mu miesto pri napájadle, aby sa mohol dosýta napiť. Teraz sa k nemu rozbehol, veľkou silou ho udrel rohmi a povalil na zem.
Tento úder sa veru nepodobal otcovmu.
Ked sa Bielohlávok spamätal, bol sám. Kozorožce odišli s čriedou samičiek. Nikdy predtým — a vtedy bol zdravý a plný síl — ho nenechali samého, a teraz ho porazeného opustili a šli svojou cestou. Vstal, ale po niekoľkých krokoch znova padol. Stále nechápal, čo sa to stalo. Prečo sa voči nemu správa ten starší kozorožec tak kruto? Prečo?
Noc strávil na mieste svojho skutočného prvého zápasu celkom sám.

Na druhý deň ráno sa vybral po stopách kozorožcov, ale čriedy odišli vysoko do hôr. Teraz ho už k nim neťahalo, veď sa od neho odvrátili. Niekoľkokrát sa chcel vyhnúť cestám, vedúcim nahor, ale nohy ho samy niesli tam, v ústrety novým úderom.Prešlo veľa dní, kým stretol svoju značne rozriedenú čriedu; zostali v nej len štyri kozorožce. Bielohlávka k nim priviedla ozvena zúfalého zápasu. Padol v ňom aj kozorožec, ktorý premohol Bielohlávka.

Bol to krásny zápas. Bývalý Bielohlávkov druh, ktorý sa neočakávane stal jeho nepriateľom, bojoval tak odvážne, že sa už Bielohlávok necítil vôbec dotknutý. A keď nad ním Veľký roh so zakrvavenými a prasknutými rohmi predsa len zvíťazil, Bielohlávok sa domnieval, že cesta k čriede je voľná. Kozorožce sa zhrčili pod skalným previsom, ale víťazný Veľký roh sa k nim neponáhľal; stál s hrdo vztýčenou hlavou a tu a tam pozrel smerom, kde sa tlačili samičky. Čakal. Okrem neho tu boli ešte dva samce. Útočili proti sebe čelami, chvíľami sa od seba odtrhli, potom sa opäť rozbehli a zaútočili. Bol to zápas nie na život, ale na smrť. Zápasili spolu, kým si jeden z nich nenatrhol ucho.

Ešte jeden silný úder, ktorého dunivé zvuky sa ozývali horami, a Krivý roh sa vzdal, plazil sa dolu po svahu, tam, kde sa černela noc stúpajúca z údolia.
V treťom roku Bielohlávok zosilnel a zmužnel. V mnohých zápasoch sa víťazstvami prebojúval k prvenstvu. Napokon sa však stretol s cudzím silnejším kozorožcom, s ktorým prehral. Len-len že sa pri páde zo svahu zachytil o sotva viditeľný skalný výčnelok. Tak mu uniklo vodcovstvo takmer o vlások a nepokojný potomok v jeho krvi skoro navždy umfkol.
Štvrtý rok však potomok v Bielo-hlávkovej krvi s novou naliehavosťou zatúžil po živote a Bielohlávok plný sily a odhodlania sa púšťal do zápasov o vodcovstvo. Po viacerých víťazstvách sa znovu stretol s Krivým rohom.
Prvý úder bol len meraním síl. Potom Bielohlávok cúvol, aby sa lepšie rozohnal, postavil sa na zadné nohy a rohmi sa zakliesnil do súperových
rohov. Horami zahrmelo.

Krivému rohu klesli kolená, ale vzápätí vstal. Ešte dvakrát Bielohlávok zaútočil a Krivý roh sa vždy vyhol úderu. Keby Bielohlávok nemal trojročné skúsenosti z bojov, preletel by v rozbehu zo skaly. Zápas pokračoval. Krivý roh však začal ustupovať po sypkom svahu dolu. Nikdy nezápasil dokonca. Víťaz sa chcel za ním rozbehnúť, aby raz navždy vyradil ne-poctivca z boja, ale neurobil to. Nechcel tým zneuctiť svoje dnešné, ale ani minulé víťazstvá.
V noci pred svitaním Bielohlávok začul prenikavý panovačný hvizd dovtedajšieho vodcu čriedy a prudko vyskočil.
Rozhodujúci zápas nebol dlhý, ale bol neľútostný a krutý.

Pri poslednom údere praskol Bielohlávkovi roh. Zdalo sa mu, že mu praskla lebka. Pred očami sa mu zatmelo. Keby si nebol istý, že bojuje posledný boj, nikdy by sa na taký úder neodvážil. Vedel, že tento úder rozhodne o jeho osude. Keby ho čakal hoci jediný boj alebo čo i len bezvýznamné stretnutie, neriskoval by toľko. Po štvorročných skúsenostiach vedel, že taký úder nepostihuje len súpera.
Ked najprudšia bolesť v rohu poľavila a pred očami sa mu rozjasnilo, videl akoby v hmle čriedu kozorožíc, ktorá ho obklopila. Celé štyri roky v čase túžby po potomstve, vídaval podobný sen, stačilo len zavrieť oči.
Teraz slávil potomok, túžiaci po zrodení, víťazstvo. Jasal a tešil sa, lebo matka bola blízko, blízučko ako cesta k slnku.
Bielohlávok hľadel na žiarivé ranné slnko.

Družky nežne oblizovali jeho silné, statné telo, ktoré sa chvelo únavou.
Od tejto chvíle je Bielohlávok vodcom čriedy, jediný a vyvolený.
Nikdy predtým nebol taký opatrný a pozorný, nikdy predtým nemiloval tak intenzívne život a neveril vo svoju nesmrteľnosť ako za týchto sedem dní.

Nikdy predtým nežiarili zasnežené vrcholčeky ako diamanty a hory okrášlené kvetmi nehýrili toľkými farbami. Nikdy nebolo slnko také žeravé, láskavé a oslnivé ako týchto sedem dní. Stúpal čoraz vyššie a svoju čriedu viedol do neobvyklých výšin, aby potomok zdedil silu, odvahu a vôľu. Cítil, že prasknutý roh mu nedovolí, aby si v nasledujúcom roku vybojoval právo na dalšie trvanie jeho rodu, a preto musel teraz, v týchto dňoch odovzdať potomstvu všetku silu hôr a slnka, ktorá sa v ňom nahromadila za štyri roky.
Nerád sa spúšťal dolu. Vábili ho výšiny, tu cítil svoju silu a mohol sa kochať pohľadom na neprístupnú krásu večného snehu. Musel však svoje pôvabné družky, svoje horské krásavice, aspoň raz za deň doviesť k napájadlu, k slaným prameňom. Ved najmä teraz, v čase lásky, ich trápil smäd. Aj on sa musel napiť dosýta, aby potomci po ňom zdedili silné nohy, pevné kosti a mohutné rohy. Také, aké ležia v skalnej rokline.
Bielohlávok, buď ostražitý a vedz, že čím nižšie zostúpiš, tým viac nepriateľov stretneš! Nikto na svete nemá toľko neprajníkov ako ten, čo miluje výšiny, pravdu. Vari si nemyslíš, že všetci vítali tvoje víťazstvo
— víťazstvo tvojich silných nôh, mohutných rohov a tvojej odvážnej krvi? Alebo sa vari domnievaš, že nikto netúži po tvojich družkách? A nemysli si, že súper sa nad tebou zľutuje, ked si si zlomil v boji roh
— tvoj štít a meč, a to navždy… Áno, hory aj slnko od vekov učia
svojich synov: Nebuďte podlí! Väčšina si však nevšíma túto výzvu. Ich oči sú zaslepené a uši nepočúvajú dobré rady. Potomkom ich krvi nezáleží na tom, za akú cenu prídu na svet, ved slnko rovnako svieti na burinu aj na ružu.
Bielohlávkove predtuchy sa splnili. Priviedol svoju čriedu k prameňu, samičky sa sklonili k vode a on
— vodca — na kopci pozorne striehol a vetril.

Vtom zacítil cudzí pach. Najprv si myslel, že tu nedávno pred nimi pil nejaký kozorožec a vetrík, ktorý sa takmer nehýbal, neodvial ešte jeho pach. Bielohlávok sa snažil sám tomu uveriť, bol by rád, keby to tak bolo. Ale prv než sám zavetril nebezpečenstvo, vytušil ho jeho nalomený roh, pod ktorým sa v rane zasušila kalná krv.
Bielohlávok nedal nijaké znamenie, nechal svoju čriedu spokojne sa napiť. Sám nezišiel k vode, kdeže bol už jeho smäd! Ked však začali kozo-rožice pri napájadle šantiť a strečkovať, Bielohlávok zafŕkal a prenikavo zahvízdal.

Preľaknutá črieda sa jedným skokom preniesla cez potok na druhú stranu úžľabiny. Vodca sa rozhodol viesť čriedu inou cestou, než prišla. Keby bol niekto sledoval ich stopy, stratil by ich. Prudký chodníček pred nimi je voľný, nikto ho nemôže zahatať.
Vetrík driemajúci v rokline sa zvlnil, privanul známy pach a Bielo-hlávkov nalomený roh stŕpol. Sotva minuli roklinu, do cesty sa im postavil osamelý kozorožec a Bielohlávok ho hneď poznal. Bol to Krivý roh.

Odpočinutý, sýty a silný stál nad skalou. Nebránil prechode čriedy, ale mohol sa kedykoľvek každého z nich dotknúť svojimi rohmi. Nebolo ho možno obísť.
Bielohlávkovi sa otvorila rana pod rohom a pramienok krvi mu stekal popri oku.
Črieda sa zadívala na svojho vodcu. Bielohlávok už oľutoval, že nezhodil kozorožca pri poslednom zápase do priepasti. Teraz prechádzal okolo súpera bez mihnutia oka. Nepociťoval strach a nemal naň ani právo.

Črieda ho nasledovala. Vodca začul, ako sa k nim pripojil dupot štyroch kopýt. Neobzrel sa, nechcel sa o tom presvedčiť na vlastné oči.
Ach, Bielohlávok, ty odvážne srdce! Pred skutočnosťou sa ne-schováš, ked si ju nebudeš všímať.
Len čo mal za sebou strmú stenu a zastal na miernejšom svahu, krv z rany mu zaliala oko.

Napriek nalomenému rohu, ktorý mu spôsoboval nemalé ťažkosti, sa otočil, nechal prejsť svoje družky, aby sa stretol zoči-voči s popolavočerveným kozo-rožcom, ktorý dobiedzal na poslednú kozorožicu.Bielohlávkovi stále tiekla krv z rany, ale bolesť už zmizla.

Sotva sa pripravil na rozbeh. Krivý roh prešiel na druhú stranu za samičkou a oblizol jej chrbát. Vodca pocítil, ako potomok v matkinom lone volá o pomoc.
Bielohlávok sa narodil z jedného otca a z jedného otca je celý tento rod, ktorý vedie, a ani potom nebude mať dvoch otcov!
Kým sa znova pripravoval na za-útočenie, kozorožica opustila bojisko, ale zostala blízko a upierala na Bielohlávka zvlhnuté oči. Neraz zápasil s Krivým rohom, poznal jeho zákerný spôsob boja. S nalomeným rohom si nemohol dovoliť dlhý zápas. Veril svojmu rodu, ale len čo stratí zrak, bude bezmocný.

Po útoku sa musí stiahnuť späť a medzitým možno znova nadobudne zrak. Keby však Krivý roh aj teraz uhol, nezľutu-je sa nad ním a rozdriape mu brucho. Potomok je v lone a on — vodca — nemá iné východisko.
Krivý roh pochopil, že jeho návrh bol odmietnutý, že sa zápasu nevyhne. Potomok v jeho krvi tiež túžil zazrieť slnko, a to za každú cenu:
V horách už dávno zmĺkli údery rohov, ktoré sa ozývali v čase zápasov o prvenstvo. Vrcholčeky hôr zmeravené doterajším tichom radostne odovzdávali ozvenu oneskoreného boja.Hneď po prvom stretnutí v zápase sa Bielohlávkovi zatmelo v očiach a poslepiačky cúvol. Zadnou nohou sa oprel o skalu, znehybnel a čakal, kým sa mu vráti zrak. Krv spod nalomeného rohu vytekala čoraz silnejšie a zalievala mu oko.
Krivý roh sa nenáhlil do boja. Nečakal taký silný úder od súpera s nalomeným rohom. Snažil sa vybrať si bezpečnejšie miesto. Bol však úplne zachvátený túžbou po kozorožici, ostražitosť ho opustila a ked naňho Bielohlávok zaútočil, sotva stačil odskočiť. Prvý úder ho trochu schladil, ale jeho potomok ho hnal za každú cenu…

Pri druhom údere sa dostal k strmému zrázu, práve tam, kam nechcel. Zatiaľ čo Bielohlávok zhromažďoval sily na nový úder. Krivý roh si zisťoval svoju pozíciu a tesne pri nohách zazrel bezodnú priepasť. Potomok v jeho krvi sa zmietal strachom. Neboj sa, utešoval ho Krivý roh. Ked Bielohlávok cúvne, aby sa rozbehol, dostanem sa odtiaľto. Ďalší úder by som neprežil…
Aj Bielohlávok si uvedomoval, že keby súper vykĺzol z pasce a vzchopil sa, nebral by ohľad na jeho nalomený roh.

Nemôže teda cúvnuť na rozbeh a nemôže ani zaútočiť posle-piačky, ved súper by mohol pred úderom odskočiť a on by sa zrútil do priepasti. Musí stáť na mieste ako prikovaný, aby si Krivý roh nemohol nájsť bezpečnejšie miesto. Počká, kým mu z očí nespadne clona a zatiaľ si ten zbabelec netrúfne urobiť jediný krok, lebo nevie, kedy naňho Bielohlávok znova zaútočí, najmä ked je pri ňom tak blízko.Sotva trochu precitol a v hmle sa mu začala črtať postava červeného-kozorožca, postavil sa na zadné nohy a všetkými silami sa vrhol na protivníka.
Bielohlávkov úder súpera prekvapil. Keďže Krivý roh sa zvykol vzdávať boja, teraz si nevedel rady. Chýbalo mu niečo, čo jeho súper získal v každodennom boji.Bielohlávok premohol bolesť. Teraz sa musí vzchopiť, rozohnať zradnú clonu pred očami, ináč tento zbabelec utečie a on bude musieť bojovať od začiatku. Otcovská krv stále prúdi z rany spod rohu, čoskoro jej nezostane ani polovica a potom príde o všetko — o minulosť aj o budúcnosť.
Teraz, ked si už myslel, že oslepol, lebo bolesť sa stávala neznesiteľnou, spadla mu ako zázrakom clona z očí a pred sebou zreteľne videl červeného kozorožca. Čo to má znamenať? Vari má aj druhé oko zaliate krvou, alebo si hádam zlomil aj druhý roh? Či azda ten diabol z pekla vyhnaný naozaj sčervenel od rohu až po chvost?…

Bielohlávok pozbieral všetky svoje posledné sily a vyskočil. Ozvena úderu preletela nad horami a on stál ako vraštený do skaly. Dúfal, že až mu pominie bolesť, neuvidí už svojho súpera, že vzápätí začuje hluk tela padajúceho do priepasti. Hmla spred očí sa mu rozptýlila a, skutočne, protivník tam nebol. Videl len hory, ľadovce, nebo aj slnko — všetko v zlovestných červených plameňoch.
Vedel, že zrak ho môže zradiť, ale sluch nie. Priepasť musí zvestovať pád nepriateľa zvrhnutého zo skaly.
Krivý roh uviazol pod plošinou na malom výčnelku. Chvel sa na celom tele a už sa nepokúšal vyskočiť hore. Zmieril sa s osudom, odmietol pokračovať v boji, pretože videl, že Bie-lohlávok stojí nad ním a spod obidvoch rohov mu vyteká krv.
Predtým z Bielohlavkových rohov lietali iskry, teraz z nich srší krv.

Musí byť trochu trpezlivý. Čoskoro vy-pŕchne z neho rodová sila a vytrvalosť. Čoskoro sa Krivý roh, to podlé stvorenie, stane nezaslúžene, bez námahy, vodcom čriedy kozorožíc a bude môcť nerušene v bieloskvú-cej nádhere hôr rozmnožovať svoje potomstvo. Bielohlávok si už nikdy nevybojuje prvenstvo.
Jediný skok zo skaly a jeden jediný úder teraz rozhodne o všetkom, ale pre oboch naraz.
Teraz, ked sa ľadovce premenili na žiarivé perly, ked pôvabným družkám vlhnú oči túžbou, ked zlaté slnko hreje tak teplo a láskavo, je nesmierne ťažké postaviť sa ešte raz na zadné nohy a vrhnúť sa na nepriateľa. To bude už skutočne posledný úder. Ako ťažko je vrhnúť silné, statné telo, ktoré ešte pred chvíľou láskali družky, do priepasti, stať sa potravou krkavcov.
Ponáhľaj sa, nabáda ho potomok z matkinho lona.
Neváhaj, povzbudzovala ho otcovská krv prýštiaca spod rohov. Otcove rohy — jeho štít a meč — ležia na dne priepastí.
Vzchop sa, a zachráň seba aj nás!
Bielohlávok sa rozbehol na úder. Vedel, že musí v jednom skoku vydať všetky svoje sily aj život…Hory slávnostne privítali tento úder a v ozvene zaznela chvála slnku.

Vodca stáda
Hodnotenie:

Napísať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *