Strieborná líška

Len čo poľovníci vyšli z domu, tiež vybehla von. Chvíľku váhala, ktorým smerom sa pobrať, aby predišla muža a aby ju pritom nezbadal.

V zime a tak včas ráno bola ešte všade tma, ale vrždiaci sneh pod nohami ju mohol prezradiť.
Nestihla sa ani teplo obliecť.

Cestou si zapínala Jankov trojštvrťový poľovnícky kabát, obaja boli vysokí, takže jej bol akurát. Šál, čiapku ani rukavice nemala. Ale ďalekohľad z vešiaka v predizbe si vzala.
Sama nechápala, čo to vlastne robí.

Ešte pred polhodinou sa nemohla prinútiť vstať z postele. Potom chaoticky balila svoje šaty, knihy… Auto malo prísť po jej veci o ôsmej ráno.
Takto si rozchod s Jankom vôbec nepredstavovala. Spočiatku sa čudovala, potom žasla, ako to Janko všetko prijíma. Ani sa nespýtal, či má iného, alebo či ju, ženu lesníka, prestal život na dedine tešiť a sťahuje sa späť do mesta k mamičke.

Iba hlavou pokyvoval, nevravel nič a hľadel kamsi z obloka. Ani jediný raz nepovedal, aby zostala.— Viem, že v tvojom prípade by nijaké prehováranie nepomohlo, – podotkol. Čo jej teda pomôže? Za dva roky si tu nezvykla, aj ked mala Janka rada a azda ho má rada ešte stále.
Teraz odišiel s ostatnými na poľovačku a až sa vráti, nemali by tu byť ani jej veci, ani ona. Prečo sa s ňou nerozlúčil? Zabudol alebo si myslel, že neodíde? — Zobudila som ťa, — ospravedlňovala sa pri rannom pobehúvaní po dome.
— Tá tvoja včerajšia návšteva ma zdržala, nestačila som sa zbaliť.
— Aj tak už musím vstávať, — Janko bystro vyskočil z postele.
— Čože tak zavčasu? – spýtala sa, ale akoby nepočul.
Predsa však len nebol taký celkom pokojný ako inokedy. Obliekal sa a rýchle pohyby pri jeho vysokej chudej postave pôsobili neprirodzene a smiešne.

Nechcel raňajkovať… tušila však, čo je v tom naozaj. Včerajší dohovor na spoločnú poľovačku. Jeho večný les a lov — až sa presťahuje, môže opäť učiť v škole v meste a nič také ju nebude rozčuľovať… ale kým sa tak stane, urobí niečo pre to, aby sa táto poľovačka nevydarila. Jej je jedno, že teraz zasa ona pôsobí smiešne, neprirodzene, ako sa takto pachtí horou.Bola pri tom, ked traja poľovníci včera vpadli do domu:
— Utiekla… utiekla, predstav si, Jano, že utiekla, — jasali vprostred kuchyne a Janko sa usmieval s nimi.Akoby sa tie slová vzťahovali na ňu, ale až o chvíľku pochopila, že ide o líšku.

O vzácnu striebornú líšku, ktorá chýbala akémusi chovateľovi v tunajšom kraji. Utiekla mu a unikala aj poľovníkom, čo na ňu striehli.
— Videli ju na Vidláku… potom pod Skalkou, — opakovala si v duchu ich slová.
— Vieš, Jano, koľko ľudí na ňu čakalo pri zvernici? Osem… osem, a prešmykla sa okolo nich, ani v susednom revíre po nej nevystre-
— Je dobrá, však? Hlúpa nie je. Poplietla všetkých! — zhodovali sa
v názoroch.— Je to odporné, odporné! — nemohla ich dlhšie počúvať. — Na jednej strane ju nemôžete vynachváliť, aká je šikovná, a na druhej strane sa nemôžete dočkať, kým na ňu vystrelíte.
— Jaj, milá panička… — jeden z poľovníkov si prešiel rukou po neondenej tvári — … privykla na inakší život. Vyrástla v klietke a niekto ju deň čo deň pekne kŕmil a vyčesával jej kožuch. V hore nemôže obstáť, nedokáže loviť. Škoda kožušiny,— mienili.

Strieborná líška
Strieborná líška

— Na ceste je už siedmy deň, — zamyslel sa Janko. — Niečím sa musela živiť.
— Kde-tu dačo zhltla, to sa rozumie, ale čo je to? Zaujímavé je,— spomenul si zrazu jeden z nich
— …že hlbšie do lesa nejde, bojí sa, ale obydliam sa tiež vyhýba. Ide najmä po okraji lesa, prebieha z jedného do druhého, nikdy sa nevracia…
— Takže… — všetci si sadli okolo stola, —… do nášho revíru prejde tadiaľto! — čmárali prstom po stolovej doske.
— Najskôr pôjde okolo rybníka, pozdĺž potoka do dalšieho lesa… — Určili si stanovištia, meditovali, či sa do rána neobratí vietor, či cez noc bude snežiť a aby nebol odmäk.
Zišlo jej na um, prekazí im poľovačku, zaplaší líšku, musí však ísť krížom cez les, predísť poľovníkov a dostať sa až k rybníku.
Medzi stromami bolo svetla po-biede, a aj keď tma pomaly bledla, les ju zvieral zo všetkých strán ako lavína.
Ťažilo ju niečo iné. Pred dvoma rokmi bola pre Janka jediná na svete. Kamarátkam sa zverovala…..Budem bývať v peknej vilke na dedine, školu tam majú takú malú, peknú, chodníky sú tam ako v meste. Nijaké hospodárstvo, len kvetinová záhradka a veľa miesta v dome… miesto aj pre dva klavíre…
A dva týždne po tom, čo sa nasťahovali, Janko na ňu zo záhrady zavolal, nech sa ide pozrieť…
— Dostal som ju, pytliačku.
— Zdvihol ruku, v ktorej držal zastrelenú mačku. Kolísala sa hlavou dolu a po bielej srsti kvapkala krv až na zem. Rozkričala sa vtedy a nemohla prestať. Zdalo sa, že Janko ju bude musieť poliať studenou vodou, aby sa spamätala. Prvý raz videla niečo zastrelené.
— Vieš, koľko taká túlavá mačka narobí v lese škody? Čo zožerie vtáčích vajíčok, ale aj mláďat!
— Tá krv na bielej srsti, na bielej farbe… — vzlykala. — Sľúb mi, že už nebudeš strieľať!
— Vzala si si horára, moja milá, — opakoval zakaždým. Prestala sa teda starať o to, čo robí v lese.
Až zasa teraz, v poslednej chvíli.

Mala by čakať na auto, ktoré ju stadiaľto odvezie, a zatiaľ beží cez les. Má strach o líšku? O striebornú líšku, ktorá vyrástla v klietke a v lese neobstojí. Neobstojí, ako ona.
Šla lesom dákych tridsať minút, azda aj dlhšie. Stromy pred ňou redli, obloha sa jasnila, kláty s bielymi čiapkami snehu a s dlhými koreňmi, o ktoré sa už nepotkýnala, strašidelné vývraty stratili obrovské rozmery, ťažké, snehom zaviate konáre, akoby sa dvíhali k svetlu.

Zvláštny pocit, vôkol nej bolo odrazu jasno dolu aj hore, vpredu aj vzadu…
Rozhliadla sa. Líšku doteraz nespozorovala, ale poľovníkov akiste predišla. Zbehla k rybníku. Stoh slamy uprostred polí, obkolesených lesom, bude pre ňu dobrým stanovišťom.
Kadiaľ líška pôjde? Nemala tu veľa na výber, keby to nebolo na hranici susedného revíru, iste by na ňu poľovníci čakali práve tu.
Stoh slamy ju chránil pred vetrom. Rozhrabala slamu, mohla si aj sadnúť. Priložila si k očiam ďalekohľad a pozorovala okolie pred sebou.
Netrvalo dlho, ďalekohľad jej div nevypadol z rúk. Obzrela sa a vykoktala:
— Janko… Janko, kde si sa tu vzal? Vôbec som ťa nepočula!
— Tu si! — hľadel na ňu ako na zjavenie.
— Ako… ako si ma našiel?
— Zabudol som ďalekohľad, nikde som ho nevidel…
— Azda si neprišiel čakať na líšku až sem!
— Podľa stôp som poznal, kde ideš.
— Vieš, prečo som tu? — hľadela naľavo, napravo, naťahovala
krk…
— Nebála si sa cez les? — sadol si k nej a z pleca zložil pušku.
— Myslíš si, že tadiaľto líška naozaj pôjde? V snehu ju nebude veľmi vidieť, keď je strieborná, strieborná ako sneh.
— Strieborná ako sneh… — opakoval po nej.
— Azda by si aj zvykla žiť v lese, čo myslíš? Veď to už vydržala sedem dní.
— Možno… vyzerá to, že áno… určite… — hovoril k nej stále presvedčivejšie a jeho studená dlaň ju za okamih pálila pod kabátom, pod svetrom. Požičal jej ešte svoj kabát, pritlačil sa k nej, aby na ňu nefúkalo.Ale kým ho tiež objala, zaznel v lese výstrel. Jeho ozvena sa ostro zatrias-la kdesi nad nimi. Vyskočila skôr ako on.
— Zastrelili ju? — oči jej poskakovali raz k lesu, raz k nemu.
— Mohli netrafiť. Sú to sviatoční strelci, — povedal a opäť sa pokúsil privinúť ju k sebe.
— Nik z vás nie je sviatočný strelec! Nemusíš klamať! To radšej mlč, ako predtým! — vytrhla sa mu, utekala preč a neobzerala sa.
…Vyrástla v klietke, v lese neobstojí…

Tie slová akoby pri nej najviac kričali. Zastrelenú líšku ani poľovníka nikde nevidela, len narazila na červené kvapky krvi, ktoré sa menili na väčšie, potom objavila veľké zafarbené koleso a ľudské stupaje.
Krv sa cez biely sneh vpíjala až do zeme. Líška už teda nežila.
Čakala tu tiež na výstrel, ale ten neprichádzal.

Nekričala, netriasla sa, nezatínala prsty do seba, pred očami sa jej nerobili kruhy. Videla jasne, že rozhodnutie, kde by mala žiť, musí urobiť len ona… ona sama. Napriek tomu však ten zvláštny pocit, keď dnes kráčala lesom a vôkol nej bolo hore, dole… za ňou… pred ňou… , ten pocit zostával.
Prekročila sfarbený sneh — a zamierila tam — kde na ňu čakal Janko.

Strieborná líška
Hodnotenie:

Vložiť komentár