Aspoň mne sa videlo, že strýko Samo sa za tie tri desaťročia, čo k nemu chodievam, skoro vôbec nemení. Je to malý, územčistý, širokoplecí chlap, vráskavá tvár, tie isté sivé fúzy, ktoré mu zakrývajú celú hornú peru, v súmernom polkruhu na nich zostáva pivová pena, ktorú si strýko zotiera rukávom, dobré, mäkké oči, tá istá lesnícka uniforma, ibaže trochu ošúchanejšia, pravda, dôchodca si to už môže dovoliť.
Dokonca strýko má ešte aj tú istú pušku — drôtov-ku ako kedysi, keď ma ešte ako chlapca zaúčal do poľovníckeho remesla. Aj psa Alana má ešte stále toho starého. Celkom dobre sa pamätám, ako strýko priniesol domov foxteriéra, takého ako rukavica, hoc je to už vyše dobrých desať rokov. Alan sa stal vynikajúcim duričom.
Nejednu líšku alebo jazveca vysotil z diery pred strýkovu drôtovku, ne-jedného diviaka nahnal strýkovi pred mušku, ale teraz je už starý, sotva sa vlečie.— Nech skape sám, potvora stará! – vravieva strýko, – bouprisám, ja ho ta posielať nebudem.Pes dostáva každý deň tú istú misku čerstvého kozieho mlieka, lebo už ani zuby nemá, a tak dožíva svoj plodný psí život. Máloktorý pes sa dožije takého vysokého veku.
Ani žltý bastard Floko sa toho nedožil, lebo medzi zvieratami to býva takisto ako medzi ľudmi — jedno život hladká a druhé mláti.
Každý rok si utrhnem niečo z dovolenky a prídem si k strýkovi zapaľovať na diviaky. Strynka Zuza napečie vždy makovníkov, nakladie mi ich do plecniaka, výstroji ma v mene božom i na dva dni do hory a ako keď ma kedysi posielala s kozami, nezabudne mi klásť na srdce:
— Ďaleko nechoc, nezablúc, nespadni voladze, obleč sa dobre…
Strýko pritom hundre:— Baba sprostá, daj mu ešte plenu na zadek!
Strýko Samo je veľký dobrák, len má akýsi čudný spôsob reči. V horách vyrástol, nuž si teda nedáva obrúsok pred ústa. Tak ho poznali a poznajú v dedine a všade na okolí.
Keby sa strýko v krčme stretol so známym a spýtal sa ho, ako žije a či mu zdravie slúži, ľudia by si mysleli, že strýko ochorel. Strýko totiž zvyčajne známeho, s ktorým sa dlhšie nevidel, oslovil takto: — No, čo, ešče ta čert nezebral?! Alebo začal reč: — Jach už myslel, žes ty tam! — a kývol smerom k cintorínu.
A pretože ten strýkov známy nebol ešte na cintoríne, a ani čert ho nezobral, dali si spolu po poldecáku. A keď strýko pomľaskal perami, krčmárovi sa takto poďakoval: — Kristu, ešče ta nezavreli, ty kmín?
Keď som raz začiatkom septembra prišiel a stykoví priniesol pol kila vynikajúceho, na tenučko nakrájaného tabaku, ktorý som dostal v istej továrni na cigarety v Bulharsku, chvíľu
privoniaval a potom povedal: – Na-čos’ to donésel? Šak len hnusno smrdzí! Kto strýka nepozná, iste by sa urazil.Strýko nevedel nikdy nič pochváliť, v živote som ho nepočul ďakovať, navonok sa tvárieval mrzuto, ale vnútri mal dobré, úprimné srdce. Najlepšie o tom vedeli zvieratá. Keď si strýko sadol na betónový násyp, prišla mačka s Alanom a začali sa okolo neho obtierať.
Neraz mu kohút vyskočí na plece, alebo koza sa postaví pred neho a vydrží sa mu dívať do tváre aj hodinu. Strýko prenasledoval vrabce, keď sa chceli nanosiť do lastovičieho hniezda pod bránou. Raz bol strýko pol dňa nervózny z toho, že zmizol žltochvost, čo mal hniezdo pod šopou. Totiž len sam-ček. Samička nosila i naďalej mláďatám žrať, ale samčeka, bez ktorého ich nevychová, nebolo a nebolo. — Ký parom mu ublížel?! Tomu susedovmu soplákovi s tú vzduchovku… ja raz krk vykrúcim! — zastrájal sa. Keď sa však odrazu samček objavil, zavolal na strynku: – Ty, stará, už je ten hnusák tu.
A strynka vedeli, kto je ten «hnusník, lebo strýka za tých päť desiatok rokov, čo spolu žili, veľmi dobre poznali.— Čos’ neprišiel skorej? — tak ma privítal.— A prečo, strýko? spýtal som sa. — Bol bys’ mi pomohel, psiská som zabil, sám som sa s ním mosel teperit. Hybaj ho kuknút, smrada hnusného, pomôžeš mi ho odrat!Pes, silný, ťažký vlčiak, ležal pred maštaľou. Sám som sa čudoval, ako ho strýko dovliekol až domov. Ale on bol už taký, nikdy nenechal nič tam, kde to odstrelil.
Keď býval grófskym hájnikom a mal tristopäťdesiat korún mesačne, zarobil si ešte raz toľko na odmenách za odstrel škodlivej zveri a za kože. Gróf mu platil za líšku po dvadsať korún, za psa alebo mačku po desať, za sivú vranu po šesť. Keď som uňho býval ako chlapec cez prázdniny, museli sa mať mačky na pozore aj predo mnou. Nejednu vranu som chytil do sklopca a strýkovi priniesol zobák aj pazúry. Ale prvý raz som vystrelil z pušky až vtedy, keď som mal dvanásť rokov.Istá kopaničiarka prišla raz za strý-kom, aby jej vraj odstrelil psa.
— Ná čo ma, Juda, po tvojom psiskovi, há? – povedal strýko, načo kopaničiarka hneď pridala, že to nechce zadarmo a tak ďalej.— Ja sa c’ vys… na tvoje penáze!
— jedoval sa strýko a pozrel na pušku, čo mu visela v kúte na stene.
— Sceš ho icit odbachnút? – spýtal sa strýko mňa.
Ochotne som súhlasil. Srdce mi búchalo ako kladivo do nákovy, keď som z desiatich krokov zamieril na starého, slepého psa, ktorého tetka z kopaníc uviazala na hrubú plánku za humnom. Ľudí bolo okolo plno a všetci sa pozerali na mňa. Ktorási babka povedala, že, aha, jablko nepadlo ďaleko od stromu, a že som vraj taký istý zverec ako starý Samo. Ja som bol na toto prirovnanie hrdý. Ruky sa mi hneď prestali chvieť, keď sa mi pred muškou zasivelo telo ležiaceho psa.
Potom sa dospelí rozišli. Len hŕba detí sa prizerala, ako som psa vyťahoval na špagáte, uviazanom na nohách, na konár plánky, ako som potom otvoril strýkov nôž s rukoväťou zo srnčieho parožka, s ostrím, urobeným zo starej kosy, a ako som, tak ako som to vídal u strýka, začal z ešte teplého psa sťahovať kožu.
Tá kopaničiarka ma potom zavolala dnu a ponúkla mi pálenky. Aj strýkovi poslala fľašku, ktorá bola neskoršie príčinou istej mitúšky…
Na pôjde mával strýko už od mlat-by jačmeň, ovos, taký odpadový, na zimu pre zver. Strynka z obavy, že by sa tá fľaška mohla rýchlo vypariť, strčila ju do tej hromady obilia na povale a myslela si, že ju tam strýko nenájde. Ale čo čert chcel, to sa aj stalo. Strýko išiel raz skúmať, či sa obilie nezahrieva, a náhodou ohmatal fľašu. Pálenky sa zmocnil a ukryl si ju na inom mieste. Potom do takej istej fľašky nalial vody a strčil ju do obilia, akoby sa nič nebolo stalo.
O krátky čas prišla do chalupy vzácna návšteva.
Smrť bastarda Floka
Až z Ameriky! Strynkina sestra s mužom. Nuž zašla strynka na pôjd po tú fľašku kopaničiarskej, nech tí Amerikáni vraj vidia, aká sa u nás ešte stále rodí! Ale
strýko sa akosi nebadane vytratil na dvor. Keď ho stále nebolo, strynka ponalievala sama do kvetovaných pohárikov. A všetci traja si štrngli na zdravie, vypiti a začali poškuľovať jeden na druhého. Hostia si mysleli, že sa v ich domovine za tie roky, čo boli preč, nemali meniť staré, dobré obyčaje, ale strynka pochopila hneď, odkiaľ vietor fúka. Vybehla na dvor a už i pratala strýka dnu, aby vyjavil, ako to bolo. Strýko si vraj len fúziky vyťahoval a mrmlal čosi nezrozumiteľné, ale vzápätí zašiel do maštale a priniesol preschovanú, ešte nenačatú fľašku.
A to bolo jeho najväčšie šťastie! Amerikáni sa smiali, len tak och-kali, ale strynka, keď sa hostia nedívali, hrozila strýkovi celkom vážne päsťou.
Pri dobrej pijatike spomínali a spomínali, až sa reč skrútila na príhodu s líškou, ktorú začala rozprávať strynka, lebo chcela hosťom ukázať, čo všetko ten jej dedo postváral za mlada.
Strýko bol raz – ešte za mladi — aj toť so švagrom Hurtákom v susednej dedine prasa kupovať. Aj kúpili, aj oldomáš vypili. A ako tak kráčali – mierne potrundžení — krížom cez Kamenec, vybehla spod bôrika líška, len tak chvostom zametala. A strýka, toho, i keď mal pod širákom, nebolo treba dva razy núkať.
Strhol flintu, a tresk! Líška sa prekoprcla, až to bolo čudné, ani len nohami nestihla už pomykať. Strýko rozviazal švagro-vi plecniak, chytil líšku za krk a šup ju doň! len hlava jej odtiaľ trčala. Ako tak idú a melú, čo im slina na jazyk prinesie, zrazu len začne švagor pod-skakovať ako strelený. Strýko sa prizrie, a čo nevidí. Líška ožila. Papuľa trčiaca z plecniaka, drží švagra za plece a myká sem i tam hrubým súknom.
Stoj! skríkol strýko, strhol flintu z pleca, ale švagor naňho vyvalil oči, vraj zbláznil si sa, šak ma zabiješ! Vlastne, áno, uznal strýko Samo, to nejde, strieľať líšku švagrovi na chrbte, nuž teda odlomil z agáta suchú haluz a kam mláti líšku po hlave, tam ju mláti. Sem-tam sa i švagrovi dačo ujde, ale líška stále cerí zubiská a v plecniaku sa myká ako besná.
O chvíľu prestal strýko líšku i švagra mlátiť. Rozkázal mu plecniak položiť na zem, kde potom líšku suchou palicou dorazil.
— To sme teda mohli urobiť hneď, — povedal švagor, ale strýko naňho iba zagánil, akoby mu chcel povedať, že aj jemu to mohlo prísť skôr na um. Strýko potom hrešil, len sa tak prášilo, kým s líškou neprišli do dediny. Zastavili sa pred krčmou a zratúvali peniaze, či im ešte vysta-ne na dva poldecáky.
Vtom išiel okolo nich učiteľ, ktorý si všimol, že z plecniaka trčí líščí chvost. A hneď bol ochotný líšku kúpiť, bude vraj žene na golier. A dohodli sa na päťdesiatich korunách. Strýko stiahol zo švagra plecniak, rozviazal špagát a vytiahol líšku za chvost. No ako ju chcel položiť na zem, ona skočila na rovné nohy a odbehla za múr. Strýko už márne chytal do rúk pušku. Na druhý deň pes líšku našiel až hore v skalách. Bola už studená a zalezená v akejsi opustenej diere. Pani učiteľka teda predsa nosila golier z líščej kožušinky.
— Gace máš čisté? — spýtal sa ma strýko Samo, keď som sa vtedy vrátil z kopaníc s tou fľašou pálenky a koniec nosa, ktorý som psovi odrezal, som kládol pod pec do popola, aby sa nepokazil. Taký nos, to vám bol vtedy peniaz! Gróf sa nepýtal, kde sa pes odstrelil, stačilo mu, že je o jedného menej.
Kožu som vtedy roztiahol na širokú dosku, kde strýko zvyčajne sušil kože. V šope to smrdelo ako u garbiara, ale zato v dome sa koruna vždy našla; kpžkár neodchádzal od strýka nikdy naprázdno. Strýko vytiahol zastreleného vlčiaka na háky, pridržal mi ho, aby som ja tým istým starým nožom, ktorým som drai prvého psa v živo-
te, stiahol kožu aj z tohto. Ale teraz mi to už išlo šikovnejšie.
Strýko mi pri draní letmo vyrozprával, ako sa so psom stretol. Išiel chodníkom Pod boricami, ked zrazu vidí, ako dva psy duria srnu. Srna ťažko dýchala, zastala pod lesom.
Vlčiak ju predbehol a odrezal cestu k lesu. A ten druhý pes, akýsi hnusný žltý bastard, blížil sa k nej zdola. Srna chcela vbehnúť do lesa, ale vlčiak za ňou vyrazil. Nebyť strýkovej drôtovky, bolo by s ňou amen.
— Bouprisám, jak som mu švacél štverkú brokem! – uzavrel strýko,
— len sa tak preškobrtél! Šak já ešče, kristu, dostanem i toho druhého, smrada žltého, šak já vím, čí je. Toho starého šmatláka z vochterne, len nedávno ho bol odkálsi, šľaka škaredého, dovlékél. Taký bastard hnusný, chlpatý jeden! Šak dočkaj, já ho ešče stretnem, ale, boupri-sahám…
Starého vochtra, strážcu železničnej trate, čo vždy stával s červenou, ufúľanou zástavkou v ruke, ked išiel okolo vlak, som poznal už od detstva. Často ma preháňal za to, že som na železničnom násype pásol strýkove kozy. — Ej, ty pankhart jeden! — vykrikoval za mnou, — dočkaj, raz ti nohy dolámem! A hrozil mi päsťou, lebo dohoniť ma nemohol.
Nečakal som, že sa ma strýko opýta, po čo som prišiel. Ved to by neurobil, keby som uňho bol hneď celý mesiac. Preto, len čo sme psa zakopali do hnoja, začal som:
– Čo diviaky?
– Je ich plná r… a ešče aj okolo nej…
– V Mojšových jarkoch?
– Dze indze!
– Je mesiac, večer by bolo dobre vyjsť.
– Ale strelíš hrubé oné, jako aj naši poľovníci.
– Prečo?
– Kríže jačmeňa sú už preč. Preto dziváci v jarkoch len zalíhajú, v noci mordujú kopaničárem kukuricu, to sú též takí susedé, bouprisám, jako aj naši. Nedbali by, čo by im dzivák až do humna prišél, aby ho mohli do r… kopnút.
— Čo teda, ako?
— Bez psa ništ nespravíš, cez deň treba a ze psem. Lenže Alan, šak vidzíš, ten by sa c’ len pri r… plantal. A domov abys’ ho nésél v ruk-soku.
Nedal som na strýka Sama a vypravil som sa na dva dni. Vrátil som sa však bez úlovku, zmorený, premrznutý, nevyspatý. Strýko fajčil môj bulharský tabak, mal zrejme dobrú vôľu, lebo ani veľmi do mňa nezabŕdal za to, že som si nedal povedať. Jednako utrúsil: — Kristu, jako kebych fajčil šúscie. — Potom predsa len pozrel na mňa a prišlo mu asi ľúto, že som cestu sem meral zbytočne. Povedal akoby na útechu: —Veru, bez psa nespravíš ništ!
Lenže kde vziať psa? Keď som si odpočinul, vyspal sa a najedol, opäť som sa vystrojil do hory. Strynka napiekla zasa makovníkov, pridala do nich aj lanského slivkového lekváru, a strýko vyniesol z komory kus slaniny.
Rozhodol som sa, že teda poslúchnem, pokúsim sa dostať diviakom na kožu cez deň, urobím si pomalú posliedku proti vetru. Cesta ma viedla pozdĺž železničnej trate, kde som pred rokmi pásaval kozy.
Pri strážnej búdke ma prudkým štekotom privítal žltý chlpatý pes; vyskakoval na latkový plot a vyceroval zu-biská. Hneď som si spomenul na strýka. Len počkaj, až ťa on stretne, pomyslel som si, viacej už neza-štekáš…
Železničiar bol na dvore, kde rúbal drevo. Pozdravil som:
— Pánbohdaj dobrý deň, strýko!
— Každý deň, – odstrihol železničiar tak, ako to mal vo zvyku.
— A ty čo? — zastal som pred psom, ktorý bežal pozdĺž plota zarovno mnou a divo brechal. — No čo, potvora, prestaň už!
Pes stíchol, škaredú hlavu sklonil trochu nabok a pozoroval ma živými, rozumnými očami. Hodil som mu nedojedený strynkin makovník. Pes zavrtel chvostom, ešte raz na mňa pozrel a schmatol koláč. Naozaj je to škaredý pes; strýko mal pravdu, preletelo mi mysľou.
Celý deň som usilovne chodil, aj na kalužište som naďabil, videl som i celkom čerstvé stopy, ale po diviakoch ani chýru ani slychu. V noci som sa vopchal do teplého vaku. Aj sa mi zdalo, že počujem praskot a krochkanie, ale diviaky podľa všetkého nezatiahli na úsvite z kopaníc do Mojšových jarkov, teda opäť mi prešli cez rozum. Nevidel som ani len jedného, hoci mesiac bol práve v splne. Až ráno, keď som si pri ohníku opekal slaninu a zo studničky pil čerstvú vodu, vynorila sa mi v hlave taká bláznivá myšlienka. A čím dlhšie sa mi v hlave vynárala, tým bola príťažlivejšia.
Nič za to nedám, za pokus by to stálo… Plecniak s vecami som nechal v kríku niže jarkov a poďho dolu bučinou a potom zas hore borinou, až som sa dostal nad železničnú trať.
Vlak sa pomaly ťahal do kopca ako dlhá čierna húsenica, strážca so špinavou zástavkou v ruke stál pred domčekom. Jeden rušeň ťahal dlhočiznú súpravu, ktorú druhý tlačil. Za vlakom sa kúdolil strapatý chvost dymu ešte aj vtedy, keď sa už dávno stratil za zákrutou. A potom sa rozplynul v slnečných lúčoch, ktoré prskali do údolia voňajúceho borovicami.
Železničiar, už vdovec, ma pozval do kuchyne.
Sám si varil aj domácnosť viedol. Bolo to vidieť; všade plno hrncov, posteľ rozostlaná, dlážka špinavá. Z kredenca vytiahol fľašu pálenky, počastoval ma a medzi rečou sa spýtal na strýka Sama.
— O toho vášho psa mi ide, — skrútol som reč, no urobil som chybu, lebo strážca na mňa krivo pozrel a hneď povedal, že som sa ani nemusel unúvať. Ked som železničiarovi vysvetľoval, že jeho psovi neublížim, len by som si ho rád požičal, dal mi na vedomie, že som si mal vymyslieť lepšiu zámienku, lebo on si psa nemieni dať zastreliť. Stál ho päťdesiat korún a oldomáš. Dlho mi trvalo, kým som ho presvedčil, že ja naozaj nemám nijaké zlé zámery, ale potrebujem pomocníka. – Ak vám ho neprivediem zdravého späť, – povedal som, — môžete mi napľuť do očí.
Jeho súhlas však ešte neznamenal všetko. Floko, tak sa volal ten žltý bastard, bočil odo mňa, zazeral, keď videl na pleci pušku, ani len pohladkať sa mi nedal. Tak som si teda odpásal remeň z nohavíc, pomocou strážcu som ho zašmykol Flokovi za obojok a ťahal som ho preč. A strážca za mnou, ako kedysi, keď som mu na násype kozy pásol, kričal:
— Ak mi ho neprivedieš späť, nohy ti dolámem!
Floko kráčal vedľa mňa neochotne, ako na popravu, podchvíľou zostával vzadu, takže som ho musel ťahať. Pohladkať sa mi už dal, ale ešte stále na mňa nedôverčivo hľadel, akoby každú chvíľu čakal na úder. Keď sme prišli k môjmu plecniaku, uviazal som Floka o tenkú slivku a podal mu jeden zo strynki-ných koláčov. Hltavo sa doň pustil; chytil si ho medzi predné laby a trhal tak, akoby už týždeň nežral. Potom zhltol ešte zo päť koláčov, no mne sa zdalo, že ešte stále je hladný. Nechal som ho chvíľu uviazaného, aby ho trochu potrápil smäd. Slniečko pripekalo, Floko mal od smädu vyplazený jazyk. Až neskoršie som mu priniesol zo studničky v klobúku vody. Keď sa napil, odviazal som ho a čakal, čo bude robiť.
Trochu odbehol, ale keď som naň zavolal, vrátil sa, zostal stáť asi na tri kroky odo mňa. Odrezal som kúsok slaniny a hodil mu. Zožral. S ďalším kúskom mi dovolil prísť až k sebe a vzal mi slaninku z ruky. Keď som ho pohladkal, ľahol si do trávy, zdvihol hlavu a vďačne sa na mňa díval. Železničiar asi Floka ani nekŕmil, spoliehal sa na to, že si sám chytí, čo potrebuje. Lenže strážca trate nevedel, že Floko stratil kamaráta, a teda sám si neuloví nič, čo by stálo za reč. A psy majú takú povahu, zdedenú od pra-predkov, že lovia spoločne.
Fakt, Floko bol strašne škaredý,
sťaby kríženec líšky a foxteriéra, prípadne všetkých bundášov, čo od nepamäti hyzdili psí rod. Chlpy mal mastné a poskrúcané, len jeho oči sa mi zdali inteligentné. Sadol som si k nemu a začal ho škrabkať medzi krátkymi ušami, ktoré mu ostro stáli. Pes pokojne mrnčal a mykal ľavou zadnou nohou, akoby mi chcel pomáhať v škrabkaní.
Potom si oprel nos o moju nohavicu nad kolenom a jemne sekal zubmi, akoby mi chytal blchy. Tak sme sa bavili až do samého poludnia. Potom som si za-jedol, plecniak schoval do krovia, pušku vyhodil na plece a zavolal Floka. Pes poslušne vstal, zavrtel chvostom a kráčal vedľa mňa. Keď sme prišli k Mojšovým jarkom, posielal som Floka do húštiny. Chvíľu stál, hľadel mi do tváre, akoby uvažoval, a tie jeho oči zo škaredej psej tváre pozerali na mňa dosť múdro.
– No, bež, Floko, bež, pohľadaj! — prihovoril som sa mu, — bež, Floko, nože bež!
Konečne pochopil. Vybehol ponad jarky, potom zastal, obzrel sa na mňa a zasa rušal ďalej. Videl som, ako nepokojne vetrí. Pohol som sa za ním a zastal nad úžľabinou, ktorá tvorila akési koleno jarkov, odkiaľ som mal dobrý výhľad na jednu i na druhú stranu. Spodkom pretekala tenká stužka vody, ktorá sa sem ťahala až od hornej studničky.
Na tomto mieste bolo menej krovia, zver tu mala vyšliapané chodníčky, len krátka tráva a sem-tam nízke borovičky alebo hložina zakrývali obe stráne.
Floko bol ešte stále nad jarkom, odo mňa po vánku, a vetril. Potom sa opatrne začal spúšťať dolu a vtom sa mi stratil z očí. Nepokojne som čakal, čo sa stane. O chvíľu sa však Floko opäť ukázal, na tom istom mieste, kde vošiel do jarku. Dlho na mňa pozeral, akoby sa chcel so mnou o čomsi dohovoriť, a potom skočil prudko do jarku. Prešla sotva minúta, keď som začul jeho brechot, niečo zaprašťalo, z húštiny vybehol odrastený diviačik, ale opäť zmizol ako blesk. Za nim vyskočilo diviaca a ešte ďalšie, ani som ich nestihol rátať.
A čoskoro som zbadal diviači-cu, ako si beží krátkymi skokmi. Flo-
ko sa hnal za ňou. Videl som, ako ju zdrapil za nohu, diviačica zastala, bleskurýchle sa otočila k nemu a zaútočila naň rypákom. Floko ju obskakoval, pričom neprestával brechať, pripravený opäť ju zdrapnúť, keby sa k nemu otočila zadkom. Diviačica sa prihrbila, s dlhým rypákom pri samej zemi, a už-už chcela vyraziť, keď som vystrelil. Diviačica, ktorá mala asi dvesto kíl, ťažko klesla, akoby bez nôh, chvíľu sa ešte metala na zemi, voda potôčika striekala na všetky strany a miešala sa s krvou, ktorá sa jej valila spoza ucha.
Floko sa vzápätí vrhol na ňu a do tvrdého panciera na krku jej zaťal zuby.
— Floko! — zavolal som. Pes zavrtel chlpatým, škaredým chvostom a uprel na mňa oči, podliate krvou.
Zašiel som dolu, pohladkal psa, poláskal sa s ním a celý natešený, to sa vie, že i vďačný, priviazal som ho remeňom z nohavíc k hlohovému kríku, vytiahol nôž a diviačicu vyvrhol. Chvíľu som uvažoval, či mám, no potom som predsa len Flokovi hodil kúsok pľúc. Pes ich len ovoňal, ale nežral.
Odviazal som ho, Floko až potom schmatol mäso a odbehol. Videl som, ako si ho zahrabáva pod zotleté lístie. Potom sa ku mne vrátil, sadol si a sledoval, ako napichujem vnútornosti na hrot, ktorý som si urobil z konára, ako čistím črevá a žalúdok vo vode, ako si umývam ruky a nôž. Keď som vychádzal z jarku, kráčal mi tesne v pätách. A cestou do dediny poskakoval vedľa mňa a veselo vrtel chvostom.
Železničiarovi som psa odovzdal. Veľmi krútil hlavou, keď som ho ubezpečoval, že má veľmi múdreho psa, a spytoval som sa, či si ho môžem ešte niekedy požičať.
Keď som vošiel k strýkovi do komory, kde práve čosi strúhal na starom ponku, ani hlavu nezdvihol, keď mi povedal:
— Už si sa vybesnel?!
— Káru máte v poriadku? — spýtal som sa a zapálil si cigaretu, akoby sa nebolo nič stalo.
Strýko zastal, s dlátom v jednej a s dreveným kladivom v druhej ruke, akoby skamenený.- No, bouprisám… – zahrešil a začal hľadať papieriky na ten môj bulharský tabak. Videl som, že sa mu trochu ruky chvejú.
– Káru máte dobrú? — spýtal som sa hrdo ešte raz.
Strýko si potom oprášil jednu ruku o druhú, podkasal si nohavice a úsečné povedal:
– No teda porne!
Na pomoc sme si museli zavolať i poľovníkov z dediny. Večer sa u strýka pilo. Strynka smažila nielen poľovnícke právo, ale i kusisko zo stehna. Chlapi sa ma spytovali, ako som mohol tú starú diviačicu vyslie-diť, veď si dávala vždy taký pozor, ale ja som stále vravel, že len tak, obyčajne, motala sa s diviačatami po dne Mojšových jarkov, nuž čože, náhoda a tak ďalej. Železničiarovho Floka, to sa vie, som pre istotu ani len nespomenul. Až okolo polnoci, keď sme si už líhali, strýko Samo ešte utrúsil:
– To môžeš tárat babke Blažkovej, nije mne…
Ja som však mlčal ako hrob a strýko sa ma už viac na nič nespýtal.
0 dva dni som s Flokovou pomocou odstrelil dvadsaťpäťkilové diviaca a na tretí deň sa mu podarilo prihnať diviačieho kančiska, skoro takého veľkého, ako bola diviačica. Strážcovi trate som tri razy zaniesol mäso a dohovoril som sa s ním, že nikomu o Flokovi nepovie ani len slovko. Bolo by zle-nedobre, keby sa ľudia dozvedeli, že poľujem s takým hnusným bastardom. No keď som odišiel, akiste si dlho aspoň matno spomínal na naše poľovačky.
Asi o rok poslal mi strýko pozvánku na veľkú poľovačku na diviaky. Keď som prišiel, bol však akýsi pre-chladnutý, pil lipový čaj s rumom a ležal v kuchyni na posteli. Vystrojil ma teda samého a na cestu mi pri-dupľoval:
– Daj si pozor na tých našich besných strelcov, bouprisám, aby c’nes-trelili do r… namiesto do dziváka!Ako som tak kráčal ešte za rannej tmy po trati vedľa železničiarovho domčeka, začul som, že čosi zaskučalo.
Vzápätí sa preniesol ponad nízky latkový plot akýsi tieň. O chvíľu sa mi o nohy obtrel Floko, akoby mu to bolo celkom prirodzené. A potom si vykračoval vedľa mňa, natešene vrtel chvostom, plným repíčia. Čo poviem poľovníkom, keď ma uvidia s takouto špatou? Ale Floko išiel tak prirodzene vedľa mňa a tak vďačne na mňa podchvíľou pozeral, že som nemal svedomie odohnať ho.
A stalo sa tak, ako som predpokladal. Známi ma vítali s hurónskym smiechom, vraj či idem dochovávať nové plemeno psov. Vyhovoril som sa, že psa vidím prvý raz v živote, že sa ku mne iba cestou pridal a tak ďalej.Ktorýsi utrúsil, že by pre takého bastarda bolo škoda guľky z riadnej pušky.
Hospodára som ubezpečil, že si beriem psa na starosť. Mávol iba rukou, že dobre, ale Floko mu bol akýsi známy, vraj ho už kdesi videl, len si nevedel spomenúť, kde to mohlo byť.Najprv sme obkolesili Mojšove jarky na mieste, kde som ja odstrelil tú diviačicu. Poľovníci tam mali pekného foxteriéra a poľovného teriéra, ktoré nepracovali zle, no jednako padol len jeden asi osemdesiatkilo-vý diviak, ktorého pred moju pušku prihnal Floko. Strieľali ešte traja, ale ani jeden nezasiahol nič.V druhom priehone sme obišli nasucho. Diviaky odtiahli skôr, než sme ich mohli mať medzi sebou.
Pred tretím priehonom sme s Flokom čakali na to, kde nás pošlú. Domáci poľovníci sa o čomsi sami dlho radili, keď vtom sa k Flokovi priblížil fox-teriér a obzeral si ho akoby nič. Floko dobromyseľne zavrtel chvostom a chcel foxteriéra oňuchať. Foxteriér počkal, kým sa k nemu Floko priblíži, a zákerne mu zadrapol do nosa. Floko zaskučal, vyskočil a rozbehol sa ku mne… Z nosa sa mu valila krv.
Keď sme potom obkolesili širokú húštinu skoro nepreniknuteľného
krovia, okolo ktorého rástli pichľavé šípy, šípky krvavo svietili, rozvešané ako lampášiky, poslali sme psy do priehonu. Ale Floko sa zdráhal.
– Bež! – hladkal som ho po hlave,
– bež, Floko, – rozkázal som mu ticho, ale dôrazne. A Floko sa stratil v húštine, odkiaľ sa už ozýval lomoz pobiehajúcich duričov. Onedlho poľovník, čo stál po mojej pravej strane, vystrelil. Vzápätí zaskučal pes. Akoby ma bol zasiahol blesk. To je predsa Floko! Až mi srdce stislo. Ale počkal som na stanovišti, kým sa neozvala trúbka. Potom som sa rozbehol k susedovi, ktorý si práve zapaľoval cigaretu, plecniak mal už na chrbte.
— Na čo ste strieľali? — spýtal som sa ho, sotva lapajúc dych.
Poľovník bezohľadne kývol hlavou k jarku pod sebou, kde ležal Floko v kaluži krvi a chladno povedal:
– Toho bastarda som odbachol…
— Ako ste sa opovážili?! — vyrútil som sa naňho a päste sa mi zaťali samy od seba.
— Duril zajaca!
— A čo, je to váš pes? — kričal som zlostne.
Sused na mňa nechápavo pozeral.
— A je váš?
Kým som sa ja zarazil a premýšľal, čo mu odpovedať, on ešte doložil;
— Nevídali, túlavý bastard! Poďme, zvečerieva sa.
Cestou ma poľovníci potľapkávali po pleci, lebo toho jediného diviaka som odstrelil ja. Chválili foxteriéra i poľovného teriéra, no mŕtveho Floka nikto ani len nespomenul.Ale mne bolo v duši smutno, akoby som sa vracal z pohrebu dobrého priateľa.
