Možno zladiť vedecko-technický pokrok so zákonmi ekologickej rovnováhy? Táto otázka vzrušuje milióny ľudí na svete. Lebo nijaký hmotný blahobyt nie je schopný nahradiť straty vo flóre a faune…Treba zvoniť na poplach? Áno.

Ale bez hystérie. Lebo to, čo človek v prírode narušil, môže napraviť. Ako jednotlivec, aj ako kolektív národov a štátov. V tomto smere už existuje spolupráca aj v rámci Organizácie spojených národov.

Aby sa napríklad nedostávalo každoročne do Stredozemného mora z odpadu tristotridsaťtisíc ton fosforu, stotridsaťtisíc ton ortuti, päťtisíc ton olova atď. Spaľovaním uhlia a nafty stúpa v ovzduší aj hladina kysličníka uhličitého, čo môže zapríčiniť tzv. skleníkový efekt — nadmerné zohrievanie ovzdušia.

To by mohlo spôsobiť topenie ľadovcov a polárnych ľadov! Keby hladina oceánov stúpla iba asi o desať metrov, zapríčinilo by to prírodnú katastrofu znamenajúcu oveľa väčšiu pohromu ako staroveká potopa. Súčasnú etapu technologického rozvoja môžeme istým spôsobom prirovnať k báji o Pandorinej skrinke, do ktorej bohovia zamkli zlá, ktoré mali sťažiť ľudom pozemský život; zvedaví ľudia však skrinku otvorili bez toho, aby si uvedomili možné následky. Aj keď podľa báje zostala pre ľudstvo na dne skrinky ešte nádej, je nevyhnutné, aby si ľudia dnes uvedomovali, že zlá nás stavajú pred problémy životného prostredia, ktoré na váhach kladov a záporov modernej doby môžu vychýliť vahadlo tak, že ľudia po roku 2000 by mohli na zamorenej zemeguli iba živoriť.

Toto vahadlo má však v moci človek, pretože svojím intelektom zasiahol do rovnováhy riadenej prírodou. Človek dospel tak ďaleko, že môže vyhynúť, a to ani nie pre svoju adaptačnú neschopnosť k prírodným podmienkam ako niektoré diluviálne tvory, ale pre neschopnosť prírody uniesť všetky následky jeho akčnej schopnosti, ktorou ohrozuje prírodu ako celok a s ňou aj sám seba.

Človek dneška začína chápať, že má predbežne iba túto planétu, kde môže žiť, ale kde sú zdroje základných surovín vyčerpateľné a adaptačné i regeneračné schopnosti prírody ohrozené. Biosféra je krehká a ľahko poškoditeľná. Človek do nej počas svojho vývoja často zasahoval; najmä vtedy, keď objavil možnosť použiť nové energetické zdroje: oheň, paru, elektrinu, jadrovú energiu, a ked pomocou týchto nových zdrojov rozvíjal novú technológiu. Svet je v pohybe, dynamicky sa rozvíja výroba, ktorá má čoraz spoločenskejší charakter.

Do antagonistických rozporov sa dostáva súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov a spoločenský charakter práce. Tento problém možno úspešne riešiť iba v krajinách reálneho socializmu. Aj vzťah človeka k prírode možno seriózne riešiť iba v spoločnosti, ktorej “cieľom nie je zisk jednotlivca, ale bohatý život širokých ľudových vrstiev.
Pod týmto zorným uhlom skúmajme situáciu v ochrane prírody v Sovietskom zväze.

 

Fakty sú ozaj mnohovravné.
V poslednom čase zaujala sovietsku verejnosť aféra okolo Bajkalského jazera. Dokonca sa dostala aj do kinematografie — do filmu Pri jazere, ktorý sa premietal aj u nás. Časť celulózok na brehu Bajkalu zatvorili celkom, časť dovtedy, kým vybudujú vhodné čistiace zariadenia. Pretože celulózky zapríčinili hynutie rýb, celých pätnásť rokov trval zákaz rybolovu na tejto perle svetových jazier.
Keď predtým pytliak zabil losa, zaplatil pokutu 50 rubľov. Dnes je za ten istý skutok podstatne prísnejší trest: dva až tri roky odňatia slobody.
Súťaž sovietskych miest v ozeleňovaní vyhralo naf-társke mesto Omsk, až na druhom mieste bol Kyjev. Všade sa presadzuje zásada: každý občan ZSSR by mal počas života zasadiť aspoň dva stromy.Moskovské ovzdušie sa vo veľkej miere zbavilo popolčeka: už 61 percent teplární vyhrievajú zemným plynom.

Desaťročné úsilie o vyčistenie rieky Moskvy bolo korunované úspechom: už opäť sedia na jej brehoch rybári a majú čo chytať. Teraz čistia aj riečku Jauzu, ktorá sa mnoho rokov používala ako odpadový kanál. Do roku 1985 by v nej už tiež mali žiť zdravé ryby.
Skutočnosť, že industrializácia spôsobuje obrovské škody v prírode, sa už potichu neobchádza, ale je všeobecne známy fakt, proti ktorému sa bojuje.

Napríklad sovietski odborníci zistili, že veľký počet malých závodov spôsobuje oveľa viac škôd, ako mohutné kombináty. Malé závody znečisťujú riečky, lenže tie potom vtekajú napríklad do Volgy.

V Sovietskom zväze si uvedomujú, že bez celospoločenského úsilia o ochranu životného prostredia sa nemôže nič podariť. Pôsobenie straníckych a mládežníckych organizácií sa osobitne zameriava na výchovu detí a mladých ľudí v láske k prírode.
Astrachánska oblasť! Meria 44 tisíc štvorcových kilometrov, ale pretože Kaspické more stále ustupuje, plochy pribúda.

Vznikajú nové územia, ostrovy v delte Volgy, ktoré postupne zarastajú.
Kedysi tu bol prevládajúcim odvetvím rybolov a všetko, čo s ním súviselo. Po druhej svetovej vojne sa začal mohutný rozvoj priemyslu aj poľnohospodárstva. Dnes je tu napríklad papierenský priemysel, hoci tu lesov niet; celulózky spracúvajú obrovské množstvo trste. Vybudovali tu konzervárne, spracúvajúce vysokú produkciu zeleniny, ale je tu aj textilka s výrobou takmer 15 miliónov kusov trikotáže ročne.
Slnko je teplé, dvesto dní do roka tu býva jasná obloha a v lete takmer neprší. Rozsiahle poľnohospodárstvo závisí od zavlažovacích systémov. Darí sa tu ryži, rajčiakom, melónom, kukurici, dateline a iným krmovinám.

Ryby však aj naďalej sú na poprednom mieste. Kedysi sa tu rybolov riadil prírodnými zákonmi a človek ich len využíval — lenže rýb začalo ubúdať, takže nezostalo nič iné, len aby človek začal ovplyvňovať prírodné zákony. Priehradné kaskády na Volge a zhoršená čistota vody skomplikovali jeseterovitým rybám trenie. Bolo nevyhnutné umele obnoviť a zvýšiť množstvo rýb, zaviesť prísne hospodárenie — od obmedzenia lovu jeseterovitých rýb (svojho času) až po stavbu čistiacich zariadení na Volge i na Kaspickom mori.

Melioračné práce, čistenie vodných nádrží a porastov v delte Volgy vyhlásili za komsomolské stavby. V desiatej päťročnici vydajú len v Astrachánskej oblasti na ochranu životného prostredia viac ako 60 miliónov rubľov — z jedenástich miliárd v celom ZSSR. inštitúcia ne ochranu vodných zdrojov pred znečistením má veľkú autoritu. Založili ju roku 1969 a pracuje v nej asi tristo ľudí, ktorí majú k dispozícii inšpekčné lode s dobre zariadenými laboratóriami na hydroche-mickú analýzu. Inšpekčné orgány sú samostatné a podliehajú iba ministerstvu — nie miestnym orgánom.

Táto samostatnosť má svoje opodstatnenie. Kaspvod-nadzor dozerá nielen na Kaspické more, ale aj na ústia riek, ktoré doň vtekajú. Okrem toho pobrežie patrí rozličným republikám. Napríklad v Baku je filiálka pre Azerbajdžan, v Machačkale pre Dagestanskú SSR, v Krasnovodsku pre Turkménsku a v Gurjeve pre Kazašskú SSR.
Inšpekčné orgány kontrolujú čističky, prítoky Volgy aj more, budujú zariadenia na ochranu vody, kontrolujú projekty nových stavieb, ktoré sa bez ich súhlasu nemôžu začať budovať.

Akékoľvek postreky z lietadiel sú zakázané. Inšpekcia má právo zastaviť cech, prevádzku, celý závod a zapečatiť ich, kým poškodzujú životné prostredie. Spočiatku bolo takýchto prípadov dosť, ale teraz sú už zriedkavé. Jednotliví občania môžu dostať pokutu do výšky desať rubľov, previnenia jednotlivcov v podnikoch môžu pracovníci inšpekcie pokutovať do 50 rubľov, pokuty podnikov dosahujú výšku od 500 do 20 tisíc rubľov, prípadne ich čaká súd a vinníkov väzenie až do dvoch rokov.
Inšpekcia ochrany prírody má veľkú právomoc, môže ovplyvniť aj prémie v podnikoch.

Keď niektorá organizácia plní plán a prekračuje aj pracovné záväzky, ale si neplní úlohy v ochrane životného prostredia, riaditeľ zostane zvyčajne bez odmien.
Do Baku pravidelne prichádza pracovník Ústredného výboru KSSZ, a kým začne skúmať stav budovania naftárskej základne, vypočuje si pracovníkov inšpekcie, nazrie do dokumentov a hlásení o čistote vody.

V rokoch 1975 a 1976 dostali dvaja námestníci ministra Azerbajdžanskej SSR stranícke tresty od Ústredného výboru za previnenia v tejto oblasti.
Naftárska oblasť v okolí Baku, to sú stá veží, čerpajú-cich cennú surovinu z morského dna, spojených dômyselnou sieťou vysunutých betónok na desiatky kilometrov od pobrežia. A pritom na hladine iba výnimočne možno spozorovať mastnú škvrnu. Pravda, haváriu nemožno celkom vylúčiť, a preto tu pracuje havarijná služba, ktorá má špeciálne zariadenia.

V poslednom čase odborníci v Leningrade vyvinuli tzv. despergenty, nejedovaté chemické látky, ktoré sú schopné rozliatu ropu rozpustiť. Pri skúškach, ktoré urobili na pobreží Baltického mora, týmto spôsobom vyčistili za niekoľko hodín 20 tisíc štvorcových metrov vodnej plochy.
Ryba je nielen zdrojom potravy a množstva nevyhnutných vecí, ale aj signalizátorom znečistenia vody, a teda životného prostredia človeka i prostredia domácich aj všetkých druhov divo žijúcich zvierat.

Preto v Sovietskom zväze venujú ochrane rýb takú sústredenú starostlivosť a obrovské prostriedky. Prirodzené rozmnožovanie rýb narušili priehrady a vodné elektrárne. No napríklad iba na Volge postavili už sedem rybárskych závodov. Chovajú tu jesetery aj iné vzácne druhy rýb. Pomocou hormonálnej stimulácie získavajú v čase trenia od materských rýb oplodnené ikry, v inkubátoroch vychovajú mlaď, ktorá ďalej rastie v sádkach, neskôr v rybníkoch, až sa napokon špeciálnymi dopravnými prostriedkami rozváža široko-ďaleko do miest prirodzeného chovu.
Sedem rybných hospodárstiev dodáva ročne dva a pol miliardy umele vypestovaných rýb. Pravdaže, zostali tu aj prirodzené podmienky, kde sa ryby trú už od vekov.

Týmto miestam venujú veľkú starostlivosť. Vyžaduje to neustálu spoluprácu energetikov s rybármi a s grafikonom prietoku vody musí súhlasiť až Rada ministrov ZSSR.Na Volge postavili osobitnú priehradu, určenú pre prípad, keby bolo málo vody. Potom by sa v období trenia voda z tejto priehrady vypúšťala zvyčajnou cestou do rieky Buzan, aby na tradičných miestach, kde sa ryby trú, bola dostatočne vysoká hladina. A navyše hneď nad priehradou zriadili najväčšiu jeseteriu farmu na svete, s ročnou produkciou 30 miliónov mlade.
Pytliaci to v Sovietskom zväze nemajú jednoduché ani na vodách. Tresty sú vysoké: nielen 50-rubľová pokuta napríklad za každého jesetera, ale podľa zákona v prospech štátu prepadá aj náčinie a dopravný prostriedok, slúžiaci na nedovolený lov. Takže pytliak príde nielen o prút alebo sieť, ale aj o čln či auto, ktorým sa dopravuje. Kým prípadov pytliačenia ubúda, množia sa mládežnícke Belasé a Zelené hliadky.

Prvé sa starajú o ryby, druhé o les. Len v Astrachánskej oblasti už majú tieto hliadky študentov a učňov takmer stotisíc členov. Na čele hliadok sú skúsení rybári alebo poľovníci.

Belasé hliadky sa neraz brodia lúkami a bahnom, zachraňujú mlaď, ktorá by bez ich pomoci zahynula. Len za jeden rok zachránili takto poldruhej miliardy kusov rybej mlade.Blízko Kaspického mora je chránená oblasť, nazvaná po V. I. Leninovi. Zariadenie tejto rezervácie podporil zakladateľ sovietskeho štátu už 11. apríla 1919. Územie, rozdelené na tri časti, zaberá plochu 62 500 hektárov, a k tomu patrí ešte 20 tisíc hektárov ochranného pásma.

Vstup je prísne obmedzený, povolenie vydáva len riaditeľ, nijaké turistické výpravy sem nesmú. Uprostred rezervácie je malá skupina domčekov, kde cez celý rok žijú pracovníci rezervácie a kde pravidelne prichádzajú vedecké kolektívy — ornitológovia, ichtyo-lógovia, botanici či geomorfológovia. Len oni môžu v rezervácii loviť, pravdaže, iba na vedecké účely.

Žije a hniezdi tu obrovské množstvo vtáctva. Majú tu veľmi dobré životné podmienky — trsť je vysoká štyri metre a časť vodnej plochy zakrýva lotos. Pôvodne rástol len na nepatrnej rozlohe pol hektára, teraz sa rozprestiera na dvoch tisícoch hektárov. Lotosové kvety sú prekrásne, ale lotosové semeno je výborným krmivom pre labute, husi a divé kačice, zelená spleť so širokými listami tvorí výbornú ochranu všetkému vodnému vtáctvu.

Zdržiava sa tu päťdesiattisíc divých husí, dvetisíc pelikánov a i. Ťažba trste v delte Volgy sem privádza aj množstvo zveri, žije tu asi dvetisíc diviakov, ba aj vlčia rodinka sa tu natrvalo usídlila a predstavuje dôležitého činiteľa pre prirodzenú selekciu zveri.V Sovietskom zväze je 118 štátnych rezervácií. Rozprestierajú sa v rozličných geografických pásmach: v tundre, tajge, v zmiešaných lesoch, v stepi, lesostepi, v horských lesoch Kaukazu, Strednej Ázie i v púšťach.

Organizovaniu rezervácií ako vedeckých laboratórií na skúmanie prírodných komplexov sa od prvých dní vlády sovietov pripisuje veľký význam. Utvárali sa v rokoch, ktoré boli pre celú krajinu veľmi ťažké: roku 1919, v čase občianskej vojny vyhlásili Astrachánsku rezerváciu (v delte Volgy), roku 1941 (v čase vpádu hitlerovských hord do ZSSR) vznikia unikátna Badchyzská rezervácia v Turkménsku.

Rezervácie sa, pravda, zakladajú aj teraz – len roku 1978 boli v Ruskej federácii založené štyri nové chránené územia s celkovou rozlohou vyše milión tristotisíc hektárov. Medzi ne patrí aj rezervácia na Wrangelovom ostrove, ktorá vznikla na ochranu najvzácnejších prírodných objektov Arktídy, nevynímajúc polárneho medveďa. Wrangelov ostrov je známy ako jeden zo základných ohnísk rozmnožovania polárnych medveďov, a preto nie nadarmo ho nazývajú kolískou týchto zvierat.

Dnes sa polárny medveď pokladá za „živočícha medzinárodného významu”. Od roku 1972 je na základe dohody medzi Sovietskym zväzom, Spojenými štátmi. Kanadou, Dánskom a Nórskom chránený zákonom.Na územiach rezervácií počet vzácnych živočíchov desaťnásobne až stonásobne vzrástol. Napríklad stav losov sa rozšíril o trojnásobok, soboľov 12-násobne, bobrov až 150-násobne.

Na začiatku nášho storočia človek zubra v prírodných podmienkach celkom vyničil. Nadšenci a pracovníci rezervácií, napr. Belovežského pralesa, Priocko-Terras-nej a Kaukazskej rezervácie, museli vynaložiť nemalé úsilie, aby z niekoľkých zubrov sústredených v zoologických záhradách vytvorili populácie živočíchov žijúcich na slobode.

V dvadsiatych rokoch nášho storočia vedci odhadli počet čried kazachstanských sájg celkove na niekoľko sto a predpokladali, že čoskoro celkom vyhynú. Ale opatrenia, ktoré prijala sovietska vláda na ochranu týchto zvierat, umožnili počet sájg rozšíriť skoro na dva milióny. V svetovej praxi sa dosiaľ nič podobné nevyskytlo.
Na pobreží Bajkalského jazera založili Barguzinskú rezerváciu a jednou z jej hlavných úloh bola ochrana a sledovanie barguzinského soboľa. Stav soboľa sa vtedy pohyboval okolo 30 jedincov. O 15 rokov neskôr osídlili sobote celú chránenú oblasť tajgy, ba navyše prekročili aj hranice rezervácie a veľmi rýchlo sa rozšírili po celom Zabajkalsku.

ním chytať ich pre zoologické záhrady, vytvorením dočasnej chránenej prírodnej rezervácie v tradičných miestach výskytu tejto zveri a zákazom hospodárskej činnosti človeka na tomto území.
No nielen tigrom sa darí na sovietskom Ďalekom východe, v tejto rozsiahlej oblasti, ktorá meria 6 216 000 km2 a zaberá vyše štvrtiny územia ZSSR.

Možno sa tu stretnúť s faunou a flórou najrozličnejších klimatických pášem. Predstaviteľ severných zemepisných šírok — kosodrevina tu rastie v susedstve s predstaviteľom juhu — korkovníkom. Nepreniknuteľné porasty bambusu, obrovské priestranstvá tundry, celé kolónie mrožov a vydier, húfy lososov, plávajúcich proti prúdu horských riek na trenie, vulkány a gejzíry
Na ostrovoch, nachádzajúcich sa v jednom zo zálivov Bieleho mora, sa rozprestiera Kandalašská štátna rezervácia. Pod ochranou zákona tu žijú a prinášajú na svet potomstvo desiatky druhov vtákov, medzi nimi veľmi významný vták kajka. V čase zriaďovania rezervácie boli známe len niekoľké hniezda tohto vtáka, dnes ich však možno narátať na tisíce.
Roku 1974 žilo na sovietskom Ďalekom východe 40—50 ussurijských tigrov, a preto ich zaradili medzi vymierajúce živočíchy. Podľa údajov štatistického súpisu, urobeného v tajge roku 1979, počet tigrov dosiahol 190 jedincov.
Stav tigrov sa podarilo zvýšiť osobitnými opatreniami: úplným zákazom poľovať na ne, prísnym obmedzením chytať ich pre zoologické záhrady, vytvorením dočasnej chránenej prírodnej rezervácie v tradičných miestach výskytu tejto zveri a zákazom hospodárskej činnosti človeka na tomto území.

No nielen tigrom sa darí na sovietskom Ďalekom východe, v tejto rozsiahlej oblasti, ktorá meria 6 216 000 km2 a zaberá vyše štvrtiny územia ZSSR. Možno sa tu stretnúť s faunou a flórou najrozličnejších klimatických pášem. Predstaviteľ severných zemepisných šírok — kosodrevina tu rastie v susedstve s predstaviteľom juhu — korkovníkom. Nepreniknuteľné porasty bambusu, obrovské priestranstvá tundry, celé kolónie mrožov a vydier, húfy lososov, plávajúcich proti prúdu horských riek na trenie, vulkány a gejzíry Kamčatky — toto všetko je Ďaleký východ.

Krajina, kde si po lesnej cestičke vykračuje jeleň i tiger. Aby sa na Ďalekom východe zachovala príroda vo svojej pôvodnej podobe, vyhlásili 11 chránených oblastí, kde sa zakazuje akákoľvek činnosť človeka, okrem vedeckej, a 50 prírodných rezervácií, na území ktorých sa dočasne obmedzuje zasahovanie do prírodného prostredia. Celková plocha chráneného územia prevyšuje 5 miliónov hektárov.
Perspektívne sa má táto plocha zdvojnásobiť. Ide o to, že za posledné desaťročia sa tieto východné oblasti, bohaté na prírodné zdroje, začali rýchlejšie rozvíjať. Vybudovali sa a budujú veľké banské, drevospracujúce, strojárske a chemické podniky, čoraz severnejšie prenikajú železnice a cesty, v neobývaných miestach tajgy vyrastajú nové mestá.

Rozšíriť plochy chráneného územia je jedným z opatrení, ktoré má znížiť negatívny vplyv na životné prostredie a uchrániť unikátnu prírodu na Ďalekom východe.
Človek už nikdy neuzrie niektoré druhy zvierat (iba ak na kresbách), lebo navždy vymizli zo zemského povrchu. Medzinárodný zväz ochrany prírody zaradil vyše tisíc druhov zvierat do kategórie vyhynutých a zaznamenal do Červenej knihy osobitne chránených zvierat. Pravda, táto kniha nemôže obsiahnuť neobsiahnuteľ-né, a preto aj v dalších krajinách sveta zaviedli vlastné červené knihy.

V Červenej knihe Sovietskeho zväzu je zaregistrovaných 63 druhov a poddruhov cicavcov, 63 druhov vtákov a 65 druhov rastlín, ktorým hrozí vyhynutie. V knihe sa uvádzajú tie najnevyhnutnejšie informácie: predchádzajúci a dnešný výskyt, množstvo jedincov v prírode a v zajatí (v mnohých prípadoch súčet nevychádza na desiatky, ale jedince) a osobitosti reprodukcie. A pravda, nechýbajú tu ani záznamy o príčinách spôsobujúcich ohrozenie príslušného druhu a opatrenia, ktoré sa prijali na ich záchranu.
Podľa tradície každá strana Červenej knihy má jednotný vzor. O osude toho-ktorého živočícha sa možno dozvedieť podľa farby strany. Červená znamená maximálne nebezpečenstvo, druh bude odsúdený na zánik, ak človek neprijme najradikálnejšie opatrenia na jeho záchranu.

Druhom zaznamenaným na bielych listoch zatiaľ nehrozí vyhynutie, ich výskyt je však minimálny a obývajú malé územia, čo ľahko môže zmeniť ich stav k horšiemu. Zelené listy Červenej knihy vyvolávajú optimizmus a svedčia o tom, že taktika ich záchrany sa dobre zvolila a úsilie človeka nevyšlo nazmar.
Dnešná tragédia zvierat žijúcich vo voľnej prírode nespočíva v tom, že sa na ne poľuje.

Okrem neopatrného zaobchádzania ich existenciu ohrozuje vysúšanie močarísk, rozširovanie pastvín pre domáci dobytok, zavádzanie rôznych druhov insekticídov na ničenie poľnohospodárskych škodcov a dalšie faktory. Intenzívny zásah človeka do panenskej prírody zbavuje mnohé živočíchy posledného ohniska ich životného priestoru.
Podľa názoru mnohých zoológov „faktor nepokoja” vo väčšej miere ako poľovníctvo znižuje počet obyvateľov lesov. Nesčíselné množstvo turistov zašliapava trávniky, ničí lesný porast, mladinu, čo najviac postihuje vtáky hniezdiace na zemi.
Sovietski vedci, ako aj ich zahraniční kolegovia predpokladajú, že rezervácie – zákutia nedotknuteľnej prírody — pomôžu zachrániť vzácne druhy flóry a fauny.

Veď len vďaka nim sa podarilo zachrániť také vzácne druhy zvierat, ako je plameniak, žeriav, volavka biela, zubor, vydra, ondatra, sajga, bobor a mnohé iné.
Voronežská rezervácia sa stala akousi zásobárňou, odkiaľ rozosielajú bobry do všetkých kútov Sovietskeho zväzu, z Choperskej rezervácie posielajú zasa volavky, z Barguzinskej sobole, z Badchyzskej vydry atď.
Rezervácie v Sovietskom zväze sa riadia podľa štatútu vedeckých ústavov, kde vedci nepretržite celý rok pracujú, aby mohli preskúmať mnohotvárne a pestré, aj sezónne zmeny života v ríši flóry a fauny.
Jedným z typických chránených území ZSSR je Ocká rezervácia.

Rovina ako stôl na pohľad nevyniká krásou. Borovicové lesy a brezové háje, more lúk, zrkadlá hladín jazier a nepriechodné bahná. Ale aj tak sa tu nenápadný pôvab stredoruskej prírody sústredil skoro vo všetkých svojich podobách.
Pred tisícročím sa na týchto miestach usídlil starý slovanský národ — Meščerovia. Odvtedy sa tento kraj nazýva Meščora. Atu, na brehoch rieky Oky, ktorá patrí medzi najväčšie prítoky Volgy, sa rozprestiera Ocká štátna rezervácia.
Meščora je jedným z lesných masívov, ktoré pretrvali z niekdajšieho obrovského pása ihličnatých lesov, obklopujúcich Európu. K blankytnej oblohe sa majestátne týčia vysokánske zelené krásavice.

Pôda medzi borovicami je pokrytá hebkým suchým machom, po ktorom kráča človek ako po koberci. Skoro spod nôh s krikom vzlietajú kŕdle vtákov. A pomedzi koruny stromov prenikajú horúce slnečné lúče. Les omamné vonia ihličím, borievkou, vresom, hubami a brusnicami.
Známe meščorské bahná sú vlastne bývalé jazerá, ktoré po tisícročia zarastali hustým porastom. Nohy sa tu až po kolená zabárajú do zeleného a sivastého machu. Miestami vznikol piesočnatý pahorok porastený papradím a skupinou stromov. Na týchto „ostrovčekoch” s obľubou nocujú losy.
Nad lesmi a močiarmi krúži kaňa močiarna a hľadá si korisť. Vysoko nad ňou preletuje kŕdeľ žeriavov. Veď Meščora sa aj nazýva kraj žeriavov. Nespočetné množstvo riečok, potokov i potôčikov spája jednotlivé jazerá. Tých je v rezervácii asi stopäťdesiat.

Na jar a v lete bývajú plné rôznych druhov lekna a iných pôvabných kvetín, nevynímajúc reliktné, ktoré tu rástli ešte pred ľadovou dobou. Medzi ne patrí aj salvínia plávajúca, ktorá vytvára na povrchu súvislú pokrývku, a kotvica plávajúca. Skoro každé jazero má inú farbu vody — býva modrá, fialová, hnedá, zelená i sivá. Ale väčšina jazier je čierna ako noc.

Ich dno tvoria hrubé vrstvy ílu. Niekde ani desaťmetrová tyč nedosiahne cez bahno na pevné dno.
Na jazerách si hľadajú obživu kŕdle vtákov, najmä pri jarnom a jesennom sťahovaní. Vtedy bývajú meščorské jazerá a bahná vítaným miestom odpočinku.
Všade v blízkosti vôd hospodári bobor. Je to veľmi ostražité zviera, len ťažko ho možno zočiť, ale stopy jeho činnosti sa tu nájdu bez dlhého hľadania. Oveľa sympatickejším spoločníkom je ondatra.

Za súmraku počuť zo zaplavených krov pišťanie, praskot hryzených stebiel, bublanie. To vystrájajú mladé ondatry. Na Meščoru ich doviezli zďaleka, dobre sa tu aklimatizovali, ale zimné mrazy a mnoho nepriateľov im nedovolí, aby sa príliš rozmnožili.Okrem bobrov a ondatier v meščorských riekach a jazerách žijú vydry.

A pracovníci Ockej rezervácie majú zásluhu aj na tom, že nevyhynulo vzácne zvieratko vychuchoľ pižmový. Udržalo sa už len v Sovietskom zväze, všade inde ho pre jeho nádhernú kožušinku vyničili.
V jazerách je množstvo rýb, ako šťuky, ostrieže, jalce, pleskáče, beličky. Aj meščorské karasy, známe ako rozprávkové zlaté rybky, vážia aj vyše dve kilá.
Pred mnohými rokmi sem z pobrežia Tichého oceána doviezli dvadsaťšesť axisov škvrnitých. Ľudská starostlivosť im pomohla v aklimatizácii, takže sa rozmnožili už v celej rezervácii. Ale za studených vetristých zím, keď sneh pevne prilipne na pôdu, býva týmto zvieratám ťažko. Vtedy im musia prísť na pomoc ľudia, lebo bez starostlivo zásobovaných kŕmidiel by zimu neprežili.
Výborne tu zdomácneli aj psíky medviedikovité, rozmnožili sa diviaky a rysy.
Od roku 1959 začali pracovníci Ockej rezervácie obnovovať chov zubrov. Tieto lesné obry (vážiace až 1 tonu) žili kedysi v hojnom počte v európskych lesoch aj tu na Meščore.

Ale začiatkom nášho storočia sa stratili. Dnes však už žijú zasa aj na brehu Oky a ich počet sa každý rok zvyšuje.Ocká rezervácia nie je len kus starostlivo chránenej ruskej prírody. Je to aj významné vedecké stredisko, kam sa každý rok schádzajú na prax budúci biológovia z mnohých sovietskych univerzít. Tu je aj veľké stredisko na značkovanie zvierat a vtáctva. Každý desiaty vták, ktorého v ZSSR označkovali, má obrúčku práve odtiaľto.

Do stákilometrových diaľav sa kopcovitou krajinou stredoruskej vrchoviny (v centrálnej oblasti európskej časti ZSSR) ťahajú smrekové lesy, o ktorých sa hovorí už v starých ruských bylinách a povestiach. Roku 1931 tu vyhlásili Ústrednú lesnú rezerváciu.Lesy sú husté a ponuré, stromy sa korunami stupňovité prerastajú. Tie najvyššie, obrie smreky, majú až meter v priemere. Nielen človek, aj slnečný lúč často len ťažko prenikne cez spleť stromov a krov.

Lesný masív rezervácie siaha k prameňom Volgy a Západnej Dviny, dvoch európskych veľtokov, ktoré vyvierajú v kraji takmer nepreniknuteľných močiarov, množstva potokov a riečok. Táto vodná záplava, osobitne hojná zjari a na jeseň, v mnohom usmerňuje život zvierat žijúcich v brlohoch.

Prinútila napríklad líšky zameniť podzemné úkryty za vydlabané kmene vý-vratov.
V rezervácii sa stretávame s kunou lesnou, norkom, hranostajom, lasicou, tchorom a inou zverou, ale kraľuje tu medveď.
V ústrednej lesnej rezervácii nachádza medveď v nepriechodných lesných húšťavách, pod machom obras-tenými koreňmi vyvrátených velikánov skrýše na zimu, v ktorých ho nik neruší. Druhou najväčšou šelmou rezervácie je rys. Napácha viac škôd než medveď.

Zistilo sa, že rys zožerie priemerne za štyri dni jedného zajaca a keď nemá dosť zajacov, loví srny, ba chytá aj bobry. Preto pri nadmernom rozmnožovaní rysov dáva hlavná správa rezervácie osobitné povolenie na ich odstrel.
Bobry sem doviezli roku 1934 až z Voronežskej rezervácie, vzdialenej na stá kilometrov.

Plne sa aklimatizovali a úspešne sa rozmnožujú. Tieto pracovité zvieratká začali v nových podmienkach aktívne pôsobiť na životné prostredie a prispôsobovať ho svojim potrebám. Zatarasili toky niektorých potokov a pomocou hrádzí zdvihli vodnú hladinu tak, aby v nej mohli plávať aj v suchom lete. So smrekovými lesmi, jazerami a bah-nami je spojený aj život viac ako 140 druhov vtáctva v rezervácii; v úkryte hustých smrečín prekonávajú mrazy aj početné nebezpečenstvá. Na zimu sem prile-tujú vtáky zo severných oblastí, kde je drsnejšie podnebie. Sú to najmä snežné sovy, hýle a iné.

V mrazivých nociach tu nachádzajú teplý, bezpečný úkryt pod snehom hlucháne a tetrovy. Ústredná lesná rezervácia je živým laboratóriom, kde sa uskutočňujú rozličné, vedecké pozorovania. A zároveň sa uskutočňujú opatrenia na dokonalejšiu starostlivosť o celý komplex prírodnej rezervácie – o lesy aj o ich živých obyvateľov.

Roku 1980 tu dokončili botanickú mapu smrekových lesov a všetkej flóry, s odporúčaniami na ešte intenzívnejšiu starostlivosť o obnovu lesov a ochranu zvierat-stva tunajšieho kraja. Teberdinská prírodná rezervácia je jednou z najväčších v Sovietskom zväze a rozprestiera sa na severnom výbežku kaukazského hrebeňa. Jej plocha – 82 tisíc hektárov – svojím tvarom pripomína podkovu, ktorú v strede pretína rieka Teberda. 95 percent plochy sa rozkladá vo výške viac ako dvetisíc metrov nad morom (najvyšší bod 4040 m a najnižší 1260 m).
Je tu vyše sto ľadovcov, približne toľko vysokohorských jazier a veľké množstvo vodopádov. Podnebie je mierne — chladnejšie leto a mierna zima s veľkým množstvom snehu — to všetko vplýva na zvieratstvo a flóru kraja. Vegetácia v rezervácii je neobyčajne rôznorodá.

Na úpätí ľadovcov sa niektoré druhy rastlín udržali až z treťohôr. V nížinách rastú hlboké bukové lesy, stepná tráva kavyľ. Kvety v snehu nie sú zvláštnosťou. Spolu tu evidujú 1175 druhov rastlín, z toho 186 rastie výhradne na Kaukaze. Stálych obyvateľov spomedzi stavovcov narátali v rezervácii 137 druhov a zjari a na jeseň tu hosťuje asi osemdesiat druhov sťahovavých vtákov.
Od založenia Teberdinskej rezervácie (1935) sa počet kaukazských turov, kamzíkov, horských oviec a hluchá-ňov takmer strojnásobil. Do roku 1941 tu celkove vyni-čili najväčšie párnokopytníky — zubry. Dnes ich je v rezervácii vyše päťsto. Početné sú aj čriedy kaukazských jeleňov.
Teberdinská prírodná rezervácia — tak ako mnohé iné v ZSSR — je vlastne vedeckovýskumným zariadením. Hlavnou náplňou jej činnosti je štúdium spôsobu záchrany a obnovenia horských lúk a lesov v rámci medzinárodného biologického programu. Stály styk s miestnymi odborníkmi udržiava viac ako päťdesiat výskumných ústavov a vysokých škôl sveta. Vedci rezervácie vypracovali napríklad agrotechnickú metódu pestovania žen-šenu, ktorého liečivé účinky sú 1,5 až 2-krát vyššie než kórejského alebo čínskeho.

Pritom táto vzácna rastlina nikdy predtým na Kaukaze nerástla.Veľkú časť z 11 miliárd rubľov, vynaložených na ochranu životného prostredia v desiatej sovietskej päťročnici (čo bolo viac ako za predchádzajúcich pätnásť rokov), vynaložili na vytvorenie nových chránených oblastí, dočasných rezervácií a prírodných parkov na Sibíri a Ďalekom východe.
V súlade s týmto programom sa v Sovietskom zväze vytvára aj prvý prímorský ochranný pás. Bude sa ťahať cez husto osídlené oblasti Prímoria od severu na juh na 300 km dlhom úseku.

Spomedzi iných oblastí bude doň patriť chránená oblasť v zálive Petra Veľkého. Táto chránená oblasť leží na rozhraní mierneho a subtropického pásma svetového oceána, a preto sa vyznačuje mimoriadnym bohatstvom flóry a fauny. Stala sa akousi svojráznou komorou genetického fondu morských organizmov, prírodným rezervoárom pevninského výbežku Japonského mora.
Medzi odborníkmi si získala veľkú popularitu Sicho-tealinská chránená oblasť biosféry. Vedeckí pracovníci tejto oblasti sa zúčastňujú na realizovaní mnohých medzinárodných programov. Tento prototyp prírody sa takisto stane súčasťou prímorského ochranného pása.
Na Ďalekom severe (Wrangelov ostrov) začala pred dvoma rokmi existovať Arktická chránená oblasť. Jej pôvodnými obyvateľmi sú polárne medvede, mrože, vzácne vtáky. Na ostrove hniezdia biele husi, patriace medzi vymierajúce druhy, ktoré zimujú v južných provinciách Kanady a Kalifornie. Sú tu však aj noví obyvatelia, napríklad pižmoň dlhosrstý, dovezený z Kanady, ktorý sa úspešne reaklimatizuje na miestach, kde kedysi žili jeho predkovia.

Roku 1980 sa má v Jakutsku otvoriť Tokkinská chránená oblasť. Vzniká na miestach, kde žije biela polárna líška, divý sob európsky a iné vzácne zvieratá. V Jakut-skej autonómnej sovietskej republike vzniknú štyri chránené oblasti, ktoré budú slúžiť predovšetkým na štúdium a zachovanie severskej flóry a fauny v jej prvotnej podobe. Je to nevyhnutné najmä preto, lebo v tomto, donedávna málo rozvinutom kraji, bohatom na zdroje zemného plynu, koksovateľného uhlia, železnej rudy, diamantov a vzácnych kovov, sa rýchlo rozvíja priemysel.
Na záchranu cédrových lesov v Chabarovskom a Prímorskom kraji vznikajú desiatky pášem, kde sa spracúvajú plody (orechy) týchto drevín. Zakázané je ťažiť limby, mohutné stromy, regulujúce vodný a pôdny režim tajgy. Okrem toho limbové lesy sú obľúbeným životným prostredím medveda, diviaka, soboľa, veveričky a iných zvierat.
Pri výstavbe rozvinutej socialistickej spoločnosti, ktorú charakterizuje vysoká úroveň výrobných síl a ve-decko-technický pokrok, čoraz väčší význam nadobúda ochrana prírodného prostredia.

Okrem toho k jej účinnosti prispieva systém plánovitého riadenia hospodárstva a ustavične vzrastajúce materiálno-technické a vedecké zdroje. Ide o boj proti znečisťovaniu prírody a súčasne o racionálne využívanie a pretváranie prírodného bohatstva.
Vzťah človeka k prírode ako spoločenskej hodnote má teda nielen ekonomický, ale aj politický, právny, estetický a etický charakter.

V tejto súvislosti si možno pripomenúť stále platné slová Karola Marxa, že „ani celá spoločnosť, národ, ba ani všetky súčasné spoločnosti nie sú vlastníkmi zeme. Sú len jej držiteľmi, iba ju užívajú a ako boni patres familias (dobrí otcovia rodín) ju majú zlepšenú zanechať budúcim pokoleniam”. Komplexnosť ekologického problému sa stáva stredom záujmu mnohých odvetví prírodných a spoločenských vied. Sovietski vedci vychádzajú z predpokladu, že práve veda a vedecko-technický pokrok vytvárajú podmienky a možnosti pre jeho priaznivé riešenie. Pri ochrane životného prostredia a účelného využívania prírodných zdrojov ako súčasti mierového programu sa Sovietsky zväz stavia za širokú medzinárodnú spoluprácu so socialistickými krajinami, členmi RVHP, ďalej to dokazujú uzavreté zmluvy s USA a ďalšími kapitalistickými štátmi.

Z iniciatívy krajín socialistického spoločenstva zakotvuje Záverečný akt celoeurópskej konferencie v Helsinkách potrebu rozvíjať dvojstranné a mnohostranné vzťahy v tejto oblasti medzi štátmi európskeho kontinentu.
Súdruh Leonid Brežnev na XXV. zjazde KSSZ povedal: „Prírodu možno využívať rôznym spôsobom. Je možné — a dejiny ľudstva poskytujú veľa takých príkladov — nechávať za sebou neplodné a človeku nepriateľské priestory bez života.

Ale je tiež… možné a nevyhnutné prírodu zušľachťovať, pomáhať jej, aby plnšie prejavovala svoje životné sily.” Obrovské prostriedky, ktoré Sovietsky zväz vyčleňuje na ochranu prírody, sú dostatočným dôkazom, že tu od slov nie je ďaleko k činom.
Vzťah k prírode určuje humanistický charakter spoločenských vzťahov rozvinutého socializmu — nielen v záujme dneška, ale aj budúcnosti.

Po dvojhodinovom stúpaní príkrym úbočím v metrovom snehu sme došli k úpätiu skál. Pod nimi viedla kamzičia prť, po ktorej sme vodorovným smerom pokračovali v posliedke.

Prť nás viedla do obrovskej kotliny, plnej ostrých skalnatých hrebienkov, zarastených kosodrevinou a skoro zvisle zbiehajúcich do nedozernej hĺbky. Nad kotlinou sa beleli príkre plochy snehu a ľadu a nad nimi vyčnievali do oblohy strmé steny obrovských skál.

Medzi dvoma skalnatými komínmi, skoro nado mnou, vyrastala z tejto kotliny, ako kostolná veža, do veľkej výšky strmá skala s končitým vrchovcom. Pod touto mohutnou vežou sme chceli zasadnúť. Pri obchádzaní posledného skalnatého útesu malého hrebeňa nad nami za-hvízdal kamzík. Kolmo nad nami, na vzdialenosť pätnásť metrov, som zazrel z hustej kosodreviny vystrčenú hlavu kamzíka a začul som tichý pokyn hájnika: „Strieľajte!”

Dodnes si neviem vysvetliť, prečo som kamzíka na pár krokov dva razy chybil, hoci som mu dobre zamieril pod krk. Aj to je záhada, že na túto malú vzdialenosť kamzík neodsko-čil, ale čakal na druhý výstrel, ktorý tiež letel mimo.

Pamätám sa len, že po tejto vzornej strelbe sa hájnik na mňa veľmi nedôverčivo podíval. Jeho zahundranie „krátka” mi vysvetlilo, že som podstrelil. O chvíľu na to sme si vyhľadali pekné miesto medzi kosodrevinou, z ktorého sme mali dobrý rozhľad a sadli sme si.

Nesedeli sme dlho, keď sa z hustých mračien spustila taká snehová fujavica, že sme nevideli na sto krokov, a po hodinovej metelici sme vyzerali ako dvaja snehuliaci. Po vyjasnení sme videli na rôznych miestach do dvadsať kusov kamzičej zveri. Povolili mi odstrel dvoch kamzíkov,a preto sme sa snažili vystopovať kamzíky s peknou trofejou a krásnymi fúzmi. Na kamzíka je nádherný pohľad vo chvíli, ked sa mu vietor pohráva s dlhými fúzmi na chrbte.

Vtedy vyzerá ako malý medveď. Konečne nadišla chvíľa napraviť hájnikovu mienku o mojom streleckom umení. Na protiľahlú stráň, asi dvestopäťdesiat krokov od nás, vybehol za kamzičou mocný kamzík s viditeľnými hákmi. Pozdávalo sa mi to trocha ďaleko, ale z hájnikových poznámok som vycítil, že túto vzdialenosť považuje za celkom bežnú. Pri vystrelení som mal malú dušičku, hoci som si dal veľmi záležať.

Vo chvíli, keď sa kamzík postavil dobre naširoko, zasiahla ho strela na komoru. Po niekoľkých skokoch cez snehovú planinu klesol, šmýkajúc sa dolu strmou stenou a zanechávajúc na bielej pokrývke pás červenej farby. Zastavil sa po dvesto metroch v kosodrevine — už zhasnutý. Mal som radosť z kamzíka aj z uznania málovravného hájnika, ktorý mi podával zálomok kosodreviny na klobúk so slovami: „Dobrý zásah bez ďalekohľadu”.

Bol to veľmi dobrý kamzík s krásnymi fúzmi. Hájnik ho niesol za batohom. Obdivoval som, s akou ľahkosťou a pružnosťou prechádzal tento horal cez nebezpečné miesta skalísk s príkrymi zľadovatenými stranami.

Hladní, skrehnutí a unavení, sme sa na spiatočnej ceste tešili na teplú kolibu.
Na druhý deň za mrazivého a jasného rána sme sa vybrali na najvyššie vrcholčeky revíru. Pred nami sa rozprestieralo niekoľko rovín, vlno-vite rozbrázdených malými hrebeň-mi a zarastených morom kosodreviny. Pretože naša čiastka revíru mala svahy obrátené viac na sever, kamzičia zver, keď veľmi mrzlo, sa zdržiavala vo výšinách, na ktoré sa viac opierali slnečné lúče.

Dlhý výstup po ľade a snehu bol priam horolezeckým výkonom a keď si pomyslím na tento výstup a najmä zostup, ešte i dnes bežia po mne zimomriavky.Vystupovali sme jedným z komínov, medzi dvoma skalnými stenami skoro zvislými, pokrytými ľadom s povrchom tuhým a hladkým ako sklená doska.

Hájnik stúpal predo mnou, vysekával do ľadu horským čakanom malé záseky vo vzdialenosti jedného kroku, do ktorých sa zachytil hrot klincovanej topánky a ktoré mali nahradiť schody alebo stupne rebríka. Hore týmto ľadovcom, dlhým asi tristo metrov, sa nám išlo pomerne dobre, ale cestou nazad som nemohol ani pozrieť do závratnej hĺbky rokliny. Z najvyššieho bodu sa nám do nedozernej diaľky otvorila nádherná panoráma hôr.

Po chvíli som si zvykol na oslepujúce slnečné lúče a v mori kosodreviny a skál som sa obzeral po kamzíkoch. Za hodinu som ich videl asi dvadsaťpäť, ale všetko slabé alebo kamzice. Pod jedným skalnatým útesom sa vo vzdialenosti vyše tristo krokov zjavil veľmi dobrý kamzík, ktorému slabý vetrík čuchral fúzy.

Na teplom sl-niečku si našiel miesto chránené od vetra a zaľahol. Nebolo možné priblížiť sa k nemu. Výstrel bol riskantný a okrem toho ranený kamzík sa mohol zrútiť do priepasti, v ktorej by bol pre nás stratený. Po dlhšom rozmýšľaní mi hájnik poradil, aby som strelil asi dva metre nad neho.

Kamzík začuje za sebou náraz gule do skaly, a pribehne bližšie. A naozaj. Len čo projektil narazil do skaly, z ktorej sa zaprášilo, kamzík vyskočil a krátkym cvalom sa blížil k nám. Ked skákal po snehovej planine asi sto metrov nado mnou a nezastavil sa, vystrelil som na neho
• behu na veľké hájnikovo prekvapenie, ktorý nedôveroval môjmu
-:relu na bežiacu zver. Guľa však íMela na komore. Kamzík začal behať do kruhu, zastavil sa, zatackai
• klesol. Mali sme obaja radosť z mocného kamzíka i z pekného zásahu. Po výstreloch bolo počuť z niekoľkých miest hvízdanie kamzí-kov a na každom výstupku a skalke v kosodrevine bolo vidno kamzičiu zver, pozorujúcu okolie.

Bol to krásny pohľad.
Než sme sa dali na spiatočnú cestu, vyškriabali sme sa na ostrú hranu najvyššieho hrebeňa, z ktorého bol pekný výhľad do susedného, dobre zazvereného revíru a na obrovskú stenu so zvislým sklonom, obrátenú na juh.

Keď sme sa štvornožky doplazili na skalnatý útes, vystrčiac iba hlavy nad závratnú hĺbku, zazreli sme v slnkom vyhriatej kotline črie-dy kamzíkov, ktorých som narátal päťdesiatšesť. Medzi nimi bolo niekoľko dobrých kamzíkov, ktoré naháňali kamzice v posledných dňoch
ruje.
Keď sa popoludní začalo slnko schyľovať na západ, museli sme sa rozlúčiť s pekným divadlom, lebo v týchto krátkych zimných dňoch sa hneď po západe slnka zotmie. Keď sme došli k ľadovej stene a pozrel som sa do hlbín, bolo mi veru úzko. Pri myšlienke, že sa môžem pošmyknúť a po tomto dlhom ľadovci zviesť dolu, zatajil sa mi dych.

Kým by som sa zastavil v kosodrevine pod ľadovcom, iste by ani moje kožené nohavice nevydržali, keby ma pri prudkom zjazde neskrútilo do klbka, čo by bolo ešte horšie. Ale keď som pozrel na skúseného hájnika, ktorého oči aj tvár prezrádzali pokoj a istotu, dodal som si odvahy a s dôverou som sa pobral za ním, poslušne sledujúc jeho rady a upozornenia.

Žasol som nad istotou chôdze, zručnosťou a ľahkosťou, s akou tento horal s ťažkým kamzí-kom na chrbte zliezal dolu nebezpečnou stenou, pričom ešte aj mne pomáhal zapichovaním palice pod moju topánku. Naklonený nazad, prenášal som váhu tela na svoju horskú palicu, o ktorú som sa opieral obidvoma rukami.
Večer, v teplej kolibe, unavený a vyčerpaný mocným dojmom a námahou, zaspával som s pocitom blaženosti a spokojnosti. Ešte i vo sne strašili ma ľadovce a steny.

Chodieva chotárom s puškou a so psom, obzerá sa a uvažuje. Po zvieratách nestrieľa naverímboha. Náš družstevný hájnik je dobrý hospodár.

Má rád nielen ľudí, ale všetko živé tvorstvo. Skúmavo pozoruje nemé tvory, čo v jeho revíri hniezdia, lovia, rozmnožujú sa a hynú, aby uvoľnili miesto ďalším. Usiluje sa chápať ich osobitosti, návyky a pudy, a tak vniká do tajomstiev života.

Volanie prepelice, šantivé hry mladých líšok, ale aj usilovnosť drobučkého mravca, čo koná dôležitú službu po celom chotári, udivujú nášho hájnika Silvestra Balúša už od chlapčenských liet. Dlhé roky skláňa hlavu pred silami, čo všetkému živému dávajú takú ladnosť tvarov, účelnosť, krásu i vôňu. Veru tak. Príroda mu učarila.

Zo všetkých nás dedinčanov hájnik Silvester Balúš najlepšie vie, ako si príroda zaslúži našu úctu a lásku. Velebí a chráni ju pre nás, a niekedy, načo tajiť, aj pred nami. Ľudia sú všelijakí. Nájdu sa medzi nimi aj duše pytliacke, chamtivé, ktorými lomcujú zhubné vášne.
Väčšina z nás má však svojho hájnika rada.
Aj teraz ľudia, čo šli za robotou do poľa, zbadali, ako si zapálil fajočku a zahľadel sa na poľné cesty.
— Tak čo vravíte, dedko? Jeseň prišla, ani sme sa nenazdali, — pokrikujú za ním.
— Nuž veru prišla, prišla.

Treba si revír obzrieť, zajace porátať… A vy kamže?
— Príde zima, oddýchnete si od chotára, vyspíte sa ako dudok a na jar znova…
— A ja veru ako dudok na konári nezaspím, – žartuje Silvester Balúš, — radšej si poležím v posteli. Spím dobre. Kedysi po svadbe som aj celú noc nespával a rozmýšľal o tom, čo mi žena navravela. A teraz zaspím, sotva začne hovoriť.
— A ináč čo nového?
— Líšky ma hnevajú. Rozmnožili sa, šarapatia. Plný chotár je tej hávede.
Také sú starosti Silvestra Balúša. A to každú jeseň. Raz sa mu zdá, že je líšok veľa, inokedy hromží na túlavé psy, alebo prenasleduje divé mačky.Pravdaže, keď príde čas lovu, zastrieľa si aj na divé kačice, čo sa cez leto na rybníkoch rozmnožili, no vždy sa zdá, že to nerobí rád. Strieľa azda len preto, aby sa aj jemu čosi ušlo, lebo každý rok sa k rybníkom nahrnú desiatky cudzích panských lovcov a pália po kačkách ostopäť. Balúš však neraz sklonil hlaveň pred krásnym bažantom, ktorého na jar vídal, ako zaľúbene dvorí svojim družkám.
Možno ste už vytušili, že revír nášho družstevného hájnika nie je svetový. V našom chotári nestretnete medveďa, diviaka, ani jeleňa dvanástoráka. Nuž, revír na Dolniakoch.

Veď sily jeho psa jazvečíka stačia tak akurát na chorého zajaca, jarabičku, sem-tam na nejakú líšku alebo občas nahnať strach šarvancom, čo na bývalom židovskom cintoríne kradnú hrušky, ktoré dedina odovzdala do večnej opatery starému hájnikovi. Revír Silvestra Balúša nie je však až taký idylický, akoby sa zdalo.

Zo dva razy celá dedina čakala spásu len od neho. Raz zbesnelo komusi veľké psisko. Ľudia pozatvárali dvory, deti aj chlapi povyliezali na stromy a báli sa z nich zísť, keď sa zmyslov zbavené zviera hnalo dedinou. Silvester Balúš sa mu so svojím jazvečíkom postavil do cesty na moste uprostred dediny. Besné psisko zrazu zaváhalo, buď sa zľaklo, alebo sa chystalo na skok a vtom, bác — a už sa váľa v prachu, mece sa, ale už je po nebezpečenstve.
Druhý raz to bolo ešte horšie — akási besnota, či záchvat zúrivosti pochytil obecného býka. Zviera bolo mocné a ťažké, keď sa rútilo, až sa pod ním zem triasla.

Narobilo škody, vyvolalo paniku. Ľudia si neboli istí ani v chalupách. Čo mladé, čo staré, teperilo sa do pivníc a na povalu. A tam zmierali strachom, čakajúc spásu od Silvestra Balúša. Obecní páni sa dlho-dlho nevedeli rozhodnúť, či takého krásneho plemenníka skántriť. Ked sa ukázalo, že nič iného nezostáva, zavolali hájnika.

A veru, keby nebol mal svojho malého, smelého jazvečíka, bol by hádam prišiel o život. Po prvom výstrele býk nepadol, ale vyrútil sa na Balúša ako lokomotíva. Tejto nebezpečnej hore mäsa prehradilo cestu malé psíča. Strhlo na seba pozornosť zvieraťa a ohúrený Balúš mal veru čo robiť, aby vystrelil druhý raz.
Silvester Balúš patrí medzi nás, je jedným z nás. A predsa sme ho spoznali iba nedávno. Nikdy nenosil poľovnícku parádu, zelené vesty vyčačkané kostenými gombíkmi, ani bažantie perá za klobúkom. Vždy bol jedným z nás (iba tá puška hájnika ho trochu oddeľovala od dedinčanov).

Ale teraz sa tak vyznamenal, že nás chtiac-nechtiac všetkých prevýšil. Dedina sa zložila a kúpili mu aj všetko to, čo poľovníkovi na veľkú parádu treba. Aj novú pušku, ktorú s hnevom zavesil v komore na dvere a ani na ňu nepozrel.
Jeho dobrá žena Cila na toľkú mužovu slávu trocha aj žiarli.
— Kým si ma nemal, sľuboval si mi hory-doly, — vyčíta mu, že sa venuje len chotáru a iným ľuďom. — Zabúdal si na mňa čoraz viac, a teraz si už na mňa zabudol načisto.
— No a čo? Videla si už rybára, čo rybe ponúka červíka, ked ju už chytil? – odbíja ženu a veselo natiera plot pred domom.— Čo blázniš, čo to natieraš tak rýchlo, — zapára žena ďalej. — Zase chceš kdesi utiecť.
— Musím sa ponáhľať, Cilka, — vraví Balúš dobrosrdečne, – mám málo farby, aby mi vystačila.
Nuž, tak žartuje, zabáva sa, lebo už mu je hej. Ale ešte pred niekoľkými dňami…
Začalo sa to v ten deň, čo sa ľuďom v poli sťažoval na líšky. Vybral sa hľadať ich brlohy a našiel, čo nečakal.
Vo dvoch neveľkých agátových hájoch (na Dolniakoch je o lesy všade bieda) sa pred niekoľkými rokmi uchytili zatúlané srny. Prišli asi zo zoborských lesov.

Opatruje si ich ako oko v hlave. A tu zrazu stojí nad hŕbkou srnčích kostí. Nech rozmýšľa, ako chce, raz nevie uhádnuť, čo za strašný dravec sa tu hostil. Líška, divý kocúr, túlavý pes? Nič iné, čo by si na srnu trúfalo, v chotári predsa nežije. Kde-tu tchor, kuna, lasica, ale to je drobizg.
A aké sú tie srnky ešte nesmelé, neisté! Vždy ich pozoruje len z úctivej diaľky, lebo ustavične ostražito vetria, nervózne sa popásajú, akoby neverili ani zelenej tráve.
Čo ich to len tak znezrady prekvapilo? Líšky?
Aj, veru nie.
Tá neznáma šelma kántri aj líšky. Ba priam ich nivočí! Podrhnuté líšky, a to aj statné mocné lišiaky ležia po chotári. Na šiji majú zlepenú krvavú srsť a stopy po silných trhákoch.
Tu v okolí sa líškam nežije ľahko. Balúš im nedá pokoj celý rok, a zrazu ho čosi predbieha. Škrtí ich priamo nad vlhkými a nečistými brlohmi s mnohými vchodmi a východmi, no dravec vždy uhádne, ku ktorému sa postaviť. Agáty opŕchli, zem je pokrytá lístím, a preto niekde dobre vidno, že boj nebol ľahký. Lišiak sa bránil, ale dosiaľ vždy prehral. Jantárovožlté líščie oči prekvapene hľadia aj po smrti, akoby tú potvoru videli v našom dolniackom chotári po prvý raz. Vyprchal z nich prameň života a ľstivosť, zostalo len zdesenie.
Balúš nehybne stojí skrytý v prítmí agátovej mladiny a rozmýšľa. Voňavý jesenný vzduch v sebe skrýva napätie. Čo za neznámy tvor sa tu usalašil? Bystrým, skúseným sluchom zachytáva nezvyklý šum. Načúva, načúva, inštinkt mu vraví, aby sa nehýbal, a zrazu vidí, ako z lesa prášia tri zajace, opúšťajú svoju skrýšu a — za nimi líška.

Dobrý kus od lesa zajace zastali a líška si sadla, akoby rozmýšľala, čo urobiť. Všetky zvieratá sa očividne boja kohosi tretieho. Po chvíli sa pomalými, váhavými pohybmi radšej od svojich skrýš vzďaľujú do voľného poľa. Líška mäkko našľapuje, vlečie za sebou huňatý chvost a nemá chuť skrížiť zajacom cestu!
Silvestra Balúša ohromuje hluché ticho lesa. Nikde sa nič nehýbe, ale on vie, cíti pred sebou akési tajomstvo.
Noc sadá na polia, treba ísť domov. Pod tmavou oblohou hvízdajú a šuštia mocné krídla divých husí. Prvé kŕdle sa krížom ponad polia a dedinu vracajú do teplých krajov. Ich tlmené gáganie pomaly zaniká v povetrí.
Dedina ešte nič netuší, žije si pokojne, ale Silvestra Balúša obchádza zlá predtucha. V revíri sa uchytil akýsi votrelec. Keď aj líšku desí, musí byť veľký. A dravý.
Na potvrdenie svojej predtuchy Balúš dlho nečakal. Iba do rána.Nad ránom si zo susednej dediny ľahko vykračuje obecný zriadenec, ináč starý mládenec Vendelín Latka. Dobre naladený vracia sa z vohľadov od veselej vdovi-ce. V poli vládne velebné ticho. Pri hustom kroví nad hlbokou cestou si Vendelín kvokne, aby vyhovel žiadosti prírody.

Zaľúbenec si zadumane podopiera hlavu pravou rukou opretou lakťom o koleno a duchom neprítomné sa usmieva. Očami poškuľuje po chotári a tu zrazu tresk-plesk, zaškrečanie a praskanie suchého ha-luzia. Čosi mu za chrbtom zvrešťalo, zmraučalo. Vendelín Latka vyskočí, akoby doň strelil. Vari to nie je sám diabol?
Vendelín trieli, uháňa dolu kopcom do dediny, ani zeme sa nedotýka, nohavice drží v hrsti. A len ked je od krovia už dosť ďaleko, obzrie sa a čosi sa mu zazdá. Čosi strašné. Vidí tuším tigra, leoparda, leva! Sám nevie, čo vidí a či vôbec niečo vidí. Vlastným očiam neverí.
— Basom ti, — zahreší pre seba a ešte rýchlejšie upaľuje. Po toľkom nervovom vypätí, ked už bol dolu v dedine, zrazu pocítil v chrbte a zátylí akúsi čudnú trhavú bolesť, takú, čo mu až hlavu mykala. Utiera si pot, ústa má ešte dobrú chvíľu pootvorené, čosi chcú stále vyjachtať.
— Ľudia moji… strašná obluda, — podarí sa mu vyľapotať až po dobrej chvíli. – Napadol ma tiger.
— Netáraj, — zahriakol ho ktosi, ale iba nesmelo, lebo Laikovi vidno na tvári, že zažil čosi strašné. Chytajú sa ho mdloby. Musí si sadnúť na klát, ktosi mu musí pripomenúť:
— Vendel, a čo to máš s gaťami?
Od tejto chvíle zlý chýr stíha ešte horší. Obetí v chotári pribúda, ba v potoku padajú aj husi, kačice. Obluda sa blíži, zakráda k dedine, občas zakvičí aj prasa, psy v búdach čušia a družstevného hájnika zavaľujú ľudia úpenlivými prosbami.

— Silvester, rob voľačo! Zbav dedinu tej pliagy!
— Ale nik nevie, o akú pliagu ide a či je to naozaj cudzí votrelec.
Strach má veľké oči. Ožívajú aj chýry o zvieratách
— ľudožrútoch.
— A akú ti to má veľkú papuľu, — vymýšľa si jeden.
— Odrazu ti schmatne aj dve-tri líšky, — pridáva druhý. — Tých pobitých líšok je vraj plný chotár. Všetko poškrtil.
Len Silvester Balúš mlčí, rozmýšľa a háda, čo sa to k nim vlastne zatúlalo.
— Každé divé zviera sa správa ušľachtilo. Nezabíja len tak z rozkoše, — vraví napokon.
— A nelezie do dvorov, nestraší bezočivo celú dedinu, — nahnevane mu oponuje obecný zriadenec Vendelín Latka, ktorému už dnes dedina odpustila aj spustené nohavice, lebo vidno, že netáral. Čo ak naozaj utiekol dajaký leopard z cirkusu alebo zo zoologickej záhrady?
— No a čo myslíš, Silvester, čo je to? — nedávajú ľudia Balúšovi pokoj, najmä po takýchto úvahách.
— Ešte neviem. Je to prirodzene plaché. Nie je to teda zviera napadnuté besnotou. No, nie je to ani líška, ani pes. Je to väčší dravec.
Zviera obchádza chotár, nemá stály brloh a v dedine poľuje od ulice do ulice, z dvora do dvora. Najčastejšie sa napája v studničke, čo vyviera v priehlbine pod starými borovicami. Sú to jediné ihličnaté stromy v celom chotári. Ináč tu rastie zväčša len agát, vŕba, sem-tam hrab a okolo rybníkov vysoké topole.
Z rôznych stôp a znakov Balúš usudzuje, že asi ide o rysa, ale nie si je istý. Radšej nikde nič nehlási, aby ho nevysmiali. Čo ak je to dáky veľký divý kocúr?
Dni plynú, no doteraz nemal šťastie uvidieť zviera na vlastné oči. Rozhodol sa počkať si naň práve pri studničke. Noc čo noc sa uzimený skrýva za borovicou, lebo zistil, kadiaľ vedie jeho chodník. A raz tak znezrady buch mu za chrbtom. Akoby spadlo na zem vrece hrachu. Nie je to pád ani tvrdý, ani mäkký. A len tak popamäti vidí, ako chodníkom trieli čosi veľké. Vystrelil. Napína oči, ale nič nevidí.
Treba ísť domov, vyspať sa a čakať, čo votrelec zase vyparatí.
Ale nočná mora prenasleduje Silvestra Balúša aj v posteli. Nevie zaspať, prehadzuje sa z boka na bok a rozmýšľa. Osud dediny ho vytrvalo sužuje a zožiera. Privádza ho do zúfalstva a robí ho vo vlastných očiach bezvýznamným.
— Je to strašne prefíkaná šelma, — budí chuderku ženu.
— Čo, čo? — zobúdza sa Cila Balúšová na jeho slová, ale nič nechápe.
— Vecf ja sa s ňou porátam.
— Len keby po tých kurínoch a chlievoch nelozila, potvora, — prebrala sa už žena, čo celú túto kalváriu prežíva s mužom.
— Vecľ… ženy sa už budú báť čochvíľa aj vo vlastnom dvore.
Dravec nedá Silvestrovi ani spať. Veď už aj farár na kazateľnici nazval šelmu „surovým násilím” a vyzval ľudí, aby sa modlili. Lenže ľudia už na modlenie nič nedajú. Veria len hájnikovej puške. Podaktorí potichu vravia: — Mali by sme mu pomôcť.
Ale myšlienku hneď sami zavrhnú ako nebezpečnú, riskantnú, spojenú s nebezpečenstvom násilnej smrti. Nech sa len Balúš stará, veď ho za to platia.
Chlapi v krčme snujú zložité plány. No vzápätí sa plánov zľaknú. Fajčia a pijú. Fajčia veľa, jedným dychom, až má človek dojem, že chcú zlého ducha vydusiť z chotára dymom z cigariet.Silvester Balúš z rečí nezmúdrie, a preto na ne nič nedáva. Musí konať. Aj teraz v noci dobehla tetka Beta a celá vyľakaná nalieha naňho, aby dačo spravil, lebo ten „lebópard” im roztrhá vo dvore všetko živé.
Na mieste, kde „lebópard” útočil, našiel hájnik už iba krvavé fľaky a chumáče srsti. Dravcovi padol za obeť tetkin starý, lenivý kocúr. — Nuž čo. Beta, zostal ti aspoň kanárik v klietke,
— utešuje svoju vystrašenú rovesníčku Balúš, — máš výborného speváka.
— Ale kríva, chudáčik, kríva.
— A čo chceš mať z neho speváka, či tanečníka?
— doberá si ju Silvester a pomaly sa zberá preč. Vychádza z dvora, stopuje tú potvoru so svojím jazvečíkom a s baterkou v ruke. Po chvíli našiel miesto, kde dravec hodoval. Prestrel si pod širokým hlohom. A potom sa asi stratil v blízkom hustom háji, v krovinatom poraste.
Hájnika už obstúpilo aj zopár zvedavcov. Sprevádzajú ho až na okraj lesa, ale potom nevedia, čo ďalej.
— Choďte preč! Aj tak mi len zavadziate, — pomohol im Balúš. Radi ustupujú. Načo pchať nos do cudzích vecí.
— To ti môže človeka aj od strachu zahubiť, — ospravedlňujú sa sami pred sebou a pracú sa domov.
Silvester postupuje opatrne. Starostlivo sliedi a nazerá pod krovie. Zakráda sa ticho s pripravenou puš-i kou. Spolieha sa však na jazvečíka.
Na brehu močiara zvaného Žabiareň našiel mŕtveho bažanta. Aj ten má hlavu odtrhnutú, telíčko je ešte teplé. Silvester sa rýchlo rozhodne vybudovať si aký-taký nepohodlný úkryt pod náprotivným brehom, odkiaľ má na zanechanú korisť dobrý výhľad.
Vôkol panuje ticho, nič neruší pokojnú hladinu močiara. Žaby sú už kdesi v bahne, ponorené do hlbokého zimného spánku. Čas mu plynie pomaly, spoločnosť mu robí iba bledý mesiac, poškuľujúci spoza mrakov.
— Však ho lakota premôže, vráti sa, — ubezpečuje sa Balúš.
A vtom zaznie hájom prenikavý, splašený hlas bažanta.„Už je tu, motá sa niekde okolo,” vraví mu skúsenosť, lebo bažant by v takýto nočný čas sám od seba nevystrájal.Zdá sa, že nadchádza tá chvíľa, na ktorú čaká Silvester s celou dedinou. Zbystril pozornosť, ale všetko opäť stíchlo. Silvester zbiera sily. Všíma si náprotivný breh. Čo je za ním a nad ním, nevidí, počuje však, že kdesi zaštekala líška a vzápätí začul vyplašený piskot zajaca.

Asi ho škrtí. Do predsmrtného piskotu ušiaka sa na okraji hájika ozve kuvik. Žalostné, desivé, neblahé volanie kuví… kuví… človeka zamrazí. Vták vychádza na lov. Cez deň odpočíval kdesi v dutine starého stromu. A potom sa stane so Silvestrom Balúšom čosi čudné. Nie je v nočnom lese po prvý raz, ale ešte nikdy ho neobchádzal taký pocit strachu. Puška mu v rukách meravie — na brehu sa strhol akýsi divý vresk, štekot, mraučanie.
Balúš vystrelí a odrazu všetko zmĺkne.
Hájnik vyšiel z úkrytu, narovnal si skrehnuté údy a po chvíli našiel na brehu mŕtveho lišiaka. Telo vystreté, hlava napoly odtrhnutá. Súperi sa stretli nad mŕtvym bažantom, nevediac jeden o druhom. Dravec ušiel so zdravou kožou, ale Silvester Balúš si je už nacistom aspoň s jedným: je to rys.

Videl jeho siluetu v mesačnom svite. Dlhý bol veru dobrý meter. Počul aj jeho škrek. Rys pri zápase škrieka. Rysovo škvrnité telo sa metalo ako živé striebro. Zo stôp v hline Balúš vyčítal, ako sa rys k obeti plazil a zrazu vyrazil do útoku dlhým skokom ako šíp.
Balúš, trocha namrzený neúspechom, sa poberá domov poza humná. Ale nech, však ho on dolapí. Záhadou zostáva už len to, ako sa až sem, do ich chotára rys dostal.
Hájnik o svojom objave nikomu nič nevraví, nepochváli sa ani medzi poľovníkmi, čo sa tradične zhromaždili okolo rybníka na odstrel divých kačíc.
Šíre polia sú už ráno posiate zimným srieňom a tmavé, hmlisté diaľavy pomaly volajú kačice na ťah. Vtáky vyletujú do výšok s vystretými krídlami a radostne mávajú pevnými krídlami. A keď sadnú na hladinu rybníka, odblesk ich pekného, lesklého peria tancuje na striebristom vodnom zrkadle.

Zovšadiaľ sa ozýva vzrušené priateľské volanie, plieskanie krídel a veselý gagot. Vtáky nedočkavo vzlietajú, obzerajú sa, krúžia nad obzorom, spúšťajú sa a klesajú na vodu. Možno aj tušia pohromu, ktorá ich stihne, skôr než sa slnko ponorí za horizont. Nad vodou sa ozvú tupé výstrely. Vystrašené kačice sa znova zdvihnú k oblohe, ale veľa z nich s ťažkými krídlami padá k zemi ako kamene.
Niekoľko dní bolo v dedine ticho, ale ľudia sú ešte vždy nepokojní.
„Naozaj sa šelma zľakla, prešla do cudzieho chotára, alebo nebodaj po výstrele na Žabiarni kdesi skapala?” láme si Balúš hlavu. Nestihne si ani odpovedať, a už je tu nové božie dopustenie.
Ráno si babka Malincová hnala do susednej dediny kozu k frajerovi (naša dedina obecného capa nedrží) a z vohľadov mohol byť čochvíľa kar. Ide za kozičkou z nohy na nohu a tu — juj — strach čo i len pomyslieť.

Na chodníku sedí strašné zviera. Sedí si a díva sa. Koza sa najskôr roztriasla na celom tele, potom začala srdcervúco bľačať a zrazu frknk, šmykla sa okolo babky, a už jej niet. Pravdaže, nohy na plecia vzala aj babka — No, veľké to bolo, ako, ako… ako ročná jalovica,
— zvestovala babka dedine. n
— Oči to má ako bujak.
— A nezveličujete, babka?
— Chod’ sa pozrieť, keď si taký smelý, — odvrkla nahnevaná babka a stratila chuť do reči. Ešte aj teraz sa motá celá bez seba, ani napitý kostolník pred oltárom. Bez protestu, hoci svoju kozičku veľmi miluje, súhlasí s návrhom dediny požičať zviera ako návnadu.
A navečer vyprevádza Silvestra Balúša vari polovica zvedavej dediny. Ľutujú kozu aj hájnika. Hrozia vidlami aj hrabľami tomu zloduchovi a napokon sa s hájnikom radšej rozlúčia, veď ktohovie?
— A praskni mu to rovno medzi oči, — posmeľujú Silvestra. — Nečakaj, lebo zase utečie, alebo aj teba…
— radšej nedopovedia, čo ak by naozaj?
Ešte hájnikovi ochotne zhotovili posed s dobrým výhľadom na všetky strany, ale najmä na kozu, návnadu, čo bľačí, akoby ju na nože brali. Počuť ju až za tri chotáre.
Balúš pri návnade pokorne prečkal celú noc, a nič. Koza zostala celá. Len čo si však ľahol, ešte dobre ani oko nezažmúril, a už má vo dvore hurhaj ako na jarmoku. Kŕdeľ rozčúlených susedov vedie obecný zriadenec Vendelín Latka. Dedina začína celú vec brať naozaj vážne.

Latka pritiahol do dvora hlavný štáb boja proti rysovi — votrelcovi, ktorý večer čo večer zaháňa ženy a deti za dvere zamknuté na sedem zámkov. Vonku sa potulujú zväčša len chlapi, a hoci majú vidly, hrable v rukách, hádžu po okolí nesmelým, váhavým pohľadom.
— Toť Mišovi sa včera v noci vteperil už aj do chlieva. Obišiel chliev zo všetkých strán, vyskočil na drevo, odtiaľ sa odrazil a prepadol cez slamenú strechu ako guľa, — oznamuje Balúšovi vzrušený Latka a ukazuje na postihnutého Michala Drobu.
— Oči mu svietia ako lampáše, — zvestuje Droba.
— Zmizol v chlieve ako naozajstný zlodej.
Z rečí vyplynulo, že sviňa potom nepokojne zafučala, zagrúlila, pes vbehol do búdy a vyčkával, čo sa bude diať, žena, deti sa triasli v kuchyni a Droba, celý zjančený, letel do dediny.

Teraz tu stojí, prosí a nalieha, čo ak by sa rys navečer znova vrátil. Balúšovi nezostávalo nič iné, iba odísť so skupinou na obhliadku Drobovho dvora.
— Tam, tam je v šope, — víta ich Drobova žena s krikom, keď vošli do dvora. — Áááá, ach, aká potvora! Ach, beštia akási!
Balúš si na útok rýchlo vybral ozbrojených a „na všetko odhodlaných” chlapov. Obstúpili šopu.
— Na toho diabla treba ísť s fortieľom, — vravf hájnik a klepe si prstom po čele.
— A čo ak po mne skočí? Strieľať nemôžete, — ozve sa ktorýsi váhavý bojovník.
— Čuš, vari si už do gatí pustil? — zahriakol ho hájnik, aby udržal náladu, a odchýlenými vrátami púšťa do šopy svojho havkajúceho jazvečíka. Vráta rýchlo za-chlopil a vrtko skočil do medzery v živom chlapskom kruhu.

Všetci nedočkavo naťahujú uši, ale nepočuť nič, len ticho, nepríjemné ticho.
— Čo sa tam asi deje? — rozochvené šepká Vendelín Latka. — Chudák pes. Ja by som tam nešiel ani za tisíc dolárov.
Hájnik Balúš si však psa pozná. Nedopustí naň zlého slova. Pre Silvestra má jeho jazvečík najcennejšie vlastnosti na svete. Hájnikovými rukami prešlo už veľa psov, ale takéhoto bojovníka ešte nemal.
— Neboj sa, je to čistokrvné zviera. Extra trieda! Vie, čo treba robiť. Poradí si.
Zrazu sa v šope rozľahol strašný hurhaj, brechot, prskanie, bolestné zašteknutie, a potom nastalo zlovestné ticho. Z tvárí ľudí možno čítať zdesenie.

A zo slamenej strechy rovno pred chlapa s hrabľami zoskočil rys.
— Ľudia, preboha! — chlapovi vypadli hrable z rúk a šelma fuk, zmizla ani gáfor.
Balúš vie, že je zle. Do šopy sa mu veľmi nechce. Vie, že jeho jazvečík dobojoval.
— No, pod’ sem, Droba, — volá zrazu celý prekvapený zo šopy.
— Čo je, čo je? — naľakal sa Droba.
— Nesiai si, nejednotil, nevyorával, a koľko repy sa ti urodilo! Vari pod posteľou? — čuduje sa Balúš nad odhalenou skrýšou. — Len sa sem poďte pozrieť aj ostatní.
— Nekradol som, zopár kúskov som si vzal.
— Pozrimeže, aký fifík, nekradol, iba si vzal! — pustil sa družstevný hájnik do Drobu, celkom zabudnúc na vystretého jazvečíka.
— No, ked sme už tu, poďme sa ešte pozrieť do šopy toť tvojmu susedovi, — prišlo na um Balúšovi odrazu.
— Hádam to nemyslíš vážne, — zarazene protestuje sused. — Na to nemáš právo!
— Myslím to smrteľne vážne, — vraví Balúš.
— A, ved robím v družstve, — protestuje sused už trochu mäkšie.
— Všetci robíme.
— Nechoď ta, Silvester, netreba, — odhovára ho sused. — Pokojne treba s ľuďmi. To tvoje ťažké hájnické bremeno ťa čochvíľa odľudští.
— Tak, rysa naháňam, a vás som nachytal, chumaji. Darmo sa vyhovárate! Ako k tomu prídu tí, čo statočne pracujú a nekradnú? Ak ťa chytím v chotári, podstrih-nem ťa brokmi ako sysľa!
— Len sa veľmi neondej, Silvester, — pokúša sa sused na odpor. – Nevídali, aká tragédia. Zopár kúskov stratenej repy.
— Čóóó? S tebou je to ako s hríbmi. Spoznáš, či sú jedovaté až vtedy, keď je už neskoro, — nevzdáva sa Silvester Balúš zápasu o spravodlivosť.
Ostatní sa medzitým nenápadne roztratili robiť poriadok po svojich komorách a šopách. Balúš si až teraz smutno zdvihol mŕtveho psa a kráča do susednej stodoly, či sa to susedovi páči a či nie.
„Človek je náchylný na lotroviny a hneď zas na slzy,” dumá pre seba, prekvapený nečakaným zvratom situácie ako farár po zlej spovedi.
Už je načase, aby v dedine znova nastal pokoj.
Na poliach je clivo a pusto. Pripravili sa na zimný spánok. Nad zemou spútanou prvými mrazmi visí hrobové ticho a nehybná obloha. Človeku sa na prvý pohľad zdá, že to tak ostane naveky. V chotári naďalej vládne napätie, ktoré sa tu i tam dá vyčítať z peria roztrhaných jarabíc, čo sa neuchránili ani v hustom, tŕnitom krovi. Vystrašené vtáky sa v poslednom čase neohlasujú a len mlčky, nepokojne striehnu okolo seba.

Iba občas znervóznejú, tichučko čirikajú, bezhlavo behajú pod hustým krovím a bojazlivo upierajú zrak do temnejúceho chotára.
Silvester Balúš kráča poľom a v mysli uzaviera okolo rysa pevný kruh. Z minulých dní vie celkom presne vyčítať, kam rys zajtra zavíta. A na tom postavil svoj plán.
Obloha sa roztvorila a čierne hrudy, obsiate oziminami, čo ešte včera vyvolávali dojem nekonečného zeleného pokrovca, prikryla panensky čistá vrstva snehu. Pre jarabičie kŕle nadišli ešte ťažšie dni. Zabárajú sa do hlbokého snehu, ťažko hľadajú obživu a dravec im je na stope každú chvíľu.

Pravda, o nič veselšie sa nežije ani bažantom, ani zajacom. Líšky, ako svojich súperov v revíri, rys už skoro vykántril. Znepokojené zajace sa radšej z nebezpečného lesa a voľného poľa prikradli až k dedine, a tam na záhumniach vyhrabúva-jú kapustné hlúby. No každú chvíľu sa stavajú na zadné labky, panáčkujú, vykrúcajú fúzy a načúvajú.
Stopy v snehu sú zaujímavé. Pri troche stopárskych skúseností a obrazotvornosti možno z nich vyčítať všeličo. Silvester Balúš sa z nich dozvedá, že v najbližších dňoch prekročí rys potok a po hrádzi medzi prvým a druhým rybníkom sa vydá zase na lov do ulice za kostolom. Pravda, ak mu predtým neskríži cestu puška Silvestra Balúša.
Dedina sa zjednocuje pred poslednou výpravou. Rys si včera nabrúsil pazúry na vychudnutom psisku, čo si vyšlo do poľa s gazdinou.
— Skočil na chudáka z haluze… dobre, že som nekráčala pod stromom, — znova rozbúrila fantáziu ľudí vyjavená žena.
— Ten sa vykašle na teba, Róza, — krotí ju Balúš. — Orol muchy nechytá. Pamätaj si to… Chlapi, poďte mi pomôcť!
Na svahu nad rybníkmi, rovno proti hrádzi, vybudovali Balúšovi v korunách troch topoľov skrýšu.

Teraz sa zmráka zavčasu, ako v zime. Balúš si sadol do skrýše hneď zvečera a dolu pod stromom nechal svojho bastarda, ktorého po smrti chrabrého jazvečíka priúča remeslu. Pes je to taký všelijaký, trochu cisárskej a trochu cigánskej krvi.
Hodiny sa Balúšovi vlečú pomaly. Mesiac je v splne a noc je jasná ako na osvetlenom javisku. Na chladnej oblohe sa mihocú veľké hviezdy. Vzduch je presiaknutý bielym svetlom, čo Balúša potešilo, hoci zasa mráz nemilosrdne štípe. Pri najmenšom šuchote sa pesa jeho pán sústredene započúvajú. Dedinu pod hrubou snehovou prikrývkou sotva rozoznať. Okná, čo doteraz veselo svietili do tmy, už potemneli, a nič sa nedeje.
„To je počasie ako stvorené pre teplú posteľ,” vzdychá Balúš, „a ja musím… ”
Myšlienku nedokončil. Hájnik začul sotva počuteľný piskot jarabíc. Čirik… čirik… čirik… ohlasujú sa premrznuté vtáky a vyľakane sa po hrádzi blížia k jeho skrýši ako čierne guľôčky. Balúš vie, že jarabice sa v noci neplašia len tak z ničoho nič. A náhle sa z potoka vynára čosi väčšie a ide rovno na hrádzu. Kráča mäkko, váhavo, opatrne. Bastard žalostne zakňučí, chvost stiahne medzi nohy, a už ho niet. Nechal pána napospas osudu.
Strach pochytil aj Silvestra Balúša. Strach z toho, že netrafí. Vyvaľuje staré oči a ticho, tichulinko zdvíha pušku. Hlaveň mieri rysovi na čelo. Šelma kráča po hrádzi a nič netuší. Ešte niekoľko sekúnd, a bude na dostrel.
— Jeden, dva, tri, štyri, päť… — počíta si Silvester. Zrazu sa rys zastavuje, obracia zrak ku korunám
topoľov, čosi sa mu nepozdáva. Skúma okolie.

Zľava voda, sprava voda, obzrie sa za sebou a zase hore.
Balúš šuchne pažbou o posed. Dravec napne strunis-té telo.
„Teraz mi už neujdeš…” a dolinou sa rozľahne výstrel. Rys sa hádže ako ryba na suchu, mraučí a kotúľa sa z hrádze do mrznúcej vody. Zostal ležať hneď skraja. Je to statný, štyri-päťročný dospelý samec. Už teda dovystrájal.
Ráno sa teší celá dedina. Vo dvore Silvestra Balúša je veselo, že by sa aj mačka s myšou pustili do tanca.
— Ešte tri rysy, a babka majú kožuch ako čarovná, — vyhlasuje obecný zriadenec Vendelín Latka.— Ozaj, a kde sa tu tá potvora nabrala? — vynorí sa pred ľuďmi od začiatku nezodpovedaná otázka.
— A veď nedávno som čítal v Roľníckych novinách správu, že pri prevoze rysov z Oravy do zoologickej záhrady sa kdesi medzi Nitrou a Hlohovcom dostal z klietky rys ostrovid, – klepol sa po čele nedoslýchavý starý Škrabák, čo sa tiež prišiel na to čudo pozrieť. To bude asi on.
A tak sa napokon rozlúštila záhada, ako sa na Dolniakoch rozšírili rysy.
— Pozrite sa, vydýchol s otvorenými očami, — vraví hájnik. — Nestačil sa na krásu nášho chotára vynadívať. Bolo mu tu dobre, škrate akejsi… Akoby aj nie.
Po chvíli Balúš, rozpačitý z toľkej slávy, nenápadne zmizol za humná strážiť poriadok v chotári. Zistiť, čo tu po rysovi zostalo, s čím bude vo svojom kráľovstve na jar začínať.

Juan Peralta hodil do klietok poslednú hrsť slepačích vnútorností, potom si otrel ruky do starého vreca a šmaril ho do kúta.

Vrátil sa ku klietke, v ktorej sedel nádherný poľovný sokol.— Parádny kus, — poznamenal som.— Koľko zaň pýtate?Juanovi sa zablyslo v čiernych očiach.— Eumenides nie je na predaj, seňor. Je určený pre generála.
Bol posledný z pyšného rodu Peraltov, ktorí sa kedysi preslávili chovom dobytka, ušľachtilých koni a bojových býkov.
Všetok živý inventár, rovnako ako väčšinu pozemkov, zhltli dane, ktoré pomocou svojich vojakov tak tvrdo vymáhal generál José Rivera. „Potrebujem kopu peňazí,” vravieval generál, „ak mám národ oslobodiť od jeho utlačovateľov.”
Juan zostal v schudobnenej haciende; v kurínoch, ktoré boli teraz na spadnutie, choval ešte niekoľko sliepok.

Predajom cvičených sokolov a drobnej zveri, ktorú chytal pre zoologické záhrady v pampe, ťahajúcej sa na západ od haciendy, si sotva zarobil na živobytie.
V jednej z bývalých maštali visel na stenách dlhý rad klietok. Na svoje prekvapenie som vo väčšine z nich uvidel štrkáče.

V ostatných boli netopiere, jašterice a škorpióny. Vyjadril som svoj údiv nad tým, že vo svojej zbierke má toľko štrkáčov. — Ako sa vám ich podarilo toľko chytiť? Je to predsa veľmi nebezpečné.
— Vychoval som si, seňor, vynikajúceho pomocníka, — odpovedal Juan. — Eumenides je veľmi učenlivý. Žiaľ, čoskoro ho asi stratím. Generál odkázal, že zajtra príde, aby si vybral nejakého sokola. Viem určite, že mu padne do oka akurát Eumenides.
— Nemôžete ho dajako naviesť, aby si vzal iného?
— Generál si berie vždy, čo sa mu páči, seňor, — povedal Juan tónom, ktorý nepripúšťa námietky. — Dostane teda Eumenidesa.
Keďže som musel v haciende zostať cez noc, vydal som sa popoludní len tak na západ smerom, kde sa pampa strácala v nehostinnej pustatine, plnej žeravého kamenia.

Dúfal som, že ukoristím ešte niečo, čím by som obohatil svoje univerzitné zbierky.
Na návrší v tieni zakrpateného duba som sa posadil a chrbtom sa oprel o drsný kmeň. Sedel som tak iba chvíľku, keď som spozoroval Juana, ako vyšiel z haciendy a zamieril ku mne.

Cez hlavu mal natiahnutú masku, chrániacu krk aj plecia. Pripomínala šermiarsku kuklu. Bundu mal niečím hrubo vypchatú, na rukách pevné rukavice. Na zohnutej ruke mu sedel sokol. Aj na tú vzdialenosť som bol presvedčený, že to je Eumenides.
Ked vyšiel až na kopec, zastavil sa a sokol prudko vzlietol do výšky. Najsamprv letel rovno na západ, potom začal krúžiť.
O niekoľko minút sa zrazu strmhlav spustil k zemi, do širokého porastu. Vzápätí vzlietol. V pazúroch držal hada, ktorý sa divo krútil a mykal. Štrká-ča. Eumenides opísal polkruh a vrátil sa k Juanovi. Sadol si mu na plece a zmietajúceho sa hada mu opatrne položil okolo krku.
Juan štrkáča šikovno chytil a vopchal ho do vaku. Eumenides dostal odmenu, malý kúsok slepačieho mäsa. Potom sa celý akt ešte niekoľkokrát opakoval. Keď bol vak plný krútiacich sa hadích tiel, pustil sa Juan so sokolom na pleci späť k stajniam.

Na druhý deň som sa po raňajkách spýtal Juana. — Prečo ste sa neobrátili na guvernéra, seňor Peralto, ked vám majetok skonfiškovali?
— Prirodzene, že áno, seňor. Napísal som množstvo žiadostí, ale bez akéhokoľvek výsledku. Pre guvernéra bolo rozhodujúce, čo povedal generál.
— Odkedy sa generál zaujíma o so-koliarstvo?
— Asi tri roky. O niekoľko mesiacov skôr, ako som začal s ich chovom a výcvikom.
— Rátali ste s tým, že by sa generál mohol zaujímať o vaše sokoly?
— Nepochyboval som o tom, seňor,
— odpovedal Juan a v očiach mu za-blýskalo.
Náš rozhovor prerušil hluk motorov.
— Generál, — povedal Juan. — Ide si po sokola.
Kolóna piatich áut sa zastavila na dvore. Asi dvadsať dôležito sa tvária-cich mužov v uniformách vystúpilo a uberalo sa k obytnej budove. Na čele sa kolísala potiaca sa hora mäsa v parádnej uniforme.
— Dobré ráno, seňor Peralto, — zaručal generál. — Vtáky sú v klietkach?
Nečakajúc na odpoveď, vykročil k stajniam. Jeho ľudia sa hrnuli za ním. Netrvalo dlho a generál opäť vyšiel na dvor. Na pleci mu sedel Eumenides.
— Tohto, seňor Peralto. Je dobre vycvičený?
— Veľmi dobre, seňor, — ubezpečil ho Juan.
— Uvidíme! — povedal generál. Šiel do kopca. Jeho družina pyšne za ním. Keď sa vyškriabal hore, vypustil sokola. Potom stál a čakal na korisť.Vtom ma ako blesk preťalo strašné tušenie.

S krikom som sa rozbehol ku kopcu. Ale už bolo neskoro.Eumenides sa vrátil, sadol si generálovi na plece a okolo nechráneného krku mu položil divo sa zmietajúceho štrkáča.Vojaci pribehli svojmu veliteľovi na pomoc. Zabili hada, vtáka výstrelmi zahnali do krovia, ale generála už nezachránili.

O pol hodiny naložili jeho mŕtvolu do auta a odišli.
Keď som neskôr sadal do svojho džípu, mal som pocit strašnej spoluviny. Cestou z haciendy som ešte raz zbadal Juana. Stál na kopci a okolo neho krú-žil Eumenides. Juan sám pripomínal orla, odpočívajúceho chvíľu so zvesenými krídlami, než sa opäť pustí do výšav.

Ako kŕdeľ škorcov miznúci niekde na zahmlenom obzore krajiny, tak rýchlo letel čas. Dávno už odleteli vlhy, nevidno už vzdušných akrobatov — dáždovníky. Na opustených lánoch melancholicky pospevujú posledné kŕdle oneskorených škovránkov, v lesnej hrabanke šuští červenkasté lístie bukov.

Prešla nezabudnuteľná jeseň, prihlásila sa zima — a bola zlá. Kŕdle večne hladných drozdov čvíkotavých zosadli na jarabiny, lemujúce každú horskú cestičku, a nevynechali ani jediný strapec červených jarabín v najodľahlejšom rúbanisku. Chochláče prele-tovali bez cieľa po krajine, dávno už vyzobali aj najmenšie zvyšky jarabín po drozdoch, kde-akú bobuľku imela.

Možno stá kilometrov so mnou na zimných pochôdzkach prebehla po belostnej nádhere lesa moja Kudu, v našej chalupe vychovaná kuna, nechávajúc na snehu ďaleko od seba odtlačené dvojstopý. Našla v snehu zvyšky zahra-baného zajačika, ktorého mala na svedomí líška, zježila každý chlp a vyniesla si líščiu korisť do koruny stromu.

Po-chutila si na tuctoch drozdov, ktoré som jej nastrieľal. Škriabala sa po kmeňoch starých skrivených jarabín popri cestách, po ktorých v zime nič neprešlo, hľadala chutné jarabiny a šípky, čo zostali po drozdoch a chochláčoch.
Teraz mala chlpatý chvost, veľký ako dva veveričie, hodvábna srsť na chrbte sa jej predĺžila. Jej najväčšia ozdoba, svetlá škvrna na hrdle, dostala zlatožltý nádych medu.
Kudu sa na našich spoločných vychádzkach maznala s prvým snehom a maznala sa aj s posledným, ktorý nečakane napadol ešte v máji.Potom zasa vypučali buky, mohutné hlucháne už dospievali tichučkú pieseň jari v zákutiach horských porastov, na medziach, kde sa najskôr stopil sneh, pospevovali sivé škovránky.

Potom vyleteli nad šíre lány a z výšiny modrej oblohy sypali svoje jasavé trilky. Zahučali horské bystriny a v ich tajomných hlbinách striehol na každú larvičku komára dravý pstruh.
Keď potom v podhorských záhradách a sadoch zhodili ovocné stromy do zelenej trávy belostnú alebo ružovastú nádheru svojich kvetov a škorce dokr-movali prvé mláďatá, zahryzli sa do trávy kosy. Cez noc zavoňal kraj omamnou vôňou sena. Za ranných hmlí a do vlhkých, rosou postriebrených oparov prvého brieždenia kukala kukučka a cez tienisté koruny stáročných líp a horských javorov pri cestách sa preplietala nádherná vlha.

Vždy keď sa pozrela z tienistej koruny na slnkom zaliaty kraj, zaspievala svoje mäkké, flautové „filulilulijúúú”. Leto sa rozhorelo vôňou kúkoľov a nevädzí, vlčieho maku a červenofialových zvončekov a v mladinách smrečín a briežok bolo ako nasiatych hrdzavých kozákov.

Keď sa aj v najtiennejších miestach pod previsnutými konármi smrečkov ukázali zavalité hríby, priblížil sa vrchol podhorského leta. Šiel som s malou Kudu vlhkým tichom až po zem zavetvených horských smrekov. Sem-tam stál bukový kýpeť, posiaty množstvom trúdnikov, a skoro pod každou strieškou trúdnika bola dutinka po vyhnitej hrči alebo jamka vydlabaná tesármi a datľami. Cez dutiny v práchnivejúcich bukových pňoch prelieza párik sýkoriek chochlatých a pritom si tichučko syčia. Hľadím na stráň cez spleť krivolakých, víchricami ošľahaných smrekov, z ktorých každý desiaty je mŕtvy, a vidím vysoko nad svojou cestičkou mihnúť sa hrdzavú škvrnu. Priložím si k očiam triéder a poznávam srnca. Ide s hlavou sklonenou až k zemi. Niečo hľadá. Čo môže srnec s hlavou pri samej zemi koncom júla hľadať?
Prichádzam s Kudu až na hraničnú cestu, vinúcu sa po samom hrebeni horského štítu. Všade je pokoj, nikde sa nepohne ani konárik, nič sa neozve.

Kudu cestou prelezie každú dutinu, každý odumretý dutý suchár. Občas začne v suchom lístí hrabať a slabučký vŕzgavý piskot mi vždy oznamuje smrť červeného hraboša alebo okatej lesnej myši s belavým bruškom. Niektorú korisť mi prináša Kudu ukázať, ale väčšinu zahrdúsených hlodavcov dnes necháva nevšímavo ležať na cestičke. Je nejaká nepozorná a podráždená, skoro by som povedal nervózna.
Pri ceste medzi hustou mladinou a preriedenou žrdovinou je prastaré vysoké mravenisko. V jeho blízkosti trčí z cesty machom zarastený hraničný kameň, na ktorý si na chvíľu sadnem. Čakám, kým ma Kudu nedobehne. Dobre viem, že v takom veľkom mravenisku, páchnucom kyselinou, sa bude chcieť vyváľať.

Dlho sa niečím v poraste zamestnáva, nevidno ju, ale zrazu sa predsa v diaľke objavuje na ceste. Oňu-cháva každučkú hromádku kamzičieho i jelenieho trusu a s naježeným chrbtom sa približuje.
Pribieha až ku mne, oňucháva ma akosi cudzo, a keď ju s natiahnutou rukou chcem pohladkať, vrčí. To nikdy predtým neurobila, už niekoľko dní pozorujem jej zvláštne podráždenie.

Ale na svoj kúpeľ predsa len nezabúda. Vysoko do vzduchu dvíha svoj nežný noštek, zachytáva pach kyseliny a skáče rovno do stredu mraveniska. Dôkladne ho rozhrabáva a s rozkošou sa v ňom váľa. Hneď je plná veľkých čiernych mravcov, ktoré ju nemilosrdne štípu. Pomrnkáva. Možno od bolesti, možno od rozkoše. Nikdy to nemôžem rozoznať. Zasa vyskakuje na cestu priamo predo mňa, striasa zo seba dotieravé mravce, prednými nôžkami si tie najdo-tieravejšie stiera z hlavičky aj z brušká a z ostatných chúlostivých a citlivých miest.

Strašené mravce padajú až na mňa a štípu. Ale Kudu už znovu skáče do lesklo čierneho mravenčieho hemženia, znovu sa vyvaľuje v záhadnom živom kúpeli, znovu kňučí od bolesti alebo rozkoše. Zakaždým, ked spolu ideme okolo väčšieho mraveniska, dosýta si dopraje kyselinového kúpeľa. Nikdy ešte neurobila výnimku a ja som nikdy nevypátral, prečo to robí. Dnes viem určite len toľko, že je to nevyhnutnosť, nepísaný zákon jej rodu.
Hľadím na svoju malú divošku a čakám. Čo iné mi zostáva? Viem, že ničím na svete by som ju nedokázal odvá-biť z mraveniska, tak len fajčím a tuho rozmýšľam nad týmto čudným zvykom, už ani necítim štípanie mravcov na vlastnom tele.
Konečne sa Kudu lúči s mraveniskom svojím zvyčajným spôsobom.

Niekoľkými kvapôčkami moču. Beží ku mne, ale keď ju chcem pohladkať, vrčí. Vstávam a ideme ďalej po pustej, z oboch strán zarastajúcej ceste. Kudu chvíľami maškrtí na sladkých, ako palec veľkých čučoriedkach a potom vidím, ako skoro zúrivo hrabe pod veľkým práchnivým pňom z vývratu. Idem ďalej, predídem ju, zostáva ďaleko za mnou, premýšľam, prečo je dnes taká rozčúlená. Pribieha po mojej stope, chrbát má zhrbený do výšky a zastavuje sa.

Pozorne oňucháva okraj machom zarastenej priekopy a zastáva pri veľkom plochom balvane. Má nápadne zježenú srsť, vyskakuje na kameň a hlasno kuduká. Idem sa pozrieť, čo ju tak zaujalo, a na kameni vidím veľkú vizitku cudzej kuny. Kudu sa okolo nej vykrúca a postriekava ju niekoľkými kvapkami. Začínam chápať.
Pokúsim sa úmyselne ju pohladkať, vziať do ruky, ale určite viem, že teraz by ma pohryzla. Pri každom mojom dotyku zúrivo vrčí, oháňa sa na moju ruku ako zmyslov zbavená, rozčuľuje ju aj zvuk mojich krokov a rozbieha sa ďalej po hrboľatej ceste, akoby som tam ani nebol. Beží predo mnou päťdesiat, sto metrov, na dlhé minúty sa stráca v hustých korunách smrekov, potom zoskakuje ná hrebeňovú cestičku a zasa sa pôvabne vykrúca na veľkom kameni.

Musím sa poponáhľať. Aj na druhom kameni je trus cudzej kuny. Zisťujem, že sleduje neviditeľnú stopu. Ešte raz sa ju pokúsim chytiť, ale hneď ju púšťam, lebo mi po jej ostrých zúbkoch vytryslo z ruky niekoľko červených pramienkov. Nie, že by som ju neudržal, ale nechcem. Cítim, že už sa dostala z môjho vplyvu, nereaguje ani na najdokonalejšie napodobenie kudu-kania.
Potom sa zastavuje pri päte hrubého krajného smreka, ktorého korunu zrejme odlomil blesk.

Hrabe medzi jeho hrboľatým koreňovým nábehom, a keď k nej prichádzam, vybieha do koruny. V koreňovom nábehu je tretia vizitka a Kudu prebehuje cez koruny horských smrekov. Stráca sa v hustej spleti konárov. Vidím len, ako preskakuje medzery medzi korunami. Pustím sa do behu, potkýnam sa o skaly a balvany, ale ona cez konáre skoro preletuje. Stráca sa mi. Čakám a chvíľu oddychujem pod stromom, na ktorom som ju naposledy videl, a zrazu ju vidím o stopäťdesiat krokov ďalej.

Volanie nepomáha. Vidím ju v diaľke schádzať po kmeni hrboľatého smreka na zem a napínam zrak, aby som ju ešte raz zblízka uvidel, pohladkal na rozlúčku na zježenom chrbte. Darí sa mi to. Hladkám ju, keď oňucháva ďalšie znamenie cudzej kuny. Ale viem, že už naposledy.
Veľkými skokmi sa zasa vymršťuje do konárov, preletí nimi a ja už ďalej nejdem. Ešte sa mihne cez širšiu medzeru v zápoji smrekových korún a potom sa za ňou zatvorí zelená clona. A Kudu beží po neviditeľnej stope ďalej, ide za hlasom, ktorý ja nemôžem počuť. Iba tuším, aký silný a neodolateľný hlas to musí byť…
Sadám si na vyvrátený smrek. Upokojujem sa cigaretou, lebo viem, že Kudu sa ku mne už nikdy nevráti. Nikdy sa nedozviem, kam až dobehla, kde sa zastavila. Viem len, že stopa, ktorú tak vzrušene a vytrvalo sledovala, patrila jej budúcemu druhoví…
Obzerám sa okolo, chcem si vštepiť do pamäti miesto, kde som sa navždy rozlúčil s najnežnejším dieťaťom pustatiny, s tvorčekom, s ktorým som si rozumel tak, ako si ani ľudia nerozumejú. Dokázal som mu dať všetko a nakoniec s ľahkým srdcom aj najväčší dar, slobodu. Ale je mi hrozne clivo.
Moja cigareta dohorieva. Neviem, ktorým smerom idem, ale dochádzam k veľkej čistine, z ktorej sa otvára pohľad na nekonečné horské lesy. Hľadím do hlbokých strží porastených mladinou, pohľadom hladkám steny rúbanísk a stáročných porastov. Všade, kam až oko dovidí, len samý les, porast za porastom, strž za stržou, hora za horou a všetko to v nedozernej diaľke splýva so zahmlenou oblohou.
Opieram sa o hrčovitý kmeň smreka, jedného z miliónov, nemôžem sa nasýtiť pohľadu na tajomné zelené more, vydychujúce opojnú vôňu vrcholu leta. Znovu a znovu prechádzam pohľadom po jeho ďalekých horizontoch, po kobercoch horských lúčok, po rúbaniskách a korytách rozrytých kľukatými bystrinami, tônistých, vlhkom presýtených žľabov. Ako vo sne počujem škrí-pavý hlas orešníc a upokojujúce šumenie v korunách.
Medzi vlnami tajomného zeleného mora sa pred malou chvíľou stratila moja malá lesná kuna, Kudu, ktorej podivuhodného priateľstva som sa nikdy nenasýtil, ako sa nikdy nenasýtim pohľadu na jej domov, horský les.
A už sa vôbec nedivím, že podľahla neodolateľnému volaniu diaľok, voľnosti, slobody…

Pukol konárik? Dixon sa obzrel. Mal pocit, že v kroví sa stratilo niečo temné. Zostal ako prikovaný a zahľadel sa do hlbín lesa. Všade vládlo úplné ticho.

Vysoko nad jeho hlavou plachtil dravý vták a pozorne skúmal krajinu spaľovanú slnkom.Odrazu sa v kroví ozval tichý, netrpezlivý šelest.
Dixon pochopil, že je sledovaný. Doteraz si tým nebol istý. Ale už vedel, že nejasné, sotva rozoznateľné tvary sú skutočnosťou.

Spočiatku ho nechali ísť samého po ceste, ktorá viedla k signalizačnej stanici a iba ostražito sa prizerali. Teraz boli pripravené k činu. Vytiahol z puzdra zbraň, odistil ju, zasa schoval a pokračoval v ceste. Opäť sa ozval šelest. Niečo išlo trpezlivo v jeho stopách. Určite vyčkávalo, až opustí buš a vstúpi do lesa. Dixon sa usmial sám pre seba.

Nič ho nemohlo ohroziť. Mal predsa zbraň. Bez nej by sa tak ďaleko od rakety nevzdialil. Po cudzej planéte sa predsa nedá len tak potĺkať. Dixona sa to však netýkalo. Cítil vo vrecku dokonalú zbraň, ktorá ho dobre chránila pred všetkým, čo chodí, lezie, lieta či pláva. Posledné slovo vo vývoji krátkych zbraní, najdokonalejší prostriedok obrany jednotlivca.
Opäť sa obzrel. Asi päťdesiat krokov za ním kráčali tri zvieratá.

Z diaľky vyzerali ako psy či hyeny. Poštekávali a pomaly postupovali dopredu.Dixon siahol po zbrani, ale rozhodol sa počkať. Bude na to dosť času, keď sa zvieratá priblížia.
Alfréd Dixon bol malý, plecnatý, zavalitý. Mal svetlé vlasy a dohora vykrútené fúzy. Tieto fúzy dodávali jeho opálenej, vyzývavej tvári úprimnosti.

Jeho trvalým miestom pobytu na Zemi boli krčmy. Chodil stále v pokrčenom, špinavom poľovníckom obleku a s obľubou všetkým vysvetľoval rozdiel medzi koltom a Sykesovým ihlovým revolverom, trocha pohŕdavo hovoril o zbrani, používanej na Marse a Venuši, vysvetľoval, ako sa zachovať, keď v hustom buši útočí ramarijský plazoroh, a ako sa brániť pred útokom okrídlených bleskoňov.
Niektorí ľudia pokladali Dixona za chválenkára, ale nik sa mu to neopovážil povedať. Iní usudzovali, že je to v podstate slušný človek, iba trochu domýšľavý. Má nadmerné sebavedomie, vysvetľovali. Ale tento defekt raz napraví smrť alebo úraz.
Dixon mal k svojej dokonalej zbrani úplnú dôveru.
Prešiel v živote rozličnými povolaniami: bol prieskumníkom, poľovníkom, špiónom, kozmonautom. Doteraz však nemal veľké šťastie. Ostatní vždy narazili na mŕtve mesto, podarilo sa im zastreliť zvláštne zviera či nájsť zlatonosný potok. On nikdy. S tým sa dalo ťažko niečo robiť, niesol teda svoj osud pokojne.

Teraz bol rádiotechnikom a kontroloval automatické signalizačné stanice na desiatke neobývaných planét. Čo je však dôležitejšie, mal vykonať prvý poľovnícky pokus s najdokonalejšou zbraňou sveta. Vynálezcovia novej pištole očakávali, že táto zbraň sa bude všeobecne používať. Dixon zasa dúfal, že si ňou urobí kariéru.
Došiel na okraj lesa. Jeho raketa bola na dve míle odtiaľ na malej čistine. Keď vkročil do tieňa stromov, začul vzrušený piskot opíc. Boli oranžovomodré a zhora si ho pozorne prezerali.
Les pôsobil na Dixona dojmom africkej džungle. Dúfal, že narazí na veľké zvieratá a niekoľko z nich uloví. Divé psy už boli sotva dvadsať metrov za ním. Niektoré z nich sa predierali krovím, aby mu odrezali cestu.
Nastala chvíľa, keď mohol použiť zbraň.
Dixon ju vytiahol z puzdra. Zbraň mala tvar pištole, bola ťažká a dosť nepohodlná. Vynálezcovia sľubovali ďalšie zlepšenie, spočívajúce v znížení hmotnosti a úprave tvaru. Dixonovi však vyhovovala taká, aká bola. Pozeral na ňu s uspokojením, potom ju odistil a nastavil na jednotlivé výstrely.Psia svorka sa blížila so štekotom a vrčaním.

Dixon namieril a vystrelil. Zbraň ticho zasvišťala. Na vzdialenosť sto krokov časť lesa jednoducho zmizla.Dixon vystrelil prvý dezintegrátor.Z hlavne s priemerom necelého palca vyrazil prúd lúčov.
V lese vznikol široký prázdny priestor, v jeho dosahu zmizlo všetko bez stopy — stromy, kroviská, tráva, hmyz, motýle aj divé psy. Rastlinstvo vyzeralo, akoby ho odrezala obrovská britva.Dixon odhadol, že v dosahu výbuchu bolo najmenej sedem psov. Sedem beštií jedným polsekundovým výbuchom.

Výborná vecička, neexistuje problém mierenia ako pri obyčajných zbraniach. Netreba opäť nabíjať, lebo zbraň môže strieľať bez prestávky osemnásť hodín.Dokonalá zbraň.
Dixon vložil pištoľ do puzdra a šiel ďalej. Vôkol panovalo ticho. Obyvatelia lesa hodnotili udalosť. Po chvíli však ohromenie zmizlo. Po stromoch nad Dixonovou hlavou opäť začali poskakovať oranžové zvieratá, dravec znovu krúžil po oblohe spolu s inými čiernokrídlymi vtákmi.
V húštine opäť poštekávali divé psy. Nevzdávali sa. Dixon počul, ako behajú po obidvoch stranách hlboko v húští. Vytiahol zbraň a čakal, či sa opäť pokúsia zaútočiť.
Z krovia rovno za ním vyskočil strakatý buldog. Zbraň spískla, pes zmizol v polovičke skoku a stromy zašumeli, ako vzduch odrazu zapĺňal vzniknutú prázdnotu.
Ešte jeden pes vyrazil dopredu; Dixon ho teda dezinte-groval. Predsa len nie sú tie beštie také hlúpe… Prečo teda nechápu samozrejmé — že sa s ním a s jeho zbraňou nemôžu merať. V celej galaxii sa všetky stvorenia rýchle naučili vyhýbať sa ozbrojenému človeku. Tu to bolo ináč. Prečo?
Z troch rozličných smerov vyrazili bez najmenšieho varovania tri psy. Dixon stlačil spúšť a okamžite ich zničil. Prázdnotu vyplnilo klbko prachu.
Dixon začal načúvať. Celý les bol naplnený štekotom. Blížili sa ďalšie svorky. Ešte stále sa teda nepoučili?
Jednoduchá myšlienka mu všetko objasnila. Nemohli sa nič naučiť — veda bola príliš subtílna. Zbraň ničila všetko rýchle a nehlučne. Psy v jej dosahu jednoducho mizli. Nebolo času ani na smrteľné zavýjanie. Predovšetkým však chýbal zvuk výstrelu, ktorý by ich prekvapil a zastrašil, zápach prachu, klopnutie záveru.
Je možné, uvažoval, že nie sú dosť bystré, aby si uvedomili, že tá zbraň zabíja. Iste nechápu, čo sa deje. Je celkom možné, myslia si, že som bezbranný.
Pridal do kroku a šiel čoraz hlbšie do lesa. Presviedčal sa, že mu nehrozí nijaké nebezpečenstvo. Zvieratá nechápu, že zbraň zabíja, ale ona napriek tomu zabíja. Bude však treba navrhnúť, aby nové modely vydávali nejaký zvuk. Niet nič jednoduchšieho.
Zvieratá na stromoch boli stále drzejšie, cerili tesáky a spúšťali sa takmer na úroveň Dixonovej hlavy. Uvedomil si, že môžu byť mäsožravé. Vystrelil a spustošil časť lesa.
Dixon sa zasmial a hneď potom padol, lebo ho do chrbta udrel hrubý konár. Zbraň mu vyletela z ruky a odkotúľala sa na vzdialenosť desať stôp, odistená, a rozsievala vôkol seba skazu. Dixon sa ťažko vytiahol spod konára a siahol po pištoli. Jedno zo zvierat s ňou utieklo.
Dixon padol k zemi. Zviera víťazne pišťalo a mávalo pištoľou. Obrovské stromy, preťaté napoly, klesali k zemi, rozrytej a zasypanej hromadami konárov a lístia. Výbuch zmietol strom vedľa Dixona.
Stratil už akúkoľvek nádej. Zviera, zaujaté zbraňou, ktorú držalo v labe, sa usilovalo nazrieť do hlavne. V tom okamihu prišlo o hlavou. Dixon to využil. Skočil dopredu a chytil pištoľ skôr, ako sa jej stačilo zmocniť iné zviera. Uvoľnil spúšť. Psy sa vrátili a pozorne hľadeli na človeka. Dixon sa však neodvažoval strieľať.

Ruky sa mu tak chveli, že by to bolo rovnako nebezpečné preňho ako pre psy. Potkýnal sa smerom k rakete. Psy šli v jeho stopách.Človek sa rýchle spamätal. Pozrel na zbraň, ktorú držal v ruke. Teraz v ňom vzbudzovala úctu a dokonca aj strach. Bál sa jej oveľa viac než psov, ktoré podistým nespájali skazu v lese s pištoľou; skôr s neočakávanou búrkou.
Búrka však prešla a psy pokračovali v love.
Dixon pálil jeden výstrel za druhým a prerážal si cestu cez hustú húštinu. Po obidvoch stranách ho sprevádzali psy. Udržiavali s ním krok. Boli ich teraz celé desiatky.
Konečne sa dostal blízko rakety. Cestu mu zahradil hrubý kmeň. Dixon ho chcel preskočiť, ked tu kmeň odrazu ožil a rozovrel obrovské čeľuste. Dixon namieril pištoľ a na tri sekundy stlačil spúšť. Netvor zmizol, ale Dixon spadol do vzniknutej jamy. Psy ho s vrčaním a štekotom obklopili. Keď sa vyteperil hore, pokúsil sa utekať, ale hneď spadol. Psy ho znovu obklopili. Vystrelil, rozťal dve zvieratá a odstrelil si hrot pravej čižmy.

S námahou vstal a šiel k rakete. Krásna zbraň, uvažoval. Nebezpečná pre všetkých — vrátane svojho majiteľa. Chcel by dostať vynálezcu do rúk. Čo je to za nápad. Nehlučná zbraň!
Konečne sa dostal k rakete. Nestačil ani otvoriť komoru, keď ho psy opäť napadli. Zabil dva najbližšie a vliezol dovnútra. V hlave mu hučalo, takmer omdlieval. Z posledných síl pribuchol dvere komory a sadol si. Konečne bol v bezpečí.
Zrazu začul vedľa seba šramot. Zavrel so sebou jedného psa.
Cítil sa prislabý na to, aby zvládol ťažkú zbraň, dokázal ju však zdvihnúť. Pes, v temnom vnútre rakety ťažko viditeľný, naňho skočil. Dixon bol presvedčený, že sa mu nepodarí stlačiť spúšť. Beštia sa mu už-už vrhala na hrdlo. Reflexívne stlačil spúšť. Zviera zapišťalo a stíchlo. Dixon stratil vedomie.

Keď sa prebral z mdlôb, dlho nehybne ležal a opájal sa čarovným pocitom, že žije. Pri nohách mal zvyšky zabitého psa. A hneď vedľa bola v stene dlhá škára. Dnu prenikalo slnečné svetlo. Škárou bolo vidieť zvieratá, nazerajúce do rakety.
Ach tak! Keď si razil cestu, musel neraz zasiahnuť raketu. Prezeral si škody. Ej, dobrá práca, veru dobrá! Tuhľa sú rozbité rozvodné dosky. Tam ešte nedávno stálo rádio. Tu zasa jediný zásah prederavil nádrž na kyslík a na vodu. A okrem toho je prestrelené aj palivové potrubie.
O rok neskôr, keď sa Dixon nehlásil, vyslali druhú raketu, aby ho pochovala, ak sa nájdu nejaké pozostatky, a aby priviezla prototyp novej zbrane.
Záchranná raketa pristala neďaleko Dixonovej rakety a posádka si so záujmom prezerala škáru a ostatné škody.
— Niektorí ľudia, — povedal inžinier, — vôbec nedokážu zaobchádzať so zbraňami.
— Veru tak, — súhlasil šéfpilot.
Z lesa bolo počuť údery. Šli tým smerom. Dixon si pri práci pospevoval. Drevená koliba bola obklopená zeleninovou záhradkou, chránenou ohradou z kolov. Dixon práve zatĺkal nový kôl na miesto prehnitého.
— Ty žiješ! — zvolal jeden z posádky.
— Ako vidíte, — odvetil Dixon. — Počkajte až opravím plot. Ohavné beštie sú tie psiská. Ale priviedol som ich k rozumu!
Dixon s úsmevom ukázal na luk zo silného prúta, ktorý 114 bol opretý o palisádu. Vedľa ležala zásoba striel.— Dostali rešpekt, — dodal, — keď som ich niekoľko zastrelil.
— A pištoľ? — spýtal sa pilot.
— Zišla sa mi! — zvolal Dixon s veselým zábleskom v očiach. — Bez nej by som si nebol dal rady.Opäť sa dal do práce. Až teraz zbadali, že kôl zatĺka ťažkou plochou rukoväťou pištole.

Old Two Toes mal len 18 prstov na labách. Dva, za ktoré vďačí svojmu menu, mu roku 1898 odtrhol sklopec. Takmer pol kilometra ťahal pascu a reťaz spolu so stromom, o ktorý bola priviazaná, a nakoniec si odhryzol pazúry.

Možno bolo pre neho ťažšie pohybovať sa a živiť s ranenou nohou vo voľnej prírode, možno to mala byť jednoducho odplata. V každom prípade Old Two Toes sa dal na lúpež a korytá riek severnej Montany stali sa od toho času pre ľudí i zvieratá neisté.

Celkom neviditeľný pokrivkával vo vysokej tráve, ale keď zacítil niekoho nablízku, hneď sa vzpriamil. Čoraz viac napádal dobytok a čriedy oviec a zaťahoval ich do húštiny.

Nepohrdol však ani koňmi.Na jar 1903 začal byť Old Two Toes čoraz agresívnejší a prv ako sa údolie rozzelenelo, mal už na svojom konte 15 teliat a tri kravy.Vypísaná odmena za zastrelenie tohto nenávideného medveďa vylákala istého Klineho do hôr.

Kline jedného dňa vystopoval medveďa v raždí na brehu rieky a vystrelil naňho. Postrelený medveď’ sa vrhol na poľovníka, zhodil ho na zem, zlomil mu na niekoľkých miestach nohu a hlaveň pušky tak zohol, že vyzerala ako hák. Kline zranenie prežil, ale Old Two Toesa viac neuvidel.Mnohí ľudia, predovšetkým pastieri, ho za dlhé roky jeho lúpežníckeho života niekoľkokrát zočili. Nejeden na neho aj raz-dvakrát vystrelil, niektorí, ktorí grizlyho videli, ako skučal a labou si hladkal kožušinu, tvrdili, že ho trafili. Lenže Old Two Toes sa naďalej potuloval tam, kde sa mu zachcelo.
Keď’ Old Two Toesa roku 1906 zastrelili, mal asi 20 rokov a na svedomí 130 zvierat. Pri prehrýzaní železa si vylámal niekoľko zubov a okrem mnohých jaziev mal na svojom kožuchu aj stopy po štyroch strelách.

Indiáni verili, že v pravom medveďovi, ako grizlyho nazývajú, sídli duch, a preto ich radšej nechávali na pokoji. Ale bieli ich naháňali a nútili, aby sa odsťahovali na územie, ktoré nepotrebovali a nespôsobovali im škody na dobytku. Vtedy sa začal osamelý boj prekliatych medveďov, ako bol Old Two Toes. Bieli nivočili všetku zver, čo zostala v revíri, takže medzi medveďmi a ľuďmi vznikol trpký konkurenčný boj o mäso.
Žil som na niekoľkých miestach, ktoré Old Two Toes pred sedemdesiatimi rokmi navštevoval: najprv tri roky v blízkosti priepasti Meadow-Creek v Montane a potom na Swan-River. Grizlyovia mi trikrát zničili chatu na Meadow-Creek, dvakrát zrubový dom na Swan-River. Rozbili obloky, prederavili plechovice konzerv, prehrýzli diery do sudov s naftou. Dvere na chladničke v zrubovej chate skrivili, ako kedysi Klineho pušku.

Keď som si okolo oblokov a dvier na chate na Meadow-Creek postavil hrádzu z pichľavého drôtu, vnikol jeden medveď do chaty jednoducho cez stenu.Rivalita o potravu a životný priestor v „kraji grizlyov” panuje stále. Lenže od konca minulého storočia len málo grizlyov získalo takú hodnosť alebo meno, ako mal Old Two Toes. Medzi ne patril predovšetkým gieferský grizly. Pôvod tohto grizlyho je zahalený tajomstvom.

Pred niekoľkými rokmi to bolo bezmenné zviera, ktoré vy-hrabúvalo zo zeme spiace zvieratká a živilo sa lesnými plodmi. Potom, postupom času, začal vnikať do chát a zrubových domčekov poľovníkov, kde si získaval časť svojej potravy. O krátky čas ho prichytili pri jednom vlámaní. Dozorca zveri mu vytrhol zub, aby zistil jeho vek, označil ho kovovými štítkami na oboch ušiach a dal ho odviezť 150 km ďalej cez pásmo hôr k južnému ramenu Flathead-River.

O rok bol späť. Cestu zrejme našiel podľa hviezd alebo čuchu. Cestou vybielil niekoľko chát na Giefer-Creek. Opäť ho chytili. Lenže úrady roku 1975 vyhlásili tieto medvede za chránené zvieratá a dávali vysoké pokuty za ich zastrelenie. Nuž takto teda unikol gieferský grizly trestu smrti.
Opäť ho odtransportovali, omámeného, ale so zdravou kožou. Teraz ho vypustili na severnom ramene Flathead, kde bývam aj ja.
Grizly už cestu domov nenašiel, ale pri jej hľadaní opäť natrafil na víkendové chaty. Jeden majiteľ za druhým zisťovali, že chaty im vydrancoval medveď, ktorému človek dvakrát vzal domov.
Keď vnikol približne do 15 chatiek, úrady vyhlásili koniec chránenia tohto zvieraťa a povolili poľovníkom a horárom medveďa odstreliť. Poľovníci ho začali prenasledovať športovými lietadlami, terénnymi autami a modernými vysielačkami, ale všetko darmo. Medzičasom grizly vnikol do 55 obydlí.
Najneuveriteľnejšie na tom všetkom bolo, že od tých čias, čo ho prvý raz chytili na Griefer-Creek, nosil na krku obojok s vysielačkou, ktorá vždy prezradila, kde sa zdržiava.
V jeseni 1976 poľovníci, ktorí na príkaz úradov mali sledovať giefer-ského grizlyho, tvrdili, že sa im ho podarilo zastreliť. My na severe Flat-head-River sme úprimne smútili za medveďom.
Ako sa však neskôr ukázalo, zastrelili toho nepravého. Gieferský grizly sa ďalej tackal po svojich chodníčkoch, dvíhal hlavu a kul plány na ďalšie návštevy víkendových chatiek.
Prečo, krútili sme hlavami, poľovníci ihneď nespozorovali, že pri zastrelenom medveďovi nešlo o gie-ferského grizlyho? Ten predsa musel mať na krku obojok s vysielačkou, ktorá ustavične signalizovala miesto jeho pobytu. Záhadné však bolo, že pípanie sa od určitého času ustavične ozývalo len z jednej časti územia.Vari tento bludár mal už dosť tárania sa po horách a zdržiava sa len na jednom mieste?
Kedy-tedy prichádzali správy cez vysielačky o ďalších vlámaniach do zrubových chatiek. Raz medzi črepinami a kopou zničených potravín, ktoré medveď povyhadzoval z jednej chaty, čo stála na území, odkiaľ sa ozývalo pípanie, našli obojok aj s vysielačkou.
Dokonca aj tí najzaprisahanejší protivníci grizlyho krútili nechápavo hlavami. Predpokladali, že grizlyho zrejme niekto, pre koho to bol len obyčajný medveď, pristihol pri vyprázdňovaní chaty a zastrelil ho.
O krátky čas sa rozchýrilo, že griz-lyho zastrelil niekto z okolia a obojok zanechal v demolovanej chate. Táto správa sa zdala najpravdepodobnejšia a ľudia začínali veriť, že medveď je naozaj definitívne mŕtvy. My, ktorí sme sympatizovali s medveďom, opäť sme sa zišli na „spomienkovej slávnosti”.
Po niekoľkých týždňoch hlásili dvaja majitelia v severnej časti Flat-head-River ďalšie vlámania do chát.
Spôsob „práce” a odtlačky láb súhlasili s gieferským grizlym. Teda náš medveď’ žije! To bolo v novembri, krátko predtým, keď sa medvede ukladajú na zimný spánok. Nasledujúca jar ukázala, že legenda o výčinoch gieferského medveďa pokračuje.
Začiatkom mája som odišiel do mesta, aby som sa zásobil potravinami. Tam som uvidel v novinách veľkými písmenami: „Grizly z Giefer Creek mŕtvy”.
Nerušene prezimoval vo svojom brlohu, v apríli sa vytiahol na jarné slniečko a ako ostatné medvede jeho druhu sa pobral aj on na sever ku kanadským hraniciam. Na ceste ho 24. apríla 1977 zastrelil poľovník, ktorý mal povolenie na odstrel medveďa. V nedeľu pri západe slnka pripravili tri výstrely z pušky gieferské-ho grizlyho o život.
V prvom okamihu som si myslel, že to zasa bude poplašná správa. Teraz to však bola pravda. Bezpečne ho poznali podľa značkovania na ušiach a chýbal mu vytiahnutý zub.
Gieferský grizly teda už nie je medzi živými, jeho legenda sa skončila…

Slnko tu malo farbu liatiny a sama planéta nestála za reč. V porovnaní s jej diskom, tak ako sme ho videli na obrazovke, bol vesmír úplným svetelným morom.

Keď naň kapitán Zibella hľadel, mlčky ukázal palcom dolu. Toto gesto, ktorým Rimania odsudzovali gladiátora na smrť, vyjadrovalo, žiaľ, túto situáciu dosť presne.
Napriek tomu sme čakali, čo ukážu lokátory. Irena naliala všetkým kávu, ale ja som si nevzal. Tak či onak, bola to prvá planéta Čiernej hviezdy, na ktorú sme narazili.
V interkome bolo počuť rozhovor geometrov:
— Vzdialenosť?
— 0,7.
— Informačná aktivita?
— Nulová.
Pravidlá sa museli dodržiavať. „Informačná aktivita prieskumu musí zodpovedať informačnej úrovni planéty,” — tak akosi znela požiadavka. Jednoduchšie povedané, museli sme sa presvedčiť, že na planéte neexistujú ani najjednoduchšie vysielačky, ktoré by mohli zachytiť signály našich lokátorov, a tým nás zistiť skôr, než si to budeme želať. Ale planéta, ako sa dalo čakať, mlčala.
— Kapitán, dovoľte mi zapnúť lokátory!
— Nerozumiem. Musíte to zopakovať ešte raz, ale podľa predpisov.
V interkome si niekto ťažko vzdychol. To bol celý Zibella! V celom vesmíre by sa len ťažko našiel druhý taký puntičkársky kapitán. Zlé jazyky tvrdili, že sa neoženil len preto, lebo na to nie sú dosiaľ vypracované smernice.

Možno Zibella to naozaj niekedy zveličoval, ale v každom prípade ľudia aj mechanizmy pod jeho vedením pracovali bezchybne.
— Ospravedlňujem sa! — zaznelo z interkomu. — Vzdialenosť 0,5 orbitálneho letu, informačná aktivita objektu — nula, pasívna viditeľnosť objektu — nula, dovoľte mi vykonať lo-káciu.
Kapitán podľa predpisu odpovedal a žiadosti vyhovel.
Všetci, vrátane Zibellu, sme sa s napätím zadívali na obrazovku. Ubiehali sekundy, počas ktorých automaty skúmali priestor a vyberali najvhodnejší druh žiarenia, najoptimálnejšiu frekvenciu pre preniknutie na povrch planéty. Zakázané boli len druhy nebezpečné pre organiku. Kútikom oka som sledoval iluminátor, kde bolo všetko čierne ako sadza.

My, čo spájame videnie so svetlom, sme ťažko mohli uveriť, že lokátory sa s takou tmou vedia vyrovnať.
Boli sme pripravení na najhoršie – niekedy sa totiž stávalo, že atmosféra skúmanej planéty zostala nepreniknuteľná. Keď sa konečne objavil obraz, Irena zajasala prvá. Aj Zi-bella sa začal usmievať. Bodaj by nie! Vyzeralo to, ako keby niekto trhol oponou, za ktorou sme uvideli povrch planéty tak ostro ako na pravé poludnie.
Do kapitánovej kabíny vbeholLeo. — Tak čo? — spytoval sa, akoby bol sám, bez všetkých tých automatov, zabezpečil taký vynikajúci obraz. Ale odpovede sa nedočkal, lebo práve v tej chvíli sme uvideli malé kužeľovité stavby — pravdepodobne obydlia tamojších obyvateľov.
Len máločo pôsobí na človeka tak ako vzhľad planéty, ktorú objavil. Oči sa priamo vpíjajú do krajiny, do rozorvaných, chaotických zoskupení hôr so strmými útesmi a zrázmi, zafí-rovými ľadovcami… Sledujú línie roklín podobajúce sa stopám vtáčích nôh… Zastavujú sa na nepochopiteľne bledoružovej škvrne, objavujú ostré záblesky vodných plôch… To, čo ešte nikto nevidel.
A ešte, ked sa ukáže, že na planéte je život!

Človek by dal neviemčo za to, aby už-už mohol vstúpiť na jej pôdu. V našom prípade to však nebolo také jednoduché, lebo Zibella priamo úzkostlivo dbal na to, aby sa dodržiavali všetky pravidlá vstupu na cudziu planétu — a tých bolo nespočetné množstvo. Dokonca vyžadoval ešte viac — v informáciách sme sa priamo topili. Ale sme nereptali, lebo všetky tieto informácie o planéte boli viac než sľubné.
Teoreticky mala byť planéta mŕtvou ľadovou guľou, lebo od Čiernej hviezdy nedostávala ani svetlo, ani teplo. Napriek tomu sa však celkom dobre mohla nazvať kvitnúcou, aj keď v porovnaní so Zemou bola jej klíma trochu drsná. Teplo dostáva zo svojho vnútra a atmosféra ho dobre udržiavala. Len vďaka tomu, samozrejme, mohla na planéte existovať vegetácia. Ale nielen to. Boli tu aj tie kužeľovité stavby a ich obyvatelia…
Pri lete po obežnej dráhe sme ich spočiatku nemohli vôbec rozoznať. Až pri prieskume pomocou atmosferických automatov sa nám podarilo dosiahnuť potrebné zväčšenie.
Keď sa prvýkrát objavili na obrazovke, Leosa nervózne zasmial. Rastom a stavbou tela sa tieto tvory podobali tučniakom a ich voľné „končatiny” pripomínali ruky. Ale to ostatné… Predstavte si hlavu v tvare dyne ovenčenej vavrínom a uprostred „tváre” chlopnú trojuholníko-vitého tvaru. Na miestach, kde my máme uši, iba otvory. Ani stopy po očiach, čo ich výrazne odlišovalo od človeka.
Obydlia týchto tvorov boli obklopené skyprenými kúskami pôdy, na ktorej niečo rástlo. Kužeľovité domčeky mali aj dvere — skutočné dvere, upevnené na akýchsi remeňovitých slučkách.
Vzdialení od nich desiatky kilometrov sme s rozochvením hľadeli na tie dvere a chápali, čo znamenajú.
— Fantastické! — s neveľkým presvedčením zvolala Irena.
Zdalo sa, že Zibella nič nepočul. Stál pri obrazovke, na ktorej sa pohyboval malý, absurdný, rozumom obdarený tvor, a tváril sa akoby ho chcel pritisnúť na svoju hruď.
Len čo opadla prvá vlna nadšenia, začali sme sa stretávať s faktmi, ktoré sme si nevedeli vysvetliť.
Zviera sa myklo, keď sme boli od neho už iba pár krokov, a na svojich krátkych nôžkach vybehlo dopredu. Ale tam bola Irena. Nastavila mu nohu, zviera zapisklo a zabočilo doprava. Správalo sa rovnako ako ostatné zvieratá na tejto planéte. Všetky, okrem niekoľkých výnimiek, unikali, ale nespozorovali nijakú prekážku, ktorá im stála v ceste. Mohlo sa teda usudzovať, že počujú naše kroky, ale nevidia nás ani nič ostatné.
Zvykli sme si na naše radarové slnko osvetľujúce povrch planéty, na tiesnivú tmu v jaskyniach. Rastliny bez svetla sa tlačili k zemi. Bezfarebné krehké plátky listov hríbovitého tvaru rástli vo vrstvách; tie, čo boli najvyššie, boli najtenšie. Stále z nich kvapkal sliz, akoby rastlinstvo postihla nádcha. Pohľad na zem bol protivný, ale ani pohľad hore nebol oveľa lepší — ked bola tma ako vo vreci, vznášali sa tam a poletovali akési zdrapy: možno tunajšie vtáky, ktovie.

Pre človeka to tu proste nebolo.

Ked som kráčal za ostatnými, v duchu som ďakoval osudu za to, že tu nebudem musieť dlho zostať. Len čo skončíme prieskum, odletíme; po nás však prídu ďalší a tí tu budú musieť žiť. Planéta vyžaduje sústavné štúdium, čo znamená roky samoty a tmy, dlhé a smutné roky, na ktoré radšej nemyslieť, aj keď ich tu bude tráviť niekto iný.
K domčekom sme sa priblížili celkom otvorene, lebo tu neexistovali oči, ktoré by spozorovali svetlo našich svetlometov. Prezradiť nás mohol iba zvuk, a preto sme sa zastavili v bezpečnej vzdialenosti. Ale aj tak sme sa zo zvyku ukryli medzi vysoké rastliny s listami prederavenými ako plátky syra. Bolo to, samozrejme, smiešne, ale nám do smiechu nebolo. Nedokázali sme proste pochopiť túto formu života bez zraku.
Ale nakoniec, načo by mali tieto zvieratá oči, keď celá planéta bola vlastne jedna tmavá jaskyňa? Sluch mali vyvinutý ako my a čuch asi ako pes. Ale keď nevideli, ako sa mohli tak rýchlo pohybovať? Pri behu sa predsa predpokladá zrak, ináč to azda ani nie je možné.
Celé sa nám to zdalo absurdné — ako keby si davy slepých zmysleli prechádzať sa po diaľnici. Tak to predsa nemôže byť, hovorili sme si, ale bolo to tak, fungovalo to, i keď sme to stále nechceli uveriť.
Naše svetlomety zalievali jasným svetlom skupinu kužeľovitých stavieb, ktoré vyzerali opustené. Bolo to ako pohľad na javisko plné kulís, ale bez hercov. Akoby sa každú chvíľu mal ozvať hlas režiséra, že dnes už končíme, môžu sa zhasnúť svetlá a ísť domov.
Ale svetlo svietilo ďalej a javisko zostávalo mŕtve.

Keď sa potom otvorili dvere a z nich vyšiel ten, na ktorého sme čakali, všetko sa v okamihu zmenilo a my sme od napätia ani nedýchali. Bol to ten tvor, podobajúci sa tučniakovi, ktorého sme prvýkrát videli na obrazovke. Držal akúsi dosť objemnú nádobu, na prudkom svetle zostal chvíľu stáť, ale potom zamieril ďalej po vyšliapanom chodníčku, ktorý sa ťahal medzi krovitým rastlinstvom. Chvíľami sa neisto dotýkal listov, akoby hľadal cestu. Ako tento tvor mohol obrábať pole, postaviť toto obydlie? Bolo to na ne-uverenie.
Naše svetlomety ho sledovali, videli sme každý detail jeho tela — aj jeho svalov. Vyzeralo to, že už každú chvíľu sa musí obrátiť, vykríknuť od hrôzy a skryť sa medzi kríkmi. Ale nič sa nestalo. O chvíľu už bolo jasné, že mieri k jazierku. Čím viac sa k nemu približoval, tým boli jeho kroky neis-tejšie. Aj keď tu bol terén holý a prehľadný, niekoľkokrát sa zohol a voľnou rukou ohmatával zem. Na brehu jazierka spomalil krok a nohou zisťoval, kde sa začína voda.

Keď si našiel vhodné miesto, zohol sa a nabral vodu.
Potom sa tou istou cestou pobral späť. Zrazu sa na chodníčku medzi kríkmi mihlo telo nejakého zvieraťa. „Tučniak” to zrejme zaregistroval, lebo prudko odskočil nabok a znehybnel. Keď sme videli jeho zľaknutie, prudko sa dvíhajúcu hruď, preniesol sa jeho strach aj na nás a v tom okamihu medzi nami a týmto synom večnej noci vznikol akýsi príbuzenský zväzok. Vyskočili sme, aby sme mu pomohli.
Nebolo to však potrebné, lebo zviera medzitým odbehlo. „Tučniak” vzal nádobu, zavrtel svojou čudnou hlavou a šiel ďalej. Prešiel však popri dome, z ktorého vyšiel, a smeroval tam, kde sa cesta končila prudkým zrázom. Sledovali sme ho so vzrastajúcimi rozpakmi. Máme ho zadržať, aby nespadol dolu? Ale prečo? Predsa musí vedieť, čo robí. Tesne na okraji strže sa zastavil. Pulzovanie jeho trojuholníkových úst sa zrýchlilo.
— Späť! — Irena to nevydržala, akoby to mohol rozumieť.
„Tučniak” urobil ešte krok či dva a aj s nádobou sa zrútil dolu, akoby stúpil do prepadliská. To, čo sme stále nemohli uveriť, sa definitívne potvrdilo. Bol slepý. Jeho správanie však zreteľne svedčilo o tom, že oslepnúť musel nedávno, tak ako tie zvieratá, s ktorými sme sa stretli.
Stáli sme nad telom neznámeho tvora a nevedeli, čo robiť. Aby sme zistili, aké nešťastie planétu postihlo, museli by sme urobiť pitvu. Ale bol naozaj mŕtvy, alebo len v bezvedomí? V každom prípade sme sa však nemohli dlho zdržiavať.
— Navrhujem introskopiu vnútorných orgánov, — povedala Irena.
– Priamo tu, na mieste.
Zibella odpovedal rovnako, ako by som bol odpovedal na jeho mieste ja.
— Iste, to je najrozumnejšie riešenie. Ale môžete nám zaručiť, že mu presvecovanie neuškodí? A je taká diagnóza spoľahlivá?
— Áno, — odpovedala Irena.
— Môžem to zaručiť.
Zdalo sa mi, že som to prepočul. Ale Zibellova reakcia ma prekvapila ešte viac.
— Tak sa do toho pustite, — povedal.
Vedel Zibella, že Irena ho klame? Asi áno, ale ani teraz neporušil smernice: pri riešení každého odborného problému sa kapitán mal spoľahnúť na príslušného odborníka. Ale nevyhol sa ani priamej zodpovednosti – mohol predsa mlčať alebo odporovať, ale namiesto toho dal jasný príkaz.
— Je mŕtvy, — povedala Irena, odkladajúc prístroje.Vzali sme teda mŕtvolu a dopravili ju na loď.
To, čo sme zistili, len zdvojnásobilo záhadu: tieto tvory totiž mali zrakový orgán! Bol to „vavrínový veniec” na hlave, ktorý svojimi tykadlami — čo boli vlastne akési antény — zachycoval ultrakrátke vlny, ktoré vysielala Čierna hviezda. Toto „rá-dio—slnko”, ako by sme ho mohli nazvať, len nepatrne presvitalo cez oblohu.

Napriek tomu svet nebol pre týchto obyvateľov temný, lebo sa im vyvinul veľmi citlivý zrakový orgán. Tykadlami na hlave mohli zrejme tak ako my pozorovať západ a východ hviezdy, rastlinstvo, vodstvo, proste všetko, čo tvorí viditeľný svet, aj ked len odrazom rádiových vín, čo si my, ľudia, nedokážeme predstaviť.
Tak to bolo, kým neoslepli.
Zvonka neboli ich tykadlá poškodené, len nefungovali a my sme nemohli pochopiť, prečo. Na vysvetlenie sa ponúkli dve možnosti. Nečakaná epidémia alebo zvýšené žiarenie Čiernej hviezdy. Pre porovnanie: keby naše Slnko začalo žiariť dvakrát intenzívnejšie, neoslepli by sme, lebo máme mihalnice. Oni ich však nemali.
Krásne hypotézy, ale neboli vhodné. Aká by to mohla byť epidémia, ktorá by sa tak z ničoho nič rozšírila? Náhle zosilnenie rádiového žiarenia hviezdy bolo takisto nepravdepodobné, lebo — aspoň počas nášho pobytu na planéte — sa hviezda správala celkom pokojne.
Dohadovali sme sa, ako sa to mohlo stať, asi šesť hodín a nakoniec sme sa v stiesnenej nálade rozišli. Tušili sme, že riešenie je niekde blízko a naša bezmocnosť nás tým viac dráždila.
Nemohol som zaspať a ostatní určite tiež nie. Sotva som zatvoril oči, videl som pred sebou tú malú postavičku na okraji zrázu. Preto som mal radšej otvorené oči, aj ked v kajute bola úplná tma. Nie, toto nemá nijaký význam, povedal som si. Ak sa budeme pridržiavať pozemských predstáv, nikde nedospejeme.
Boli sme už na mnohých planétach a zistili sme, že je možné — as- j poň čiastočne — pozemské predstavy zanechať. Všade sme však boli v dosahu slnečných lúčov. Krátko povediac — rozum je náš sprievodca, ale oči jeho najspoľahlivejší radca. Zameň ho rádiovým okom a…
Áno, to je nápad! Čo keby sme na planétu dopravili robota s rádiovým okom rovnakej schopnosti a citlivosti a pozreli sa, čo sa s ním stane?
Vzrušene som rozsvietil. Ako to zvyčajne býva pri náhlom prechode z tmy do svetla, niekoľko sekúnd som videl len ploché jasné obrysy predmetov a na okamih pocítil reza-vú bolesť v očiach. A tak to asi bolo aj tu, pomyslel som si. Oslnivý výbuch a potom slepota a tma… Chudáci, nemali mihalnice, a preto…
Srdce sa mi prudko rozbúchalo. Hľadali sme výbuch na planéte, ale čo keď je to trocha ináč? My môžeme zatvoriť oči, oni nie. Napríklad ten stupeň rádiového žiarenia hviezdy, ktorý sme pokladali za normálny, ním v skutočnosti nebol. Nie, tým by sa nič nevysvetlilo. Nebolo pravdepodobné, že by hviezda zrazu, práve pri našom prílete, začala intenzívne žiariť a spôsobila katastrofu. Príliš nepravdepodobná zhoda okolností. Ale nejaká zhoda s naším príletom tu bola…
Ani som sa neobliekol, len tak som vtrhol do kajuty s prístrojmi. Leotam ešte bol, vytreštil na mňa oči, ale ja som ho nenechal ani prehovoriť.
— V akom rozpätí pracujú naše lo-kátory?
— Hneď sa pozriem. Prečo? Medzitým som si už sám prečítal
údaje automatov.
— Leo, povedz mi aspoň približne, aká je intenzita lokátorov pri povrchu?
Udal mi, čo som chcel. Ešte nechápal.
Naša automatika zvolila tie vlnové dĺžky, pre ktoré bola atmosféra naj-priechodnejšia a práve preto boli totožné s ultrakrátkymi vlnami z Čiernej hviezdy, „svetlom života” na tejto planéte. Rozdiel bol len v tom, že sme chceli všetko čo najlepšie vidieť a že intenzita žiarenia presiahla kritickú hranicu: naše lokátory sa tu rozžiarili ako páliace slnko.
My sami sme oslepili tento svet, lebo sme si mysleli, že zvláštnosti ľudskej fyziológie sú len našou vecou.
Leo niečo hovoril, ale ja som ho nepočúval.

Videl som Čiernu planétu, na ktorej nás teraz čakali dlhé roky, počas ktorých budeme musieť zachraňovať to, čo sa ešte vôbec zachrániť dá. Pomyslenie na toto pochmúrne peklo, ktoré sme mali pred sebou, mi však napodiv prinieslo uľahčenie