Cudzie Oči

Slnko tu malo farbu liatiny a sama planéta nestála za reč. V porovnaní s jej diskom, tak ako sme ho videli na obrazovke, bol vesmír úplným svetelným morom.

Keď naň kapitán Zibella hľadel, mlčky ukázal palcom dolu. Toto gesto, ktorým Rimania odsudzovali gladiátora na smrť, vyjadrovalo, žiaľ, túto situáciu dosť presne.
Napriek tomu sme čakali, čo ukážu lokátory. Irena naliala všetkým kávu, ale ja som si nevzal. Tak či onak, bola to prvá planéta Čiernej hviezdy, na ktorú sme narazili.
V interkome bolo počuť rozhovor geometrov:
— Vzdialenosť?
— 0,7.
— Informačná aktivita?
— Nulová.
Pravidlá sa museli dodržiavať. „Informačná aktivita prieskumu musí zodpovedať informačnej úrovni planéty,” — tak akosi znela požiadavka. Jednoduchšie povedané, museli sme sa presvedčiť, že na planéte neexistujú ani najjednoduchšie vysielačky, ktoré by mohli zachytiť signály našich lokátorov, a tým nás zistiť skôr, než si to budeme želať. Ale planéta, ako sa dalo čakať, mlčala.
— Kapitán, dovoľte mi zapnúť lokátory!
— Nerozumiem. Musíte to zopakovať ešte raz, ale podľa predpisov.
V interkome si niekto ťažko vzdychol. To bol celý Zibella! V celom vesmíre by sa len ťažko našiel druhý taký puntičkársky kapitán. Zlé jazyky tvrdili, že sa neoženil len preto, lebo na to nie sú dosiaľ vypracované smernice.

Možno Zibella to naozaj niekedy zveličoval, ale v každom prípade ľudia aj mechanizmy pod jeho vedením pracovali bezchybne.
— Ospravedlňujem sa! — zaznelo z interkomu. — Vzdialenosť 0,5 orbitálneho letu, informačná aktivita objektu — nula, pasívna viditeľnosť objektu — nula, dovoľte mi vykonať lo-káciu.
Kapitán podľa predpisu odpovedal a žiadosti vyhovel.
Všetci, vrátane Zibellu, sme sa s napätím zadívali na obrazovku. Ubiehali sekundy, počas ktorých automaty skúmali priestor a vyberali najvhodnejší druh žiarenia, najoptimálnejšiu frekvenciu pre preniknutie na povrch planéty. Zakázané boli len druhy nebezpečné pre organiku. Kútikom oka som sledoval iluminátor, kde bolo všetko čierne ako sadza.

My, čo spájame videnie so svetlom, sme ťažko mohli uveriť, že lokátory sa s takou tmou vedia vyrovnať.
Boli sme pripravení na najhoršie – niekedy sa totiž stávalo, že atmosféra skúmanej planéty zostala nepreniknuteľná. Keď sa konečne objavil obraz, Irena zajasala prvá. Aj Zi-bella sa začal usmievať. Bodaj by nie! Vyzeralo to, ako keby niekto trhol oponou, za ktorou sme uvideli povrch planéty tak ostro ako na pravé poludnie.
Do kapitánovej kabíny vbeholLeo. — Tak čo? — spytoval sa, akoby bol sám, bez všetkých tých automatov, zabezpečil taký vynikajúci obraz. Ale odpovede sa nedočkal, lebo práve v tej chvíli sme uvideli malé kužeľovité stavby — pravdepodobne obydlia tamojších obyvateľov.
Len máločo pôsobí na človeka tak ako vzhľad planéty, ktorú objavil. Oči sa priamo vpíjajú do krajiny, do rozorvaných, chaotických zoskupení hôr so strmými útesmi a zrázmi, zafí-rovými ľadovcami… Sledujú línie roklín podobajúce sa stopám vtáčích nôh… Zastavujú sa na nepochopiteľne bledoružovej škvrne, objavujú ostré záblesky vodných plôch… To, čo ešte nikto nevidel.
A ešte, ked sa ukáže, že na planéte je život!

Človek by dal neviemčo za to, aby už-už mohol vstúpiť na jej pôdu. V našom prípade to však nebolo také jednoduché, lebo Zibella priamo úzkostlivo dbal na to, aby sa dodržiavali všetky pravidlá vstupu na cudziu planétu — a tých bolo nespočetné množstvo. Dokonca vyžadoval ešte viac — v informáciách sme sa priamo topili. Ale sme nereptali, lebo všetky tieto informácie o planéte boli viac než sľubné.
Teoreticky mala byť planéta mŕtvou ľadovou guľou, lebo od Čiernej hviezdy nedostávala ani svetlo, ani teplo. Napriek tomu sa však celkom dobre mohla nazvať kvitnúcou, aj keď v porovnaní so Zemou bola jej klíma trochu drsná. Teplo dostáva zo svojho vnútra a atmosféra ho dobre udržiavala. Len vďaka tomu, samozrejme, mohla na planéte existovať vegetácia. Ale nielen to. Boli tu aj tie kužeľovité stavby a ich obyvatelia…
Pri lete po obežnej dráhe sme ich spočiatku nemohli vôbec rozoznať. Až pri prieskume pomocou atmosferických automatov sa nám podarilo dosiahnuť potrebné zväčšenie.
Keď sa prvýkrát objavili na obrazovke, Leosa nervózne zasmial. Rastom a stavbou tela sa tieto tvory podobali tučniakom a ich voľné „končatiny” pripomínali ruky. Ale to ostatné… Predstavte si hlavu v tvare dyne ovenčenej vavrínom a uprostred „tváre” chlopnú trojuholníko-vitého tvaru. Na miestach, kde my máme uši, iba otvory. Ani stopy po očiach, čo ich výrazne odlišovalo od človeka.
Obydlia týchto tvorov boli obklopené skyprenými kúskami pôdy, na ktorej niečo rástlo. Kužeľovité domčeky mali aj dvere — skutočné dvere, upevnené na akýchsi remeňovitých slučkách.
Vzdialení od nich desiatky kilometrov sme s rozochvením hľadeli na tie dvere a chápali, čo znamenajú.
— Fantastické! — s neveľkým presvedčením zvolala Irena.
Zdalo sa, že Zibella nič nepočul. Stál pri obrazovke, na ktorej sa pohyboval malý, absurdný, rozumom obdarený tvor, a tváril sa akoby ho chcel pritisnúť na svoju hruď.
Len čo opadla prvá vlna nadšenia, začali sme sa stretávať s faktmi, ktoré sme si nevedeli vysvetliť.
Zviera sa myklo, keď sme boli od neho už iba pár krokov, a na svojich krátkych nôžkach vybehlo dopredu. Ale tam bola Irena. Nastavila mu nohu, zviera zapisklo a zabočilo doprava. Správalo sa rovnako ako ostatné zvieratá na tejto planéte. Všetky, okrem niekoľkých výnimiek, unikali, ale nespozorovali nijakú prekážku, ktorá im stála v ceste. Mohlo sa teda usudzovať, že počujú naše kroky, ale nevidia nás ani nič ostatné.
Zvykli sme si na naše radarové slnko osvetľujúce povrch planéty, na tiesnivú tmu v jaskyniach. Rastliny bez svetla sa tlačili k zemi. Bezfarebné krehké plátky listov hríbovitého tvaru rástli vo vrstvách; tie, čo boli najvyššie, boli najtenšie. Stále z nich kvapkal sliz, akoby rastlinstvo postihla nádcha. Pohľad na zem bol protivný, ale ani pohľad hore nebol oveľa lepší — ked bola tma ako vo vreci, vznášali sa tam a poletovali akési zdrapy: možno tunajšie vtáky, ktovie.

Pre človeka to tu proste nebolo.

Cudzie Oči

Cudzie Oči

Ked som kráčal za ostatnými, v duchu som ďakoval osudu za to, že tu nebudem musieť dlho zostať. Len čo skončíme prieskum, odletíme; po nás však prídu ďalší a tí tu budú musieť žiť. Planéta vyžaduje sústavné štúdium, čo znamená roky samoty a tmy, dlhé a smutné roky, na ktoré radšej nemyslieť, aj keď ich tu bude tráviť niekto iný.
K domčekom sme sa priblížili celkom otvorene, lebo tu neexistovali oči, ktoré by spozorovali svetlo našich svetlometov. Prezradiť nás mohol iba zvuk, a preto sme sa zastavili v bezpečnej vzdialenosti. Ale aj tak sme sa zo zvyku ukryli medzi vysoké rastliny s listami prederavenými ako plátky syra. Bolo to, samozrejme, smiešne, ale nám do smiechu nebolo. Nedokázali sme proste pochopiť túto formu života bez zraku.
Ale nakoniec, načo by mali tieto zvieratá oči, keď celá planéta bola vlastne jedna tmavá jaskyňa? Sluch mali vyvinutý ako my a čuch asi ako pes. Ale keď nevideli, ako sa mohli tak rýchlo pohybovať? Pri behu sa predsa predpokladá zrak, ináč to azda ani nie je možné.
Celé sa nám to zdalo absurdné — ako keby si davy slepých zmysleli prechádzať sa po diaľnici. Tak to predsa nemôže byť, hovorili sme si, ale bolo to tak, fungovalo to, i keď sme to stále nechceli uveriť.
Naše svetlomety zalievali jasným svetlom skupinu kužeľovitých stavieb, ktoré vyzerali opustené. Bolo to ako pohľad na javisko plné kulís, ale bez hercov. Akoby sa každú chvíľu mal ozvať hlas režiséra, že dnes už končíme, môžu sa zhasnúť svetlá a ísť domov.
Ale svetlo svietilo ďalej a javisko zostávalo mŕtve.

Keď sa potom otvorili dvere a z nich vyšiel ten, na ktorého sme čakali, všetko sa v okamihu zmenilo a my sme od napätia ani nedýchali. Bol to ten tvor, podobajúci sa tučniakovi, ktorého sme prvýkrát videli na obrazovke. Držal akúsi dosť objemnú nádobu, na prudkom svetle zostal chvíľu stáť, ale potom zamieril ďalej po vyšliapanom chodníčku, ktorý sa ťahal medzi krovitým rastlinstvom. Chvíľami sa neisto dotýkal listov, akoby hľadal cestu. Ako tento tvor mohol obrábať pole, postaviť toto obydlie? Bolo to na ne-uverenie.
Naše svetlomety ho sledovali, videli sme každý detail jeho tela — aj jeho svalov. Vyzeralo to, že už každú chvíľu sa musí obrátiť, vykríknuť od hrôzy a skryť sa medzi kríkmi. Ale nič sa nestalo. O chvíľu už bolo jasné, že mieri k jazierku. Čím viac sa k nemu približoval, tým boli jeho kroky neis-tejšie. Aj keď tu bol terén holý a prehľadný, niekoľkokrát sa zohol a voľnou rukou ohmatával zem. Na brehu jazierka spomalil krok a nohou zisťoval, kde sa začína voda.

Keď si našiel vhodné miesto, zohol sa a nabral vodu.
Potom sa tou istou cestou pobral späť. Zrazu sa na chodníčku medzi kríkmi mihlo telo nejakého zvieraťa. „Tučniak” to zrejme zaregistroval, lebo prudko odskočil nabok a znehybnel. Keď sme videli jeho zľaknutie, prudko sa dvíhajúcu hruď, preniesol sa jeho strach aj na nás a v tom okamihu medzi nami a týmto synom večnej noci vznikol akýsi príbuzenský zväzok. Vyskočili sme, aby sme mu pomohli.
Nebolo to však potrebné, lebo zviera medzitým odbehlo. „Tučniak” vzal nádobu, zavrtel svojou čudnou hlavou a šiel ďalej. Prešiel však popri dome, z ktorého vyšiel, a smeroval tam, kde sa cesta končila prudkým zrázom. Sledovali sme ho so vzrastajúcimi rozpakmi. Máme ho zadržať, aby nespadol dolu? Ale prečo? Predsa musí vedieť, čo robí. Tesne na okraji strže sa zastavil. Pulzovanie jeho trojuholníkových úst sa zrýchlilo.
— Späť! — Irena to nevydržala, akoby to mohol rozumieť.
„Tučniak” urobil ešte krok či dva a aj s nádobou sa zrútil dolu, akoby stúpil do prepadliská. To, čo sme stále nemohli uveriť, sa definitívne potvrdilo. Bol slepý. Jeho správanie však zreteľne svedčilo o tom, že oslepnúť musel nedávno, tak ako tie zvieratá, s ktorými sme sa stretli.
Stáli sme nad telom neznámeho tvora a nevedeli, čo robiť. Aby sme zistili, aké nešťastie planétu postihlo, museli by sme urobiť pitvu. Ale bol naozaj mŕtvy, alebo len v bezvedomí? V každom prípade sme sa však nemohli dlho zdržiavať.
— Navrhujem introskopiu vnútorných orgánov, — povedala Irena.
– Priamo tu, na mieste.
Zibella odpovedal rovnako, ako by som bol odpovedal na jeho mieste ja.
— Iste, to je najrozumnejšie riešenie. Ale môžete nám zaručiť, že mu presvecovanie neuškodí? A je taká diagnóza spoľahlivá?
— Áno, — odpovedala Irena.
— Môžem to zaručiť.
Zdalo sa mi, že som to prepočul. Ale Zibellova reakcia ma prekvapila ešte viac.
— Tak sa do toho pustite, — povedal.
Vedel Zibella, že Irena ho klame? Asi áno, ale ani teraz neporušil smernice: pri riešení každého odborného problému sa kapitán mal spoľahnúť na príslušného odborníka. Ale nevyhol sa ani priamej zodpovednosti – mohol predsa mlčať alebo odporovať, ale namiesto toho dal jasný príkaz.
— Je mŕtvy, — povedala Irena, odkladajúc prístroje.Vzali sme teda mŕtvolu a dopravili ju na loď.
To, čo sme zistili, len zdvojnásobilo záhadu: tieto tvory totiž mali zrakový orgán! Bol to „vavrínový veniec” na hlave, ktorý svojimi tykadlami — čo boli vlastne akési antény — zachycoval ultrakrátke vlny, ktoré vysielala Čierna hviezda. Toto „rá-dio—slnko”, ako by sme ho mohli nazvať, len nepatrne presvitalo cez oblohu.

Napriek tomu svet nebol pre týchto obyvateľov temný, lebo sa im vyvinul veľmi citlivý zrakový orgán. Tykadlami na hlave mohli zrejme tak ako my pozorovať západ a východ hviezdy, rastlinstvo, vodstvo, proste všetko, čo tvorí viditeľný svet, aj ked len odrazom rádiových vín, čo si my, ľudia, nedokážeme predstaviť.
Tak to bolo, kým neoslepli.
Zvonka neboli ich tykadlá poškodené, len nefungovali a my sme nemohli pochopiť, prečo. Na vysvetlenie sa ponúkli dve možnosti. Nečakaná epidémia alebo zvýšené žiarenie Čiernej hviezdy. Pre porovnanie: keby naše Slnko začalo žiariť dvakrát intenzívnejšie, neoslepli by sme, lebo máme mihalnice. Oni ich však nemali.
Krásne hypotézy, ale neboli vhodné. Aká by to mohla byť epidémia, ktorá by sa tak z ničoho nič rozšírila? Náhle zosilnenie rádiového žiarenia hviezdy bolo takisto nepravdepodobné, lebo — aspoň počas nášho pobytu na planéte — sa hviezda správala celkom pokojne.
Dohadovali sme sa, ako sa to mohlo stať, asi šesť hodín a nakoniec sme sa v stiesnenej nálade rozišli. Tušili sme, že riešenie je niekde blízko a naša bezmocnosť nás tým viac dráždila.
Nemohol som zaspať a ostatní určite tiež nie. Sotva som zatvoril oči, videl som pred sebou tú malú postavičku na okraji zrázu. Preto som mal radšej otvorené oči, aj ked v kajute bola úplná tma. Nie, toto nemá nijaký význam, povedal som si. Ak sa budeme pridržiavať pozemských predstáv, nikde nedospejeme.
Boli sme už na mnohých planétach a zistili sme, že je možné — as- j poň čiastočne — pozemské predstavy zanechať. Všade sme však boli v dosahu slnečných lúčov. Krátko povediac — rozum je náš sprievodca, ale oči jeho najspoľahlivejší radca. Zameň ho rádiovým okom a…
Áno, to je nápad! Čo keby sme na planétu dopravili robota s rádiovým okom rovnakej schopnosti a citlivosti a pozreli sa, čo sa s ním stane?
Vzrušene som rozsvietil. Ako to zvyčajne býva pri náhlom prechode z tmy do svetla, niekoľko sekúnd som videl len ploché jasné obrysy predmetov a na okamih pocítil reza-vú bolesť v očiach. A tak to asi bolo aj tu, pomyslel som si. Oslnivý výbuch a potom slepota a tma… Chudáci, nemali mihalnice, a preto…
Srdce sa mi prudko rozbúchalo. Hľadali sme výbuch na planéte, ale čo keď je to trocha ináč? My môžeme zatvoriť oči, oni nie. Napríklad ten stupeň rádiového žiarenia hviezdy, ktorý sme pokladali za normálny, ním v skutočnosti nebol. Nie, tým by sa nič nevysvetlilo. Nebolo pravdepodobné, že by hviezda zrazu, práve pri našom prílete, začala intenzívne žiariť a spôsobila katastrofu. Príliš nepravdepodobná zhoda okolností. Ale nejaká zhoda s naším príletom tu bola…
Ani som sa neobliekol, len tak som vtrhol do kajuty s prístrojmi. Leotam ešte bol, vytreštil na mňa oči, ale ja som ho nenechal ani prehovoriť.
— V akom rozpätí pracujú naše lo-kátory?
— Hneď sa pozriem. Prečo? Medzitým som si už sám prečítal
údaje automatov.
— Leo, povedz mi aspoň približne, aká je intenzita lokátorov pri povrchu?
Udal mi, čo som chcel. Ešte nechápal.
Naša automatika zvolila tie vlnové dĺžky, pre ktoré bola atmosféra naj-priechodnejšia a práve preto boli totožné s ultrakrátkymi vlnami z Čiernej hviezdy, „svetlom života” na tejto planéte. Rozdiel bol len v tom, že sme chceli všetko čo najlepšie vidieť a že intenzita žiarenia presiahla kritickú hranicu: naše lokátory sa tu rozžiarili ako páliace slnko.
My sami sme oslepili tento svet, lebo sme si mysleli, že zvláštnosti ľudskej fyziológie sú len našou vecou.
Leo niečo hovoril, ale ja som ho nepočúval.

Videl som Čiernu planétu, na ktorej nás teraz čakali dlhé roky, počas ktorých budeme musieť zachraňovať to, čo sa ešte vôbec zachrániť dá. Pomyslenie na toto pochmúrne peklo, ktoré sme mali pred sebou, mi však napodiv prinieslo uľahčenie

Cudzie Oči
Hodnotenie:

Napísať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *