Kamzíčia ruja

Po dvojhodinovom stúpaní príkrym úbočím v metrovom snehu sme došli k úpätiu skál. Pod nimi viedla kamzičia prť, po ktorej sme vodorovným smerom pokračovali v posliedke.

Prť nás viedla do obrovskej kotliny, plnej ostrých skalnatých hrebienkov, zarastených kosodrevinou a skoro zvisle zbiehajúcich do nedozernej hĺbky. Nad kotlinou sa beleli príkre plochy snehu a ľadu a nad nimi vyčnievali do oblohy strmé steny obrovských skál.

Medzi dvoma skalnatými komínmi, skoro nado mnou, vyrastala z tejto kotliny, ako kostolná veža, do veľkej výšky strmá skala s končitým vrchovcom. Pod touto mohutnou vežou sme chceli zasadnúť. Pri obchádzaní posledného skalnatého útesu malého hrebeňa nad nami za-hvízdal kamzík. Kolmo nad nami, na vzdialenosť pätnásť metrov, som zazrel z hustej kosodreviny vystrčenú hlavu kamzíka a začul som tichý pokyn hájnika: „Strieľajte!”

Dodnes si neviem vysvetliť, prečo som kamzíka na pár krokov dva razy chybil, hoci som mu dobre zamieril pod krk. Aj to je záhada, že na túto malú vzdialenosť kamzík neodsko-čil, ale čakal na druhý výstrel, ktorý tiež letel mimo.

Pamätám sa len, že po tejto vzornej strelbe sa hájnik na mňa veľmi nedôverčivo podíval. Jeho zahundranie „krátka” mi vysvetlilo, že som podstrelil. O chvíľu na to sme si vyhľadali pekné miesto medzi kosodrevinou, z ktorého sme mali dobrý rozhľad a sadli sme si.

Nesedeli sme dlho, keď sa z hustých mračien spustila taká snehová fujavica, že sme nevideli na sto krokov, a po hodinovej metelici sme vyzerali ako dvaja snehuliaci. Po vyjasnení sme videli na rôznych miestach do dvadsať kusov kamzičej zveri. Povolili mi odstrel dvoch kamzíkov,a preto sme sa snažili vystopovať kamzíky s peknou trofejou a krásnymi fúzmi. Na kamzíka je nádherný pohľad vo chvíli, ked sa mu vietor pohráva s dlhými fúzmi na chrbte.

Vtedy vyzerá ako malý medveď. Konečne nadišla chvíľa napraviť hájnikovu mienku o mojom streleckom umení. Na protiľahlú stráň, asi dvestopäťdesiat krokov od nás, vybehol za kamzičou mocný kamzík s viditeľnými hákmi. Pozdávalo sa mi to trocha ďaleko, ale z hájnikových poznámok som vycítil, že túto vzdialenosť považuje za celkom bežnú. Pri vystrelení som mal malú dušičku, hoci som si dal veľmi záležať.

Vo chvíli, keď sa kamzík postavil dobre naširoko, zasiahla ho strela na komoru. Po niekoľkých skokoch cez snehovú planinu klesol, šmýkajúc sa dolu strmou stenou a zanechávajúc na bielej pokrývke pás červenej farby. Zastavil sa po dvesto metroch v kosodrevine — už zhasnutý. Mal som radosť z kamzíka aj z uznania málovravného hájnika, ktorý mi podával zálomok kosodreviny na klobúk so slovami: „Dobrý zásah bez ďalekohľadu”.

Bol to veľmi dobrý kamzík s krásnymi fúzmi. Hájnik ho niesol za batohom. Obdivoval som, s akou ľahkosťou a pružnosťou prechádzal tento horal cez nebezpečné miesta skalísk s príkrymi zľadovatenými stranami.

Hladní, skrehnutí a unavení, sme sa na spiatočnej ceste tešili na teplú kolibu.
Na druhý deň za mrazivého a jasného rána sme sa vybrali na najvyššie vrcholčeky revíru. Pred nami sa rozprestieralo niekoľko rovín, vlno-vite rozbrázdených malými hrebeň-mi a zarastených morom kosodreviny. Pretože naša čiastka revíru mala svahy obrátené viac na sever, kamzičia zver, keď veľmi mrzlo, sa zdržiavala vo výšinách, na ktoré sa viac opierali slnečné lúče.

Dlhý výstup po ľade a snehu bol priam horolezeckým výkonom a keď si pomyslím na tento výstup a najmä zostup, ešte i dnes bežia po mne zimomriavky.Vystupovali sme jedným z komínov, medzi dvoma skalnými stenami skoro zvislými, pokrytými ľadom s povrchom tuhým a hladkým ako sklená doska.

Hájnik stúpal predo mnou, vysekával do ľadu horským čakanom malé záseky vo vzdialenosti jedného kroku, do ktorých sa zachytil hrot klincovanej topánky a ktoré mali nahradiť schody alebo stupne rebríka. Hore týmto ľadovcom, dlhým asi tristo metrov, sa nám išlo pomerne dobre, ale cestou nazad som nemohol ani pozrieť do závratnej hĺbky rokliny. Z najvyššieho bodu sa nám do nedozernej diaľky otvorila nádherná panoráma hôr.

Kamzíčia ruja
Kamzíčia ruja

Po chvíli som si zvykol na oslepujúce slnečné lúče a v mori kosodreviny a skál som sa obzeral po kamzíkoch. Za hodinu som ich videl asi dvadsaťpäť, ale všetko slabé alebo kamzice. Pod jedným skalnatým útesom sa vo vzdialenosti vyše tristo krokov zjavil veľmi dobrý kamzík, ktorému slabý vetrík čuchral fúzy.

Na teplom sl-niečku si našiel miesto chránené od vetra a zaľahol. Nebolo možné priblížiť sa k nemu. Výstrel bol riskantný a okrem toho ranený kamzík sa mohol zrútiť do priepasti, v ktorej by bol pre nás stratený. Po dlhšom rozmýšľaní mi hájnik poradil, aby som strelil asi dva metre nad neho.

Kamzík začuje za sebou náraz gule do skaly, a pribehne bližšie. A naozaj. Len čo projektil narazil do skaly, z ktorej sa zaprášilo, kamzík vyskočil a krátkym cvalom sa blížil k nám. Ked skákal po snehovej planine asi sto metrov nado mnou a nezastavil sa, vystrelil som na neho
• behu na veľké hájnikovo prekvapenie, ktorý nedôveroval môjmu
-:relu na bežiacu zver. Guľa však íMela na komore. Kamzík začal behať do kruhu, zastavil sa, zatackai
• klesol. Mali sme obaja radosť z mocného kamzíka i z pekného zásahu. Po výstreloch bolo počuť z niekoľkých miest hvízdanie kamzí-kov a na každom výstupku a skalke v kosodrevine bolo vidno kamzičiu zver, pozorujúcu okolie.

Bol to krásny pohľad.
Než sme sa dali na spiatočnú cestu, vyškriabali sme sa na ostrú hranu najvyššieho hrebeňa, z ktorého bol pekný výhľad do susedného, dobre zazvereného revíru a na obrovskú stenu so zvislým sklonom, obrátenú na juh.

Keď sme sa štvornožky doplazili na skalnatý útes, vystrčiac iba hlavy nad závratnú hĺbku, zazreli sme v slnkom vyhriatej kotline črie-dy kamzíkov, ktorých som narátal päťdesiatšesť. Medzi nimi bolo niekoľko dobrých kamzíkov, ktoré naháňali kamzice v posledných dňoch
ruje.
Keď sa popoludní začalo slnko schyľovať na západ, museli sme sa rozlúčiť s pekným divadlom, lebo v týchto krátkych zimných dňoch sa hneď po západe slnka zotmie. Keď sme došli k ľadovej stene a pozrel som sa do hlbín, bolo mi veru úzko. Pri myšlienke, že sa môžem pošmyknúť a po tomto dlhom ľadovci zviesť dolu, zatajil sa mi dych.

Kým by som sa zastavil v kosodrevine pod ľadovcom, iste by ani moje kožené nohavice nevydržali, keby ma pri prudkom zjazde neskrútilo do klbka, čo by bolo ešte horšie. Ale keď som pozrel na skúseného hájnika, ktorého oči aj tvár prezrádzali pokoj a istotu, dodal som si odvahy a s dôverou som sa pobral za ním, poslušne sledujúc jeho rady a upozornenia.

Žasol som nad istotou chôdze, zručnosťou a ľahkosťou, s akou tento horal s ťažkým kamzí-kom na chrbte zliezal dolu nebezpečnou stenou, pričom ešte aj mne pomáhal zapichovaním palice pod moju topánku. Naklonený nazad, prenášal som váhu tela na svoju horskú palicu, o ktorú som sa opieral obidvoma rukami.
Večer, v teplej kolibe, unavený a vyčerpaný mocným dojmom a námahou, zaspával som s pocitom blaženosti a spokojnosti. Ešte i vo sne strašili ma ľadovce a steny.

Kamzíčia ruja
Hodnotenie:

Vložiť komentár