Hájnikov Strach

Chodieva chotárom s puškou a so psom, obzerá sa a uvažuje. Po zvieratách nestrieľa naverímboha. Náš družstevný hájnik je dobrý hospodár.

Má rád nielen ľudí, ale všetko živé tvorstvo. Skúmavo pozoruje nemé tvory, čo v jeho revíri hniezdia, lovia, rozmnožujú sa a hynú, aby uvoľnili miesto ďalším. Usiluje sa chápať ich osobitosti, návyky a pudy, a tak vniká do tajomstiev života.

Volanie prepelice, šantivé hry mladých líšok, ale aj usilovnosť drobučkého mravca, čo koná dôležitú službu po celom chotári, udivujú nášho hájnika Silvestra Balúša už od chlapčenských liet. Dlhé roky skláňa hlavu pred silami, čo všetkému živému dávajú takú ladnosť tvarov, účelnosť, krásu i vôňu. Veru tak. Príroda mu učarila.

Zo všetkých nás dedinčanov hájnik Silvester Balúš najlepšie vie, ako si príroda zaslúži našu úctu a lásku. Velebí a chráni ju pre nás, a niekedy, načo tajiť, aj pred nami. Ľudia sú všelijakí. Nájdu sa medzi nimi aj duše pytliacke, chamtivé, ktorými lomcujú zhubné vášne.
Väčšina z nás má však svojho hájnika rada.
Aj teraz ľudia, čo šli za robotou do poľa, zbadali, ako si zapálil fajočku a zahľadel sa na poľné cesty.
— Tak čo vravíte, dedko? Jeseň prišla, ani sme sa nenazdali, — pokrikujú za ním.
— Nuž veru prišla, prišla.

Treba si revír obzrieť, zajace porátať… A vy kamže?
— Príde zima, oddýchnete si od chotára, vyspíte sa ako dudok a na jar znova…
— A ja veru ako dudok na konári nezaspím, – žartuje Silvester Balúš, — radšej si poležím v posteli. Spím dobre. Kedysi po svadbe som aj celú noc nespával a rozmýšľal o tom, čo mi žena navravela. A teraz zaspím, sotva začne hovoriť.
— A ináč čo nového?
— Líšky ma hnevajú. Rozmnožili sa, šarapatia. Plný chotár je tej hávede.
Také sú starosti Silvestra Balúša. A to každú jeseň. Raz sa mu zdá, že je líšok veľa, inokedy hromží na túlavé psy, alebo prenasleduje divé mačky.Pravdaže, keď príde čas lovu, zastrieľa si aj na divé kačice, čo sa cez leto na rybníkoch rozmnožili, no vždy sa zdá, že to nerobí rád. Strieľa azda len preto, aby sa aj jemu čosi ušlo, lebo každý rok sa k rybníkom nahrnú desiatky cudzích panských lovcov a pália po kačkách ostopäť. Balúš však neraz sklonil hlaveň pred krásnym bažantom, ktorého na jar vídal, ako zaľúbene dvorí svojim družkám.
Možno ste už vytušili, že revír nášho družstevného hájnika nie je svetový. V našom chotári nestretnete medveďa, diviaka, ani jeleňa dvanástoráka. Nuž, revír na Dolniakoch.

Veď sily jeho psa jazvečíka stačia tak akurát na chorého zajaca, jarabičku, sem-tam na nejakú líšku alebo občas nahnať strach šarvancom, čo na bývalom židovskom cintoríne kradnú hrušky, ktoré dedina odovzdala do večnej opatery starému hájnikovi. Revír Silvestra Balúša nie je však až taký idylický, akoby sa zdalo.

Zo dva razy celá dedina čakala spásu len od neho. Raz zbesnelo komusi veľké psisko. Ľudia pozatvárali dvory, deti aj chlapi povyliezali na stromy a báli sa z nich zísť, keď sa zmyslov zbavené zviera hnalo dedinou. Silvester Balúš sa mu so svojím jazvečíkom postavil do cesty na moste uprostred dediny. Besné psisko zrazu zaváhalo, buď sa zľaklo, alebo sa chystalo na skok a vtom, bác — a už sa váľa v prachu, mece sa, ale už je po nebezpečenstve.
Druhý raz to bolo ešte horšie — akási besnota, či záchvat zúrivosti pochytil obecného býka. Zviera bolo mocné a ťažké, keď sa rútilo, až sa pod ním zem triasla.

Narobilo škody, vyvolalo paniku. Ľudia si neboli istí ani v chalupách. Čo mladé, čo staré, teperilo sa do pivníc a na povalu. A tam zmierali strachom, čakajúc spásu od Silvestra Balúša. Obecní páni sa dlho-dlho nevedeli rozhodnúť, či takého krásneho plemenníka skántriť. Ked sa ukázalo, že nič iného nezostáva, zavolali hájnika.

A veru, keby nebol mal svojho malého, smelého jazvečíka, bol by hádam prišiel o život. Po prvom výstrele býk nepadol, ale vyrútil sa na Balúša ako lokomotíva. Tejto nebezpečnej hore mäsa prehradilo cestu malé psíča. Strhlo na seba pozornosť zvieraťa a ohúrený Balúš mal veru čo robiť, aby vystrelil druhý raz.
Silvester Balúš patrí medzi nás, je jedným z nás. A predsa sme ho spoznali iba nedávno. Nikdy nenosil poľovnícku parádu, zelené vesty vyčačkané kostenými gombíkmi, ani bažantie perá za klobúkom. Vždy bol jedným z nás (iba tá puška hájnika ho trochu oddeľovala od dedinčanov).

Ale teraz sa tak vyznamenal, že nás chtiac-nechtiac všetkých prevýšil. Dedina sa zložila a kúpili mu aj všetko to, čo poľovníkovi na veľkú parádu treba. Aj novú pušku, ktorú s hnevom zavesil v komore na dvere a ani na ňu nepozrel.
Jeho dobrá žena Cila na toľkú mužovu slávu trocha aj žiarli.
— Kým si ma nemal, sľuboval si mi hory-doly, — vyčíta mu, že sa venuje len chotáru a iným ľuďom. — Zabúdal si na mňa čoraz viac, a teraz si už na mňa zabudol načisto.
— No a čo? Videla si už rybára, čo rybe ponúka červíka, ked ju už chytil? – odbíja ženu a veselo natiera plot pred domom.— Čo blázniš, čo to natieraš tak rýchlo, — zapára žena ďalej. — Zase chceš kdesi utiecť.
— Musím sa ponáhľať, Cilka, — vraví Balúš dobrosrdečne, – mám málo farby, aby mi vystačila.
Nuž, tak žartuje, zabáva sa, lebo už mu je hej. Ale ešte pred niekoľkými dňami…
Začalo sa to v ten deň, čo sa ľuďom v poli sťažoval na líšky. Vybral sa hľadať ich brlohy a našiel, čo nečakal.
Vo dvoch neveľkých agátových hájoch (na Dolniakoch je o lesy všade bieda) sa pred niekoľkými rokmi uchytili zatúlané srny. Prišli asi zo zoborských lesov.

Opatruje si ich ako oko v hlave. A tu zrazu stojí nad hŕbkou srnčích kostí. Nech rozmýšľa, ako chce, raz nevie uhádnuť, čo za strašný dravec sa tu hostil. Líška, divý kocúr, túlavý pes? Nič iné, čo by si na srnu trúfalo, v chotári predsa nežije. Kde-tu tchor, kuna, lasica, ale to je drobizg.
A aké sú tie srnky ešte nesmelé, neisté! Vždy ich pozoruje len z úctivej diaľky, lebo ustavične ostražito vetria, nervózne sa popásajú, akoby neverili ani zelenej tráve.
Čo ich to len tak znezrady prekvapilo? Líšky?
Aj, veru nie.
Tá neznáma šelma kántri aj líšky. Ba priam ich nivočí! Podrhnuté líšky, a to aj statné mocné lišiaky ležia po chotári. Na šiji majú zlepenú krvavú srsť a stopy po silných trhákoch.
Tu v okolí sa líškam nežije ľahko. Balúš im nedá pokoj celý rok, a zrazu ho čosi predbieha. Škrtí ich priamo nad vlhkými a nečistými brlohmi s mnohými vchodmi a východmi, no dravec vždy uhádne, ku ktorému sa postaviť. Agáty opŕchli, zem je pokrytá lístím, a preto niekde dobre vidno, že boj nebol ľahký. Lišiak sa bránil, ale dosiaľ vždy prehral. Jantárovožlté líščie oči prekvapene hľadia aj po smrti, akoby tú potvoru videli v našom dolniackom chotári po prvý raz. Vyprchal z nich prameň života a ľstivosť, zostalo len zdesenie.
Balúš nehybne stojí skrytý v prítmí agátovej mladiny a rozmýšľa. Voňavý jesenný vzduch v sebe skrýva napätie. Čo za neznámy tvor sa tu usalašil? Bystrým, skúseným sluchom zachytáva nezvyklý šum. Načúva, načúva, inštinkt mu vraví, aby sa nehýbal, a zrazu vidí, ako z lesa prášia tri zajace, opúšťajú svoju skrýšu a — za nimi líška.

Dobrý kus od lesa zajace zastali a líška si sadla, akoby rozmýšľala, čo urobiť. Všetky zvieratá sa očividne boja kohosi tretieho. Po chvíli sa pomalými, váhavými pohybmi radšej od svojich skrýš vzďaľujú do voľného poľa. Líška mäkko našľapuje, vlečie za sebou huňatý chvost a nemá chuť skrížiť zajacom cestu!
Silvestra Balúša ohromuje hluché ticho lesa. Nikde sa nič nehýbe, ale on vie, cíti pred sebou akési tajomstvo.
Noc sadá na polia, treba ísť domov. Pod tmavou oblohou hvízdajú a šuštia mocné krídla divých husí. Prvé kŕdle sa krížom ponad polia a dedinu vracajú do teplých krajov. Ich tlmené gáganie pomaly zaniká v povetrí.
Dedina ešte nič netuší, žije si pokojne, ale Silvestra Balúša obchádza zlá predtucha. V revíri sa uchytil akýsi votrelec. Keď aj líšku desí, musí byť veľký. A dravý.
Na potvrdenie svojej predtuchy Balúš dlho nečakal. Iba do rána.Nad ránom si zo susednej dediny ľahko vykračuje obecný zriadenec, ináč starý mládenec Vendelín Latka. Dobre naladený vracia sa z vohľadov od veselej vdovi-ce. V poli vládne velebné ticho. Pri hustom kroví nad hlbokou cestou si Vendelín kvokne, aby vyhovel žiadosti prírody.

Zaľúbenec si zadumane podopiera hlavu pravou rukou opretou lakťom o koleno a duchom neprítomné sa usmieva. Očami poškuľuje po chotári a tu zrazu tresk-plesk, zaškrečanie a praskanie suchého ha-luzia. Čosi mu za chrbtom zvrešťalo, zmraučalo. Vendelín Latka vyskočí, akoby doň strelil. Vari to nie je sám diabol?
Vendelín trieli, uháňa dolu kopcom do dediny, ani zeme sa nedotýka, nohavice drží v hrsti. A len ked je od krovia už dosť ďaleko, obzrie sa a čosi sa mu zazdá. Čosi strašné. Vidí tuším tigra, leoparda, leva! Sám nevie, čo vidí a či vôbec niečo vidí. Vlastným očiam neverí.
— Basom ti, — zahreší pre seba a ešte rýchlejšie upaľuje. Po toľkom nervovom vypätí, ked už bol dolu v dedine, zrazu pocítil v chrbte a zátylí akúsi čudnú trhavú bolesť, takú, čo mu až hlavu mykala. Utiera si pot, ústa má ešte dobrú chvíľu pootvorené, čosi chcú stále vyjachtať.
— Ľudia moji… strašná obluda, — podarí sa mu vyľapotať až po dobrej chvíli. – Napadol ma tiger.
— Netáraj, — zahriakol ho ktosi, ale iba nesmelo, lebo Laikovi vidno na tvári, že zažil čosi strašné. Chytajú sa ho mdloby. Musí si sadnúť na klát, ktosi mu musí pripomenúť:
— Vendel, a čo to máš s gaťami?
Od tejto chvíle zlý chýr stíha ešte horší. Obetí v chotári pribúda, ba v potoku padajú aj husi, kačice. Obluda sa blíži, zakráda k dedine, občas zakvičí aj prasa, psy v búdach čušia a družstevného hájnika zavaľujú ľudia úpenlivými prosbami.

Hájnikov Strach

Hájnikov Strach

— Silvester, rob voľačo! Zbav dedinu tej pliagy!
— Ale nik nevie, o akú pliagu ide a či je to naozaj cudzí votrelec.
Strach má veľké oči. Ožívajú aj chýry o zvieratách
— ľudožrútoch.
— A akú ti to má veľkú papuľu, — vymýšľa si jeden.
— Odrazu ti schmatne aj dve-tri líšky, — pridáva druhý. — Tých pobitých líšok je vraj plný chotár. Všetko poškrtil.
Len Silvester Balúš mlčí, rozmýšľa a háda, čo sa to k nim vlastne zatúlalo.
— Každé divé zviera sa správa ušľachtilo. Nezabíja len tak z rozkoše, — vraví napokon.
— A nelezie do dvorov, nestraší bezočivo celú dedinu, — nahnevane mu oponuje obecný zriadenec Vendelín Latka, ktorému už dnes dedina odpustila aj spustené nohavice, lebo vidno, že netáral. Čo ak naozaj utiekol dajaký leopard z cirkusu alebo zo zoologickej záhrady?
— No a čo myslíš, Silvester, čo je to? — nedávajú ľudia Balúšovi pokoj, najmä po takýchto úvahách.
— Ešte neviem. Je to prirodzene plaché. Nie je to teda zviera napadnuté besnotou. No, nie je to ani líška, ani pes. Je to väčší dravec.
Zviera obchádza chotár, nemá stály brloh a v dedine poľuje od ulice do ulice, z dvora do dvora. Najčastejšie sa napája v studničke, čo vyviera v priehlbine pod starými borovicami. Sú to jediné ihličnaté stromy v celom chotári. Ináč tu rastie zväčša len agát, vŕba, sem-tam hrab a okolo rybníkov vysoké topole.
Z rôznych stôp a znakov Balúš usudzuje, že asi ide o rysa, ale nie si je istý. Radšej nikde nič nehlási, aby ho nevysmiali. Čo ak je to dáky veľký divý kocúr?
Dni plynú, no doteraz nemal šťastie uvidieť zviera na vlastné oči. Rozhodol sa počkať si naň práve pri studničke. Noc čo noc sa uzimený skrýva za borovicou, lebo zistil, kadiaľ vedie jeho chodník. A raz tak znezrady buch mu za chrbtom. Akoby spadlo na zem vrece hrachu. Nie je to pád ani tvrdý, ani mäkký. A len tak popamäti vidí, ako chodníkom trieli čosi veľké. Vystrelil. Napína oči, ale nič nevidí.
Treba ísť domov, vyspať sa a čakať, čo votrelec zase vyparatí.
Ale nočná mora prenasleduje Silvestra Balúša aj v posteli. Nevie zaspať, prehadzuje sa z boka na bok a rozmýšľa. Osud dediny ho vytrvalo sužuje a zožiera. Privádza ho do zúfalstva a robí ho vo vlastných očiach bezvýznamným.
— Je to strašne prefíkaná šelma, — budí chuderku ženu.
— Čo, čo? — zobúdza sa Cila Balúšová na jeho slová, ale nič nechápe.
— Vecf ja sa s ňou porátam.
— Len keby po tých kurínoch a chlievoch nelozila, potvora, — prebrala sa už žena, čo celú túto kalváriu prežíva s mužom.
— Vecľ… ženy sa už budú báť čochvíľa aj vo vlastnom dvore.
Dravec nedá Silvestrovi ani spať. Veď už aj farár na kazateľnici nazval šelmu „surovým násilím” a vyzval ľudí, aby sa modlili. Lenže ľudia už na modlenie nič nedajú. Veria len hájnikovej puške. Podaktorí potichu vravia: — Mali by sme mu pomôcť.
Ale myšlienku hneď sami zavrhnú ako nebezpečnú, riskantnú, spojenú s nebezpečenstvom násilnej smrti. Nech sa len Balúš stará, veď ho za to platia.
Chlapi v krčme snujú zložité plány. No vzápätí sa plánov zľaknú. Fajčia a pijú. Fajčia veľa, jedným dychom, až má človek dojem, že chcú zlého ducha vydusiť z chotára dymom z cigariet.Silvester Balúš z rečí nezmúdrie, a preto na ne nič nedáva. Musí konať. Aj teraz v noci dobehla tetka Beta a celá vyľakaná nalieha naňho, aby dačo spravil, lebo ten „lebópard” im roztrhá vo dvore všetko živé.
Na mieste, kde „lebópard” útočil, našiel hájnik už iba krvavé fľaky a chumáče srsti. Dravcovi padol za obeť tetkin starý, lenivý kocúr. — Nuž čo. Beta, zostal ti aspoň kanárik v klietke,
— utešuje svoju vystrašenú rovesníčku Balúš, — máš výborného speváka.
— Ale kríva, chudáčik, kríva.
— A čo chceš mať z neho speváka, či tanečníka?
— doberá si ju Silvester a pomaly sa zberá preč. Vychádza z dvora, stopuje tú potvoru so svojím jazvečíkom a s baterkou v ruke. Po chvíli našiel miesto, kde dravec hodoval. Prestrel si pod širokým hlohom. A potom sa asi stratil v blízkom hustom háji, v krovinatom poraste.
Hájnika už obstúpilo aj zopár zvedavcov. Sprevádzajú ho až na okraj lesa, ale potom nevedia, čo ďalej.
— Choďte preč! Aj tak mi len zavadziate, — pomohol im Balúš. Radi ustupujú. Načo pchať nos do cudzích vecí.
— To ti môže človeka aj od strachu zahubiť, — ospravedlňujú sa sami pred sebou a pracú sa domov.
Silvester postupuje opatrne. Starostlivo sliedi a nazerá pod krovie. Zakráda sa ticho s pripravenou puš-i kou. Spolieha sa však na jazvečíka.
Na brehu močiara zvaného Žabiareň našiel mŕtveho bažanta. Aj ten má hlavu odtrhnutú, telíčko je ešte teplé. Silvester sa rýchlo rozhodne vybudovať si aký-taký nepohodlný úkryt pod náprotivným brehom, odkiaľ má na zanechanú korisť dobrý výhľad.
Vôkol panuje ticho, nič neruší pokojnú hladinu močiara. Žaby sú už kdesi v bahne, ponorené do hlbokého zimného spánku. Čas mu plynie pomaly, spoločnosť mu robí iba bledý mesiac, poškuľujúci spoza mrakov.
— Však ho lakota premôže, vráti sa, — ubezpečuje sa Balúš.
A vtom zaznie hájom prenikavý, splašený hlas bažanta.„Už je tu, motá sa niekde okolo,” vraví mu skúsenosť, lebo bažant by v takýto nočný čas sám od seba nevystrájal.Zdá sa, že nadchádza tá chvíľa, na ktorú čaká Silvester s celou dedinou. Zbystril pozornosť, ale všetko opäť stíchlo. Silvester zbiera sily. Všíma si náprotivný breh. Čo je za ním a nad ním, nevidí, počuje však, že kdesi zaštekala líška a vzápätí začul vyplašený piskot zajaca.

Asi ho škrtí. Do predsmrtného piskotu ušiaka sa na okraji hájika ozve kuvik. Žalostné, desivé, neblahé volanie kuví… kuví… človeka zamrazí. Vták vychádza na lov. Cez deň odpočíval kdesi v dutine starého stromu. A potom sa stane so Silvestrom Balúšom čosi čudné. Nie je v nočnom lese po prvý raz, ale ešte nikdy ho neobchádzal taký pocit strachu. Puška mu v rukách meravie — na brehu sa strhol akýsi divý vresk, štekot, mraučanie.
Balúš vystrelí a odrazu všetko zmĺkne.
Hájnik vyšiel z úkrytu, narovnal si skrehnuté údy a po chvíli našiel na brehu mŕtveho lišiaka. Telo vystreté, hlava napoly odtrhnutá. Súperi sa stretli nad mŕtvym bažantom, nevediac jeden o druhom. Dravec ušiel so zdravou kožou, ale Silvester Balúš si je už nacistom aspoň s jedným: je to rys.

Videl jeho siluetu v mesačnom svite. Dlhý bol veru dobrý meter. Počul aj jeho škrek. Rys pri zápase škrieka. Rysovo škvrnité telo sa metalo ako živé striebro. Zo stôp v hline Balúš vyčítal, ako sa rys k obeti plazil a zrazu vyrazil do útoku dlhým skokom ako šíp.
Balúš, trocha namrzený neúspechom, sa poberá domov poza humná. Ale nech, však ho on dolapí. Záhadou zostáva už len to, ako sa až sem, do ich chotára rys dostal.
Hájnik o svojom objave nikomu nič nevraví, nepochváli sa ani medzi poľovníkmi, čo sa tradične zhromaždili okolo rybníka na odstrel divých kačíc.
Šíre polia sú už ráno posiate zimným srieňom a tmavé, hmlisté diaľavy pomaly volajú kačice na ťah. Vtáky vyletujú do výšok s vystretými krídlami a radostne mávajú pevnými krídlami. A keď sadnú na hladinu rybníka, odblesk ich pekného, lesklého peria tancuje na striebristom vodnom zrkadle.

Zovšadiaľ sa ozýva vzrušené priateľské volanie, plieskanie krídel a veselý gagot. Vtáky nedočkavo vzlietajú, obzerajú sa, krúžia nad obzorom, spúšťajú sa a klesajú na vodu. Možno aj tušia pohromu, ktorá ich stihne, skôr než sa slnko ponorí za horizont. Nad vodou sa ozvú tupé výstrely. Vystrašené kačice sa znova zdvihnú k oblohe, ale veľa z nich s ťažkými krídlami padá k zemi ako kamene.
Niekoľko dní bolo v dedine ticho, ale ľudia sú ešte vždy nepokojní.
„Naozaj sa šelma zľakla, prešla do cudzieho chotára, alebo nebodaj po výstrele na Žabiarni kdesi skapala?” láme si Balúš hlavu. Nestihne si ani odpovedať, a už je tu nové božie dopustenie.
Ráno si babka Malincová hnala do susednej dediny kozu k frajerovi (naša dedina obecného capa nedrží) a z vohľadov mohol byť čochvíľa kar. Ide za kozičkou z nohy na nohu a tu — juj — strach čo i len pomyslieť.

Na chodníku sedí strašné zviera. Sedí si a díva sa. Koza sa najskôr roztriasla na celom tele, potom začala srdcervúco bľačať a zrazu frknk, šmykla sa okolo babky, a už jej niet. Pravdaže, nohy na plecia vzala aj babka — No, veľké to bolo, ako, ako… ako ročná jalovica,
— zvestovala babka dedine. n
— Oči to má ako bujak.
— A nezveličujete, babka?
— Chod’ sa pozrieť, keď si taký smelý, — odvrkla nahnevaná babka a stratila chuť do reči. Ešte aj teraz sa motá celá bez seba, ani napitý kostolník pred oltárom. Bez protestu, hoci svoju kozičku veľmi miluje, súhlasí s návrhom dediny požičať zviera ako návnadu.
A navečer vyprevádza Silvestra Balúša vari polovica zvedavej dediny. Ľutujú kozu aj hájnika. Hrozia vidlami aj hrabľami tomu zloduchovi a napokon sa s hájnikom radšej rozlúčia, veď ktohovie?
— A praskni mu to rovno medzi oči, — posmeľujú Silvestra. — Nečakaj, lebo zase utečie, alebo aj teba…
— radšej nedopovedia, čo ak by naozaj?
Ešte hájnikovi ochotne zhotovili posed s dobrým výhľadom na všetky strany, ale najmä na kozu, návnadu, čo bľačí, akoby ju na nože brali. Počuť ju až za tri chotáre.
Balúš pri návnade pokorne prečkal celú noc, a nič. Koza zostala celá. Len čo si však ľahol, ešte dobre ani oko nezažmúril, a už má vo dvore hurhaj ako na jarmoku. Kŕdeľ rozčúlených susedov vedie obecný zriadenec Vendelín Latka. Dedina začína celú vec brať naozaj vážne.

Latka pritiahol do dvora hlavný štáb boja proti rysovi — votrelcovi, ktorý večer čo večer zaháňa ženy a deti za dvere zamknuté na sedem zámkov. Vonku sa potulujú zväčša len chlapi, a hoci majú vidly, hrable v rukách, hádžu po okolí nesmelým, váhavým pohľadom.
— Toť Mišovi sa včera v noci vteperil už aj do chlieva. Obišiel chliev zo všetkých strán, vyskočil na drevo, odtiaľ sa odrazil a prepadol cez slamenú strechu ako guľa, — oznamuje Balúšovi vzrušený Latka a ukazuje na postihnutého Michala Drobu.
— Oči mu svietia ako lampáše, — zvestuje Droba.
— Zmizol v chlieve ako naozajstný zlodej.
Z rečí vyplynulo, že sviňa potom nepokojne zafučala, zagrúlila, pes vbehol do búdy a vyčkával, čo sa bude diať, žena, deti sa triasli v kuchyni a Droba, celý zjančený, letel do dediny.

Teraz tu stojí, prosí a nalieha, čo ak by sa rys navečer znova vrátil. Balúšovi nezostávalo nič iné, iba odísť so skupinou na obhliadku Drobovho dvora.
— Tam, tam je v šope, — víta ich Drobova žena s krikom, keď vošli do dvora. — Áááá, ach, aká potvora! Ach, beštia akási!
Balúš si na útok rýchlo vybral ozbrojených a „na všetko odhodlaných” chlapov. Obstúpili šopu.
— Na toho diabla treba ísť s fortieľom, — vravf hájnik a klepe si prstom po čele.
— A čo ak po mne skočí? Strieľať nemôžete, — ozve sa ktorýsi váhavý bojovník.
— Čuš, vari si už do gatí pustil? — zahriakol ho hájnik, aby udržal náladu, a odchýlenými vrátami púšťa do šopy svojho havkajúceho jazvečíka. Vráta rýchlo za-chlopil a vrtko skočil do medzery v živom chlapskom kruhu.

Všetci nedočkavo naťahujú uši, ale nepočuť nič, len ticho, nepríjemné ticho.
— Čo sa tam asi deje? — rozochvené šepká Vendelín Latka. — Chudák pes. Ja by som tam nešiel ani za tisíc dolárov.
Hájnik Balúš si však psa pozná. Nedopustí naň zlého slova. Pre Silvestra má jeho jazvečík najcennejšie vlastnosti na svete. Hájnikovými rukami prešlo už veľa psov, ale takéhoto bojovníka ešte nemal.
— Neboj sa, je to čistokrvné zviera. Extra trieda! Vie, čo treba robiť. Poradí si.
Zrazu sa v šope rozľahol strašný hurhaj, brechot, prskanie, bolestné zašteknutie, a potom nastalo zlovestné ticho. Z tvárí ľudí možno čítať zdesenie.

A zo slamenej strechy rovno pred chlapa s hrabľami zoskočil rys.
— Ľudia, preboha! — chlapovi vypadli hrable z rúk a šelma fuk, zmizla ani gáfor.
Balúš vie, že je zle. Do šopy sa mu veľmi nechce. Vie, že jeho jazvečík dobojoval.
— No, pod’ sem, Droba, — volá zrazu celý prekvapený zo šopy.
— Čo je, čo je? — naľakal sa Droba.
— Nesiai si, nejednotil, nevyorával, a koľko repy sa ti urodilo! Vari pod posteľou? — čuduje sa Balúš nad odhalenou skrýšou. — Len sa sem poďte pozrieť aj ostatní.
— Nekradol som, zopár kúskov som si vzal.
— Pozrimeže, aký fifík, nekradol, iba si vzal! — pustil sa družstevný hájnik do Drobu, celkom zabudnúc na vystretého jazvečíka.
— No, ked sme už tu, poďme sa ešte pozrieť do šopy toť tvojmu susedovi, — prišlo na um Balúšovi odrazu.
— Hádam to nemyslíš vážne, — zarazene protestuje sused. — Na to nemáš právo!
— Myslím to smrteľne vážne, — vraví Balúš.
— A, ved robím v družstve, — protestuje sused už trochu mäkšie.
— Všetci robíme.
— Nechoď ta, Silvester, netreba, — odhovára ho sused. — Pokojne treba s ľuďmi. To tvoje ťažké hájnické bremeno ťa čochvíľa odľudští.
— Tak, rysa naháňam, a vás som nachytal, chumaji. Darmo sa vyhovárate! Ako k tomu prídu tí, čo statočne pracujú a nekradnú? Ak ťa chytím v chotári, podstrih-nem ťa brokmi ako sysľa!
— Len sa veľmi neondej, Silvester, — pokúša sa sused na odpor. – Nevídali, aká tragédia. Zopár kúskov stratenej repy.
— Čóóó? S tebou je to ako s hríbmi. Spoznáš, či sú jedovaté až vtedy, keď je už neskoro, — nevzdáva sa Silvester Balúš zápasu o spravodlivosť.
Ostatní sa medzitým nenápadne roztratili robiť poriadok po svojich komorách a šopách. Balúš si až teraz smutno zdvihol mŕtveho psa a kráča do susednej stodoly, či sa to susedovi páči a či nie.
„Človek je náchylný na lotroviny a hneď zas na slzy,” dumá pre seba, prekvapený nečakaným zvratom situácie ako farár po zlej spovedi.
Už je načase, aby v dedine znova nastal pokoj.
Na poliach je clivo a pusto. Pripravili sa na zimný spánok. Nad zemou spútanou prvými mrazmi visí hrobové ticho a nehybná obloha. Človeku sa na prvý pohľad zdá, že to tak ostane naveky. V chotári naďalej vládne napätie, ktoré sa tu i tam dá vyčítať z peria roztrhaných jarabíc, čo sa neuchránili ani v hustom, tŕnitom krovi. Vystrašené vtáky sa v poslednom čase neohlasujú a len mlčky, nepokojne striehnu okolo seba.

Iba občas znervóznejú, tichučko čirikajú, bezhlavo behajú pod hustým krovím a bojazlivo upierajú zrak do temnejúceho chotára.
Silvester Balúš kráča poľom a v mysli uzaviera okolo rysa pevný kruh. Z minulých dní vie celkom presne vyčítať, kam rys zajtra zavíta. A na tom postavil svoj plán.
Obloha sa roztvorila a čierne hrudy, obsiate oziminami, čo ešte včera vyvolávali dojem nekonečného zeleného pokrovca, prikryla panensky čistá vrstva snehu. Pre jarabičie kŕle nadišli ešte ťažšie dni. Zabárajú sa do hlbokého snehu, ťažko hľadajú obživu a dravec im je na stope každú chvíľu.

Pravda, o nič veselšie sa nežije ani bažantom, ani zajacom. Líšky, ako svojich súperov v revíri, rys už skoro vykántril. Znepokojené zajace sa radšej z nebezpečného lesa a voľného poľa prikradli až k dedine, a tam na záhumniach vyhrabúva-jú kapustné hlúby. No každú chvíľu sa stavajú na zadné labky, panáčkujú, vykrúcajú fúzy a načúvajú.
Stopy v snehu sú zaujímavé. Pri troche stopárskych skúseností a obrazotvornosti možno z nich vyčítať všeličo. Silvester Balúš sa z nich dozvedá, že v najbližších dňoch prekročí rys potok a po hrádzi medzi prvým a druhým rybníkom sa vydá zase na lov do ulice za kostolom. Pravda, ak mu predtým neskríži cestu puška Silvestra Balúša.
Dedina sa zjednocuje pred poslednou výpravou. Rys si včera nabrúsil pazúry na vychudnutom psisku, čo si vyšlo do poľa s gazdinou.
— Skočil na chudáka z haluze… dobre, že som nekráčala pod stromom, — znova rozbúrila fantáziu ľudí vyjavená žena.
— Ten sa vykašle na teba, Róza, — krotí ju Balúš. — Orol muchy nechytá. Pamätaj si to… Chlapi, poďte mi pomôcť!
Na svahu nad rybníkmi, rovno proti hrádzi, vybudovali Balúšovi v korunách troch topoľov skrýšu.

Teraz sa zmráka zavčasu, ako v zime. Balúš si sadol do skrýše hneď zvečera a dolu pod stromom nechal svojho bastarda, ktorého po smrti chrabrého jazvečíka priúča remeslu. Pes je to taký všelijaký, trochu cisárskej a trochu cigánskej krvi.
Hodiny sa Balúšovi vlečú pomaly. Mesiac je v splne a noc je jasná ako na osvetlenom javisku. Na chladnej oblohe sa mihocú veľké hviezdy. Vzduch je presiaknutý bielym svetlom, čo Balúša potešilo, hoci zasa mráz nemilosrdne štípe. Pri najmenšom šuchote sa pesa jeho pán sústredene započúvajú. Dedinu pod hrubou snehovou prikrývkou sotva rozoznať. Okná, čo doteraz veselo svietili do tmy, už potemneli, a nič sa nedeje.
„To je počasie ako stvorené pre teplú posteľ,” vzdychá Balúš, „a ja musím… ”
Myšlienku nedokončil. Hájnik začul sotva počuteľný piskot jarabíc. Čirik… čirik… čirik… ohlasujú sa premrznuté vtáky a vyľakane sa po hrádzi blížia k jeho skrýši ako čierne guľôčky. Balúš vie, že jarabice sa v noci neplašia len tak z ničoho nič. A náhle sa z potoka vynára čosi väčšie a ide rovno na hrádzu. Kráča mäkko, váhavo, opatrne. Bastard žalostne zakňučí, chvost stiahne medzi nohy, a už ho niet. Nechal pána napospas osudu.
Strach pochytil aj Silvestra Balúša. Strach z toho, že netrafí. Vyvaľuje staré oči a ticho, tichulinko zdvíha pušku. Hlaveň mieri rysovi na čelo. Šelma kráča po hrádzi a nič netuší. Ešte niekoľko sekúnd, a bude na dostrel.
— Jeden, dva, tri, štyri, päť… — počíta si Silvester. Zrazu sa rys zastavuje, obracia zrak ku korunám
topoľov, čosi sa mu nepozdáva. Skúma okolie.

Zľava voda, sprava voda, obzrie sa za sebou a zase hore.
Balúš šuchne pažbou o posed. Dravec napne strunis-té telo.
„Teraz mi už neujdeš…” a dolinou sa rozľahne výstrel. Rys sa hádže ako ryba na suchu, mraučí a kotúľa sa z hrádze do mrznúcej vody. Zostal ležať hneď skraja. Je to statný, štyri-päťročný dospelý samec. Už teda dovystrájal.
Ráno sa teší celá dedina. Vo dvore Silvestra Balúša je veselo, že by sa aj mačka s myšou pustili do tanca.
— Ešte tri rysy, a babka majú kožuch ako čarovná, — vyhlasuje obecný zriadenec Vendelín Latka.— Ozaj, a kde sa tu tá potvora nabrala? — vynorí sa pred ľuďmi od začiatku nezodpovedaná otázka.
— A veď nedávno som čítal v Roľníckych novinách správu, že pri prevoze rysov z Oravy do zoologickej záhrady sa kdesi medzi Nitrou a Hlohovcom dostal z klietky rys ostrovid, – klepol sa po čele nedoslýchavý starý Škrabák, čo sa tiež prišiel na to čudo pozrieť. To bude asi on.
A tak sa napokon rozlúštila záhada, ako sa na Dolniakoch rozšírili rysy.
— Pozrite sa, vydýchol s otvorenými očami, — vraví hájnik. — Nestačil sa na krásu nášho chotára vynadívať. Bolo mu tu dobre, škrate akejsi… Akoby aj nie.
Po chvíli Balúš, rozpačitý z toľkej slávy, nenápadne zmizol za humná strážiť poriadok v chotári. Zistiť, čo tu po rysovi zostalo, s čím bude vo svojom kráľovstve na jar začínať.

Hájnikov Strach
Hodnotenie:

Napísať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *