Sokol

Sokol
Sokol

Juan Peralta hodil do klietok poslednú hrsť slepačích vnútorností, potom si otrel ruky do starého vreca a šmaril ho do kúta.

Vrátil sa ku klietke, v ktorej sedel nádherný poľovný sokol.— Parádny kus, — poznamenal som.— Koľko zaň pýtate?Juanovi sa zablyslo v čiernych očiach.— Eumenides nie je na predaj, seňor. Je určený pre generála.
Bol posledný z pyšného rodu Peraltov, ktorí sa kedysi preslávili chovom dobytka, ušľachtilých koni a bojových býkov.
Všetok živý inventár, rovnako ako väčšinu pozemkov, zhltli dane, ktoré pomocou svojich vojakov tak tvrdo vymáhal generál José Rivera. „Potrebujem kopu peňazí,” vravieval generál, „ak mám národ oslobodiť od jeho utlačovateľov.”
Juan zostal v schudobnenej haciende; v kurínoch, ktoré boli teraz na spadnutie, choval ešte niekoľko sliepok.

Predajom cvičených sokolov a drobnej zveri, ktorú chytal pre zoologické záhrady v pampe, ťahajúcej sa na západ od haciendy, si sotva zarobil na živobytie.
V jednej z bývalých maštali visel na stenách dlhý rad klietok. Na svoje prekvapenie som vo väčšine z nich uvidel štrkáče.

Sokol
Sokol

V ostatných boli netopiere, jašterice a škorpióny. Vyjadril som svoj údiv nad tým, že vo svojej zbierke má toľko štrkáčov. — Ako sa vám ich podarilo toľko chytiť? Je to predsa veľmi nebezpečné.
— Vychoval som si, seňor, vynikajúceho pomocníka, — odpovedal Juan. — Eumenides je veľmi učenlivý. Žiaľ, čoskoro ho asi stratím. Generál odkázal, že zajtra príde, aby si vybral nejakého sokola. Viem určite, že mu padne do oka akurát Eumenides.
— Nemôžete ho dajako naviesť, aby si vzal iného?
— Generál si berie vždy, čo sa mu páči, seňor, — povedal Juan tónom, ktorý nepripúšťa námietky. — Dostane teda Eumenidesa.
Keďže som musel v haciende zostať cez noc, vydal som sa popoludní len tak na západ smerom, kde sa pampa strácala v nehostinnej pustatine, plnej žeravého kamenia.

Dúfal som, že ukoristím ešte niečo, čím by som obohatil svoje univerzitné zbierky.
Na návrší v tieni zakrpateného duba som sa posadil a chrbtom sa oprel o drsný kmeň. Sedel som tak iba chvíľku, keď som spozoroval Juana, ako vyšiel z haciendy a zamieril ku mne.

Cez hlavu mal natiahnutú masku, chrániacu krk aj plecia. Pripomínala šermiarsku kuklu. Bundu mal niečím hrubo vypchatú, na rukách pevné rukavice. Na zohnutej ruke mu sedel sokol. Aj na tú vzdialenosť som bol presvedčený, že to je Eumenides.
Ked vyšiel až na kopec, zastavil sa a sokol prudko vzlietol do výšky. Najsamprv letel rovno na západ, potom začal krúžiť.
O niekoľko minút sa zrazu strmhlav spustil k zemi, do širokého porastu. Vzápätí vzlietol. V pazúroch držal hada, ktorý sa divo krútil a mykal. Štrká-ča. Eumenides opísal polkruh a vrátil sa k Juanovi. Sadol si mu na plece a zmietajúceho sa hada mu opatrne položil okolo krku.
Juan štrkáča šikovno chytil a vopchal ho do vaku. Eumenides dostal odmenu, malý kúsok slepačieho mäsa. Potom sa celý akt ešte niekoľkokrát opakoval. Keď bol vak plný krútiacich sa hadích tiel, pustil sa Juan so sokolom na pleci späť k stajniam.

Na druhý deň som sa po raňajkách spýtal Juana. — Prečo ste sa neobrátili na guvernéra, seňor Peralto, ked vám majetok skonfiškovali?
— Prirodzene, že áno, seňor. Napísal som množstvo žiadostí, ale bez akéhokoľvek výsledku. Pre guvernéra bolo rozhodujúce, čo povedal generál.
— Odkedy sa generál zaujíma o so-koliarstvo?
— Asi tri roky. O niekoľko mesiacov skôr, ako som začal s ich chovom a výcvikom.
— Rátali ste s tým, že by sa generál mohol zaujímať o vaše sokoly?
— Nepochyboval som o tom, seňor,
— odpovedal Juan a v očiach mu za-blýskalo.
Náš rozhovor prerušil hluk motorov.
— Generál, — povedal Juan. — Ide si po sokola.
Kolóna piatich áut sa zastavila na dvore. Asi dvadsať dôležito sa tvária-cich mužov v uniformách vystúpilo a uberalo sa k obytnej budove. Na čele sa kolísala potiaca sa hora mäsa v parádnej uniforme.
— Dobré ráno, seňor Peralto, — zaručal generál. — Vtáky sú v klietkach?
Nečakajúc na odpoveď, vykročil k stajniam. Jeho ľudia sa hrnuli za ním. Netrvalo dlho a generál opäť vyšiel na dvor. Na pleci mu sedel Eumenides.
— Tohto, seňor Peralto. Je dobre vycvičený?
— Veľmi dobre, seňor, — ubezpečil ho Juan.
— Uvidíme! — povedal generál. Šiel do kopca. Jeho družina pyšne za ním. Keď sa vyškriabal hore, vypustil sokola. Potom stál a čakal na korisť.Vtom ma ako blesk preťalo strašné tušenie.

S krikom som sa rozbehol ku kopcu. Ale už bolo neskoro.Eumenides sa vrátil, sadol si generálovi na plece a okolo nechráneného krku mu položil divo sa zmietajúceho štrkáča.Vojaci pribehli svojmu veliteľovi na pomoc. Zabili hada, vtáka výstrelmi zahnali do krovia, ale generála už nezachránili.

O pol hodiny naložili jeho mŕtvolu do auta a odišli.
Keď som neskôr sadal do svojho džípu, mal som pocit strašnej spoluviny. Cestou z haciendy som ešte raz zbadal Juana. Stál na kopci a okolo neho krú-žil Eumenides. Juan sám pripomínal orla, odpočívajúceho chvíľu so zvesenými krídlami, než sa opäť pustí do výšav.

Sokol
Hodnotenie:

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *