Ako kŕdeľ škorcov miznúci niekde na zahmlenom obzore krajiny, tak rýchlo letel čas. Dávno už odleteli vlhy, nevidno už vzdušných akrobatov — dáždovníky. Na opustených lánoch melancholicky pospevujú posledné kŕdle oneskorených škovránkov, v lesnej hrabanke šuští červenkasté lístie bukov.

Prešla nezabudnuteľná jeseň, prihlásila sa zima — a bola zlá. Kŕdle večne hladných drozdov čvíkotavých zosadli na jarabiny, lemujúce každú horskú cestičku, a nevynechali ani jediný strapec červených jarabín v najodľahlejšom rúbanisku. Chochláče prele-tovali bez cieľa po krajine, dávno už vyzobali aj najmenšie zvyšky jarabín po drozdoch, kde-akú bobuľku imela.

Možno stá kilometrov so mnou na zimných pochôdzkach prebehla po belostnej nádhere lesa moja Kudu, v našej chalupe vychovaná kuna, nechávajúc na snehu ďaleko od seba odtlačené dvojstopý. Našla v snehu zvyšky zahra-baného zajačika, ktorého mala na svedomí líška, zježila každý chlp a vyniesla si líščiu korisť do koruny stromu.

Po-chutila si na tuctoch drozdov, ktoré som jej nastrieľal. Škriabala sa po kmeňoch starých skrivených jarabín popri cestách, po ktorých v zime nič neprešlo, hľadala chutné jarabiny a šípky, čo zostali po drozdoch a chochláčoch.
Teraz mala chlpatý chvost, veľký ako dva veveričie, hodvábna srsť na chrbte sa jej predĺžila. Jej najväčšia ozdoba, svetlá škvrna na hrdle, dostala zlatožltý nádych medu.
Kudu sa na našich spoločných vychádzkach maznala s prvým snehom a maznala sa aj s posledným, ktorý nečakane napadol ešte v máji.Potom zasa vypučali buky, mohutné hlucháne už dospievali tichučkú pieseň jari v zákutiach horských porastov, na medziach, kde sa najskôr stopil sneh, pospevovali sivé škovránky.

Potom vyleteli nad šíre lány a z výšiny modrej oblohy sypali svoje jasavé trilky. Zahučali horské bystriny a v ich tajomných hlbinách striehol na každú larvičku komára dravý pstruh.
Keď potom v podhorských záhradách a sadoch zhodili ovocné stromy do zelenej trávy belostnú alebo ružovastú nádheru svojich kvetov a škorce dokr-movali prvé mláďatá, zahryzli sa do trávy kosy. Cez noc zavoňal kraj omamnou vôňou sena. Za ranných hmlí a do vlhkých, rosou postriebrených oparov prvého brieždenia kukala kukučka a cez tienisté koruny stáročných líp a horských javorov pri cestách sa preplietala nádherná vlha.

Vždy keď sa pozrela z tienistej koruny na slnkom zaliaty kraj, zaspievala svoje mäkké, flautové „filulilulijúúú”. Leto sa rozhorelo vôňou kúkoľov a nevädzí, vlčieho maku a červenofialových zvončekov a v mladinách smrečín a briežok bolo ako nasiatych hrdzavých kozákov.

Keď sa aj v najtiennejších miestach pod previsnutými konármi smrečkov ukázali zavalité hríby, priblížil sa vrchol podhorského leta. Šiel som s malou Kudu vlhkým tichom až po zem zavetvených horských smrekov. Sem-tam stál bukový kýpeť, posiaty množstvom trúdnikov, a skoro pod každou strieškou trúdnika bola dutinka po vyhnitej hrči alebo jamka vydlabaná tesármi a datľami. Cez dutiny v práchnivejúcich bukových pňoch prelieza párik sýkoriek chochlatých a pritom si tichučko syčia. Hľadím na stráň cez spleť krivolakých, víchricami ošľahaných smrekov, z ktorých každý desiaty je mŕtvy, a vidím vysoko nad svojou cestičkou mihnúť sa hrdzavú škvrnu. Priložím si k očiam triéder a poznávam srnca. Ide s hlavou sklonenou až k zemi. Niečo hľadá. Čo môže srnec s hlavou pri samej zemi koncom júla hľadať?
Prichádzam s Kudu až na hraničnú cestu, vinúcu sa po samom hrebeni horského štítu. Všade je pokoj, nikde sa nepohne ani konárik, nič sa neozve.

Kudu cestou prelezie každú dutinu, každý odumretý dutý suchár. Občas začne v suchom lístí hrabať a slabučký vŕzgavý piskot mi vždy oznamuje smrť červeného hraboša alebo okatej lesnej myši s belavým bruškom. Niektorú korisť mi prináša Kudu ukázať, ale väčšinu zahrdúsených hlodavcov dnes necháva nevšímavo ležať na cestičke. Je nejaká nepozorná a podráždená, skoro by som povedal nervózna.
Pri ceste medzi hustou mladinou a preriedenou žrdovinou je prastaré vysoké mravenisko. V jeho blízkosti trčí z cesty machom zarastený hraničný kameň, na ktorý si na chvíľu sadnem. Čakám, kým ma Kudu nedobehne. Dobre viem, že v takom veľkom mravenisku, páchnucom kyselinou, sa bude chcieť vyváľať.

Dlho sa niečím v poraste zamestnáva, nevidno ju, ale zrazu sa predsa v diaľke objavuje na ceste. Oňu-cháva každučkú hromádku kamzičieho i jelenieho trusu a s naježeným chrbtom sa približuje.
Pribieha až ku mne, oňucháva ma akosi cudzo, a keď ju s natiahnutou rukou chcem pohladkať, vrčí. To nikdy predtým neurobila, už niekoľko dní pozorujem jej zvláštne podráždenie.

Ale na svoj kúpeľ predsa len nezabúda. Vysoko do vzduchu dvíha svoj nežný noštek, zachytáva pach kyseliny a skáče rovno do stredu mraveniska. Dôkladne ho rozhrabáva a s rozkošou sa v ňom váľa. Hneď je plná veľkých čiernych mravcov, ktoré ju nemilosrdne štípu. Pomrnkáva. Možno od bolesti, možno od rozkoše. Nikdy to nemôžem rozoznať. Zasa vyskakuje na cestu priamo predo mňa, striasa zo seba dotieravé mravce, prednými nôžkami si tie najdo-tieravejšie stiera z hlavičky aj z brušká a z ostatných chúlostivých a citlivých miest.

Strašené mravce padajú až na mňa a štípu. Ale Kudu už znovu skáče do lesklo čierneho mravenčieho hemženia, znovu sa vyvaľuje v záhadnom živom kúpeli, znovu kňučí od bolesti alebo rozkoše. Zakaždým, ked spolu ideme okolo väčšieho mraveniska, dosýta si dopraje kyselinového kúpeľa. Nikdy ešte neurobila výnimku a ja som nikdy nevypátral, prečo to robí. Dnes viem určite len toľko, že je to nevyhnutnosť, nepísaný zákon jej rodu.
Hľadím na svoju malú divošku a čakám. Čo iné mi zostáva? Viem, že ničím na svete by som ju nedokázal odvá-biť z mraveniska, tak len fajčím a tuho rozmýšľam nad týmto čudným zvykom, už ani necítim štípanie mravcov na vlastnom tele.
Konečne sa Kudu lúči s mraveniskom svojím zvyčajným spôsobom.

Hlas Divočiny

Niekoľkými kvapôčkami moču. Beží ku mne, ale keď ju chcem pohladkať, vrčí. Vstávam a ideme ďalej po pustej, z oboch strán zarastajúcej ceste. Kudu chvíľami maškrtí na sladkých, ako palec veľkých čučoriedkach a potom vidím, ako skoro zúrivo hrabe pod veľkým práchnivým pňom z vývratu. Idem ďalej, predídem ju, zostáva ďaleko za mnou, premýšľam, prečo je dnes taká rozčúlená. Pribieha po mojej stope, chrbát má zhrbený do výšky a zastavuje sa.

Pozorne oňucháva okraj machom zarastenej priekopy a zastáva pri veľkom plochom balvane. Má nápadne zježenú srsť, vyskakuje na kameň a hlasno kuduká. Idem sa pozrieť, čo ju tak zaujalo, a na kameni vidím veľkú vizitku cudzej kuny. Kudu sa okolo nej vykrúca a postriekava ju niekoľkými kvapkami. Začínam chápať.
Pokúsim sa úmyselne ju pohladkať, vziať do ruky, ale určite viem, že teraz by ma pohryzla. Pri každom mojom dotyku zúrivo vrčí, oháňa sa na moju ruku ako zmyslov zbavená, rozčuľuje ju aj zvuk mojich krokov a rozbieha sa ďalej po hrboľatej ceste, akoby som tam ani nebol. Beží predo mnou päťdesiat, sto metrov, na dlhé minúty sa stráca v hustých korunách smrekov, potom zoskakuje ná hrebeňovú cestičku a zasa sa pôvabne vykrúca na veľkom kameni.

Musím sa poponáhľať. Aj na druhom kameni je trus cudzej kuny. Zisťujem, že sleduje neviditeľnú stopu. Ešte raz sa ju pokúsim chytiť, ale hneď ju púšťam, lebo mi po jej ostrých zúbkoch vytryslo z ruky niekoľko červených pramienkov. Nie, že by som ju neudržal, ale nechcem. Cítim, že už sa dostala z môjho vplyvu, nereaguje ani na najdokonalejšie napodobenie kudu-kania.
Potom sa zastavuje pri päte hrubého krajného smreka, ktorého korunu zrejme odlomil blesk.

Hrabe medzi jeho hrboľatým koreňovým nábehom, a keď k nej prichádzam, vybieha do koruny. V koreňovom nábehu je tretia vizitka a Kudu prebehuje cez koruny horských smrekov. Stráca sa v hustej spleti konárov. Vidím len, ako preskakuje medzery medzi korunami. Pustím sa do behu, potkýnam sa o skaly a balvany, ale ona cez konáre skoro preletuje. Stráca sa mi. Čakám a chvíľu oddychujem pod stromom, na ktorom som ju naposledy videl, a zrazu ju vidím o stopäťdesiat krokov ďalej.

Volanie nepomáha. Vidím ju v diaľke schádzať po kmeni hrboľatého smreka na zem a napínam zrak, aby som ju ešte raz zblízka uvidel, pohladkal na rozlúčku na zježenom chrbte. Darí sa mi to. Hladkám ju, keď oňucháva ďalšie znamenie cudzej kuny. Ale viem, že už naposledy.
Veľkými skokmi sa zasa vymršťuje do konárov, preletí nimi a ja už ďalej nejdem. Ešte sa mihne cez širšiu medzeru v zápoji smrekových korún a potom sa za ňou zatvorí zelená clona. A Kudu beží po neviditeľnej stope ďalej, ide za hlasom, ktorý ja nemôžem počuť. Iba tuším, aký silný a neodolateľný hlas to musí byť…
Sadám si na vyvrátený smrek. Upokojujem sa cigaretou, lebo viem, že Kudu sa ku mne už nikdy nevráti. Nikdy sa nedozviem, kam až dobehla, kde sa zastavila. Viem len, že stopa, ktorú tak vzrušene a vytrvalo sledovala, patrila jej budúcemu druhoví…
Obzerám sa okolo, chcem si vštepiť do pamäti miesto, kde som sa navždy rozlúčil s najnežnejším dieťaťom pustatiny, s tvorčekom, s ktorým som si rozumel tak, ako si ani ľudia nerozumejú. Dokázal som mu dať všetko a nakoniec s ľahkým srdcom aj najväčší dar, slobodu. Ale je mi hrozne clivo.
Moja cigareta dohorieva. Neviem, ktorým smerom idem, ale dochádzam k veľkej čistine, z ktorej sa otvára pohľad na nekonečné horské lesy. Hľadím do hlbokých strží porastených mladinou, pohľadom hladkám steny rúbanísk a stáročných porastov. Všade, kam až oko dovidí, len samý les, porast za porastom, strž za stržou, hora za horou a všetko to v nedozernej diaľke splýva so zahmlenou oblohou.
Opieram sa o hrčovitý kmeň smreka, jedného z miliónov, nemôžem sa nasýtiť pohľadu na tajomné zelené more, vydychujúce opojnú vôňu vrcholu leta. Znovu a znovu prechádzam pohľadom po jeho ďalekých horizontoch, po kobercoch horských lúčok, po rúbaniskách a korytách rozrytých kľukatými bystrinami, tônistých, vlhkom presýtených žľabov. Ako vo sne počujem škrí-pavý hlas orešníc a upokojujúce šumenie v korunách.
Medzi vlnami tajomného zeleného mora sa pred malou chvíľou stratila moja malá lesná kuna, Kudu, ktorej podivuhodného priateľstva som sa nikdy nenasýtil, ako sa nikdy nenasýtim pohľadu na jej domov, horský les.
A už sa vôbec nedivím, že podľahla neodolateľnému volaniu diaľok, voľnosti, slobody…