Pukol konárik? Dixon sa obzrel. Mal pocit, že v kroví sa stratilo niečo temné. Zostal ako prikovaný a zahľadel sa do hlbín lesa. Všade vládlo úplné ticho.

Vysoko nad jeho hlavou plachtil dravý vták a pozorne skúmal krajinu spaľovanú slnkom.Odrazu sa v kroví ozval tichý, netrpezlivý šelest.
Dixon pochopil, že je sledovaný. Doteraz si tým nebol istý. Ale už vedel, že nejasné, sotva rozoznateľné tvary sú skutočnosťou.

Spočiatku ho nechali ísť samého po ceste, ktorá viedla k signalizačnej stanici a iba ostražito sa prizerali. Teraz boli pripravené k činu. Vytiahol z puzdra zbraň, odistil ju, zasa schoval a pokračoval v ceste. Opäť sa ozval šelest. Niečo išlo trpezlivo v jeho stopách. Určite vyčkávalo, až opustí buš a vstúpi do lesa. Dixon sa usmial sám pre seba.

Nič ho nemohlo ohroziť. Mal predsa zbraň. Bez nej by sa tak ďaleko od rakety nevzdialil. Po cudzej planéte sa predsa nedá len tak potĺkať. Dixona sa to však netýkalo. Cítil vo vrecku dokonalú zbraň, ktorá ho dobre chránila pred všetkým, čo chodí, lezie, lieta či pláva. Posledné slovo vo vývoji krátkych zbraní, najdokonalejší prostriedok obrany jednotlivca.
Opäť sa obzrel. Asi päťdesiat krokov za ním kráčali tri zvieratá.

Z diaľky vyzerali ako psy či hyeny. Poštekávali a pomaly postupovali dopredu.Dixon siahol po zbrani, ale rozhodol sa počkať. Bude na to dosť času, keď sa zvieratá priblížia.
Alfréd Dixon bol malý, plecnatý, zavalitý. Mal svetlé vlasy a dohora vykrútené fúzy. Tieto fúzy dodávali jeho opálenej, vyzývavej tvári úprimnosti.

Jeho trvalým miestom pobytu na Zemi boli krčmy. Chodil stále v pokrčenom, špinavom poľovníckom obleku a s obľubou všetkým vysvetľoval rozdiel medzi koltom a Sykesovým ihlovým revolverom, trocha pohŕdavo hovoril o zbrani, používanej na Marse a Venuši, vysvetľoval, ako sa zachovať, keď v hustom buši útočí ramarijský plazoroh, a ako sa brániť pred útokom okrídlených bleskoňov.
Niektorí ľudia pokladali Dixona za chválenkára, ale nik sa mu to neopovážil povedať. Iní usudzovali, že je to v podstate slušný človek, iba trochu domýšľavý. Má nadmerné sebavedomie, vysvetľovali. Ale tento defekt raz napraví smrť alebo úraz.
Dixon mal k svojej dokonalej zbrani úplnú dôveru.
Prešiel v živote rozličnými povolaniami: bol prieskumníkom, poľovníkom, špiónom, kozmonautom. Doteraz však nemal veľké šťastie. Ostatní vždy narazili na mŕtve mesto, podarilo sa im zastreliť zvláštne zviera či nájsť zlatonosný potok. On nikdy. S tým sa dalo ťažko niečo robiť, niesol teda svoj osud pokojne.

Teraz bol rádiotechnikom a kontroloval aické signalizačné stanice na desiatke neobývaných planét. Čo je však dôležitejšie, mal vykonať prvý poľovnícky pokus s najdokonalejšou zbraňou sveta. Vynálezcovia novej pištole očakávali, že táto zbraň sa bude všeobecne používať. Dixon zasa dúfal, že si ňou urobí kariéru.
Došiel na okraj lesa. Jeho raketa bola na dve míle odtiaľ na malej čistine. Keď vkročil do tieňa stromov, začul vzrušený piskot opíc. Boli oranžovomodré a zhora si ho pozorne prezerali.
Les pôsobil na Dixona dojmom africkej džungle. Dúfal, že narazí na veľké zvieratá a niekoľko z nich uloví. Divé psy už boli sotva dvadsať metrov za ním. Niektoré z nich sa predierali krovím, aby mu odrezali cestu.
Nastala chvíľa, keď mohol použiť zbraň.
Dixon ju vytiahol z puzdra. Zbraň mala tvar pištole, bola ťažká a dosť nepohodlná. Vynálezcovia sľubovali ďalšie zlepšenie, spočívajúce v znížení hmotnosti a úprave tvaru. Dixonovi však vyhovovala taká, aká bola. Pozeral na ňu s uspokojením, potom ju odistil a nastavil na jednotlivé výstrely.Psia svorka sa blížila so štekotom a vrčaním.

Dixon namieril a vystrelil. Zbraň ticho zasvišťala. Na vzdialenosť sto krokov časť lesa jednoducho zmizla.Dixon vystrelil prvý dezintegrátor.Z hlavne s priemerom necelého palca vyrazil prúd lúčov.
V lese vznikol široký prázdny priestor, v jeho dosahu zmizlo všetko bez stopy — stromy, kroviská, tráva, hmyz, motýle aj divé psy. Rastlinstvo vyzeralo, akoby ho odrezala obrovská britva.Dixon odhadol, že v dosahu výbuchu bolo najmenej sedem psov. Sedem beštií jedným polsekundovým výbuchom.

Nehlučná pištoľ

Výborná vecička, neexistuje problém mierenia ako pri obyčajných zbraniach. Netreba opäť nabíjať, lebo zbraň môže strieľať bez prestávky osemnásť hodín.Dokonalá zbraň.
Dixon vložil pištoľ do puzdra a šiel ďalej. Vôkol panovalo ticho. Obyvatelia lesa hodnotili udalosť. Po chvíli však ohromenie zmizlo. Po stromoch nad Dixonovou hlavou opäť začali poskakovať oranžové zvieratá, dravec znovu krúžil po oblohe spolu s inými čiernokrídlymi vtákmi.
V húštine opäť poštekávali divé psy. Nevzdávali sa. Dixon počul, ako behajú po obidvoch stranách hlboko v húští. Vytiahol zbraň a čakal, či sa opäť pokúsia zaútočiť.
Z krovia rovno za ním vyskočil strakatý buldog. Zbraň spískla, pes zmizol v polovičke skoku a stromy zašumeli, ako vzduch odrazu zapĺňal vzniknutú prázdnotu.
Ešte jeden pes vyrazil dopredu; Dixon ho teda dezinte-groval. Predsa len nie sú tie beštie také hlúpe… Prečo teda nechápu samozrejmé — že sa s ním a s jeho zbraňou nemôžu merať. V celej galaxii sa všetky stvorenia rýchle naučili vyhýbať sa ozbrojenému človeku. Tu to bolo ináč. Prečo?
Z troch rozličných smerov vyrazili bez najmenšieho varovania tri psy. Dixon stlačil spúšť a okamžite ich zničil. Prázdnotu vyplnilo klbko prachu.
Dixon začal načúvať. Celý les bol naplnený štekotom. Blížili sa ďalšie svorky. Ešte stále sa teda nepoučili?
Jednoduchá myšlienka mu všetko objasnila. Nemohli sa nič naučiť — veda bola príliš subtílna. Zbraň ničila všetko rýchle a nehlučne. Psy v jej dosahu jednoducho mizli. Nebolo času ani na smrteľné zavýjanie. Predovšetkým však chýbal zvuk výstrelu, ktorý by ich prekvapil a zastrašil, zápach prachu, klopnutie záveru.
Je možné, uvažoval, že nie sú dosť bystré, aby si uvedomili, že tá zbraň zabíja. Iste nechápu, čo sa deje. Je celkom možné, myslia si, že som bezbranný.
Pridal do kroku a šiel čoraz hlbšie do lesa. Presviedčal sa, že mu nehrozí nijaké nebezpečenstvo. Zvieratá nechápu, že zbraň zabíja, ale ona napriek tomu zabíja. Bude však treba navrhnúť, aby nové modely vydávali nejaký zvuk. Niet nič jednoduchšieho.
Zvieratá na stromoch boli stále drzejšie, cerili tesáky a spúšťali sa takmer na úroveň Dixonovej hlavy. Uvedomil si, že môžu byť mäsožravé. Vystrelil a spustošil časť lesa.
Dixon sa zasmial a hneď potom padol, lebo ho do chrbta udrel hrubý konár. Zbraň mu vyletela z ruky a odkotúľala sa na vzdialenosť desať stôp, odistená, a rozsievala vôkol seba skazu. Dixon sa ťažko vytiahol spod konára a siahol po pištoli. Jedno zo zvierat s ňou utieklo.
Dixon padol k zemi. Zviera víťazne pišťalo a mávalo pištoľou. Obrovské stromy, preťaté napoly, klesali k zemi, rozrytej a zasypanej hromadami konárov a lístia. Výbuch zmietol strom vedľa Dixona.
Stratil už akúkoľvek nádej. Zviera, zaujaté zbraňou, ktorú držalo v labe, sa usilovalo nazrieť do hlavne. V tom okamihu prišlo o hlavou. Dixon to využil. Skočil dopredu a chytil pištoľ skôr, ako sa jej stačilo zmocniť iné zviera. Uvoľnil spúšť. Psy sa vrátili a pozorne hľadeli na človeka. Dixon sa však neodvažoval strieľať.

Ruky sa mu tak chveli, že by to bolo rovnako nebezpečné preňho ako pre psy. Potkýnal sa smerom k rakete. Psy šli v jeho stopách.Človek sa rýchle spamätal. Pozrel na zbraň, ktorú držal v ruke. Teraz v ňom vzbudzovala úctu a dokonca aj strach. Bál sa jej oveľa viac než psov, ktoré podistým nespájali skazu v lese s pištoľou; skôr s neočakávanou búrkou.
Búrka však prešla a psy pokračovali v love.
Dixon pálil jeden výstrel za druhým a prerážal si cestu cez hustú húštinu. Po obidvoch stranách ho sprevádzali psy. Udržiavali s ním krok. Boli ich teraz celé desiatky.
Konečne sa dostal blízko rakety. Cestu mu zahradil hrubý kmeň. Dixon ho chcel preskočiť, ked tu kmeň odrazu ožil a rozovrel obrovské čeľuste. Dixon namieril pištoľ a na tri sekundy stlačil spúšť. Netvor zmizol, ale Dixon spadol do vzniknutej jamy. Psy ho s vrčaním a štekotom obklopili. Keď sa vyteperil hore, pokúsil sa utekať, ale hneď spadol. Psy ho znovu obklopili. Vystrelil, rozťal dve zvieratá a odstrelil si hrot pravej čižmy.

S námahou vstal a šiel k rakete. Krásna zbraň, uvažoval. Nebezpečná pre všetkých — vrátane svojho majiteľa. Chcel by dostať vynálezcu do rúk. Čo je to za nápad. Nehlučná zbraň!
Konečne sa dostal k rakete. Nestačil ani otvoriť komoru, keď ho psy opäť napadli. Zabil dva najbližšie a vliezol dovnútra. V hlave mu hučalo, takmer omdlieval. Z posledných síl pribuchol dvere komory a sadol si. Konečne bol v bezpečí.
Zrazu začul vedľa seba šramot. Zavrel so sebou jedného psa.
Cítil sa prislabý na to, aby zvládol ťažkú zbraň, dokázal ju však zdvihnúť. Pes, v temnom vnútre rakety ťažko viditeľný, naňho skočil. Dixon bol presvedčený, že sa mu nepodarí stlačiť spúšť. Beštia sa mu už-už vrhala na hrdlo. Reflexívne stlačil spúšť. Zviera zapišťalo a stíchlo. Dixon stratil vedomie.

Keď sa prebral z mdlôb, dlho nehybne ležal a opájal sa čarovným pocitom, že žije. Pri nohách mal zvyšky zabitého psa. A hneď vedľa bola v stene dlhá škára. Dnu prenikalo slnečné svetlo. Škárou bolo vidieť zvieratá, nazerajúce do rakety.
Ach tak! Keď si razil cestu, musel neraz zasiahnuť raketu. Prezeral si škody. Ej, dobrá práca, veru dobrá! Tuhľa sú rozbité rozvodné dosky. Tam ešte nedávno stálo rádio. Tu zasa jediný zásah prederavil nádrž na kyslík a na vodu. A okrem toho je prestrelené aj palivové potrubie.
O rok neskôr, keď sa Dixon nehlásil, vyslali druhú raketu, aby ho pochovala, ak sa nájdu nejaké pozostatky, a aby priviezla prototyp novej zbrane.
Záchranná raketa pristala neďaleko Dixonovej rakety a posádka si so záujmom prezerala škáru a ostatné škody.
— Niektorí ľudia, — povedal inžinier, — vôbec nedokážu zaobchádzať so zbraňami.
— Veru tak, — súhlasil šéfpilot.
Z lesa bolo počuť údery. Šli tým smerom. Dixon si pri práci pospevoval. Drevená koliba bola obklopená zeleninovou záhradkou, chránenou ohradou z kolov. Dixon práve zatĺkal nový kôl na miesto prehnitého.
— Ty žiješ! — zvolal jeden z posádky.
— Ako vidíte, — odvetil Dixon. — Počkajte až opravím plot. Ohavné beštie sú tie psiská. Ale priviedol som ich k rozumu!
Dixon s úsmevom ukázal na luk zo silného prúta, ktorý 114 bol opretý o palisádu. Vedľa ležala zásoba striel.— Dostali rešpekt, — dodal, — keď som ich niekoľko zastrelil.
— A pištoľ? — spýtal sa pilot.
— Zišla sa mi! — zvolal Dixon s veselým zábleskom v očiach. — Bez nej by som si nebol dal rady.Opäť sa dal do práce. Až teraz zbadali, že kôl zatĺka ťažkou plochou rukoväťou pištole.