Tag Archives: pribeh

Odľud

Odľud

Vracal som sa z poľovačky večer sám na bričke. Domov zostávalo ešte zo osem vierst; moja dobrá kobyla-klusáčka bodro bežala po prašnej ceste, len kedy-tedy zafŕkala a zastrihala ušami; ustatý pes sa stále držal pri zadných kolesách, akoby bol k nim priviazaný. Blížila sa búrka. Spoza lesa pred nami sa pomaly dvíhala obrovská fialová chmára; nado mnou i proti mne sa niesli dlhé sivé oblaky; rakyty sa znepokojene kyvotali a šumeli. Dusnú sparu náhle vystriedal vlhký chlad; tiene rýchlo hustli. Continue reading

Postriežka na medveďa

Postriežka na medveďa

Vybral som sa na hlucháne, ale keď mi hájnik ohlásil, že naďabil na stopy a trus obrovského medveďa, na hlucháne som prestal myslieť. Medvedie stopy boli skutočne tak mimoriadne široké a veľké, že som si zaumienil medveďa stoj čo stoj uloviť. Pravda, potreboval som na to nejakého vychudnutého a predovšetkým lacného koňa, aby som ho mohol použiť ako vnadidlo. Moji chlapi pochodili vari celú župu, kým sa im konečne na tretí deň podarilo nájsť vhodného koňa, ktorého som mohol bez výčitiek svedomia pri love použiť.

Už popoludní ležal kôň na určitom mieste, kde ho hájnik úderom do hlavy zbavil všetkých pozemských starostí. Continue reading

Ťažký chlebíček

Ťažký chlebíček

Chodí po lese jeseň, vešia po kríkoch a rastlinách krištáľové siete pavučiny, oblieka do zlata osiky a brezy. Prvé spadnuté listy zahýrili farbami na mokrých cestách, na tichých tmavých vodách riečnych zátok.
Vlhá so svojim zvonivým hlasom už dávno opustila rodný háj. Vzápätí za ňou odleteli lastovičky. Ich hlboké hniezda sa černejú na opustenom úšuste.
A včera na hluchú lesnú zátočinu za dedinou Gutorovom zosadol pár potápačov — hostia, cestujúci z ďalekého severu na juh.
Na druhý deň, keď som znova prišiel k tej zátočine, potápače tam ešíte boli. Continue reading

Medveď s bielou labou

Medveď s bielou labou

Maroško Učník bol súci chlapec. Počerný, s očami ako uhlíky a s vlasmi ako ľan na materinej praslici. Keďže bol počernastý i pobelavý zároveň, starká ho „Fazuľkou” volala. Ale keď Maroško narástol otcovi po pás, povedal raz starkej:
„Akáže som ja „Fazuľka”? Čí dakedy svet slýchal, aby fazuľka šla za honelníka?”
Starká spľaskla rukami a zjojkla:
„A či ty chceš ísť za honelníka?”
„A veru chcem,” povedal Maroško a pona-prával si vykasanú košeľu.
A veru chcel. Len čo kopce okopneli a sváko bača po Hromnícíach začal chodiť z dom do domu spisovať prírastok na ovciach a zjednávať sa na leto, Maroško len takú húdol, že veru on pôjde za toho honelníka, či sa to starkej páči, alebo nie. Continue reading