Odľud

Vracal som sa z poľovačky večer sám na bričke. Domov zostávalo ešte zo osem vierst; moja dobrá kobyla-klusáčka bodro bežala po prašnej ceste, len kedy-tedy zafŕkala a zastrihala ušami; ustatý pes sa stále držal pri zadných kolesách, akoby bol k nim priviazaný. Blížila sa búrka. Spoza lesa pred nami sa pomaly dvíhala obrovská fialová chmára; nado mnou i proti mne sa niesli dlhé sivé oblaky; rakyty sa znepokojene kyvotali a šumeli. Dusnú sparu náhle vystriedal vlhký chlad; tiene rýchlo hustli.

Pohnal som koňa liacou, spustil som sa do úiľabiny, prešiel som cez vyschnutý potok, celý zarastený vrbinou, vyšiel som hore brehom a vbehol som do lesa. Cesta sa predo mnou hodila pomedzi husté lieštiny, ktoré sa už halili do šera; len s námahou som napredoval. Brič-ka nadskakovala na tvrdých koreňoch storočných dubov a líp, ktoré ustavične pretínali hlboké koľaje, vyryté kolesami vozov; kôň sa mi začal potkýnať. Náhle vo výšave zaburácal silný vietor, stromy zahučali, veľké kvapky dažďa rázne zaklopkali, zčľapotali na listoch, zablyslo sa a rozpútala sa búrka.

Lialo sa ako z krhly. Šiel som len krokom, ale čoskoro som musel zastať: kôň mi viazol a tma bola ako v rohu. Horko-ťažko som sa učupil pod veľký krík. Zhrbený a so zakrytou tvárou som trpezlivo čakal na koniec nepohody, keď sa mi zrazu pri svetle blesku mihla na ceste vysoká postava. Uprene som sa zahľadel tým smerom — tá istá postava akoby bola zo zeme vyrástla vedľa mojej bričky.
„Kto je to?” ozval sa zvučný hlas.
„A ty si kto?”
„Som tunajší horár.”
Povedal som svoje meno.
„A, poznám vás! Idete domov?”
„Hej, domov. Ale vidíš, aká búrka…”
„Áno, búrka,” odvetil hlas.
Biely blesk osvietil horára od hlavy po päty; hneď za bleskom nasledoval krátky rachotivý úder hromu. Lejak sa zdvojnásobil.
„Búrka tak rýchlo neprejde,” pokračoval horár.
„Čo mám robiť í”
„Ak chcete, zavediem vás do svojej chalupy,” povedal úsečné. „Buď taký dobrý.” „Ráčte zostať sedieť.”
Prešiel ku hlave koňa, chytil ho za uzdu a
mykol dopredu. Pohli sme sa. Držal som sa sedadla bričky, ktorá sa hojdala ako „čln na mori”, a pokrikoval som na psa. Chuderka kobylka s námahou čvachtala po blate, šmýkala sa a potkýnala; horár sa knísal pred ojom z boka na bok ako prízrak. Šli sme dosť diho; napokon môj sprievodca zastal. „Tak už sme doma, milosťpán,” vyhlásil pokojne. Brá-nička zaškrípala, niekoľko šteniec družne za-štekalo.

Zdvihol som hlavu a pri svetle blesku som zočil neveľkú chalúpku prostred veľkého dvora, ohradeného plotom. V jednom oblôčiku matne blikalo svetielko. Horár doviedol koňa pred vchod a zaklopal na dvere. „Zaraz, zarazí11 ozval sa tenučký hlások, zacupkali bosé nohy, zaškrípala zápora a zo dvanásťročné dievčatko v košieľke, prepásanej stužkou, zjavilo sa na prahu s lampášom v ruke.
„Posvieť urodzenému pánovi,” povedal horár dievčinke, „a ja zatiahnem vašu bričku pod šopu.”
Dievčatko pozrelo na mňa a vošlo do domu. Pobral som sa za ním.
Horárovu chalupu tvorila jediná miestnosť, začmudená, nízka a prázdna, bez priční a priečok. Na stene visel ošklbaný kožuštek. Na lavici ležala jednohlavňová puška, v kúte sa povaľovala hŕba handár; dva veľké hrnce stáli pri peci. Na stole smutne zbíkajúc a zhasínajúc horel lúč. Presne naprostred izby visela kolíska, uviazaná o koniec dlhej žŕdky. Dievčatko zhasilo lampáš, sadlo si na malú lavičku a dalo sa pravou rukou hojdať kolísku a ľavou upravovať lúč. Poobzeral som sa okolo seba — stislo mi srdce: neveselý je obraz sedliackej chalupy v noci. Dieťa v kolíske dýchalo ťažko a rýchlo.
„Vari si tu sama?” opýtal som sa dievčatka.
„Sama,” odvetilo sotva čujne.
„Ty si horárova dcéra?”
„Hej, horárova,” zašepkalo.
Dvere zavŕzgali a horár, zohnúc hlavu, vstúpil do miestnosti. Zdvihol zo zeme lampáš, prešiel k stolu a zapálil svetlo.
„Istotne nie ste zvyknutý na lúč?” povedal a potriasol kučerami.
Pozrel som naňho. Málo som v živote videl takých junákov ako on. Bol vysoký, plecnatý, krásne urastený. Pod mokrou zrebnou košeľou sa mu vypuklo črtali mohutné svaly. Čierna kučeravá brada mu zakrývala polovicu drsnej,mužnej tváre; spod zrastených obŕv smelo hľadeli neveľké hnedé oči. Zľahka si podoprel rukami boky a zastal predo mnou.
Poďakoval som sa mu a spýtal sa ho na meno.
„Volám sa Foma,” odvetil, „a prezývajú ma Odľud.” „Á, ty si Odľud!”
Pozrel som naňho so zvýšeným záujmom. Od svojho Jermolaja i od iných som často počul o horárovi Biriukovi, ktorého sa všetci okolití sedliaci báli ako ohňa. Podľa ich rečí nebolo ešte na svete šikovnejšieho horára nad Odľuda: „Viazanicu raždia mu nepotiahneŠ; v hocktorú dennú či nočnú hodinu prikvitne ako blesk z jasného neba a nech ti ani na um nezíde spriečiť sa mu – je mocný a obratný ako sám diabol… A ničím sa nedá podplatiť: ani pálenkou, ani peniazmi; nijako si ho nezískaš. Dobrí ľudia sa ho už neraz priberali zniesť zo sveta, ale – on sa nedá.”
Takto zmýšľali susední sedliaci o Biriukovi.
„Tak ty si ten Odľud,” zopakoval som. „Veľa som o tebe počul, braček. Vraj nikomu nič neprepáčiš.”
„Robím si svoju povinnosť,” odvetil zamračene, „panský chlieb zadarmo jesť nemôžem.”
Vytiahol sekeru spoza opaska, kvokol si a začal štiepať triesky na lúče.
„Nemáš gazdinú?” opýtal som sa ho.

Odľud

Odľud

„Nie,” odpovedal a silno sa zahnal sekerou.
„Iste ti umrela?”
„Nie… hej… umrela,” doložil a odvrátil sa.
Prestal som sa vypytovať; Odľud zdvihol hlavu a pozrel na mňa.
„Ušla s mešťanom, čo tadeto prechádzal,” povedal s tvrdým úškrnom. Dievčatko sklonilo hlavu; dieťa sa zobudilo a začalo plakať; dievčatko podišfo ku kolíske. „Na, daj mu,” preriekol a podal dievčatku ufúľaný cumeľ. „Aj hento nechala,” pokračoval potichu a ukázal na decko. Prešiel k dverám, zastal a obrátil sa.
„Urodzený pán,” ozval sa, „vy náš chlieb akiste jesť nebudete, a okrem chleba nemám …”
„Nie som hladný.”
„Ako myslíte. Postavil by som vám samovar, ale nemám čaju… Idem pozrieť, čo robí váš kôň.”
Vyšiel von a pribuchol dvere. Druhý raz som sa poobzeral po miestnosti. Miestnosť sa mi zdala ešte smutnejšia ako pri príchode. Trpký pach vychladnutého dymu mi nepríjemne sťažoval dýchanie. Dievčatko sa nepohlo z miesta a nezdvihlo hlavu; len kedy-tedy posotilo kolísku a bojazlivo si potiahlo na plece padajúcu košieľku; holé nôžky mu viseli bez pohybu.
„Ako sa voláš?” opýtal som sa.
„Ulita,” odvetilo a ešte hlbšie sklonilo smutnú tváričku.
Horár vošiel dnu a sadol si na lavičku.
„Búrka prechádza,” poznamenal po chvíľke. „Ak rozkážete, vyprevadím vás z hory.”
Vstal som. Biriuk chytil do ruky pušku a skontroloval panvičku.
„Načo to?” opýtal som sa.
„Ale, v hore Šarapatia… Pri Kobylej dolinke strom stínajú,” doložil ako odpoveď na môj spýtavý pohľad.
„Varí to sem počuť?”
„Zo dvora počuť.”
Spolu sme vyšli na dvor. Dážď ustal. V diaľke sa ešte kopili ťažké opachy chmár a kedy-tedy sa mihol dlhý blesk; ale nad hlavami nám už kde-tu presvitalo tmavobelasé nebo a cez riedke, rýchlo letiace oblaky blikali hviezdičky. Obrysy stromov, skropených dažďom a rozhý-baných vetrom, začali vystupovať zo šera. Započúvali sme sa. Horár zložil Čiapku a sklonil hlavu. „Hen… hen,” ozval sa zrazu a vystrel ruku. „Vidíš ho, akú noc si vybral.” Ja som nepočul nič, iba šum lístia. Odľud vyviedol koňa spod šopy. „Takto ho nebodaj prepa-siem,” doložil nahlas.

„Ak chceš, pôjdem s tebou …” – „Dobre,” odvetil a zacúval s koňom nazad. „Raz-dva ho lapíme a potom vás vyprevadím. Poďme.”
Vykročili sme: Odľud popredku, ja za ním. Sám boh vie, ako nachádzal cestu, ale zastával iba zriedkakedy, aj to len nato, aby načúval úderom sekery. „Aha” mrmlal pomedzi zuby, „počujete? Počujete?” – „Ale kde?” Odľud hodil plecami. Zostúpili sme do úžľabiny, vietor na chvíľočku stíchol – k môjmu sluchu jasne doľahli pravidelné údery sekery. Odľud pozrel na mňa a kývol hlavou. Vykročili sme ďalej cez mokrú papraď a žihľavu. Zrazu sa ozvalo tupé, zdĺhavé zadunenie…
„Zoťal ho…” zašomral Odľud.
Nebo sa zatiaľ stále čistilo; v hore sa tro-šílinka rozjasnilo. Napokon sme vybŕdli z úžľabiny. „Počkajte tu,” pošepol mi horár, zohol sa, zdvihol pušku dohora a zmizol medzi kríkmi.. S napätím som načúval. Zdalo sa mi, že cez ustavičný šum vetra počujem nablízku slabé zvuky: opatrné odtínanie konárov, vrzgot ko-lies, fŕkanie koňa … „Stáť! Ani krok!” zahrmel zrazu Odľudov oceľový hlas. Druhý hlas za-pišťal žalostne ako zajac… Začal sa zápas. „Nie-e, nie-e,” opakoval Odľud dychčiac, „ne-ujdeš mi…” Rozbehol som sa tým smerom, odkiaľ prichádzali zvuky, a potkýnajúc sa na každom kroku, dobehol som na miesto bitky.

Na zemi, pri zoťatom strome, sa pechoril horár; držal pod sebou zlodeja a zväzoval mu opaskom ruky za chrbát. Pristúpil som bližšie. Odľud vstal a postavil zlodeja na nohy. Zočil I som mokrého otrhaného sedliaka s dlhou roz-čuchranou bradou. Mizerný koník, napoly zakrytý rohožkou, stál neďaleko s nápravou voza. Horár neprehovoril ani slova; i sedliak mlčal, iba hlavou potriasal.     ŕ
„Pusť ho,” pošepol som Odľudovi. „Ja za-platím za strom.”Odľud bez slova chytil koňa ľavou rukou za hrivu – pravou držal zlodeja za opasok.

„No hybaj, strakoš!” povedal drsne. „Hen sekerku vezmite,” zamrmlal sedliačik. „Bolo by jej
škoda,” povedal horár a zodvihol sekeru. Vykročili sme. Ja som šiel na konci… Znova začalo popŕchať a čoskoro sa spustil lejak. Horko-ťažko sme  došli do chalupy.  Odľud nechal zajatého koníka prostred dvora, sedliaka odviedol do izby, povolil mu uzol na rukách a posadil ho do kúta. Dievčatko, ktoré medzitým zaspalo pri peci, vyskočilo a mlčky, vystrašene hľadelo na nás. Sadol som si na lavicu.
„Ej, bisťu, ale sa leje,” poznamenal horár. „Budete musieť počkať. Nechcete si ľahnúť?” „Ďakujem.”
„Ja by som ho kvôli vašej milosti zatvoril do komôrky,” pokračoval, ukážuc na sedliaka, „Ale viete, zápora…”
„Nechaj ho tu, daj mu pokoj,” prerušil som Odľuda.
Sedliak na mňa zaškúlil spod obočia. V duchu som si dal slovo, že stoj čo stoj vyslobo-dím tohto úbožiaka. Sedel nehybne na lavičke. Pri svetle lampáša som rozoznal jeho vycivenú vráskavú tvár, žlté ovísajúce obrvy, vyľakané oči, chudé údy… Dievčatko si ľahlo na dlážku celkom pri jeho nohách a znova zaspalo. Odľud sedel pri stole, hlavu opretú o ruky. Kobylka cvrlikala v kúte… dážď bubnoval na streche a stekal dolu oblokmi; všetci sme mlčali.
„Foma Kuzmič,” prehovoril zrazu sedliak zastretým, vysileným hlasom. „Hej, Foma Kuzmič.”
„Čo chceš?”
„Pusť ma.*
Odľud neodpovedal.
„Pusť ma … to som od hladu … pusť ma.”
„Ja vás poznám,” nevľúdne mu odvrkol horár, „celá vaša osada je taká — čo jeden, to zlodej.”
„Pusť ma,” opakoval sedliak, „panský dozorca … veľkú biedu trieme… pusť ma!”
„Biedu triete…! Ale kradnúť sa nesmie.”
„Pusť ma, Foma Kuzmič… nezahub ma. Dobre vieš, ten váš ma uštve.”
Odľud sa odvrátil. Sedliaka mykalo, akoby ho drvila zimnica. Potriasal hlavou a nepravidelne dýchal.
„Pusť ma,” opakoval s clivým zúfalstvom, „pusť ma, preboha, pusť ma! Zaplatím, namojdušu, zaplatím. Prisahám bohu, že som to od hladu… decká revú, veď vieš. Veľmi ťažko sa žije.”
„Ani tak nesmieš kradnúť.”
„Koníka,” pokračoval sedliak, „aspoň toho koníka… jediné hoviadko, čo mám … pusť ma!”
„Vravím tí, nemôžem. I ja som nevoľník: budú ma brať na zodpovednosť. A vás tiež netreba rozmaznávať.”
„Pusť ma! Bieda, Foma Kuzmič, bieda, naozaj .. I
„Poznám ja vás!”
„Tak ma pusť!”
„Ech, čo sa budem s tebou naťahovať; seď ticho, lebo bude zle! Nevidíš tuto uxodzeného pána?”
Neborák sklonil hlavu… Odľud zažíval a položil s[ hlavu na stôl. Dážď nie a nie prestať. Čakal som, čo bude ďalej.
Sedliak sa zrazu vystrel. Oči mu zablčali, tvár sa mu pokryla rumencom.
„Tak tu máš, zožer ma, na, zadrhni sa, na,” prehovoril s prižmúrenými očami a spustenými kútikmi úst, „na, ty vrah prekliaty, napi sa kresťanskej krvi, napi…”
Horár sa obrátil.
„Tebe vravím, tebe, ty barbar krvilačný, tebe!”
„Čo si opitý, že nadávaš?” povedal prekvapený horár. „Preskočilo ti, či čo?”
„Opitý…! Ale nie za tvoje peniaze, vrah prekliaty, zver, zver, zver!”
„Ach, ty jeden… takú ti strelím!”
„A Čo? Tak či tak skapem; kde sa pohnem bez koňa? Zahluš ma – všetko jedno, aký koniec vezmem — či od hladu, či takto. Nech skape všetko — žena, deti — nech podochnú … Ale aj na teba príde rad, len počkaj!”
Odľud vstal.
„Udri, udri,” rozkričal sa sedliak zúrivo, „na, udri, na, udri… (Dievčatko rýchlo vyskočilo zo zeme a uprene sa zahľadelo naňho.) Udri! Udri!”w
„Čuš!” zreval horár a pokročil dopredu.
„Prestaň, Foma, prestaň,” skríkol som, „nechaj ho… čo ťa po ňom.”
„Nebudem čušať,” pokračoval nešťastník. „Aj tak zdochnem. Ty vrah, ty zver, ešte ťa nikto nezahlušil… Ale počkaj, nebudeš dlho kraľovať! Vykrútia ti krk, len počkaj!”
Odľud ho chmatol za plece. Priskočil som sedliakovi na pomoc…
„Ruky preč, pán urodzený!” skríkol na mňa horár.
Nebol by som sa zľakol jeho hrozby a už som ho chcel chmatnúť, ale na moje obrovské prekvapenie horár jediným pohybom stiahol sedliakovi opasok z rúk, zdrapil ho za golier, nacapil mu čiapku na oči, otvoril dvere a vy-sotil ho von.
„Prac sa do pekla aj so svojím koňom!” zakričal za ním. „A druhý raz sa maj predo mnou na pozore…”
Vrátil sa do izby a začal sa s čímsi piplať v kúte.
„No, Odľud,” ozval som sa napokon, „prekvapil si ma: vidím, že si znamenitý chlap.”
„Ale nechajte to, urodzený pán,” skočil mi namrzene do reči. „Len o tom neráčte rozprávať. Radšej vás už vyprevadím,” doložil, „ako vidím, dážď neprestane…”
Na dvore za hrkotal i kolesá sedliackeho voza.
„Už sa odterigal!” zahundral. „Veď mu ja dám…!”
O pol hodiny sa so mnou rozlúčil na kraji lesa.

Odľud
Hodnotenie:

Napísať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *