Postriežka na medveďa

Vybral som sa na hlucháne, ale keď mi hájnik ohlásil, že naďabil na stopy a trus obrovského medveďa, na hlucháne som prestal myslieť. Medvedie stopy boli skutočne tak mimoriadne široké a veľké, že som si zaumienil medveďa stoj čo stoj uloviť. Pravda, potreboval som na to nejakého vychudnutého a predovšetkým lacného koňa, aby som ho mohol použiť ako vnadidlo. Moji chlapi pochodili vari celú župu, kým sa im konečne na tretí deň podarilo nájsť vhodného koňa, ktorého som mohol bez výčitiek svedomia pri love použiť.

Už popoludní ležal kôň na určitom mieste, kde ho hájnik úderom do hlavy zbavil všetkých pozemských starostí.
Bol som pevne presvedčený, že medveď moje vnadidlo skôr, či neskôr nájde. A veľmi som sa potešil, keď mi jeden z mojich chlapov hneď na druhý deň o šiestej hodine ráno ohlásil, že medveď bol pri vnadidle, odvliekol ho asi na osemdesiat krokov a niečo z neho už i zožral.

Bol som ubytovaný neďaleko od toho miesta v kolibe, kde som i nocoval. Vzal som teda dvoch chlapov, aby sme zašli na miesto a čo najrýchlejšie a v najväčšej tichosti tam postavili vysoký posed. Predpoludnie sme potom strávili pri potôčiku asi hodinu cesty odtiaľ a pri ohni sme si trochu podriemali.
Popoludní o pol tretej sedel som už na posede. Obom chlapom som prikázal, aby zostali pri ohni a v nijakom prípade nechodili pre mňa. Pri postriežke na medveďa som bol vždy najradšej sám.
Môj posed bo! asi v desať-metrovej výške a pozostával iba z niekoľkých krížom preložených drúkov, ktoré neboli hrubšie ako rameno a boli priviazané ku kmeňom stromov. Naľavo odo mňa sa rozprestierala podlhovastá, niekoľko jutrová čerstvozelená lúka a napravo prales.

Postriežka na medveďa

Postriežka na medveďa

Predo mnou na orkaji lesa tiekol horský potôčik cez hlboký výmoľ, ale aj medzi stromami. Sedel som teda na vysokom posede tak, že som dobre videl na celý okraj lesa i na potôčik. Asi na dvadsať metrov vzdušnou čiarou od mňa ležal zabitý kôň. Pôvodne sme koňa položili na čistinku a cez jeho rebrá vrazili do zeme silný drúk, aby nám medveď vnadidlo neod-vfiekol. No jednako sa stalo, že medveď koňa zdvihol a odvliekol do lesa, ba i cez potôčik s ním prešiel. Celé miesto postriežky bolo na spodku kotliny, ktorú lemoval prales.
Hoci popoludnie sa pomaly vlieklo, ani trochu som sa nenudil. Vychutnával som krásy tej prastarej divočiny a pokojné ticho samoty.
Pred západom slnka sa ochladilo a začal pofukovať vetrík. Keď sa spustil súmrak a začalo sa čoraz viac stmievať, trochu som znervóznel. Pozoroval som, načúval a obzeral sa všetkými smermi.

No keď už bola taká tma, že by som ani pomocou ďalekohľadu nemohol zacieliť, s ťažkým srdcom som sa rozhodol zliezť z posedu a odísť, aby som medveďa, ktorý mal podľa mňa určite prísť, nevyrušoval v jeho nočnom hodovaní.
Zobliekol som si ťažký kabát, náboje vybral z pušky a
opatrne preliezol na druhý strom. Na jednom konári som si povystieral údy, ktoré mi šesťhodinovým sedením zmeraveli. Potom som začal zliezať dolu. Oči som pritom uprel na zem, no vzápätí som stŕpol a ani sa nepohol.

Nevedel som narýchlo zistiť, či to, čo vidím, je skutočnosť alebo sen. Vedľa čierneho fľaku vnadidlo videl som druhý, oveľa väčší, ktorý tam pred chvíľou ešte nebol. Tajomný tmavý fľak sa podomnou pohol a splynul s menším. Vtom som začul lámanie a praskot kosti. Medveď bol teda už pri koňovi, ktorého trhal a žral.
Medveď bol priamo podo mnou! Škoda, že čaro takýchto chvíľ nemožno zvečniť, lebo niet prístroja, prostriedku, niet pera, ktoré by medveďa zachytilo v jeho plnej mohutnosti a kráse!

Bol neďaleko odo mňa, no ani netušil, že ho pozoruje jediný tvor, ktoré rešpektuje, jediný jeho nepriateľ — človek!
Nemohol som zostať v nepohodlnej visiacej polohe, a preto som opatrne, veľmi pomaly a bez najmenšieho šuchotu preliezol na pôvodné miesto, kde som si nabil zbraň. Medveď medzitým prevracal koňa z jednej strany na druhú, žral z neho, vzdialil sa od neho na niekoľko krokov, no opäť sa k nemu vrátil, aby pokračoval vo svojej začatej práci.

Pohyboval sa ťarbavo, ticho a s vnadidlom sa hral tak, akoby ani nebolo ťažké. Videl som to všetko dobre, ale streliť som už nemohol. Mal som pokušenie využiť túto zriedkavú príležitosť, ale predsa vo mne zvíťazila poľovnícka rozvaha, ktorá mi prikazovala neriskovať neistý výstrel.
— Nech sa len do vôle na-žerie, — šepkal som si, — ja tu počkám, kým neodíde.
Mesiac nesvietil. Čoskoro bola taká tma, že som okolo seba nevidel celkom nič. Prítomnosť medveďa prezrádzalo ustavičné mľaskanie a prašťa-nie kostí. To mi pripomenulo, že by som sa mohol i sám navečerať.

Vybral som si z vrecka chlieb a klobásu. Jedli sme teda spolu, ja i medveď, a ani nie tak ďaleko od seba. I z ču-torky som si občas potiahol, ale pre istotu som šetril alkoholom, lebo bola chladná noc. No kým ja som bol so skromnou večerou rýchlo hotový, medveď ešte stále hodoval, lebo jeho mľaskanie bolo počuť i potom. Zmocňovala sa ma ospanlivosť, ale nesmel som zaspať. Pre každý prípad som sa priviazal remeňom k stromu, aby som nespadol, ak by som predsa len zaspal.
Noc sa vliekla veľmi pomaly. Tma zhustla tak, že som už nevidel api na hodinky. Pravda, v odhadovaní času mal som veľkú prax, takže som vždy vedel, koľko je približne hodín. Okolo polnoci bol medveď ešte pri vnadidle.
čo som ľahko zistil podľa praskotu kostí. Chvíľami na dlhší čas všetko stíchlo. Okrem žblnkotu potôčika a ševelenia vánku nič nenarúšalo ticho noci. Maco sa už akiste nasýtil a odišiel domov, uvažoval som, ale potom zaprašťali opäť konské kosti, takže moje nádeje sa rozplynuli.
Ešte som nikdy v živote tak túžobne nečakal svitanie. Ustavične som pozoroval hviezdy, či ešte neblednú a neohlasujú príchod úsvitu.
Konečne pomaly, veľmi pomaly začalo svitať. Hviezdy strácali lesk a konáre nadobúdali tvary.

Podo mnou zavládlo úplné ticho. Medveď sa už akiste vracia na svoje denné stanovište, pomyslel som si.
V šedivom úsvite som ešte nevedel rozoznať predmety, videl   som   však   len   akési tmavšie a svetlejšie fľaky. Hľadal som očami čierne vna-didlo, ale nikde som ho nemohol nájsť. Moju pozornosť však upútala nápadne svetlá škvrna, ktorá sa raz zväčšovala a potom zasa zmenšovala, ale nevydávala nijaký hlas. Hýbala sa ako nejaká mátoha. Vtedy sa ma už zmocňovala netrpezlivá zvedavosť. No minúty sa míňali nekonečne pomaly. O chvíľu som si dal pred oči ďalekohľad a konečne som rozoznal, čo sa robí podo mnou.

Svetlý fľak menil však svoje rozmery tým, že sa nad ním hýbal čierny fľak. Svetlý fľak bol v skutočnosti ohlodaný kôň a čierny fľak nad ním zasa medveď.
Medveď je teda ešte tu, uvažoval som. Potom som cez ďadekohľad zacielil a rýchle za sebou dva razy vystrelil. Medveď zachrčal a zvalil sa na zvyšky ohlodaného koňa. Niekoľko minút ním sem a tam mykalo, ale potom ostal pokojne ležať. Vtedy som už mohol pozrieť i na hodinky. Boli práve tri hodiny.

V zapätí som si zapálil tabak vo fajke, ktorá mi za chladnej tmavej noci veľmi chýbala.
Medzi tým sa celkom roz-vidnelo. O pol štvrtej, teda po trinásťhodinovom sedení, zliezol som zo stromu a priam zbožne som sa kochal v úlovku.
Bol to mimoriadne veľký medveď, najväčší, akého som v živote videl, nevynímajúc ani trofeje iných poľovníkov a medvede vystavené v múzeách. Od konca nosa po koniec chvosta meral 220 cm. Jeho utešená hustá srsť bola takmer celkom čierna. Kožušina z neho bola trváca.
O hodinu neskoršie som dorazil k ohnisku, kde ma moji chlapi veľmi ustarostené čakali. O tom, že radosť z môjho úlovku bola ,veľká, nemusím už ani hovoriť. Tak isto nemusím spomínať, že chlieb, slaninka a horúci čaj nám všetkým po tej prebdenej noci veľmi chutili.

Postriežka na medveďa
Hodnotenie:

Napísať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *