Leopardica

Táto poviedka vznikla za celkom zvláštnych okolností. Asi pred päťdesiatimi rokmi som čítal o neobyčajne zaujímavom dobrodružstve v púšti — o priateľstve zablúdeného vojaka a leoparda. Tento príbeh na mňa vtedy hlboko zapôsobil.
Nedávno som sa usiloval túto poviedku nájsť, ale nepodarilo sa mi zistiť jej názov ani autora.

Prepísal som ju teda tak, ako som si ju zapamätal, a dal som jej nový názov. Keď som prácu dokončil, opäť som ju našiel. Bola to Vášeň v púšti od Honore de Balzaca. V mojom podaní sa však tak málo podobá Balzacovej predlohe, že som sa ju rozhodol uverejniť. Ospravedlňujem sa za to slávnemu francúzskemu spisovateľovi (Balzacovu poviedku Vášeň v púšti sme uverejnili v MP ’78).
Tento príbeh mi vyrozprával francúzsky vojak. Tvár mal rozbrázdenú a ošľahanú vetrom, chrbát zhrbený, chýbalo mu rameno a kríval na jednu nohu. Avšak jeho oči, tie obloky do duše, vyžarovali pevnosť a odvahu, ktoré z neho museli kedysi pred päťdesiatimi rokmi robiť ideálneho vojaka.

Leopardica

Leopardica

V jeho správaní sa zračili jednoduchosť a dôstojnosť. A keď som sa pozrel do jeho láskavej tváre, videl som, že hovorí pravdu.
Pochádzal z Provensalska a pridal sa k Napoleonovým vojskám, ktoré vykonali ten nešťastný vpád na horný Níl. A zatiaľ čo mi to rozprával, načrtol som len tak pre seba jeho portrét, obraz skutočného Adonisa.
A potom som naňho nastrojil pascu. Objednal som šampanské, Ako len toto víno rozozvučí v človeku skryté struny, ako len rozviaže jazyk, koľko spomienok prebudí!
Nemýlil som sa. A teraz vám rozpoviem príbeh, ktorý som sa od neho dozvedel.
V tom čase som bol mladý a prudký, sklamal sa v láske a hrozne som tým trpel.

A dal som sa teda naverbovať do armády. Vtedy všetci mocní a odvážni chlapi obdivovali magické meno Bonaparte, Odplavili sme sa do krajiny pyramíd a ja som bol nemálo rozčarovaný tým, že ma zaradili do jednotky, ktorej velil namiesto Napoleona generál Desaix. Mali sme zaútočiť na horné oblastí. Avšak mag-hrebskí Arabi posadili kdektorého muža na rýchlonohého koňa, a to bolo niečo celkom iné ako usadlí felahovia v nílskom údolí. Okrem  toho ich domovom   boli   piesočnaté
pustatiny.

Keď sme boli vyčerpaní, podnikali na nás v nečakaných chvíľach útoky, odháňali nám ťavy, lúpili naše zásoby. A keď sa proti nim postavili silné oddiely, odeválali na púštnych tátošoch v oblakoch prachu ako piesočnatá búrka.
Bol som na prieskume, keď nás v noci prepadli. Všetkých ostatných prieskumníkov jazdnej hliadky pobili, mňa zajali. Priviazali ma na somára a odvliekli preč. Po dvojdennej jazde, keď som už dávno stratil nádej na oslobodenie, zastavili sa pri prameni v palmovej oáze. Všetci muži i všetky kone boli smrteľne unavené. Teda tam sa uložili na spánok.

Ani stráže nepostavili v tú noc, ani jediný Arab nestrážil. Ustavične som sa zaoberal myšlienkou na útek; tá myšlienka ma udržiavala v bdelom stave. Nohy i ruky som mal zviazané. A keď som videl, do akého hlbokého spánku upadla celá vyčerpaná skupina, doplazil som sa k najbližšiemu spiacemu nepriateľovi a zubami som mu vytiahol šabľu. Po nesmierne bolestivom úsilí som si na jej ostrí prerezal povrazy, ktoré mi spútali ruky.

Potom som preťal putá na nohách a mohol som sa postaviť.
Pri matnom svetle hviezd som sa napochytre, ticho zmocnil pušky, šable, dýky, veľkej zásoby streliva a tiež vreca ovsa a mieška sušených datlí.
Kone boli uviazané nablízku. Vzal som si prvého, všetko to boli ušľachtilé zvieratá. Rýchle, bez hluku som sa vyšvihol do sedla a dal sa na útek. Najskôr krokom, aby ma neprezradil dupot kopýt, ale keď som už bol dosť ďaleko, zasadil som koňovi ostrohy a rozbehol sa cvalom. Bol to nádherný let, mal som na dosah slobodu.
Tej noci nesvietiI mesiac a Polárka sa strácala v hmlových závojoch. My vojaci sa v astronómii veľmi nevyznáme, ale ja som bol presvedčený, že jedna zvlášť jasne žiariaca hviezda je Zornička, hviezda ukazujúca východ. Vedel som, že naši sú kdesi ďaleko na východe, a tak som sa držal tohto smeru. Cválal som preč, bodal koňa ostrohami a tá hviezda ma viedla.
Moja hviezda napokon zapadla v diaľke a z akéhosi čudného dôvodu, ktorý som nechápal, sa oveľa neskôr objavil pásik svetla na obzore ďaleko za mojím chrbtom. Ja hlupák! Tá hviezda bola Večernica, Venuša na západnej oblohe. Často som si láma! hlavu, či to bola len náhoda, alebo sa to stalo preto, že Venuša bola mojou vedúcou hviezdou, hviezdičkou môjho srdca.
Nešetril som seba, ale ani koňa. Kôň bol príliš ľahký na moju váhu a prepínal svoje sily. Jeho cval sa stále spomaľoval a nakoniec sa premenil na potkýnavú chôdzu. Práve keď sa stratili z oblohy všetky hviezdy, to úbohé zviera kleslo a už viac nevstalo.
Sedel som zarmútený a zúfalý vedľa neho a medzitým sa úplne rozvidnelo. Slnko vyšlo na nesprávnej strane, a to ma ohromilo. Znamenalo to, že som sa nepribližoval ku svojim, ale stále ďalej do neznámych končín tohto nesmierneho piesočnatého mora.
Zmocnila sa ma beznádej, ale ako som pozorne skúmal obzor, všimol som si v rannom svetle sotva viditeľný ostrovček stromov — azda paliem, vzdialený niekoľko míľ. Vzal som všetky zbrane a potraviny a vydal sa pešo k nádejnému útočisťu. Hoci som mal pocit, že je to iba niekoľko míľ, vláčil som sa po celý deň unavujúcim pieskom, kým som dorazil k malej oáze. Došiel som tam, keď už slnko zapadlo. Ukázalo sa, že tá skupina stromov je palmový háj, niekoľko sto krásnych datľovníkov rozptýlených po svahoch úžľabiny, v ktorej strede bola priehlbeň s krištáľovým prameňom.
Pozbieral som zvyšok svojich síl, dopotácal sa k prameňu a pil, — och, aké to boli nádherné, životodarné dúšky! A potom som v tej skalnatej úžľabine, vetrom sformovanej do tvaru kolísky, usnul hlbokým nepokojným bezsenným spánkom.
Prebudilo ma slnko.

Hoci doteraz nevystúpilo príliš vysoko nad obzor, prenikavo pálilo a moje skalnaté lôžko nebolo zatienené, nijaký tieň nebol ani nablízku.
Stál som na malej výšine a ma! som dobrý rozhľad po celom tom nekonečne piesočnatom svete, ktorý ma obklopoval. Púšť — desivá, majestátna — sa vlnila na všetkých stranách ako žeravé more či žiariace oceľové zrkadlo s premenlivými blýskajúcimi jazerami, nad ktorými^víri ohnivý opar poháňaný večne prúdiacim vzduchom, ktorý sa môže občas zmenil na smrttiaoi sámum. A stúpajúce slnko vrhalo nadol ohnivé lúče, až sa medená obloha spojila s červenohnedým pieskom na jedinú pekelnú vyhňu. Kričal som, ako som len vládal, aby som sa upokojil, ale nakoniec pustá krajina i obloha, akoby pohlcovali každý zvuk, nepočul som nijakú ozvenu, iba výsmešný tlkot svojho vlastného skleslého srdca.
Napoludnie som sa šiel napiť k prameňu, a keď som sa k nemu priblížil, zbadal som malé stádo púšťových antilop. Bolo to tiež ich napájadlo, a teraz odbehli preč. Uhasil som smäd a rozhliadol sa dôkladne po okolí a tu som objavil nielen stopy antilop a mnohých
malých zvieratiek, ale aj nezameniteľné šľapy akejsi šelmy. Nebol som si istý, či je to lev, gepard alebo leopard. Ale začal som byť ostražitý a vybudoval som na noc prístrešok, ktorý by mi poskytol istú ochranu. Na nešťastie so>m nemal čím urobiť oheň a ani som nevedel, ako dlho tu budem musieť bývať.
Po celý deň som staval chatrč. Šabľou som vyťal niekoľko menších paliem a odťahal ich spolu s veľkou kopou kamenia na vyhliadnuté miesto. Kým prišla noc, chatrč bola postavená, mafa nízke steny a pevnú strechu z palmových kmeňov, pokrytú širokými listami. Potom som sa najedol datlí, napil vody, ľahol vo svojom novom obydlí a zaspal tvrdým spánkom bez snov, ktorý je vymoženosťou mužnej mladosti.
Urobil som vstupný otvor, ale nijaké obloky. Chatrč bola dlhá asi ako ja a polovicu vnútorného priestoru zaberalo lôžko z palmových listov.
Uprostred noci ma prebudil hrozivý zvuk. Znelo to ako zavrčanie, a predsa to do istej miery pripomínalo ľudské chrápanie. Ale ten zvuk vyšiel z pŕs silnejšieho, mocnejšieho tvora, ako je človek.
Vlasy sa mi zježili, keď som si spomenul na stopy, ktoré som zbadal pri prameni. Nech už to bol akýkoľvek tvor, ležal teraz niekde v blízkosti možno pri vchode do mojej chatrče, či ^ azda rovno na jej prahu. Zdvihol som sa na lakte a pomaly som rozoznával v šere veľkú tmavú postavu. Pri jednom konci žiarili dve matné žltozelené bodky. Spočiatku som to pokladal za čudnú halucináciu, výplod svojho mozgu, ale sklonil som sa o niečo nižšie a zostal som celkom ticho. Svetielka sa posunuli o niečo vyššie, ale ich vzdialenosť sa nezmenila. Zvuk pripomínajúci chrápanie ustal, či lepšie povedané premenil sa v temné vrčanie, a v tej chvíli vnikla do chatrče vlna prenikavého zvieracieho pachu a naplnila celý pries-stor. Teraz som už vedel celkom iste, že ma zaskočila v mojom vlastnom obydlí veľká šelma. Aká, to mi ešte nebolo známe. Mala ma v pasci a pozorovala ma; to vrčanie bolo varovným hlasom zvieraťa, ktoré vie, že ma má vo svojej moci.
Mal som pušku i sečné zbrane a dodával som si odvahu tým, že som si vravel: „Bez boja ma nedostane!” Keby tu bolo viac svetla, skoncoval by som s ňou hneď, lenže v chatrči ležala nepreniknuteľná tma, ktorá však bola pre šelmu iba malou prekážkou. Vedel som, že zviera by sa so mnou rýchle vysporiadalo, keby som ho guľkou len poranil. Vyčkával som, pretože som musel vyčkávať. Stále som cítil, ako ma tie plamenné, vo tme vidiace oči uprene pozorujú.
Konečne vyšiel dorastajúci mesiac a zalial celé okolie prezračným svetlom. V bledej žiari som zreteľne rozpoznal škvrnité telo leoparda. Bola to nádherná, ale strašne veľká mačka.
Mal som výcvik v boji zblízka sečnými zbraňami a pomaly som vytiahol šabľu, ktorá bola spoľahlivejšia ako puška. Avšak chatrč mala príliš nízku strechu, nemohol som sa poriadne rozohnať. V úzkom priestore sa nedalo ani vztýčiť a so zakrivenou arabskou šabľou sa zle robia výpady, to nie je kord. Šelma sa držala z dosahu a keby som sa pokúsil vyraziť dopredu, včas by ma spozorovala. Nie, nepochybne treba, aby som počkal, kým sa celkom rozvidnie, potom sa musím spoľahnúť na jediný, presne mierený výstrel z pušky.
Konečne začalo svitať, a ako pribúdalo denného svetla, mohol som si dôkladne prezrieť svojho nepriateľa — bol to neobyčajne krásny leopard, pofŕkaný na nose, labách a snehobielom hrdle čerstvou krvou. „Podistým sa nedávno dobre nažral a nebude hladný, môžem teda konečné riešenie odložiť na neskoršie,” pomyslel som si.
Leopard sa napokon lenivo zdvihol, pomaly obrátil hlavu, stočil konček dlhého chvosta dohora, potom sa naklonil k dverovému brvnu a začal si oň šúchať šiju tak, akoby sa asi trela mačka o stoličku.
Teraz som si mohol leoparda prezrieť ešte podrobnejšie. Hoci mal statnú postavu, bola to samica. Srsť na jej hrdle, na prsiach a na bruchu snehobielo svietila a nádherne ju zdobili sfarbené škvrny ako čierny jantár. Škvrny na labách tvorili ružice a podobali sa náramkom z najčernejšieho lesklého zamatu. Od papule jej vybiehali na obidve strany biele, citlivé fúzy. A hlboko pod širokým čelom žiarili dve oči ako drahokamy — zavše ako ametysty, inokedy ako topásy, ale vždy z nich šľahali záblesky premenlivého ohňa.
Bola krásna a nesprávala sa vôbec útočne. Ale mne bolo jasné, že by sa vedela premeniť na zúrivého diabla, keby ju niekto vydráž-dil.
„Ide o tvoj alebo o môj život,” pomyslel som si. „Každý z nás čaká na chvíľu vhodnú na útok.”
Opatrne som zdvihol pušku a ústie zamierilo priamo na jej srdce. Cítil som, že ju mám v moci; a predsa som nemohol stiahnuť spúšť. Posunula sa o kúsok bližšie a začala si trieť plecia o dverové brvno. Dodával som si odvahu, aby som to už skoncoval. Obrátila na mňa planúce oči — žltozelené na pozadí zla-tohnedej srsti — a vtom mi hlavou prebleskla stará spomienka.
Kedysi som ľúbil isté dievča. V jej povahe sa miešali vlastnosti veselej rusalky i krutej čertice. Bola krásna, ale aj zanovitá. Vlasy sa jej leskli ako zlato, oči mala zelené ako topásy. Bola krásna a milá. Ale bola taká nezmyselne žiarlivá a krutá — krutejšia ako upír. Bol som do nej bláznivo zamilovaný. Ale ona ma neskôr zotročila a potom s opovrhnutím odhodila. Vstúpil som do armády; a ona sa za nejaký čas zabila. Áno, tak skončila moja Mignonne. Poslala mi kratučký odkaz: „Zbohom, raz sa opäť stretneme.”
Dlho som na ňu spomínal a stále sa mi c nej snívalo. A ako som sa pozeral na toto nádherné zviera s ohnivozlatou srsťou a iskriacimi očami, pocítil som pálčivú ľútosť nad stratenou láskou, ktorá však nebola tak celkom stratená. ^
Leopardica obrátila tie svoje drahokamy na mňa. Nebolo v nich ani stopy po nejakej hrozbe. Zračili sa v nich porozumenie a láska. Nedokázal som zadržať vzdych, ktorý sa mi vydral z pŕs: „Mignonne!”
Nemyslím, že by tomu slovu porozumela, ale malo vľúdny, zvodný tón. Vkĺzla do mojej chatrče, a zatiaľ čo si oddane ako mačka trela chrbát a šiju o moje kolená, odložil som pušku a začal ju hladkať po hlave, šiji a chrbte. Pod rukou mi zapukali iskry. Otrela sa mi o dlaň a začala potichu mraučať spôsobom, ktorý vo svete mačkovitých šeliem vyjadruje lásku: „Mám ťa rada, maj ma tiež rád.”
Od tej chvíle mi stále prejavovala oddanosť, chodila za mnou, trela sa o moje nohy a vyžadovala, aby som sa s ňou maznal. A predsa som v niektorých okamihoch pociťoval, že to nie je nič iné ako predohra smrtiaceho skoku — hra mačky s myškou, ktorej sa ľahko zmocní, až príde čas, aby ju zadrhla.
V to isté odpoludnie pristál neďaleko prameňa veľký sup. Opatrne som sa k nemu priblížil, aby som naňho lepšie videl, a tu odrazu leopardica vyrazila dopredu a postavila sa mi do cesty, hnevlivým vrčaním, neklamnými známkami hnevu v tvári, v očiach i v celom svojom správaní.
„Fíha,” pomyslel som si, „moja pani žiarli.” Cúvol som, vrátil sa k chatrči a tam sa opäť začala bezstarostne hrať ako mača.
Uplynula ďalšia noc a ona ju presedela na stráži pri mojej posteli. Nejaký čas bola preč, ale pri východe slnka tam opäť sedela.
Podozrieval som ju, že sa v tých dňoch živila zdochlinou môjho koňa. Smer, ktorým odchádzala, škvrny na jej tvári a na snehobielej srsti moje podozrenie potvrdzovali.
Na tretí deň, keď som vstal, bola preč, a zanedlho sa vrátila a priniesla dobre vypasenú
antilopu, ktorú nepochybne zadrhla, a zložila mi ju spokojne k nohám. Úlovok som začal sťahovať. Pozorovala ma s veľkým zaujatím, a keď som antilopu rozštvrtil, pustila sa do jedla. Nahlas pritom mrnčala a lízala ešte teplé mäso.
Nemal som najmenšiu chuť na surové mäso. Keď som bol ešte v armáde, veľakrát sme si usušili mimoriadne dávky mäsa. Rozrezali sme ich na tenké pásiky a poukladali na slnko. Keď sa dôkladne usušili, vydržali dlhý čas a dali sa dobre jesť bez akejkoľvek ďalšej prípravy.
Narezal som mäso a potom mi zišlo na um, že by som mohol kožu využiť. Bolo by z nej dobré vrece na vodu, keď sa vydám na cestu. Naplnil som teda kožu pieskom a zaviazal ju remienkami do fľaškovitého tvaru. Kožičky z antilopích nôh mi poslúžili na výrobu remienkov. A keď bola koža dokonale vysušená, vysypal som z nej piesok a mal som vodotesné vrece.
Moja leopardica sa prizerala celému pracovnému postupu a neprejavila nijaké vzrušenie. Ale neskôr som sa pustil do niečoho, čo malo celkom iný účinok. Stále som myslel na to, ako sa odtiaľto dostať, ako sa zachrániť. Aby som mal aspoň akú-takú nádej, rozhodol som sa obetovať svoju červenú košeľu. S veľkým vypätím síl som sa vyškriabal na vysokú palmu a v jej najvyššom bode som priviazal košeľu ako signálnu zástavu. Moja leopardia družka ma sústredene pozorovala a ticho vrčala. A len čo som zliezol, vyškriabala sa rýchle hore a tak silno udrela labou do vlajkovej žrde, že zástava spadla dolu. Potom rovnako rýchle zliezla.
Teraz sme začali jeden druhému rozumieť!

Naše priateľstvo sa zo dňa na deň prehlbovalo. Pochopil som, že si ju vždy získam, keď ju budem hladkať po chrbte, po hlave a po tvári. Mala rada ten priateľský dotyk ruky. A po niekoľkonásobnom pohladkaní sa o mňa začala obtierať a pritom nahlas mraučala, alebo sa váľala na zemi pri mojich nohách v radostnom nadšení.
Po niekoľkých dňoch som sa celkom zbavil strachu, že by ma chcela azda zabiť. Za niekoľko týždňov z nás boli dobrí priatelia a ne-odlučovali sme sa od seba ani na deň, ani na hodinu. Sama si obstarávala mäso a vždy mi z neho ponúkla čiastku. Viedlo sa mi celkom dobre, pretože tu bol prebytok datlí, sušeného mäsa i vody. Stále viac som sa presviedčal o tom, že za tými blčiacimi očami sa skrýva duša — ženská duša. A stále častejšie som jej vravel Mignonne.
Niekedy zaránky bývala preč. Ale keď som nahlas zavolal: „Mignonne!”, vždy sa prihnala veľkými skokmi a radostne šantila. Boli sme ozajstní priatelia, mali sme k sebe stále bližšie a väčšmi sme jeden druhého potrebovali. Vôbec som už nepomýšľal na to, že by som ju mal zabiť, a stratil som z nej všetok strach. Stali sa z* nás v tej púštnej osamelosti úprimní, rovnoprávni priatelia.
Ale nádej, že sa raz dostanem k svojim, vo mne nezhasla.

Zhromažďoval som zásoby datlí a sušeného mäsa a takto som sa pripravoval na veľký pochod. Večer pred stanoveným dňom som naplnil kožené vrece vodou a zavesil ho pred chatrč.
Podľa svojho zvyku vstala pred rozvi d n en ím a zmizla. Vedel som, že bude preč aspoň hodinu. A> tak som si priviazal na chrbát vrece s  vodou  dvoma   remienkami  skríženými   na
prsiach, vzal som zásoby jedla a zbrane a čo najrýchlejšie sa vydal na cestu. Potichu som pochodoval na východ s nádejou, že za tri či štyri dni dojdem k našim.
V hlave mi vírilo toľko myšlienok, že mi z toho čoskoro začalo v nej hučať — nádej na záchranu — strach z prenasledovania a z pomsty — odhodlanie vybojovať si slobodu — a výčitky svedomia — nežná spomienka na jasnookú kráľovnú púšte, ktorá ma milovala.
Slnko vyšlo a ja som sa hnal slepo ďalej a zbytočne sa vyčerpával. Stále som skúmal pohľadom obzor pred sebou, čí niekde neuvidím nádejné znamenie, a skúmal som aj obzor za sebou, lebo som mal strach. Ked som preliezal skalný vrch, šmykla sa mi na druhej strane noha, zrútil som sa do hlbokej žulovej rozsadliny, kde som zostal ležať v tŕnistej húšťave, omráčený, roztrhaný, krvácajúci. A keď som prišiel k sebe, zbadal som, že visím zavesený za remienky koženého vreca, ktoré sa zachytili v rozsadline na rázsoche hrubého agáta. Bol som celkom bezmocný. Neviem, ako dlho som tam ležal, ale hodinu po tom, čo som sa prebral z bezvedomia, začul som zvučný, drsný rev a za okamih sa dlhými skokmi prihnala cez skaliská moja leopardia družka. Tvár mala skrivenú hnevom. Stála kúsok nado mnou, revala a vrčala. „Mignonne,” zavolal som slabým hlasom. V okamihu bola pri mojom boku. Hnev jej rýchle mizol z tváre i z hlasu. Vyskočila na tŕnistý kmeň, pretrhla remienky vreca, zakliesneného v rázsoche, a tým ma uvoľnila. Potom ma vytiahla z tej skalnej pasce hore.
Zhlboka som sa napil vody; ona vychlípala iba trošku. Potom napajedeno roztrhla vrece na malé kúsky.
Čakala v blízkosti. Zotavil som sa natoľko, že som ju mohol pohladkať na znamenie vďačnosti, a namiesto prosby o odpustenie. Vedel som celkom presne, ktorým smerom sa pustím ďalej a brodil som sa po boku svojej Mignonne späť do našej oázy.
Spiatočná cesta nám zabrala celý deň, ale tam nás čakalo jedlo a odpočinok.
Tri dni to trvalo, kým som sa celkom vystrábil. V tom čase stála na stráži pri mojom_ lôžku. Prinášala mi divinu, len čo ju ulovila. Ale keď som sa chcel napiť, musel som sa odplaziť k prameňu. Už som ani trocha nezapochyboval o tom, ako hlboko mi je moja leopardia družka oddaná. Dokazovali to najmä zúrivé záchvaty žiarlivosti, ktoré na ňu prichádzali pri najmenšom náznaku, že sa náš vzájomný zväzok uvoľňuje. Hanbil som sa za svoju vierolomnosť, a predsa len moje srdce túžilo po návrate k svojim. Túžba po ľuďoch bola vo mne zo všetkého najsilnejšia.
Mignonne práve kdesi zháňala raňajky, keď som začal uskutočňovať nový nápad. Z okraja svojej červenej košele som odtrhol dlhú pásku plátna. Ku každému koncu som upevnil kameň. Doprostriedka som uviazal rukáv od košele, len stočený a zložený. Po mnohých neúspešných pokusoch sa mi podarilo tú vec vyhodiť do vršiaka štíhlej palmy, tesne pod vrcholcom návršia. Pás plátna s kameňmi sa omotal okolo palmového výhonku a zostal tam visieť. Vietor zakrátko rozvinul zložené plátno a zástava z červeného rukáva sa zatrepotala v ľahkom vánku.
Keď sa moja leopardia družka vrátila, našla ma v chatrči. Ale čoskoro zbadala trepotajúcu
sa zástavu. Podozrievavo si ho prezrela, obišla strom, pričuchla ku kmeňu a ubezpečila sa, že som sa neškriabal hore. Postupne si na signálnu zástavku privykla. V nasledujúcich dňoch som ju niekoľkokrát videl, ako si ju prezerá s podozrievavým záujmom, ale nakoniec si ju prestala všímať.
Uplynuli nám dva mesiace a ja som bol stále ešte zajatcom kráľovnej púšte. Nikdy v živote som nevidel také krásne stvorenie; bola nádherná, keď sa hnevala aj keď spala, ale najpôvabnejšia bola pri hre. Naučil som sa mať ju úprimne rád. A napriek tomu, že som sa ustavične tešil na deň, keď sa odtiaľ dostanem, bola to bolestná predstava. Vedel som, že to bude pre mňa i pre ňu ťažká chvíľa.
Istého dňa bola Mignonne na akejsi výprave a ja som sa prechádzal po návrší, kde stál strom, na ktorom viala moja zástava. V diaľke na púšti som zbadal nízky, temný mrak prachu. Rýchle sa zväčšoval a ja som pochopil, že sa blížia jazdci. Kto to je? Nepriateľskí Arabi, alebo moji francúzski bratia? Ponáhľal som sa späť do chatrče po zbrane, aby som sa nenápadne skryl.
Jazdci sa cvalom približovali.

Vedel som, že si všimli moju červenú zástavu. Boli už tak blízko, že som nejasne rozoznával francúzske uniformy.
Spomalili, prešli do kroku, dôkladne si prezreli zástavu a potom pozorne preskúmavali každú priehlbeň, v ktorej by sa mohol skrývať nepriateľ.
. Zaplavila ma vlna nadšenia. Vybehol som im oproti a s výkrikom ich vítal. Ale v tom okamihu som stál zočivoči Mignonne. Postavila sa ako rozzúrená čertica medzi-mňa a jazdcov, tesáky sa jej blískali, tvár mala skrivenú. A z pŕs sa jej dralo také burácajúce vrčanie, že sa chvelo jej celé telo. Pokúsil som sa prejsť vedľa nej.

Zodvihla sa na zadné nohy a predné laby mi položila na plecia. Hľadel som do jej blčiacich očí a vedel som, že sa pozerám do očí ženy šialenej zúrivosťou.
Udrela ma labou do tváre, bola to strašná rana a vytryskla mi krv. Jediným myknutím som zdvihol pušku, zamieril na jej srdce a — stiahol spúšť.
Z pŕs sa jej vydral ťahavý, bolestný ston, potom klesla k zemi. Pustil som pušku a padol vedľa nej na kolená. Tíško nariekala.
„Mignonne!” kričal som. „Mignonne. Odpusť. Odpusť mi!”
Pokúsila sa vstať, avšak život z nej rýchle vyprchal. Pozdvihla snehobiely nos a lízala mi tvár i ruky a potichu nariekala. Vedel som, že mi vraví: „Zbohom.”
Bol som zdrvený bolesťou. „Mignonne!” nariekal som, „Mignonne! Moja milá Mignonne! Do videnia, veď sa opäť stretneme – Mignonne!”
A tak nás ležiacich našli vojaci.

Leopardica
Hodnotenie:

Napísať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *