Biely jeleň

-Stryju, ja – rezolútne sa hnal po zápalkách Peter. Nemohol som mu odriecť tú rozkoš, keď sa toľko napachtil pri znášaní raždia, hoci najradšej zapaľujem sám. Keby mal človek čo aj sto rokov, v tomto zostanem vždy chlapcom, pri zažíhaní ohňa sa vracia aj do skomoleného srdca chvíľa mladosti.

Keď sa vatra rozhorela a plamene šľahali ako pastier bičom, bolo nám dobre, mne poľovníkovi i môjmu pobočníkovi, chalanovi, ktorý len čo odrástol z plienok. Chodieval som do Psieho zvora pod Ky-čerky okolo Dankáničovej chalupy takmer pravidelne, v rovnakom čase, a chlapčisko, len čo ma uvidelo, hnalo sa ku mne, že sa pridá a pôjde so mnou. Síry j u, stryju, pokrikoval zakaždým radostne. Ako to vravíš pánovi, aký ti je on stryju, môresila ho matka, ale on na to nedbal, povýšil ma raz navždy na svojho príbuzného a toho sa držal. Pôjdeme pod Kyčerky? pýtal sa.

Vcelku zbytočne, inde sme s udicou ani nemohli ísť. Uchopil moje rybárske náradie, dal si zložený prút cez plece ako pušku a vykročili sme.
Ktorý vrch sa v Karpatoch nevolá Klena lebo Kamjonka, ten iste nosí meno Kyčerka. A keď ste sa niekoho opýtali na Kyčerku, nevyhnutne odpovedal otázkou: „Ktorá?” Ak sa však povedalo pod Príporami meno Kyčerka, nik nebol na pochybách, že sú to divoké skalné ostrovy v hornom konci Psieho zvora. V celých Karpatoch, od Železných vrát po Babiu horu sa prameňu vraví zvor lebo izvor, rozniesli to po po-lianách potulní pastieri, čobani a pes, to nie je iba vartáš spred búdy, ale aj samec líšky alebo vlka. Teda vysvetlenie jasné; mne sa však tie starodávne názvy videli byť napriek tomu ako starozákonné zaklínadlá a môj chlapec v košieľke z hrubého konopného plátna a hu-nených gatiskách k tomu neobyčajne pasoval.

Učaroval mi a ja som si nad potokom pripadal bez neho ako bez ruky, len som sa obzeral, že mi niečo chýba.
Tak sme sedeli pri ohni a ja som pozeral na to chlapča, ako šikovne nabodáva pstruhy na lieskový prút a opeká ich. To bola tiež jeho výsada. Len čo som rybu vytiahol z vody, hneď sa jej zmocnil, majstrovsky ju ©škriabal, vypit-val a uložil do deväťsilového lopúcha. To už nenosil prút, ale košík na popruhu, blinkal mu až po kolená, a doň ukladal vzorne očistené úlovky.
Tesne pred rozoklanými stenami Kyčeriek, kde voda hučala v divokých vodopádoch, rozširovala sa prť do nivy Podyne, a na tej sme kládli oheň, na kamennej plošinke, ktorá trčala spomedzi tŕnia na samom strede voľnosti. Hukot vody upokojoval nad pomyslenie, a my sme rybaciu pečienku zajedali voňavými trávnymi jahodami, od ktorých bola celá lúka krvavá. Potom sme si ľahli do trávy a zízali pánubohu do okien; keď sme si naplnili žalúdok, sýtili sme srdce.
-Stryju, videli ste už bieleho jeleňa? — Pozrel som sa na spytujúceho: čo tomu chlapcovi zas máta po rozume, uvažoval som. Nikdy som od neho nepočul jalovú otázku, myslelo mu to ako šachistovi.
-Prečo? — vrátil som otázku. Chlapec dlho neprehovoril, chystal si ďalšiu reč.
– Dedko Hric mi o ňom rozprával. Chodím tam za dedkom a babkou. Biely jeleň žije hore na Kyčerkách, v húšťavách.

Biely jeleň

Biely jeleň

– Starý Hricko ho videí?
– No. Videl. Raz. On sa každému neukáže, len komu chce. A len na Štedrý deň. A tam, kde v tá chvíľu stojí, je zakopaný poklad. Veľa zlata a striebra.
-Nie!
– No. Veľa.
-A kto to tam zakopal?
– Predsa Penťo, zbojník. On vedel, že ho Olena zradí, tá jeho milá. A kým k nej šiel, všetko, čo mal, zakopal hore na Kyčerkách, mal tam svoje skrýše a vždy sa tam schovával, keď ho chytali hajdúsi. Od jeho smrti vartuje poklady biely jeleň. A ten, komu sa na Štedrý deň zjaví, môže tie poklady nájsť.
— Prečo ich tam nehľadal dedko Hric?
— Nemohol. V zime tam bolo veľa závejov, a kým prišlo teplo, ochromel. Krivka len okolo chalupy. Veď viete. Ale vraví, že je to tam, medzi bučinou, kde je ten veľký smrek. Viete kde? Boli ste tam so mnou.
— Už viem. Ale mne sa taký tvor neukáže. Bojí sa môjho klobúka.
Pozrel sa na mňa v úžase: – Klobúka?
— Veru tak. Biele jelene sú rovnakého rodu ako škriatci, žmurkáči, trpaslíci, baby polud-nice, kvetinové víly, jogy a vlkolaci. Tí sa ukazujú len horalom, človek z mesta ich neuvidí jakživ. Rozumieš?
-Aha.
— Nerozumieš. Ale to nič. Je to myším napriek tomu veľmi vážne.
Keď sa na úbočiach rozrevali jelene, vytiahli pstruhy na treniská a prestal rybolov. Udicu vystriedala puška a ja som chodil do iných končín Vrchoviny. Blúdil som naposledy polonina-mi, ktoré už opúšťali stáda, a vychutnával som šľah prvých mrazíkov. Potom bučiny zhodili list a v lese bolo ako v prázdnej krčme (tak vravieval dedo Hric), človek dovidel z jedného konca na druhý! Aj to malo svoj pôvab, aj to lákalo moje kroky. Ešte kým napadol prvý sneh, zaľahol medveď pod vývrať a potom, keď nad krajinou zahvízdali fujavice, nechal sa zaviať na celú zimu.

Udreli mrazy, dych mrzol človeku pred ústami, zver sa stiahla k senníkom a do treskúcej noci zanariekala vlčia svorka. Mesiac svietil na oblohe malý ako omšový oblátok, aj jemu bola zima, a utiahol sa. Utiahol som sa tiež, do kožúšteka a do baranice, a obul do teplých bagančí: ale do hôr som chodiť neprestal, skúšal som aj zimnú prísnosť.
Prišli Vianoce a trocha odmäklo, dýchalo sa znesiteľnejšie.

A ja som sa vydal na KyČerky, zacnelo sa mi za nimi po tom trojmesačnom pôste. Nepustil som sa však Psím zvorom, ale vrchom, po úbočiach na náhornú planinu. Bol práve Štedrý deň a mne hlavou ťahali spomienky na domov, na mamku, na otca, na dávnych priateľov, ktorí zostali ďaleko za mnou, za siedmimi horami a siedmimi riekami. A rozhliadal som sa okolo seba až dychtivo; každý kmeň, každá holá koruna akoby zvestovali posvätnosť chvíľ, v ktorých človek vchádza cez osudový prah do ďalšieho roku svojho života, a ani si veľmi neuvedomuje, že sa stal o rok starším. Zver azda chcela rešpektovať túto náladu, neskrížila moju cestu ani jedinou stopou, a ani jediný vtáčik sa neozval. Len veľká prázdnota bola so mnou.
Došiel som na náhornú planinu, keď tu z ničoho nič som narazil na čudnú stopu, síce čerstvú, ale už takmer zafúkanú. Ťahala sa zdola a neponášala sa ani na ľudskú, aní na
zvieraciu: na zvieraciu vyzerala príliš ľudská a na ľudskú bola malá. Akoby tu bol prešiel škriatok žmurkáč, ktorý žmurkáva na zblúdilca ohnivým zrakom; ale tento tvor z páračiek a priadok predsa nemá telo, a tým menej nohy. Pustil som sa po šľapajach.

Záveje boli zo stvrdnutého snehu a nohy sa neborili, mohol som teda postupovať veľmi rýchle. Šľapy zabočili medzi skalky Kyčeriek, ktoré aj teraz, od-poly zaviate, robili dojem skalného bludiska. Na mieste, kde to robilo dojem, že krajnú vežičku možno obísť, bol naviaty sneh i so stopou otrhnutý, tvoril púhy previs a nevydržal váhu chodca. Ľahol som si na sneh a opatrne som pozrel dolu. Strmina tu nepadala kolmo dolu, zvažovala sa celkom zľahka a odtrhnutú hmotu zadržali prvé kamene, len niekoľko metrov podo mnou.

A tam zo snehu trčalo Čosi, čo mohfo byť huňou.
Spúšťal som sa snežnou stranou dolu. Išlo to, mohol som sa zachytávať pružných konárov podrastu. Zdrapil som huňu a potiahol. Akoby ma bolo ovalilo: vyslobodil som z kopy snehu Petra. Hfavu vyvrátenú dozadu, tvár ani krieda, vyzeral ako mŕtvy. Zhodil som plecniak, vytiahol povraz, uviazal ho chlapcovi pod pazu-chami a potom rozhutoval, či sa škriabať späť hQre, kam to bolo kúsok, alebo či sa dať neistým svahom dolu. Volil som vrch. Po neopísateľnej lopote som človiečika vyšmykol hore.

Ale v krku som mal ako kus ľadu, od strachu z toho strašného nálezu.
Prehodil som si bremeno cez plece a v závetrí jedného útesu zložil na zem. Ale to už na mňa vyvaľoval chlapec okále. — Petrík, ty gal-ganisko jeden, – zvolal som naňho a rýchle mu rozopínal hunený kabát, aby som ho mohol poohmatávať.
— Stryju, – vytlačil zo seba, – stryju! – A zo všetkých síl objal a stisol moje nohy.
Akoby objal a stisol srdce.
– Kde ťa bolí?
– Nikde, stryju.
— Sprobuj sa postaviťl — Postavil sa. — Si chlap ako buk, tak prečo si omdlel?
— Neviem.
Keď sme pochodovali späť, prezradil mi, že mamke narozprával o návšteve dedka Hrica, ale namiesto opáčok pustil sa na Kyčerky.
<-To tak bažíš za Penťovými pokladmi? — hrešil som ho, keď cupkal po mojom boku.
– Za pokladmi, stryju, nie, ale chcel som vidieť bieleho jeleňa. A doma povieme, že som bol u dedka, áno? — Čo som mal robiť, ako prikývnuť. A tak zostalo medzi nami to tajomstvo podnes.
Len jedno si nechávam pre seba, že totiž, keď som sa plahočil na Kyčerky náhornou planinou, myslel som na toho bieleho jeleňa tak trochu tiež. A pritom aj na Penťa a na jeho poklad. Ale našiel som Petra, môjho malého kamaráta, a to bolo nad všetky poklady…

Biely jeleň
Hodnotenie:

Napísať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *