Kaukazský hlucháň sa ponáša celkom na nášho, azda je len trocha menší.
Správa sa tiež celkom obyčajne: ak zbadá poľovníka, odletí; ak ho len začuje, utečie alebo sa schová.
Avšak raz som stretol hlucháňa, ktorý predo mnou ani neuletel, ani neutiekol, ani sa neskryl.
Sedel som na stráni pri potoku. Voda žblnkotala, preskakovala z kameňa na kameň a pri krikoch rododendronu padala ako malý vodopád.
A z týchto kríkov vyšla hluchánica a za ňou šesť kuriatok.
Chcel som sa schovať, ale nešikovne som sa pohol a spod nôh sa mi začali sypaí kamienky.
Sedem hlavičiek ako sedem púčikov sa zdvihlo v tráve a ustrnulo.
Šesť malých hlupáČikov čakalo na matkino znamenie. .

Hluchánica

Tu hluchánica zamávala krídlami.
„Teraz odletí” pomyslel som si. Avšak neodletela, iba trocha odskočila. „Teraz utečie!” Ale zostala stáť na kameni a neutiekla.
Šesť hlúpučkých mláďat čakalo.
A tu som náročky zašú-chal nohou.
Hluchánica sa rozhnevala, nasuchorila perie a vrhla sa priamo na mňa.
Šúchal som nohou, avšak hluchánica bežala proti mne, potkýnala sa a padala.
Vrhla sa mi rovno do rúk,
a keď som ju chytil, výstražné zaškrečala a mykala sa, až z nej lietalo perie.
To bolo ako znamenie.
Šesť mláďat odrazu vyletelo pod strmé skalisko.
Bol som prekvapený bezhraničnou vtáčou obetavosťou.
Prečo sa vrhať nepriateľovi do rúk, keď je možné utiecť, uletieť alebo sa schovať?
Až keď som zovrel do dlaní jej tuhé, mocné krídla, povšimol som si, že hluchánica bola slepá. Namiesto dvoch bystrých vtáčích očí mala dve prázdne jamky s usadnutou krvou.
Všetko mi bolo jasné.
Priletel pestro sfarbený jastrab so žltými očami, chytil ju do pazúrov, vliekol ju, vypichol jej oči, ale
ju nevládal udržať a zabiť — vták sa mu vytrhol.
Napriek tomu, že hluchánica bola slepá, vodila kuriatka. Po hmate zobala trávu i bobuľky. Šesť hlúpučkých kuriatok čakávalo ako predtým na jej znamenie. Ale ona teraz nemohla vyletieť a viesť maličké za sebou. Nemohla utiecť a schovať sa s mladými v húštine. Kam má utekať, kam uletieť, keď vôkol je noc?
A nepriatelia sa zakrádajú.

V kroviskách, v tráve je počuť Šelest. Komusi sa spod nôh kotúľajú kamienky.
A hluchánica sa na obranu svojich detí vrhla priamo proti šuchotu. To je všetko, čo teraz mohla urobiť.
Slabý nepriateľ by sa zľakol a utiekol.

Tento nepriateľ však bol silný, a preto sa mykala a kričala. Hlu-chánčatá boli zachránené.
Držal som v rukách slepú hluchánicu a nevedel som, čo s ňou mám urobiť.
Pod mojou dlaňou prudko tĺklo maličké, avšak podľa ľudského meradla také statočné vtáčie srdce!