Ťažký chlebíček

Chodí po lese jeseň, vešia po kríkoch a rastlinách krištáľové siete pavučiny, oblieka do zlata osiky a brezy. Prvé spadnuté listy zahýrili farbami na mokrých cestách, na tichých tmavých vodách riečnych zátok.
Vlhá so svojim zvonivým hlasom už dávno opustila rodný háj. Vzápätí za ňou odleteli lastovičky. Ich hlboké hniezda sa černejú na opustenom úšuste.
A včera na hluchú lesnú zátočinu za dedinou Gutorovom zosadol pár potápačov — hostia, cestujúci z ďalekého severu na juh.
Na druhý deň, keď som znova prišiel k tej zátočine, potápače tam ešíte boli.

Počasie ich nesúrilo letieť na juh.
Moje susedstvo ich vôbec nerušilo. Podľa všetkého prichádzali málo do styku s človekom. Nie ako naša divá kačica. Zriedkavo sa nájde taká, na ktorú by neboli pálili z pušky.
No zrazu celkom blízo z kriakov: „Trach-babach!…” Naprieč riekou sa rozbehli spenené brokmi jedna za druhou dve cestičky.
Potápač, ktorý plával ako prvý, zamával bielym spodkom krídel, náhlivo vzlietol a letel ponad rieku. Druhý sa ani nepohol. Len opustil pre čosi hlavu do vody a takto odplával s prúdom rieky.
V sitine pri brehu začlupkala voda.

Objavila sa hlava Španiela s visiacimi ušami a s bielou lysinkou na hlave. Pes sa na okamih zastavil, zaňuchal a vošiel do vody. Plával ľahko a rýchlo, takmer polovicu tela držiac nad vodou.
Španiel bol raz-dva na tom mieste, kde pred chvíľočkou plávali potápače. Ale ne-zamieril za vtákom, ktorého odnášal prúd, ale plával ďalej, nezmeniac smer.
— Čang, nazad! — ozval sa pokojný, dokonca láskavý hlas.
Čang zatriasol dlhými chlpatými ušami, zastal, hľadajúc nosom, a prudko sa zvrtol vľavo. Dostihol vtáka, schmatol ho za krídlo a držiac stále vysoko hlavu nad vodou, plával nazad. Prúd ho troška odnášal. Vyšiel preto na breh pri mojich udiciach, položil kačku na piesok a začal sa otriasať, pokropiac ma spŕškou studených kvapiek.

Ťažký chlebíček

Ťažký chlebíček

— Aký chumaj í Prestaň!
Z kriakov vyšiel psov majiteľ, telnatý, s okrúhlou hlavou, s ježkom sivých fúzov, mal oblečenú krátku prešívanú vestu, na nohách vysoké rybárske čižmy.
— Pofŕkal vás? — opýtal sa, dvíhajúc vtáka zo zeme.
—To nič! — odpovedal som, utierajúc si tvár vreckovkou. — Krásna korisť! A zriedkavá.
— Ja si potápača veľmi nevážim, — odpovedal poľovník. Zdvihol vtáka za krk, prezerajúc si ranu na hlave.
Využil som príležitosť a pozrel som si potápača.

Mal na sebe čierny žaket a bielu košeľu. Zeleno-Čiernu hlavu mal zakončenú ostrým kopijovitým zobákom. Čo sa týka veľkosti, podobal sa dobrej divej kačici, len bol dlhší a štíhlejší.
— Vták je to na pohľad pekný. Ale mäso nemá chutné, razí rybinou, — vysvetľoval poľovník, prisadajúc si a ukonano odfuku-júc. Pes si ľahol vedia. — Dosť sme sa nabehali, Čang. Chvíľu si posedíme a oddých-neme, braček.
Čang na súhlas zavrtel kýpťom chvosta.
— Nováčik, však? — kývol som na psa. — Zaúča sa?
— Možno povedať, že je to už starec. Ide mu na piaty rok. Zlatý psíček. — Majiteľ prešiel láskavo rukou po španielovej čiernej hodvábnej veste. — Bez neho by som prišiel o polovicu koristi. Trafená kačica padne do samého stredu močiara — ako ju dostaneš? Môžeš sa oblízaf a odísť s dlhým nosom. Alebo postrelíš zver. Do takej hĺbky sa ponorí, že na pravé poludnie ju s lampášom nenájdeš. Ale Čang si s tým rýchlo poradí: aj poranené zviera chytí, aj zabité z močiara vynesie. Ak sa nemýlim, máte záber. Na tej udici s korkovým pla-vákom.
Zasekol som. Prút sa ohol. V hĺbke sa matne mihol bok ryby. Potom sa prút narovnal a ja som vytiahol prázdny háčik.
— Odtrhla sa, — súcitne mľaskol jazykom poľovník. — Škoda. Vy máte tiež svoju poľovačku… Ja dávam prednosť puške. Rád sa prejdem. Napríklad dnešná príhoda. Potápača by odniesol prúd, zamotal by sa niekde v kriakoch. No Čang skočil a priniesol ho.
— A prečo najprv nechcel priniesť vtáka? — prejavil som záujem.
— Chcieť on chcel, ale stratil stopu. To sa stáva.
— Čo nepoviete! — začudoval som sa. — Akáže môže byť stopa na vode? A napokon načo stopa, veď vtáka aj tak vidieť?
— Ale, priateľ môj! Keby Čang mal zrak. Veď on je slepý.
— Slepý!… — Až som sa obrátil od prekvapenia. — Celkom slepý ? To nemôže byť!…
Upreto a nedôverčivo som sa pozrel na Čanga. Ten ležal, položiac si hlavu na biele
chlpaté laby s čiernymi škvrnkami. V očiach som mu nezbadal nič čudné. Svetlohnedé, pozorné, múdre oči skúseného poľovníckeho psa.
— Neveríte? — usmial sa majitel psa. — Predvediem vám to. — Vybral z poľovníckej brašny okruh chleba a odlomil z neho kúsok. Španiel zbystril pozornosť, živo začal hľadať veľkým, akoby gumeným nosom a ustálil sa na chlieb.
— Čang, chytaj! — vykríkol majitel psa a vysoko vyhodil korku z chleba.
No Čang sa nestrhol, nevyskočil, ako to obyčajne robia psy pri pohľade na letiaci kúsok jedla, ale pokojne stál, spýtavo sa dívajúc na svojho pána. A len keď kôrka padla vo vzdialenosti piatich krokov od neho, zatriasol svojimi chlpatými ušami a rozbehol sa podľa zvuku k padnuvšiemu chlebu.
— Videli ste? — opýtal sa poľovník a hodil psovi celý krajec. — Chlieb už letí, ale on o tom ešte nevie, čaká, kedy ho hodím.
Tento prostý pokus ma takmer presvedčil.

No ostávalo nepochopiteľným celé správanie sa psa. Správal sa predsa celkom tak, ako obyčajný vidiaci pes, ničím neprezrádzal svoju slepotu.
— Pred chvíľou ste si všimli, že Čang sa pomýlil, keď plával za zastreleným vtákom?
— Áno, všimol som si to. Len som si myslel, že to je samopaš začiatočníka.
— Nie. To zišiel zo stopy. Na okamih sa pretrhla nitka vtáčieho zápachu, ktorá viedla Čanga ku koristi. No Čang je chlapík! Rýchlo sa zbadal.
Španiel porozumel, že ho pochválili a od vďačnosti zavrtel po piesku kýpťom chvosta. A možno, že v dobrom pánovom hlase vycítil lásku k sebe. Pozrel som na čanga s úctou.
— A ako oslepol?
— To sám neviem, — pokrútil poľovník hlavou. — Možno, že sa tak už narodil. Ako zistíš, že je slepý? Vy sa s tým napríklad nemôžete doteraz zmieriť. Veď vôbec nevyzerá ako slepý. O nič sa nepotkne, s psami behá a hrá sa ako všetky ostatné. Odbehne odo mňa ďaleko — zapískam a on trieli rovno nazad. A ani pri zveri sa ne-pomýli. Nestratil ešte ani jednu kačicu. A Čo je hlavné — oči: také múdre, chápavé! Môžeš si pomyslieť, že tie oči vôbec nič nevidia? Aj ja som prišiel na to, že je slepý, náhodou, keď som mu raz takto hodil kúsok chleba.

Sprvu som neveril, ale potom, časom, som sa presvedčil.
Mal som ďalší záber. Tentoraz som šťastne vytiahol velikánsku ploticu. Keď som ju dával dole z háčika, neprozreteľne som sa opýtal:
— A nebolo by vám lepšie obstarať si iného psa?
— A s týmto čo? — zamračil sa poľovník. — Zastreliť ho? Dať na golier? Nedal by som ho ani za dvoch vidiacich, môj milý. Nech je už ako chce, ale päť rokov to tiahneme spolu. On si svoj chlieb čestne zarába. Ťažký chlieb, ale poctivý. Poďme, Čang. Majte sa dobre!
Poľovník si prehodil cez plece poľovnícku brašnu, brokovnicu a pustil sa priamo do húštiny. Čang veselo vyskočil a rozbehol sa za svojím pánom. Isto sa predieral cez porast, vrážajúc pyskom do pánovej palice a skučiac od netrpezlivostí.
Dlho som sa díval za ním a teraz som už neľutoval zabitého vtáka.

Ťažký chlebíček
Hodnotenie:

Napísať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *