-Stryju, ja – rezolútne sa hnal po zápalkách Peter. Nemohol som mu odriecť tú rozkoš, keď sa toľko napachtil pri znášaní raždia, hoci najradšej zapaľujem sám. Keby mal človek čo aj sto rokov, v tomto zostanem vždy chlapcom, pri zažíhaní ohňa sa vracia aj do skomoleného srdca chvíľa mladosti.

Keď sa vatra rozhorela a plamene šľahali ako pastier bičom, bolo nám dobre, mne poľovníkovi i môjmu pobočníkovi, chalanovi, ktorý len čo odrástol z plienok. Chodieval som do Psieho zvora pod Ky-čerky okolo Dankáničovej chalupy takmer pravidelne, v rovnakom čase, a chlapčisko, len čo ma uvidelo, hnalo sa ku mne, že sa pridá a pôjde so mnou. Continue reading →