Medveď s bielou labou

Maroško Učník bol súci chlapec. Počerný, s očami ako uhlíky a s vlasmi ako ľan na materinej praslici. Keďže bol počernastý i pobelavý zároveň, starká ho „Fazuľkou” volala. Ale keď Maroško narástol otcovi po pás, povedal raz starkej:
„Akáže som ja „Fazuľka”? Čí dakedy svet slýchal, aby fazuľka šla za honelníka?”
Starká spľaskla rukami a zjojkla:
„A či ty chceš ísť za honelníka?”
„A veru chcem,” povedal Maroško a pona-prával si vykasanú košeľu.
A veru chcel. Len čo kopce okopneli a sváko bača po Hromnícíach začal chodiť z dom do domu spisovať prírastok na ovciach a zjednávať sa na leto, Maroško len takú húdol, že veru on pôjde za toho honelníka, či sa to starkej páči, alebo nie.
Po Veľkej noci priviazal bača veľký spiežo-vec na krk starého barana, ťapol ho po chrbte a zakričal:

Medveď s bielou labou

Medveď s bielou labou

„Taj, Menguš, ťaj! Ideme na sálaš.”
Menguš pobehol, Dunčo zabrechal a ovce sa poslušne pohli von z dediny. Gazdovia ešte čo-to schystávali valachom, tu soľ, tu peceň chleba, tam zas slaninu. Gazdiné zasa za meštek suchých sliviek, lekvárové koláče a kus plátna na onuce.
Maroško Učník si vykračoval pred čriedou. Na boku sa mu hompáľala tanistierka, v ktorej mal na tvrdo uvarené vajíčka a v šatôčke zabalený nový, novučičký nožík. Kúpila mu ho starká na jarmoku, aby si mal čím odkrojiť z toho vyslúženého chlebíka.
Mengušov spiežovec vyzváňal, jahnence bľačali a bača s Dunčom zaháňali ovce do črie-dy. Pri zoťatej borovici zastali. Toto bola odjakživa prvá zastávka. Vedeli o nej okrem baču aj valasi, ba ako sa videlo, aj Dunčo a Menguš. Tu teda zastal aj Maroško a vybral si z tanistierky merindu. Najedli sa, oddýchli si a potom bača zasa ťapol Menguša po chrbte: „Taj, Menguš, ťaj!” a hnali čriedu hore prťou až ku kolibe.

Valasi s Dunčom zahnali ovce do košiara a bača otvoril dvere na kolibe. Maroško prvý raz bol tu hore, nuž sa len prizeral a oči nespúšťal zo sváka. A keď si potom posadali okolo stola k haluškám, Maroškovi tak prichodíío, že niet krajšieho ži-yota nad tento tu.
Deň za dňom uchodil, pribúdalo skúseností
a Maroško sa stal súcim honelníkom. Bača ho chválil, aj valasi ho mali radi. Pri práci ani nezbadali, ako nadišlo leto. A raz, ako tak sedeli, bača vraví:
„Nože si dajte pozor, medveď sa tu potu-luje.” ‘
Starší z valachov, čo vždy málo rečí navravel, povedal:
„Kde by sa tu vzal medveď? Líšok je tu za vrece — toť nedávno som jednu videl zametať
zem’ľ
Skôr než si bača stihol zapukať z fajočky, vyskočil druhý valach, Miško od vatry a že im on, potvorám akýmsi, ukáže! Maroško Učník, ktorého správa o medveďovi a líškach vzrušila, prišuchol sa bližšie k bačovi a spýtal sa ho:
„Čo tým líškam Miško ukáže? Povedzte mi, sváčko.”
„Nuž klepce. Máme ich tam za vôdrou, iste ich rozostaví po hore, a keď bude chytrejší ako líšky, bude mať do zimy kožuch ako pán.”
Valach Miško ozaj rozostaval klepce, ale líšku nechytil. Nasmiali sa mu, protiveň robili, a potom pozabudli na ne.
Keď prišli gazdovia po bryndzu a oštiepky, prišiel aj Maroškov otec. Doniesol pre ovce soľ, pre baču a valachov čerstvého chleba a slaniny. Maroško sa držal pri otcovi, vypytoval sa ho na to, na ono a od otca neodišiel ani na krok.
„Starká ti odkázali, aby si len zišiel dole.

Že im je smutno za tebou a že z teba vraj bača nebude,” povedal otec a okom mihol na baču.
„A ja veru tu zostanem! Povedzte to starkej!” povedal Maroško a odsadol si od otca k bačovi.
„Múdro, Maroš, múdro,” povedal bača. „Načo súd chlap patrí do hory. Čože by si krpce dral po blate, no nie?” a ťapol ho po pleci, až ho zabolelo.
Keď sa chlapi pobrali späť do dediny, Maroško vyprevadil otca kus cesty, a keď mu už medzi bučinou nedovidel klobúk, vrátil sa späť. Šiel cez rúbanisko a pristavil sa na malinách.

Nevedel, ako dlho presedel na pni a koľko malín zjedol, keď sa mu zazdalo, že po rúbanisku ktosi kráča. Myslel si, že sú to valasi, nuž sa ukryl medzi malinčie a čakal, že skríkne na nich: Hu! Ale keď kroky zastali a vystrčil hlavu nad malinčie — div z nôh nespadol. Pred ním na dohodenie kameňa pásol sa na malinách medveď.
Maroškovi Učníkovi sa od strachu rozdrko-tali zuby. Raz nevedel, čo má robiť. Či má vziať nohy na plecia a volať na ratu, či sa schovať pod zem, keď tu široko-rfaleko stromu nebolo. Keď sa medveď napásol, pobral sa ďalej. Len teraz ho Maroško videl celého. Bol to veľký maco, pomaly si vykračoval cez malinčie a pravú zadnú labu mal bielu, akoby ju mal obviazanú šatôčkou. Maroško, len čo medveďa stratil z očú, rozbehol sa ku kolibe a už zďaleka kričal z plných pľúc: „Medveďí Medveď!”
Prvý mu vybehol v ústrety Dunčo, za ním valasi a bača pribehol aj so sekerou.
„Kde je, kde?” volali na neho, ale Maroško sa od vysilenia zvalil na poukladanú siahovicu a povedal:
„Zadnú pravú nohu má obviazanú šatôč-kou.” Mysleli si všetci traja, že chúďa dostalo úpal a že to rozpráva z horúčky.
No o chvíľu vypočuli Maroška a uverili mu; len im akosi nešlo do hlavy, že by mal medveď
bielu labu.

Po niekoľko dní obchádzali valasi rúbanisko, ale keď nikde medveďa nevideli, prestali ho vyzerať a Maroška od tých čias volali: Medveďom.
Poplakal si vtedy Maroško od ľútosti, že mu také meno dali, a keby bol v ten čas prišiel hore otec s odkazom od starkej – nuž veru, bol by sa vrátil do dediny a nikdy viac nevyšiel hore.
Potom sa na túto príhodu pozabudlo, lebo v hore je vždy čosi nové. Aj Maroško Učník by bol na medveďa s bielou labou zabudol, ale čo sa nestalo: Jeseň sa už chýlila ku koncu, jedle otmaveli a bučina očervenela. Raz ráno povedal sváčko bača Maroškovi:
„Ešte pred dažďami by sme mali dať strechu do poriadku, aby cez zimu skazu nevzala. Mišo včera postínal haluze, nože skoč po ne k potoku.”
Maroško si všuchol zo dve pareničky za košieľku a na plece vyhodil konopnú plachtičku.
„Idem, sváčko!” zakričal medzi dverami koliby a spustil sa dolu stranou k potoku, kde sa v lete kúpaval aj s Dunčom.
Na brehu potoka ležala nasekaná haluzina, ale keď sa na ňu lepšie prizrel, zbadal, že pri potoku leží aj Čosi inšie — medveď. Až mu dych zarazilo …
Medveď ho zacítil, lebo zdvihol hlavu a bolestne zachrčal.

Maroško len-len že nevykríkol. Teraz nie zo strachu, ale z údivu. Na medveďovej bielej labe videl Miškov klepec.
„Aby ho i s klepcom!” povedal nahlas Maroško, ktorému prišlo zrazu medveďa ľúto.
Medveď pomykal hlavou, ako keby mu rozumel. A keď neprestával chrčať, Maroško povedal :
„Bolí ťa to, macko?”
Medveď otvoril oči a vyplazil jazyk ako pes, keď mu je teplo alebo keď je smutný.
„Aj by som ti pomohol, macík, len či mi neublížiš?” povedal Maroško skôr pre seba ako pre medveďa a urobil krok k potoku; medveď sa nepohol, urobil aj druhý a vstúpil do vody. Ani vtedy sa medveď nepohol, len zadnou nohou mykol od bolesti.
Maroško si spomenul, ako raz ujčiná na priadkach rozprávala, že medveď človekovi neublíži, ak ticho postoji pri ňom. To mu dodalo odvahy.
Medveď akoby zdochýnal, oči mal zavreté. Maroško mu hodil dubák. Medveď otvoril oči – nenahneval sa. Maroško načrel vody do klobúka a podstrčil ho medveďovi rovno pred papuľu. Chvíľu medveď nehybne ležal, ale potom pomaly a ťažko zdvihol hlavu a ešte po-
malšie vychlemtal vodu z Maróškovho klobúka. Keď ju vypil, ľahoí si zasa a Maroško si prU tiahol klobúk späť. Potom znova do neho načrel vody a priblížil sa k medveďovi.
Medveďovi bolo vari všetko jedno, no keď sa Maroško obozretne dotkol železného klep-ca na jeho labe, hlasnejšie zachrčal a po tele mu prebehol kŕč.
„Neboj sa, macík, len vydrž,” povedal Maroško a prikľakol si k zvieraťu.

A potom na chvíľu zabudol, že pred ním leží medveď, ktorého sa aj chlapi báli, a pohladkal zranené zviera.
Po celý čas sa mu prihováral, kým obidvoma rukami nechytil čeľuste klepca a kým ich celou silou neroztvoril. Zviera chrčalo, triaslo sa, ale ani sa len nepohlo.
Pomaly, veľmi pomaly uvoľňoval Maroško bielu labu zo želiez, a keď už bola voľná, odhodil klepec a pozrel sa na ňu. Laba bola preťatá a zapálená. Nalial nq ňu vodu z klobúka, odtrhol kus plachtičky a vyumýval ranu. Takto aj jemu starká ošetrovala oškúíené koleno. Potom labu obviazal handričkou.
Medveď zdvihol hlavu a pozeral sa na Ma-roška múdrymi hnedými očami. Maroško sa preľakol a rozbehol sa späť do koliby k bačovi.
V ten deň o medveďovi nepovedal ani slovo, ale na druhý deň bača našiel pri potoku, pri haluzine pováľanú trávu, klepec na líšku, Ma-roškov klobúk a plachtičku, z ktorej chýbal rožtek. Bača nepovedal ani slovo, ale pohladil Maroška po hlávke.
Roky bežali a z MaroŠka sa stal valach, neskoršie bača. A bača ujko Martin Učník-Med-veď bezmála pol storočia bačoval na liptovských grúňoch a za ten čas sedem ráz stretol medveďa s bielou labou. Vtedy vždy na chvíľu oproti sebe zastali, porozprávali sa a rozišli sa každý svojou stranou …

Medveď s bielou labou
Hodnotenie:

Napísať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *