Zemetrasenie patrí od nepamäti medzi metly- ľudstva. V posledných rokoch, s postupujúcim poznávaním geofyzikálnych procesov vnútri Zeme sa začína intenzívne rozvíjať výskum predpovedania zemetrasení.

Skúmajú sa napríklad zmeny magnetického poľa Zeme, sklony zemského povrchu, variácie atmosferického tlaku, zmeny hladín studní a ďalšie javy, ktoré zemetraseniu predchádzajú.

Už tisíce rokov si ľudia všímajú zvieratá, ktoré katastrofu vycítia a svojím nepokojným správaním na ňu často aj upozorňujú. O takýchto prípadoch máme správy z Indonézie a Nového Zélandu, z Kalifornie i z Rumunska, z Indie a Číny. Dva dni pred osudným 5. októbrom 1948 prišli do istej turkménskej inštitúcie niekoľkí starčekovia. „Je zle/’ povedali. „Bude zemetrasenie. Hady a jašterice vyliezli z dier, to neklamné znamenie.”

A naozaj, o dva dni zničilo zemetrasenie hlavné mesto republiky Ašchabad. Vtedy sa stala aj príhoda, o ktorej napísal známy sovietsky publicista Vasilij Peskov: „Cestoval som vlakom a človek sediaci vedľa mňa v oddelení vytiahol rodinné fotografie. Medzi obrázkami som uvidel snímku ovčiarskeho psa. „Toho psa/’ vravel ten človek, „mám rád ako blízkeho druha.

Žili sme so ženou v Ašchabade. V noci pred zemetrasením sme sa vrátili domov neskoro a ešte sme hneď nešli spať. Hrabal som sa v akýchsi papieroch a žena čítala knihu. Malá dcérka spala v postieľke. Zrazu pes vyskočil, schytil dievčatko za košieľku, zdvihol ju a vrhol sa s ňou von zo dverí. Určite zbesnel! Schytil som pušku a spolu so ženou sa ženieme za nimi. Vtom sa nám všetko za chrbtom zrútilo.”
V marci 1956 vybuchla na Kamčatke sopka Bezymjannaja. Zistilo sa, že tu nezahynul ani jediný medveď. Všetky včas vyliezli z brlohov a uchýlili sa do bezpečia.
Zaujímavý článok o týchto otázkach priniesol maďarský ústredný denník Népszabadság. Japonskí odborníci vraj začali s laboratórnymi pokusmi o význame správania sa zvierat pre predpovedanie zemetrasenia už v tridsiatych rokoch. Až tridsať rokov neskôr začali túto problematiku skúmať na amerických univerzitách.

Dnes je jasné, že nejde o akési nadprirodzené, mystické tajomstvá. Zmysly zvierat reagujú na tie geofyzikálne javy, ktoré sa objavujú pred veľkými zemetraseniami. Existujú zložité väzby, ktoré sa predbežne nepodarilo dostatočne objasniť — ale ktoré spočívajú na reálnych fyzikálnych a biologických základoch.
V Japonsku sa už viac ako päť storočí rozpráva legenda, podľa ktorej v hlbinách Zeme žije obrovský sumec, ktorého pohyby vyvolávajú zemetrasenie.

Legenda nepochybne súvisí s tým, že pred zemetrasením sa ryby a najmä sumce správajú mimoriadne. Objavujú sa vo veľkých skupinách na hladine, zmätene plávajú a napokon vyskakujú z vody. Známy japonský biológ profesor Hatori sa rozhodol experimentálne si overiť vzťahy medzi zemetrasením a čudným správaním sa sumcov.

Niekoľko zvierat dal do veľkého skleného akvária, a potom občas silno zaklopal na stenu. Sumce buď nereagovali vôbec, alebo sa správali rovnako ako v prírode niekoľko hodín pred katastrofou — vyskakovali z vody.
Po dvoch rokoch pokusov sa zistilo, že ryhy reagovali na klopanie iba vtedy, keď v tom dni asi do sto kilometrov bolo zemetrasenie.

Na tomto základe sa potom mohla vypracovať predpoveď, ktorá sa na 95 percent ukázala ako správna. Keď sumce “ná klopanie nereagovali, takmer s určitosťou sa mohlo predpokladať, že v budúcich 24 hodinách zemetrasenie nebude.
Pri týchto javoch sa potvrdila aj dôležitá úloha elektrického prúdu. Ak akvárium elektricky izolovali od zeme, sumce na klopanie nikdy nereagovali, aj keď o niekoľko hodín bolo zemetrasenie. Profesor Hatori teda dospel k záveru, že sumce sú schopné vnímať veľmi slabé elektrické poruchy, ktoré o niekoľko hodín predchádzajú vlastným pohybom zemskej kôry.

Nedávno našli vedci rybám orgán, ktorý vníma nielen pohyb vody v ich blízkosti, ale aj chvenie nízkej frekvencie, predchádzajúce veľkým otrasom. Okrem toho je známa veľká citlivosť rýb na minimálne zmeny napätia elektrického poľa.
Väčšine zemetrasení predchádza veľmi slabé chvenie pôdy, ktoré je na hraniciach merateínosti. Niektoré zvieratá — najmä dážďovky, potkany, myši, hady, mravce a psy — ich pravdepodobne vnímajú.

Pred nedávnym zemetrasením v Rumunsku vyliezli v meste Kluž na povrch zeme desaťtisíce dážďoviek. Podľa japonských pozorovaní potkany a myši signalizujú otrasy niekoľko dní dopredu. Pred veľkým zemetrasením vo februári 1975 v Číne pozorovali, že sa hady prebudili zo zimného spánku a plazili sa po snehu. Podľa sovietskych prameňov pred zemetrasením sa mravce v celých húfoch dajú na pochod a nesú so sebou i svoje vajíčka.
Aj vtáky sa pred zemetrasením správajú mimoriadne. Čínski biológovia podrobne preštudovali holubie telo a v nohe objavili doteraz neznáme, malé eliptické telieska, ktoré sú navzájom prepojené zväzkami nervov. Tieto telieska reagujú aj na chvenie s amplitúdou tisíciny až desaťtisíciny milimetra.

Keď jednej skupine holubov telieska odstránili, spozorovali, že tieto vtáky blížiace sa zemetrasenie nesignalizovali, ale ich neoperení druhovia sa splašili už niekoľko hodín pred prvými otrasmi pôdy.
Americký biológ Keeton dokázal, že vtáky aj včely majú schopnosť reagovať na také malé zmeny magnetického poľa, aké sú niekoľko hodín pred otrasmi Zeme. Okrem toho sa zistilo, že poštové holuby vnímajú zvuky s veľmi nízkou frekvenciou, ako aj minimálne zmeny atmosferického tlaku.

A práve tieto javy často predchádzajú zemetraseniu.
V poslednom čase prišli vedci na to, že pri zemetrasení sa zvyšujú elektrické prúdy, vznikajúce vnútri Zeme pri deformácii hornín. Pri vybití silných elektrických polí vnútri Zeme mieria do ovzdušia prúdy elektrónov. Na oblohe vzniká žiara. Práve tak to bolo aj 26. apríla 1966 v Taškente: niekoľko sekúnd pred otrasom sa nad mestom objavila žiara. Aj pred týmto zemetrasením zaznamenali v Taškente neobyčajné správanie sa zvierat. Istý obyvateľ mesta choval štyridsať holubov. Pol minúty pred prvými otrasmi holuby s pleskotom krídel opustili holubník, chvíľu lietali v tme, potom sa usadili na streche. Neskôr sa kŕdeľ takto pustil na krídla pred každým otrasom.
Je zaujímavé, že aj niektoré rastliny predpovedajú blížiace sa sopečné výbuchy. Je to napríklad prvosienka kráľovská, rastúca na Jáve. Kvitne len pred sopečným výbuchom. To upozorňuje obyvateľov najbližších dedín na blížiacu sa katastrofu. Prvosienku tam preto nazývajú „kvietkom zemetrasenia”.Táto schopnosť prvosienky dlho zostávala záhadou. Vysvetlenie našli bieloruskí fyzici, ktorí objavili prudké zrýchlenie pohybu kvapalín v kapilárach rastlín vplyvom ultrazvuku. V ultrazvukovom poli, ktoré vzniká pri zemetrasení a pri výbuchoch sopiek, sa šťavy v kapilárach rastlín pohybujú oveľa rýchlejšie a umožňujú tak rastline rýchlejšie rozkvitnúť.
Možno konštatovať, že schopnosť predpovedať zemetrasenie sa pri zvieratách čiastočne zakladá na ich vnímavosti na zmeny elektrických a magnetických polí Zeme a čiastočne na vnímavosti na chvenie pôdy. Napokon je už dávno známe, že zvieratá pomerne citlivo vnímajú zosilnenú ionizáciu vzduchu.
Vysvetlenie všetkých týchto prírodných tajomstiev azda umožní zostrojiť mimoriadne citlivé prístroje, ktoré budú včas predpovedať ničivé otrasy zemskej kôry.

Kult zvierat bol v starom Egypte veľmi rozšírený. Mnohí verili, že nielen ľudské, ale aj zvieracie telo môže byť schránkou božského ducha. „Božské” zvieratá po smrti balzamovali a vystrojili im štátny pohreb.

Dodnes sa zachovalo množstvo takýchto múmií. Keď profesor dr. Ekkehard Kleiss rôntgenoval exponáty z egyptsko-orientálneho oddelenia viedenského kuľtúrno-historického múzea, objavil dokonca falzifikáty. Medzi nimi napríklad mumifikovaného krokodíla, ktorý mal namiesto kostry rozmrvené škrupiny vajec.

So starým Egyptom sú neodmysliteľne späté sfingy a pyramídy. Obrovské levie telo s mužskou hlavou už päť tisícročí stráži cintorín mastabských hrobov na okraji púšte. V ríši bohov starého Egypta sa vyskytuje množstvo príkladov na čudné uctievanie. Ale ktovie, či máme právo robiť si zo starých egyptských „bohov” posmech.

Veď počas tisícročného vývoja prešlo staroegyptské náboženstvo nesčíselnými zmenami, ktoré vnášajú trochu svetla do predstavy o rozličných božstvách.Od najstarších čias mali starí Egypťania málo božstiev s ľudskou podobou. Bohovia poioľudia — polozvieratá pravdepodobne predstavovali prechodnú formu od čisto zvieracích k ľudským, ktoré sa našli vo vyšších kultúrach. Zvieracia hlava na ľudskom tele asi predstavovala povýšenie nad človeka.

Vtedy si totiž ľudia uvedomovali, že zviera v niečom predstihuje človeka, ktorý v mnohom závisí od zvierat. Zároveň však zviera predstavovalo pre starých Egypťanov časté nebezpečenstvo, ktoré chceli odvrátiť tým, že uctievali jeho podobu. Kult boha krokodíla Sebeka, rozšírený po celom Egypte, pochádzal z toho, že Egypťania dúfali, že si zviera takto obmäkčia. Z podobných dôvodov uctievali asi aj hada.

Býka Apisa uctievali ako symbol sily a plodnosti. Čierne býky s bielymi fľakmi a trojuholníkovou lysinou na čele stelesňovali boha slnka Re a často ich zobrazovali so slnečným kotúčom medzi rohmi. Vták Ibis zas predstavoval múdrosť a bol zasvätený bohovi Thotovi. Thot bol vlastne tlmočníkom v ríši mŕtvych a časomeračom. Patrí medzi najstarších bohov a niekedy ho zobrazovali ako paviána.
Osobitné miesto má skarabeus, ktorý je ešte aj dnes talizmanom. Skarabeus posvätný (Scarabeus sacer) bol symbolom boha Slnka a opakujúceho zmŕtvychvstania, čo sa vysvetľuje jeho zvláštnym správaním. Samičky vytvárajú hlavou a prednými nôžkami malé guľky z hnoja, ktorými obalia svoje vajíčka. Zahrabú ich do zeme a hnoj potom larvy dočasne vyživuje. V guľkách videli Egypťania kotúč slnka a zdroj obnovujúceho sa života.

Posvätné Zvieratá

Preto do múmií často vkladali namiesto srdca skarabea.Zobrazenie bohov ako zvierat malo aj tú funkciu, aby sa určité vlastnosti stali zrozumiteľnejšími. Preto napríklad zobrazili faraóna aj ako šakala, sokola alebo leva. Usilovali sa zvýrazniť jeho vynikajúce vlastnosti.Okrem božského zvieraťa, ktoré chovali v blízkosti modlitební, posvätnými boli aj iné druhy. V rozličných mestách a krajoch vládol rozmanitý kult zvierat — bohov, čo potom viedlo k povrchnej zbožnosti.

Na základe vykopávok sa možno domnievať, že zvieratá žili aj v chrámoch. Mali tu voľnosť pohybu a súčasne ich veriaci mohli obdivovať. Na veľké sviatky navštevovali chrámy so zvieratami aj faraóni a vodili ich do sprievodov.Ak posvätné zviera uhynulo, bolo to znamenie, že duch boha vstúpil na nebesá.

Zviera malo štátny pohreb so všetkou nádherou a prepychom. Zabalzamovali ho za účasti obyvateľov mesta. Podľa zachovaných zvyškov možno usudzovať, že postupovali podobnými metódami, ako keď mumifikovali ľudí. Aj zvieratám dávali do hrobov také isté šperky a poklady ako ľuďom. Časom sa však názory na posvätnosť určitých zvierat menili a vyskytovali sa dokonca aj spory. Vážený grécky filozof Plutarchos podáva správu o vojne medzi mestami Oxyrhyn-chos a Kynopolis, pretože obyvatelia Kynopolu zjedli rybu z Oxyrhynchosu, ktorá bola posvätná.

Obyvatelia Oxyrhyn-chosu na odplatu zabíjali psy, ktoré uctievali v Kynopolise. Vznikli až také roztržky, že museli zakročiť Rimania. Podľa iných správ obyvatelia Théb vypovedali kvôli psovi vojnu Rimanom. Mŕtve „božské” zvieratá pochovávali na cintoríny vedľa ľudí. Pri balzamovaní mŕtvoly kládli však dôraz najmä na jej zovňajšok. Napríklad v krásne upravenej múmii z viedenskej študijnej zbierky sa našla namiesto krokodílieho mláďatá iba škrupina jeho vajca.

Pod rôntgenom sa ukázala ako „falzifikát” aj múmia jedného vtáka. Obsahovala iba hlinu.Najdojímavejšie pohrebisko zvierat je nepochybne v Memphise, v svätyni býka Apisa. Mumifikované posvätné býky tu pochovávali do podzemných chodieb v obrovských kamenných truhlách, ktoré vážili najmenej 60 ton. Doteraz je hádankou, ako starí Egypťania dokázali vyrobiť a prepravovať takéto sarkofágy.
Dodnes sa s určitosťou nevie, čo bolo v tomto období podnetom pre vznik kultu zvierat, ktoré boli akýmsi spojivom medzi pozemským svetom a božstvami. Všetky formy kultu však svedčia o hlbokej dôverčivosti starých Egypťanov.

Bol malej postavy, ako už sloní darebáci bývajú. Ked stál, meral dva metre tridsať v ponožkách. Vypočítal som to tak, že som dvoma vynásobil obvod stopy jeho prednej laby, čo zhruba zodpovedá výške indického slona.

Ale čo mu chýbalo na postave, o to viac mal odvahy, chladnej vypočítavej ľstivosti a nezmieriteľnej nenávisti k ľudom, pre ktorých bol neustálou hrozbou.
Mal jeden kel dlhý asi štyridsaťpäť centimetrov, kým druhý mu vraj odlomil veľký vodca slonej čriedy, žijúcej na brehoch rieky Kávérí a v neprístupnej džungli, ktorá sa rozprestiera vo Vodapattskej pralesovej rezervácii. Tam, v Salemskom okrese, stála panapattská ohrada s dobytkom.

Tento náš mladík bol iste veľmi ctižiadostivý, kým sa z neho vykľul darebák, a zrejme vynikal nadpriemernou odvahou. Veď sa dokonca odvážil bez dovolenia koketovať s dámami v čriede rovno ich pánovi a veliteľovi pred nosom.

Rozzúrený vodca ho varoval zlostným revom, ale nič tým nedosiahol, a ked sa ho pokúsil odohnať, postavil sa mu mládenec bojovne na odpor.
Spôsobilo to dosť prudkú zrážku, v ktorej roky, skúsenosti aj viac kíl postupne rozhodlo vo vodcov prospech. Nakoniec mladíka zmlátil a zahnal na útek. Mohutnými klami ho škaredo dosekal a dobodal na bokoch a jeden kel mu dokonca pri ruvačke zlomil na dva kusy. Mladíka potom celkom určite čakalo veľa dní, ked ho boleli zuby.
V tomto stave blúdil namrzene okolo čriedy, ale už sa k nej neodvážil pridať. Jedného dňa zostupoval džungľou po ceste pre povozy a v zákrute zrazu zastal priamo proti povozu.

Ťahali ho byvoly a bol naložený bambusovým drevom, ktoré dal vyrúbať podnikateľ akejsi stavby. V tej chvíli ho zachvátila slepá zúrivosť spolu s horúcim želaním vyliať si na niečom zlosť. Vyrútil sa proti záprahu ako šialený a kočiš mal čo robiť, aby 172 zoskočil zo sedadla a útekom si zachránil holý život.

Nešťastné byvoly však boli zapriahnuté a bezmocne očakávali útok.
Darebák — lebo teraz sa ukázal ako ozajstný darebák — najskôr na cimpr-campr rozdupal celý voz a až potom sa vrhol na byvoly. Jedného z nich chytil za jeho dlhý zahnutý roh a hodil ho dolu z brehu, ktorý sa ťahal pozdĺž cesty. Tam našli zviera na druhý deň s rohom vytrhnutým až zo samého koreňa.

Na jednej prednej nohe mal komplikovanú zlomeninu. Zlomená kosť, trčiaca von, sa zaryla do mäkkej hliny nárazom pri páde. Druhého byvola napichol slon svojím jediným klom, ale napadnuté zviera nečakalo a dalo sa na útek po ceste. Za sebou vlieklo zlomené jarmo, a tak sa zachránilo pred osudom, ktorý stretol jeho menej šťastného druha.
Odvtedy mal slon čoraz horšiu povesť a pod jeho masívnymi nohami našlo smrť mnoho nešťastných ľudí putujúcich k rieke. Hocikedy sa stalo, že svojím strašným telom rozdrvil obeť na kašu o kmeň niektorého stromu v džungli.
So slonom darebákom som sa prvýkrát stretol náhodou.

Panapattský slon darebák

Cestoval som po brehoch Kávérí do Hogenaikalu a bol som asi šesť kilometrov od Panapatti, kde som si chcel trochu zarybárčiť, oddýchnuť, a keby som mal šťastie, chytiť aj krokodíla. Podľa správ, ktoré som dostal, nezdržiaval sa tu nikde v blízkosti slon darebák. Prebrodil sa vraj cez rieku na druhý breh a bol v pätách slonej čriede, ktorá sa tam potulovala a hľadala nové pasienky.
Na druhý deň som si celkom dobre zarybárčil a večer som sa vracal do loveckej chaty v džungli, aby som sa napil čaju. Vtom som začul volanie páva. Iste bol len kúsok odo mňa, tak ma posadlo pokušenie ísť za ním a pripraviť si z neho chutnú pečienku na večeru.
Zlomil som brokovnicu a zasunul do nej dva náboje číslo jeden. Potom som sa pustil cez džungľu do úzkeho údolíčka, odkiaľ sa ozýval hlas páva. Prišiel som tam a opatrne som postupoval dopredu. Usiloval som sa zistiť, kde je moja korisť, takže som sa dostal až po vyschnuté koryto Čináru, ktorý ústi do Kávérí necelé dva kilometre odtiaľto.
Na mäkkom piesku nebolo moje vysoké topánky s gumenou podošvou ani počuť. Do ucha mi prichádzal šuchot peria, ako si páv roztváral chvost kdesi v kroví na druhom brehu.

Po špičkách som prešiel koryto, keď sa zrazu rozzvučalo vrešťavé zatrúbenie. Hned za ním sa objavilo objemné telo slona darebáka, ktorý sa asi z päťdesiatich metrov rozbehol rovno na mňa.
Uvedomil som si, že by sa bolo márne pokúšať o útek, lebo slony dokážu bežať obdivuhodne rýchlo. Nemal som ani kde a nemohol som mu uniknúť po mäkkom piesku, ktorý by mi prekážal rovnako ako ovíjavé tŕnie v džungli okolo nás. Zostal som teda pri kmeni a asi z tridsiatich metrov som vystrelil z oboch hlavní brokovnice.
Hluk, ktorý pri výstrele vznikol, aj bodavé strely ho na okamih zastavili.

Potom zlostne a vzdorovito zapišťal. Ja som medzitým utekal po chodníku, ktorým som sem prišiel, v ruke som niesol prázdnu brokovnicu a letel som takou rýchlosťou, že by som si nikdy nebol pomyslel, ako dokážem utekať. Ked som sa prihnal k loveckej chate, schytil som pušku a bežal späť.

Ale na pustom piesku pri Čináre už nebolo nič vidieť, a ked som sa priblížil až na miesto, odkiaľ na mňa vyrazil, spozoroval som, že sa uchýlil do džungle na druhom brehu. Začalo sa stmievať, tak som sa za ním nevybral.
Na druhý deň som sa musel služobne vrátiť do Béngalúru a nemohol som si tu predĺžiť pobyt. Nezos- j távalo mi teda nič iné len nechať panapattskému slonovi darebákovi vavríny z prvého kola.
Vláda prehlásila tohto všeobecne známeho slona darebáka za nežiadúceho; správa pralesa dala uverejniť oficiálne oznámenie o ňom v tlači a všade vybubnovať tamtamami, že vláda vypísala odmenu za zabitie tohto slona vo výške päťsto rupií.
Jeden Ind, žijúci v tej oblasti, sa vtedy veľmi statočne rozhodol, že so slonom darebákom skoncuje a pokúsi sa získať odmenu. Z rozličných podrobností, ktoré som potom zozbieral, vysvitá celý priebeh pokusu.Ozbrojil sa dvojhlavňovou puškou kalibru päťsto, ktorá už niečo zažila, a prišiel do Panapatti.

Tam mu povedali, že slon sa potuluje v susednej Vodapattskej pralesovej rezervácii. Ten istý Činár, v ktorého koryte v blízkosti Hogenaikalu som skoro skončil svoju životnú púť pod nohami tej príšery/ sa ladne stáča okolo Panapatti a tečie mnohými zátočinami cez džungľu. Jeho severovýchodný breh tvorí hranicu Vodapattskej pralesovej rezervácie, kým protiľahlý breh už patrí do pennagrámskeho pralesa.
Ind, o ktorom vám rozprávam, sa dva dni neúspešne usiloval stretnúť so slonom darebákom. Tretiu noc strávil vo svojom stane asi tri kilometre hlboko v pen-nagrámskom pralese, to znamená poriadny kus cesty od Čináru aj od Vodapattskej pralesovej rezervácie, z ktorej sa vraj slon nikam nezatúla. Napriek tomu sa Ind zabezpečil tak, že prikázal svojim sprievodcom, aby okolo dvoch stanov vytvorili prstenec táborových oh-< ňov a poriadne sa zásobili drevom. Nočné hliadky mali potom ešte prikladať na oheň.
Všade bolo ticho, a tak on a zrejme aj jeho sprievodcovia tvrdo zaspali. V skorých ranných hodinách prišiel k tomuto pokojnému zátišiu slon darebák. Ohne už najskôr dohoreli a svietili len rozžeravené uhlíky a dymil popol. Normálne sa nijaký slon ani iné zviera nepriblíži k ohňu. Ale pohľad na biely stan a nutkanie zničiť ho boli pre slona príliš silným pokušením. Opatrne prešiel na miesto, kde nehorel oheň, a so zúrivým zatrúbením sa vrhol na stan.
Sprievodcovia sa zobudili, až ked sa rozpútalo peklo, a mysleli si, že ich prepadol diabol. Ako vyplašený kŕdeľ sa rozpŕchli na všetky strany. Nešťastný obyvateľ bieleho stanu už nemal príležitosť, aby použil svoju starú, osvedčenú pušku. Stan sa mu zrútil nad hlavou a obrovské slonie laby začali po ňom dupať.

Slon ho začal trhať na kusy a práve pri tejto príjemnej práci si všimol lovca. Nikto nevie, či ten nešťastník bol vtedy ešte živý. Slon ho obtočil svojím strašným chobotom a triumfálne odniesol na čistinu na okraji džungle, kadiaľ prechádzala cesta. Tam ho doslova zašliapal do zeme svojimi mohutnými labami, takže z lovcovho tela nezostalo nič okrem kašovitej zmesi skrvaveného mäsa a rozdrvených kostí, zmiešaných s pieskom.

A kedže sa slonovi pach krvi protivil, rozhádzal tú krvavú hmotu široko-daleko a vrátil sa naspäť do bezpečia Vodapatt-skej pralesovej rezervácie.
Po tomto nešťastí vláda zdvojnásobila odmenu za jeho zneškodnenie, takže teraz predstavovala už tisíc rupií. Vtedy som sa rozhodol pre druhé kolo.
Odišiel som do Panapatti a odtiaľ zašiel na miesto, kde sa nedávno odohrala tragédia. Nemohol som sa zdržať údivu, ako smelo a odvážne prenikol krvilačný slon do kruhu táborových ohňov. Jasne som videl aj neďaleké miesto, kde zašliapal svoju obeť do zeme. Zvyšky obete však už dávno rozniesli supy.
Vrátil som sa do Panapatti a požiadal o pomoc jedného z pastierov dobytka, zamestnaných v miestnej ohrade. Bol to aj dobrý stopár a s jeho pomocou som chcel slona nájsť.

Na piesku cez Činár bolo množstvo stôp, ale bolo treba určiť tú najčerstvejšiu a potom sa po nej pustiť. To však nebolo možné, lebo slon zrejme z tohto kraja odišiel a buď sa usadil niekde vo Vodapattskej rezervácii, alebo sa zatúlal cez nízke návršie k rieke Kávérí, ktorá tečie, ako som už povedal — asi šesť kilometrov odtiaľto.
Tri kilometre pozdĺž Čináru bol vodapattský breh porastený akousi vysokou kvitnúcou trávou, ktorej korienky vegetujú v podzemnej vlahe. Miestami dorastala až do výšky troch metrov a navrchu mala prekrásne kvitnúce hlavičky, ktoré sa trochu podobali kvitnúcim vŕškom cukrovej trstiny. Boli však dlhšie a mali oveľa jemnejšie vlákna.

Skoro ráno sa v lúčoch vychádzajúceho slnka trblietali na jemných šnúrkach týchto kvitnúcich hlavičiek kvapôčky rosy. Vejáre listov tak získavali pôvabnú rozprávkovú podobu a vyzerali tak krásne a pokojne, že usvedčovali zo lži nebezpečnú predtuchu, ktorú človek cítil pri vstupe do trávnatého pása. Byle tu dosahovali takú výšku a rástli tak husto a bohato, že nebolo vidno ani meter pred seba. Aby človek mohol prejsť cez trávu, musel ju jednou rukou rozhŕňať a v druhej niesť pušku. V tráve mohli striehnuť celé slonie čriedy a človek by ich nevidel, kým by na ne priamo nenarazil. Stopy po slonovi darebákovi, ktorý sa tu prechádzal predtým, viedli cez zlámané a ohnuté byle, z ktorých sa však mnohé už rýchlo narovnávali a vzpriamovali.
Šírka trávnatého pása sa pohybovala od sto do dvesto metrov.

V týchto miestach návršie susedilo s korytom Čináru; džungľu tvorili obrovské bambusy, cez ktoré sa prechádzalo rovnako nebezpečne ako cez kvitnúcu trávu. Všade po zemi ležalo množstvo spadnutých bambusov, ktorých hrotité konce zabraňovali priechodu oboma smermi. Vysoké konáre sa kolísali vo vánku a hučali.
Celé štyri dni sme strávili pátraním po slonovi.

Namáhavo sme sa predierali cez trávnatý pás a prechádzali medzi bambusmi. Prekračovali sme terén na úpätí kopcov a zostupovali po ich stranách až k hučiacim vodám rieky Kávérí, ktorá sa okolo našich nôh ponáhľala k vodopádom pri Hogenaikale, k veľkej Mettúrskej vodnej nádrži, vzdialenej šesťdesiatpäť kilometrov odtiaľto, k erodskej východnej planine, k mestu Tričinapa-li a konečne k vzdialenému Bombajskému zálivu. Cez celý ten čas sme nevideli nijakú čerstvú stopu slona darebáka.
Na piaty deň popoludní som bol so svojím sprievodcom opäť na brehoch rieky Kávérí, odkiaľ som chcel postupovať po brehu smerom proti prúdu, aby som našiel nejakú stopu svojej budúcej koristi. Asi päť kilometrov sme len dosť namáhavo postupovali dopredu. Museli sme prekračovať korene vysokých stromov, ktoré tam rástli na brehu a spúšťali svoje korene do životodarnej vody. Medzi nimi sa ťahali pásy vysokej kvitnúcej trávy. Tam sme našli čerstvé slonie stopy.

Skoro ráno tu prechádzal akýsi slon rieku z náprotivného brehu v Kójambattúrskom okrese. Pri zbežnom premeraní sme zistili, že tieto stopy sa zhodujú so stopami slona darebáka.
Teraz sa nám už stopovalo celkom ľahko, lebo sme sa mohli držať určitej dráhy. Šľapaje aj ťažké slonie telo urobili v tráve medzi bambusmi i v podraste zreteľnú cestičku.
Stopa nás viedla hore a cez nízke návršie. V blízkosti jeho vrcholu sme našli hromadu trusu. Hoci bol celkom čerstvý, nebol už taký teplý na dotyk, aby sa mohlo povedať, že sa tam objavil pred malou chvíľkou. Šli sme teda stále ďalej, až sme zišli do hlbokého údolia. Tam sme našli ešte čerstvejší trus, ale na dotyk zasa nebol teplý, čo svedčilo o tom, že naša korisť má ešte pred nami poriadny náskok.
Vyškriabali sme sa na ďalší svah a prekročili ešte dve ďalšie návršia. Potom sme spozorovali, že stopy sa zrazu obracajú a viac-menej vracajú späť k rieke Kávérí.
Premohol nás strach, že nám zviera uniklo tým, že sa vrátilo cez rieku Kávérí. Postupovali sme dopredu čo najrýchlejším tempom a prišli sme k ďalšej hromade trusu, pri ktorom boli aj stopy po moči, ktorý sa vsiakol do zeme. Teraz sme však v piesku uvideli drobné stopy peny a trus bol na dotyk teplý. Konečne teda naša korisť nie je ďaleko pred nami a ďaleko pred nami nie je ani Kávérí!
Náš ďalší postup dopredu sa premenil na akési preteky, v ktorých išlo o to, aby sme sa k rieke dostali súčasne so slonom, skôr než ujde z dostrelu mojej pušky. Podľa zlomených konárov, z ktorých ešte vytekala čerstvá miazga, sme videli, že hrubokožec sa cestou k rieke miestami aj pásol.
Konečne sme sa dostali k strmému svahu a začuli šumenie. Vedeli sme, že sme už skoro na brehu a aj sme sa o tom o malú chvíľu presvedčili, keď sa medzi stromami zaleskla vodná hladina. Ďalej sme sa ticho a obozretne plazili po piesku, ktorý bol čoraz hebkejší. Spozorovali sme, že si to slon darebák rozmyslel a namiesto toho, aby sa brodil cez rieku, ako sme sa obávali, pustil sa po trávnatom brehu smerom proti prúdu.

Jeho stopa bola celkom čerstvá, lebo jemné plôšky byli zostávali pevne zaryté vo vlhkom bahne, odkiaľ vyskakovali priamo pred našimi očami vzduchové bublinky.Prešli sme ešte stopäťdesiat metrov a uvideli pred sebou potok. Ked sme kráčali vedľa neho, doletelo k nám špliechanie a potom dutý zvuk priamo zo slonovho vnútra. Naša korisť sa práve kúpala.
Našťastie vial mierny vetrík smerom k nám, a ked sme prešli pásmo konárov a tráv, uvideli sme, ako slon leží na boku vo vode a díva sa smerom od nás na druhú stranu.
V tejto polohe sa nedalo určiť, či je to skutočne darebák alebo nejaký iný slon, ktorý sem zablúdil z niektorej čriedy, žijúcich na oboch brehoch rieky. Preto sme sa usadili a pozorovali ho.
Ešte asi päť minút odfrkoval, trúbil, špliechal sa, potom zrazu vstal a vybral sa voľným krokom cez potok. Celý ten čas nám neukázal hlavu, takže sme sa nemohli pozrieť, či má oba kly celé alebo jeden zlomený.
V tejto situácii sme sa museli rozhodnúť, lebo ked slon zájde do hustého zeleného porastu na druhom brehu potoka, definitívne sa nám stratí z očí. Luskol som teda dvakrát rýchlo za sebou prstami. Hoci to bolo celkom určite tichučké lúsknutie, slonov veľmi jemný sluch ho zachytil. Mykol sa, za vrtel sa vo vode a obrátil sa.

Pred nami stál panapattský darebák. Jasne sme videli kýpeť jeho zlomeného ľavého kla, kým pravý, hoci neveľký, sa mu zlomyseľné stáčal hore. V okamihu nás jeho malé očká spozorovali, telo sa mu naplo a zaguľatilo, hlava sa vztýčila a krátky chvost sa smiešne zdvihol dohora. Triumfálne a nenávistné zatrúbil a vyrútil sa na nás cez vodu, lebo už sa zastrájal na ďalší zabíjačky kúsok.
Prehovorila štyristopäťka. Ťažká spoľahlivá guľka ako blesk zasiahla slona priamo do ohnutého chobota a prenikla mu do hrdla. Zviera stŕplo a z poranenej krčnej tepny mu vytrysol pramienok krvi. Otočilo sa k nám bokom a usilovalo sa utiecť, ale moje ďalšie dve strely si vybrali za cieľ dôležité miesta — jedna zasiahla mäkkú prehlbeninku na spánku, druhá mu šla za obrovské ucho, práve ked mávlo dopredu.
Mohutný kolos stál chvíľu nehybne a potom sa roz-triasol akoby mal hroznú zimnicu a ako podťatý sa zrútil do plytkej vody, ktorá rýchlo sčervenievala od krvi. Lúče neskorého popoludňajšieho slnka sa práve strácali za okrajom vyčnievajúceho vrchola hory Poná-či Malej na kójambattúrskom brehu a pritom na oranžovú oblohu vysielali pásy karmínového svetla.

Anchorage je nevábivou leteckou zastávkou pri cestách na Ďaleký východ. Je to mesto s niekoľkými veľkými hotelmi, s ulicou elegantných barov, s inou ulicou krčiem a obchodníkov hodných Divokého západu.

Je to vlastne akási obdoba San Franciska z rokov zlatej horúčky. Aljašku, pri troche predstavivosti podobnú dlhej ruke ukazujúcej smerom k Japonsku, prelietavajú každý rok desiatky tisíc ľudí. A napriek tomu je to takmer zabudnutá krajina.

Prudké vetry, bičujúce všetko pod sebou, časté hmly na mori i pevnine, chladno, dážď. Keď vidno na tridsať metrov, je to pekný deň! Vraví sa, že cez vojnu malo drsné počasie na svedomí viac obetí v radoch spojencov než japonský nepriateľ. Po štarte z Cold Beay sa DC-6 zapichne do hmlovej vaty, potom zostúpi a takmer hodinu musí letieť vo výške iba sto metrov, nad ustavične rozbúreným morom.

Cieľ cesty — súostrovie Pribiloffovo, nazvané po ruskom moreplavcovi, ktorý ho roku 1786 objavil, je takmer 1200 kilometrov od Anchorage. Cesta je dlhá a pre posádku neľahká. Preto aj cena letenky je neobyčajne vysoká. Čierny koberec zeme, miestami prerušovaný zažltnutými pásmi tráv, to je letisko na ostrove Saint Paul, najväčšom zo súostrovia, ku ktorému patrí ešte Saint Georges a Sea-Lion-Rock.
Do starého autobusu sa natlačili príslušníci ornitologického spolku a niekoľko zvedavcov, túžiacich aspoň chvíľu pozorovať život tuleňov. Všetci sú vystrojení ďalekohľadmi, fotoaparátmi a inými zbytočnosťami.

Prechodný útulok nachádzajú v mestečku Saint Paul. Na južnom svahu za cintorínom s pravoslávnymi krížmi sú ako v detskej hre rozhádzané drevené domčeky usadlíkov. Škola, kostol, veľký obchod, ktorého sympatický neporiadok ponúka najmä odevy a potraviny nevyhnutné pre tvrdú klímu. Bar, niekoľko dielní na spracovanie tuleních koží a mäsa i nádrže s cennou naftou, dovážanou z veľkej diaľky. To je všetko. Ani jeden stromček — ustavičné vetry nedovolia, aby sa tu ujali a vyrástli.Krátko po ubytovaní všetci vychádzajú za svojimi záujmami:

Jedni — milovníci vtáctva s hlavami stále zdvihnutými k oblohe, druhí — s očami upretými na neveľmi vzdialené body na zemi…Prvé „sídlisko” tuleňov je len niekoľko sto metrov od mestečka. Od mája samce staršie ako desať rokov (dožívajú sa asi 25 rokov) žiarlivo strážia svoj kus zeme, miesto párenia. Králi pláží bránia svoje malé kráľovstvo a nebojácne sa vrhajú proti mladším votrelcom, pokúšajúcim sa tiež niekde uchytiť.

Vrčanie rozhnevaných samcov sa v tomto čase nesie cez celé pobrežie, zátoky a odráža sa o skalné útesy, na mnohých miestach ešte pokryté snehom. Boj až dvestopäťdesiat kíl ťažkých zvierat sa podobá japonskému zápasu sumo a pohľad na kolmo vztýčené, neočakávane šikovne sa pohybujúce šmykľavé telá zvierat je strhujúci.

Ostrovy Tuleňov

Ak je narušiteľom panstva tuleňov človek, všetky zvieratá obracajú svoj hnev proti nemu. Priťahujú krky a plné hnevu naňho pľujú. Oči, beztak veľké, sa zdajú ešte väčšie.

Niet iného východiska ako útek.
Pre umožnenie pozorovania obyvatelia Saint Paula vybudovali pre návštevníkov zvýšené drevené lávky a pri ich pilieroch zvieratá bezmocne protestujú. S matematickou presnosťou sem koncom júna doplávajú gravidné samice. Bez najmenšieho zaváhania nachádzajú svojho partnera, svoj rodinný kút. A hneď nasledujúceho dňa sa im uliahne mláďa, ktoré od okamihu vstupu na svet vie plávať. Okolo samca je jedna až sto samíc — v priemere štyridsať — väčšmi sú však späté s miestom než s „pánom”, ktorého často pokojne opúšťajú, aby žili nezávisle — človek teda vlastne nič nevynašiel. Mláďatá si po pätnástich dňoch začínajú odvykať od najtučnejšieho materského mlieka (50-percentný obsah tukov).

Pred zimným sťahovaním na juh ku Kurilským ostrovom, k severnému Japonsku a ostrovom San Miguel sa musia naučiť sa hľadať si obživu (ryby, sépie). Slabé mláďatá hynú ešte na pobreží. Často sa stávajú obeťou vlastnej zvedavosti — tulenie mláďa totiž vopchá hlavu azda do každého otvoru…
Skalnaté pobrežie býva v júni miestom neopísateľného zmätku: unavené samce, samice, žltkasté kožušteky mláďat. Samice i samce (tie sú extrémne vyhladované, lebo šesť týždňov neopustili svoj rajón, keď očakávali príchod samíc) sa púšťajú do mora za potravou.

Keď sa vracajú, matky azda zázrakom podľa čuchu celkom neomylne nachádzajú svojho jediného potomka v nepredstaviteľnom množstve pohybujúcich sa mláďat, ktorých krik sa rozlieha po celom pobreží.
V novembri sa celá tulenia kolónia odsťahuje a nad plážami sa opäť rozhostí pokoj. Len miestami na chudorľa-vom poraste sú zachytené kosti, lebky uhynutých mláďat a typický tulení pach.
Mláďatá sa lovia koncom septembra.

Počet tuleňov na Pribiloffových ostrovoch sa odhaduje skoro na 1,5 milióna a ďalších asi 300 000 žije na ostrovoch pri pobreží ZSSR. Poľovníci majú šetriť samice a sústreďujú sa na mladé samčie tulene vážiace vyše 110 kíl. Úder na krehkú lebku tuleňa každý rok ukončí život 30 až 95 tisíc mláďatám. Premnožené tulene by podľa poľovníkov i autorít, ktoré každý rok určujú počet tuleňov na odlov, zdecimovali húfy rýb v tomto priestore a okrem toho by sa častejšie vyskytovali epidémie i napadnutia parazitmi.
Tulenia kožušina má vynikajúce vlastnosti: na štvorcovom centimetri je asi 3000 chĺpikov, cez ktoré neprenikne ani kvapka vody. Tulení tuk a mäso sa využívajú v potravinárstve, kosti sa zužitkúvajú ako krmivo pre zvieratá.

Na prelome šesťdesiatych rokov zaplavila stránky tlače vlna senzačných článkov o stretnutiach so „snežným mužom” a o overených nálezoch jeho stôp.

Tieto články naznačovali, že antropológovia ho budú „brániť” a že sa konečne nájde chýbajúci článok vývoja človeka. Antropológovia záujem nestratili a ich štúdie sa stali fundovanejšie.

Objavili sa nové správy o stretnutí s prežívajúcim hominidom. Jeho stopy sa našli aj na tých miestach, kde ich nik neočakával. Z toho vyplynulo, že pásmo, ktoré tieto tvory obývali, je oveľa rozsiahlejšie, než sa predpokladalo, alebo že sa presunulo do nových oblastí. Napriek skepse, s ktorou pristupovali k tejto otázke napríklad francúzski vedci Boeuftôt a Tasso, si treba všimnúť niektoré zaujímavé správy z posledného obdobia.

Nové svedectvo geológa

V auguste 1975 som bol v západnej Sibíri pri dolných prítokoch Obu. V jednej dedine som sa stretol s bývalým lovcom Lukom Tyzjanom. Rozprával mi, že niekedy roku 1960 alebo 1961 putoval s dvoma psami po brehu horného Obu z Jarskogortu do Vasjakova. Zrazu sa psy zježili, rozštekali a vrhli sa dopredu.

O chvíľu sa k nemu vrátili, ale znovu sa rozbehli dopredu. Nakoniec opäť pribehli k lovcovi, už nestekali, len sa mu obtierali o nohy. Vtom sa z lesa vynorili dve obludy. Jedna bola vysoká vyše dva metre, druhá o niečo nižšia. — Zľakol som sa, — rozprával lovec, — lebo ich oči žiarili ako tmavočervené svetielka.

Opäť snežný Muž

Približovali sa ku mne, a keď už boli veľmi blízko, hľadeli na mňa blýskajúcimi sa očami. Neboli oblečené a ich telá boli pokryté hustou krátkou srsťou. Tvár a oči mali čierne. Mali vystúpené lícne kosti a ruky dlhšie než ľudia. Pohybovali nimi zvláštnym spôsobom. Ich chôdza sa nepodobala chôdzi človeka. Keď’ popri nás prešli, psy utiekli rovno do dediny.
— Máte predstavu, čo to bolo za obludy? – spýtal som sa Luku.

— Neviem, — pokrčil plecami, — ale videl som ich už štyrikrát. Dvakrát hneď’ po vojne a dvakrát pred pätnástimi rokmi. Na brehoch riek Synja a Vojkar na dolnom Obe sú podobné historky veľmi rozšírené, ale málokto ich rozpráva cudzincom. Miestni Chantovia sú veľmi prostí a dôverčiví ľudia, ale nemajú radi priame otázky a sú citliví na zosmiešnenie. Tým skôr je zaujímavé, že to boli práve obyčajní ľudia, rybári a chovatelia sobov, ktorí nič nevedia o „legendách dôstojného praveku”, a nie profesionálni rozprávači, ktorí hovorili o lesnom mužovi.

V Salecharde som sa zoznámil so sympatickou starenkou. Marfa Senkinová, bývalá učiteľka, venovala nemálo úsilia, aby naučila tunajšie obyvateľstvo čítať a písať. Bolo teda zaujímavé vypočuť si jej príbeh. — Pred revolúciou sme s otcom stále cestovali popri severnom Obe a po Jamalskom polostrove. Mala som vtedy dvadsať rokov.

Hoci sme trvalé bývali v Sale-charde, niekedy sme zostávali u jedného starého Chan-ta neďaleko dediny Pujko. Pamätám sa, že to bolo v septembri, noci boli tmavé a psy stále štekali. Jednej noci bol ich štekot osobitne zúrivý a ani ďalšiu noc sa neutíšili. Spytovala som sa nášho hostiteľa, na koho tak štekajú. Pošepky mi odpovedal, že na „zemlemera” (zememerača). „Zememerača?” zostala som prekvapená. „Počkajte, ukážem vám ho dnes v noci, ale pozorujte ho opatrne, len cez prsty.” O polnoci sme vyšli z čumu (prístrešok zhotovený z kôry). Nad nami svietil veľký červený mesiac.

Asi hodinu sme čakali, keď psy zrazu zasa začali štekať. Niekoľko desiatok metrov pred nami som uvidela veľmi vysokého človeka. Naše čumy boli obklopené plotom z vŕb, vysokým asi dva metre. Ale aj tak hlava a plecia tej bytosti plot prevyšovali. Kráčal rýchlo, dlhými krokmi a predieral sa húštinou. Jeho oči žiarili ako lampášiky. Nikdy som nevidela takého vysokého a strašného človeka. Psy sa k nemu rozbehli a zavýjali. Jeden z nich, zrejme povzbudený našou prítomnosťou, sa rozbehol k nemu. Muž sa zohol, zdvihol ho a odhodil ďaleko nabok.

Začuli sme len zašteknutie a uvideli, ako telo psa letí vzduchom. Muž sa rýchlo vzdialil a ani sa na nás neobzrel. „Bol to lesný duch?” spýtala som sa starca. „Nevyslovujte to slovo,” vydesene povedal, „lebo ho privoláte. Volajte ho len tak – zemlemer. Prichádza sem každý rok v tomto čase,” dodal. Na druhý deň ráno jeden z našich psov chýbal. Stretla som sa s desiatkami ľudí, ktorí vraj tiež videli túto tajomnú bytosť. Vyzerá ako človek, ale žije čudným životom a pred ľuďmi sa skrýva.

V jeseni roku 1967 americký bádateľ Roger Patterson a jeho pomocník Róbert Himlin cestovali na koňoch po severnej Kalifornii okolo potoka Bluff, ktorý je obklopený lesmi. Pri potoku spozorovali skrčeného tvora, ktorý sa vzpriamil, keď’ ich uvidel, a začal utekať pozdĺž strmého svahu strže do lesa. Patterson zoskočil z koňa a bežal za ním, pričom naňho mieril svojou kamerou. Podarilo sa mu priblížiť asi na štyridsať metrov a vtejto vzdialenosti, zakrytý stromami, kameru spustil.

Natáčal, kým mal film. Americkí vedci nepodrobili tento film detailnému štúdiu a väčšina antropológov ho odmietla ako podvrh. Keď’ sa v Spojených štátoch nepodarilo vzbudiť záujem o film, Pattersonov kanadský kolega René Daphin ho roku 1971 vzal do Londýna a Moskvy a tam ho konzultoval s anglickými a sovietskymi odborníkmi. V Moskve ho dal k dispozícii členom seminára prežívajúcich hominidov v Darwinovom štátnom múzeu.

Patterson bol už v tom čase chorý a čoskoro zomrel. V Moskve sa filmom zaoberali kriminológovia, ortopédi, sochári a biomechanici.Je to prirodzené Vedúci oddelenia biomechaniky moskovského Ústredného ústavu telesnej kultúry profesor D. Don-skov o pohyboch neznámeho tvora vyhlásil: — Po niekoľkonásobnom sledovaní chôdze dvojnohého tvora a po detailnom skúmaní jedného filmového políčka po druhom máme dojem, že ide o mechanicky dokonalý systém pohybov. Všetky jednotlivé pohyby na seba veľmi dobre nadväzujú a spolu tvoria dobre koordinovaný systém. Chôdza tohto tvora je energická a výrazná.

Nohy kladie ďaleko pred seba. Podľa pohybu rúk možno usudzovať, že sú mohutné a svalnaté. Pohyby sú koordinované, pravidelne krok za krokom sa opakujú, čo možno vysvetliť iba sústavnou interakciou všetkých svalových skupín. Ako celok je však jeho chôdza celkom odlišná od ľudskej.Uskutočnia sa nové stretnutia?
Bolo to v päťdesiatych rokoch, keď’ sa objavili prvé správy o stopách snežného muža v Himalájach. Okamžite to vzbudilo pozornosť svetovej verejnosti a vyvolalo búrlivé debaty.V januári 1958 prezident Akadémie vied ZSSR vypočul správu profesora Borisa Poršneva a vytvoril osobitný výbor pre štúdium „snežného muža”.

Zo všetkých materiálov, ktoré boli zhromaždené, sa dospelo k záveru, že tajomný snežný muž nieje človek, ale prežívajúci hominid. Tento pojem však treba vysvetliť. Opice, ktoré pripomínajú človeka — Homo sapiens — sa nazývajú antropoidy. Ako sa však majú nazývať tvory, ktoré sa „oddelili” od antropoidov? Nemožno ich pokladať ani za opice, ani za ľudí. Sú niekde medzi. Ide vlastne o všetky primitívnejšie ľudoopice — pitekantropy, si-nantropy a konečne neandertálskeho človeka, ktoré sa vyvinuli po tejto línii ďalej. Poršnev všetkých týchto predchodcov človeka, ktorí sa pohybujú vzpriamene, nazýva prežívajúcimi hominidmi. Medzi ne zahrnuje aj snežného muža.

Ale názory vedcov na túto vec sa nikdy nezjednotili. Mnohí tohto primitívneho predchodcu človeka pokladajú za bližšieho australopiteko-vi, najstaršiemu hominidovi, iní zasa tvrdia, že má bližšie k človeku neandertálskemu a že iba stratil niektoré jeho črty a návyky.
V posledných dvadsiatich rokoch sa objavili nové údaje. V Európe, Ázii, Severnej Amerike a Austrálii sa uskutočnili nové pozorovania. Oblasť prežívajúcich ho-minidov sa značne rozšírila. Dvakrát ich nafilmovali v Severnej Amerike, nové objavy pochádzajú aj z Himalájí. Antropológovia tam našli a zaznamenali nové odtlačky jeho chodidiel.

Prečo je dôkladný výskum taký naliehavý? Preto, lebo počet prežívajúcich hominidov a oblastí, v ktorých sa vyskytujú, každý rok klesá. Raz by sme mohli ľutovať, že sa tomuto významnému vedeckému problému nevenovalo dosť pozornosti. Ale aj ináč má tento výskum význam. Keby sa predsa len zistilo, že prežívajúce hominidy neexistujú, nebude to vedecký neúspech, ale víťazstvo. Jedna z ďalších sporných otázok by tak bola konečne vyriešená.

V marci 1972 sa do indickej džungle vydala významná expedícia ochrancov prírody, zoológov a lovcov. Strategické ciele, taktické úlohy a trasy sa vypracovali s vojenskou presnosťou a dôkladnosťou. Výstroj výpravy zodpovedal najvyšším svetovým parametrom.

Mali v ňom všetko, od vreckových rádiových vysielačiek až po unikátne prístroje, ktoré na sledovanie tigrov špeciálne vynašiel indický odborník na ochranu prírody Čodhurím. Za sedem dní expedícia prečesala džungle v Uttarpradéši, Asáme a Biháre.

Tak sa začala operácia „Tiger”.
Pred sto rokmi mohol slávny Brehm celkom oprávnene tvrdiť, že územie, na ktorom žijú tigre, je obrovské: na západe sme ich videli v Zakaukazsku, na východe sa kúpali vo vlnách Tichého oceánu, na juhu až pri Bajkale. A kedysi… Zvyšky fosílnych tigrov sa dokonca našli aj na Novosibír-skych ostrovoch.Áno, možno povedať, že pred sto rokmi bol tiger vládcom obrovského územia Ázie.

Prakticky nemal protivníkov, ktorí by mohli ohroziť jeho existenciu. Nemá ich ani dnes… Ale len vo svete zvierat.

Operácia TIGER

Už prvé kresadlové pušky otriasli autoritou vládcu džungle, a keď sa objavili pušky so zásobníkmi a veľkokalibrovým strelivom, stala sa situácia tigra priamo katastrofálnou. Tigre začali strieľať po stách a tisícoch.

Teraz, keď retrospektívne hodnotíme toto hromadné ničenie, možno ospravedlniť len nepatrnú časť výstrelov, vystrelených do ľudožrútov. Ale ani tieto výstrely väčšinou neboli potrebné. Ľudožrúty sú prevažne produktom loveckých orgií. Kto počíta, koľkokrát ľuďom utiekli poranené zvieratá?

Rana sa zahojila, ale tiger, ktorý čiastočne stratil „práceschop-nosť”, si už nemohol zaobstarať zvyčajnú potravu medzi divými zvieratami, takže hlad ho vyháňal z džungle do dedín a osád. Roku 1964 v Indii zastrelili tigricu, ktorá mala na svojom konte 267 zabitých roľníkov. Ľudožrútkou sa stala po zranení, ktoré jej spôsobil lovec výstrelom z pušky.
Ale ľudožrútmi sa stávajú aj tigre, zranené po ruvačkách s inými zvieratami a takisto staré jedince, lebo v obidvoch prípadoch ide o zvieratá odkázané na ľahkú korisť.

Lenže týchto prípadov je medzi všetkými zabitými tigrami iba nepatrné množstvo.
Väčšinu pásikavých veľkých mačiek zastrelili ľudia z túžby po zisku a niekedy aj po sláve. Napríklad jeden indický maharadža mal nevýslovnú radosť, keď počet tigrov, ktoré zabil, dosiahol číslo 1300. Keď sa v tejto krajine objavili Angličania, tigre začali loviť dôstojníci koloniálnych vojsk a anglickí úradníci, pre ktorých sa odstrel tigrov stal koníčkom.

Pri návrate do „starého dobrého Anglicka” len málokto odolal túžbe uchvátiť svojich poslucháčov vzrušujúcimi príhodami z nebezpečného lovu, ukazovať kožušiny a pochváliť sa svojim „bojovým účtom”.Výsledok je varovný. Pred polstoročím žilo na obrovskom území od Jávy po Bajkal a od Tichého oceána po Kaukaz vyše 100 tisíc tigrov. Dnes je ich len štyritisíc.
Podľa výpočtov expedície z roku 1972, o ktorej sme tu hovorili, žije dnes v Indii asi 1800 bengálskych tigrov (na začiatku tohto storočia ich bolo 40 tisíc), v Nepále a Bhutáne maximálne 200, v Sikhime len pár jedincov, na území Iránu iba asi dvadsať kaspických tigrov.
Ešte horšia bilancia je na indonézskych ostrovoch: na Su-matre ich zostalo dvesto, v rezervácii vo východnej časti Jávy iba desať.
Človek sa rozhodol, že tigrovi pomôže. Je známe, že aj v tomto smere prvý krok urobili v Sovietskom zväze.

Roku 1957 bolo na sovietskom Ďalekom východe aj podľa najsmelšieho odhadu päťdesiat sibírskych tigrov, ale po zavedení mnohých ochranných opatrení začal ich počet vzrastať: roku 1971 sa zdvojnásobil, po ďalších troch rokoch predstavoval už 130 — 150 jedincov. Na prvý pohľad to nie je veľa, ale musíme mať na pamäti, že tigre sa na rozdiel od iných mačkovitých šeliem rozmnožujú dosť pomaly; tigrica má mláďatá raz za dva až tri roky.

Z tohto hľadiska nie sú to najhoršie výsledky. Preto pri príprave operácie „Tiger” skúmali indickí odborníci sovietske skúsenosti.
Predpokladá sa, že akcia bude trvať najmenej šesť rokov, kým sa v Indii nedosiahne optimálny počet tigrov a neurobia sa účinné opatrenia na ich usmerňované zvyšovanie.
V deviatich indických štátoch sa vytvoria nové alebo rozšíria doterajšie rezervácie. Za týchto šesť rokov ich nebude ohrozovať výstrel z pušky lovcov, okrem prípadov, keď strelec bude vychádzať z čisto sanitárnych záujmov. Ale komerčný lov a odstrel bude prísne zakázaný. V hĺbke džungle bude vymedzené zakázané pásmo s rozlohou 300 štvorcových kilometrov, kde sa nedovolí ťažiť les, orať pôda a pásť domáci dobytok.

Do odvekého sporu medzi roľníkmi a tigrami vstúpi prvýkrát v dejinách štát. A rozhodnutie, ktoré vynesie v každom jednotlivom prípade „pytliactva” zo strany šeliem, je známe dopredu: tigrovi, ktorý zaškrtí domáce zviera, sa odpustí a poškodený majiteľ dostane náhradu — nové zviera alebo peniaze.Ochrancovia prírody a vedúci majú každodenne kontrolovať a sledovať obrovské územie. Ani tu sa nezaobídu bez moderných technických prostriedkov. India pomocou Svetového fondu na ochranu divej prírody zakúpila automobily so zvýšenou priechodnosťou, vrtuľníky a lietadlá, najrozličnejšie pozorovacie prostriedky a vybavenie pre vedecké strediská.
V súčasnosti je ešte predčasné hovoriť o účinnosti operácie „Tiger”, ale už sú tu nádejné príznaky: začiatkom tohto roku oficiálny zmocnenec indickej vlády prehlásil, že zatiaľ sa nezistil ani jediný prípad pytliactva.
Nie je to najhoršie, ale ani zďaleka to nie je všetko. Nie je tajomstvom, že s pytliactvom možno skoncovať za jedinej podmienky: keď nebude príčina, pre ktorú pytliactvo vzniká.

Touto príčinou v tomto prípade je dopyt po tigrích kožušinách. Žiaľ, tento problém ešte vôbec nie je vyriešený. Proti pytliactvu možno bojovať potláčaním „čierneho dovozu” tigrích kožušín, ale aj to je možné len za predpokladu, že sa zavedie prísna kontrola nielen v Indii. Niečo v tomto smere sa už uskutočnilo, napríklad Anglicko a USA zakázali dovoz tigrích kožušín.

Toto sú však iba dve krajiny, a to je veľmi málo.
Do skončenia operácie „Tiger” zostávajú ešte asi štyri roky. Nepál a Bhután sa k nej pripojili. Takisto ani Indonézia nie je v podstate proti tomu. Keď sa na Sumatre a Jáve udržalo už len asi 200—220 týchto obrovských mačiek, mimoriadne vzácny tiger z Bali, ako sa ukazuje, sa ocitne v Červenej knihe.
Záverom ešte jedna otázka, ktorú môže čitateľ položiť. Isteže, tiger je krásne zviera, už preto ho treba chrániť a zachrániť. Treba sa však usilovať o zvýšenie početnosti tejto šelmy? Inými slovami — akým spôsobom je užitočný?
Takisto ako každá iná šelma, aj tiger je užitočný.

V mnohých afrických krajinách sú chránené leopardy a krokodíly, v Amerike sa v rozumnej hranici udržiava počet vlkov. Je to tak preto, lebo tieto šelmy sú predovšetkým prirodzenou kontrolou, určujúcou optimálne množstvo divých zvierat, sú hygienikmi, ničiacimi zvieratá, ktoré sú pre svojich príbuzných nebezpečenstvom.

Predovšetkým sa to vzťahuje na choré zvieratá. Túto úlohu plní aj tiger. Okrem toho úspešne bojuje proti zvieratám, ktoré samy osebe predstavujú nebezpečenstvo pre človeka. V Indii sa živí opicami, ktoré ničia úrodu, na sovietskom území obmedzuje počet vlkov. Tigre, ktorých početnosť určí sám človek, sú teda nevyhnutným komponentom svetovej prírody.

Ako je známe, okolo r. 1930 bol rys na Slovensku skoro vyničený. Potom sa však na prechodný čas (od r. 1936 do r. 1955) zaviedla jeho ochrana, a to od 1. marca do 31. júla.

Vďaka tejto ochrane a vojnovým udalostiam, keď poľovníci na jeho lov nemali čas, sa rys u nás opäť rozmnožil a v šesťdesiatych rokoch sa dokonca tak premnožil, že niektoré jedinca prenikli až do Čiech, NDR, Rakúska a možno aj inde.

Pravda, naši poľovníci ho začali veľmi intenzívne loviť, takže ročný úlovok dosahoval vyše 100 jedincov, čo bolo priveľa. Rozmnožovací potenciál rysa nestačil nahradiť tieto veľké straty. Rys sa stratil z mnohých našich pohorí, ktoré počas svojej populačnej erupcie dočasne osídlil.

Poľovníci strieľali aj rysice od vodiacich mláďat, ktoré potom osireli a keďže sa ešte nevedeli samy uživiť a hladovali, neraz prichádzali aj do ľudských sídlisk, kde napádali hydinu, mačky alebo psy, pričom ich ľudia zabíjali. Od r. 1976 sa síce znovu zaviedla dočasná ochrana rysa od 1. marca do 15. septembra (v ČSR je chránený cez celý rok), ale to nestačí.

V septembri rysčatá totiž ešte nie sú samostatné, nie sú schopné samy si uloviť korisť a keď im odstrelia matku, sú odsúdené na zánik. Chybou je aj to, že ešte stále sa miestami občas praktizuje chytanie rysov do želiez (hoci to zákon zakazuje), ktoré veľmi poškodzuje rysiu populáciu. Rys je totiž veľmi ostražité zviera a jeho ulovenie pomocou pušky si vyžaduje veľa času, námahy, vytrvalosti a poľovníckych skúseností.

Rys však dodržiava svoje chodníčky, preto je jeho lov do želiez podstatne jednoduchší. Je smutnou skutočnosťou, že naši poľovníci sa — okrem výnimiek — nevedia zdržať výstrelu, keď sa s rysom stretnú. Je to aj preto, lebo predstavuje cennú a zriedkavú trofej. Mnohí sú dokonca ešte aj dnes skalopevné presvedčení o jeho veľkej škodlivosti, veria, že konzumuje len čerstvé mäso, a teda uloví omnoho viac zveri, ako sám spotrebuje, že na zver striehne na strome a odtiaľ jej skočí na chrbát ap. Dávno je už sice dokázané, že to nie je tak, ale oni to neberú na vedomie, alebo o tom ani nevedia.

Svedčia o tom aj mnohé fotografie od-strelených rysčat a celých rysích rodín aj na stránkach Poľovníctva a rybárstva.
Počas premnoženia rysa v našich Západných Karpatoch sa v krajinách západnej Európy, kde ho už dávno vyničili, začali zaujímať o jeho znovuosídlenie a reaklimatizáciu. Podnetom na to bolo predovšetkým úsilie po spestrení tamojšej fauny, po jej obohatení o druh, ktorý do nej v minulosti patril.

Mnohí sa okrem toho domnievajú, že rys im pomôže zlikvidovať premnoženie jelenej a inej rati-covej zveri, ktorá spôsobovala veľké škody na lese a aj sama kvalitatívne upadala. Táto domnienka bola, pravdaže, nesprávna, lebo rys nie je schopný regulovať stavy raticovej a už vôbec nie jelenej zveri. To dokáže len celý komplex regulačných činiteľov, z ktorých je na prvom mieste tuhá zima (pravda, len tam, kde sa neprikrmuje, takže prebytočná zver uhynie od hladu) a na druhom všetky veľké šelmy spolu, teda okrem rysa by tam musel žiť aj primeraný počet vlkov a medveďov.

Ale takéto nedotknuté prírodné podmienky už nie sú ani v našich Karpatoch a v západnej Európe už vôbec nie. Človek totiž už tak zmenil prírodné ekosystémy, že sa musí funkcie regulátora chopiť sám. Poľovník to robí tým, že zveri pomáha prežiť, napr. v zime ju prikrmuje, ale aj tým, že prebytočné jedince potom uloví a hospodársky zužitkuje. Zahraničie teda začalo prejavovať záujem o živé rysy a keďže sme ich v šesťdesiatych rokoch mali dostatok, obrátili sa v tejto veci na nás.

Akcie sa chopila ZOO v Ostrave, ktorá začala v niektorých vybraných slovenských revíroch organizovať chytanie živých rysov do sklopcov. Azda najviac sa ich na exportné účely chytilo na Plešivskej planine v okrese Rožňava. Pritom sa postupovalo tak, že rysy sa po chytení kratší čas chovali v ZOO a keď sa zostavili chovné páriky, vyviezli sa do príslušného štátu na tú lokalitu, kde ich mali vypustiť, alebo ich dočasne umiestili v ZOO. Tam sa karan-tenizovali, deparazitovali a očkovali proti besnote a potom vypustili do voľnej prírody.
Poloskrotené rysy, uliahnuté v zajatí v ZOO, nie sú celkom vhodné na reakli-matizačné účely, lebo by sa najprv museli naučiť samostatne loviť živú korisť a okrem toho sú príliš zvyknuté na ľudí, z čoho by mohli po ich vypustení vzniknúť mnohé nepríjemnosti.
Dnes, po odstupe viacerých rokov môžeme konštatovať, že v mnohých krajinách, kde rysa už dávnejšie vyničili, ale ich prírodné podmienky vyhovujú jeho ekologickým nárokom, sa s jeho reakli-matizáciou dosiahli pozoruhodné úspechy. Pravda len tam, kde celú akciu seriózne pripravili a zabezpečili a kde sa na tento účel vybrali vhodné lokality.

Boli však aj také akcie, kde táto seriózna pri pravá chýbala, ktoré sa vykonali živelne, azda len preto, lebo to bolo vtedy „v móde” alebo preto, že sa tam nejaký nadšenec pre to rozhodol na vlastnú päsť, aby sa blysol pred kolegami a robil „vedu” alebo „ochranu prírody” cez ružové okuliare, bez potrebného materiálneho, organizačného ä ostatného zabezpečenia.
Medzi najúspešnejšie reaklimatizácie rysa patrí akcia v Slovinsku (SFRJ). Zo ZOO v Ostrave sem 6. 1. 1973 doviezli 3 páry mladých rysov a po krátkej karanténe a očkovaní proti besnote ich 3. 3.
1976 vypustili do voľnej prírody. Rysom sa v novej vlasti zapáčilo, o čom svedčila aj skutočnosť, že sa začali úspešne rozmnožovať. Už v prvom roku osídlili územie s rozlohou 5000 ha. Roku 1978 sa populácia odhadovala na 25—30 jedincov na 11 lokalitách, a to až vo vzdialenosti 60 km od miesta vypustenia. Do r.
1977 sa pri 17 vodiacich samiciach pozorovalo spolu 26 mláďat. Škody, ktoré spôsobovali rysy na zveri a na domácich zvieratách, boli minimálne. Intenzívne lovili napr. túlavé psy, čo však nemožno pokladať za škodu.

Ani raz sa nestalo, že by boli napadli človeka. Niekoľko rysov omylom alebo aj vedome ulovili, a to jednak na mimoriadne povolenie a jednak protizákonne. Už dnes možno populáciu pokladať za stabilizovanú a ráta sa aj s ročným odlovom 1—2 jedincov. O re-introdukciu rysa v Slovinsku sa najviac zaslúžil poľovnícky biológ Janez Čop z Ľubľany.
Stojí za zmienku, že rysy vypustené v Slovinsku postupne prenikli aj do Chorvátska, do horského masívu Gorski Kotar. Miesto ich vypustenia, lokalita Kočevje, sa totiž nachádza len asi 20 km od chorvátskej hranice, ktorá tu prechádza hlbokým kaňonom Kolpa. Na chorvátskej strane prvýkrát pozorovali rysy r. 1974 a potom čoraz častejšie, napr. v masíve Drgomalj, v Národnom parku Risnjak. Ing. Frkovic tvrdí, že r. 1978 žila na chorvátskej strane trvalé už celá rysia rodinka. Škody, ktoré tu spôsobila, boli minimálne. Zistilo sa, že roztrhali niekoľko zajacov, niekoľko jedincov srnčej zveri, jedno jelienča, jedného jazveca, jedno jahňa a poranili jednu ovcu.

Rysy však neskôr prenikli aj do jednej 1000 ha zvernice pri Kočevje, kde skoro celkom zlikvidovali tamojšiu muflóniu populáciu (asi 200 jedincov). V tejto zvernici dosiaľ ulovili 5 rysov a celkove v Slovinsku z novozaloženej rysej populácie ulovili 14 zvierat. Z toho si treba vziať ponaučenie, že rysy na reaklimatizáciu sa nemajú vypúšťať v blízkosti zverníc s intenzívnym chovom raticovej zveri.
Veľmi úspešné bolo znovuosídlenie rysa aj vo Švajčiarsku. Napr. vo Švajčiarskej Jure v kantóne Neuchätel vypustili v rokoch 1974—75 dva páry našich rysov, pravda, po predchádzajúcej karantenizá-cii a vakcinácii. Obyvateľstvo sa to dozvedelo až o dva roky neskoršie a za ten cas vedeli len zainteresovaní.

Toto tajnostkárstvo bolo potrebné preto, lebo obyvateľstvo malo proti rysom vrodenú averziu a bálo sa ich. Turisti sa obávali, že ich rysy pri potulkách lesom napadnú, hote-liéri sa báli, že prídu o hostí a o zárobky, poľovníci sa domnievali, že im rysy zničia všetku úžitkovú zver a poľnohospodári, že im rysy spôsobia neúnosné škody na domácich zvieratách.
Škody spôsobené týmito rysmi v rezervácii Creux du Van za dva roky sú skutočne minimálne.

Našli sa dva kadá-very strhnutých kamzíkov (ich stav sa v rezervácii odhaduje na 150 jedincov) a 3 kadávery srncov (ich stav je asi 50 jedincov). Vďaka rysom sa však znížila početnosť kamzíkov v čriedach, ktoré sa potom lepšie rozptýlili po celom území. To je výhodné pre zver (menšie nebezpečenstvo prenášania chorôb, vzniku psychických stresov a interindividuálnej po-travovej konkurencie) aj pre jej životné prostredie (menšie poškodzovanie rastlinstva a lesa), a teda v konečnom dôsledku aj pre človeka. Roku 1979 sa tu populácia rysov stabilizovala na počte 4—6 jedincov na ploche asi 80 000 ha, z čoho je 25 % lesa, pričom spolu s nimi tu žije asi 2500 srncov, 700 kamzíkov a 24 kozorožcov.
Tri páry rysov zo Slovenska po karan-tenizácii a vakcinácii v rokoch 1969—72 vypustili aj v kantóne Obwalden, kde sa nedávno reaklimatizoval aj bobor, vydra a divá mačka. Roku 1974 tu jedno rysča zrazilo auto. Rysy tu pochytali skoro všetky túlavé mačky a pri ich prenasledovaní dokonca pozorovali aj rysčatá.

Roztrhali aj 1 —2 ovce a kozy, ale boli to zvieratá, ktoré v lete ušli chovateľom do lesa, kde žili polodivým spôsobom. Na zveri nespôsobili skoro nijakú škodu, takže poľovníci, ktorí boli spočiatku veľmi proti nim zaujatí, na rysy postupne celkom zabudli.

Koncom r. 1976 žilo v tomto kantóne už 12—15 rysov. Do r. 1979 sa táto populácia stabilizovala a dobre sa prispôsobila životu v silne humanizovanej pastevnej krajine. R. 1978 sa tu jeden rys chytil do sklopca a zahynul.
Tretím miestom, kde vo Švajčiarsku (ilegálne) vypustili párik slovenských rysov, je Švajčiarsky národný park Les Gri-sons v Engadine, za čo jeho riaditeľa aj finančne potrestali. Rysom sa tu však nepáčilo a odsťahovali sa do klimaticky miernejšieho a na zver bohatšieho dolného Engadinu. Tu strhli niekoľko jedincov srnčej zveri a lovili aj svište, zajace a inú zver. Škody sú však minimálne a na domáce zvieratá zatiaľ ešte nezaútočili.
Štvrtým miestom, kde vypustili rysy, je kantón De Vaud. R. 1976 tu vypustili dva samce slovenskej proveniencie. Ry-sice mali byt vypustené neskôr, keď sa ich v ZOO v Ostrave podarí získať a dodať, ale to sa zatiaľ nerealizovalo, takže túto akciu možno zatiaľ hodnotiť ako fiasko.
Reaklimatizácia rysov v NSR nemala zatiaľ taký prenikavý úspech ako v Juhoslávii a vo Švajčiarsku. Do Bavorského národného parku koncom šesťdesiatych rokov doviezli 6 rysov zo Slovenska. Aj tieto sa úspešne rozmnožili a obsadili areál po obidvoch stranách hranice medzi ČSSR a NSR. Dosiaľ tu však zaznamenali stratu najmenej 8 rysov, z toho dvoch vodiacich rysíc. Straty spôsobil protizákonný odstrel, kolízie s dopravnými prostriedkami ap. Terajší stav rysov sa tu preto odhaduje len asi na 10 jedincov.

Najväčšou chybou je, že nie je zabezpečená dôsledná ochrana rysa aj mimo územia národného parku. Ukázalo sa však, že rysovi neprekáža ani enormne rozvinutá turistika (Bavorský les navštívi ročne 2—3 mil. turistov, z toho vlastný národný park asi 1 mil.). Dokáže sa teda prispôsobiť častej prítomnosti aj veľkého počtu ľudí, je ostražitý a vie sa pred nimi dokonale ukryť. Ani človeka v tejto oblasti rysy nenapadli.

Za 5 rokov tu rysy strhli asi 50 jedincov srnčej a 13 jedincov jelenej zveri, z toho 8 jelienčat, 2 jelenič-ky a jednu jelenicu. K jednému strhnuté-mu srncovi sa rys vracal po 9 dní a vždy skonzumoval 1—1,5 kg mäsa. Raz rys napadol aj jeleňa, ale ten ho tak vážne poranil, že rys pravdepodobne uhynul. Rysy tu intenzívne lovili aj túlavé psy a mačky. Osirotené rysčatá napádali domácu hydinu a v jednom prípade napadli údajne aj teľa, ktoré však útočníka striaslo, ale tak sa vyľakalo, že zdivelo a majiteľ ho nedokázal chytiť.
Všetko toto sú naozaj len minimálne škody (ak ich takto vôbec môžeme nazvať), lebo tamojšiu pomerne vysokú populačnú hustotu raticovej zveri rysy vôbec neohrozujú, ba významnejšie sa neznížia ani úlovky tamojších poľovníkov. Naopak, vďaka selektívnej činnosti rysa budú určite loviť zdravšiu a mohutnejšiu zver ako dosiaľ, s vyššou trofejovou hodnotou. Isté je, že keď chceme rysa v prírode zachovať, nesmieme sa naň dívať len ako na konkurenta, čo nám ujedá zo zajačinky a srňacinky. Práve tak aj ratico-vej zveri musíme prepáčiť škody, ktoré spôsobuje v poľnohospodárstve a v lese — pravdaže, ak neprekročia únosnú mieru — keď ju chceme v revíri mať a na ňu poľovať.
V NSR by ešte chceli reaklimatizovať rysa vo Falzkom lese, v Čiernom lese, Harzi a v Bavorských Alpách.
Úplným fiaskom sa skončil pokus o re-aklimatizáciu rysa v Taliansku, v alpskom Národnom parku Gran Paradiso. Tu roku 1975 vypustili 2 slovenské rysy-samce (bez samíc!). Z jedného rysa našli r. 1976 kostru vo vzdialenosti asi 90 km od miesta vypustenia. Druhý sa bez stopy stratil. Správa národného parku by chcela pokus — po lepšej príprave — ešte raz zopakovať.
Predbežne posledný reaklimatizačný pokus prebieha dnes v rakúskom Štajerskú. Roku 1977 tu vypustili 2 páry a roku
1978 ďalšie 2 samce zo Slovenska. Roku
1979 nasledovali ešte dva rysy a jedna rysica. Zvieratá sledujú telemetricky mi-nivysielačkami, ktorými ich vystrojili. Rysom sa tu zatiaľ darí dobre. Poľovníci sa však začali sťažovať na ich škodlivosť a chceli by ich niekoľko odstreliť. Pravda, to by bolo predčasné, lebo populácia ešte nie je stabilizovaná a životaschopná.
V Korutánsku v doline Metznitztal strhli rysy do konca apríla 49 jedincov srnčej zveri, 19 jelenej zveri, 3 jedince kamzičej zveri, 33 jedincov muflónej a 2 jedince hluchánej zveri, teda spolu 106 jedincov.

V rozklade sa tu našiel aj jeden zastrelený rys. Oficiálna poľovnícka organizácia sa však od tohto vandalského činu dištancovala a podala žalobu na neznámeho strelca.O reaklimatizáciu rysa sa zaujímajú aj vo Francúzsku, konkrétne vo Vogézach (hraničia s Falzkým lesom v NSR) a v Západných Alpách.
Môžeme byť právom hrdí na to, že všetky tieto reaklimatizačné pokusy sa uskutočnili s rysmi z našich Karpát. Po živých rysoch je v západnej Európe aj naďalej veľký dopyt, ktorý zatiaľ nestačíme pokryť. So zreteľom na to, že ide o významnú vec z hľadiska ochrany prírody, mali by sme azda na kratší čas zakázať odstrel rysov a obmedziť sa len na ich chytanie, pravda, plánovité, aby sme v súvislosti s ich reaklimatizáciou v iných krajinách neohrozili existenciu našich populácií.
Zároveň je však potrebné, aby sa pri reaklimatizácii rysa skončilo s doterajšou živelnosťou a s mrhaním cenného genofondu. Rysy treba dodávať len pre seriózne pripravené a organizačne dobre zabezpečené akcie, zásadne len vo vyrovnanom pomere pohlavia a v dostatočnom počte, aby sa nová populácia mohla čo najskôr rozmnožiť a stabilizovať. Vypustené zvieratá musia mať v celom areále zaručenú úplnú ochranu.

S ďalšou reaklimatizačnou akciou možno začať len potom, keď sa predchádzajúca skončí. Nedávno začala pracovať Medzinárodná pracovná skupina pre zachovanie a reaklimatizáciu rysa a možno očakávať, že bude ďalšie reaklimatizač-né akcie účelne koordinovať a zabezpečí aj ich dobrý priebeh.
Namôžeme pochybovať ani o tom, že dočasný zákaz odstrelu rysov by pomohol aj našim populáciám, aby sa znova zvýšila ich početnosť aj v tých našich horstvách, kde sú momentálne na ústupe.

Keď som mal desať rokov, prežil som celú zimu na vidieku. Behal som po lese, sliedil za vťákmi a poznával všakovaké zaujímavosti z ich života.

To bolo mojím najmilším zamestnaním a veľmi som sa nudil, keď mi niečo bránilo v prechádzkach.
Raz, keď udreli februárové mrazy a zdvihla sa silná metelica, otec ma dlho nepúšťal z domu. Čas sa strašne pomaly vliekol.
Konečne po niekoľkých dňoch, keď som sa ráno prebudil, uvidel som oblôčikom jasnú belasú oblohu. Hneď som sa vypýtal od otca, obliekol sa a vybehol.
Vonku bol mráz, ale bezvetrie.

Slnko jasne svietilo. Oči boleli od iskriaceho sa snehu.
Dostať sa do lesa nebolo mysliteľné. Tam boli naviate také záveje kyprého snehu, že pri každom kroku som sa zabáral až po pás.
Zamieril som si to teda dolu po zamrznutej rieke. Z nej vietor pozme-tal takmer všetok sneh, takže miestami bolo vidieť modrastý ľad.
Nikde ani vtáčika. Predo mnou sa ťahal dlhý belavý pás rieky. Napravo i nalavo stál mlčanlivo na jej strmých brehoch snehom zasypaný les. Ani len sýkorka v ňom nezašvito-rila.
Pomyslel som si: „Vtákom je určite zle po takej dlhej metelici.”
Onedlho som uvidel na snehu pred sebou čiernu škvrnu.
Ukázalo sa, že je to mŕtva vrana. Strhnutá vetrom, ležala hlavou v záveji, s roztiahnutými krídlami.Zdvihol som ju a zo všetkých strán poprezeral. Bola už stuhnutá. Na tele nikde ani stopy po rane alebo úraze.Pochopil som, že vranu zahubil mráz. Veľmi som ľutoval toho veľkého,silného vtáka, ktorý tu uprostred závejov zamrzol.

Utešoval som sa myšlienkou, že všetky vtáky v týchto dňoch nezahynuli. Určite sa mi ešte dnes podarí chytiť dákeho polomŕtveho vtáčika. Odnesiem ho domov, zahrejem, nakŕmim a budem ho opatrovať až do jari. Akoby na odpoved mojim myšlienkam neďaleko sa ozvalo tiché švitorenie.
Zdvihol som zrak. Predo mnou bola prieruba — v ľade vysekaná diera. Na jej okraji, úplne pri vode skákal vtáčik s bielou hrudou. Trepotal krátkym chvostíkom a spieval si tú najveselšiu pesničku.
„Aha, blázon!” pomyslel som si. „Ako sa môže radovať v takomto mraze?”
Vtáčik s bielou hrudou si ma vôbec nevšímal. Zažiadalo sa mi pozrieť sa naň zblízka. Ale sotva som spravil pár krokov k nemu, vták rýchlo skočil hlavou do prieruby. Na okamih som ešte videl, ako rýchlo mával krídlami, akoby letel vo vode. Potom zmizol pod ľadom.
Zostal som stáť s vyvalenými očami a s otvorenými ústami.
„Utopil sa!” preletela mi hlavou strašná myšlienka. Vrhol som sa k prierube. Plytká voda tu tiekla veľmi rýchlo. Utopenca nebolo nikde.
Slzy sa mi nahrnuli do očí.

Môj Vodnár

Pribehol som domov k otcovi s mŕtvou vranou a s podivuhodným rozprávaním o utopenom vtáčikovi s bielou hrudou. Otec mi prikázal, aby som vranu ihneď vyhodil, ale môjmu rozprávaniu sa dlho smial. Nechápal som, čo je na tom smiešne, a veľmi som sa na otca hneval.
— Ach, ty hlupáčik! — povedal otec. — Veď to bol vodnár. Vôbec sa neutopil, teraz opäť skáče dakde po ľade a teší sa, ako ťa prekabátil.
— To nie je pravda, — rozohnil som sa. — Zbláznil sa od hladu a utopil sa. Sám som videl, ako ho to stiahlo pod ľad. Je tam taký prudký tok…— Vieš čo? — prerušil ma otec. — Bež opäť na miesto, kde si ho videl. Podistým tam ešte bude. A ak tam nebude, znamená to, že neďaleko od prvej prieruby je druhá. Z tej druhej pravdepodobne vodnár vyskočil, keď sa pred tebou ponoril pod ľad.
Opäť som bežal k rieke. Môj otec mal vtáky rád a dobre ich rozoznal. Keď vraví, že vodnár skočil do vody, je hádam ešte nádej, že môj vtáčik s bielou hruďou žije. Pri prierube vodnáia nebolo. Ale ďalej na rieke som uvidel druhú dieru, podišiel som k nej a odrazu som spozoroval svojho utopenca na strmom brehu rieky. Bol živý a zdravý, behal po snehu a pospevoval si svoju tichú pesničku, podobnú zur-čaniu potôčika.
Bežal som k nemu. Zletel k prieru-be, zakolísal sa na tenkých nožičkách, akoby sa mi klaňal, a keď som sa priblížil, čľupol do vody ako žaba do kaluže.
Stál som nad prierubou a pozoroval, ako vesluje pod vodou krídlami ani plavec rukami. Potom bežal po dne, zachytávajúc sa zahnutými pazúrikmi všetkých jeho nerovností. Na jednom mieste sa dokonca na chvíľku zastavil a pred mojimi očami prevrátil zobákom kamienok a vytiahol spod neho vodného chrobáka.
O pol minúty však už vyskočil z druhej prieruby. Ťažko som veril vlastným očiam. Chcel som si ho prezrieť zblízka. Niekoľkokrát za sebou som ho donútil skočiť do vody.
Velmi ma udivilo, že sa pod vodou leskne ako strieborná rybka. Vtedy som ešte nevedel, že perie vodnára je pokryté tenkou vrstvou tuku. Keď sa vták ponorí do vody, vytvorí vzduch na jeho mastnom perí bublinky a leskne sa.
Napokon ho potápanie omrzelo.
Vzniesol sa do vzduchu, letel priamo nad riekou a o chvíľku sa mi stratil z očí.
Ubehli asi dva mesiace od môjho prvého stretnutia s vodnárom. Za ten čas som si ho veľmi obľúbil. Keď bolo pekné počasie, chodil som k rieke, aby som ho pozoroval. Vždy sa mu podarilo vyklznuť predo mnou šikovne do prieruby. A vždy pri tom vyzeral tak veselo, akoby sme sa spolu hrali na mačku a myš.
Celá dedina poznala toho môjho zábavného vtáčika. Roľníci mu vraveli vodný vrabec. Starenky však tvrdili, že to nie je vták, ale vlkolak, alebo sám vodník. Nechceli veriť, že vták môže zostať živý, keď sa vykúpe v prierube.
Koncom zimy opäť udreli mrazy, ešte silnejšie ako tie februárové. V týchto dňoch už môj vodnár nespieval. Teraz som ho musel vždy dlho hľadať, kým som ho našiel niekde pod ľadovým previsom brehu. Sedel tam celý našuchorený. Vyzeral smutne a nepokojne.
Keď som sa k nemu priblížil, ticho sa vzniesol a odlietal niekde ďaleko, vždy tým istým smerom.
Napokon prišiel deň, keď odtiaľ natrvalo odletel: prieruby zamrzli. Ľad bránil vodnárovi potápať sa do vody za vodným hmyzom.
Veľmi som sa bál o svojho malého priateľa s bielou hruďou. „Možno,” myslel som si, „že teraz leží niekde v snehu tak ako vrana, ktorú som našiel na rieke po metelici.” Doma mi otec povedal:
— Možno tvoj vodnár padol do pazúrov dákemu dravcovi. Ale najskôr iba odletel hľadať si na rieke iné miesto, kde voda nezamŕza ani cez najtuhšie mrazy.
Na budúci deň ráno opäť vykuklo slnko a ja som začal pátrať po vod-nárovi.
Prešiel som popri známych prieru-bách, vyškriabal som sa na strmý breh, vydal som sa-po prúde rieky.
Onedlho mi cestu prehradila malá riečka. Rýchlo tiekla z kopca a prudko padala z brehu, po ktorom som kráčal, do veľkej rieky.
Bol to skutočný vodopád. Voda sa rútila širokým prúdom zo strminy, dole sa penila a točila v búrlivom víre. Tu bolo na veľkej rieke široké nezamrznuté miesto.
Nikdy predtým som nevidel vodopád. S nadšením i úzkosťou som hľadel na divý prúd, hroziaci zmiesť so sebou každého, kto sa k nemu neopatrne priblíži.
Vtom som spozoroval dva vtáky, letiace rovno k vodopádu. Vpredu sa niesol, blýskajúc bielou hruďou, môj vodnár. Zozadu ho rýchlo doháňal veľký jastrab.
Nestačil som sa ani spamätať a už bláznivý vtáčik zmizol v dravom prúde vodopádu.
Jastrab sa pred padajúcou vodnou stenou prudko vzniesol hore, na okamih zostal akoby visieť vo vzduchu, potom sa obrátil a pomaly odletel. Korisť mu unikla.
Jastrab nevedel, ako sa to s vod-nárom skončilo. Ale ja som videl, ako strmhlav preletel cez stenu vodopádu, opísal neveľký polkruh, a akoby sa nič nestalo, sadol si na kameň pod strminou, z ktorej padala voda.
Šumenie vodopádu prehlušovalo jeho hlas. Ale podľa pohybov som poznal, že už zasa spieva svoju veselú pesničku.
Vracal som sa domov z prechádzky a od radosti som poskakoval. Teraz som bol presvedčený, že môjmu malému odvážnemu priateľovi nehrozia jastrabie pazúry, ani mráz, ani
hlad.
A zima už tiež nemohla vtáky dlho trýzniť, chýlila sa ku koncu. Deň bol teplý ako na jar. Slnko začalo pripekať. Bol už koniec marca. Už čoskoro musia mrazy ustúpiť.
S takýmito veselými myšlienkami som utekal domov. Pri známej prie-rube mi zrazu zišlo na um: hádam by som mal skúsiť, aká studená je voda, v ktorej sa vodnár kúpe. Dlho som nerozmýšľal, rozbehol som sa k prie-rube a silno som dupol nohou na tenký ľad.
Chcel som ho len prelomiť a potom skúsiť vodu. Ale ľad, ktorým bola prieruba pokrytá, bol už tenký. Pod mojím úderom sa ľahko prelomil. Do prieruby som vhupol najprv jednou nohou, ale potom som neudržal rovnováhu a spadol som tam celý.Našťastie bolo na tom mieste vody len po kolená. Ako uštipnutý som vyskočil na ľad a drkotajúc zubmi, hnal som sa opreteky domov.
Zistil som, že voda, v ktorej sa vták tak rád kúpal, bola veľmi studená.Ešte v ten deň som dostal vysokú horúčku. Chorľavel som dva mesiace. Aj keď som sa vyliečil, neprestal mi otec dovrávať za to, že som sa v prierube okúpal.— Len blázni, — povedal otec, — le-zú v zime náročky do vody.
– A čo vodnár? — skočil som mu do reči.
Otec sa rozosmial a už ma potom nehrešil.

Bolo to na ktorejsi z prvých besied s mladými čitateľmi o mojej Tatranskej medvedici. Jeden z vďačných poslucháčov sa ma vtedy opýtal:
— Ujo, koľko medveďov ste už zastrelili? Chlapcova zvedavosť ma neprekvapila, a tak som
bez váhania odvetil:
— Ani jedného, Janko! Ani jedného! Na tvárach väčšiny detí som pobádal sklamanie, na
niektorých tuším aj pohŕdavý úsmev.
V tichu, čo nastalo, ma však podvedome opantal akýsi zmiešaný pocit smútku a spokojnosti.

Blyslo mi hlavou, koľko ráz som sa na svojich potulkách stretol s touto najkrajšou a najmocnejšou šelmou našich lesných samôt úplne bezprostredne, vše priam na niekoľko krokov, v Nízkych Tatrách i na Liptovských holiach, vo Fatre a v Slovenskom rudohorí!

Bleskové som si spytoval svedomie, či ma poľovnícka puška na pleci predsa len niekedy nezasvrbela v pokušení, aby som na vládcu miznúcej karpatskej divočiny vystrelil. Či som naozaj sebecky nezatúžil po jeho trofejí v obave,že je to azda jedna z posledných príležitostí? — Nie! — odvetil som si však vzápätí na nevyslovenú otázku len tak pre seba a vedomie, že som sa zachoval správne, ma upokojilo.
— Nuž nie, nezastrelil, ale videl a pozoroval som ich veľa! — povedal som, aby som upokojil všetečných zvedavcov a pokúšal som sa vysvetliť im rozdiel medzi niekdajším lovom potrebným k životu a bezúčelným zabíjaním. Usiloval som sa im ozrejmiť, že poľovník by mal dnes viac ako kedysi obyčajný lovec poznať v ohrozenej prírode vzrušenie aj z toho, čo v nej ešte nájde a — nechá žiť!
Živo sa však pamätám, ako sa mi práve vtedy vybavila spomienka na „môjho” prvého medveďa z detských rokov.
Mal som nä jedenásty rok a posledné prázdniny pred odchodom na gymnázium som trávil u starých rodičov v otcovom rodisku pod Ľubietovským Veprom.

Na posiedkach ľubietovských poľovníkov, ktorí sa vše schádzali na dvore starého otca a medzi ktorých sme sa so susedovie Ferkom radi nebadane votreli, som si podľa ich historiek dokresľoval a opravoval predstavy o medvedoch z rozprávok slatinskej mamky, ktorá, chudera, pravda, medveďa nikdy nevidela, lebo v strážovských zayovských horách ich už vtedy nebolo…
— Na rínok práve priviezli veľkého medveďa! Zabitého! Budú ho ukazovať! Deti platia šesták! — pribehol za j mnou v augustové odpoludnie vzrušený kamarát Fero. Nuž a tetka Zuzka, ktorá neobyčajnú zvesť začula, mala našťastie pre našu zvedavosť pochopenie…
S dvoma šestákmi v hrsti sme o chvíľu bežali rovno na rínok.
Na senom vystlanom doštenáku, oddelenom od tlačiacich sa zvedavcov dlhánskym na kolíky popriväzo-vaným povrazom, bola špinavým kobercom prehodená akási čudná hromada. Pred vozom stál mocný chlap opálenej tváre, v ľanovej košeli, prepásaný širokým vybíjaným opaskom. Bača, opretý o valašku, s dvoma honelníkmi čosi rozkladali. Vyberali po šestáku od tých, čo sa chceli na prikryté čudo podívať zblízka. Zakaždým, ked sa našlo aspoň zo desať zvedavcov, honelníci nadvihli stránok, pustili ich až k vozu, Šajban odokryl pokrovec a spustil:
— Má vyše troch centov! Chodil nám na ovce, nuž sme nastavili veľké železá. Striehli sme naň vyše dvoch týždňov, ale beštia akiste čosi pobádala, za mesačných nocí len obchodila. Netrúfala si! Osmelil sa iba predvčerom, pred polnocou, za tej búrky. Preskočil plot a pred samým košiarom sa lapil za pravú prednú labu.

Zreval, až nás vynáčilo, ľavou sa zadrapil do palesáka, lomcoval ním a trhal, že sa všetko roztriaslo, aj jedného psa nám dokaličil. Ale reťaz našťastie nepovolila. Nuž, a tuhla Maťo ho dorazil. Spoza plota mu zaťal sekerou rovno do hlavy! Už nám na ovce chodiť nebude…Po celej dĺžke došťeného voza ležalo dolu bruchom vystreté telo obrovského zvera. V preťatej medvedej lebke bola až po obuch zaťatá široká drevorubačská sekera. Skrvavené porisko trčalo z nej k nebu ako vystretá hroziaca ruka. Z krvou podbehnutých, doširoka otvorených očí hľadela hrôza.

Honelník z nich práve halúzkou odháňal dobiedzajúce mäsiarky…
Pamätám sa, že som si nevdojak zakryl oboma rukami oči. Ale ten meravý pohľad ma potom ešte dlho strhával zo sna…
— Nuž vidíte, po okolí ho takto povozia, poukazujú a povyberajú pekný groš! Na župnom dome im vyplatia hádam aj odmenu, a kožu akiste predajú pánom… Tí sa s ňou radi popýšia! — povedal starý otec, keď sa potom doma o tom rozprávalo.
A prečo som si po rokoch vyslúžil prezývku „advokát medveďov”?
Tak či onak, ale keď som sa temer pred štyridsiatimi rokmi ako mladý, ale už pomerne zrelý poľovník začal zoznamovať s touto nádhernou šelmou v liptovských horách, boli to vždy stretnutia naozaj „priateľské” a milé.

Strach z „nevyhnutnej sebaobrany”, s akou sa tak radi oháňajú poniektorí medvedobijci, som nikdy nezažil, puška ma nepokúšala a ani raz som neoľutoval, že som nemal vo vrecku potrebné osobitné povolenie na odstrel… Naozaj som neprišiel do pokušenia! A tuším práve preto ma ani neskôr vonkoncom nelákala možnosť zmocniť sa takejto trofeje pohodlným a bezpečným, lež podľa mňa nie priam najpoľovníckejším spô- j 168 sobom, akým je odstrel medveďa na vnadidle.

Nemôžem si pomôcť, ale streľba na vyhladovaného í vládcu našich hôr, vylákaného na podhodenú mrcinu, s modernou guľovnicou, optrenou vše priam aickým zameriavačom a z bezpečného krytu, mi vždy zaváňala čímsi nepoľovníckym… Ale vďaka vyše tridsaťročnej ochrane medveďov, j tých priateľských a nekrvavých stretnutí sme mali najmä v posledných dvoch desaťročiach naozaj dosť. Koncom leta a začiatkom jesene, ked rúbaniská pod hoľami oťaželi úrodou lesných plodov, a počas jelenej ruje, vídali sme medvede v Ľubochnianskej, Jánskej a v Ma-lužinskej doline a, pravda, i na Liptovských holiach temer pravidelne a do vôle sme ich mohli pozorovať.
Pred rokmi, vracajúc sa za slnečného septembrového rána z posliedky po hrebeni Kamenistej, unavení a zlákaní čarom vysokohorskej pohody vyvalili sme sa do prehriateho hôľneho šúvaru.
— Nože sa len pozrite ďalekohľadom tamto do druhého boku! Vidím medveďa… — obrátil sa zrazu ku mne môj bystrozraký sprievodca Miško, ukazujúc do protiľahlého svahu nad Hlinskou dolinou.
Vskutku. V širokej okolici čučoriedia nad starým rú-baniskom okruženým zhora širokým pásom kosodreviny som ho vo chvíli zbadal voľným okom aj ja. A „Zeiss-Dekarem” mi potom už iba priblížil nezabudnuteľné divadlo…
Posediačky, ako pohodlná stará oberačka čučoriedok, vypásala sa tam na prezretých čučoriedkach mohutná tmavosivá medvedica. Vypásala? Nie. Prednými labami ako hrabličkami podberala stvol za stvoiom, zakaždým si pritiahla sladké plody až k papuli a maškrtným jazykom ich rúče oberala.

Robila to pekne popo-riadku, a keď okolo seba už zrejme všetko pozberala, pošuchla sa zasa posediačky o kúsok nižšie. Tu a tam však oberačku na chvíľu prerušila a zahľadela sa akosi pozornejšie kamsi nadol, raz dokonca hrozivo natiahla krk a zdalo sa nám, akoby sa s kýmsi zhovárala. Až vtedy som zbadal, že sa tam v čučoriedí mrvia aj dve rozkošné, ako žúžoľ čierne medvieďatá, zrejme z minulého roka. Aj ony paberkovali medzi siadučkými dobrotami, vše sa pri tom závistlivo predbehovali a bezstarostne sa vzďaľovali od starej medvedice nadol k rúbanisku.

Podistým sa jej stratili z dohľadu, lebo medvedica vzápätí vstala, postavila sa na zadné laby, skúmavo pozrela smerom, kde ich naposledy videla, spustila sa na všetky štyri nohy a podho, rozbehla sa za nimi. Čo ako nemotorne vyzeralo pred chvíľou jej mohutné telo, teraz sa v nej rozihrali všetky svaly, beh mala pružný a istý, v zrýchlených skokoch sa jej telo nad zemou priam nadnášalo. Neboli by sme tuším stihli narátať do desať a zastala pri svojich neposedných zatúlancoch. Strmo sa na ne zadívala, jedného po druhom durkla ňucháčom do boku a tomu zadnému uštedrila labou po zadku na dôvažok aj karhajúci buchnát… Durila ich do neďalekej kosodreviny.
Až ked sa nám v nej stratili, začuli sme kdesi v doline hrkotať furmanský voz. Starostlivá medvedia mater zachytila tie zvuky oveľa skôr… Lebo istota je istota…
Na poľovníckom zrube „Na Žeruche” nad Tomano-vou dolinou sme sa zásobovali vynikajúcou pitnou vodou z neďalekej studienky. Bolo už nepísaným zákonom, že sme po príchode na chatu vzali hneď vedrá a šli po vodu. Tak to urobil raz večer aj priateľ Gusto,s ktorým sme sa ta vytiahli počas jelenej ruje. S nerozlučným Miškom sme zatiaľ zakúrili do sporáka a čakali sme už len na vodu.
Ale Gustovi to tentokrát trvalo akosi nezvyčajne dlho. Či si, nebodaj, nepomýlil v tme chodník, pomyslel som si, vzal som baterku a vybehol som mu oproti. Bol som už temer pri prameni, keď’ som na prti, ktorou som prechádzal smrekovou horou, zbadal v neskorom večernom šere tmavý tieň. Pohyboval sa smerom ku mne…
— Gusto, kde si tak dlho? — oslovil som vyčítavo kamaráta zo vzdialenosti nejakých tridsať krokov.
Ale Gusto neodpovedal. Namiesto odpovede sa však silueta predo mnou vo chvíli zdvihla do výšky, a keď’ som si už teraz v pomykove na ňu zasvietil baterkou, zbadal som stáť oproti sebe na zadných labách neúrekom veľkého medveďa… Zľakli sme sa, pravda, obaja. Medveď’ sliepňavo prižmúril proti lúčom elektrického svetla oči, čudne zamrmlal a sfučal, zvrtol sa, schmatol zo zeme čosi čierne a dvoma skokmi zmizol v neďalekom rúbanisku.

Medveď

— Ja som ho zbadal už predtým, bol nad studienkou. Nechcel som ho vyrušiť a ked zašiel do hory, netrúfal som si mu len takto bez pušky prísť do cesty, radšej som vyčkával… — ospravedlňoval sa mi o chvíľu Gusto.
Ale na chate sa všetko vysvetlilo.
— To je tá medvedica s tohtoročným mladým! — vysvetľoval nám s úsmevom Miško. — Asi pred mesiacom som ju tu videl v rúbanisku zo tri razy. Chodí s medviedaťom na maliny!
A podobných príhod s medvedmi sme mali za tie roky veľa. Ale tá s „ujčekom” v Malužinej a s upytliače-ným jelenom vari naozaj stojí za zmienku.
Náš „ujček” bol skúsený lesník a po dlhé roky bol naším poľovným hospodárom. A aj ked po dlhoročnej svedomitej lesníckej práci odišiel na zaslúžený odpočinok, stal sa mu náš revír doslova náhradným pracoviskom a vecou srdca. Úzkostlivo dbal, aby v ňom bolo vždy všetko v poriadku a aby sme sa v ňom všetci dobre cítili. Len pri rozdeľovaní odstrelu trofejovej zveri sme sa s ním vše nepohodli… — Len si rozdeľte! Ja až potom, ak zvýši a bude treba.

Za tie roky som sa ja napoľoval vyše hlavy! — vravieval, ked sme ho siíili, aby už aj on strelil nejakého dobrého jeleňa. Nuž ale raz sme ho predsa len presvedčili. Dovŕšil práve sedemdesiatku, a tak sme mu jednoducho oznámili, že si musí v tohtoročnej ruji streliť už aj on naozaj voľačo pekného na pamiatku. Takúto jednomyseľnú pozornosť členskej schôdze už teda „ujček” odmietnuť jednoducho nemohol…
Ked som v ten rok prišiel ná rôčky až koncom septembra na odstrel jeleňa aj ja, ruja sa už schyľovala ku koncu.
— Nože, ujček, akéhože sa ti podarilo? – spytoval som sa ho hned po srdečnom zvítaní.
— Ale, ved je čas, ešte som nebol! A jeleňov máme dosť, treba ešte streliť dva poľovné a tri výradové!
— ospravedlňoval sa ako zvyčajne. — Ale zajtra, zajtra sa už vyberiem hore do Vrbovice. Tam si vyberiem, ale ty chod pozrieť len do Šingliarky, ten štrnástorák ručal tam nad zvážnicou aj dnes ráno…
Vrbovica bola z najťažších partií poľovného revíru, ale vedel som, že koncom ruje je to jedno z najnádejnejších miest. Čo ako som mäl chuť starému povedať, aby si vybral radšej niečo ľahšie, netrúfal som si ho prehovárať. Hoci bol z nás najstarší, chodil do grúňov stále ako mládenec a roky jednoducho nechcel brať na vedomie. Zostali sme teda pri tom.
S priateľmi, ktorí v ten deň už chceli z revíru odísť, sme sa však inak vždy presného „ujčeka” večer na chate nemohli dočkať. Už sa poriadne zotmelo, a jeho nikde.
— Aby sa len starému niečo nestalo… — povedal práve ktorýsi, ked sa na verande ozvali známe kroky.
— Ide! — skríkli sme tuším všetci, lebo ujček už vtom naozaj otváral dvere. Vošiel spotený, načisto vyčerpaný, ale v unavenej tvári mu prebleskoval spokojný úsmev.
— Nuž ako, ujček? Kde si tak dlho? Už sme sa začínali o teba báť, — oslovil som ho a zbadajúc na vyumýva-ných rukách zvyšky farby, hneď’ som doložil: — Teda si strelil, však? Gratulujem, lovu zdar!
— Ďakujem! Ale mám. Neviem, čo naň poviete, ale parohy som priniesol. Strelil som ho na samom vrchu Vrbovice. Do rána som ho tam nemohol nechať, medvede by ho mohli načať… Trocha som sa potrápil, ale po troške som ho nejako predsa len stiahol dolu svahom až na okraj hory nad lúčkou pri tajchu. Tam som ho obriadil a čečinou poprikrýval.
S obdivom a vari aj zahanbení sme hľadeli na starého poľovníka, všetci sme vedeli, čo za robotu má za sebou.
— Najprv si vypi aspoň za pohárik chladeného vína! Dnes si ho veru zaslúžiš…
A len čo ujček ponúknutý nápoj na dúšok vypil, bola už aj hlava s pekným parožím starého nerovného štr-nástoráka v izbici. Úprimne sme mu k peknej a naozaj zaslúženej trofejí ešte raz rad-radom gratulovali. Trocha sme ešte ujčeka nachovali a po krátkom posedení sa kamaráti poberali na odchod. Odišiel s nimi do dediny aj ujček. Príde po jeleňa s furmanom hneď ráno…
Zostal som teda v izbici sám.
Nastavený budík ma pred svitaním prebudil do beznádejne rozpršaného rána. Liaio sa ako z krhly, a tak som sa zo spacieho vreca ani nevytiahol. Z obnoveného spánku ma však už za vidna prebudilo dôrazné búchanie na dvere. Ujček s mladým horárom ma budili s nečakanou otázkou:
— Ty si pri tom jeleňovi nebol? — spytoval sa ujček,len čo som otvoril dvere a zistil som, že lejak práve prestáva. Nechápavo som sa naň podíval.
— Cedilo ako zo šechtára, škoda by bolo bývalo vytiahnuť nohu. No a veď presne ani neviem, kde si jeleňa nechal! — odvetil som prekvapenému hospodárovi.
— Tak nám ho teda ukradli! Idem práve odtiaí, a jeleňa nikde! — vysvetľoval mi náhlivo a vzápätí už aj kývol na horára. — Hybaj, Janko, musíme hneď skočiť do dediny a zahlásiť to na stanici VB!
Motorka zrapčala a už ich nebolo.
Rýchle som sa obliekol a vybral som sa na ujčekom pomerne presne označené miesto, asi kilometer od chaty. Poľahky som ho našiel, totiž to zdubasené miesto nad horným okrajom lúčky, kde vyvrhnutý jeleň ležal. Ale po jeleňovi ani stopy. Okrem poľahnutej trávy, trochy farby, nenašiel som nič.

Čo ako som všetko obzeral, nevedel som si vysvetliť, čo sa tu stalo. Na lúke ani na tvrdej lesnej ceste medzi ňou a tajchom som nič podozrivé nenašiel. Voz ani ľudia tadialto v noci určite neprešli a jeleň predsa nie je zajac, kto by ho bol teda stadiaľto bez stopy odniesol? Iba ak by naozaj pytliaci, ktorí tu občas šarapatia! Mohli ho rozštvrtiť a kadiaľsi horou odniesť v batohoch… Začal som už naozaj uvažovať o ujčekovom podozrení.
Po ujčekovom návrate z dediny sme s lesníkom a mladým príslušníkom VB prebrali na mieste celý prípad znova.
Daromné.
— Budeme musieť zatiaľ začať vyšetrovanie len proti neznámemu páchateľovi, — usúdil napokon mladý strážmajster.
Rezignovane som prečesával už neviem po koľký raz okolie dobrým ďalekohľadom, keď ma na piesočnatom brehu pod svahom lesnej cesty upútalo niekoľko výrazne sa belejúcich, a teda naruby obrátených listov štiavu… Bez slova som sa k nim rozbehol. Na prvú stopu som narazil hned pod násypom cesty.

V drobnom nánose piesku bola odtlačená ako v sadre, a o kúsok ďalej ďalšie, dve a dve pekne za sebou, akoby ich poodtláčal bosý chlap, päta sa nápadne zužovala a na koncoch prstov bolo zreteľne vidieť aj odtlačky silných pazúrov. O niečo ďalej za nimi sme už potom našli aj čudnú jeleniu mohylu… Medveď teda ujčekovho „obriadeného” jeleňa po stope, ktorou ho ujček ťahal dolu svahom, objavil na okraji lúky ešte v noci pred dažďom. Voľačo si zo stehna odjedol a potom ho podistým v zuboch a môžbyť aj postojačky preniesol až sem, kde sa mu to videlo istejšie.

Odložil ho za hromadou nakopeného potočného piesku, dobre ho do vý-mofa poutláčal, prihrabal a proti krkavcom a všetkým nevolaným hosťom ešte aj pozakrýval haluzinou a štiavom…
Záhadu neznámeho páchateľa sme teda ako-tak roz-lúštili, zlodeja sme však za mreže nedostali.
— Ale na toto by som len predsa nebol myslel! — po-škrabkával sa za uchom ujček. — Za takú chvíľu a až sem za cestu. Ten sa tu cíti doma…
Veru sa aj cítil, lebo o dva roky sa nám prípad temer na tých istých miestach zopakoval.
To sme vtedy začiatkom ruje objavili v odľahlom -úbanisku pod Vrbovicou, neďaleko bacúšskej hranice, -epeknú robotu!
Bezočivý pytliak nám hlboko v našom revíri odstrelil starého silného jeleňa. Priateľ Oldo ho tam objavil pri rannej posliedke uprostred rúbaniska. Jeleň mal odrezanú hlavu, parohy chýbali a len podľa mohutného tela, bujnej hrivy a mocných ratíc sme poznali, že išlo j o kapitálneho jedinca.

Nafúknutý nevyvrhnuťý zver už silne zapáchal a divinu načali krkavce…
— Ten gauner to urobil pred dvoma-troma dňami, tesne pred naším príchodom. Strieľal predovšetkým kvôli trofej i a zrejme mu bolo naponáhlo! — Rozčuľovali sme sa všetci a prípad sme ešte v ten deň hlásili na lesnej správe i na stanici VB.
Sľúbil som, že všetko vyfotografujem, a tak sme sa na tie miesta vybrali na tretí deň s priateľom, ktorý nás prišiel na chatu navštíviť.

Z chodníka na protiľahlom svahu, ktorým sme sa vracali, chcel som mu upytliačeného jeleňa ukázať. Na moje prekvapenie, miesto, na ktorom jelenia mrcina ešte pred dvoma dňami ležala, bolo prázdne… Nad slnkom presvieteným rúbaniskom poletovalo a odporne škriekalo len niekoľko sklamaných krkavcov. Po jeleňovi ani chýru…
Ale na vyšnom konci rúbaniska, hned na okraji smrekovej hory som sa musel s ďalekohľadom náhle zastaviť. Stál tam, ani keby zo zeme vyrástol, ako žúžoľ čierny asi štvorročný až päťročný medveď. Uprene sa pozeral do rúbaniska na miesto, kde som ešte predvčerom videl upytliačeného jeleňa.
— Pozriže sa, Julko, — ukázal som ho priateľovi,
— tamto ten nás predišiel! Ale hádam nám ukáže, kam si ho prekryl.
Priateľ, ktorý do tých čias v prírode ešte medveďa nevidel, zhíkol a rozradostený priložil k očiam ďalekohľad. Zo vzdialenosti necelých tristo krokov sme macka pozorovali dobrú chvíľu. A on, akoby sa nám chcel ukázať ešte aj zblízka, pustil sa razom krížom rúbanis-kom nadol, zišiel pred nami až na dolinu a nad potôčikom prešiel hustým malinčím a burinou do neďalekej mladiny. Na chvíľu sme ho stratili z oči, ale dlho sa tam nezdržal. O niekoľko minút sa nám objavil nanovo a zreteľne sme videli, ako sa mu v papuli hompáľa poriadny kus mäsa alebo vnútornosti.
— Má ho tam v mladine! — pošepol som priateľovi. Medveď sa vracal dohora tou istou prťou, ktorou
zišiel. Uprostred rúba ne sa zastavil pri jednom z najväčších pňov po nedávnej ťažbe, zasadol zaň, gundžu mäsa z papule vypustil a pokojne si začal pochutnávať.

Nebol od nás ďalej ako stodvadsať krokov, obzerali sme si ho teda naozaj dôkladne. Chvíľami sme sa museli aj smiať, ako sa macko mračil a zlostil, keď ho pri bezstarostnom olovrante začali vyrušovať dobiedzajúce krkavce, ktoré obletovali okolo neho a sadali na neďaleké kríčky a stromy. Zakaždým sa na ne zazu-bil, na tie, čo mu nadletovali prinízko nad hlavou, sa niekoľkokrát aj zahnal labou… Ked všetko zožral, pokojne vstal a dal sa svojou cestou. — Zaručím mu!
— povedal som priateľovi, prikladajúc si k ústam roh na vábenie jeleňov. Medveď sa zastavil, pokojne sa obzrel za hlasom, podistým nás na otvorenej čistine aj zbadal, ale nijako sa mu stadiaľ nechcelo. Museli sme si na to počkať ďalšiu štvrťhodinu…
Na medvediu špajzu v burine sme sa boli potom, pravda, pozrieť.

Medveď si hľadaného jeleňa stiahol až k potoku, zahrabal a prikryl ho sypkou hlinou a mohylu poprikrýval papradím a malinčím. Iba zozadu si nechal do nakopenej hroble väčší otvor. Keby nám to miesto nebol predtým ukázal, sotva by sme ho boli objavili.
Na vlhčine okolo zahrabaného jeleňa sme však našli medvedích stôp viac a rôznych. Okrem odtlačkov mohutnej dvadsaťštyri centimetrovej laby boli tam aj stu-paje mladších šarvancov.

Vyčítali sme z nich, že sa ich sem chodí hostiť niekoľko, a to pekne po poriadku. Najsamprv domáci a zrejme najmocnejší pán na okolí a až keď sa zasýti, trúfajú si ta i mladšie… A jedného z oneskorencov, ktorý si z odloženej koristi len úchyt-kom kúsok uchytil, sme teda práve pred chvíľou temer tri štvrte hodiny pozorovali… Nažívali sme teda s mojimi medveďmi naozaj v mieri a nikdy som sa na ne vážne nevedel nahnevať.

A aj keď som v rozličných poľovníckych funkciách musel vše zasadať aj v osobitnej „popravnej komisii”, ktorá každoročne navrhuje, koľko z nahlasovaných prírastkov možno povoliť na odstrel, zvyčajne som nabádal ostatných členov komisie k opatrnosti…
Nemrzelo ma ani, ak ma priatelia po čase prekárali prezývkou „advokát medveďov”. Ba priznám sa, že som bol na ňu aj tak trocha hrdý…