Ostrovy Tuleňov

Anchorage je nevábivou leteckou zastávkou pri cestách na Ďaleký východ. Je to mesto s niekoľkými veľkými hotelmi, s ulicou elegantných barov, s inou ulicou krčiem a obchodníkov hodných Divokého západu.

Je to vlastne akási obdoba San Franciska z rokov zlatej horúčky. Aljašku, pri troche predstavivosti podobnú dlhej ruke ukazujúcej smerom k Japonsku, prelietavajú každý rok desiatky tisíc ľudí. A napriek tomu je to takmer zabudnutá krajina.

Prudké vetry, bičujúce všetko pod sebou, časté hmly na mori i pevnine, chladno, dážď. Keď vidno na tridsať metrov, je to pekný deň! Vraví sa, že cez vojnu malo drsné počasie na svedomí viac obetí v radoch spojencov než japonský nepriateľ. Po štarte z Cold Beay sa DC-6 zapichne do hmlovej vaty, potom zostúpi a takmer hodinu musí letieť vo výške iba sto metrov, nad ustavične rozbúreným morom.

Cieľ cesty — súostrovie Pribiloffovo, nazvané po ruskom moreplavcovi, ktorý ho roku 1786 objavil, je takmer 1200 kilometrov od Anchorage. Cesta je dlhá a pre posádku neľahká. Preto aj cena letenky je neobyčajne vysoká. Čierny koberec zeme, miestami prerušovaný zažltnutými pásmi tráv, to je letisko na ostrove Saint Paul, najväčšom zo súostrovia, ku ktorému patrí ešte Saint Georges a Sea-Lion-Rock.
Do starého autobusu sa natlačili príslušníci ornitologického spolku a niekoľko zvedavcov, túžiacich aspoň chvíľu pozorovať život tuleňov. Všetci sú vystrojení ďalekohľadmi, fotoaparátmi a inými zbytočnosťami.

Prechodný útulok nachádzajú v mestečku Saint Paul. Na južnom svahu za cintorínom s pravoslávnymi krížmi sú ako v detskej hre rozhádzané drevené domčeky usadlíkov. Škola, kostol, veľký obchod, ktorého sympatický neporiadok ponúka najmä odevy a potraviny nevyhnutné pre tvrdú klímu. Bar, niekoľko dielní na spracovanie tuleních koží a mäsa i nádrže s cennou naftou, dovážanou z veľkej diaľky. To je všetko. Ani jeden stromček — ustavičné vetry nedovolia, aby sa tu ujali a vyrástli.Krátko po ubytovaní všetci vychádzajú za svojimi záujmami:

Jedni — milovníci vtáctva s hlavami stále zdvihnutými k oblohe, druhí — s očami upretými na neveľmi vzdialené body na zemi…Prvé „sídlisko” tuleňov je len niekoľko sto metrov od mestečka. Od mája samce staršie ako desať rokov (dožívajú sa asi 25 rokov) žiarlivo strážia svoj kus zeme, miesto párenia. Králi pláží bránia svoje malé kráľovstvo a nebojácne sa vrhajú proti mladším votrelcom, pokúšajúcim sa tiež niekde uchytiť.

Vrčanie rozhnevaných samcov sa v tomto čase nesie cez celé pobrežie, zátoky a odráža sa o skalné útesy, na mnohých miestach ešte pokryté snehom. Boj až dvestopäťdesiat kíl ťažkých zvierat sa podobá japonskému zápasu sumo a pohľad na kolmo vztýčené, neočakávane šikovne sa pohybujúce šmykľavé telá zvierat je strhujúci.

Ostrovy Tuleňov
Ostrovy Tuleňov

Ak je narušiteľom panstva tuleňov človek, všetky zvieratá obracajú svoj hnev proti nemu. Priťahujú krky a plné hnevu naňho pľujú. Oči, beztak veľké, sa zdajú ešte väčšie.

Niet iného východiska ako útek.
Pre umožnenie pozorovania obyvatelia Saint Paula vybudovali pre návštevníkov zvýšené drevené lávky a pri ich pilieroch zvieratá bezmocne protestujú. S matematickou presnosťou sem koncom júna doplávajú gravidné samice. Bez najmenšieho zaváhania nachádzajú svojho partnera, svoj rodinný kút. A hneď nasledujúceho dňa sa im uliahne mláďa, ktoré od okamihu vstupu na svet vie plávať. Okolo samca je jedna až sto samíc — v priemere štyridsať — väčšmi sú však späté s miestom než s „pánom”, ktorého často pokojne opúšťajú, aby žili nezávisle — človek teda vlastne nič nevynašiel. Mláďatá si po pätnástich dňoch začínajú odvykať od najtučnejšieho materského mlieka (50-percentný obsah tukov).

Pred zimným sťahovaním na juh ku Kurilským ostrovom, k severnému Japonsku a ostrovom San Miguel sa musia naučiť sa hľadať si obživu (ryby, sépie). Slabé mláďatá hynú ešte na pobreží. Často sa stávajú obeťou vlastnej zvedavosti — tulenie mláďa totiž vopchá hlavu azda do každého otvoru…
Skalnaté pobrežie býva v júni miestom neopísateľného zmätku: unavené samce, samice, žltkasté kožušteky mláďat. Samice i samce (tie sú extrémne vyhladované, lebo šesť týždňov neopustili svoj rajón, keď očakávali príchod samíc) sa púšťajú do mora za potravou.

Keď sa vracajú, matky azda zázrakom podľa čuchu celkom neomylne nachádzajú svojho jediného potomka v nepredstaviteľnom množstve pohybujúcich sa mláďat, ktorých krik sa rozlieha po celom pobreží.
V novembri sa celá tulenia kolónia odsťahuje a nad plážami sa opäť rozhostí pokoj. Len miestami na chudorľa-vom poraste sú zachytené kosti, lebky uhynutých mláďat a typický tulení pach.
Mláďatá sa lovia koncom septembra.

Počet tuleňov na Pribiloffových ostrovoch sa odhaduje skoro na 1,5 milióna a ďalších asi 300 000 žije na ostrovoch pri pobreží ZSSR. Poľovníci majú šetriť samice a sústreďujú sa na mladé samčie tulene vážiace vyše 110 kíl. Úder na krehkú lebku tuleňa každý rok ukončí život 30 až 95 tisíc mláďatám. Premnožené tulene by podľa poľovníkov i autorít, ktoré každý rok určujú počet tuleňov na odlov, zdecimovali húfy rýb v tomto priestore a okrem toho by sa častejšie vyskytovali epidémie i napadnutia parazitmi.
Tulenia kožušina má vynikajúce vlastnosti: na štvorcovom centimetri je asi 3000 chĺpikov, cez ktoré neprenikne ani kvapka vody. Tulení tuk a mäso sa využívajú v potravinárstve, kosti sa zužitkúvajú ako krmivo pre zvieratá.

Ostrovy Tuleňov
Hodnotenie:

Vložiť komentár