Naše Rysy

Naše Rysy
Naše Rysy

Ako je známe, okolo r. 1930 bol rys na Slovensku skoro vyničený. Potom sa však na prechodný čas (od r. 1936 do r. 1955) zaviedla jeho ochrana, a to od 1. marca do 31. júla.

Vďaka tejto ochrane a vojnovým udalostiam, keď poľovníci na jeho lov nemali čas, sa rys u nás opäť rozmnožil a v šesťdesiatych rokoch sa dokonca tak premnožil, že niektoré jedinca prenikli až do Čiech, NDR, Rakúska a možno aj inde.

Pravda, naši poľovníci ho začali veľmi intenzívne loviť, takže ročný úlovok dosahoval vyše 100 jedincov, čo bolo priveľa. Rozmnožovací potenciál rysa nestačil nahradiť tieto veľké straty. Rys sa stratil z mnohých našich pohorí, ktoré počas svojej populačnej erupcie dočasne osídlil.

Poľovníci strieľali aj rysice od vodiacich mláďat, ktoré potom osireli a keďže sa ešte nevedeli samy uživiť a hladovali, neraz prichádzali aj do ľudských sídlisk, kde napádali hydinu, mačky alebo psy, pričom ich ľudia zabíjali. Od r. 1976 sa síce znovu zaviedla dočasná ochrana rysa od 1. marca do 15. septembra (v ČSR je chránený cez celý rok), ale to nestačí.

V septembri rysčatá totiž ešte nie sú samostatné, nie sú schopné samy si uloviť korisť a keď im odstrelia matku, sú odsúdené na zánik. Chybou je aj to, že ešte stále sa miestami občas praktizuje chytanie rysov do želiez (hoci to zákon zakazuje), ktoré veľmi poškodzuje rysiu populáciu. Rys je totiž veľmi ostražité zviera a jeho ulovenie pomocou pušky si vyžaduje veľa času, námahy, vytrvalosti a poľovníckych skúseností.

Rys však dodržiava svoje chodníčky, preto je jeho lov do želiez podstatne jednoduchší. Je smutnou skutočnosťou, že naši poľovníci sa — okrem výnimiek — nevedia zdržať výstrelu, keď sa s rysom stretnú. Je to aj preto, lebo predstavuje cennú a zriedkavú trofej. Mnohí sú dokonca ešte aj dnes skalopevné presvedčení o jeho veľkej škodlivosti, veria, že konzumuje len čerstvé mäso, a teda uloví omnoho viac zveri, ako sám spotrebuje, že na zver striehne na strome a odtiaľ jej skočí na chrbát ap. Dávno je už sice dokázané, že to nie je tak, ale oni to neberú na vedomie, alebo o tom ani nevedia.

Svedčia o tom aj mnohé fotografie od-strelených rysčat a celých rysích rodín aj na stránkach Poľovníctva a rybárstva.
Počas premnoženia rysa v našich Západných Karpatoch sa v krajinách západnej Európy, kde ho už dávno vyničili, začali zaujímať o jeho znovuosídlenie a reaklimatizáciu. Podnetom na to bolo predovšetkým úsilie po spestrení tamojšej fauny, po jej obohatení o druh, ktorý do nej v minulosti patril.

Mnohí sa okrem toho domnievajú, že rys im pomôže zlikvidovať premnoženie jelenej a inej rati-covej zveri, ktorá spôsobovala veľké škody na lese a aj sama kvalitatívne upadala. Táto domnienka bola, pravdaže, nesprávna, lebo rys nie je schopný regulovať stavy raticovej a už vôbec nie jelenej zveri. To dokáže len celý komplex regulačných činiteľov, z ktorých je na prvom mieste tuhá zima (pravda, len tam, kde sa neprikrmuje, takže prebytočná zver uhynie od hladu) a na druhom všetky veľké šelmy spolu, teda okrem rysa by tam musel žiť aj primeraný počet vlkov a medveďov.

Ale takéto nedotknuté prírodné podmienky už nie sú ani v našich Karpatoch a v západnej Európe už vôbec nie. Človek totiž už tak zmenil prírodné ekosystémy, že sa musí funkcie regulátora chopiť sám. Poľovník to robí tým, že zveri pomáha prežiť, napr. v zime ju prikrmuje, ale aj tým, že prebytočné jedince potom uloví a hospodársky zužitkuje. Zahraničie teda začalo prejavovať záujem o živé rysy a keďže sme ich v šesťdesiatych rokoch mali dostatok, obrátili sa v tejto veci na nás.

Akcie sa chopila ZOO v Ostrave, ktorá začala v niektorých vybraných slovenských revíroch organizovať chytanie živých rysov do sklopcov. Azda najviac sa ich na exportné účely chytilo na Plešivskej planine v okrese Rožňava. Pritom sa postupovalo tak, že rysy sa po chytení kratší čas chovali v ZOO a keď sa zostavili chovné páriky, vyviezli sa do príslušného štátu na tú lokalitu, kde ich mali vypustiť, alebo ich dočasne umiestili v ZOO. Tam sa karan-tenizovali, deparazitovali a očkovali proti besnote a potom vypustili do voľnej prírody.
Poloskrotené rysy, uliahnuté v zajatí v ZOO, nie sú celkom vhodné na reakli-matizačné účely, lebo by sa najprv museli naučiť samostatne loviť živú korisť a okrem toho sú príliš zvyknuté na ľudí, z čoho by mohli po ich vypustení vzniknúť mnohé nepríjemnosti.
Dnes, po odstupe viacerých rokov môžeme konštatovať, že v mnohých krajinách, kde rysa už dávnejšie vyničili, ale ich prírodné podmienky vyhovujú jeho ekologickým nárokom, sa s jeho reakli-matizáciou dosiahli pozoruhodné úspechy. Pravda len tam, kde celú akciu seriózne pripravili a zabezpečili a kde sa na tento účel vybrali vhodné lokality.

Boli však aj také akcie, kde táto seriózna pri pravá chýbala, ktoré sa vykonali živelne, azda len preto, lebo to bolo vtedy „v móde” alebo preto, že sa tam nejaký nadšenec pre to rozhodol na vlastnú päsť, aby sa blysol pred kolegami a robil „vedu” alebo „ochranu prírody” cez ružové okuliare, bez potrebného materiálneho, organizačného ä ostatného zabezpečenia.
Medzi najúspešnejšie reaklimatizácie rysa patrí akcia v Slovinsku (SFRJ). Zo ZOO v Ostrave sem 6. 1. 1973 doviezli 3 páry mladých rysov a po krátkej karanténe a očkovaní proti besnote ich 3. 3.
1976 vypustili do voľnej prírody. Rysom sa v novej vlasti zapáčilo, o čom svedčila aj skutočnosť, že sa začali úspešne rozmnožovať. Už v prvom roku osídlili územie s rozlohou 5000 ha. Roku 1978 sa populácia odhadovala na 25—30 jedincov na 11 lokalitách, a to až vo vzdialenosti 60 km od miesta vypustenia. Do r.
1977 sa pri 17 vodiacich samiciach pozorovalo spolu 26 mláďat. Škody, ktoré spôsobovali rysy na zveri a na domácich zvieratách, boli minimálne. Intenzívne lovili napr. túlavé psy, čo však nemožno pokladať za škodu.

Ani raz sa nestalo, že by boli napadli človeka. Niekoľko rysov omylom alebo aj vedome ulovili, a to jednak na mimoriadne povolenie a jednak protizákonne. Už dnes možno populáciu pokladať za stabilizovanú a ráta sa aj s ročným odlovom 1—2 jedincov. O re-introdukciu rysa v Slovinsku sa najviac zaslúžil poľovnícky biológ Janez Čop z Ľubľany.
Stojí za zmienku, že rysy vypustené v Slovinsku postupne prenikli aj do Chorvátska, do horského masívu Gorski Kotar. Miesto ich vypustenia, lokalita Kočevje, sa totiž nachádza len asi 20 km od chorvátskej hranice, ktorá tu prechádza hlbokým kaňonom Kolpa. Na chorvátskej strane prvýkrát pozorovali rysy r. 1974 a potom čoraz častejšie, napr. v masíve Drgomalj, v Národnom parku Risnjak. Ing. Frkovic tvrdí, že r. 1978 žila na chorvátskej strane trvalé už celá rysia rodinka. Škody, ktoré tu spôsobila, boli minimálne. Zistilo sa, že roztrhali niekoľko zajacov, niekoľko jedincov srnčej zveri, jedno jelienča, jedného jazveca, jedno jahňa a poranili jednu ovcu.

Rysy však neskôr prenikli aj do jednej 1000 ha zvernice pri Kočevje, kde skoro celkom zlikvidovali tamojšiu muflóniu populáciu (asi 200 jedincov). V tejto zvernici dosiaľ ulovili 5 rysov a celkove v Slovinsku z novozaloženej rysej populácie ulovili 14 zvierat. Z toho si treba vziať ponaučenie, že rysy na reaklimatizáciu sa nemajú vypúšťať v blízkosti zverníc s intenzívnym chovom raticovej zveri.
Veľmi úspešné bolo znovuosídlenie rysa aj vo Švajčiarsku. Napr. vo Švajčiarskej Jure v kantóne Neuchätel vypustili v rokoch 1974—75 dva páry našich rysov, pravda, po predchádzajúcej karantenizá-cii a vakcinácii. Obyvateľstvo sa to dozvedelo až o dva roky neskoršie a za ten cas vedeli len zainteresovaní.

Toto tajnostkárstvo bolo potrebné preto, lebo obyvateľstvo malo proti rysom vrodenú averziu a bálo sa ich. Turisti sa obávali, že ich rysy pri potulkách lesom napadnú, hote-liéri sa báli, že prídu o hostí a o zárobky, poľovníci sa domnievali, že im rysy zničia všetku úžitkovú zver a poľnohospodári, že im rysy spôsobia neúnosné škody na domácich zvieratách.
Škody spôsobené týmito rysmi v rezervácii Creux du Van za dva roky sú skutočne minimálne.

Našli sa dva kadá-very strhnutých kamzíkov (ich stav sa v rezervácii odhaduje na 150 jedincov) a 3 kadávery srncov (ich stav je asi 50 jedincov). Vďaka rysom sa však znížila početnosť kamzíkov v čriedach, ktoré sa potom lepšie rozptýlili po celom území. To je výhodné pre zver (menšie nebezpečenstvo prenášania chorôb, vzniku psychických stresov a interindividuálnej po-travovej konkurencie) aj pre jej životné prostredie (menšie poškodzovanie rastlinstva a lesa), a teda v konečnom dôsledku aj pre človeka. Roku 1979 sa tu populácia rysov stabilizovala na počte 4—6 jedincov na ploche asi 80 000 ha, z čoho je 25 % lesa, pričom spolu s nimi tu žije asi 2500 srncov, 700 kamzíkov a 24 kozorožcov.
Tri páry rysov zo Slovenska po karan-tenizácii a vakcinácii v rokoch 1969—72 vypustili aj v kantóne Obwalden, kde sa nedávno reaklimatizoval aj bobor, vydra a divá mačka. Roku 1974 tu jedno rysča zrazilo auto. Rysy tu pochytali skoro všetky túlavé mačky a pri ich prenasledovaní dokonca pozorovali aj rysčatá.

Roztrhali aj 1 —2 ovce a kozy, ale boli to zvieratá, ktoré v lete ušli chovateľom do lesa, kde žili polodivým spôsobom. Na zveri nespôsobili skoro nijakú škodu, takže poľovníci, ktorí boli spočiatku veľmi proti nim zaujatí, na rysy postupne celkom zabudli.

Koncom r. 1976 žilo v tomto kantóne už 12—15 rysov. Do r. 1979 sa táto populácia stabilizovala a dobre sa prispôsobila životu v silne humanizovanej pastevnej krajine. R. 1978 sa tu jeden rys chytil do sklopca a zahynul.
Tretím miestom, kde vo Švajčiarsku (ilegálne) vypustili párik slovenských rysov, je Švajčiarsky národný park Les Gri-sons v Engadine, za čo jeho riaditeľa aj finančne potrestali. Rysom sa tu však nepáčilo a odsťahovali sa do klimaticky miernejšieho a na zver bohatšieho dolného Engadinu. Tu strhli niekoľko jedincov srnčej zveri a lovili aj svište, zajace a inú zver. Škody sú však minimálne a na domáce zvieratá zatiaľ ešte nezaútočili.
Štvrtým miestom, kde vypustili rysy, je kantón De Vaud. R. 1976 tu vypustili dva samce slovenskej proveniencie. Ry-sice mali byt vypustené neskôr, keď sa ich v ZOO v Ostrave podarí získať a dodať, ale to sa zatiaľ nerealizovalo, takže túto akciu možno zatiaľ hodnotiť ako fiasko.
Reaklimatizácia rysov v NSR nemala zatiaľ taký prenikavý úspech ako v Juhoslávii a vo Švajčiarsku. Do Bavorského národného parku koncom šesťdesiatych rokov doviezli 6 rysov zo Slovenska. Aj tieto sa úspešne rozmnožili a obsadili areál po obidvoch stranách hranice medzi ČSSR a NSR. Dosiaľ tu však zaznamenali stratu najmenej 8 rysov, z toho dvoch vodiacich rysíc. Straty spôsobil protizákonný odstrel, kolízie s dopravnými prostriedkami ap. Terajší stav rysov sa tu preto odhaduje len asi na 10 jedincov.

Najväčšou chybou je, že nie je zabezpečená dôsledná ochrana rysa aj mimo územia národného parku. Ukázalo sa však, že rysovi neprekáža ani enormne rozvinutá turistika (Bavorský les navštívi ročne 2—3 mil. turistov, z toho vlastný národný park asi 1 mil.). Dokáže sa teda prispôsobiť častej prítomnosti aj veľkého počtu ľudí, je ostražitý a vie sa pred nimi dokonale ukryť. Ani človeka v tejto oblasti rysy nenapadli.

Za 5 rokov tu rysy strhli asi 50 jedincov srnčej a 13 jedincov jelenej zveri, z toho 8 jelienčat, 2 jelenič-ky a jednu jelenicu. K jednému strhnuté-mu srncovi sa rys vracal po 9 dní a vždy skonzumoval 1—1,5 kg mäsa. Raz rys napadol aj jeleňa, ale ten ho tak vážne poranil, že rys pravdepodobne uhynul. Rysy tu intenzívne lovili aj túlavé psy a mačky. Osirotené rysčatá napádali domácu hydinu a v jednom prípade napadli údajne aj teľa, ktoré však útočníka striaslo, ale tak sa vyľakalo, že zdivelo a majiteľ ho nedokázal chytiť.
Všetko toto sú naozaj len minimálne škody (ak ich takto vôbec môžeme nazvať), lebo tamojšiu pomerne vysokú populačnú hustotu raticovej zveri rysy vôbec neohrozujú, ba významnejšie sa neznížia ani úlovky tamojších poľovníkov. Naopak, vďaka selektívnej činnosti rysa budú určite loviť zdravšiu a mohutnejšiu zver ako dosiaľ, s vyššou trofejovou hodnotou. Isté je, že keď chceme rysa v prírode zachovať, nesmieme sa naň dívať len ako na konkurenta, čo nám ujedá zo zajačinky a srňacinky. Práve tak aj ratico-vej zveri musíme prepáčiť škody, ktoré spôsobuje v poľnohospodárstve a v lese — pravdaže, ak neprekročia únosnú mieru — keď ju chceme v revíri mať a na ňu poľovať.
V NSR by ešte chceli reaklimatizovať rysa vo Falzkom lese, v Čiernom lese, Harzi a v Bavorských Alpách.
Úplným fiaskom sa skončil pokus o re-aklimatizáciu rysa v Taliansku, v alpskom Národnom parku Gran Paradiso. Tu roku 1975 vypustili 2 slovenské rysy-samce (bez samíc!). Z jedného rysa našli r. 1976 kostru vo vzdialenosti asi 90 km od miesta vypustenia. Druhý sa bez stopy stratil. Správa národného parku by chcela pokus — po lepšej príprave — ešte raz zopakovať.
Predbežne posledný reaklimatizačný pokus prebieha dnes v rakúskom Štajerskú. Roku 1977 tu vypustili 2 páry a roku
1978 ďalšie 2 samce zo Slovenska. Roku
1979 nasledovali ešte dva rysy a jedna rysica. Zvieratá sledujú telemetricky mi-nivysielačkami, ktorými ich vystrojili. Rysom sa tu zatiaľ darí dobre. Poľovníci sa však začali sťažovať na ich škodlivosť a chceli by ich niekoľko odstreliť. Pravda, to by bolo predčasné, lebo populácia ešte nie je stabilizovaná a životaschopná.
V Korutánsku v doline Metznitztal strhli rysy do konca apríla 49 jedincov srnčej zveri, 19 jelenej zveri, 3 jedince kamzičej zveri, 33 jedincov muflónej a 2 jedince hluchánej zveri, teda spolu 106 jedincov.

V rozklade sa tu našiel aj jeden zastrelený rys. Oficiálna poľovnícka organizácia sa však od tohto vandalského činu dištancovala a podala žalobu na neznámeho strelca.O reaklimatizáciu rysa sa zaujímajú aj vo Francúzsku, konkrétne vo Vogézach (hraničia s Falzkým lesom v NSR) a v Západných Alpách.
Môžeme byť právom hrdí na to, že všetky tieto reaklimatizačné pokusy sa uskutočnili s rysmi z našich Karpát. Po živých rysoch je v západnej Európe aj naďalej veľký dopyt, ktorý zatiaľ nestačíme pokryť. So zreteľom na to, že ide o významnú vec z hľadiska ochrany prírody, mali by sme azda na kratší čas zakázať odstrel rysov a obmedziť sa len na ich chytanie, pravda, plánovité, aby sme v súvislosti s ich reaklimatizáciou v iných krajinách neohrozili existenciu našich populácií.
Zároveň je však potrebné, aby sa pri reaklimatizácii rysa skončilo s doterajšou živelnosťou a s mrhaním cenného genofondu. Rysy treba dodávať len pre seriózne pripravené a organizačne dobre zabezpečené akcie, zásadne len vo vyrovnanom pomere pohlavia a v dostatočnom počte, aby sa nová populácia mohla čo najskôr rozmnožiť a stabilizovať. Vypustené zvieratá musia mať v celom areále zaručenú úplnú ochranu.

S ďalšou reaklimatizačnou akciou možno začať len potom, keď sa predchádzajúca skončí. Nedávno začala pracovať Medzinárodná pracovná skupina pre zachovanie a reaklimatizáciu rysa a možno očakávať, že bude ďalšie reaklimatizač-né akcie účelne koordinovať a zabezpečí aj ich dobrý priebeh.
Namôžeme pochybovať ani o tom, že dočasný zákaz odstrelu rysov by pomohol aj našim populáciám, aby sa znova zvýšila ich početnosť aj v tých našich horstvách, kde sú momentálne na ústupe.

Naše Rysy
Hodnotenie:

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *