Stará mať ma zavčasu ráno zobudila a vybrali sme sa na kopec na jahody. Kraj našej záhrady siahal až po vŕšok. Ponad žŕdky sa prehýnali halúzky briez, osík a borovíc.

Iba čremcha sa dostala cez plot a rozrástla sa na medzi uprostred žihľavy a konopniska. Každý jej dal pokoj a vtáky si tu vili hniezda.Dedina ešte ticho spala. Okenice na oblokoch boli pozatvárané, v peciach sa nekúrilo a pastier ešte nehnal ospalé, ťarbavé kravy na lúku pri rieke.Na lúke pod kopcom ležala hmla, pod ňou navlhla tráva, skláňali sa kvety iskerníka a rumanček zmŕštil biele riasy na žltých zreničkách.

Hmla bola a] na Jeniseji. Skaly na opačnom brehu, zdola akoby zahalené do hustého dymu, prerážali v diaľke svojimi temenami do nebies a zdalo sa, že bez prestania plávajú proti prúdu rieky.Malá riečka, ktorú cez deň nepočuť, odrazu dala o sebe vedieť. Len čo sa potichu prešmykla popri cmiteri, začínala zurčať, šplechotať a ráčkovať na plytčinách.

Ako Spieva Červienka

A čím ďalej, tým smelšou a zhovorčivejšou sa stávala riečka, zmordovaná dobytkom, deťmi a ostatným národom: brali z nej vodu na polievanie hriadok, do kúpeľa, na pitie, na varenie i na parenie, brodili sa po nej, hádzali do nej všelijaké haraburdie, no ona si dajakým činom vedela zachovať svoju vrtkosť i priezračnosť.A tak len rozpráva, zhovára sa sama so sebou, spokojná, že ju zatiaľ nemútia a nebalamútia. No odrazu sa jej rozprávanie pretrháva: riečka dobehla k Jeniseju, potkla sa o jeho veľkú vodu a zmäteno zmikla. Ako tenký vlások sa Malá riečka vpletala do strmých, sivastých vín Jeniseja.

Rieka pojala jej hlas do seba, spojila ho s tisíckami iných riečnych hlasov a zbierajúc po kvapkách svoju silu, hrozivo hučala na prahoch a prerážala si cestu do ľadového mora. A tak Jenisej naťahoval žiarivú nitku našej dedinskej riečky na tisíce vierst,akoby spájal našu dedinu s velikánskou krajinou živou, chvejúcou sa žilou.Voľakto sa zberal odplávať do mesta a stikol si na Jeniseji plť. Zvuk sekery sa rodil na brehu, potom letel popri spiacej dedine, aby narazil do kamenných úšustov na kopcoch, zopakoval sa pod nimi a v mnohých ozvenách sa rozpadal po úžľabinách.
Pomedzi zarosené žŕdky preliezla najprv stará mať, za ňou ja a pobrali sme sa úžľabinou hore na kopce. Na jar v tejto úžľabine hučal potok, hnal do našej záhrady roztopený sneh, kamene a všelijakú ledačinu z lesa, no potom sa upokojil. Teraz jeho cestu vyznačoval iba vodou vyblýskaný štrk.V úžľabine si po domácky driemala hmla a bolo tu tak ticho, že sme sa báli zakašlať. Stará mať ma držala za ruku a stískala ju čoraz silnejšie, ani čo by sa bála, že môžem v tom bielom tichu okolo nás odrazu zmiznúť. I ja som sa bojazlivo túlil k nej, ku svojej živej a teplej starkej. Pod nohami šušťala nízka naježená trávička. Žltli sa v nej klobúčiky masliakov a červeneli krehké plávky.
Miestami sme sa hlboko zohýnali, aby sme mohli preliezť popod schýlenú borovicu. V kríkoch sa ako chmeľ poprepletali kvety bezobolky. Zamotávali sme sa do vláken a vtedy mi z bielych kalíškov na kvetoch spŕchla na golier a na hlavu studená rosa.
Strhával som sa, krčil a oblizoval si z perí horkasté kvapky.Stará mať mi utierala ostrihanú hlavu dlaňou alebo rožkom šatky, s úsmevom ma posmeľovala, presviedčala, že od dažďa a rosy ľudia rastú veľkí, preveľkí.
Hmla čoraz pevnejšie dosadala na zem, ako vláknitá kúdeľ zatiahla dedinu, záhrady a ploty, čo ostali tam dolu. Jenisej ani čo by zaliala pena z mlieka, brehy i on sám zaspali, utíšili sa pod nepriezračnou masou, cez ktorú neprenikol ani hlások. Ba aj na zákrutách Malej riečky sa objavili biele kučery a hneď bolo vidno, ako sa kľukatí. No svetlo a teplo šíriaceho sa rána rozkolísavalo hmly, sťahovalo ich v úžľabinách do čoraz tenších vín a zaháňalo ich do tajomne driemajúcej tajgy.

Sekera na Jeniseji prestala búchať. A vtom sa v uličkách ozvala a fufnavo zaspievala pastierova píšťala, z dvorov sa na ňu ohlásili kravy, zahrkotali zvoncami a bolo počuť, ako škrípu vráta.Kravy si vykračovali po uličkách cez dedinu, hneď sa vynárali zo zdrapov hmly, hneď sa v nej strácali. Sem-tam sa zjavil tmavý pás Jeniseja. Tam ticho umierali hmly.No v úžľabinách a v tajge budú stáť, kým nevystúpi vysoko slnko, ktoré sa ešte neukázalo. Bolo ešte za ďalekými vrchmi,kde sa pevne držali snehové čiapky. V noci z nich vial chlad a tieto hmly, čo v ospalom brieždení ukradomky liezli k našej dedine, a keď sa ozvali prvé hlasy, keď sa prebudili ľudia, poberali sa do dier, do priesmykov, do riečnych korýt, menili sa na studené kvapky a živili listy, trávu, vtáčatá, zvieratká a všetko, čo na zemi žije a kvitne.
Hlavami sme prerazili hmlu, čo sa uľahla v úžľabine, a vykročili sme po nej ako po mäkkej poddajnej vode, vymotávali sme sa z nej pomaly a bez hluku. Aha, už je nám po prsia, po pás, po kolená a odrazu nám v ústrety špľachla spoza ďalekých kopcov žiara, slávnostne sa zaiskrila, rozliala po vetvičkách na jedline, po kameňoch, po raždí, po pevných klobúčikoch masliakov, po každej bylinke.Nad hlavou sa mi zatrepotal vtáčik, striasol za hrsť iskričiek a rozospieval sa zvonivým čistým hláskom, akoby ani nebol spal, ani čo by stále striehol: „Či-či-čirií…”
— Starká, čože je to? — opýtal som sa pošepky.
— To spieva červienka.
— Čože?
— Červienka spieva. Vtáčik červienka víta ráno a všetkým vtákom to oznamuje.
A naozaj, na hlas červienky hneď odpovedalo niekoľko hlasov — a už sa to rozliehalo! Z neba, z borovíc, z briez — zovšadiaľ sa na nás sypali iskry a rovnako jasné, nezachyti-teľné vtáčie hlasy, zmiešané do jedného zboru. Bolo ich veľa, jeden zvučnejší ako druhý, no predsa len pieseň červienky, pieseň nového rána bolo počuť silnejšie a zreteľnejšie ako ostatné.
Červienka vedela vystihnúť akési letmé, temer nebadateľné pauzy a vplietala do nich svoju neskrotne radostnú pieseň.
— Červienka spieval Červienka spieva! — zakričal som a nevedno prečo som začal vyskakovať.
— Červienka spieva, ráno je tu, tak veru, — povedala stará mať a rýchlo sme vykročili oproti tomu ránu, oproti slnku, čo sa pomaly dvíhalo spoza kopcov! Sprevádzali nás a vítali vtáčie hlasy, hlboko sa nám klaňali borovice a jedle, jarabiny i brezy, skľavené od rosy a ukolísané piesňami.
V zarosenej tráve slnko zapaľovalo červené plamienky jahôd. Zohol som sa, chytil som do prstov trochu drsnú, ešte len z jedného boku opálenú bobuľku a opatrne som ju spustil do pohára. Ruky mi začali voňať lesom, trávou i tou jasnou žiarou, ktorá sa rozliala po celom nebi.A vtáky rovnako zvučne a viachlasne oslavovali ráno a slnko, a červienkina pieseň, pieseň prebúdzajúceho sa dňa, vlievala sa mi do srdca a znela, znela bez konca…
A znie tak dodnes, neumĺka.

Môj dobrý priateľ, žijúci v krásnom kúte Slovenska, tam, kde ešte líšky dávajú dobrú noc, sa v tejto chvíli určite zasmeje: aha ho! mestský literát, perohryz a ničiteľ papiera nám zasa bude rečniť.

A veru, bude mať pravdu, keď sa miešam do vecí, na ktorých pracujú tímy výskumníkov, celé laboratóriá. Viem možno viac ako pán, ktorý si pri čistom (ešte!) potoku umýval šampónom auto, vymieňal olej a neveril, že nafta a olej je pre pstruhy celkom nestráviteľná. Argumentoval dokonca tým, že u nás sa nepotápajú mamu-tie naftové tankery; nie, tie sa nepotápajú, ale naftu stále ešte rozlievame ako vodu. Na cestách, po poliach, blízko tečúcich vôd.

A nielen naftu. Nie, nejde mi o problém odpadu, o staré pneumatiky, o lesné skládky, o hrdzu civilizácie, ktorá devastuje svet a naše životné prostredie, lebo to už dnes nie je vec jednotlivca, ale inštitúcií a organizácií, celej spoločnosti.Od mladosti máme v pomere k prírode len akýsi utilista-ristický vzťah. Už v leporelách, v drobných rozprávkach sa hovorí o zvieratách, no zväčša sa vidia a rozlišujú ako dobré a zlé (pre človeka).

Byť Človekom !

Kravička, to je tá, čo mlieko dáva, prasiatko je síce špinavé, ale tiež dobré, no líška je vždy prefíkaná a zlá, ježko nosí na bodliakoch jabĺčka, tchor je jednoducho tchor, vlk vždy zožerie Červenú čiapočku. A tak to ide ďalej až tam, kde dospelí hrdinovia utíkajú vretenice a jašteričky. A ďalej: v literatúre (myslím tú, ktorá sa týka sveta prírody a zvierat) sa stala kliatbou personifikácia, zľudšťovanie vlastností zvierat. Ak Ezop a po ňom iní bájkári využívali svet zvierat, aby tepali ľudské zlo, negatívne vlastnosti, bola to možno až geniálna licencia, ale ďalšie opakovania, stručne povedané, vykladajú svet prírody falošne. Možno kvitovať ako zaujímavý umelecký prístup k svetu mravcov historky o nich (koľko generácií už číta Ferdu Mravca!), ale o ich skutočnom význame v lese sa deti málo dozvedia.

Už Kipling v Knihe džunglí nechal zvieratám aspoň ich prirodzený charakter, ich prirodzené vlastnosti v zápase o život, aj keď im dal hovoriť. A tak z hľadiska výchovy žijeme buď v predstavách, že všetko v prírode má slúžiť človeku (ako kedysi u pravekých ľudí: to sa dá a to sa nedá jesť), alebo že to je dobré a to má zlé vlastnosti. Príroda ľudské morálne kategórie nepozná. Jej zákonitosti vznikali a existujú nezávisle od ľudskej vôle: človek musí prírodu využívať, aby existoval, musí ju premáhať, ale nesmie ju ničiť, lebo ničí súčasť aj svojich vlastných súvislostí a závislosti.

A pretože evolúcia ho ako jediný druh vyzbrojila aj mysliacim mozgom, je povinný poznávať zákonitosti prírody, využívať ich, a tak zachovať jej aj svoj život.Kde je čas starých materí, ktoré v starých rodinných domoch boli obklopené kolobehom prírody a zoznamovali mladé generácie s jej prejavmi? Kde je čas rozprávok, v ktorých sa príroda videla ako súčasť ľudského života, kde sa z prírody bralo len to, čo človek bezpodmienečne potreboval. Nie, staromilstvo je nezmyselné už aj preto, lebo sa v ňom nehovorí o nekonečnej biede, o strachu z existencie,alicu. Ide o iné: o budovanie vzťahu, o citové a myšlienkové väzby medzi blízkymi ľuďmi, o formovanie človečenstva už od malička. A to aj v oblasti vzťahov človeka k prírode.

Staré matky dnes — ak žijú s vnúčatami — majú iné starosti, ako sa starať o hydinu. Nahrádzajú ich televízory, magnetofóny, gramofóny, rozhlas, knihy. A v nich sa znova, modernými prostriedkami, často hovoria staré hlúposti o zlých vlkoch, hlúpych vranách, hovorí tam všetko, už aj stoličky a váľandy. Málokto zavedie dieťa do lesa alebo na rozkvitnutú lúku, aby mu pokojným, pekným slovom vyrozprával nesmierne dobrodružstvá hoc aj zo sveta hmyzu alebo jednej zajačej či srnčej rodiny, ktorá musí brániť svoj život hľadaním potravy v lese plnom revu traktorov, hubárov alebo v treskúcej zime. Nikto deťom, ale ani dospelým nevyrozpráva,aký je to dramatický svet, kým jedľa (a ako je jej málo) alebo smrek vyrastie, čo všetko sa odohrá na kraji lesa napríklad v júlovom slnečnom popoludní.

A bez počlovečovania, pozorovateľsky, na podklade dnešnej znalosti prírody. Nič proti poézii Karafiátových chrobáčikov, ktoré svietia (ale veď ony v skutočnosti svietia len v čase ľúbostných hier), ale popritom aj skutočné znalosti o prírode, podané takisto poeticky a umelecky.Niekde tam by hádam — ak dovolíte túto úvahu — mala začať a pokračovať aj úvaha, ako urobiť ochranu prírody vecou človeka. Isteže existujú aj encyklopédie, Brehm a iné, no umelecké slovo vie zázračne odkrývať aj iné oblasti než holú realitu. A tak spolu s výchovou moderného človeka v oblasti prírody, ktorá je dnes majetkom modernej spoločnosti, vo výchove poľovníkov a všetkých, čo bezprostredne pracujú v tejto sfére, by mala byť aj výchova umením a ak konkretizujem, literatúrou. Možno byť vďačný tým starým znalcom lesa a poľovačiek na jelene a rysy, že siahli k spomienkam.

No literatúru o prírode, o poľovačke, o svete vôd treba hľadať takmer mikroskopom. A tak nielen mimochodom, ale celkom vážne si myslím, že by sa aj naši tvorcovia umeleckej literatúry mali pridať k svetu tých, čo dobrým a vnímavým smerom budú meniť vzťah nášho človeka k prírode. Veď koľko je medzi ľuďmi pera poľovníkov, rybárov, hubárov, ktorí majú vzácny vzťah k prírode. A dnes sú skutočne potrebné nové knihy, ako bola Rybárska knižka J. Mahena, ako je u nás Moricova knižka Z poľovníckej kapsy, Krnove Miniatúry a iné.Môj priateľ v tých ďalekých a krásnych lesoch sa zasa smeje: aha ho! predsa sa vykľulo šidlo z vreca. Pán kritik si zasa svoje povedal.

Nuž, povedal. Pretože je presvedčený, že človek vychovávaný k úcte k ľuďom a prírode, sčítaný, s estetickým vzťahom nebude v lese revať, zakladať oheň na suchom ihličí, kopať do muchotrávok ani pytliačiť. Pritom mu môže pomôcť aj umelecká próza.

Prečo vlastne vtáky štebocú, švitoria a spievajú? Namáhajú svoje hrdielka len preto, aby vyjadrili radosť zo života a potešili nás?

Alebo má ich koncertovanie funkčný význam? Inými slovami, nejde v skutočnosti o „spoločenskú konverzáciu” a výmenu dôležitých informácií medzi operencami?Známy prírodovedec a etológ Konrad Lorenz napísal mnoho kníh a štúdií, ale najväčší úspech a najširší ohlas malo jeho dielo Prsteň kráľa Šalamúna.

Symbolický názov knihy evokuje údajnú schopnosť kráľa Šalamúna rozumieť reči zvierat. Stačilo, aby si navliekol čarovný prsteň, a „brána zvieracích jazykov” sa pre ním otvorila.Táto bájka má v podstate racionálne jadro. Šalamúnovu zázračnú schopnosť si totiž môže osvojiť etológ, t. j. bádateľ zaoberajúci sa štúdiom správania sa a životných prejavov živočíchov.

Ak objekty svojho vedeckého záujmu sleduje pozorným okom a citlivým uchom a ak neuviazne v bludisku obyčajného experimentovania, môže preniknúť do tajomného sveta zvieracej reči, poznať, ako sa živočíchy navzájom dorozumievajú.

Bohatstvo vtáčej reči

A vôbec na to nepotrebuje magický prsteň.Dorozumievacia sústava zvierat sa, samozrejme, nedá porovnať s komunikačným systémom ľudí, tak ako sa nedá porovnať ani spôsob ich života. Ľudské slovo predstavuje v živej prírode len jeden z mnohých dorozumievacích prostriedkov, aj ked najvyspelejší a najdokonalejší. Zvieratá sú obdarené takou komunikačnou schopnosťou, ktorá zodpovedá podmienkam a potrebám sveta, v ktorom žijú.
Na prvý pohľad si možno ťažko predstaviť, že napríklad mravce si „vymieňajú informácie” pomocou chemických signálov a že včely sa dorozumievajú zvláštnymi tančekmi. Ak chceme zvládnuť „Šalamúnovo umenie”, musíme začať zistením, akými zmyslovými orgánmi príslušný živočíšny druh vníma svoje okolie, čím „vidí” vonkajší svet. Vráťme sa ešte ku včelám. Tieto tvory skutočne vidia ultrafialové lúče a polarizované svetlo, teda javy, ktoré sú ľudským zmyslom neprístupné.

Psy a netopiere sú zasa schopné vnímať a rozoznávať ultrazvuky. Je teda zrejmé, že každý zvierací druh má svoj špecifický zmyslový svet, vlastnú víziu životného prostredia. A tým je určený aj spôsob, ktorým prijíma a vysiela potrebné „informácie”.Medzi zvieratá, ktoré okolitý svet vnímajú podobne ako primáty a ľudia, patria aj vtáky. Ich najvyvinutejšími zmyslovými orgánmi — podobne ako u človeka — je zrak 62 a sluch. Sú to teda tvory žijúce vo svetle farieb a zvukov.Práve tým si možno vysvetliť, prečo si ich človek tak obľúbil.
Pozrime sa teraz bližšie do ríše vtákov. O väčšine operencov možno povedať, že sú to spoločenské tvory. Samozrejme, sú medzi nimi aj samotáre, napríklad dravce, kukučky, ale aj tie v určitých etapách životného cyklu vyhľadávajú spoločnosť jedincov svojho druhu. Nesmieme zabúdať, že vzťah medzi samčekom a samičkou v období hniezdenia, vzťahy medzi rodičmi a potomkami sú formou spoločenského a pospolitého života.

Život v kolektíve vyžaduje schopnosť vzájomnej komunikácie, určitú formu reči. Vtáčia dorozumievacia sústava sa zakladá na „posunkoch”, farbách a zvukoch, t. j. na správaní sa vtáka, sfarbení jeho peria a na speve, štebotaní alebo obyčajnom škreku. Tieto symboly a signály sú dostatočne bohaté, aby vtákom umožňovali medzi sebou „hovoriť”. Vo vtáčom svete je to rovnako dokonalá a zrozumiteľná reč ako artikulované slovo v ľudskej spoločnosti.

Škála dorozumievacích signálov je veľmi široká a pestrá. Zásadný význam pre každého operenca má napríklad schopnosť neomylne rozoznať príslušníkov vlastného druhu. Je to dôležité jednak pre vtáky, ktoré žijú v kŕdli, ale aj pre vtáky-samotáre. Spoľahlivú identifikáciu umožňujú špecifické znaky, najmä farebné škvrny a výrazný tvar niektorých pier. Napríklad pri kačici je „zrkadielko”, t. j. žiarivo sfarbená časť krídel, rovnako spoľahlivým rozoznávacím znamením, ako sú výsostné znaky na trupe lietadiel.Niekedy však musela príroda siahnuť po kompromise.

Nositeľ príliš nápadných znakov by priťahoval dravce. Na druhej strane málo zreteľné poznávacie znamenia by sťažovali identifikáciu vnútri vlastného druhu. Preto sú niektoré charakteristické znaky viditeľné iba za letu, napríklad biela kostrč pinky severskej. Niektoré vtáky musia dokonca robiť zvláštne pohyby, aby sa ich „preukaz totožnosti” stal viditeľným.

Naproti tomu niekedy vták potrebuje na seba upozorniť, aj keď mu hrozí nebezpečenstvo. Vieme napríklad, ako vtáčí rodič dokáže na seba upozorňovať — dokonca často predstiera zranenie, aby odvábil dravca alebo aj človeka od hniezda s mláďatami. Dojemný výstup vie zahrať najmä jarabica.Veľmi mnoho vtáčích druhov využíva na vzájomnú komunikáciu zvukové signály.

Vokalizačná škála je veľmi široká — od obyčajných škrekov až po árie. Je zaujímavé, že „spevy pre potešenie” sa medzi jednotlivými vtáčími druhmi podstatne odlišujú, kým poplašné zvukové signály sú veľmi podobné. Uplatnil sa tu zrejme kolektívny pud sebazáchovy, medzidruhová solidarita tvárou v tvár dravcom a všetkému nebezpečenstvu.
Vokálne schopnosti používajú vtáky na vyjadrenie svojho „duševného” stavu alebo, čo je v prírode veľmi užitočné, aby oznámili svojmu okoliu svoj „občiansky stav”, t. j. či sú slobodné alebo už zadané.

Túto správu rozhlasuje do sveta spravidla samček.
Vokálny repertoár jednotlivých druhov sa odlišuje v závislosti od morfologických charakteristík a zvykov. Vtáky s nápadným sfarbením majú spravidla chudobnejší hlasový fond a menej melodické piesne. Čo im príroda pridala na odeve, o to ich ukrátila v hrdle. Naj nadšenej šími a najdokonalejšími speváčikmi sú nenápadne sfarbené vtáky. Žiarivo žltý kanárik, ktorého chovajú v klietkach práve pre jeho spev, tvorí výnimku len zdanlivo.

Svoj nápadný odev získal až po stáročiach chovu a kríženia v zajatí.
Spievajú a trilkujú vtáky len z radosti? Možno tiež, ale dnes vieme, že najmä preto, aby svojmu okoliu a predovšetkým príslušníkom svojho druhu oznámili, že si zabrali určité „územie” na stavbu hniezda a že sú rozhodnuté tento svoj životný priestor brániť, a ak bude treba, nielen spevom, ale aj zobákom a pazúrmi. Miesto na hniezdenie vyberá zvyčajne samček, a práve preto vo vtáčích rodinách spievajú skoro výhradne „muži”. Spevom k sebe vábi aj samičku, s ktorou chce splodiť potomstvo.
Aby sme sa o tom presvedčili, stačí vedľa seba zavesiť dve klietky so samčekmi kanárikov.

Čoskoro sa spolu pustia do vášnivých speváckych „duelov”, aby presadili zvrchované právo na obsadený priestor. Ak oba samčeky zatvoríme do jednej väčšej klietky, prerastú spevácke súboje do neľútostných ruvačiek, ktoré sa pre slabšieho kanárika skončia tragicky, lebo sa nemôže zachrániť útekom. Ak umiestime oba samčeky do priestrannej voliéry, môžu po období „nerozhodných bitiek” uzavrieť určité prímerie.

Každý z nich si vo voliére vyhradí svoj priestor, kde si kraľuje. Vo voľnej prírode vedie tento pudový mechanizmus „obrany územia” k rovnomernému využitiu životného priestoru.
Ked si vtáčie jedince presadia svoj nárok na zábrane územie, spory a šarvátky prestanú. Mier spravidla zavládne v okamihu, ked vtáky začnú sedieť na vajíčkach. Každá rodinka má už svoj domov, takže akékoľvek hašterenie stráca zmysel. V tom čase prestane aj vtáčí spev.
Z toho, čo sme povedali, vyplýva, že sa môžeme naučiť rozumieť vtáčej reči, najmä reči optických a akustických signálov, ako aj pozorovaním vtáčích druhov, ktoré sa chovajú v klietke alebo vo voliére. Čoskoro rozoznáme, ako vták vyjadruje pocity náklonnosti alebo nepriateľstva, ako šikovne využíva tvarové a farebné charakteristiky operenia, aby privábil družku, zastrašil súpera a podobne.

Veľmi zaujímavé je pozorovať, ako sa samičky niektorých vtáčích druhov „predvádzajú” svojim vyvoleným. Veľmi pôsobivý je rituál dvorenia napríklad pri stehlíkoch, strnádkach a hýľoch. Samička vyjadruje ochotu pariť sa špecifickými pohybmi: prikrčieva sa, šuchorí perie, trasie spustenými krídlami, otvára zobáčik ako hladné mláďa. Niekedy sa zdá, akoby vzrušené jedince prekonávali protichodné pocity, akoby váhali a nemohli sa rozhodnúť pre jednoznačný prejav.
Tieto stavy nie sú nakoniec neznáme ani ľudom. V stavoch napätia sa nervózne hráme s nejakou drobnosťou, škriabeme sa na hlave, ohrýzame si nechty a robíme ďalšie neprístojnosti.

Stresové stavy prežíva, prirodzene, aj vták. Preto nás nesmie prekvapiť, keď spozorujeme roztúženého samčeka, ktorému sa nedarí vzbudiť záujem svojej vyvolenej, ako si rozčúlene šuchorí perie, škriabe sa nožičkou na hlave, predstiera, že pije atď. Cieľom tohto zdanlivo nezmyselného počínania je zbaviť sa vnútorného napätia, uvoľniť citový náboj.
Pozorovanie vtáčích prejavov nám umožňuje poznať, aký bohatý je citový život zvierat, ako ich vzťah k vonkajšiemu svetu určuje sústava presných a dômyselných zákonov. Môžeme sa naučiť rozumieť aj ich reči, ktorá ako prostriedky využíva všetky charakteristické znaky a črty príslušného druhu.

Potom ľahšie pochopíme, prečo sa živočíchom vyvinul taký široký register farebných a tvarových vzorov, návykov a životných prejavov. Uvedomíme si, že aj my tvoríme súčasť živočíšneho sveta a podliehame prírodným zákonom. Preto dôkladné štúdium života a správania sa zvierat môže priniesť odpoveď na mnohé z otázok, ktoré si kladieme sami o sebe. Dokonca sa môžeme dozvedieť, prečo sa za istých situácií správame tak či onak, niekedy dokonca nezmyselne a smiešne.

Iste poznáte tri signály loviaceho vlka: dlhé a hlboké zavytie, akési hlásenie, ktoré znamená, že objavil zver, ale tá je príliš silná, a sám by na ňu nemohol zaútočiť. Zavytie v trochu vyššej tónine, ktoré sa postupne zvyšuje, je pokrik svorky na čerstvej stope. Ostré zaštekanie s krátkym, nie príliš silným zavytím, je osudný gong, lebo oznamuje „obkľúčený”
zaútočíme?King a ja sme práve prechádzali pahorkatou pustatinou so svorkou poľovných psov, ktoré pobiehali okolo našich koni.

Slnko už nebolo na oblohe a zostal^ len krvavá škvrna za Strážnou horou, za ktorou zapadlo. Hory zosiveli, údolia stemneli a tu sa zrazu ozvalo dlhé zavytie, ktoré všetci muži veľmi dobre poznali. Bolo melodické, ale zaznieval v ňom tón, od ktorého naskakujú zimomriavky, i keď v tomto okamihu im nebezpečenstvo nehrozilo. Chvíľu sme počúvali.

Lovec vlkov preťal ticho: „Je to Billy z pustatiny, jeho hlas si nemôžem pomýliť. Zrejme sa dnes večer vybral na kus dobrej hovädziny.”
V dávnych časoch prenasledovali celé svorky vlkov črie-dy bizónov a útočili na slabé, choré alebo poranené jedince. Keď bizóny vyhynuli, trpeli vlky nedostatkom, ale tento problém čoskoro vyriešil príchod hovädzieho dobytka, ktorý im stratu bohato vynahradil. V tom okamihu bola všetkým vlkom vypovedaná vojna.

Billy z pustatiny

Farmári ponúkali za každého zabitého vlka vysoké odmeny a každý pastier kráv mal stále poruke dostatočnú zásobu jedu a rozličných nástrah na ničenie vlkov. Najvynaliezavejší kovboji si z toho čoskoro urobili dobré remeslo a stali sa známymi lovcami vlkov. Jedným z nich bol práve King Ryder. Bol to tichý, jemný chlapík s bystrými očami, ktorý dokonale poznal voľne žijúce zvieratá a spôsob ich života, čo mu dodávalo osobitnú moc najmä nad divými koňmi a psami, takisto ako nad vlkmi a medveďmi, hoci v posledných dvoch prípadoch šlo skôr o schopnosť vedieť, kde sú a ako sa k nim možno dostať.

Lovcom vlkov sa stal už pred dávnymi rokmi a veľmi som sa prekvapil, keď mi raz povedal, „že v celej svojej poľovníckej kariére nepoznal vlka, ktorý by zaútočil na človeka”. Často som sa s ním pri táborovom ohni rozprával, kým ostatní pokojne spali, a tak som sa dozvedel aj to málo, čo vedel o Billym z pustatiny. „Už som ho spozoroval šesťkrát, siedmykrát to bude sviatok, na to môžete vziať jed. Potom už bude dlho odpočívať.”

A tak priamo na miestach, kde sa to všetko odohralo, v kvílivom nočnom víchre a za štekotu kojotov, sem-tam prerušovanom zavytím samého hrdinu, počúval som kapitoly neuveriteľnej histórie, ktorá spolu s ďalšími príbehmi vytvorila pred očami legendu o obrovskom tmavom vlkovi spod Strážnej hory.Kedysi na jar roku deväťdesiatdva lovil vlky istý lovec na východnej strane Strážnej hory, ktorá bola dlhý čas jediným orientačným bodom pre všetkých traperov.

Kožušiny síce v máji neboli najkvalitnejšie, ale odmeny boli vysoké — päť dolárov za hlavu a dvojnásobok za vlčicu. Keď jedného rána zostupoval k potoku, spozoroval na druhom brehu vlka, ako si ide uhasiť smäd. Mal ho pekne na dostrel, a tak ho aj zložil. Hneď zistil, že je to vlčica, ktorá má mláďatá. Jej rodina zrejme odpočívala niekde v blízkosti, a preto dva či tri dni strávil v okolí a pátral všade, kde by sa mohol nachádzať jej brloh, ale nenašiel nič.

O dva týždne neskoršie, keď prechádzal neďalekým kaňonom, spozoroval vlka, ako vybehol odkiaľsi z brloha. Puška, vždy pripravená na výstrel, zahrmela a do jeho zbierky pribudol ďalší desaťdolárový skalp. Hneď sa začal prekopávať do brloha, kde našiel naozaj jedno z najpodivu-hodnejších hniezd, lebo v ňom bolo nie päť či šesť víčat, ale až jedenásť. No najväčším prekvapením bolo, že neboli rovnako staré: päť z nich bolo väčších a starších a šesť mladších. Tu teda žili dve rozličné rodiny s jedinou matkou, a keď priväzoval na remienok s trofejami ich skalpy, zrazu sa mu rozjasnilo. Jedna várka určite patrila vlčici, ktorú zastrelil pred štrnástimi dňami.

Prípad bol jasný: mláďatá očakávajúce matku, ktorá sa už nemala nikdy vrátiť, srdcervúco nariekali a kňučali čím ďalej, tým viac, zúfalé od hladu. Druhá matka, idúc okolo, začula ich nariekavý plač a jej srdce, prekypujúce nežnosťou k vlastným vlčatám, sa zľutovalo nad sirotami. Odvliekla ich do svojho brloha a starala sa o dvojitú rodinu, kým jej materskú idylu neukončil neznámy lovec. Mnohí lovci vlkov často rozkopali vlčí brloh a nenašli nič. Staré vlky alebo možno mláďatá si samy vyhĺbia bočné a vedľajšie brlohy a východy, a keď ich nepriateľ napadne, skryjú sa v nich. Uvoľnená pôda zavalí spojovacie priekopy a mláďatá môžu uniknúť. Keď lovec vlkov odchádzal s no-vonadobudnutými úlovkami, vôbec netušil, že najväčšie zo všetkých mláďat leží v brlohu, a keby bol čakal ešte aj ďalšie dve hodiny, nebol by o nič múdrejší. Až o tri hodiny neskoršie, keď sa už slnko schýlilo k obzoru, ozval sa slabučký šramot. Potom sa objavili dve drobné sivé labky a na mäkkej hromádke vyhrabaného piesku zažiaril lesklo-čierny noštek. O chvíľu sa mláďa objavilo pred brlohom celé. Útok na brloh ho vydesil.

Teraz tu stálo celkom zmätené. Jeho domov bol rozkopaný a okolo ležalo niečo, čo páchlo ako jeho bratia a sestry, ale mláďa teraz k nim cítilo odpor. Zachvátil ho strach, keď ich oňuchalo, a preto sa rýchlo odplazilo do hustej vysokej trávy, len čo sa nad jeho hlavou ozval pleskot krídel nočnej sovy. Tam zostalo skrčené ležať celú noc. K brlohu sa neodvážilo ani priblížiť a nevedelo, kde inde by malo ísť. Na druhý deň ráno, sotva sa na mŕtve telá zlietli dravé supy, utekalo víča cez vysokú trávu a hľadalo najtemnejší úkryt, až sa cez priepasť dostalo do širokého údolia. Tam sa zrazu z trávy vynorila vlčica taká veľká ako jeho matka, ale aj tak celkom iná a cudzia, a prekvapené mláďa sa inštinktívne prikrčilo k zemi, keď sa naň stará vlčica vrhla.

Vlčica zrejme pokladala mláďa za výdatnú korisť, ale sotva ho oňuchala, všetko sa vyjasnilo. Chvíľu nad ním zostala v rozpakoch stáť. Víča sa opatrne priplazilo k jej labám. Nutkanie zabiť ho alebo aspoň poriadne ním zatriasť hneď prestalo. Cítila charakteristický pach mladého víčaťa. Veď jej mláďatá neboli o nič mladšie. Srdce sa jej zachvelo, a keď mláďa zobralo dosť odvahy a pritlačilo svoj nos k vlčicinmu, nijako rozhnevano neprotestovala, len krátko zavrčala. Ale vzápätí zacítilo vlča niečo, po čom tak zúfalo túžilo. Od včerajška hladovalo, a keďže vlčica neodporovala, odkrivkalo na svojich nožičkách za ňou. Keby bola vlčica bývala ďaleko od svojho domova, zostalo by dosť pozadu; našťastie najbližšia diera viedla do jej brloha, a tak mláďa bez rozpakov vbehlo za ňou.
Každý cudzinec je nepriateľ, a preto stará vybehla na obranu, znovu sa stretla s mláďaťom a znovu zacítila známy pach. Víča sa prevrátilo na chrbát na znamenie, že sa poddáva, ale jeho nos mu hneď oznámil, že nablízku sú nejaké dobroty. Vlčica sa vrátila do hniezda a stúlila sa okolo svojich víčat. Mláďa ju nasledovalo. Zavrčala, keď sa priblížilo k jej maličkým, ale o chvíľu prítulnosť mláďatá oslabila jej hnev, a tak sa cudzie mláďa ocitlo medzi ostatnými a už sa tlačilo k tomu, čo tak strašne potrebovalo. Takto sa víča vlastne samo adoptovalo do jej rodiny. O niekoľko dní bolo ako jedno z nich a matka čoskoro zabudla, že je to vlastne cudzinec. Napriek tomu sa však od svojich nových bratov v mnohých smeroch odlišovalo. Bolo staršie, silnejšie a na šiji mu začalo vyrastať niečo, z čoho sa neskoršie vytvorila čierna temná hriva.
Malý Temnohrivko nemohol mať šťastnejšiu ruku pri výbere pestúnky, lebo žltkastá vlčica bola nielen vynikajúcou lovkyňou, ale svoje skúsenosti využívala aj na „modernú” taktiku. Prastaré triky, ako dostať svišťa, či antilopu, zahryznúť sa do divého koníka alebo napadnúť býka — toto všetko ju naučil inštinkt alebo príklady skúsenejších príbuzných, ktorí sa pridávali na zimu ku svorke. Čo je však teraz pre ňu najdôležitejšie: zistila, že všetci ľudia nosia pušky, že proti nim nemôže bojovať a jedinou možnosťou, ako sa im vyhnúť, je ukryť sa, kým je puška namierená, ako aj to, že v noci je puška neškodná. Dnes už ľahko rozozná nástrahy a pasce, dokonca kedysi sa do jednej chytila a pokus o svoje oslobodenie zaplatila jediným pazúrom, čo bolo celkom lacné výkupné. Odvtedy, aj keď nikdy nevedela z čoho nástrahy sú, vždy v nej vzbudzovali hrôzu a vedomie, že oceľ je nebezpečná a treba sa jej za každú cenu vyhnúť.

Raz, keď sa práve s ďalšími šiestimi vlkmi chystala prepadnúť ovce, v poslednom okamihu sa zarazila, lebo objavila nastražený drôt. Ostatné sa dychtivo vrhli na ovce a hneď sa ocitli v smrteľnej pasci.Tak postupne poznávala a odhaľovala stále nové nebezpečenstvá, a aj keď je veľmi nepravdepodobné, že si utvárala nejaké úsudky, predsa len nadobudla zásadnú nedôveru ku všetkým neznámym a novým veciam a súčasne hrôzu z dvoch či troch nástraŕí, čo jej zaisťovalo stálu bezpečnosť. Rok čo rok vychovala dobre svoje mláďatá, takže počet žltých vlkov sa v kraji stále zvyšoval. Naučila sa vyhýbať puškám, nástrahám, ľuďom a zvieratám, ktoré človek priviedol, ale aj tak ju čakala ešte jedna lekcia, ktorá bola naozaj hrozná.
Asi v čase, keď Temnohrivkovi bratia dosiahli prvý mesiac života, matka sa vrátila v divnom stave. S papuľou plnou peny a s roztrasenými nohami spadla pred brlohom a zvíjala sa od bolesti.

Keď sa trochu zotavila, vbehla dovnútra. Čeľuste sa jej chveli a tesáky cvakali, keď sa usilovala olizovať svoje mláďatá. Zrazu sa prudko zahryzla do prednej laby a potom sa utíšila. Mláďatá sa od strachu odplazili do najzadnejšieho kútika, ale o chvíľu sa vrátili a hľadali svoju potravu. Matka sa síce zotavila, lenže dva — tri dni bola ťažko chorá a práve v týchto dňoch — s jedom v tele — privodila svojmu potomstvu nešťastie. Mláďatá nebezpečne ochoreli. Nešťastie mohlo prežiť len najsilnejšie z nich. Takže keď jed prestal pôsobiť, zostala v brlohu iba stará vlčica a mláďa s čiernou hrivou, to, ktoré adoptovala. Tak sa stal Temnohrivko jedináčikom. Kŕmila ho všetkým, čo jej zostalo, a preto rástol ako z vody.
Vlky sa niektoré veci naučia veľmi rýchlo. Najmä čuch majú neobyčajne vyvinutý, a preto od tejto chvíle mláďa aj pestúnka prežívali nevídaný pocit strachu, keď čo i len zďaleka zvetrili pach strychnínu.Vlča, ktoré malo teraz k dispozícii všetko matkino mlieko, mohlo rýchlo rásť a silnieť, a keď na jeseň začalo sprevádzať svoju matku na loveckých výpravách, bolo také veľké ako ona. Teraz však museli odísť z tohto kraja, lebo dorastalo množstvo víčat. A na Strážnu horu, skalnatú pevnosť planiny, si nárokovali silné jedince. Slabšie museli odísť a s nimi aj žltá vlčica a Temnohrivko.
Vlky nepoznajú reč v tom zmysle ako ľudia. Ich slovník je obmedzený asi na dvanásť zaštekaní, zavytí a zavrčaní vyjadrujúcich najzákladnejšie city. Ale pritom poznajú niekoľko spôsobov, ako si oznámiť myšlienky, a jednu zvláštnu metódu na šírenie správ — vlčí telegraf. Na ich územiach je rozmiestené množstvo jasne viditeľných „centrál”. Niekedy sú to kamene, inokedy križovatka stôp alebo bizónia lebka — skutočne každý predmet vzbudzujúci pozornosť na hlavných cestách sa čoskoro stane nositeľom správ. Každý vlk, ktorý sa tu zastaví, takisto ako psy pri pätníkoch alebo ondatry pri plávajúcich kusoch mačiny, nechá tu pach svojho tela a súčasne sa dozvie, aký návštevník sa tu nedávno zastavil.

Hneď sa presvedčí, odkiaľ prišiel a kam odišiel, a niečo aj o jeho zámeroch, či bol na love, či je hladný alebo sýty, prípadne chorý. V tomto systéme záznamov taký vlk ľahko zistí, kde sa nachádzajú jeho priatelia a nepriatelia. Takto Temnohrivko, sprevádzajúci svoju matku, poznával tieto miesta a učil sa využívať signálové stanice, pričom sa ani veľmi nemusel spoliehať na matkine rady. Jeho hlavným učiteľom sa stali príklady podporované vrodeným p*udom. Raz však na vlastnej koži poznal niečo podobné ako starosti ľudských rodičov, aby ochránili svoje dieťa v nebezpečenstve.
Temnohrivko získal základné znalosti vlčieho života: v boji so psami utiecť, znamená zvíťaziť, ak musíš bojovať za behu, nikdy si nepriateľa nepusť k telu, len ho napádaj a pritom unikaj do drsnej skalnatej krajiny, kam kone svojich jazdcov nedonesú.
Poznal, že si nemá vôbec všímať kojoty, ktoré sa vždy potulujú okolo vlkov na love.

Nechytíš ich a ony ti neublížia.
Vedel, že nemá zmysel mrhať časom a naháňať sa za vtákmi, ktoré zosadnú na nízke krovie alebo na zem. A že sa musí vyhýbať čierno-bielemu zvieraťu s chlpatým chvostom. Ako potrava nie je príliš chutný, ale najmä — strašne zapácha.
Jed! Nikdy nezabudne na ten pach, keď v brlohu zomreli všetci jeho bratia.
Vyskúšal si, ako sa najlepšie zaútočí na ovce: najskôr ich treba rozohnať na všetky strany. Osamelá ovca je celkom zmätená a stane sa ľahkou korisťou. Naučil sa aj to, že čriedu dobytka najlepšie rozoženie, keď vystraší teľa.
Vedel už, že na býka musí vždy zaútočiť zozadu, na ovcu spredu, na koňa zboku, do slabín, ale najmä že nikdy nesmie zaútočiť na človeka, nikdy sa k nemu nesmie ani priblížiť.
K tomuto všetkému pridala matka veľmi dôležitú lekciu, v ktorej ho zoznámila s neviditeľným nepriateľom. Jedno teľa pri značkovaní zdochlo a teraz, asi po štrnástich dňoch, sa v najlepšom stave pre hostinu, ani príliš čerstvé ani veľmi odležané, ocitlo na vlčom jedálnom lístku — a vietor túto stopu roznášal na všetky strany. Žltá vlčica a jej mláďa sa práve vybrali za nejakým hitom, aj keď ešte nevedeli kam. A tak kráčali proti vetru. Teľa ležalo na otvorenej planinke a v mesačnom svite ho bolo možné ľahko spozorovať. Pes by zamieril priamo k zdochline, ba aj hocktorý vlk zo starších čias by urobil to isté, lenže neprestávajúca vojna vypestovala v žltej vlčici večnú ostražitosť.

Neverila nikomu a ničomu, len vlastnému nosu, a preto spomalila beh. Keď sa priblížila na dohľad, zastavila sa, dlho vetrila, aby mohla urobiť dôkladnú chemickú analýzu. Pach podrobila najjemnejšej skúške, potom si odfrkla, znovu sa nadýchla a ešte raz zavetrila. Jej čuch podával bezpečnú správu. Najskôr príjemná, šťavnatá vôňa teľaťa, sedemdesiat percent. Potom pach trávy, lesa, kvetov, stromov, piesku a iných menej zaujímavých vôní, pätnásť percent. Nakoniec pach jej mláďatá a jej vlastný, bezpečný a zanedbateľný, desať percent. Pach ľudskej stopy, dve percentá. Pach dymu, jedno percento. Pach spotenej kože, jedno percento. Pach ľudského tela, pol percenta. A skoro nezreteľný pach železa.Stará vlčica sa prikrčila k zemi, ale ostro odfrkla. Mladý vlk ju napodobil. Potom sa pomaly odsunula na väčšiu vzdialenosť. Mláďa zostalo stáť. Jemne zakňučala. Len veľmi neochotne ju nasledoval. Vlčica s veľkým pokušením obchádzala zdochlinu.

Tu zvetrila nový pach — stopu kojota. A hneď za ňou aj kojota. Áno, tam sa plazil po hrebeni pahorka. Sotva sa otočila, všetko sa zmenilo a vietor akoby odvial vôňu teľaťa. Okolo už vírila zmiešanina nezaujímavých vôní. Ľudská stopa zostala, pach kože sa stratil, ale pach železa a ľudského tela sa zvýšil na dve percentá.
Vydesila sa a strach preniesla na mláďa svojím strpnu-tým postojom a zježenou srsťou. Stále však obchádzala dookola. V jednom okamihu na vyvýšenom pahorku pach ľudského tela zosilnel, ale sotva sa prikrčila k zemi, celkom sa stratil. Hneď na to vietor znovu privial vôňu teľaťa a pachy rozličných vtákov a kojota. Jej nedôvera sa pomaly strácala; k vábivej hostine sa približovala v kruhoch z náve-ternej strany. Teraz už však zamierila priamo ku koristi, ale tu príliš silne zacítila kožu a pot i dym a železo. V plnom sústredení sa priblížila na dva skoky od teľaťa.

Tam, hneď tesne pri teľati, ležal na zemi kus mäsa páchnúci ľudským dotykom. Tento pach bol však taký jemný, že mláďa plné chuti a nedočkavosti sa pritláčalo k matke a tislo ju k vábivému jedlu. Chňapla ho za šiju a odhodila späť. Pritom sa so zvláštnym cengnutím odvalil kus kameňa. Súčasne zosilnel divný pach a žltá vlčica sa od predloženej hostiny hneď odvrátila. Víča ju neochotne nasledovalo.
Ako tak túžobne pokukovalo po chutnom jedle, spozorovalo kojoty. Približovali sa opatrne, aby sa nestretli s vlkmi. Víča pozorovalo ich plazenie. Oproti postupu jeho matky sa mu to zdalo veľmi neopatrné; kojoty skôr bežali. Vôňa teľaťa sa šírila v tejto chvíli osobitne lákavo, lebo kojoty dychtivo trhali mäso. Vzápätí sa ozvalo ostré zarin-čanie a kojotie zavytie. Skoro súčasne zahrmel tichou nocou prvý výstrel a jasný záblesk, po ktorom nasledovali ďalšie. Zavýjanie a štekot rozbúril nočnú temnotu. Jedného kojota zabili, druhý sa chytil do pasce, ktorú tu pripravili lovci vlkov. Vzduchom vírilo plno nenávidených pachov.Žltá vlčica vkĺzla do rokliny a cvalom odvádzala svoje mláďa. Ale Temnohrivko stačil zazrieť na neďalekom brehu muža, práve tam, kde matka zvetrila jeho stopu. Videli, ako zastrelil kojota a rýchlo pascu znovu nastavil.
Hra o život je tvrdá hra, lebo môžeme aj tisíckrát zvíťaziť, a potom raz prehráme a stratíme všetko, čo sme získali. Ako často sa žltá vlčica vysmiala nastraženým pascám a koľko mláďat tomu sama naučila! Zo všetkých nebezpečenstiev najlepšie poznala pasce a nástrahy.
Prišiel október. Mláďa už bolo vyššie než matka. Lovec vlkov ho raz zazrel — žltú vlčicu nasledoval iný vlk, ktorého dlhé, nemotorné, silné nohy, štíhla šija a úzky chvost naznačovali, že práve on sa stane „parádnym kusom” tejto sezóny. Keď prečítal v piesku ich stopy, zistil, že stará vlčica stratila na pravej prednej labe jeden pazúr a že mladý vlk už teraz patrí medzi obrov.
Nástrahu s teľaťom vymyslel lovec vlkov sám a teraz bol veľmi namrzený, že namiesto vlkov ulovil len kojoty. Lovecká sezóna sa práve začínala a v tomto mesiaci je kožušina najlepšia. Mladý lovec často pridá k pasci vnadidlo, čo skúsený lovec nikdy neurobí. Dobrý lovec položí vnadidlo na jedno miesto a pascu pripraví asi štyri metre od neho, ale presne na mieste, kadiaľ bude vlk krúžiť okolo neho. Lovci s obľubou používajú tri až štyri pasce rozmiestené v kruhu na voľnom priestranstve a vnútri tohto kruhu rozhodia niekoľko kusov mäsa. Pasce sú zahrabané v hline.

Každý lovec ich pred nastavením vypáli, aby stratili pach ľudských rúk a železa. Často nepoužije vôbec nijaké vnadidlo, okrem malého kúska bavlny alebo chumáčika peria, ktoré môžu upútať vlčie oko alebo vzbudiť zvedavosť a zviesť vlka, aby krúžil práve na týchto osudných a zradných miestach. Skúsený lovec kožušín stále mení svoje metódy, aby vlky nepoznali jeho nástrahy. Ich jedinou zárukou je večná ostražitosť a nedôvera k všetkým pachom, ktoré pochádzajú od človeka.
Lovec vlkov začal novú sezónu pri Bavlnenom lese s poriadnou zásobou najsilnejších oceľových pascí.
Stará dobytčia prť križujúca rieku pokračovala úzkym úvozom šplhajúcim sa medzi pahorkami až na náhornú planinu. Používala ju všetka zver, vlky a líšky takisto ako dobytok a veľká zver. Je to verejná cesta. Starý kmeň vnorený do štrkového dna rieky je poznamenaný vlčími stopami; tie lovcovi prezradili, kto tadiaľ chodí. Práve tu bolo vynikajúce miesto pre pasce. Nie priamo na prti, lebo po nej prechádzalo mnoho dobytka, ale vo vzdialenosti asi dvadsiatich metrov na rovnom piesočnatom miestečku. Tam zahrabal pasce do štvorca, asi dvanásťmetrového.

Okolo každej hodil pár kúskov mäsa a niekoľko bielych pier pripevnených na hrubšie stonky trávy dielo dokončilo. Nikto z ľudí by miesto neodhalil a len veľmi bystrý čuch zvieraťa by zistil skryté nebezpečenstvo pod piesočnatým povrchom, keď slnko a vietor a nakoniec aj piesok zahladil všetky ľudské stopy.
Vlčica takýchto pascí už videla celé množstvá a vždy sa im vyhla, takisto ako jej učenlivý syn.
V horúcom dni sa prišiel dobytok k vode schladiť. Postupoval známou prťou, kadiaľ odpradávna prechádzali bizóny. Vrany si naň sadali a svište syčali rovnako ako predtým. Kravy kráčali dolu svahom medzi zelenosivými skalnatými útesmi s velebnou vážnosťou, dôstojnosťou a presnou účel-
nosťou. Mnohé samopašné teliatko, behajúce po svahu, sa čoskoro umúdrilo a kráčalo za svojou matkou, kým sa nedostali na planinu pri rieke. Stará krava na čele čriedy si podozrivo odfrkla, keď prechádzala popri „pásme pascí”, ale to bolo príliš ďaleko. Ináč by dupala a bučala nad krvavými kusmi hovädzieho mäsa, kým by všetky pasce nesklapli a nestali sa neškodné.
Ona však kráčala priamo k rieke. Keď si uhasili smäd, rozložili sa na najbližšom svahu a celé popoludnie odpočívali. Potom ich vnútorný gong pozval na večeru a črieda prešla na bohaté pasienky.
Niekoľko vtákov sem-tam zoblo do pripravených kúskov mäsa, ale zapadajúce slnko uvidelo pieskom maskované pasce nedotknuté.
Nad údolím rieky zažiaril západ farebným kaleidoskopom, v ktorom sa blysol jastrab. Drozdy hneď zamierili do húštin, aby tam našli bezpečný úkryt pred jeho pazúrmi. Loviť na myši bolo ešte príliš skoro, ale keď preletoval nad chumáčikom peria, hneď sa obrátil a uvidel rozhádzané kúsky mäsa. Netušiac nič zlého, zľahka zlietol, a sotva začal hltavo trhať mäso — cvak! — zdvihol sa oblak prachu a jastrab sa zachytil jedným pazúrom v pasci; márne sa pokúšal vyslobodiť zo železných čeľustí. Nie že by bol ťažko zranený, ale mocné mávanie jeho krídel nebolo nanič, nemohol sa vyslobodiť, tak ako ani vrabec neuletí z pasce na myši.
So súmrakom sa v diaľke ozvalo hlboké zavytie a z opačnej strany, na vysokej skale mu odpovedal krátky štekot. Prvé bolo zvolávacie znamenie vlčice, druhé zasa odpoveď statného vlka, ale v tomto prípade to nebol párik, ale matka a syn — žltá vlčica a Temnohrivko. Zišli sa na známej prti.

Chvíľu pobudli pri „telegrafnej” stanici na vrcholčeku, potom sa ešte zastavili pri starom pni na úpätí hory a smerovali do údolia k rieke, keď jastrab v pasci zatrepotal krídlami. Stará vlčica rýchlo obrátila tým smerom svoj zrak — ranený vták na zemi — a hneď vyrazila. Slnko a piesok rýchlo zahladia akúkoľvek stopu a pach, takže tu nebolo nič, čo by ju bolo varovalo. Vrhla sa na vtáka s trepúcimi sa krídlami a jediným seknutím svojich čeľustí skončila jeho trápenie. Ozval sa však hrozný zvuk — tesáky sa dotkli ocele — varovné znamenie! V okamihu pustila korisť, odskočila z nebezpečného miesta, ale priamo na druhú pascu. Smrteľné oceľové čeľuste jej zovreli labu a ako sa ju usilovala vyslobodiť, prednou labou spadla do druhej skrytej nástrahy. Takúto lesť doteraz nikdy nepoznala! A takejto neopatrnosti sa dosiaľ nikdy nedopustila. Neopísateľný strach a zúrivosť zachvátili jej vlčie srdce. Ťahala z celej sily, hrýzla reťaze, zlostne vrčala, až mala papuľu plnú peny. Jednu pascu by bola možno vytiahla aj so zakopaným trámom — ale vyslobodiť sa z dvoch mohutných čeľustí, to bolo nad jej sily. Čím viac sa usilovala vyslobodiť zo želiez, tým viac sa oceľové čeľuste zarezávali do jej láb. Divo zaštekala.

Zabitého jastraba roztrhala na kúsky. Nočnou tmou znel rev a štekot zúfalého vlka. Zúrivo sa vrhala na pasce, na mláďa, ba hrýzla aj seba. Trhala si vlastné nohy. V šialenstve sa hrýzla do slabín a v pomätení si odhryzla chvost. Z papule jej kvapkala pena plná krvi a špinavého piesku.Doslova sa ruvala so svojím osudom, kým nepadla. Chvíľami sa zvíjala a hneď zasa ležala ako mŕtva. Len čo si trochu oddýchla, s novou energiou sa vrhla do zúfalého boja.Tak prešla noc.A mláďa? Kde sa podelo? Temnohrivko prežíval znovu tú strašnú noc, keď sa jeho pestúnka vrátila domov otrávená jedom. Teraz sa však viac bál jej samej. Akoby ju premohla nenávisť. Zostával v bezpečnej vzdialenosti a kňučal.

Potom sa odplazil, a keď sa utíšila, zasa sa vrátil, ale len preto, aby sa zasa vzdialil, sotva vyskočila a zaútočila na neho. Potom sa znovu usilovala vyslobodiť. Nerozumel tomu, ale toľko vedel, že sa ocitla v hroznom nebezpečenstve, a tušil, že príčina je taká istá ako tú noc, keď chceli hodovať na teľati.Behal okolo nej celú noc a bál sa priblížiť, lebo nevedel, čo má robiť. Bol rovnako bezmocný ako jeho matka.
Na svitaní ju uvidel z vrcholčeka neďalekého kopca pastier hľadajúci zatúlané ovce. Zrkadlovými signálmi privolal z tábora lovca vlkov. Temnohrivko čoskoro zistil nové nebezpečenstvo, a aj keď už bol silný, stále ešte patril medzi mláďatá. Nemohol sa postaviť na odpor človeku, a preto ušiel, sotva sa lovec priblížil.
Lovec zoskočil z koňa a pozrel sa na roztrhanú a krvácajúce vlčicu v pasci. Sňal pušku a skončil jej trápenie.
Potom prezrel stopy okolo a spomenul si, že mu niečo pripomínajú, áno, sú to stopy vlčice s veľkým mláďaťom spod Strážnej hory.Temnohrivko začul výstrel práve v okamihu, keď si našiel bezpečný úkryt. Ťažko mohol vedieť, čo znamená, ale od tej chvíle už nikdy svoju pestúnku neuvidel. Teraz musí už so životom bojovať sám.
Inštinkt je bez akýchkoľvek pochybností prvým a najlepším sprievodcom každého vlka, ale keď súčasne má aj múdrych rodičov, to mu zaručuje vynikajúci štart do života. Víča sa tmavou hrivou malo skutočne znamenitú matku-pestúnku a osvojilo si jej bystrosť. Zdedilo jemný čuch a bez zvyšku verilo jeho výstrahám. Človek sa na svoj čuchový zmysel nemôže tak dokonale spoľahnúť. Sivý vlk však čuchom prečíta ranný vzduch tak, ako človek získa poučenie z ranných novín.

Je informovaný o najnovších správach^ Len sa prebehne po kraji a už má najpodrobnejšie informácie o každom živom tvorovi, ktorý tadiaľ prešiel hoci aj pred niekoľkými hodinami. Jeho nos mu oznámi, ktorým smerom sa pobral, a jediným slovom mu predloží hlásenie o každom zvierati, ktoré nedávno skrížilo jeho stopu, odkiaľ prišlo a kam malo namierené.
Touto schopnosťou bol Temnohrivko bohato, obdarený. Jeho široký, vlhký nos o tom presvedčil každého, kto sa tomu čo len štipku rozumel. Bol obdarený mohutnou postavou i silou a okrem toho tiež hlbokou nedôverou ku všetkému cudziemu a neznámemu a, volajme to akokoľvek, napríklad plachosť, opatrnosť či nedôverčivosť. A to bolo preň cennejšie než jeho vlastná bystrosť. Všetko to spolu s fyzickou zdatnosťou mu zabezpečilo úspešný život.

Vo vlčej krajine znamená moc právo a Temnohrivka i jeho pestúnku vyhnali z krajiny spod Strážnej hory. Z nádhernej rodnej zeme, do ktorej sa teraz vracal. Jeden alebo dva obrovské vlky jeho návratu zabraňovali. Niekoľkokrát ho zahnali, ale zakaždým sa vrátil a bol schopný brániť sa ešte lepšie. Tak sa stalo, že nemal ešte ani osemnásť mesiacov a už porazil všetkých súperov a znovu sa usadil v rodnom kraji. Tam potom žil ako barón-lupič a nárokoval si aj na bohaté okolité územie. Bezpečný sa cítil v kráľovstve skál.
Lovec vlkov Ryder na týchto miestach veľmi často lovil a práve nedávno natrafil na dvanásť centimetrov dlhú stopu, odtlačky obrovského vlka. Tento vlk vážil dobrých sedemdesiat kíl a patril medzi najväčšie, aké kedy Ryder videl. King Ryder sa zdržiaval najmä na miestach, kde žilo množstvo kôz, a preto podľa tamojšieho zvyku zvolal: „Stavte sa, že je to ten starý cap Billy!” A tak sa pri tejto obyčajnej udalosti Temnohrivko zapísal u svojho nepriateľa ako „Billy z pustatiny”.Ryder veľmi dôverne poznal vlčie volanie, ten ťahavý, príjemný tón, ale v Billyho zavytí sa ozývalo osobitné monotónne sfarbenie, tak veľmi odlišné od ostatných vlkov. Ryder ho už kedysi začul, práve tam dole pri kaňone, a keď sa mu konečne podarilo veľkého vlka uvidieť na vlastné oči, vlka s čiernou hrivou, hneď si uvedomil, že je to vlastne mláďa tej starej žltej fúrie, ktorú chytil do pasce.Toto a mnohé iné zaujímavosti mi Ryder rozprával práve v tú noc pri táboráku.

Viem o časoch, keď mohol hocikto veľmi ľahko chytiť či otráviť vlka, ale tieto časy sa už dávno minuli a s nimi aj dôverčivosť vlkov. Dozvedel som sa o novej generácii vlkov, bystrejších a prefíkanejších, ktoré unikali všetkým nástrahám farmárov a lovcov. A ich. počet stále vzrastal. Lovec mi tej noci rozprával o rozličných odvážnych a riskantných pokusoch s poľovnými psami pána Penroofa. O psoch špeciálne vycvičených na lov líšok a o chrtoch, ktoré neboli vôbec nanič, keď sa im korisť stratila z očí. Rozprával mi aj o statných dánoch, príliš ťažkých psoch pre takú drsnú krajinu, a konečne o pestro zloženej svorke, do ktorej zaradil možno všetky psie plemená, vrátane bullteriérov, ktoré mali svorku viesť do hlavného útoku.
Rozprával o poľovačkách na kojoty, skoro vždy úspešných, lebo kojoty rady vyhľadávajú široké planiny, kde ich chrty ľahko dostanú.

Ale aj o tom, ako práve táto svorka zabila niekoľko sivých vlkov, pričom však zahynul vedúci pes. Ten zaplatil boj smrťou. S vášnivým zaujatím sa však predovšetkým rozhovoril o obdivuhodnej statočnosti toho „prekliateho čierneho vlka spod Strážnej hory” a vylíčil niekoľko márnych pokusov chytiť ho alebo aspoň dostať do úzkych. Ale všetko nadarmo.Obrovský vlk si aj ďalej labužnícky pochutnával na najjemnejších kusoch z Penroo-fovho dobytka a každý rok pribúdalo jeho žiakov, ktorí v obratnosti za ním nezaostávali. Na čriede sa celkom beztrestne priživovali. Počúval som toto rozprávanie s dychtivosťou zlatokopa lačniaceho po zlatonosných žilách, lebo divočina, to bol môj celý život a láska.

Posledné udalosti napĺňali myseľ všetkých, ktorí v tej noci sedeli okolo táborového ohňa, lebo Penroofova svorka psov práve odpočívala pri našom tábore. Pripravovali sme sa do útoku na Billyho z pustatiny.Istého večera koncom septembra, keď posledný slnečný lúč zmizol za západným obzorom a kojoty spustili nočné spevy, začuli sme hlboký a dunivý hlas. King vybral fajku z úst, obrátil sa a prehodil: ,,To je on — starý Billy z pustatiny. Celý deň nás pozoroval odkiaľsi z pahorka, a teraz, keď vie, že naše pušky už nestoja za nič, priblížil sa, aby si z nás robil posmech.”
Dva či tri psy vyskočili a zježili srsť, lebo hneď zistili, že to nebol kojot. Vybehli do noci, ale ďaleko sa nedostali. Ich rozhorčené hlasy sa o pár okamihov zmenili na hlasný štekot a rýchlo sa vracali pod ochranu nášho táboráka. Jeden z nich bol ťažko zranený, takže z ďalšej poľovačky bol vyradený. Druhý mal tržnú ranu v slabine. Nezdala sa nebezpečná, a predsa na druhý deň ráno sme aj jeho museli zahrabať do zeme.
Chlapi zúrili. Slávnostne prisahali okamžitú pomstu. Keď sa brieždilo už boli všetci na nohách a vydali sa po stope. Kojoty štekali ranné spevy, ale hneď, ako sa rozvid-nelo, roztrúsili sa po skalách. Lovci pátrali po vlčej stope a verili, že svorka ju určite objaví a povedie ich. Zdalo sa však, že psom sa nechce, alebo nemôžu.
Čoskoro natrafili na jedného kojota, ktorého po krátkom boji zabili. Domnievam sa, že aj to bolo cenné víťazstvo, lebo kojoty zabíjajú ovce a teľce, lenže aj mňa ovládal rovnaký pocit ako ostatných: „Také silné a udatné psy zničili len malého kojota, ale obrovskému vlkovi sa včera v noci neubránili.”Mladý Penroof, akoby chcel dať odpoveď na nevyslovené otázky, povedal: „Starý Billy mal so sebou včera v noci poriadnu svorku vlkov.”„Iste, ale okrem jedinej stopy sme nenašli vôbec nič,” dodal King namosúrené.V takejto nálade prešiel celý október.

Celé dni sme sa lopotili na pochybných stopách a nasledovali našu svorku psov, ktoré sa buď nemohli udržať na stope, alebo sa obávali po nej ísť, a pritom sme stále nachádzali ďalšie a ďalšie obete Billyho z pustatiny. Raz nám to oznámil nejaký kovboj, inokedy sme zdochlinu našli sami. Na niektorých miestach sme nastražili jed, hoci mnohí lovci to pokladajú za nebezpečné pre psy. Koncom októbra z nás zostala parta vetrom ošľahaných, ale skľúčených mužov s unavenými koňmi a so svorkou psov s boľavými labami
— menšou o troch jej členov. Z desiatich ich zostalo iba sedem. A my sami sme dosiaľ zastrelili jediného sivého vlka a tri kojoty. Ale Billy z pustatiny odpravil aspoň pol tucta kráv a psov po päťdesiatich dolároch. Niektorí chlapi sa rozhodli vzdať neúspešný boj a vrátiť sa domov. King to využil a poslal po nich list, v ktorom žiadal posilu, vrátane všetkých psov, ktoré ešte boli na farme.Nasledujúce dva dni sme dopriali koňom odpočinok, ulovili sme nejakú zver do našej kuchyne a pripravovali sa ešte na ťažší boj. Na druhý deň večer pribudli nové psy— osem, čím sa stav našej svorky zvýšil na pätnásť.Už bolo dosť chladno a na veľkú radosť lovcov na druhý deň ráno pokryl pustatinu biely sneh.

To predpovedalo úspech. Psom i koňom sa lepšie pobeží. Obrovský vlk nie je ďaleko, lebo poslednú noc začuli lovci jeho zavýjanie. Sneh nám pomôže odkryť jeho stopu, a keď ju raz objavíme, nemôžeme ju stratiť. Únik je pre vlka už nemožný.Na svitaní sme už boh pripravení na cestu, ale tu sa do
tábora prirútili na koňoch traja muži. Boli to Penroofovi chlapi, ktorí od loveckej party pred niekoľkými dňami odišli.

Vďaka počasiu zmenili svoje rozhodnutie. Dobre vedeli, že snehová pokrývka by nám mohla priniesť šťastie.
„Zapamätajte si,” pripomínal King, sotva sme sa ocitli v sedlách, „nijakého iného vlka si nevšímajte. Potrebujeme len Billyho. Musíme ho dostať, aj keby sme mali zničiť celú svorku našich psov. Jeho stopa meria celých dvanásť centimetrov!”
Každý z lovcov si malou ryhou na porisku bičíka alebo na rukavici označil dĺžku dvanásť centimetrov, aby mohol ľahko odmerať stopu, ak nejakú nájde.

Neprešla možno ani hodina, keď sme začuli znamenie od jazdca, ktorý sa vydal západným smerom. Jediný výstrel, ktorý znamenal „Pozor”, potom chvíľu ticho, čo by si do desiatich napočítal, a ďalšie dva výstrely, čo znamenalo „za mnou”.King rýchlo zohnal do kopy celú svorku psov a vydal sa rovno k postave na vzdialenom pahorku.

Všetkým zúčastneným nová nádej zrýchlila dych a nik z nás nebol sklamaný. Objavili sme síce niekľko stôp menších vlkov, ale medzi nimi konečne zažiarila veľká stopa, dlhá dobrých dvanásť centimetrov. Mladý Penroof zajasal a vyrazil v plnom cvale. Cítili sme sa tak, ako keby sme lovili leva. Vedeli sme, že sa približujeme k vytúženému šťastiu. Pre lovca nie je nič vzrušujúcejšie ako objavenie čerstvej stopy, ktorá vedie k nádhernému zvieraťu, tak dlho túžobne hľadanému. Ako len Kingovi žiarili oči, keď sa doslova pásol na tomto znamení v snehu!
Takú divú jazdu som dosiaľ ešte nikdy nezažil. Nadhán Istého večera koncom septembra, keď posledný slnečný lúč zmizol za západným obzorom a kojoty spustili nočné spevy, začuli sme hlboký a dunivý hlas. King vybral fajku z úst, obrátil sa a prehodil: ,,To je on — starý Billy z pustatiny. Celý deň nás pozoroval odkiaľsi z pahorka, a teraz, keď vie, že naše pušky už nestoja za nič, priblížil sa, aby si z nás robil posmech.”
Dva či tri psy vyskočili a zježili srsť, lebo hneď zistili, že to nebol kojot. Vybehli do noci, ale ďaleko sa nedostali. Ich rozhorčené hlasy sa o pár okamihov zmenili na hlasný štekot a rýchlo sa vracali pod ochranu nášho táboráka. Jeden z nich bol ťažko zranený, takže z ďalšej poľovačky bol vyradený. Druhý mal tržnú ranu v slabine. Nezdala sa nebezpečná, a predsa na druhý deň ráno sme aj jeho museli zahrabať do zeme.
Chlapi zúrili. Slávnostne prisahali okamžitú pomstu. Keď sa brieždilo už boli všetci na nohách a vydali sa po stope. Kojoty štekali ranné spevy, ale hneď, ako sa rozvid-nelo, roztrúsili sa po skalách. Lovci pátrali po vlčej stope a verili, že svorka ju určite objaví a povedie ich. Zdalo sa však, že psom sa nechce, alebo nemôžu.
Čoskoro natrafili na jedného kojota, ktorého po krátkom boji zabili. Domnievam sa, že aj to bolo cenné víťazstvo, lebo kojoty zabíjajú ovce a teľce, lenže aj mňa ovládal rovnaký pocit ako ostatných: „Také silné a udatné psy zničili len malého kojota, ale obrovskému vlkovi sa včera v noci neubránili.”
Mladý Penroof, akoby chcel dať odpoveď na nevyslovené otázky, povedal: „Starý Billy mal so sebou včera v noci poriadnu svorku vlkov.”„Iste, ale okrem jedinej stopy sme nenašli vôbec nič,” dodal King namosúrené.
V takejto nálade prešiel celý október.

Celé dni sme sa lopotili na pochybných stopách a nasledovali našu svorku psov, ktoré sa buď nemohli udržať na stope, alebo sa obávali po nej ísť, a pritom sme stále nachádzali ďalšie a ďalšie obete Billyho z pustatiny. Raz nám to oznámil nejaký kovboj, inokedy sme zdochlinu našli sami. Na niektorých miestach sme nastražili jed, hoci mnohí lovci to pokladajú za nebezpečné pre psy. Koncom októbra z nás zostala parta vetrom ošľahaných, ale skľúčených mužov s unavenými koňmi a so svorkou psov s boľavými labami
— menšou o troch jej členov. Z desiatich ich zostalo iba sedem. A my sami sme dosiaľ zastrelili jediného sivého vlka a tri kojoty. Ale Billy z pustatiny odpravil aspoň pol tucta kráv a psov po päťdesiatich dolároch. Niektorí chlapi sa rozhodli vzdať neúspešný boj a vrátiť sa domov. King to využil a poslal po nich list, v ktorom žiadal posilu, vrátane všetkých psov, ktoré ešte boli na farme.Nasledujúce dva dni sme dopriali koňom odpočinok, ulovili sme nejakú zver do našej kuchyne a pripravovali sa ešte na ťažší boj. Na druhý deň večer pribudli nové psy
— osem, čím sa stav našej svorky zvýšil na pätnásť.Už bolo dosť chladno a na veľkú radosť lovcov na druhý deň ráno pokryl pustatinu biely sneh. To predpovedalo úspech. Psom i koňom sa lepšie pobeží. Obrovský vlk nie je ďaleko, lebo poslednú noc začuli lovci jeho zavýjanie. Sneh nám pomôže odkryť jeho stopu, a keď ju raz objavíme, nemôžeme ju stratiť. Únik je pre vlka už nemožný.Na svitaní sme už boh pripravení na cestu, ale tu sa do
tábora prirútili na koňoch traja muži. Boli to Penroofovi chlapi, ktorí od loveckej party pred niekoľkými dňami odišli. Vďaka počasiu zmenili svoje rozhodnutie. Dobre vedeli, že snehová pokrývka by nám mohla priniesť šťastie.
„Zapamätajte si,” pripomínal King, sotva sme sa ocitli v sedlách, „nijakého iného vlka si nevšímajte. Potrebujeme len Billyho. Musíme ho dostať, aj keby sme mali zničiť celú svorku našich psov. Jeho stopa meria celých dvanásť centimetrov!”
Každý z lovcov si malou ryhou na porisku bičíka alebo na rukavici označil dĺžku dvanásť centimetrov, aby mohol ľahko odmerať stopu, ak nejakú nájde.Neprešla možno ani hodina, keď sme začuli znamenie od jazdca, ktorý sa vydal západným smerom. Jediný výstrel, ktorý znamenal „Pozor”, potom chvíľu ticho, čo by si do desiatich napočítal, a ďalšie dva výstrely, čo znamenalo „za mnou”.King rýchlo zohnal do kopy celú svorku psov a vydal sa rovno k postave na vzdialenom pahorku. Všetkým zúčastneným nová nádej zrýchlila dych a nik z nás nebol sklamaný.

Objavili sme síce niekľko stôp menších vlkov, ale medzi nimi konečne zažiarila veľká stopa, dlhá dobrých dvanásť centimetrov. Mladý Penroof zajasal a vyrazil v plnom cvale. Cítili sme sa tak, ako keby sme lovili leva. Vedeli sme, že sa približujeme k vytúženému šťastiu. Pre lovca nie je nič vzrušujúcejšie ako objavenie čerstvej stopy, ktorá vedie k nádhernému zvieraťu, tak dlho túžobne hľadanému. Ako len Kingovi žiarili oči, keď sa doslova pásol na tomto znamení v snehu!Takú divú jazdu som dosiaľ ešte nikdy nezažil. Nadhánka trvala už oveľa dlhšie, než sme predpokladali a sprevádzalo ju plno vzrušenia, lebo tá nekonečná čiara stôp predstavovala históriu všetkého, čo vlk urobil predchádzajúcej noci. Tu krúžil okolo „telegrafnej stanice” a získaval najnovšie správy, inde sa zastavil, aby preskúmal vyschnutú lebku.

Tam sa zarazil a opatrne zavetril, aby si overil niečo, čo nakoniec nestálo za námahu. Na jednom pahorku sa na chvíľu konečne posadil a zrejme podal hlásenie pokojným zavytím, lebo sem pribehli vlky z dvoch strán a potom spoločne zostúpili do údolia pri rieke, kde hľadala útulok pred búrkou črieda dobytka. Vlky potom spoločne navštívili bizóniu lebku. Chvíľami kráčali za sebou v jednom rade ako vojaci, inde sa rozbehli každý inou cestou, aby sa zasa stretli: áno, práve tu, hrozný pohľad, nádherná krava a roztrhaná; opustili ju a nezožrali ani hit. Zrejme im nebola po chuti, lebo asi o míľu ďalej leží ďalšia zabitá krava.

A tu ani nie pred šiestimi hodinami hodovali. Tu sa ich stopy znovu rozchádzajú, ale iba nakrátko. Sneh celkom zreteľne prezrádza, kde sa každý z nich uložil k pokojnému spánku. Psom sa zježila srsť, keď oňuchávali tieto miesta. King dlho držal psy pevne na uzde, lenže teraz prejavovali netušené vzrušenie. Vyšli sme na pahorok, kde vlky zmenili smer a vydali sa priamo proti nám, čoskoro však unikali v panickom strachu — to hovorili ich stopy — a my sme vedeli, že teraz nás z neďalekého hrebeňa sledujú.
Svorka psov sa držala spolu, lebo chrty, keď nevidia nijakú korisť, vždy sa’motajú medzi ostatnými psami alebo sa vrátia ku koňom. Uháňali sme, ako len najrýchlejšie sme mohli, lebo vlky mali zrejme veľmi naponáhlo. Prechádzali sme cez náhorné planiny a rokliny a usilovali sme sa, aby sme boli za pätami psov, aj keď horský terén tu bol rozbrázdený a drsný. Roklina za roklinou, hodina za hodinou, a trojitá stopa sa stále kľukatila pomedzi útesy. Prešla ďalšia hodina a nič sa nezmenilo. Vystupovali sme stále vyššie do skál, plazili sa cez hustý podrast a skalnaté útesy, stále ďalej a ďalej za vzďaľujúcim sa štekotom našich psov.Prenasledovanie nás zaviedlo do nízkeho údolia pri rieke, kde sa sneh vôbec nedostal.

Namáhavá jazda z kopca na kopec a zo skaly na skalu, prechádzanie zúfalými roklinami nás tak vyčerpalo, že každý bol presvedčený, že to už ďalej nevydrží. Keď sa tam dolu v nížine svorka rozpŕchla, niektoré psy zamierili hore do skál, iné zasa do údolia. King klial ako pohan. V okamihu pochopil, čo sa robí. Vlky sa rozutekali na rôzne strany, a tým rozdelili aj svorku psov. Tri psy na jedného vlka nemajú nijakú šancu, štyri ho nezvládnu — dva z nich by boli určite zabité. A predsa sme v tejto situácii videli povzbudzujúce znamenie, lebo to značilo, že vlky sa ocitli v úzkych. Rýchle sme vyrazili, aby sme psy zastavili a zahnali ich všetky na jednu stopu.

Lenže to nebolo také ľahké. Bez snehu sme nemohli nájsť stopy psov. Nezostávalo nič iné, len nechať psy, aby si slobodne vybrali a usilovať sa, aby sa do jednej svorky dostali sami. Pokračovali sme tým smerom s veľkou nádejou, ale súčasne aj s obavami, že sme, na falošnej stope. Psy uháňali ako besné, obdivovali sme ich rýchlosť. To je však zlé zname-
nie, poznamenal King, teraz už nemôžeme sledovať stopu, lebo psy ju zahladili skôr, než sme došli.
Asi po dvoch míľach sme sa znovu dostali do zasneženej krajiny. Spozorovali sme vlka, ale na naše veľké sklamanie sme sa ocitli na stope práve toho najmenšieho.
„To som si mohol myslieť,” zavrčal mladý Penroof. „Psy sú vždy celé ako posadnuté, keď ide o vážnu vec. Ale vždy sa vyplašia, keď to nie je práve veľký zajac.”Ubehli sme ďalšiu míľu a vlk zahol k malému zálivu skrytému v hustých vŕbach. Počuli sme ťahavé zavýjanie volajúce o pomoc, a skôr než sme mohli prísť na miesto, King zistil, že psy sa rýchle stiahli a rozutekali na všetky strany. Vzápätí sa so vzdialeného konca vŕb vyrútil malý sivý vlk a hneď za ním obrovský vlk s čiernou hrivou.
„Sto hromov!” vykríkol lovec vlkov, „keby nezavolal o pomoc, tak sa pri ňom čierny Billy nikdy neobjaví.

No, to je krásne!” A moje srdce sa v tom okamihu postavilo na stranu statočného vlka, ktorý sa vzdal možnosti uniknúť len preto, aby zachránil svojho druha.Ďalšiu hodinu sme zasa úmorné prechádzali cez nebezpečné rokliny, až sme sa konečne ocitli na zasneženej náhornej planine, takže svorku psov sme veľmi ľahko zohnali dohromady a potom sme sa ich urputne usilovali udržať na dvanásťcentimetrovej stope, ktorá sa mi premenila na magické kúzlo dobrodružnej romantiky.
Psy zrejme túžili postupovať po ostatných stopách, ale nakoniec sa nám podarilo ich udržať v správnom smere. Uplynula necelá polhodina úmornej námahy, ale potom som sa ocitol na širokej náhornej planine, kde som prvýkrát na vlastné oči uvidel legendárneho obrovského čierneho vlka spod Strážnej hory.
„Hurá, Billy z pustatiny! Hurá, čierny vlčisko!” kričal som slávnostne na pozdrav a ostatní sa ku mne hneď pridali.
Konečne sme sa dostali na jeho stopu — a to jeho vlastnou zásluhou. Psy z našej svorky sa hneď pridali s mohutným štekotom. Chrty bolo počuť najviac a hneď sa aj vydali za svojou korisťou. Aj kone odfrkli a svižko poskočili, keď zacítili prudké vzrušenie psov. Jediný, kto zostal celkom pokojný, bol vlk s čiernou hrivou.

A keď som odhadoval jeho statnú postavu, silu, ale najmä dlhé a mohutné čeľuste, ani som sa príliš nedivil, prečo psy z našej svorky uprednosťovali ostatné stopy.
So sklonenou hlavou a stiahnutým chvostom sa plazil po bielom snehu. Jazyk mu visel unavene z papule — neklamné znamenie jeho zúfalstva.Ruky lovcov chytili revolvery, hoci vlk bol asi tristo metrov pred nimi. Túžili po krvi, športová vášeň sa stratila. V ďalšom okamihu sa im vlk stratil z očí v neďalekom kaňone.
Čo teraz, ktorým smerom sa vlk poberie? Hore do svojho lesa, alebo dolu, kde si môže nájsť lepší úkryt? King a ja sme boli presvedčení, že sa poberie do svojho lesa, a preto sme sa vybrali na západ. Ostatní uháňali na východ a hľadali príležitosť na výstrel.O krátky čas sa stratili z dohľadu. Mýlili sme sa. Vlk zamieril na dolný koniec kaňonu, ale výstrel sa neozval. Na týchto miestach bol kaňon celkom schodný, preto sme obrátili kone a plným cvalom sme uháňali za vlkom. Sneh nám bol dobrým pomocníkom, lebo odkrýval jeho stopu.

Kožené sedlá pod jazdcami vŕzgali, kone fučali a pôda dunela pod ich kopytami.
Ocitli sme sa na mieste, kde sa vlk stratil, ale ďalej po ňom nebolo ani chýru ani slychu. Spomalili sme krok, a sotva sme prešli necelú míľu, King vydýchol: „Pozrite sa na to!” Pred nami sa pohybovala tmavá škvrna. Vyrazili sme plným cvalom. Tu sa objavila ďalšia škvrna a ešte jedna. Neponáhľali sa. O necelých päť minút sme sa k nim priblížili, a hľa — boli to .tri z našich chrtov. Stratili svoju korisť, a tým aj vlastný záujem. Hľadali nás. Nikde sme nevideli našu vytúženú korisť ani ostatných lovcov. Rýchle sme došli k najbližšiemu pahorku a tam sme znovu stopu našli.

Hneď sme sa vydali po nej. O malú chvíľu sme vošli do ďalšieho kaňonu a hľadali schodný priechod, keď sa zrazu pred nami z hustého krovia vyrútili s mohutným štekotom naše psy.Prechádzali sme po miernom svahu a dúfali, že tu niekde konečne uvidíme svoju korisť. Pred nami sa vyrojila svorka psov, bežiaca v rade za sebou ako vojaci. O pár okamihov sme pred sebou uvideli obrovského čierneho vlka. Opäť bežal so sklonenou hlavou a stiahnutým chvostom. Z každého pohybu jeho nôh bolo cítiť silu, aj z jeho čeľustí a šije, len jeho krok sa teraz zreteľne skrátil.

Psy dosiahli horný okraj a keď uvideli vlka, začali zúrivo štekať. Aj chrty zbadali svoju korisť, opustili nás a uháňali dolu kaňonom a potom na protiležiaci svah, pričom bojovne ryčali — a my s daromnou nádejou sme sa pobrali za nimi.Lovec zúril, že psy strácajú záujem a že on sám zostáva pozadu. Čoraz rýchlejšie však uháňal na miesto, kde sa kaňon zužoval. Blížili sme sa k náhornej planine. Od juhu zaznieval štekot svorky, ktorý bol stále silnejší. Zastali sme a pátrali po stope v snehu. Vzápätí sa vynorila naša svorka, ktorá opäť bežala v rade. Približovali sa, ale ich krok sa spomaľoval.

Zabijak kráv bežal pred nimi. Hneď za ním náš chrt, potom ďalší, ale veľmi pomaly. To už nebola nadhánka. Dlhé hodiny únavného prenasledovania na nich zanechali stopy. Vlk sa ich márne usiloval zbaviť. Nastala jeho osudná chvíľa. Bol obkľúčený. Psom predsa ešte len zostávala nejaká sila. Vydali sa do svahu.
Nemohli sme sa vydať za nimi, a preto sme so zatajeným dychom sledovali ich počínanie. Blížili sa ku svojej koristi. Obrovský vlk vyrazil do prudkého svahu prťou, ktorú dôverne poznal, ako sme sa domnievali, lebo ani na chvíľu nezaváhal. Moje srdce bolo na jeho strane, lebo sa dokázal vrátiť, aby zachránil svojho priateľa, a lovca aj mňa zachvátil pocit ľútosti, keď sme videli, ako zúfalo sa obzerá a ide stále vyššie a vyššie, aby na svojej hore našiel smrť. Nebolo už preň úniku. Bol obkolesený pätnástimi poľovnými psami, za ktorými uháňali rozvášnení lovci. Už neuháňal, skôr sa plahočil na vrcholec skaly. Psy v rade za sebou sa k nemu približovali. Počuli sme ich unavený dych. Pomaly, ale iste I
obkolesovali svoju korisť, až ju zahnali na úzky priestor nad kaňonom. Prvé psy dorazili ku svojej koristi.
Tu, na úzkej prti, kde jediný chybný krok znamená istú smrť, sa obrovský vlk zastavil a pripravil na obranu. So zježenou srsťou, vztýčeným chvostom a vycerenými tesákmi očakával útok nepriateľov. Nohy mu zoslabli od únavy, ale čeľuste a srdce napĺňalo odhodlanie do boja! Ale teraz všetci, ktorí máte radi psy, radšej ďalej nečítajte, lebo pätnásť psov jeden za druhým sa prirútilo, na čele s najrýchlejším, a oko nestačilo postrehnúť, ako sa to stalo!

Tak ako prúd riečky trieštiaci sa o skalu rútil sa rad psov, proti ktorým sa Billy musel postaviť. Pokus o skok, náraz — a Fango sa rúti do doliny. Vzápätí za ním útočí Danger a Coalie. Uder, vzopnutie a potom pád z úzkej prti. V útoku pokračuje Oscar a v zápale boja sa ocitne tvárou v tvár koristi. Tu sa za ním objavujú ďalší spolubojovníci, ale aj ony nachádzajú v priepasti vlastnú smrť. Údery dunia, tesáky zvonia a rýchle a udatné psy jeden za druhým padajú do rokliny, aby vyčnievajúce ostré skaly dokončili smrtonosné dielo.
O necelú minútu bolo po všetkom. Skaly zhltli vášeň a bojovnosť psov — celá Penroofova svorka bola rozdrvená. A statný Billy z pustatiny tu teraz stál celkom sám na svojej rodnej skale.
Chvíľu sa obzeral, odkiaľ sa vynorí ďalší nepriateľ. Ale nijaký sa neobjavil. Svorka zmizla. Čakal a naberal dych, potom prvýkrát po dlhom čase zhlboka zavyí nad osudnou scénou víťazným triumfom, pobral sa na náprotivný svah a v kaňone pri Strážnej hore sa stratil lovcom z očíStáli sme ako kamenné sochy. Pušky v našich rukách mlčali. Všetko sa stalo tak rýchlo. Nik z nás sa ani nepohol, kým sa nám vlk nestratil z očí. Bojisko nebolo ďaleko, zoskočili sme z koni a kráčali na okraj priepasti, aby sme sa presvedčili, či sa niektorý z psov zachránil. Nemohli sme nič robiť. Neboli sme schopní slova.
O týždeň neskoršie sme King a ja prechádzali po hornej prti. „Starý je’z toho celý chorý,” povedal King. „Najradšej by to všetko predal. Nevie, čo robiť.”
Slnko zapadalo za Strážnou horou. Už sa stmievalo, keď sme došli k Dumontovmu vrcholu, keď sa z údolia hlboko pod nami ozvalo dlhé zavytie a ako odpoveď niekoľko vysokých zašteknuíí. Nevideli sme nič, len s napätím sme počúvali. Spev sa opakoval, spev vlkov na love. Potom pomaly slabol, až sa zrazu ozval signál „obkľúčený”. Potom zaznel mocný vzdych, celkom krátky. Bolo to dielo okamihu.King pohladkal svojho koňa a zachmúrene povedal: „To je on. Zasa so svojou svorkou. Ďalší kus hovädzieho je preč.”

Dni sa na seba ponášali ako vajce vajcu; ráno vyšlo slnko, vysušilo rosu, ďatle bubnovali ostošesť, bažanty sa hlásili nalomenými kovovými hlasmi, dve rodiny bocianov, hniezdiacich na dvoch starých stĺpoch telefónneho vedenia, krúžili jednostaj nad lúkami i nad ostrovom, chystali sa už na juh.

Novým, ako lineár rovným korytom rieky sa valila mútna voda k Dunaju, v starom koryte, ktoré tu obtáčalo na dobrý kilometer dlhú a o trochu menej širokú lúku, však voda akoby sa nehýbala; sedeli na nej kŕdle divých kačíc, obšmietali sa tu bučiaky, popolavé volavky, kráčajúce vedľa seba, lovili na kraji vody malé rybky. Na starých topoľoch vyviedli mladé zo tri páry sivých vrán. Na ostrove sa usalašila aj stará diviačica s početnou čriedou pásikavých prasiatok. // Najprv začala voda v starom koryte rieky stúpať nebadane; tu zaliala korene trsti, kde ešte minulej noci stará diviačica vyhadzovala dlhým rypákom prasiatka m sladké dužinaté korene, inde vyplazila jazyk až pod staré rapavé vŕby, kde pre hustý tieň nič nerástlo.

August 1981

No o tri či štyri dni, keď sa voda preliata dolinkou, porastenou vrbinou a začala olizovať lúku znútra ostrova, našli si bažanty nocovisko na topoľoch pozdĺž železničnej trate, srnčia zver prebehla hrádzou do širokého lánu kukurice, a keď voda raz v bezmesačnej noci zavrela lúku na ostrove do studenej obruče, našlo ráno na úzkom jazyku trávy, ťahajúcom sa z hrádze hlavného toku rieky iba mrzutého jazveca a veľkú sivohnedú zajačicu.

Voda prichádzala každý rok, jazvec mal brloh vo vysokom, husto zarastenom piesčitom nánose, neraz tu prečkal povodeň. O jedivo nemal núdzu, na kuse suchej zeme bolo cez leto vždy dosť myší. Nielen tých, čo tu mali diery, ale aj takých, ktoré sem voda prihnala.

Nuž pomaly sa potĺkal pozdlž hrádze a len čo zvetril myšiu dieru, prudko vrazil do nej dlhým rypáčikom, sfučal, a už mu myš naposledy spískla v papuľke. Zajačica si tiež veľa nerobila zo zajatia — obhrýzala mladé šťavnaté výhonky trávy a vyhrabala si ležisko pod veľkým, fialovo kvitnúcim bodliakom.

Biely slnečný plameň stúpal po oblohe a voda sa ustavične dvíhala. Jazvec sa vtiahol do brloha a pod hrádzou zostala len driemajúca zajačica. Keď sa slnko začalo spúšťať k západu, zajačica vstala, zastrihala ušami, sadla si, potom sa zdvihla na nohy, nadrapovala sa, skúmala okolie. Napokon ustavične hľadela do stredu lúky, kde na kopčeku, ktorý len zriedkakedy zaliala voda, rástol veľký drieň, takmer strom, obstatý drieňovým krovím, ktoré už tiež bolo obsypané drobnými krvavými plodmi. Dve vrany vyleteli z topoľov a krúžili nad ostrovom.

Zajačica sa spustila na všetky štyri a hybaj rovno ku kalnej vode, olizujúcej nízku letnú trávu, pretkanú krvavočervenými guľkami jahôd. Chvíľu prešľapovala, napokon si však akoby len ľahla do vody a už sa ťahala po hladine, rozrážajúc ľahké vlnky. Trčala jej iba hlava, uši mala stiahnuté, nos zdvihnutý hore. Napodiv rýchle prekonala vari sto metrov, deliacich suchý výbežok hrádze od ostrovčeka, na ktorom rástol starý drieň. Vrany zbadali zajačicu, najprv zo zvedavosti, ale potom už v túžbe po koristi sa spúšťali čoraz nižšie a nižšie. Keď zajačica zacítila pod nohami zem, už dorážali.

Samica sa však nebála, vedela, že sa na ňu neodvážia. Vrany však zbadali dve sivé hrudky. Strmhlav sa vrhli nadol, no zajačica skočila a už stála medzi nimi a dvoma hrudkami, ktoré ožili, začali sa mrviť. Vrany nadleteli, ale znova zaútočili; jedna, po nej druhá. A zajačica vyskočila na jednu, aj na druhú stranu.

Hrudky sa zas prestali hýbať a stará zajačica skákala hneď doľava, hneď doprava, vyskakovala na meter, tak vysoko, že ju zbadali aj ľudia, ktorí priplávali loďkou k suchému jazyku hrádze a doviezli dve veľké viazanice sena. Zajačica bránila dve hrudky, vyskakovala, prskala, fŕkala, vydržala dobrú hodinu, kým sa nezvečerilo. Potom si ľahla k dvom hrudkám, lebo ju už veľmi pálilo mlieko. A zostala pri nich až do samého rána.

Na nočnej oblohe sa jasne jagajú hviezdy. Pri zemi je však tma, akoby ju uhnietol zo smoly; jedinou cestou hore je potok. Čvachce sa v ňom nejasná silueta, pomaly stúpa, ohmatáva pod nohami kamene.

Sotva pol druhej hodiny uplynulo do polnoci — nedalo sa inak, poľovník má pred sebou dobré dve hodiny chôdze. Potok ho privedie až na hoľu Lysú, ťahajúcu sa dobrý kilometer, odtiaľ sa po hrebeni dostane pod Čierny vrch. A cez javorovú horu úbočím nad Malý žľab. Predvčerom sl to bol obzrieť.

Pod holým bukom, rastúcim nad neveľkou čistinou medzi dvoma smrekmi, našiel čerstvý trus po kohútovi. Vyčkal ešte do večera, kým zahradu-je. Kohút priletel na buk a dlho sa tam šuchoril. Človek mal čo robiť, aby sa odtiaľ nepozorovane dostal. A teraz má brokovnicu na pleci, bude to jeho prvý hlucháň. // Cestou vyplašil srnu s dvoma mladými.

Apríl 1981

Toľko tresku-plesku narobili v tom zamatovom nočnom tichu, že sa bál, aby to hlucháň na buku nepočul, hoci bol odtiaľ ešte na hodinu cesty. // Konečne je na holi, takmer celej ešte pod snehom. Na východe akoby sa končiare smrekov už oddelili od oblohy. Poľovník sa už aj strácha, či načas dôjde. Ale nemá zmysel prísť na miesto skôr, než začne hlucháň spievať. Neviditeľná sova sprevádza nevítaného hosťa na veľkom kuse, vyvoláva nad ním do noci smutným, skoro pekným hlasom a stratí sa až keď na konci hoie vojde do javorovej hory. //

Sneh cez noc zamrzol, vrždí pod nohami až strach. Iba podľa voľnej oblohy medzi korunami stromov poznať, kde je chodník Čo nevidieť začne svitať, čoraz lepšie vidieť štíhle sviece javorov. Pri vývrate pred troma smrekmi poľovník zastane. Ďalej môže ísť už len podľa hluchánej piesne. Načúva do tmy, aby mu neunikol ani závan vetríka. A zrazu sa mu vidí, že to je on.

Neuveriteľne slabo sa ohlásil. Len akoby dve paličky ťukii o seba. A ticho. Po chvíli zasa raz… Je to oní Ešte nerozoznať brúsenie. Podíde teda zo desať krokov ako duch, takmer sa plazí. Ba… zasa ho začul. Najprv zaťukal dva razy, potom sa rozbehol a už zatiahol zopárkrát ako žnec osličkou. Vyčká dve slohy a už aj skáče. Kohút sa pustil do pesničky ostošesť, takmer bez prestania bubnuje paličkami a brúsi ako na objednávku. Jeden, dva, tri, dakedy aj štyri razy ťukne na bubon a už aj zaťahuje osličku, to je jeho pesnička, a vtedy skočí človek raz, dva, tri. Ani skok viac.

Keď hlucháň brúsi, môže vedľa neho z dela vystreliť, nepočuje. Ale beda, ak sa dačo pohne pri bubnovaní alebo medzi ním. Sneh pri skokoch dopredu chrupčí pod nohami, ale to nič, hlucháň nepočuje. Ale keď poľovník zastane, zostáva v takej polohe, ako je, aj dych tají. Pomedzi holé koruny javorov, bukov, i poriedko stojace smreky presvitá obloha. A hluchá-ňa už počuť tokať celkom blízko. Poľovník si ide oči vyočiť, či ho zbadá, či už je na kraji čistinky, pri buku. Kdeže. Ešte treba bližšie. Pušku drží v ruke, skok, druhý, tretí.

Noha sa mu pošmykla, skotúlil sa zo dva metre po svahu. Hlucháň sa odmlčal. Nie, neodletel ešte. Ale stíchol. Nepočuť ani len ťuknutie. A trvá to dlho. Nuž leží v polohe ako spadol, nehýbe sa, hoci mu trpne celá ľavá noha, na ktorej je zvaiený. Konečne! Ozvalo sa len jedno — jediné ťuknutie paličiek. Až po dobrej chvíľke druhé, ale vzápätí tretie. A čochvíľa je hlucháň zasa v jednom speve. Už je pri ňom. Temný vták na holom konári je napodiv malý, nie taký, ako ho kreslia na obrázkoch. Našuchorí sa iba keď toká, spustí krídla a spieva. Na rúbaň priletela sliepka. Treba sa poponáhľať. Pri najbližšom brúsení sa postaví tak, aby mohol strieľať. A vtedy zbadal tieň. Ťahá sa hore kmeňom buka, z tej strany ho nemôže hlucháň spozorovať, spieva bezstarostne ďalej. Už brúsi. Človek namieri a horu pretne dunivý výstrel.

Veľký kohút zatrepe krídlami, vznesie sa ponad malú čistinu a zhltne ho prísvit brieždenia. Aj jedna-dve sliepky zašuchocú nad stromami. Tieň z kmeňa buka sa stratil. Medzi stromami sa ako-tak rozvidnelo.Chvejúc sa na celom tele ide poľovník ku kmeňu buka. Bez pohybu tam leží na snehu kuna, zuby má vyčarené, pod vyvrátenou papuľkou sa belie úzky nákrčnik.

Darwin objavil, že hlboké kvety červenej ďateliny môže účinne opeliť len čmeliak, lebo má dostatočne dlhý cuciak. Nijaký iný hmyz to nemôže urobiť. Keďže v Anglicku sa vyskytuje veľké množstvo čmeliakov, dobre sa tam darí aj ďateline. Inému bádateľovi, ktorého Darwin cituje, bolo nápadné, že v susedstve dedín a miest bolo viac hniezd čmeliakov než inde.

Zistilo sa, že na týchto miestach sa vyskytovalo menej myší, ktoré ináč s obľubou požierajú medové plásty a larvy čmeliakov. A prečo tam bolo menej myší? Pretože ľudia vo svojich sídliskách chovali veľa mačiek. Mačky chytajú myši, a tak zabraňujú ich rozmnožovaniu. Túto myšlienku ďalej rozvíja istý nemecký bádateľ: anglické mačky majú teda zásluhu na dobrej úrode ďateliny.Ďatelina je najdôležitejšou potravou kráv, a tým ekologicky súvisí s britským loďstvom, pretože námorníci čerpali silu najmä z hovädzieho mäsa.

Z toho vyplýva,že o britskú nadvládu nad morom sa zaslúžili vlastne mačky.Thomas Huxley šiel ešte ďalej a posmešne vyhlásil, že ako je známe, hlavnými chovateľkami mačiek sú v Anglicku staré panny. Takže by bolo možné anglickú nadvládu nad mórami logicky a ekologicky odvodzovať od staropanenskej lásky k mačkám. Táto historka o mačkách a ďateline, ako aj jej doplnky sú, pochopiteľne, zveličené. Ale z nej vidno, ako ďaleko zasahujú ekologické vzťahy, takže dokonca spájajú rastliny a zvieratá s celkom opačnými vývojovými líniami.

Život je pohyb

Úžasná rôznorodosť organizmov, ktoré takúto pospolitosť tvoria, má len jeden cieľ, a to výživu. Každý člen pospolitosti sa totiž usiluje získať časť energie, ktorá z jedného organizmu prechádza do druhého.Slnečné svetlo ožaruje nielen nepatrné riasy v rybníku, ale aj vysoko sa týčiace stromy okolo a dodáva im energiu na fotosyntézu.

Pri tomto chemickom procese sa žiarivá energia pomocou chlorofylu využíva na tvorbu cukrov.Značnú časť slnečnej energie spotrebujú rastliny na vlastný rast a rozmnožovanie. Tá časť energie, ktorátrvalé „zachytí” v rastlinnej štruktúre, stane sa zásobárňou energie, ktorá je potom zdrojom aj pre ďalšie, vyššie typy organizmov. Rastliny sú preto prvovýrobcami.

Primárnym spotrebiteľom je napríklad jeleň, ktorý ohrý-za mäkké púčiky a mladú kôru stromov. Keď prechádza od stromu ku stromu a naťahuje sa, aby dosiahol na konáriky, vydáva prirodzene energiu, ale spotrebuje jej menej, než koľko do seba z potravy naberie, a tým sa stáva pre ďalšieho spotrebiteľa zdrojom tej istej energie, ktorú pôvodne darovalo slnko.Ďalším spotrebiteľom môže byť puma alebo lev, ktorý premôže jeleňa alebo iného bylinožravca, a tak z druhej ruky dostane podiel energie. Lev nakoniec zdochne a kus z jeho mäsa sa dostane napríklad do hrvoľa supa.Väčšina jeho zotletej podstaty pravdepodobne prenikne do zeme,kde ju baktérie a huby rozložia na jednoduché látky, aké potrebujú rastliny, aby mohli vyrábať viac energie a aby sa obeh nezastavil.

Početné dráhy, ktorými energia stále prúdi medzi všetkým živým, vytvárajú reťazce, uzatvárajúce sa do látkového obehu. Obraz reťazca nás zvádza k predstave usporiadaného sledu jednotlivých článkov, ale to by bol omyl. Odpoveď na otázku, kto tu koho požiera, je veľmi zložitá. Chrobák sa môže živiť na mnohých rastlinách a sám je zasa vítanou pochúťkou pre mnohé vtáky, ale aj napríklad pavúky alebo iný hmyz. Jeho konzumenti majú zasa množstvo nepriateľov, z ktorých každý by mohol tvoriť článok reťazca.V labyrinte pôsobenia a spojenia možno rozoznávať tri primárne látkové obehy. Jeden ide cez dravce.

Väčšinou vedie od rastlinných výrobcov najskôr k malým vegetariánom a potom k väčším mäsožravým zvieratám. Druhý je parazitárny. Spája väčšie tvory s malými príživníkmi,ktoré odčerpávajú ich energiu. Tretí látkový obeh tvoria saprofy-ty — mikroorganizmy, ktoré požierajú najmä odumretérastliny a zdochliny zvierat.

Podľa veľkosti jednotlivých druhov postupujú volavky z vonkajšieho okraja plytkého pásma až do najhlbšej vody

Ale tieto obehy sú medzi sebou pospájané tak, že tvoria husté tkanivo, v ktorom sa križuje nepredstaviteľné množstvo vláken. Nemožno z neho vyňať nijaký jednotlivý rad výrobcov a spotrebiteľov, lebo je vždy spojený so všetkými ostatnými členmi životnej pospolitosti.Pri globálnom hodnotení rozličných rastlín a živočíchov, ktoré sa zúčastňujú na látkovom obehu, pozorujeme, že ich môžeme zostaviť do akejsi pyramídy. Na najnižšie miesto príde množstvo rastlinných výrobcov energie. Na ďalšom stupni je už menšie množstvo bylinožravcov, ktoré sa živia rastlinami.Nad nimi je zasa menší zástup primárnych mä-sožravcov, za ktorými nasleduje ešte menší počet sekundárnych mäsožravcov.
Spotrebitelia na vrchole pyramídy sú zvyčajne telesne najväčší členovia životnej pospolitosti. Živočíšni zástupcovia v nižšej časti, bylinožraví primárni spotrebitelia bývajú najmenší, ale vytvárajú najpočetnejšiu skupinu.Aby jediný človek mohol pribrať pol kila, musí v mori vzniknúť pol tony živej hmoty. Základ pyramídy tvorí rastlinný planktón, takzvaný výrobca, ktorý fotosyntézou hromadí slnečnú energiu. Na druhom mieste v pyramíde je zasa množstvo drobných morských živočíchov, ktoré sa živia planktónom. Tieto živočíchy sú zasa potravou pre ďalšiu skupinu —’ ryby. Pri tomto látkovom obehu sú na každom stupni až deväťdesiatpercentné straty. Z päťsto kíl rastlinného planktónu sa vyrobí päťdesiat kíl živočíšneho planktónu, z ktorého vznikne päť kíl rýb, ktoré človek potrebuje, aby mohol pribrať pol kila.
Nielen druhy, ktoré sa zúčastňujú na látkovom obehu, ale aj množstvo energie od jedného stupňa pyramídy k druhému možno teda zostaviť do číselnej pyramídy. Dolu, kde producenti majú k dispozícii veľké množstvo energie, sa veľkoryso plytvá. Hore, u posledného spotrebiteľa, sa ukladá len veľmi málo. Úbytok, ktorý od stupňa k stupňu vzrastá, spôsobuje tepelná strata pri životných procesoch živočíchov.
Laici, ale aj biológovia označovali predtým jednotlivé stanice látkového obehu za užitočné alebo škodlivé. Myšiak bol užitočný, lebo chytá hlodavce, ktoré človeku spôsobujú škody na plodinách. Naproti tomu jastraba strieľali, lebo občas ukradol na dvore hydinu alebo zaútočil na bažanta, na ktorého sám človek striehol s brokovnicou. Toto bezduché a celkom podľa človeka zamerané hodnotenie látkového obehu už urobilo miesto lepšiemu hodnoteniu. Ak má pospolitosť živých tvorov zostať zdravá, musia byť aktívni všetci jej členovia. Je ľahostajné, či niektorý člen je prospešný najbližším cieľom človeka alebo nie. Keď si dôkladnejšie preštudujeme celé pletivo vzťahov, poznáme totiž, že je nemožné rozlíšiť priateľa od nepriateľa, rozdeľovať zvieratá na užitočné a škodlivé.V lesných porastoch severoamerického východu sme našli na to vhodný príklad.
Ak vychádzame z toho, že stromy sú pre človeka užitočné, musíme nočnú moiu po-sr.oazujucu listnaté dreviny (Cecropia pellata) pokladať za škodcu, lebo v štádiu larvy požiera nesmierne množstvo listov. Z toho by logicky vyplývalo, že za užitočný budeme pokladať taký druh, ktorý túto moru ničí. V oblastiach, kde sa vyskytuje, skutočne žijú aj jej prenasledovatelia, a to šesť druhov hmyzu a dva druhy myší. Myši ničia mory, ale súčasne veľmi poškodzujú mladé stromčeky.

Kde máme teda myši zaradiť, medzi priateľov alebo nepriateľov?Tými šiestimi druhmi hmyzu sa radšej nebudeme podrobnejšie zaoberať. Majú totiž parazity a tie zasa svoje parazity, takže označenie užitočný alebo neužitočný je veľmi relatívny pojem. V životnej pospolitosti do seba zapadá toľko koliesok, že chcieť rozlišovať medzi užitočnými a škodlivými členmi

Jedným z najdôležitejších problémov, s ktorým sa živočíchy musia vyrovnať, je rozdelenie životného priestoru. Riešenie je v niektorých prípadoch jednoduché. Keď rozličné zvieratá obývajú rôzne ekologické oblasti, nedostávajú sa pri hľadaní priestoru a potravy do konkurenčného boja. Vtáky, ktoré sídlia v korunách stromov, skoro nikdy neskrížia cestu druhu, ktorý žije v lese na zemi.Pri vtákoch toho istého druhu, ktoré sídlia v rovnakej oblasti, je vyrovnanie záujmov už ťažšie. Problém a rozdelenie hniezdiacich a kŕmnych priestorov vyžaduje mnoho kompromisov. Vymedzenie teritórií sa preto stáva jednou z najdôležitejších činností vnútri živočíšneho spoločenstva. je márna námaha. Bobry označujú hranice svojej ríše pachmi a varovným zvukom. Tulene si na mieste, kde vychovávajú potomstvo, rozdelia priestor na mozaiku menších okruhov, aj keď ich hranice nevidno. Nájdu a upravia si miesta pre liahnutie mláďat, pre mládenecké zhromaždenia, pre mláďatá na hranie. Správanie sa veľkých vrešťanov vo vlhkých stredoamerických pralesoch sa zdá chaotické.
Keď pozorne sledovali asi štyristo týchto opíc, ktoré v oblasti Panamského prieplavu obývajú územie s rozlohou asi 1600 ha, ukázalo sa však, že každé zviera patrilo do jednej z dvadsiatich troch skupín a každá skupina si chránila určité územie. Hranice tohto územia boli vyznačené topografickými značkami, napríklad zvlnením terénu alebo vysokým stromom. Na pohľad sa jednotlivé skupiny vrešťanov nedali rozlíšiť, ale i tak každá zostávala vnútri svojich hraníc a bránila si svoje územie. Keď sa náhodou dve skupiny priblížili k hraniciam, ozval sa mohutný rev, kým jedna alebo obe skupiny neodišli.
Volavky na Floride majú podľa druhu nielen rozličné techniky lovu, ale aj prísne rozdelené záujmové sféry. Veľmi malá volavka zelená sa zdržiava v plytkej vode okolo mangrovových oporných koreňov. Väčšie biele, sivé a modré volavky lovia na vonkajšom okraj; plytkého pásma, kde je voda najhlbšia. Ostatné druhy si n idľa dĺžky nôh rozdeľujú oblasti s rozličnou hĺbkou.Toto všetko vylučuje vzájomnú konkurenci Pnestor, ktorý je k dispozícii, sa rozdelí na menšie okruhy.

Pre všetkých je miesto, lebo daný priestor sa lepšie wužíva. Keby naproti tomu všetky druhy volaviek los.-‘i na tých istých miestach a rovnakým spôsobom, prekaz;)]; by si a usilovali by sa navzájom vytlačiť. Čas a energia potrebná na hľadanie potravy by sa vyplytvala v bojo.

V zložitom živote pospolitosti je vymedzenie územia len jedným z mnohých spôsobov, ako zabezpečiť existenciu svojmu druhu. Pri niektorých druhoch vtákov má každý člen pospolitosti určitú hodnosť v usporiadaní, ktoré sa despotický dodržiava. Výsledkom je hierarchia, v ktorej je každý vták niekomu podriadený a niekomu nadriadený.

Len vták na hornom konci radu sa nemusí obzerať na ostatné. Keď sa niektorý vták neudrží proti nižšie stojacemu, stráca svoje miesto v hierarchii. Potom mw! s iným vtákom bojovať o nižšiu hodnosť, ktorú dokáže obhájiť. Vták, ktorý zaujal vyššie postavenie, zanechal po sebe prázdne miesto. O toto miesto sa začne boj, na ktorom sa zúčastňujú všetky vtáky z nižších stupňov,
ktoré sa cítia dosť silné, ale aj vytlačený vták.Tento postup si všimne každý, kto pozoruje vtáky na miestach, kde sa kŕmia. Zo zdanlivého zmätku čoskoro vznikne spoločenská hierarchia, ktorú vtáky jedného druhu presne dodržiavajú. Nielen ony, ale aj ostatní návštevníci kŕmidla.
Povedali sme, že príroda sa stále usiluje o rovnováhu všetkého živého. Pri pozorovaní však ťažko nájdeme stabilitu, ktorá by zodpovedala ľudským predstavám o harmónii prírody.

Namiesto o veľkej harmónii by bolo lepšie hovoriť o množstve menších oblastí, kde vládne akási vyváženosť. Primeraným obrazom nie sú váhy s dvoma miskami, ale priestor plný hodín-najrôznejšej konštrukcie a veľkosti, s kyvadlami, ktorých rozkyv sa z roka na rok a z hodiny na hodinu mení. Napriek tomu sú všetky tieto hodiny takmer rovnomerne nariadené na určitý čas a rozkyv ich kyvadiel sa drží v určitých medziach — kým človek násilnou rukou alebo prírodná katastrofa nenaruší ich chod.Nie stabilita, ale zmena a premena je kľúčom pre pochopenie života — a práve preto je táto malá planéta bezvýznamného Slnka taká úchvatná.

Po úspešnej polovačke a poľovníckom krste mladého poľovníka Rapčana sme sa dohodli, že na budúcu sobotu sa stretneme na Bani Pri dube.Cez týždeň mal každý svoju prácu, ale večerami sa poľovníci stretávali na posiedkach.

Zabávali sa na Rapčanovom krste, ako mu náležité vyprášili nohavice, aby pamätal, kedy zastrelil prvého diviaka a bol prijatý za rovnoprávneho člena rodiny poľovníkov. Robili sa aj plány, kde by sa bolo dobre v sobotu a nedeľu vybrať, i keď každý vedel, že o to sa postará hájnik Martin Mucha. Akoby aj nie! Martinko, ako ho každý v dedine a na okolí volá, je horárom vyše tridsať rokov a pozná tunajšie lesy lepšie ako ovocný sad okolo svojho domu, ktorý je aj horárňou.

Čudná jazda

K tomu by som ešte pripomenul, že hájničenie patrí Muchovcom už akoby do rodiny. Hájnikom bol Martinov otec, ešte u grófa, hájnikom bude aj jeho syn a možno aj synov syn. Takisto aj poľovníctvo majú Muchovci v krvi. Na svojich obchôdzkach lesom si hájnik Mucha všíma každú stopu a podľa toho vie, kde sa kedy diviaky zdržiavajú, vlastne kade sa najviac motajú, lebo diviačia zver je veľmi túlavá.
No, trochu som odbočil od toho, čo vám chcem povyprávať.
V tú sobotu Pri dube, dávno pred dohovorenou hodinou rozkladal ohník starý poľovník Randis. Obával sa, že zmešká, a preto došiel na miesto stretnutia veľmi zavčasu a začalo mu byť zima. Neďaleko ležala jeho kapsa s jedlom na dva dni. O ňu bola opretá stará drôtovka s kohútikmi. Pri nej jeho pes Brok, ktorého by bolo ťažko zaradiť do niektorého zo známych plemien poľovných psov, ale ináč veľmi dobrý diviačiar. Takisto by bolo ťažko povedať, ktorý z týchto dvoch má radšej poľovačku — pes alebo jeho pán? Postupne poprichádzali ďalší. Hájnik Mucha oznámil svoj návrh: — Mali by sme sa najprv vybrať na Bušakov vrch. Potom na Varatik, Sánky a Peňaze až do Bystrej, kde prenocujeme. Zajtra sa pridajú k nám aj ia a budeme pokračovať cez Ciľanu, Petriš a oblúkom cez bodo-u a Kuzap domov. Chcel by nie– Nikto nemal námietky. S návrhom súhlasili a šli sme. tu nám šťastie veľmi neprialo, niekoľkých líšok a malej zveri sme nestretli nič. Čerstvé diviačie stopy bolo vždy poznať,ale diviakom sa vždy podarilo vykĺznuť z priehonu.
Do Bystrej sme došli podvečer. Zastavili sme sa ako obyčajne, u cestára Muchu, tiež známeho široko-ďaleko. Tam nás už čakali bystranskí poľovníci Rozin a Husár. Neskoršie prišli aj iní. Zrazu sa cestárova priestranná izba stala pritesná.
Po večeri sme predebatovali plán na zajtrajší deň, porozprávali o tom, čo sa ktorému na posledných potulkách lesom prihodilo, zažartovali, pobavili a šli spať.
V nedeľu ráno na svitaní po čerstvom snehu kráčali hore Cigánom dva rady chlapov. Puškári, ako hájnik Mucha volá poľovníkov, jedným smerom, honci so psami iným smerom. Poľovníkov viedol hájnik Mucha, honcov jeho syn Martin.Po rozostavení poľovníkov na stanovištia hájnik Mucha zatrúbil na hlavniach dupľov-ky a poľovačka sa začala. Priehon bol krátky a honci nič nenahnali na čiaru poľovníkov, hoci dnes, podobne ako včera, aj tu boli diviačie stopy.Pri druhom rozostavovaní strelcov ujovi Randisovi Martinko posunkom ruky naznačil, že by mal zostať na okraji čistinky.

Prikývol hlavou na súhlas a zostal. Najlepšie kryté miesto, odkiaľ by mohol sledovať celú čistinku, sa mu pozdávalo za osamelým kríčkom stojacim dva-tri kroky pred hustým porastom. Podišiel ku kríku a krpcom z diviačej kože rozhrnul sneh, aby mu nevržďal pod nohami. Potom zapichol poľovnícku palicu do snehu, roztvoril jej rukoväť, oprel sa o ňu a začal si čistinku lepšie všímať. Pred nimi a vľavo bol mladý porast, ako ten za jeho chrbtom, len nie taký hustý. Vpravo zasa starý bukový les. Na čistinke vládlo sviatočné ticho, len stranou sa ozýval škrekot sojky, sprevádzajúcej poľovníkov, odchádzajúcich na svoje stanovištia, ale aj ten stíchol.

V tichu sa poľovník môže ponoriť do svojich spomienok, rozmýšľať, kým sa nepriblížia honci. Aj náš ujo Randis, ktovie kde blúdil mysľou, na ktorú z nespočetného množstva svojich poľovačiek spomínal. Dlho však nemohol premýšľať. Zo zadumania ho vyrušil šuchot suchého neopadnutého lístia a praskot konárikov v protiľahlom poraste. „Čo by to len mohlo byť?” rozmýšľal. Poľovačka sa ešte ani dobre nezačala. Pred chvíľou sa mu zdalo, že v diaľke sa ozval brechot psov.Zbystril sluch i zrak, pevnejšie zovrel v rukách dupľovku a čakal. Zvuk sa stále približoval, silnel. Už bolo jasne počuť, ako sa niečo veľké prediera cez porast. Pravdepodobne diviak alebo jeleň. O chvíľu sa objavila na okraji hlava silného diviaka-sa-motára. Svedčili o tom veľké kly, ktoré vyčnievali po oboch stranách jeho rypáka ako nejaké rožky.

Pre starého poľovníka Randi-sa to nebolo prvé stretnutie s diviakom, no predsa bol vzrušený a obával sa, že ho diviak spozoruje a zuteká. A toho by veru bola škoda! Takmer nedýchal.
Ako tak nepohnute stál a sledoval, kedy sa diviak ukáže lepšie, cítil, ako mu krv stúpa do hlavy a srdce bije až kdesi v krku. Ticho natiahol kohútiky, aby bol pripravený vystreliť, keby diviak vyšiel na čistinku. Ale diviakovi sa akosi nechcelo z húštiny von.Po chvíľke, ktorá sa nášmu poľovníkovi zdala byť nekonečne dlhá, diviak predsa len podišiel trochu bližšie, ale znova zastal. Smeroval rovno na poľovníka, výstrel by bol neistý. Keby ukázal bok! Konečne sa zasa pohol. Mieril k starému lesu. No urobil len niekoľko krokov a znova zastal. Randisovi sa zdalo, že ho zvetril a už-už odskočí. Preto neberúc do úvahy zlú polohu diviaka, zdvihol pušku, namieril a potiahol kohútik. Nedeľné ticho prerušil výstrel.

Jeho rachot sa rozliehal lesom. Tým, že tak nečakane padol, udivil ostatných poľovníkov. Všetci sa chceli čím prv dozvedieť, čo sa stalo na Randisovom stanovišti, ale nikto nesmie opustiť svoje miesto, kým sa poľovačka neskončí, alebo niekto nevolá o pomoc. Nuž každý zostal tam, kde bol. Len keď honci došli po čiaru strelcov, všetci sa náhlili na čistinku, odkiaľ zaznel výstrel. Nemalé bolo ich prekvapenie, keď si čistinku prehliadli. Pri kríčku, zapichnutá v snehu, stála poľovnícka palica. Vedľa ležala dupľovka s nevypáleným nábojom v ľavej hlavni, neďaleko nej klobúk. Na tŕňoch v poraste viselo niekoľko handier — útržkov z poľovníckeho obleku. Na čistinke boli stopy silného diviaka a trochu farby na snehu. Viac nič. Po strelcovi ani stopy! Kde sa len mohol podieť? Akoby ho bola zem prehltla! Nebolo však času na dlhé uvažovanie. Možno je v nebezpečenstve život človeka a potrebuje pomoc. Len aby neprišla neskoro. Ale ako mu pomáhať, keď ho niet? Predsa len bolo treba niečo podniknúť.Časť poľovníkov zostala prezerať húštinu, pri ktorej sa záhadný dej odohral, a pozbierať poľovníkove veci. Ostatní- sme sa pustili po jedinej viditeľnej stope — po stope diviaka.
Len ťažko sme sa predierali hustým porastom, v ktorom diviak urobil naozajstný tunel. Vpredu šiel honec s Randisovým psom na dlhom remeni. Za ním poľovníci a honci so psami. Šťastie, že porast sa prerie-dil a šli sme dolu svahom.
Pozorne sme si všímali farbu. Zo začiatku bolo len málo farby. Postupne jej bolo čoraz viac. O niekoľko sto metrov sa popri jasno-červenej farbe vyskytla aj tmavočervená, zmiešaná so zelenými čiastočkami, ako pri zásahu na mäkko, čo ešte viac vystupňovalo náš údiv.V jarku medzi dvoma kopcami sa stopa stočila prudko doprava, smerom nadol ku riečke Bystrá. Voda jarčeka zmývala farbu, ale psy sa stávali čoraz nepokojnejšie a bezpečne držali stopu. Len ťažko sa dali udržať na remeňoch, čo naznačovalo, že vzdialenosť medzi nami a diviakmi sa zmenšuje.
Na mieste, kde jarček odovzdáva svoju vodu riečke, je most pre dvojkoľajku. Okolo mosta je menšia rovinka. Na túto rovinku drevorubači spúšťajú drevo rizňami zo Šik-Iova, nakladajú na vozne úzkokoľajnej železnice a odvážajú do sklárne a do okolitých baní. Keď sme došli na toto miesto, nechceli sme veriť vlastným očiam. Ujo Randis nožíkom rozrezával remienok, ktorým mal okrú-tenú onucu, aby sa mohol vyslobodiť zo zajatia už uhynutého diviaka. Pritom sa tváril akoby sa nič nebolo stalo.Zasypali sme ho otázkami, na ktoré nebolo možné naraz odpovedať a on sa ani ne-náhlil dať nám odpoveď. Len krotil svojho psa slovami: — No, veď ho len nechaj. Už neujde. — Pes totiž skočil na diviaka a začal ho trhať, aby bránil svojho pána. Na naše naliehame, aby už porozprával, čo sa stalo, povedal: — Veď vidíte, že ma ešte drží. Radšej mi pomôžte, aby som sa vyslobodil, a dajte niečo vypiť, lebo som vysmädol. Potom vám všetko vyrozprávam. Zatiaľ vyvrhnite diviaka.Keď už mal krpec zasa obutý, poumýval si zakrvavené ruky i tvár, pýtal sa na pušku, klobúk a palicu. Len vtedy sme sa spamätali, že sme sľúbili tým hore, že zatrúbime, keď niečo nájdeme.
Jedni sa mali okolo diviaka, iní zbierali suché konáre a rozkladali oheň, strúhali ražne, krájali slaninu a chlieb. Chystali sme sa obedovať. Medzičasom prišli aj tí zhora. Keď sme už všetci sedeli okolo vatry, ujo Randis nám celú príhodu vyrozprával.
Hneď po výstrele na diviaka si uvedomil, že ho len slabo ranil a že diviak je pripravený zaútočiť. Svedčil o tom vysoko zdvihnutý chvostík. V takom prípade je najlepšie vyliezť na najbližší strom, keď je na to ešte čas. Lenže ujo Randis nemal nablízku ani strom, ani by nebolo času naň vyliezť. Nebola by mu to dovolila ani jeho poľovnícka hrdosť. Ranený diviak veľkou rýchlosťou vyrazil do stredu čistinky, ale zastal uprostred nej, lebo nevedel, kde je ten, na ktorého sa chystal.

Zastal práve tak, ako si to želal náš poľovník — stranou. Preto rýchlo namieril diviakovi na komoru a potiahol druhý kohútik. Kohútik cvakol, ale puška zlyhala. Cvaknutie kohútika prezradilo diviakovi stanovište nepriateľa, na ktorého prudko zaútočil. Nebolo už času pušku znovu nabiť a natiahnuť kohútiky. Rozhodnúť sa bolo treba v zlomku sekundy. A starý poľovník sa rozhodol pre skutočne husársky kúsok. Namiesto toho, aby odskočil stranou, ako sa to obyčajne robieva, lebo diviak nevydarený útok málokedy opakuje, vrhol sa na útočiaceho diviaka. Odhodil pušku nabok, a keď mal diviaka celkom pred sebou, hodil sa mu na chrbát. Keď mu už ležal na chrbte, diviak zasekol svoje kly do „jazdcovej” pravej nohy. Ľavým párom klov prerazil onucu obkrútenú na súkenných nohaviciach. Kly sa mu tak v onuci chytili, že ju už nemohol pustiť. Vidiac, že má na sebe nepohodlného jazdca, chcel sa ho striasť, a preto sa s ním hodil do hustého krovia.

No poľovník sa ho pevne držal obidvoma rukami, až kým neprišli na čistinku. Tam sa už stačilo diviaka držať len ľavou rukou a pravou vytiahnuť poľovnícky nôž a zasadiť diviakovi smrteľnú ranu.Smrteľne ranený diviak vždy vyhľadáva vodu, do ktorej zalíha, a tak teraz sa táto neobyčajná jazda uja Randisa na diviakovi skončila pri vode. Šťastie, že nie v nej, lebo Bystrá pod Šiklovom je už poriadne hlboká.

Chov vyšších živočíchov v podmienkach zoologických záhrad má svoje problémy, ktoré indiferentnému publiku môžu unikať, ale nemôžu byť ľahostajné tým, ktorí do sveta zvierat nazreli hlbšie a vnímajú ho ako organickú súčasť života na tejto Zemi, ako svojrázny, nenahraditeľný a nesmierne zaujímavý prejav existencie.

Zoologické záhrady na jednej strane pomáhajú poznávať svet zvierat, pestujú povedomie spolupatričnosti všetkého života, ale na druhej strane redukujú a ochudobňujú životné prejavy zvierat niekedy oveľa viac, než je to nevyhnutné. Vyvážiť pomer medzi touto nevyhnutnosťou a na druhej strane medzi rešpektom k prirodzeným potrebám zvierat je trvalým problémom pri chove zvierat v zajatí.

Uveďme závažný názor biológa: „Vyšším živočíchom nemôžu život na slobode nahradiť ani najlepšie zoologické záhrady. Na rozdiel od ľudí, ktorí pre dobrý život potrebujú pocit slobody, neobmedzenosti ducha a priestoru pre konanie, zvieratám chýba najmä boj, a to ešte viac než neobmedzené planiny a nepreniknuteľné húštiny.

V prírode je pre jie život neustálym bojom o existenciu, má zmysel aj cieľ, kým život vo väzení s materiálne zabezpečeným živobytím stráca pre ne obsah.”Fakt, že primárnou potrebou vyšších zvierat je boj, zápas s príslušníkmi vlastného druhu aj s ostatnými zvieratami však nemožno v podmienkach zajatia „rešpektovať”. Z tohto poznatku však treba vyvodiť aspoň to, že akýmsi náhradným riešením musí byť povinnosť poskytnúť zajatým zvieratám možnosť nejakej činnosti, pri ktorej by si zvieratá vybili svoju energiu a aspoň sčasti mohli uplatniť svoje prirodzené schopnosti a vrodené možnosti.

Zvieratá v zajatí

To však prináša množstvo problémov. Vybaviť výbehy rozličnými podnetnými predmetmi, s ktorými by sa zvieratá mohli zabaviť a na ktorých by si mohli vybiť svoju energiu — to vyžaduje dôvtip, úsilie a čas. Jednoduchšie je dbať na prísne hygienické hľadiská. Lenže v hygienicky zariadených výbehoch sa zvieratá umárajú nudou a nečinnosťou. Preto je nevy hnutné medzi oboma hľadiskami nájsť prijateľný kompromis. Ak vychádzame z toho, že prírodu v podmienkach ZOO nemožno nahradiť, treba sa aspoň usilovať o to, aby zvieratá tú mali aspoň minimálne podnety k činnosti, aby sa im aspoň občas poskytla možnosť istého vzruchu.

Ak túto možnosť zvieratá vôbec nemajú, stávajú sa tupo konzervatívne, nedokážu sa vyrovnať ani s najmenšími zmenami. Ich schopnosti sa degenerujú a pohľad na úplne stereotypné správanie sa zvieraťa je skľu-čujúci.V nepriaznivých podmienkach sa zvieratá začnú veľmi rýchlo stereotypne správať. Keď ich neskôr aj premiestia do priaznivejších podmienok, nedokážu už potom tieto výhody nijako využiť. Tento fakt je overený mnohými skúsenosťami.Napríklad medvedica biela, ktorú z menšieho výbehu premiestili do veľkého členitého výbehu s bazénom, sa nijako v týchto nových podmienkach nepookriala. Do bazénu sa neodvážila vstúpiť a väčšinu času trávila prešľapovaním na malej ploche.

Prešľapovaním na drsnom betóne si rozodierala brušká láb až do krvi, ale svoje správanie nezmenila.Podobnému stereotypu podľahla aj indická slonica, ktorú už ako mláďa priväzovali reťazou za prednú nohu. Po rokoch, keď zmenila prostredie a stala sa útočnou, nik si ju už nedovolil priviazať Hoci mala už dostatočne veľký priestor, návyku prešľapovať na mieste sa už nezbavila. Pár hrochov, ktoré vyrástli v nevyhovujúcej ubikácii, bolo veľmi ťažko premiestiť do novovybudovaného výbehu.Trvalo viac než 24 hodín, kým hrochy konečne prešli do oveľa vhodnejšieho výbehu.Africký slon, ktorého dopravovali v debne do vyhovujúceho výbehu, zmenu k lepšiemu nijako neuvítal. Z debny odmietal vystúpiť celé dva dni, aj keď ho rozličným spôsobom vábili, takže nakoniec ho do voľného výbehu vytlačili násilne

.Zvieratá otupené chovom v nevyhovujúcich podmienkach už nedokážu napr. postrehnúť možnosť úniku. Stalo sa, že na vlčom výbehu zostali otvorené dvierka, ale vlk si to ani nevšimol a behal po svojej ustálenej trase pozdfž jednej steny.Je pochopiteľné, že zoologické záhrady už len z bezpečnostných dôvodov nemôžu poskytnúť zvieratám príliš veľa možností. Ale to ich nezbavuje povinnosti zabezpečiť zajatým zvieratám aspoň minimum činnosti a zábavy. Bezpečnostné a hygienické hľadiská by nemali byť jedinými faktormi, o ktoré by sa mali zoologické záhrady starať. Treba vedieť aj vyjsť v ústrety zvieratám, často vzácnym a drahým, ktoré určite stoja za to, aby sa chovatelia starali o ne aj po tejto stránke.