Bohatstvo vtáčej reči

Prečo vlastne vtáky štebocú, švitoria a spievajú? Namáhajú svoje hrdielka len preto, aby vyjadrili radosť zo života a potešili nás?

Alebo má ich koncertovanie funkčný význam? Inými slovami, nejde v skutočnosti o „spoločenskú konverzáciu” a výmenu dôležitých informácií medzi operencami?Známy prírodovedec a etológ Konrad Lorenz napísal mnoho kníh a štúdií, ale najväčší úspech a najširší ohlas malo jeho dielo Prsteň kráľa Šalamúna.

Symbolický názov knihy evokuje údajnú schopnosť kráľa Šalamúna rozumieť reči zvierat. Stačilo, aby si navliekol čarovný prsteň, a „brána zvieracích jazykov” sa pre ním otvorila.Táto bájka má v podstate racionálne jadro. Šalamúnovu zázračnú schopnosť si totiž môže osvojiť etológ, t. j. bádateľ zaoberajúci sa štúdiom správania sa a životných prejavov živočíchov.

Ak objekty svojho vedeckého záujmu sleduje pozorným okom a citlivým uchom a ak neuviazne v bludisku obyčajného experimentovania, môže preniknúť do tajomného sveta zvieracej reči, poznať, ako sa živočíchy navzájom dorozumievajú.

Bohatstvo vtáčej reči
Bohatstvo vtáčej reči

A vôbec na to nepotrebuje magický prsteň.Dorozumievacia sústava zvierat sa, samozrejme, nedá porovnať s komunikačným systémom ľudí, tak ako sa nedá porovnať ani spôsob ich života. Ľudské slovo predstavuje v živej prírode len jeden z mnohých dorozumievacích prostriedkov, aj ked najvyspelejší a najdokonalejší. Zvieratá sú obdarené takou komunikačnou schopnosťou, ktorá zodpovedá podmienkam a potrebám sveta, v ktorom žijú.
Na prvý pohľad si možno ťažko predstaviť, že napríklad mravce si „vymieňajú informácie” pomocou chemických signálov a že včely sa dorozumievajú zvláštnymi tančekmi. Ak chceme zvládnuť „Šalamúnovo umenie”, musíme začať zistením, akými zmyslovými orgánmi príslušný živočíšny druh vníma svoje okolie, čím „vidí” vonkajší svet. Vráťme sa ešte ku včelám. Tieto tvory skutočne vidia ultrafialové lúče a polarizované svetlo, teda javy, ktoré sú ľudským zmyslom neprístupné.

Psy a netopiere sú zasa schopné vnímať a rozoznávať ultrazvuky. Je teda zrejmé, že každý zvierací druh má svoj špecifický zmyslový svet, vlastnú víziu životného prostredia. A tým je určený aj spôsob, ktorým prijíma a vysiela potrebné „informácie”.Medzi zvieratá, ktoré okolitý svet vnímajú podobne ako primáty a ľudia, patria aj vtáky. Ich najvyvinutejšími zmyslovými orgánmi — podobne ako u človeka — je zrak 62 a sluch. Sú to teda tvory žijúce vo svetle farieb a zvukov.Práve tým si možno vysvetliť, prečo si ich človek tak obľúbil.
Pozrime sa teraz bližšie do ríše vtákov. O väčšine operencov možno povedať, že sú to spoločenské tvory. Samozrejme, sú medzi nimi aj samotáre, napríklad dravce, kukučky, ale aj tie v určitých etapách životného cyklu vyhľadávajú spoločnosť jedincov svojho druhu. Nesmieme zabúdať, že vzťah medzi samčekom a samičkou v období hniezdenia, vzťahy medzi rodičmi a potomkami sú formou spoločenského a pospolitého života.

Život v kolektíve vyžaduje schopnosť vzájomnej komunikácie, určitú formu reči. Vtáčia dorozumievacia sústava sa zakladá na „posunkoch”, farbách a zvukoch, t. j. na správaní sa vtáka, sfarbení jeho peria a na speve, štebotaní alebo obyčajnom škreku. Tieto symboly a signály sú dostatočne bohaté, aby vtákom umožňovali medzi sebou „hovoriť”. Vo vtáčom svete je to rovnako dokonalá a zrozumiteľná reč ako artikulované slovo v ľudskej spoločnosti.

Škála dorozumievacích signálov je veľmi široká a pestrá. Zásadný význam pre každého operenca má napríklad schopnosť neomylne rozoznať príslušníkov vlastného druhu. Je to dôležité jednak pre vtáky, ktoré žijú v kŕdli, ale aj pre vtáky-samotáre. Spoľahlivú identifikáciu umožňujú špecifické znaky, najmä farebné škvrny a výrazný tvar niektorých pier. Napríklad pri kačici je „zrkadielko”, t. j. žiarivo sfarbená časť krídel, rovnako spoľahlivým rozoznávacím znamením, ako sú výsostné znaky na trupe lietadiel.Niekedy však musela príroda siahnuť po kompromise.

Nositeľ príliš nápadných znakov by priťahoval dravce. Na druhej strane málo zreteľné poznávacie znamenia by sťažovali identifikáciu vnútri vlastného druhu. Preto sú niektoré charakteristické znaky viditeľné iba za letu, napríklad biela kostrč pinky severskej. Niektoré vtáky musia dokonca robiť zvláštne pohyby, aby sa ich „preukaz totožnosti” stal viditeľným.

Naproti tomu niekedy vták potrebuje na seba upozorniť, aj keď mu hrozí nebezpečenstvo. Vieme napríklad, ako vtáčí rodič dokáže na seba upozorňovať — dokonca často predstiera zranenie, aby odvábil dravca alebo aj človeka od hniezda s mláďatami. Dojemný výstup vie zahrať najmä jarabica.Veľmi mnoho vtáčích druhov využíva na vzájomnú komunikáciu zvukové signály.

Vokalizačná škála je veľmi široká — od obyčajných škrekov až po árie. Je zaujímavé, že „spevy pre potešenie” sa medzi jednotlivými vtáčími druhmi podstatne odlišujú, kým poplašné zvukové signály sú veľmi podobné. Uplatnil sa tu zrejme kolektívny pud sebazáchovy, medzidruhová solidarita tvárou v tvár dravcom a všetkému nebezpečenstvu.
Vokálne schopnosti používajú vtáky na vyjadrenie svojho „duševného” stavu alebo, čo je v prírode veľmi užitočné, aby oznámili svojmu okoliu svoj „občiansky stav”, t. j. či sú slobodné alebo už zadané.

Túto správu rozhlasuje do sveta spravidla samček.
Vokálny repertoár jednotlivých druhov sa odlišuje v závislosti od morfologických charakteristík a zvykov. Vtáky s nápadným sfarbením majú spravidla chudobnejší hlasový fond a menej melodické piesne. Čo im príroda pridala na odeve, o to ich ukrátila v hrdle. Naj nadšenej šími a najdokonalejšími speváčikmi sú nenápadne sfarbené vtáky. Žiarivo žltý kanárik, ktorého chovajú v klietkach práve pre jeho spev, tvorí výnimku len zdanlivo.

Svoj nápadný odev získal až po stáročiach chovu a kríženia v zajatí.
Spievajú a trilkujú vtáky len z radosti? Možno tiež, ale dnes vieme, že najmä preto, aby svojmu okoliu a predovšetkým príslušníkom svojho druhu oznámili, že si zabrali určité „územie” na stavbu hniezda a že sú rozhodnuté tento svoj životný priestor brániť, a ak bude treba, nielen spevom, ale aj zobákom a pazúrmi. Miesto na hniezdenie vyberá zvyčajne samček, a práve preto vo vtáčích rodinách spievajú skoro výhradne „muži”. Spevom k sebe vábi aj samičku, s ktorou chce splodiť potomstvo.
Aby sme sa o tom presvedčili, stačí vedľa seba zavesiť dve klietky so samčekmi kanárikov.

Čoskoro sa spolu pustia do vášnivých speváckych „duelov”, aby presadili zvrchované právo na obsadený priestor. Ak oba samčeky zatvoríme do jednej väčšej klietky, prerastú spevácke súboje do neľútostných ruvačiek, ktoré sa pre slabšieho kanárika skončia tragicky, lebo sa nemôže zachrániť útekom. Ak umiestime oba samčeky do priestrannej voliéry, môžu po období „nerozhodných bitiek” uzavrieť určité prímerie.

Každý z nich si vo voliére vyhradí svoj priestor, kde si kraľuje. Vo voľnej prírode vedie tento pudový mechanizmus „obrany územia” k rovnomernému využitiu životného priestoru.
Ked si vtáčie jedince presadia svoj nárok na zábrane územie, spory a šarvátky prestanú. Mier spravidla zavládne v okamihu, ked vtáky začnú sedieť na vajíčkach. Každá rodinka má už svoj domov, takže akékoľvek hašterenie stráca zmysel. V tom čase prestane aj vtáčí spev.
Z toho, čo sme povedali, vyplýva, že sa môžeme naučiť rozumieť vtáčej reči, najmä reči optických a akustických signálov, ako aj pozorovaním vtáčích druhov, ktoré sa chovajú v klietke alebo vo voliére. Čoskoro rozoznáme, ako vták vyjadruje pocity náklonnosti alebo nepriateľstva, ako šikovne využíva tvarové a farebné charakteristiky operenia, aby privábil družku, zastrašil súpera a podobne.

Veľmi zaujímavé je pozorovať, ako sa samičky niektorých vtáčích druhov „predvádzajú” svojim vyvoleným. Veľmi pôsobivý je rituál dvorenia napríklad pri stehlíkoch, strnádkach a hýľoch. Samička vyjadruje ochotu pariť sa špecifickými pohybmi: prikrčieva sa, šuchorí perie, trasie spustenými krídlami, otvára zobáčik ako hladné mláďa. Niekedy sa zdá, akoby vzrušené jedince prekonávali protichodné pocity, akoby váhali a nemohli sa rozhodnúť pre jednoznačný prejav.
Tieto stavy nie sú nakoniec neznáme ani ľudom. V stavoch napätia sa nervózne hráme s nejakou drobnosťou, škriabeme sa na hlave, ohrýzame si nechty a robíme ďalšie neprístojnosti.

Stresové stavy prežíva, prirodzene, aj vták. Preto nás nesmie prekvapiť, keď spozorujeme roztúženého samčeka, ktorému sa nedarí vzbudiť záujem svojej vyvolenej, ako si rozčúlene šuchorí perie, škriabe sa nožičkou na hlave, predstiera, že pije atď. Cieľom tohto zdanlivo nezmyselného počínania je zbaviť sa vnútorného napätia, uvoľniť citový náboj.
Pozorovanie vtáčích prejavov nám umožňuje poznať, aký bohatý je citový život zvierat, ako ich vzťah k vonkajšiemu svetu určuje sústava presných a dômyselných zákonov. Môžeme sa naučiť rozumieť aj ich reči, ktorá ako prostriedky využíva všetky charakteristické znaky a črty príslušného druhu.

Potom ľahšie pochopíme, prečo sa živočíchom vyvinul taký široký register farebných a tvarových vzorov, návykov a životných prejavov. Uvedomíme si, že aj my tvoríme súčasť živočíšneho sveta a podliehame prírodným zákonom. Preto dôkladné štúdium života a správania sa zvierat môže priniesť odpoveď na mnohé z otázok, ktoré si kladieme sami o sebe. Dokonca sa môžeme dozvedieť, prečo sa za istých situácií správame tak či onak, niekedy dokonca nezmyselne a smiešne.

Bohatstvo vtáčej reči
Hodnotenie:

Vložiť komentár