Billy z pustatiny

Iste poznáte tri signály loviaceho vlka: dlhé a hlboké zavytie, akési hlásenie, ktoré znamená, že objavil zver, ale tá je príliš silná, a sám by na ňu nemohol zaútočiť. Zavytie v trochu vyššej tónine, ktoré sa postupne zvyšuje, je pokrik svorky na čerstvej stope. Ostré zaštekanie s krátkym, nie príliš silným zavytím, je osudný gong, lebo oznamuje „obkľúčený”
zaútočíme?King a ja sme práve prechádzali pahorkatou pustatinou so svorkou poľovných psov, ktoré pobiehali okolo našich koni.

Slnko už nebolo na oblohe a zostal^ len krvavá škvrna za Strážnou horou, za ktorou zapadlo. Hory zosiveli, údolia stemneli a tu sa zrazu ozvalo dlhé zavytie, ktoré všetci muži veľmi dobre poznali. Bolo melodické, ale zaznieval v ňom tón, od ktorého naskakujú zimomriavky, i keď v tomto okamihu im nebezpečenstvo nehrozilo. Chvíľu sme počúvali.

Lovec vlkov preťal ticho: „Je to Billy z pustatiny, jeho hlas si nemôžem pomýliť. Zrejme sa dnes večer vybral na kus dobrej hovädziny.”
V dávnych časoch prenasledovali celé svorky vlkov črie-dy bizónov a útočili na slabé, choré alebo poranené jedince. Keď bizóny vyhynuli, trpeli vlky nedostatkom, ale tento problém čoskoro vyriešil príchod hovädzieho dobytka, ktorý im stratu bohato vynahradil. V tom okamihu bola všetkým vlkom vypovedaná vojna.

Billy z pustatiny
Billy z pustatiny

Farmári ponúkali za každého zabitého vlka vysoké odmeny a každý pastier kráv mal stále poruke dostatočnú zásobu jedu a rozličných nástrah na ničenie vlkov. Najvynaliezavejší kovboji si z toho čoskoro urobili dobré remeslo a stali sa známymi lovcami vlkov. Jedným z nich bol práve King Ryder. Bol to tichý, jemný chlapík s bystrými očami, ktorý dokonale poznal voľne žijúce zvieratá a spôsob ich života, čo mu dodávalo osobitnú moc najmä nad divými koňmi a psami, takisto ako nad vlkmi a medveďmi, hoci v posledných dvoch prípadoch šlo skôr o schopnosť vedieť, kde sú a ako sa k nim možno dostať.

Lovcom vlkov sa stal už pred dávnymi rokmi a veľmi som sa prekvapil, keď mi raz povedal, „že v celej svojej poľovníckej kariére nepoznal vlka, ktorý by zaútočil na človeka”. Často som sa s ním pri táborovom ohni rozprával, kým ostatní pokojne spali, a tak som sa dozvedel aj to málo, čo vedel o Billym z pustatiny. „Už som ho spozoroval šesťkrát, siedmykrát to bude sviatok, na to môžete vziať jed. Potom už bude dlho odpočívať.”

A tak priamo na miestach, kde sa to všetko odohralo, v kvílivom nočnom víchre a za štekotu kojotov, sem-tam prerušovanom zavytím samého hrdinu, počúval som kapitoly neuveriteľnej histórie, ktorá spolu s ďalšími príbehmi vytvorila pred očami legendu o obrovskom tmavom vlkovi spod Strážnej hory.Kedysi na jar roku deväťdesiatdva lovil vlky istý lovec na východnej strane Strážnej hory, ktorá bola dlhý čas jediným orientačným bodom pre všetkých traperov.

Kožušiny síce v máji neboli najkvalitnejšie, ale odmeny boli vysoké — päť dolárov za hlavu a dvojnásobok za vlčicu. Keď jedného rána zostupoval k potoku, spozoroval na druhom brehu vlka, ako si ide uhasiť smäd. Mal ho pekne na dostrel, a tak ho aj zložil. Hneď zistil, že je to vlčica, ktorá má mláďatá. Jej rodina zrejme odpočívala niekde v blízkosti, a preto dva či tri dni strávil v okolí a pátral všade, kde by sa mohol nachádzať jej brloh, ale nenašiel nič.

O dva týždne neskoršie, keď prechádzal neďalekým kaňonom, spozoroval vlka, ako vybehol odkiaľsi z brloha. Puška, vždy pripravená na výstrel, zahrmela a do jeho zbierky pribudol ďalší desaťdolárový skalp. Hneď sa začal prekopávať do brloha, kde našiel naozaj jedno z najpodivu-hodnejších hniezd, lebo v ňom bolo nie päť či šesť víčat, ale až jedenásť. No najväčším prekvapením bolo, že neboli rovnako staré: päť z nich bolo väčších a starších a šesť mladších. Tu teda žili dve rozličné rodiny s jedinou matkou, a keď priväzoval na remienok s trofejami ich skalpy, zrazu sa mu rozjasnilo. Jedna várka určite patrila vlčici, ktorú zastrelil pred štrnástimi dňami.

Prípad bol jasný: mláďatá očakávajúce matku, ktorá sa už nemala nikdy vrátiť, srdcervúco nariekali a kňučali čím ďalej, tým viac, zúfalé od hladu. Druhá matka, idúc okolo, začula ich nariekavý plač a jej srdce, prekypujúce nežnosťou k vlastným vlčatám, sa zľutovalo nad sirotami. Odvliekla ich do svojho brloha a starala sa o dvojitú rodinu, kým jej materskú idylu neukončil neznámy lovec. Mnohí lovci vlkov často rozkopali vlčí brloh a nenašli nič. Staré vlky alebo možno mláďatá si samy vyhĺbia bočné a vedľajšie brlohy a východy, a keď ich nepriateľ napadne, skryjú sa v nich. Uvoľnená pôda zavalí spojovacie priekopy a mláďatá môžu uniknúť. Keď lovec vlkov odchádzal s no-vonadobudnutými úlovkami, vôbec netušil, že najväčšie zo všetkých mláďat leží v brlohu, a keby bol čakal ešte aj ďalšie dve hodiny, nebol by o nič múdrejší. Až o tri hodiny neskoršie, keď sa už slnko schýlilo k obzoru, ozval sa slabučký šramot. Potom sa objavili dve drobné sivé labky a na mäkkej hromádke vyhrabaného piesku zažiaril lesklo-čierny noštek. O chvíľu sa mláďa objavilo pred brlohom celé. Útok na brloh ho vydesil.

Teraz tu stálo celkom zmätené. Jeho domov bol rozkopaný a okolo ležalo niečo, čo páchlo ako jeho bratia a sestry, ale mláďa teraz k nim cítilo odpor. Zachvátil ho strach, keď ich oňuchalo, a preto sa rýchlo odplazilo do hustej vysokej trávy, len čo sa nad jeho hlavou ozval pleskot krídel nočnej sovy. Tam zostalo skrčené ležať celú noc. K brlohu sa neodvážilo ani priblížiť a nevedelo, kde inde by malo ísť. Na druhý deň ráno, sotva sa na mŕtve telá zlietli dravé supy, utekalo víča cez vysokú trávu a hľadalo najtemnejší úkryt, až sa cez priepasť dostalo do širokého údolia. Tam sa zrazu z trávy vynorila vlčica taká veľká ako jeho matka, ale aj tak celkom iná a cudzia, a prekvapené mláďa sa inštinktívne prikrčilo k zemi, keď sa naň stará vlčica vrhla.

Vlčica zrejme pokladala mláďa za výdatnú korisť, ale sotva ho oňuchala, všetko sa vyjasnilo. Chvíľu nad ním zostala v rozpakoch stáť. Víča sa opatrne priplazilo k jej labám. Nutkanie zabiť ho alebo aspoň poriadne ním zatriasť hneď prestalo. Cítila charakteristický pach mladého víčaťa. Veď jej mláďatá neboli o nič mladšie. Srdce sa jej zachvelo, a keď mláďa zobralo dosť odvahy a pritlačilo svoj nos k vlčicinmu, nijako rozhnevano neprotestovala, len krátko zavrčala. Ale vzápätí zacítilo vlča niečo, po čom tak zúfalo túžilo. Od včerajška hladovalo, a keďže vlčica neodporovala, odkrivkalo na svojich nožičkách za ňou. Keby bola vlčica bývala ďaleko od svojho domova, zostalo by dosť pozadu; našťastie najbližšia diera viedla do jej brloha, a tak mláďa bez rozpakov vbehlo za ňou.
Každý cudzinec je nepriateľ, a preto stará vybehla na obranu, znovu sa stretla s mláďaťom a znovu zacítila známy pach. Víča sa prevrátilo na chrbát na znamenie, že sa poddáva, ale jeho nos mu hneď oznámil, že nablízku sú nejaké dobroty. Vlčica sa vrátila do hniezda a stúlila sa okolo svojich víčat. Mláďa ju nasledovalo. Zavrčala, keď sa priblížilo k jej maličkým, ale o chvíľu prítulnosť mláďatá oslabila jej hnev, a tak sa cudzie mláďa ocitlo medzi ostatnými a už sa tlačilo k tomu, čo tak strašne potrebovalo. Takto sa víča vlastne samo adoptovalo do jej rodiny. O niekoľko dní bolo ako jedno z nich a matka čoskoro zabudla, že je to vlastne cudzinec. Napriek tomu sa však od svojich nových bratov v mnohých smeroch odlišovalo. Bolo staršie, silnejšie a na šiji mu začalo vyrastať niečo, z čoho sa neskoršie vytvorila čierna temná hriva.
Malý Temnohrivko nemohol mať šťastnejšiu ruku pri výbere pestúnky, lebo žltkastá vlčica bola nielen vynikajúcou lovkyňou, ale svoje skúsenosti využívala aj na „modernú” taktiku. Prastaré triky, ako dostať svišťa, či antilopu, zahryznúť sa do divého koníka alebo napadnúť býka — toto všetko ju naučil inštinkt alebo príklady skúsenejších príbuzných, ktorí sa pridávali na zimu ku svorke. Čo je však teraz pre ňu najdôležitejšie: zistila, že všetci ľudia nosia pušky, že proti nim nemôže bojovať a jedinou možnosťou, ako sa im vyhnúť, je ukryť sa, kým je puška namierená, ako aj to, že v noci je puška neškodná. Dnes už ľahko rozozná nástrahy a pasce, dokonca kedysi sa do jednej chytila a pokus o svoje oslobodenie zaplatila jediným pazúrom, čo bolo celkom lacné výkupné. Odvtedy, aj keď nikdy nevedela z čoho nástrahy sú, vždy v nej vzbudzovali hrôzu a vedomie, že oceľ je nebezpečná a treba sa jej za každú cenu vyhnúť.

Raz, keď sa práve s ďalšími šiestimi vlkmi chystala prepadnúť ovce, v poslednom okamihu sa zarazila, lebo objavila nastražený drôt. Ostatné sa dychtivo vrhli na ovce a hneď sa ocitli v smrteľnej pasci.Tak postupne poznávala a odhaľovala stále nové nebezpečenstvá, a aj keď je veľmi nepravdepodobné, že si utvárala nejaké úsudky, predsa len nadobudla zásadnú nedôveru ku všetkým neznámym a novým veciam a súčasne hrôzu z dvoch či troch nástraŕí, čo jej zaisťovalo stálu bezpečnosť. Rok čo rok vychovala dobre svoje mláďatá, takže počet žltých vlkov sa v kraji stále zvyšoval. Naučila sa vyhýbať puškám, nástrahám, ľuďom a zvieratám, ktoré človek priviedol, ale aj tak ju čakala ešte jedna lekcia, ktorá bola naozaj hrozná.
Asi v čase, keď Temnohrivkovi bratia dosiahli prvý mesiac života, matka sa vrátila v divnom stave. S papuľou plnou peny a s roztrasenými nohami spadla pred brlohom a zvíjala sa od bolesti.

Keď sa trochu zotavila, vbehla dovnútra. Čeľuste sa jej chveli a tesáky cvakali, keď sa usilovala olizovať svoje mláďatá. Zrazu sa prudko zahryzla do prednej laby a potom sa utíšila. Mláďatá sa od strachu odplazili do najzadnejšieho kútika, ale o chvíľu sa vrátili a hľadali svoju potravu. Matka sa síce zotavila, lenže dva — tri dni bola ťažko chorá a práve v týchto dňoch — s jedom v tele — privodila svojmu potomstvu nešťastie. Mláďatá nebezpečne ochoreli. Nešťastie mohlo prežiť len najsilnejšie z nich. Takže keď jed prestal pôsobiť, zostala v brlohu iba stará vlčica a mláďa s čiernou hrivou, to, ktoré adoptovala. Tak sa stal Temnohrivko jedináčikom. Kŕmila ho všetkým, čo jej zostalo, a preto rástol ako z vody.
Vlky sa niektoré veci naučia veľmi rýchlo. Najmä čuch majú neobyčajne vyvinutý, a preto od tejto chvíle mláďa aj pestúnka prežívali nevídaný pocit strachu, keď čo i len zďaleka zvetrili pach strychnínu.Vlča, ktoré malo teraz k dispozícii všetko matkino mlieko, mohlo rýchlo rásť a silnieť, a keď na jeseň začalo sprevádzať svoju matku na loveckých výpravách, bolo také veľké ako ona. Teraz však museli odísť z tohto kraja, lebo dorastalo množstvo víčat. A na Strážnu horu, skalnatú pevnosť planiny, si nárokovali silné jedince. Slabšie museli odísť a s nimi aj žltá vlčica a Temnohrivko.
Vlky nepoznajú reč v tom zmysle ako ľudia. Ich slovník je obmedzený asi na dvanásť zaštekaní, zavytí a zavrčaní vyjadrujúcich najzákladnejšie city. Ale pritom poznajú niekoľko spôsobov, ako si oznámiť myšlienky, a jednu zvláštnu metódu na šírenie správ — vlčí telegraf. Na ich územiach je rozmiestené množstvo jasne viditeľných „centrál”. Niekedy sú to kamene, inokedy križovatka stôp alebo bizónia lebka — skutočne každý predmet vzbudzujúci pozornosť na hlavných cestách sa čoskoro stane nositeľom správ. Každý vlk, ktorý sa tu zastaví, takisto ako psy pri pätníkoch alebo ondatry pri plávajúcich kusoch mačiny, nechá tu pach svojho tela a súčasne sa dozvie, aký návštevník sa tu nedávno zastavil.

Hneď sa presvedčí, odkiaľ prišiel a kam odišiel, a niečo aj o jeho zámeroch, či bol na love, či je hladný alebo sýty, prípadne chorý. V tomto systéme záznamov taký vlk ľahko zistí, kde sa nachádzajú jeho priatelia a nepriatelia. Takto Temnohrivko, sprevádzajúci svoju matku, poznával tieto miesta a učil sa využívať signálové stanice, pričom sa ani veľmi nemusel spoliehať na matkine rady. Jeho hlavným učiteľom sa stali príklady podporované vrodeným p*udom. Raz však na vlastnej koži poznal niečo podobné ako starosti ľudských rodičov, aby ochránili svoje dieťa v nebezpečenstve.
Temnohrivko získal základné znalosti vlčieho života: v boji so psami utiecť, znamená zvíťaziť, ak musíš bojovať za behu, nikdy si nepriateľa nepusť k telu, len ho napádaj a pritom unikaj do drsnej skalnatej krajiny, kam kone svojich jazdcov nedonesú.
Poznal, že si nemá vôbec všímať kojoty, ktoré sa vždy potulujú okolo vlkov na love.

Nechytíš ich a ony ti neublížia.
Vedel, že nemá zmysel mrhať časom a naháňať sa za vtákmi, ktoré zosadnú na nízke krovie alebo na zem. A že sa musí vyhýbať čierno-bielemu zvieraťu s chlpatým chvostom. Ako potrava nie je príliš chutný, ale najmä — strašne zapácha.
Jed! Nikdy nezabudne na ten pach, keď v brlohu zomreli všetci jeho bratia.
Vyskúšal si, ako sa najlepšie zaútočí na ovce: najskôr ich treba rozohnať na všetky strany. Osamelá ovca je celkom zmätená a stane sa ľahkou korisťou. Naučil sa aj to, že čriedu dobytka najlepšie rozoženie, keď vystraší teľa.
Vedel už, že na býka musí vždy zaútočiť zozadu, na ovcu spredu, na koňa zboku, do slabín, ale najmä že nikdy nesmie zaútočiť na človeka, nikdy sa k nemu nesmie ani priblížiť.
K tomuto všetkému pridala matka veľmi dôležitú lekciu, v ktorej ho zoznámila s neviditeľným nepriateľom. Jedno teľa pri značkovaní zdochlo a teraz, asi po štrnástich dňoch, sa v najlepšom stave pre hostinu, ani príliš čerstvé ani veľmi odležané, ocitlo na vlčom jedálnom lístku — a vietor túto stopu roznášal na všetky strany. Žltá vlčica a jej mláďa sa práve vybrali za nejakým hitom, aj keď ešte nevedeli kam. A tak kráčali proti vetru. Teľa ležalo na otvorenej planinke a v mesačnom svite ho bolo možné ľahko spozorovať. Pes by zamieril priamo k zdochline, ba aj hocktorý vlk zo starších čias by urobil to isté, lenže neprestávajúca vojna vypestovala v žltej vlčici večnú ostražitosť.

Neverila nikomu a ničomu, len vlastnému nosu, a preto spomalila beh. Keď sa priblížila na dohľad, zastavila sa, dlho vetrila, aby mohla urobiť dôkladnú chemickú analýzu. Pach podrobila najjemnejšej skúške, potom si odfrkla, znovu sa nadýchla a ešte raz zavetrila. Jej čuch podával bezpečnú správu. Najskôr príjemná, šťavnatá vôňa teľaťa, sedemdesiat percent. Potom pach trávy, lesa, kvetov, stromov, piesku a iných menej zaujímavých vôní, pätnásť percent. Nakoniec pach jej mláďatá a jej vlastný, bezpečný a zanedbateľný, desať percent. Pach ľudskej stopy, dve percentá. Pach dymu, jedno percento. Pach spotenej kože, jedno percento. Pach ľudského tela, pol percenta. A skoro nezreteľný pach železa.Stará vlčica sa prikrčila k zemi, ale ostro odfrkla. Mladý vlk ju napodobil. Potom sa pomaly odsunula na väčšiu vzdialenosť. Mláďa zostalo stáť. Jemne zakňučala. Len veľmi neochotne ju nasledoval. Vlčica s veľkým pokušením obchádzala zdochlinu.

Tu zvetrila nový pach — stopu kojota. A hneď za ňou aj kojota. Áno, tam sa plazil po hrebeni pahorka. Sotva sa otočila, všetko sa zmenilo a vietor akoby odvial vôňu teľaťa. Okolo už vírila zmiešanina nezaujímavých vôní. Ľudská stopa zostala, pach kože sa stratil, ale pach železa a ľudského tela sa zvýšil na dve percentá.
Vydesila sa a strach preniesla na mláďa svojím strpnu-tým postojom a zježenou srsťou. Stále však obchádzala dookola. V jednom okamihu na vyvýšenom pahorku pach ľudského tela zosilnel, ale sotva sa prikrčila k zemi, celkom sa stratil. Hneď na to vietor znovu privial vôňu teľaťa a pachy rozličných vtákov a kojota. Jej nedôvera sa pomaly strácala; k vábivej hostine sa približovala v kruhoch z náve-ternej strany. Teraz už však zamierila priamo ku koristi, ale tu príliš silne zacítila kožu a pot i dym a železo. V plnom sústredení sa priblížila na dva skoky od teľaťa.

Tam, hneď tesne pri teľati, ležal na zemi kus mäsa páchnúci ľudským dotykom. Tento pach bol však taký jemný, že mláďa plné chuti a nedočkavosti sa pritláčalo k matke a tislo ju k vábivému jedlu. Chňapla ho za šiju a odhodila späť. Pritom sa so zvláštnym cengnutím odvalil kus kameňa. Súčasne zosilnel divný pach a žltá vlčica sa od predloženej hostiny hneď odvrátila. Víča ju neochotne nasledovalo.
Ako tak túžobne pokukovalo po chutnom jedle, spozorovalo kojoty. Približovali sa opatrne, aby sa nestretli s vlkmi. Víča pozorovalo ich plazenie. Oproti postupu jeho matky sa mu to zdalo veľmi neopatrné; kojoty skôr bežali. Vôňa teľaťa sa šírila v tejto chvíli osobitne lákavo, lebo kojoty dychtivo trhali mäso. Vzápätí sa ozvalo ostré zarin-čanie a kojotie zavytie. Skoro súčasne zahrmel tichou nocou prvý výstrel a jasný záblesk, po ktorom nasledovali ďalšie. Zavýjanie a štekot rozbúril nočnú temnotu. Jedného kojota zabili, druhý sa chytil do pasce, ktorú tu pripravili lovci vlkov. Vzduchom vírilo plno nenávidených pachov.Žltá vlčica vkĺzla do rokliny a cvalom odvádzala svoje mláďa. Ale Temnohrivko stačil zazrieť na neďalekom brehu muža, práve tam, kde matka zvetrila jeho stopu. Videli, ako zastrelil kojota a rýchlo pascu znovu nastavil.
Hra o život je tvrdá hra, lebo môžeme aj tisíckrát zvíťaziť, a potom raz prehráme a stratíme všetko, čo sme získali. Ako často sa žltá vlčica vysmiala nastraženým pascám a koľko mláďat tomu sama naučila! Zo všetkých nebezpečenstiev najlepšie poznala pasce a nástrahy.
Prišiel október. Mláďa už bolo vyššie než matka. Lovec vlkov ho raz zazrel — žltú vlčicu nasledoval iný vlk, ktorého dlhé, nemotorné, silné nohy, štíhla šija a úzky chvost naznačovali, že práve on sa stane „parádnym kusom” tejto sezóny. Keď prečítal v piesku ich stopy, zistil, že stará vlčica stratila na pravej prednej labe jeden pazúr a že mladý vlk už teraz patrí medzi obrov.
Nástrahu s teľaťom vymyslel lovec vlkov sám a teraz bol veľmi namrzený, že namiesto vlkov ulovil len kojoty. Lovecká sezóna sa práve začínala a v tomto mesiaci je kožušina najlepšia. Mladý lovec často pridá k pasci vnadidlo, čo skúsený lovec nikdy neurobí. Dobrý lovec položí vnadidlo na jedno miesto a pascu pripraví asi štyri metre od neho, ale presne na mieste, kadiaľ bude vlk krúžiť okolo neho. Lovci s obľubou používajú tri až štyri pasce rozmiestené v kruhu na voľnom priestranstve a vnútri tohto kruhu rozhodia niekoľko kusov mäsa. Pasce sú zahrabané v hline.

Každý lovec ich pred nastavením vypáli, aby stratili pach ľudských rúk a železa. Často nepoužije vôbec nijaké vnadidlo, okrem malého kúska bavlny alebo chumáčika peria, ktoré môžu upútať vlčie oko alebo vzbudiť zvedavosť a zviesť vlka, aby krúžil práve na týchto osudných a zradných miestach. Skúsený lovec kožušín stále mení svoje metódy, aby vlky nepoznali jeho nástrahy. Ich jedinou zárukou je večná ostražitosť a nedôvera k všetkým pachom, ktoré pochádzajú od človeka.
Lovec vlkov začal novú sezónu pri Bavlnenom lese s poriadnou zásobou najsilnejších oceľových pascí.
Stará dobytčia prť križujúca rieku pokračovala úzkym úvozom šplhajúcim sa medzi pahorkami až na náhornú planinu. Používala ju všetka zver, vlky a líšky takisto ako dobytok a veľká zver. Je to verejná cesta. Starý kmeň vnorený do štrkového dna rieky je poznamenaný vlčími stopami; tie lovcovi prezradili, kto tadiaľ chodí. Práve tu bolo vynikajúce miesto pre pasce. Nie priamo na prti, lebo po nej prechádzalo mnoho dobytka, ale vo vzdialenosti asi dvadsiatich metrov na rovnom piesočnatom miestečku. Tam zahrabal pasce do štvorca, asi dvanásťmetrového.

Okolo každej hodil pár kúskov mäsa a niekoľko bielych pier pripevnených na hrubšie stonky trávy dielo dokončilo. Nikto z ľudí by miesto neodhalil a len veľmi bystrý čuch zvieraťa by zistil skryté nebezpečenstvo pod piesočnatým povrchom, keď slnko a vietor a nakoniec aj piesok zahladil všetky ľudské stopy.
Vlčica takýchto pascí už videla celé množstvá a vždy sa im vyhla, takisto ako jej učenlivý syn.
V horúcom dni sa prišiel dobytok k vode schladiť. Postupoval známou prťou, kadiaľ odpradávna prechádzali bizóny. Vrany si naň sadali a svište syčali rovnako ako predtým. Kravy kráčali dolu svahom medzi zelenosivými skalnatými útesmi s velebnou vážnosťou, dôstojnosťou a presnou účel-
nosťou. Mnohé samopašné teliatko, behajúce po svahu, sa čoskoro umúdrilo a kráčalo za svojou matkou, kým sa nedostali na planinu pri rieke. Stará krava na čele čriedy si podozrivo odfrkla, keď prechádzala popri „pásme pascí”, ale to bolo príliš ďaleko. Ináč by dupala a bučala nad krvavými kusmi hovädzieho mäsa, kým by všetky pasce nesklapli a nestali sa neškodné.
Ona však kráčala priamo k rieke. Keď si uhasili smäd, rozložili sa na najbližšom svahu a celé popoludnie odpočívali. Potom ich vnútorný gong pozval na večeru a črieda prešla na bohaté pasienky.
Niekoľko vtákov sem-tam zoblo do pripravených kúskov mäsa, ale zapadajúce slnko uvidelo pieskom maskované pasce nedotknuté.
Nad údolím rieky zažiaril západ farebným kaleidoskopom, v ktorom sa blysol jastrab. Drozdy hneď zamierili do húštin, aby tam našli bezpečný úkryt pred jeho pazúrmi. Loviť na myši bolo ešte príliš skoro, ale keď preletoval nad chumáčikom peria, hneď sa obrátil a uvidel rozhádzané kúsky mäsa. Netušiac nič zlého, zľahka zlietol, a sotva začal hltavo trhať mäso — cvak! — zdvihol sa oblak prachu a jastrab sa zachytil jedným pazúrom v pasci; márne sa pokúšal vyslobodiť zo železných čeľustí. Nie že by bol ťažko zranený, ale mocné mávanie jeho krídel nebolo nanič, nemohol sa vyslobodiť, tak ako ani vrabec neuletí z pasce na myši.
So súmrakom sa v diaľke ozvalo hlboké zavytie a z opačnej strany, na vysokej skale mu odpovedal krátky štekot. Prvé bolo zvolávacie znamenie vlčice, druhé zasa odpoveď statného vlka, ale v tomto prípade to nebol párik, ale matka a syn — žltá vlčica a Temnohrivko. Zišli sa na známej prti.

Chvíľu pobudli pri „telegrafnej” stanici na vrcholčeku, potom sa ešte zastavili pri starom pni na úpätí hory a smerovali do údolia k rieke, keď jastrab v pasci zatrepotal krídlami. Stará vlčica rýchlo obrátila tým smerom svoj zrak — ranený vták na zemi — a hneď vyrazila. Slnko a piesok rýchlo zahladia akúkoľvek stopu a pach, takže tu nebolo nič, čo by ju bolo varovalo. Vrhla sa na vtáka s trepúcimi sa krídlami a jediným seknutím svojich čeľustí skončila jeho trápenie. Ozval sa však hrozný zvuk — tesáky sa dotkli ocele — varovné znamenie! V okamihu pustila korisť, odskočila z nebezpečného miesta, ale priamo na druhú pascu. Smrteľné oceľové čeľuste jej zovreli labu a ako sa ju usilovala vyslobodiť, prednou labou spadla do druhej skrytej nástrahy. Takúto lesť doteraz nikdy nepoznala! A takejto neopatrnosti sa dosiaľ nikdy nedopustila. Neopísateľný strach a zúrivosť zachvátili jej vlčie srdce. Ťahala z celej sily, hrýzla reťaze, zlostne vrčala, až mala papuľu plnú peny. Jednu pascu by bola možno vytiahla aj so zakopaným trámom — ale vyslobodiť sa z dvoch mohutných čeľustí, to bolo nad jej sily. Čím viac sa usilovala vyslobodiť zo želiez, tým viac sa oceľové čeľuste zarezávali do jej láb. Divo zaštekala.

Zabitého jastraba roztrhala na kúsky. Nočnou tmou znel rev a štekot zúfalého vlka. Zúrivo sa vrhala na pasce, na mláďa, ba hrýzla aj seba. Trhala si vlastné nohy. V šialenstve sa hrýzla do slabín a v pomätení si odhryzla chvost. Z papule jej kvapkala pena plná krvi a špinavého piesku.Doslova sa ruvala so svojím osudom, kým nepadla. Chvíľami sa zvíjala a hneď zasa ležala ako mŕtva. Len čo si trochu oddýchla, s novou energiou sa vrhla do zúfalého boja.Tak prešla noc.A mláďa? Kde sa podelo? Temnohrivko prežíval znovu tú strašnú noc, keď sa jeho pestúnka vrátila domov otrávená jedom. Teraz sa však viac bál jej samej. Akoby ju premohla nenávisť. Zostával v bezpečnej vzdialenosti a kňučal.

Potom sa odplazil, a keď sa utíšila, zasa sa vrátil, ale len preto, aby sa zasa vzdialil, sotva vyskočila a zaútočila na neho. Potom sa znovu usilovala vyslobodiť. Nerozumel tomu, ale toľko vedel, že sa ocitla v hroznom nebezpečenstve, a tušil, že príčina je taká istá ako tú noc, keď chceli hodovať na teľati.Behal okolo nej celú noc a bál sa priblížiť, lebo nevedel, čo má robiť. Bol rovnako bezmocný ako jeho matka.
Na svitaní ju uvidel z vrcholčeka neďalekého kopca pastier hľadajúci zatúlané ovce. Zrkadlovými signálmi privolal z tábora lovca vlkov. Temnohrivko čoskoro zistil nové nebezpečenstvo, a aj keď už bol silný, stále ešte patril medzi mláďatá. Nemohol sa postaviť na odpor človeku, a preto ušiel, sotva sa lovec priblížil.
Lovec zoskočil z koňa a pozrel sa na roztrhanú a krvácajúce vlčicu v pasci. Sňal pušku a skončil jej trápenie.
Potom prezrel stopy okolo a spomenul si, že mu niečo pripomínajú, áno, sú to stopy vlčice s veľkým mláďaťom spod Strážnej hory.Temnohrivko začul výstrel práve v okamihu, keď si našiel bezpečný úkryt. Ťažko mohol vedieť, čo znamená, ale od tej chvíle už nikdy svoju pestúnku neuvidel. Teraz musí už so životom bojovať sám.
Inštinkt je bez akýchkoľvek pochybností prvým a najlepším sprievodcom každého vlka, ale keď súčasne má aj múdrych rodičov, to mu zaručuje vynikajúci štart do života. Víča sa tmavou hrivou malo skutočne znamenitú matku-pestúnku a osvojilo si jej bystrosť. Zdedilo jemný čuch a bez zvyšku verilo jeho výstrahám. Človek sa na svoj čuchový zmysel nemôže tak dokonale spoľahnúť. Sivý vlk však čuchom prečíta ranný vzduch tak, ako človek získa poučenie z ranných novín.

Je informovaný o najnovších správach^ Len sa prebehne po kraji a už má najpodrobnejšie informácie o každom živom tvorovi, ktorý tadiaľ prešiel hoci aj pred niekoľkými hodinami. Jeho nos mu oznámi, ktorým smerom sa pobral, a jediným slovom mu predloží hlásenie o každom zvierati, ktoré nedávno skrížilo jeho stopu, odkiaľ prišlo a kam malo namierené.
Touto schopnosťou bol Temnohrivko bohato, obdarený. Jeho široký, vlhký nos o tom presvedčil každého, kto sa tomu čo len štipku rozumel. Bol obdarený mohutnou postavou i silou a okrem toho tiež hlbokou nedôverou ku všetkému cudziemu a neznámemu a, volajme to akokoľvek, napríklad plachosť, opatrnosť či nedôverčivosť. A to bolo preň cennejšie než jeho vlastná bystrosť. Všetko to spolu s fyzickou zdatnosťou mu zabezpečilo úspešný život.

Vo vlčej krajine znamená moc právo a Temnohrivka i jeho pestúnku vyhnali z krajiny spod Strážnej hory. Z nádhernej rodnej zeme, do ktorej sa teraz vracal. Jeden alebo dva obrovské vlky jeho návratu zabraňovali. Niekoľkokrát ho zahnali, ale zakaždým sa vrátil a bol schopný brániť sa ešte lepšie. Tak sa stalo, že nemal ešte ani osemnásť mesiacov a už porazil všetkých súperov a znovu sa usadil v rodnom kraji. Tam potom žil ako barón-lupič a nárokoval si aj na bohaté okolité územie. Bezpečný sa cítil v kráľovstve skál.
Lovec vlkov Ryder na týchto miestach veľmi často lovil a práve nedávno natrafil na dvanásť centimetrov dlhú stopu, odtlačky obrovského vlka. Tento vlk vážil dobrých sedemdesiat kíl a patril medzi najväčšie, aké kedy Ryder videl. King Ryder sa zdržiaval najmä na miestach, kde žilo množstvo kôz, a preto podľa tamojšieho zvyku zvolal: „Stavte sa, že je to ten starý cap Billy!” A tak sa pri tejto obyčajnej udalosti Temnohrivko zapísal u svojho nepriateľa ako „Billy z pustatiny”.Ryder veľmi dôverne poznal vlčie volanie, ten ťahavý, príjemný tón, ale v Billyho zavytí sa ozývalo osobitné monotónne sfarbenie, tak veľmi odlišné od ostatných vlkov. Ryder ho už kedysi začul, práve tam dole pri kaňone, a keď sa mu konečne podarilo veľkého vlka uvidieť na vlastné oči, vlka s čiernou hrivou, hneď si uvedomil, že je to vlastne mláďa tej starej žltej fúrie, ktorú chytil do pasce.Toto a mnohé iné zaujímavosti mi Ryder rozprával práve v tú noc pri táboráku.

Viem o časoch, keď mohol hocikto veľmi ľahko chytiť či otráviť vlka, ale tieto časy sa už dávno minuli a s nimi aj dôverčivosť vlkov. Dozvedel som sa o novej generácii vlkov, bystrejších a prefíkanejších, ktoré unikali všetkým nástrahám farmárov a lovcov. A ich. počet stále vzrastal. Lovec mi tej noci rozprával o rozličných odvážnych a riskantných pokusoch s poľovnými psami pána Penroofa. O psoch špeciálne vycvičených na lov líšok a o chrtoch, ktoré neboli vôbec nanič, keď sa im korisť stratila z očí. Rozprával mi aj o statných dánoch, príliš ťažkých psoch pre takú drsnú krajinu, a konečne o pestro zloženej svorke, do ktorej zaradil možno všetky psie plemená, vrátane bullteriérov, ktoré mali svorku viesť do hlavného útoku.
Rozprával o poľovačkách na kojoty, skoro vždy úspešných, lebo kojoty rady vyhľadávajú široké planiny, kde ich chrty ľahko dostanú.

Ale aj o tom, ako práve táto svorka zabila niekoľko sivých vlkov, pričom však zahynul vedúci pes. Ten zaplatil boj smrťou. S vášnivým zaujatím sa však predovšetkým rozhovoril o obdivuhodnej statočnosti toho „prekliateho čierneho vlka spod Strážnej hory” a vylíčil niekoľko márnych pokusov chytiť ho alebo aspoň dostať do úzkych. Ale všetko nadarmo.Obrovský vlk si aj ďalej labužnícky pochutnával na najjemnejších kusoch z Penroo-fovho dobytka a každý rok pribúdalo jeho žiakov, ktorí v obratnosti za ním nezaostávali. Na čriede sa celkom beztrestne priživovali. Počúval som toto rozprávanie s dychtivosťou zlatokopa lačniaceho po zlatonosných žilách, lebo divočina, to bol môj celý život a láska.

Posledné udalosti napĺňali myseľ všetkých, ktorí v tej noci sedeli okolo táborového ohňa, lebo Penroofova svorka psov práve odpočívala pri našom tábore. Pripravovali sme sa do útoku na Billyho z pustatiny.Istého večera koncom septembra, keď posledný slnečný lúč zmizol za západným obzorom a kojoty spustili nočné spevy, začuli sme hlboký a dunivý hlas. King vybral fajku z úst, obrátil sa a prehodil: ,,To je on — starý Billy z pustatiny. Celý deň nás pozoroval odkiaľsi z pahorka, a teraz, keď vie, že naše pušky už nestoja za nič, priblížil sa, aby si z nás robil posmech.”
Dva či tri psy vyskočili a zježili srsť, lebo hneď zistili, že to nebol kojot. Vybehli do noci, ale ďaleko sa nedostali. Ich rozhorčené hlasy sa o pár okamihov zmenili na hlasný štekot a rýchlo sa vracali pod ochranu nášho táboráka. Jeden z nich bol ťažko zranený, takže z ďalšej poľovačky bol vyradený. Druhý mal tržnú ranu v slabine. Nezdala sa nebezpečná, a predsa na druhý deň ráno sme aj jeho museli zahrabať do zeme.
Chlapi zúrili. Slávnostne prisahali okamžitú pomstu. Keď sa brieždilo už boli všetci na nohách a vydali sa po stope. Kojoty štekali ranné spevy, ale hneď, ako sa rozvid-nelo, roztrúsili sa po skalách. Lovci pátrali po vlčej stope a verili, že svorka ju určite objaví a povedie ich. Zdalo sa však, že psom sa nechce, alebo nemôžu.
Čoskoro natrafili na jedného kojota, ktorého po krátkom boji zabili. Domnievam sa, že aj to bolo cenné víťazstvo, lebo kojoty zabíjajú ovce a teľce, lenže aj mňa ovládal rovnaký pocit ako ostatných: „Také silné a udatné psy zničili len malého kojota, ale obrovskému vlkovi sa včera v noci neubránili.”Mladý Penroof, akoby chcel dať odpoveď na nevyslovené otázky, povedal: „Starý Billy mal so sebou včera v noci poriadnu svorku vlkov.”„Iste, ale okrem jedinej stopy sme nenašli vôbec nič,” dodal King namosúrené.V takejto nálade prešiel celý október.

Celé dni sme sa lopotili na pochybných stopách a nasledovali našu svorku psov, ktoré sa buď nemohli udržať na stope, alebo sa obávali po nej ísť, a pritom sme stále nachádzali ďalšie a ďalšie obete Billyho z pustatiny. Raz nám to oznámil nejaký kovboj, inokedy sme zdochlinu našli sami. Na niektorých miestach sme nastražili jed, hoci mnohí lovci to pokladajú za nebezpečné pre psy. Koncom októbra z nás zostala parta vetrom ošľahaných, ale skľúčených mužov s unavenými koňmi a so svorkou psov s boľavými labami
— menšou o troch jej členov. Z desiatich ich zostalo iba sedem. A my sami sme dosiaľ zastrelili jediného sivého vlka a tri kojoty. Ale Billy z pustatiny odpravil aspoň pol tucta kráv a psov po päťdesiatich dolároch. Niektorí chlapi sa rozhodli vzdať neúspešný boj a vrátiť sa domov. King to využil a poslal po nich list, v ktorom žiadal posilu, vrátane všetkých psov, ktoré ešte boli na farme.Nasledujúce dva dni sme dopriali koňom odpočinok, ulovili sme nejakú zver do našej kuchyne a pripravovali sa ešte na ťažší boj. Na druhý deň večer pribudli nové psy— osem, čím sa stav našej svorky zvýšil na pätnásť.Už bolo dosť chladno a na veľkú radosť lovcov na druhý deň ráno pokryl pustatinu biely sneh.

To predpovedalo úspech. Psom i koňom sa lepšie pobeží. Obrovský vlk nie je ďaleko, lebo poslednú noc začuli lovci jeho zavýjanie. Sneh nám pomôže odkryť jeho stopu, a keď ju raz objavíme, nemôžeme ju stratiť. Únik je pre vlka už nemožný.Na svitaní sme už boh pripravení na cestu, ale tu sa do
tábora prirútili na koňoch traja muži. Boli to Penroofovi chlapi, ktorí od loveckej party pred niekoľkými dňami odišli.

Vďaka počasiu zmenili svoje rozhodnutie. Dobre vedeli, že snehová pokrývka by nám mohla priniesť šťastie.
„Zapamätajte si,” pripomínal King, sotva sme sa ocitli v sedlách, „nijakého iného vlka si nevšímajte. Potrebujeme len Billyho. Musíme ho dostať, aj keby sme mali zničiť celú svorku našich psov. Jeho stopa meria celých dvanásť centimetrov!”
Každý z lovcov si malou ryhou na porisku bičíka alebo na rukavici označil dĺžku dvanásť centimetrov, aby mohol ľahko odmerať stopu, ak nejakú nájde.

Neprešla možno ani hodina, keď sme začuli znamenie od jazdca, ktorý sa vydal západným smerom. Jediný výstrel, ktorý znamenal „Pozor”, potom chvíľu ticho, čo by si do desiatich napočítal, a ďalšie dva výstrely, čo znamenalo „za mnou”.King rýchlo zohnal do kopy celú svorku psov a vydal sa rovno k postave na vzdialenom pahorku.

Všetkým zúčastneným nová nádej zrýchlila dych a nik z nás nebol sklamaný. Objavili sme síce niekľko stôp menších vlkov, ale medzi nimi konečne zažiarila veľká stopa, dlhá dobrých dvanásť centimetrov. Mladý Penroof zajasal a vyrazil v plnom cvale. Cítili sme sa tak, ako keby sme lovili leva. Vedeli sme, že sa približujeme k vytúženému šťastiu. Pre lovca nie je nič vzrušujúcejšie ako objavenie čerstvej stopy, ktorá vedie k nádhernému zvieraťu, tak dlho túžobne hľadanému. Ako len Kingovi žiarili oči, keď sa doslova pásol na tomto znamení v snehu!
Takú divú jazdu som dosiaľ ešte nikdy nezažil. Nadhán Istého večera koncom septembra, keď posledný slnečný lúč zmizol za západným obzorom a kojoty spustili nočné spevy, začuli sme hlboký a dunivý hlas. King vybral fajku z úst, obrátil sa a prehodil: ,,To je on — starý Billy z pustatiny. Celý deň nás pozoroval odkiaľsi z pahorka, a teraz, keď vie, že naše pušky už nestoja za nič, priblížil sa, aby si z nás robil posmech.”
Dva či tri psy vyskočili a zježili srsť, lebo hneď zistili, že to nebol kojot. Vybehli do noci, ale ďaleko sa nedostali. Ich rozhorčené hlasy sa o pár okamihov zmenili na hlasný štekot a rýchlo sa vracali pod ochranu nášho táboráka. Jeden z nich bol ťažko zranený, takže z ďalšej poľovačky bol vyradený. Druhý mal tržnú ranu v slabine. Nezdala sa nebezpečná, a predsa na druhý deň ráno sme aj jeho museli zahrabať do zeme.
Chlapi zúrili. Slávnostne prisahali okamžitú pomstu. Keď sa brieždilo už boli všetci na nohách a vydali sa po stope. Kojoty štekali ranné spevy, ale hneď, ako sa rozvid-nelo, roztrúsili sa po skalách. Lovci pátrali po vlčej stope a verili, že svorka ju určite objaví a povedie ich. Zdalo sa však, že psom sa nechce, alebo nemôžu.
Čoskoro natrafili na jedného kojota, ktorého po krátkom boji zabili. Domnievam sa, že aj to bolo cenné víťazstvo, lebo kojoty zabíjajú ovce a teľce, lenže aj mňa ovládal rovnaký pocit ako ostatných: „Také silné a udatné psy zničili len malého kojota, ale obrovskému vlkovi sa včera v noci neubránili.”
Mladý Penroof, akoby chcel dať odpoveď na nevyslovené otázky, povedal: „Starý Billy mal so sebou včera v noci poriadnu svorku vlkov.”„Iste, ale okrem jedinej stopy sme nenašli vôbec nič,” dodal King namosúrené.
V takejto nálade prešiel celý október.

Celé dni sme sa lopotili na pochybných stopách a nasledovali našu svorku psov, ktoré sa buď nemohli udržať na stope, alebo sa obávali po nej ísť, a pritom sme stále nachádzali ďalšie a ďalšie obete Billyho z pustatiny. Raz nám to oznámil nejaký kovboj, inokedy sme zdochlinu našli sami. Na niektorých miestach sme nastražili jed, hoci mnohí lovci to pokladajú za nebezpečné pre psy. Koncom októbra z nás zostala parta vetrom ošľahaných, ale skľúčených mužov s unavenými koňmi a so svorkou psov s boľavými labami
— menšou o troch jej členov. Z desiatich ich zostalo iba sedem. A my sami sme dosiaľ zastrelili jediného sivého vlka a tri kojoty. Ale Billy z pustatiny odpravil aspoň pol tucta kráv a psov po päťdesiatich dolároch. Niektorí chlapi sa rozhodli vzdať neúspešný boj a vrátiť sa domov. King to využil a poslal po nich list, v ktorom žiadal posilu, vrátane všetkých psov, ktoré ešte boli na farme.Nasledujúce dva dni sme dopriali koňom odpočinok, ulovili sme nejakú zver do našej kuchyne a pripravovali sa ešte na ťažší boj. Na druhý deň večer pribudli nové psy
— osem, čím sa stav našej svorky zvýšil na pätnásť.Už bolo dosť chladno a na veľkú radosť lovcov na druhý deň ráno pokryl pustatinu biely sneh. To predpovedalo úspech. Psom i koňom sa lepšie pobeží. Obrovský vlk nie je ďaleko, lebo poslednú noc začuli lovci jeho zavýjanie. Sneh nám pomôže odkryť jeho stopu, a keď ju raz objavíme, nemôžeme ju stratiť. Únik je pre vlka už nemožný.Na svitaní sme už boh pripravení na cestu, ale tu sa do
tábora prirútili na koňoch traja muži. Boli to Penroofovi chlapi, ktorí od loveckej party pred niekoľkými dňami odišli. Vďaka počasiu zmenili svoje rozhodnutie. Dobre vedeli, že snehová pokrývka by nám mohla priniesť šťastie.
„Zapamätajte si,” pripomínal King, sotva sme sa ocitli v sedlách, „nijakého iného vlka si nevšímajte. Potrebujeme len Billyho. Musíme ho dostať, aj keby sme mali zničiť celú svorku našich psov. Jeho stopa meria celých dvanásť centimetrov!”
Každý z lovcov si malou ryhou na porisku bičíka alebo na rukavici označil dĺžku dvanásť centimetrov, aby mohol ľahko odmerať stopu, ak nejakú nájde.Neprešla možno ani hodina, keď sme začuli znamenie od jazdca, ktorý sa vydal západným smerom. Jediný výstrel, ktorý znamenal „Pozor”, potom chvíľu ticho, čo by si do desiatich napočítal, a ďalšie dva výstrely, čo znamenalo „za mnou”.King rýchlo zohnal do kopy celú svorku psov a vydal sa rovno k postave na vzdialenom pahorku. Všetkým zúčastneným nová nádej zrýchlila dych a nik z nás nebol sklamaný.

Objavili sme síce niekľko stôp menších vlkov, ale medzi nimi konečne zažiarila veľká stopa, dlhá dobrých dvanásť centimetrov. Mladý Penroof zajasal a vyrazil v plnom cvale. Cítili sme sa tak, ako keby sme lovili leva. Vedeli sme, že sa približujeme k vytúženému šťastiu. Pre lovca nie je nič vzrušujúcejšie ako objavenie čerstvej stopy, ktorá vedie k nádhernému zvieraťu, tak dlho túžobne hľadanému. Ako len Kingovi žiarili oči, keď sa doslova pásol na tomto znamení v snehu!Takú divú jazdu som dosiaľ ešte nikdy nezažil. Nadhánka trvala už oveľa dlhšie, než sme predpokladali a sprevádzalo ju plno vzrušenia, lebo tá nekonečná čiara stôp predstavovala históriu všetkého, čo vlk urobil predchádzajúcej noci. Tu krúžil okolo „telegrafnej stanice” a získaval najnovšie správy, inde sa zastavil, aby preskúmal vyschnutú lebku.

Tam sa zarazil a opatrne zavetril, aby si overil niečo, čo nakoniec nestálo za námahu. Na jednom pahorku sa na chvíľu konečne posadil a zrejme podal hlásenie pokojným zavytím, lebo sem pribehli vlky z dvoch strán a potom spoločne zostúpili do údolia pri rieke, kde hľadala útulok pred búrkou črieda dobytka. Vlky potom spoločne navštívili bizóniu lebku. Chvíľami kráčali za sebou v jednom rade ako vojaci, inde sa rozbehli každý inou cestou, aby sa zasa stretli: áno, práve tu, hrozný pohľad, nádherná krava a roztrhaná; opustili ju a nezožrali ani hit. Zrejme im nebola po chuti, lebo asi o míľu ďalej leží ďalšia zabitá krava.

A tu ani nie pred šiestimi hodinami hodovali. Tu sa ich stopy znovu rozchádzajú, ale iba nakrátko. Sneh celkom zreteľne prezrádza, kde sa každý z nich uložil k pokojnému spánku. Psom sa zježila srsť, keď oňuchávali tieto miesta. King dlho držal psy pevne na uzde, lenže teraz prejavovali netušené vzrušenie. Vyšli sme na pahorok, kde vlky zmenili smer a vydali sa priamo proti nám, čoskoro však unikali v panickom strachu — to hovorili ich stopy — a my sme vedeli, že teraz nás z neďalekého hrebeňa sledujú.
Svorka psov sa držala spolu, lebo chrty, keď nevidia nijakú korisť, vždy sa’motajú medzi ostatnými psami alebo sa vrátia ku koňom. Uháňali sme, ako len najrýchlejšie sme mohli, lebo vlky mali zrejme veľmi naponáhlo. Prechádzali sme cez náhorné planiny a rokliny a usilovali sme sa, aby sme boli za pätami psov, aj keď horský terén tu bol rozbrázdený a drsný. Roklina za roklinou, hodina za hodinou, a trojitá stopa sa stále kľukatila pomedzi útesy. Prešla ďalšia hodina a nič sa nezmenilo. Vystupovali sme stále vyššie do skál, plazili sa cez hustý podrast a skalnaté útesy, stále ďalej a ďalej za vzďaľujúcim sa štekotom našich psov.Prenasledovanie nás zaviedlo do nízkeho údolia pri rieke, kde sa sneh vôbec nedostal.

Namáhavá jazda z kopca na kopec a zo skaly na skalu, prechádzanie zúfalými roklinami nás tak vyčerpalo, že každý bol presvedčený, že to už ďalej nevydrží. Keď sa tam dolu v nížine svorka rozpŕchla, niektoré psy zamierili hore do skál, iné zasa do údolia. King klial ako pohan. V okamihu pochopil, čo sa robí. Vlky sa rozutekali na rôzne strany, a tým rozdelili aj svorku psov. Tri psy na jedného vlka nemajú nijakú šancu, štyri ho nezvládnu — dva z nich by boli určite zabité. A predsa sme v tejto situácii videli povzbudzujúce znamenie, lebo to značilo, že vlky sa ocitli v úzkych. Rýchle sme vyrazili, aby sme psy zastavili a zahnali ich všetky na jednu stopu.Billy z pustatiny

Lenže to nebolo také ľahké. Bez snehu sme nemohli nájsť stopy psov. Nezostávalo nič iné, len nechať psy, aby si slobodne vybrali a usilovať sa, aby sa do jednej svorky dostali sami. Pokračovali sme tým smerom s veľkou nádejou, ale súčasne aj s obavami, že sme, na falošnej stope. Psy uháňali ako besné, obdivovali sme ich rýchlosť. To je však zlé zname-
nie, poznamenal King, teraz už nemôžeme sledovať stopu, lebo psy ju zahladili skôr, než sme došli.
Asi po dvoch míľach sme sa znovu dostali do zasneženej krajiny. Spozorovali sme vlka, ale na naše veľké sklamanie sme sa ocitli na stope práve toho najmenšieho.
„To som si mohol myslieť,” zavrčal mladý Penroof. „Psy sú vždy celé ako posadnuté, keď ide o vážnu vec. Ale vždy sa vyplašia, keď to nie je práve veľký zajac.”Ubehli sme ďalšiu míľu a vlk zahol k malému zálivu skrytému v hustých vŕbach. Počuli sme ťahavé zavýjanie volajúce o pomoc, a skôr než sme mohli prísť na miesto, King zistil, že psy sa rýchle stiahli a rozutekali na všetky strany. Vzápätí sa so vzdialeného konca vŕb vyrútil malý sivý vlk a hneď za ním obrovský vlk s čiernou hrivou.
„Sto hromov!” vykríkol lovec vlkov, „keby nezavolal o pomoc, tak sa pri ňom čierny Billy nikdy neobjaví.

No, to je krásne!” A moje srdce sa v tom okamihu postavilo na stranu statočného vlka, ktorý sa vzdal možnosti uniknúť len preto, aby zachránil svojho druha.Ďalšiu hodinu sme zasa úmorné prechádzali cez nebezpečné rokliny, až sme sa konečne ocitli na zasneženej náhornej planine, takže svorku psov sme veľmi ľahko zohnali dohromady a potom sme sa ich urputne usilovali udržať na dvanásťcentimetrovej stope, ktorá sa mi premenila na magické kúzlo dobrodružnej romantiky.
Psy zrejme túžili postupovať po ostatných stopách, ale nakoniec sa nám podarilo ich udržať v správnom smere. Uplynula necelá polhodina úmornej námahy, ale potom som sa ocitol na širokej náhornej planine, kde som prvýkrát na vlastné oči uvidel legendárneho obrovského čierneho vlka spod Strážnej hory.
„Hurá, Billy z pustatiny! Hurá, čierny vlčisko!” kričal som slávnostne na pozdrav a ostatní sa ku mne hneď pridali.
Konečne sme sa dostali na jeho stopu — a to jeho vlastnou zásluhou. Psy z našej svorky sa hneď pridali s mohutným štekotom. Chrty bolo počuť najviac a hneď sa aj vydali za svojou korisťou. Aj kone odfrkli a svižko poskočili, keď zacítili prudké vzrušenie psov. Jediný, kto zostal celkom pokojný, bol vlk s čiernou hrivou.

A keď som odhadoval jeho statnú postavu, silu, ale najmä dlhé a mohutné čeľuste, ani som sa príliš nedivil, prečo psy z našej svorky uprednosťovali ostatné stopy.
So sklonenou hlavou a stiahnutým chvostom sa plazil po bielom snehu. Jazyk mu visel unavene z papule — neklamné znamenie jeho zúfalstva.Ruky lovcov chytili revolvery, hoci vlk bol asi tristo metrov pred nimi. Túžili po krvi, športová vášeň sa stratila. V ďalšom okamihu sa im vlk stratil z očí v neďalekom kaňone.
Čo teraz, ktorým smerom sa vlk poberie? Hore do svojho lesa, alebo dolu, kde si môže nájsť lepší úkryt? King a ja sme boli presvedčení, že sa poberie do svojho lesa, a preto sme sa vybrali na západ. Ostatní uháňali na východ a hľadali príležitosť na výstrel.O krátky čas sa stratili z dohľadu. Mýlili sme sa. Vlk zamieril na dolný koniec kaňonu, ale výstrel sa neozval. Na týchto miestach bol kaňon celkom schodný, preto sme obrátili kone a plným cvalom sme uháňali za vlkom. Sneh nám bol dobrým pomocníkom, lebo odkrýval jeho stopu.

Kožené sedlá pod jazdcami vŕzgali, kone fučali a pôda dunela pod ich kopytami.
Ocitli sme sa na mieste, kde sa vlk stratil, ale ďalej po ňom nebolo ani chýru ani slychu. Spomalili sme krok, a sotva sme prešli necelú míľu, King vydýchol: „Pozrite sa na to!” Pred nami sa pohybovala tmavá škvrna. Vyrazili sme plným cvalom. Tu sa objavila ďalšia škvrna a ešte jedna. Neponáhľali sa. O necelých päť minút sme sa k nim priblížili, a hľa — boli to .tri z našich chrtov. Stratili svoju korisť, a tým aj vlastný záujem. Hľadali nás. Nikde sme nevideli našu vytúženú korisť ani ostatných lovcov. Rýchle sme došli k najbližšiemu pahorku a tam sme znovu stopu našli.

Hneď sme sa vydali po nej. O malú chvíľu sme vošli do ďalšieho kaňonu a hľadali schodný priechod, keď sa zrazu pred nami z hustého krovia vyrútili s mohutným štekotom naše psy.Prechádzali sme po miernom svahu a dúfali, že tu niekde konečne uvidíme svoju korisť. Pred nami sa vyrojila svorka psov, bežiaca v rade za sebou ako vojaci. O pár okamihov sme pred sebou uvideli obrovského čierneho vlka. Opäť bežal so sklonenou hlavou a stiahnutým chvostom. Z každého pohybu jeho nôh bolo cítiť silu, aj z jeho čeľustí a šije, len jeho krok sa teraz zreteľne skrátil.

Psy dosiahli horný okraj a keď uvideli vlka, začali zúrivo štekať. Aj chrty zbadali svoju korisť, opustili nás a uháňali dolu kaňonom a potom na protiležiaci svah, pričom bojovne ryčali — a my s daromnou nádejou sme sa pobrali za nimi.Lovec zúril, že psy strácajú záujem a že on sám zostáva pozadu. Čoraz rýchlejšie však uháňal na miesto, kde sa kaňon zužoval. Blížili sme sa k náhornej planine. Od juhu zaznieval štekot svorky, ktorý bol stále silnejší. Zastali sme a pátrali po stope v snehu. Vzápätí sa vynorila naša svorka, ktorá opäť bežala v rade. Približovali sa, ale ich krok sa spomaľoval.

Zabijak kráv bežal pred nimi. Hneď za ním náš chrt, potom ďalší, ale veľmi pomaly. To už nebola nadhánka. Dlhé hodiny únavného prenasledovania na nich zanechali stopy. Vlk sa ich márne usiloval zbaviť. Nastala jeho osudná chvíľa. Bol obkľúčený. Psom predsa ešte len zostávala nejaká sila. Vydali sa do svahu.
Nemohli sme sa vydať za nimi, a preto sme so zatajeným dychom sledovali ich počínanie. Blížili sa ku svojej koristi. Obrovský vlk vyrazil do prudkého svahu prťou, ktorú dôverne poznal, ako sme sa domnievali, lebo ani na chvíľu nezaváhal. Moje srdce bolo na jeho strane, lebo sa dokázal vrátiť, aby zachránil svojho priateľa, a lovca aj mňa zachvátil pocit ľútosti, keď sme videli, ako zúfalo sa obzerá a ide stále vyššie a vyššie, aby na svojej hore našiel smrť. Nebolo už preň úniku. Bol obkolesený pätnástimi poľovnými psami, za ktorými uháňali rozvášnení lovci. Už neuháňal, skôr sa plahočil na vrcholec skaly. Psy v rade za sebou sa k nemu približovali. Počuli sme ich unavený dych. Pomaly, ale iste I
obkolesovali svoju korisť, až ju zahnali na úzky priestor nad kaňonom. Prvé psy dorazili ku svojej koristi.
Tu, na úzkej prti, kde jediný chybný krok znamená istú smrť, sa obrovský vlk zastavil a pripravil na obranu. So zježenou srsťou, vztýčeným chvostom a vycerenými tesákmi očakával útok nepriateľov. Nohy mu zoslabli od únavy, ale čeľuste a srdce napĺňalo odhodlanie do boja! Ale teraz všetci, ktorí máte radi psy, radšej ďalej nečítajte, lebo pätnásť psov jeden za druhým sa prirútilo, na čele s najrýchlejším, a oko nestačilo postrehnúť, ako sa to stalo!

Tak ako prúd riečky trieštiaci sa o skalu rútil sa rad psov, proti ktorým sa Billy musel postaviť. Pokus o skok, náraz — a Fango sa rúti do doliny. Vzápätí za ním útočí Danger a Coalie. Uder, vzopnutie a potom pád z úzkej prti. V útoku pokračuje Oscar a v zápale boja sa ocitne tvárou v tvár koristi. Tu sa za ním objavujú ďalší spolubojovníci, ale aj ony nachádzajú v priepasti vlastnú smrť. Údery dunia, tesáky zvonia a rýchle a udatné psy jeden za druhým padajú do rokliny, aby vyčnievajúce ostré skaly dokončili smrtonosné dielo.
O necelú minútu bolo po všetkom. Skaly zhltli vášeň a bojovnosť psov — celá Penroofova svorka bola rozdrvená. A statný Billy z pustatiny tu teraz stál celkom sám na svojej rodnej skale.
Chvíľu sa obzeral, odkiaľ sa vynorí ďalší nepriateľ. Ale nijaký sa neobjavil. Svorka zmizla. Čakal a naberal dych, potom prvýkrát po dlhom čase zhlboka zavyí nad osudnou scénou víťazným triumfom, pobral sa na náprotivný svah a v kaňone pri Strážnej hore sa stratil lovcom z očíStáli sme ako kamenné sochy. Pušky v našich rukách mlčali. Všetko sa stalo tak rýchlo. Nik z nás sa ani nepohol, kým sa nám vlk nestratil z očí. Bojisko nebolo ďaleko, zoskočili sme z koni a kráčali na okraj priepasti, aby sme sa presvedčili, či sa niektorý z psov zachránil. Nemohli sme nič robiť. Neboli sme schopní slova.
O týždeň neskoršie sme King a ja prechádzali po hornej prti. „Starý je’z toho celý chorý,” povedal King. „Najradšej by to všetko predal. Nevie, čo robiť.”
Slnko zapadalo za Strážnou horou. Už sa stmievalo, keď sme došli k Dumontovmu vrcholu, keď sa z údolia hlboko pod nami ozvalo dlhé zavytie a ako odpoveď niekoľko vysokých zašteknuíí. Nevideli sme nič, len s napätím sme počúvali. Spev sa opakoval, spev vlkov na love. Potom pomaly slabol, až sa zrazu ozval signál „obkľúčený”. Potom zaznel mocný vzdych, celkom krátky. Bolo to dielo okamihu.King pohladkal svojho koňa a zachmúrene povedal: „To je on. Zasa so svojou svorkou. Ďalší kus hovädzieho je preč.”

Billy z pustatiny
Hodnotenie:

Vložiť komentár