Byť Človekom !

Môj dobrý priateľ, žijúci v krásnom kúte Slovenska, tam, kde ešte líšky dávajú dobrú noc, sa v tejto chvíli určite zasmeje: aha ho! mestský literát, perohryz a ničiteľ papiera nám zasa bude rečniť.

A veru, bude mať pravdu, keď sa miešam do vecí, na ktorých pracujú tímy výskumníkov, celé laboratóriá. Viem možno viac ako pán, ktorý si pri čistom (ešte!) potoku umýval šampónom auto, vymieňal olej a neveril, že nafta a olej je pre pstruhy celkom nestráviteľná. Argumentoval dokonca tým, že u nás sa nepotápajú mamu-tie naftové tankery; nie, tie sa nepotápajú, ale naftu stále ešte rozlievame ako vodu. Na cestách, po poliach, blízko tečúcich vôd.

A nielen naftu. Nie, nejde mi o problém odpadu, o staré pneumatiky, o lesné skládky, o hrdzu civilizácie, ktorá devastuje svet a naše životné prostredie, lebo to už dnes nie je vec jednotlivca, ale inštitúcií a organizácií, celej spoločnosti.Od mladosti máme v pomere k prírode len akýsi utilista-ristický vzťah. Už v leporelách, v drobných rozprávkach sa hovorí o zvieratách, no zväčša sa vidia a rozlišujú ako dobré a zlé (pre človeka).

Byť Človekom !
Byť Človekom !

Kravička, to je tá, čo mlieko dáva, prasiatko je síce špinavé, ale tiež dobré, no líška je vždy prefíkaná a zlá, ježko nosí na bodliakoch jabĺčka, tchor je jednoducho tchor, vlk vždy zožerie Červenú čiapočku. A tak to ide ďalej až tam, kde dospelí hrdinovia utíkajú vretenice a jašteričky. A ďalej: v literatúre (myslím tú, ktorá sa týka sveta prírody a zvierat) sa stala kliatbou personifikácia, zľudšťovanie vlastností zvierat. Ak Ezop a po ňom iní bájkári využívali svet zvierat, aby tepali ľudské zlo, negatívne vlastnosti, bola to možno až geniálna licencia, ale ďalšie opakovania, stručne povedané, vykladajú svet prírody falošne. Možno kvitovať ako zaujímavý umelecký prístup k svetu mravcov historky o nich (koľko generácií už číta Ferdu Mravca!), ale o ich skutočnom význame v lese sa deti málo dozvedia.

Už Kipling v Knihe džunglí nechal zvieratám aspoň ich prirodzený charakter, ich prirodzené vlastnosti v zápase o život, aj keď im dal hovoriť. A tak z hľadiska výchovy žijeme buď v predstavách, že všetko v prírode má slúžiť človeku (ako kedysi u pravekých ľudí: to sa dá a to sa nedá jesť), alebo že to je dobré a to má zlé vlastnosti. Príroda ľudské morálne kategórie nepozná. Jej zákonitosti vznikali a existujú nezávisle od ľudskej vôle: človek musí prírodu využívať, aby existoval, musí ju premáhať, ale nesmie ju ničiť, lebo ničí súčasť aj svojich vlastných súvislostí a závislosti.

A pretože evolúcia ho ako jediný druh vyzbrojila aj mysliacim mozgom, je povinný poznávať zákonitosti prírody, využívať ich, a tak zachovať jej aj svoj život.Kde je čas starých materí, ktoré v starých rodinných domoch boli obklopené kolobehom prírody a zoznamovali mladé generácie s jej prejavmi? Kde je čas rozprávok, v ktorých sa príroda videla ako súčasť ľudského života, kde sa z prírody bralo len to, čo človek bezpodmienečne potreboval. Nie, staromilstvo je nezmyselné už aj preto, lebo sa v ňom nehovorí o nekonečnej biede, o strachu z existencie,alicu. Ide o iné: o budovanie vzťahu, o citové a myšlienkové väzby medzi blízkymi ľuďmi, o formovanie človečenstva už od malička. A to aj v oblasti vzťahov človeka k prírode.

Staré matky dnes — ak žijú s vnúčatami — majú iné starosti, ako sa starať o hydinu. Nahrádzajú ich televízory, magnetofóny, gramofóny, rozhlas, knihy. A v nich sa znova, modernými prostriedkami, často hovoria staré hlúposti o zlých vlkoch, hlúpych vranách, hovorí tam všetko, už aj stoličky a váľandy. Málokto zavedie dieťa do lesa alebo na rozkvitnutú lúku, aby mu pokojným, pekným slovom vyrozprával nesmierne dobrodružstvá hoc aj zo sveta hmyzu alebo jednej zajačej či srnčej rodiny, ktorá musí brániť svoj život hľadaním potravy v lese plnom revu traktorov, hubárov alebo v treskúcej zime. Nikto deťom, ale ani dospelým nevyrozpráva,aký je to dramatický svet, kým jedľa (a ako je jej málo) alebo smrek vyrastie, čo všetko sa odohrá na kraji lesa napríklad v júlovom slnečnom popoludní.

A bez počlovečovania, pozorovateľsky, na podklade dnešnej znalosti prírody. Nič proti poézii Karafiátových chrobáčikov, ktoré svietia (ale veď ony v skutočnosti svietia len v čase ľúbostných hier), ale popritom aj skutočné znalosti o prírode, podané takisto poeticky a umelecky.Niekde tam by hádam — ak dovolíte túto úvahu — mala začať a pokračovať aj úvaha, ako urobiť ochranu prírody vecou človeka. Isteže existujú aj encyklopédie, Brehm a iné, no umelecké slovo vie zázračne odkrývať aj iné oblasti než holú realitu. A tak spolu s výchovou moderného človeka v oblasti prírody, ktorá je dnes majetkom modernej spoločnosti, vo výchove poľovníkov a všetkých, čo bezprostredne pracujú v tejto sfére, by mala byť aj výchova umením a ak konkretizujem, literatúrou. Možno byť vďačný tým starým znalcom lesa a poľovačiek na jelene a rysy, že siahli k spomienkam.

No literatúru o prírode, o poľovačke, o svete vôd treba hľadať takmer mikroskopom. A tak nielen mimochodom, ale celkom vážne si myslím, že by sa aj naši tvorcovia umeleckej literatúry mali pridať k svetu tých, čo dobrým a vnímavým smerom budú meniť vzťah nášho človeka k prírode. Veď koľko je medzi ľuďmi pera poľovníkov, rybárov, hubárov, ktorí majú vzácny vzťah k prírode. A dnes sú skutočne potrebné nové knihy, ako bola Rybárska knižka J. Mahena, ako je u nás Moricova knižka Z poľovníckej kapsy, Krnove Miniatúry a iné.Môj priateľ v tých ďalekých a krásnych lesoch sa zasa smeje: aha ho! predsa sa vykľulo šidlo z vreca. Pán kritik si zasa svoje povedal.

Nuž, povedal. Pretože je presvedčený, že človek vychovávaný k úcte k ľuďom a prírode, sčítaný, s estetickým vzťahom nebude v lese revať, zakladať oheň na suchom ihličí, kopať do muchotrávok ani pytliačiť. Pritom mu môže pomôcť aj umelecká próza.

Byť Človekom !
Hodnotenie:

Vložiť komentár