Darwin objavil, že hlboké kvety červenej ďateliny môže účinne opeliť len čmeliak, lebo má dostatočne dlhý cuciak. Nijaký iný hmyz to nemôže urobiť. Keďže v Anglicku sa vyskytuje veľké množstvo čmeliakov, dobre sa tam darí aj ďateline. Inému bádateľovi, ktorého Darwin cituje, bolo nápadné, že v susedstve dedín a miest bolo viac hniezd čmeliakov než inde.

Zistilo sa, že na týchto miestach sa vyskytovalo menej myší, ktoré ináč s obľubou požierajú medové plásty a larvy čmeliakov. A prečo tam bolo menej myší? Pretože ľudia vo svojich sídliskách chovali veľa mačiek. Mačky chytajú myši, a tak zabraňujú ich rozmnožovaniu. Túto myšlienku ďalej rozvíja istý nemecký bádateľ: anglické mačky majú teda zásluhu na dobrej úrode ďateliny.Ďatelina je najdôležitejšou potravou kráv, a tým ekologicky súvisí s britským loďstvom, pretože námorníci čerpali silu najmä z hovädzieho mäsa.

Z toho vyplýva,že o britskú nadvládu nad morom sa zaslúžili vlastne mačky.Thomas Huxley šiel ešte ďalej a posmešne vyhlásil, že ako je známe, hlavnými chovateľkami mačiek sú v Anglicku staré panny. Takže by bolo možné anglickú nadvládu nad mórami logicky a ekologicky odvodzovať od staropanenskej lásky k mačkám. Táto historka o mačkách a ďateline, ako aj jej doplnky sú, pochopiteľne, zveličené. Ale z nej vidno, ako ďaleko zasahujú ekologické vzťahy, takže dokonca spájajú rastliny a zvieratá s celkom opačnými vývojovými líniami.

Život je pohyb

Úžasná rôznorodosť organizmov, ktoré takúto pospolitosť tvoria, má len jeden cieľ, a to výživu. Každý člen pospolitosti sa totiž usiluje získať časť energie, ktorá z jedného organizmu prechádza do druhého.Slnečné svetlo ožaruje nielen nepatrné riasy v rybníku, ale aj vysoko sa týčiace stromy okolo a dodáva im energiu na fotosyntézu.

Pri tomto chemickom procese sa žiarivá energia pomocou chlorofylu využíva na tvorbu cukrov.Značnú časť slnečnej energie spotrebujú rastliny na vlastný rast a rozmnožovanie. Tá časť energie, ktorátrvalé „zachytí” v rastlinnej štruktúre, stane sa zásobárňou energie, ktorá je potom zdrojom aj pre ďalšie, vyššie typy organizmov. Rastliny sú preto prvovýrobcami.

Primárnym spotrebiteľom je napríklad jeleň, ktorý ohrý-za mäkké púčiky a mladú kôru stromov. Keď prechádza od stromu ku stromu a naťahuje sa, aby dosiahol na konáriky, vydáva prirodzene energiu, ale spotrebuje jej menej, než koľko do seba z potravy naberie, a tým sa stáva pre ďalšieho spotrebiteľa zdrojom tej istej energie, ktorú pôvodne darovalo slnko.Ďalším spotrebiteľom môže byť puma alebo lev, ktorý premôže jeleňa alebo iného bylinožravca, a tak z druhej ruky dostane podiel energie. Lev nakoniec zdochne a kus z jeho mäsa sa dostane napríklad do hrvoľa supa.Väčšina jeho zotletej podstaty pravdepodobne prenikne do zeme,kde ju baktérie a huby rozložia na jednoduché látky, aké potrebujú rastliny, aby mohli vyrábať viac energie a aby sa obeh nezastavil.

Početné dráhy, ktorými energia stále prúdi medzi všetkým živým, vytvárajú reťazce, uzatvárajúce sa do látkového obehu. Obraz reťazca nás zvádza k predstave usporiadaného sledu jednotlivých článkov, ale to by bol omyl. Odpoveď na otázku, kto tu koho požiera, je veľmi zložitá. Chrobák sa môže živiť na mnohých rastlinách a sám je zasa vítanou pochúťkou pre mnohé vtáky, ale aj napríklad pavúky alebo iný hmyz. Jeho konzumenti majú zasa množstvo nepriateľov, z ktorých každý by mohol tvoriť článok reťazca.V labyrinte pôsobenia a spojenia možno rozoznávať tri primárne látkové obehy. Jeden ide cez dravce.

Väčšinou vedie od rastlinných výrobcov najskôr k malým vegetariánom a potom k väčším mäsožravým zvieratám. Druhý je parazitárny. Spája väčšie tvory s malými príživníkmi,ktoré odčerpávajú ich energiu. Tretí látkový obeh tvoria saprofy-ty — mikroorganizmy, ktoré požierajú najmä odumretérastliny a zdochliny zvierat.

Podľa veľkosti jednotlivých druhov postupujú volavky z vonkajšieho okraja plytkého pásma až do najhlbšej vody

Ale tieto obehy sú medzi sebou pospájané tak, že tvoria husté tkanivo, v ktorom sa križuje nepredstaviteľné množstvo vláken. Nemožno z neho vyňať nijaký jednotlivý rad výrobcov a spotrebiteľov, lebo je vždy spojený so všetkými ostatnými členmi životnej pospolitosti.Pri globálnom hodnotení rozličných rastlín a živočíchov, ktoré sa zúčastňujú na látkovom obehu, pozorujeme, že ich môžeme zostaviť do akejsi pyramídy. Na najnižšie miesto príde množstvo rastlinných výrobcov energie. Na ďalšom stupni je už menšie množstvo bylinožravcov, ktoré sa živia rastlinami.Nad nimi je zasa menší zástup primárnych mä-sožravcov, za ktorými nasleduje ešte menší počet sekundárnych mäsožravcov.
Spotrebitelia na vrchole pyramídy sú zvyčajne telesne najväčší členovia životnej pospolitosti. Živočíšni zástupcovia v nižšej časti, bylinožraví primárni spotrebitelia bývajú najmenší, ale vytvárajú najpočetnejšiu skupinu.Aby jediný človek mohol pribrať pol kila, musí v mori vzniknúť pol tony živej hmoty. Základ pyramídy tvorí rastlinný planktón, takzvaný výrobca, ktorý fotosyntézou hromadí slnečnú energiu. Na druhom mieste v pyramíde je zasa množstvo drobných morských živočíchov, ktoré sa živia planktónom. Tieto živočíchy sú zasa potravou pre ďalšiu skupinu —’ ryby. Pri tomto látkovom obehu sú na každom stupni až deväťdesiatpercentné straty. Z päťsto kíl rastlinného planktónu sa vyrobí päťdesiat kíl živočíšneho planktónu, z ktorého vznikne päť kíl rýb, ktoré človek potrebuje, aby mohol pribrať pol kila.
Nielen druhy, ktoré sa zúčastňujú na látkovom obehu, ale aj množstvo energie od jedného stupňa pyramídy k druhému možno teda zostaviť do číselnej pyramídy. Dolu, kde producenti majú k dispozícii veľké množstvo energie, sa veľkoryso plytvá. Hore, u posledného spotrebiteľa, sa ukladá len veľmi málo. Úbytok, ktorý od stupňa k stupňu vzrastá, spôsobuje tepelná strata pri životných procesoch živočíchov.
Laici, ale aj biológovia označovali predtým jednotlivé stanice látkového obehu za užitočné alebo škodlivé. Myšiak bol užitočný, lebo chytá hlodavce, ktoré človeku spôsobujú škody na plodinách. Naproti tomu jastraba strieľali, lebo občas ukradol na dvore hydinu alebo zaútočil na bažanta, na ktorého sám človek striehol s brokovnicou. Toto bezduché a celkom podľa človeka zamerané hodnotenie látkového obehu už urobilo miesto lepšiemu hodnoteniu. Ak má pospolitosť živých tvorov zostať zdravá, musia byť aktívni všetci jej členovia. Je ľahostajné, či niektorý člen je prospešný najbližším cieľom človeka alebo nie. Keď si dôkladnejšie preštudujeme celé pletivo vzťahov, poznáme totiž, že je nemožné rozlíšiť priateľa od nepriateľa, rozdeľovať zvieratá na užitočné a škodlivé.V lesných porastoch severoamerického východu sme našli na to vhodný príklad.
Ak vychádzame z toho, že stromy sú pre človeka užitočné, musíme nočnú moiu po-sr.oazujucu listnaté dreviny (Cecropia pellata) pokladať za škodcu, lebo v štádiu larvy požiera nesmierne množstvo listov. Z toho by logicky vyplývalo, že za užitočný budeme pokladať taký druh, ktorý túto moru ničí. V oblastiach, kde sa vyskytuje, skutočne žijú aj jej prenasledovatelia, a to šesť druhov hmyzu a dva druhy myší. Myši ničia mory, ale súčasne veľmi poškodzujú mladé stromčeky.

Kde máme teda myši zaradiť, medzi priateľov alebo nepriateľov?Tými šiestimi druhmi hmyzu sa radšej nebudeme podrobnejšie zaoberať. Majú totiž parazity a tie zasa svoje parazity, takže označenie užitočný alebo neužitočný je veľmi relatívny pojem. V životnej pospolitosti do seba zapadá toľko koliesok, že chcieť rozlišovať medzi užitočnými a škodlivými členmi

Jedným z najdôležitejších problémov, s ktorým sa živočíchy musia vyrovnať, je rozdelenie životného priestoru. Riešenie je v niektorých prípadoch jednoduché. Keď rozličné zvieratá obývajú rôzne ekologické oblasti, nedostávajú sa pri hľadaní priestoru a potravy do konkurenčného boja. Vtáky, ktoré sídlia v korunách stromov, skoro nikdy neskrížia cestu druhu, ktorý žije v lese na zemi.Pri vtákoch toho istého druhu, ktoré sídlia v rovnakej oblasti, je vyrovnanie záujmov už ťažšie. Problém a rozdelenie hniezdiacich a kŕmnych priestorov vyžaduje mnoho kompromisov. Vymedzenie teritórií sa preto stáva jednou z najdôležitejších činností vnútri živočíšneho spoločenstva. je márna námaha. Bobry označujú hranice svojej ríše pachmi a varovným zvukom. Tulene si na mieste, kde vychovávajú potomstvo, rozdelia priestor na mozaiku menších okruhov, aj keď ich hranice nevidno. Nájdu a upravia si miesta pre liahnutie mláďat, pre mládenecké zhromaždenia, pre mláďatá na hranie. Správanie sa veľkých vrešťanov vo vlhkých stredoamerických pralesoch sa zdá chaotické.
Keď pozorne sledovali asi štyristo týchto opíc, ktoré v oblasti Panamského prieplavu obývajú územie s rozlohou asi 1600 ha, ukázalo sa však, že každé zviera patrilo do jednej z dvadsiatich troch skupín a každá skupina si chránila určité územie. Hranice tohto územia boli vyznačené topografickými značkami, napríklad zvlnením terénu alebo vysokým stromom. Na pohľad sa jednotlivé skupiny vrešťanov nedali rozlíšiť, ale i tak každá zostávala vnútri svojich hraníc a bránila si svoje územie. Keď sa náhodou dve skupiny priblížili k hraniciam, ozval sa mohutný rev, kým jedna alebo obe skupiny neodišli.
Volavky na Floride majú podľa druhu nielen rozličné techniky lovu, ale aj prísne rozdelené záujmové sféry. Veľmi malá volavka zelená sa zdržiava v plytkej vode okolo mangrovových oporných koreňov. Väčšie biele, sivé a modré volavky lovia na vonkajšom okraj; plytkého pásma, kde je voda najhlbšia. Ostatné druhy si n idľa dĺžky nôh rozdeľujú oblasti s rozličnou hĺbkou.Toto všetko vylučuje vzájomnú konkurenci Pnestor, ktorý je k dispozícii, sa rozdelí na menšie okruhy.

Pre všetkých je miesto, lebo daný priestor sa lepšie wužíva. Keby naproti tomu všetky druhy volaviek los.-‘i na tých istých miestach a rovnakým spôsobom, prekaz;)]; by si a usilovali by sa navzájom vytlačiť. Čas a energia potrebná na hľadanie potravy by sa vyplytvala v bojo.

V zložitom živote pospolitosti je vymedzenie územia len jedným z mnohých spôsobov, ako zabezpečiť existenciu svojmu druhu. Pri niektorých druhoch vtákov má každý člen pospolitosti určitú hodnosť v usporiadaní, ktoré sa despotický dodržiava. Výsledkom je hierarchia, v ktorej je každý vták niekomu podriadený a niekomu nadriadený.

Len vták na hornom konci radu sa nemusí obzerať na ostatné. Keď sa niektorý vták neudrží proti nižšie stojacemu, stráca svoje miesto v hierarchii. Potom mw! s iným vtákom bojovať o nižšiu hodnosť, ktorú dokáže obhájiť. Vták, ktorý zaujal vyššie postavenie, zanechal po sebe prázdne miesto. O toto miesto sa začne boj, na ktorom sa zúčastňujú všetky vtáky z nižších stupňov,
ktoré sa cítia dosť silné, ale aj vytlačený vták.Tento postup si všimne každý, kto pozoruje vtáky na miestach, kde sa kŕmia. Zo zdanlivého zmätku čoskoro vznikne spoločenská hierarchia, ktorú vtáky jedného druhu presne dodržiavajú. Nielen ony, ale aj ostatní návštevníci kŕmidla.
Povedali sme, že príroda sa stále usiluje o rovnováhu všetkého živého. Pri pozorovaní však ťažko nájdeme stabilitu, ktorá by zodpovedala ľudským predstavám o harmónii prírody.

Namiesto o veľkej harmónii by bolo lepšie hovoriť o množstve menších oblastí, kde vládne akási vyváženosť. Primeraným obrazom nie sú váhy s dvoma miskami, ale priestor plný hodín-najrôznejšej konštrukcie a veľkosti, s kyvadlami, ktorých rozkyv sa z roka na rok a z hodiny na hodinu mení. Napriek tomu sú všetky tieto hodiny takmer rovnomerne nariadené na určitý čas a rozkyv ich kyvadiel sa drží v určitých medziach — kým človek násilnou rukou alebo prírodná katastrofa nenaruší ich chod.Nie stabilita, ale zmena a premena je kľúčom pre pochopenie života — a práve preto je táto malá planéta bezvýznamného Slnka taká úchvatná.