August 1981

Dni sa na seba ponášali ako vajce vajcu; ráno vyšlo slnko, vysušilo rosu, ďatle bubnovali ostošesť, bažanty sa hlásili nalomenými kovovými hlasmi, dve rodiny bocianov, hniezdiacich na dvoch starých stĺpoch telefónneho vedenia, krúžili jednostaj nad lúkami i nad ostrovom, chystali sa už na juh.

Novým, ako lineár rovným korytom rieky sa valila mútna voda k Dunaju, v starom koryte, ktoré tu obtáčalo na dobrý kilometer dlhú a o trochu menej širokú lúku, však voda akoby sa nehýbala; sedeli na nej kŕdle divých kačíc, obšmietali sa tu bučiaky, popolavé volavky, kráčajúce vedľa seba, lovili na kraji vody malé rybky. Na starých topoľoch vyviedli mladé zo tri páry sivých vrán. Na ostrove sa usalašila aj stará diviačica s početnou čriedou pásikavých prasiatok. // Najprv začala voda v starom koryte rieky stúpať nebadane; tu zaliala korene trsti, kde ešte minulej noci stará diviačica vyhadzovala dlhým rypákom prasiatka m sladké dužinaté korene, inde vyplazila jazyk až pod staré rapavé vŕby, kde pre hustý tieň nič nerástlo.

August 1981

August 1981

No o tri či štyri dni, keď sa voda preliata dolinkou, porastenou vrbinou a začala olizovať lúku znútra ostrova, našli si bažanty nocovisko na topoľoch pozdĺž železničnej trate, srnčia zver prebehla hrádzou do širokého lánu kukurice, a keď voda raz v bezmesačnej noci zavrela lúku na ostrove do studenej obruče, našlo ráno na úzkom jazyku trávy, ťahajúcom sa z hrádze hlavného toku rieky iba mrzutého jazveca a veľkú sivohnedú zajačicu.

Voda prichádzala každý rok, jazvec mal brloh vo vysokom, husto zarastenom piesčitom nánose, neraz tu prečkal povodeň. O jedivo nemal núdzu, na kuse suchej zeme bolo cez leto vždy dosť myší. Nielen tých, čo tu mali diery, ale aj takých, ktoré sem voda prihnala.

Nuž pomaly sa potĺkal pozdlž hrádze a len čo zvetril myšiu dieru, prudko vrazil do nej dlhým rypáčikom, sfučal, a už mu myš naposledy spískla v papuľke. Zajačica si tiež veľa nerobila zo zajatia — obhrýzala mladé šťavnaté výhonky trávy a vyhrabala si ležisko pod veľkým, fialovo kvitnúcim bodliakom.

Biely slnečný plameň stúpal po oblohe a voda sa ustavične dvíhala. Jazvec sa vtiahol do brloha a pod hrádzou zostala len driemajúca zajačica. Keď sa slnko začalo spúšťať k západu, zajačica vstala, zastrihala ušami, sadla si, potom sa zdvihla na nohy, nadrapovala sa, skúmala okolie. Napokon ustavične hľadela do stredu lúky, kde na kopčeku, ktorý len zriedkakedy zaliala voda, rástol veľký drieň, takmer strom, obstatý drieňovým krovím, ktoré už tiež bolo obsypané drobnými krvavými plodmi. Dve vrany vyleteli z topoľov a krúžili nad ostrovom.

Zajačica sa spustila na všetky štyri a hybaj rovno ku kalnej vode, olizujúcej nízku letnú trávu, pretkanú krvavočervenými guľkami jahôd. Chvíľu prešľapovala, napokon si však akoby len ľahla do vody a už sa ťahala po hladine, rozrážajúc ľahké vlnky. Trčala jej iba hlava, uši mala stiahnuté, nos zdvihnutý hore. Napodiv rýchle prekonala vari sto metrov, deliacich suchý výbežok hrádze od ostrovčeka, na ktorom rástol starý drieň. Vrany zbadali zajačicu, najprv zo zvedavosti, ale potom už v túžbe po koristi sa spúšťali čoraz nižšie a nižšie. Keď zajačica zacítila pod nohami zem, už dorážali.

Samica sa však nebála, vedela, že sa na ňu neodvážia. Vrany však zbadali dve sivé hrudky. Strmhlav sa vrhli nadol, no zajačica skočila a už stála medzi nimi a dvoma hrudkami, ktoré ožili, začali sa mrviť. Vrany nadleteli, ale znova zaútočili; jedna, po nej druhá. A zajačica vyskočila na jednu, aj na druhú stranu.

Hrudky sa zas prestali hýbať a stará zajačica skákala hneď doľava, hneď doprava, vyskakovala na meter, tak vysoko, že ju zbadali aj ľudia, ktorí priplávali loďkou k suchému jazyku hrádze a doviezli dve veľké viazanice sena. Zajačica bránila dve hrudky, vyskakovala, prskala, fŕkala, vydržala dobrú hodinu, kým sa nezvečerilo. Potom si ľahla k dvom hrudkám, lebo ju už veľmi pálilo mlieko. A zostala pri nich až do samého rána.

August 1981
5 (100%) 3 votes

Napísať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *